Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2021

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 10C/113/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415200761
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2021:8415200761.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne : N. O., A.. XX.XX.XXXX,
W. Q. P. XXX/X, XXX XX O., zastúpenej JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom Južná
trieda 28, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO:52 858 774, proti žalovanému : U. U., A.. XX.XX.XXXX,
W. Q. P. XXXX/X, XXX XX O., o odstránenie neoprávnene postavených stavieb, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100
% o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 10.02.2015, po jej úprave zo dňa 09.05.2018
(viď čl. 86 a 90 spisu), v znení konečnej úpravy zo dňa 03.03.2020 a zo dňa 11.12.2020 (čl. 267 a 287
spisu) domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť na vlastné náklady z nehnuteľností žalobkyne,

ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území O., obec O.P., okres O. a sú zapísané na D. Č..XXX, a to
konkrétne z parciel : O.-I. Č..XXXX/X o výmere 2 m2, druh pozemku záhrada, O.-I. Č..XXXX/
X o výmere 9 m2, druh pozemku záhrada, O.-I. Č..XXXX/X o výmere 6 m2, druh pozemku záhrada a O.-
I. Č..XXXX/X o výmere 2 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria odstrániť postavené stavby-
hospodársku budovu a skleník a nahradiť jej trovy konania. V prípade, že by odstránenie stavieb súd
považoval za neúčelné, žiadala, aby súd prikázal vyššie uvedené pozemky do výlučného vlastníctva

žalovaného a uložil mu povinnosť zaplatiť jej náhradu vo výške 1.140,-eur a nahradiť jej trovy konania.
V súlade s ust.§ 140 ods.3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd o úkonoch
žalobkyne, ktorými v priebehu sporu upravovala uplatnený nárok (úprava zo dňa 09.05.2018 vyvolaná
bola len zápisom nového geometrického plánu č.51/2015 po podaní žaloby), resp. ktorými navrhla
alternatívne, pre prípad záveru o neúčelnosti odstránenia stavieb prikázanie označených pozemkov do
vlastníctvažalovanéhospovinnosťouzaplatiťzanežalobkynináhradu(nasamýzáverkonania,úpravou
zo dňa 11.12.2020 ešte žiadala navyše odstránenie stavby aj z parcely č.XXXX/X) nerozhodoval

osobitne ako o zmene žaloby. Keďže spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu, súd bez ďalšieho konal o takto upravenej žalobe.

2. Pôvodne žalovaným v zmysle žaloby žalobkyne bol U. U., nar.XX.XX.XXXX, ktorý počas konania, dňa
25.12.2015 zomrel. Vzhľadom na uvedené, postupujúc podľa § 63 ods.2 CSP a § 65 ods.3
CSP súd uznesením zo dňa 14.9.2016 č.k.10C 113/2015-53, právoplatným dňa 27.09.2016 vydaným

po skončení dedičského konania rozhodol, že v konaní ako so žalovaným pokračuje s jeho dedičom, a
to s jeho synom U. U., nar.XX.XX.XXXX (ďalej len „žalovaný“), ktorý podľa výsledku dedičského konanianadobudol v ňom aj nehnuteľnosť zapísanú na LV č.XX Q. O..Ú.. O. označenú žalobkyňou v žalobe a
tiež ostatné nehnuteľnosti pôvodne žalovaného zapísané na LV č.XX F. O..Ú.. O..

3. Žalobu žalobkyňa odôvodňovala tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností - pozemkov
nachádzajúcich sa v k.ú. O. zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, ako parcely registra „I., s aktuálnym
parcelným číslom (po zapísaní geometrického plánu č.XX/XXXX zo dňa 11.11.2015) O.-I. Č..XXXX/
X o výmere 2 m2, druh pozemku záhrady, KN-I. č.XXXX/X o výmere 9 m2, druh
pozemku záhrady a KN-I. Č.-XXXX/X o výmere 6 m2, druh pozemku záhrady a žalovaný je vlastníkom

nehnuteľnosti- pozemku susediaceho s pozemkami žalobkyne nachádzajúceho sa v k.ú. O. zapísaného
na liste vlastníctva č.XX ako parcela registra „I. parcelné číslo XXXX, druh pozemku záhrady o výmere
XXX m2. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný má na uvedených jej pozemkoch postavené stavby, a to
konkrétne skleník, ktorého časť je postavená na parcelách žalobkyne č.O.-I. XXXX/X o výmere 9 m2 a
O.-I. Č.-XXXX/X o výmere 6 m2 a hospodársku budovu, ktorej časť je postavená na parcele žalobkyne
č.XXXX/X o výmere 2 m2. Podľa žalobkyne žalovaný postavil stavby tak, že sú z časti postavené aj

na jej pozemkoch, hoci na to nemal právo, ona ani jej právny predchodca (otec) nedali nikdy súhlas
na postavenie takýchto stavieb, preto nastalo napätie medzi rodinami, susedmi. V žalobe tvrdila, že
stavby boli postavené bez stavebného povolenia, o čom svedčí aj fakt, že skleník nie je zapísaný na LV,
a ani zakreslený v katastrálnej mape a hospodárska budova nie je zapísaná na LV a v skutočnosti je
dlhšia, ako je to zakreslené a evidované v katastrálnej mape. Žalobkyňa poukazujúc na ust.§ 135c ods.1

Občianskeho zákonníka žiadala uložiť žalovanému povinnosť odstrániť na vlastné náklady z vyššie
uvedených nehnuteľností žalobkyne postavené stavby- hospodársku budovu a skleník. Neskôr v konaní
uviedla, že v prípade, ak by žalovaný odkúpil od nej uvedené pozemky, netrvala by na odstránení
predmetnýchčastístavieb,čonáslednepremietlaajdosvojhonávrhu,keďžiadala,abyvprípade,žesúd
bude považovať odstránenie stavieb za neúčelné, prikázal dané pozemky (parcely č.XXXX/X, XXXX/X

Y. XXXX/X), a už aj parcelu č.XXXX/X o výmere 2 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvorie do
výlučného vlastníctva žalovaného a uložil mu povinnosť zaplatiť jej náhradu vo výške 1.140,-eur s tým,
že pri určení výšky tejto náhrady vychádzala zo sumy 60,-eur za 1 m2, čo je predpokladaná trhová cena
zohľadňujúca lokalitu a situáciu na trhu s nehnuteľnosťami stanovená vo vyjadrení realitnej kancelárie
P. H., s.r.o. zo dňa 11.02.2020 (čl.237 spisu).

4. Žalovaný so žalobou žalobkyne nesúhlasil. Uviedol, že svoje pozemky jeho otec (pôvodný
žalovaný) zakúpil a stavby začal stavať ako posledný, keď už zo strany žalobkyne, resp. jej právneho
predchodcu (otca) bol plot postavený. Tvrdil, že jeho otec hranicu medzi nimi neurčil, plot postavil otec
žalobkyne a jeho otec sa hranici len prispôsobil, pričom v akom stave pozemok kúpil, v takom stave

užíval ho až do svojej smrti. Pokiaľ ide o skleník, poukázal na to, že o jeho výstavbu jeho otec riadne
požiadal v roku XXXX a zhotovil ju na základe stavebného povolenia, na dôkaz čoho označil a predložil
stavebné povolenie č. Výst.XXX/XXXX Tr a overený situačný plán stavby. Pokiaľ ide o
hospodársku budovu, k tej uviedol, že túto nepostavil jeho otec, ale táto budova už stála, nakoľko tam
žil pôvodný vlastník pozemkov. Otec v roku XXXX požiadal iba o jej nadstavbu a táto z jeho strany bola

zrealizovaná na základe stavebného povolenia, na dôkaz čoho označil a predložil stavebné povolenie č.
E.-S., overený situačný plán nadstavby - čelný pohľad a overený situačný plán nadstavby s tým, že otec
hranicu pozemku nijako neposúval, nakoľko podľa stavebného povolenia sa napojil na už existujúci múr,
pričom vrchnú časť múra postavil on. Žalovaný navrhol žalobu žalobkyne zamietnuť v celom rozsahu a
nehnuteľnosti a pozemky ponechať v pôvodnom stave.

5. Žaloba žalobkyne bola súdu doručená dňa 10.02.2015, teda ešte za účinnosti zákona č.99/1963 Zb. -
Občianskeho súdneho poriadku. Ten bol dňom 01.07.2016 nahradený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom podľa prechodných ustanovení CSP, a to konkrétne § 470
ods.1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti. Vzhľadom na uvedené sa počnúc dňom 01.07.2016 aj sporná vec riadila ustanoveniami CSP.

6. Pokiaľ ide o vykonané dokazovanie, vykonané boli v spore všetky stranami navrhnuté dôkazy (výsluch
strán, výsluch žalobkyňou navrhnutých svedkýň, obhliadka na mieste samom za účasti znalca, následný
výsluch znalca na pojednávaní na návrh žalovaného). Súd vyhovel všetkým dôkazným návrhom

strán, vykonanie žiadneho zo stranami navrhnutých dôkazov nezamietol. Žiadne iné dôkazy ako tie,
ktoré strany navrhli súd vzhľadom na § 185 ods. 2 CSP účinné od 01.07.2016 vykonať nemohol a
nesmel. Procesná zodpovednosť za zistenie skutkového stavu slúžiaceho v zmysle ust. § 215 CSP
pre rozhodnutie vo veci bola tu len a výlučne na stranách sporu. V klasickom sporovom konaní, prektoré platí dispozičný a prejednací princíp, princíp kontradiktórnosti a koncentrácie a (s nimi spojený)
princíp formálnej pravdy súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý
zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je

aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“ či „materiálnej“ pravdy,
ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd
v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne
rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak v konkrétnom prípade môže skutkový stav
javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania

ukončené ako dôsledok (procesná sankcia) nedostatočnej procesnej aktivity strany sporu (k tomu bližšie
pozri Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, z ktorého súd citoval,
strana 798, výklad k § 215 CSP).

7. K vykonanému dokazovaniu súd dodáva už len to, že v priebehu celého sporu namietané bolo len

vykonanie jediného dôkazu, keď žalobkyňa nesúhlasila s vypočutím znalca Ing. S. na
pojednávaní, označila jeho osobný výsluch za nadbytočný s tým, že závery jeho znaleckého posudku sú
podľa jej názoru jednoznačné. Súd však postupujúc v zmysle ust.§ 208 ods.3 CSP považoval výsluch
znalcazaúčelnýapotrebný,apretovyhovelnávrhužalovanéhoauvedenéhoznalcanapojednávanídňa
28.02.2020 vypočul. Už len vzhľadom na protichodnú interpretáciu výsledkov resp. záverov písomného

znaleckého posudku stranami, keď tak žalobkyňa ako i žalovaný mali obaja za to, že ten preukazuje
práve ich tvrdenia bolo vypočutie znalca účelné a potrebné.

8. Žalobkyňa svoju žalobu právne oprela o ust.§ 135c ods.1 Občianskeho zákonníka.

9. Podľa 135c ods.1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to
nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady
toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže
ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí (§ 135c
ods.2 OZ). Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä

tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe (§
135c ods.3 OZ).

10. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci treba uviesť, že ust.§ 135c Občianskeho zákonníka na ktoré
sa žalobkyňa odvolávala včlenené doň bolo až od 01.01.1992, a to zákonom

č.509/1991 Zb. Podľa prechodného ustanovenia k tomuto zákonu (§ 868) pokiaľ ďalej nie je uvedené
inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik
týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa
doterajších predpisov.

11. Vyššie uvedené nachádza dvoj odraz aj v aplikačnej praxi, a to so zreteľom na povinnosť súdu
pri rozhodovaní o vlastníctve zobrať do úvahy skutočnosti rozhodné pre záver súdu v závislosti od
toho, kedy bola stavba na cudzom pozemku zrealizovaná, a to pri rešpektovaní vyššie uvedených
prechodných ustanovení.

12. Žalobkyňa ako i žalovaný sú právnymi nástupcami pôvodných vlastníkov a užívateľov predmetných
susediacich nehnuteľností. Žalovaný nehnuteľnosti a pozemky, susediace s pozemkami žalobkyne
nadobudol v priebehu tohto sporu dedením po svojom otcovi (pôvodný žalovaný), ktorý
vychádzajúc z listu vlastníctva číslo XX pre k.ú. O. (čl. 5 spisu) tieto pozemky nadobudol v roku
XXXX na základe kúpnej zmluvy H. G. XXX/XX-F.. XX/XX. Žalobkyňa svoje nehnuteľnosti a pozemky

nadobudla podľa listu vlastníctva č. XXX (čl.3 spisu) na základe osvedčenia o dedičstve XD
XXX/XX-N. XXXX/XX-XXX/XX. Vychádzajúc z výpovede žalobkyne na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX
(čl. 88 spisu) pôvodne v tých záhradách boli staré domčeky, možno zo 40-tych alebo 50-tych rokov, do
jedného prišli v roku XXXX bývať jej rodičia a taký istý bol aj na pozemku dnes žalovaného, v ktorom
bývala stará pani K. a na mieste práve tohto jej domčeka dnes stojí hospodárska budova žalovaného.

13. Súd teda mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobkyne užívali svoje pozemky a
nehnuteľnosti ako prví, a to od roku XXXX, právny predchodca žalovaného chopil sa držby pozemkov
neskôr ako oni, po kúpe v roku XXXX. Pokiaľ ide o sporné stavby, podľa stavebného povolenia č.j.Q..XXX/XXXX Tr zo dňa X.X.XXXX stavba skleníka na parcele číslo XXXX Y. XXXX zahájená mala byť v
treťom kvartály roku XXXX a dokončená v treťom kvartály roku XXXX. Pokiaľ ide o úpravy hospodárskej
budovy, najskôr dňa XX.X.XXXX otec žalovaného ohlásil vtedajšiemu Mestskému národnému výboru -

odboruvýstavbyaúzemnéhoplánovania(viďohláseniedrobnejstavby-stavebnejúpravynačl.26spisu)
opravu jej strechy, výmenu dverí, omietku, opravu strešných žľabov. Neskôr, dňa XX.XX.XXXX bola
stavebným povolením Obvodného úradu životného prostredia v O. č.j. E.-S. povolená
nadstavba tejto hospodárskej budovy na pozemku parc.č.XXXX. Podľa stavebného povolenia (čl. 32
spisu) nadstavba mala byť realizovaná podľa projektovej dokumentácie schválenej v tomto stavebnom

konaní, výška stavby mala byť 5,6 m.

14.Žalobkyňatedažaloboupodanouvroku2015domáhalasaodstráneniačastistavby (skleníka)
postaveného pred viac ako 30-imi rokmi, ešte v roku XXXX-XXXX resp. časti hospodárskej budovy,
ktorá naposledy stavebne upravovaná bola ešte v roku XXXX, pričom právny predchodca žalovaného
držby svojich nehnuteľností a pozemkov chopil sa ešte v roku XXXX. Časový aspekt sporu nemožno

obísť. Jednak preto, že vzhľadom na § 868 Občianskeho zákonníka právny vzťah, vzniknutý stavbou
zriadenou jej vlastníkom pred 01.01.1992 (keď napr. skleník celý postavený mal byť v
roku XXXX-XX ) treba posudzovať podľa § 489 a § 221 vtedajšieho Občianskeho zákonníka s tým,
že od nadobudnutia účinnosti zákona č.509/1991 Z.z. t.j. od 01.01.1992 je potrebné účinky vzniknuté z
uvedeného vzťahu posudzovať podľa § 135c OZ a tiež preto, že vzhľadom na daný časový odstup bolo

potrebné zaoberať sa otázkou, či nedošlo k vydržaniu pozemku pod stavbami.

15. Podľa § 489 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 na neoprávnenú
stavbu na pozemku v individuálnom vlastníctve sa primerane použije ustanovenie § 221 . Podľa § 221 ods.1 až 3 OZ v znení do

31.12.1991 ak na pozemku zriadi stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý
je oprávnený užívať ho na iný účel, súd na návrh národného výboru alebo organizácie, ktoré majú
pozemok v správe, alebo organizácia, ktorá je vlastníkom pozemku (§ 205 ods. 2 ) alebo na návrh toho, kto má k pozemku zriadené
právo osobného užívania, prikáže stavbu za náhradu navrhovateľovi, iba ak by tomu bránili dôvody

hodné osobitného zreteľa, najmä že stavebník bol dobromyseľný, že stavbu zriaďuje oprávnene.
Ak je to v záujme spoločnosti, môže súd aj po zistení stanoviska príslušného národného výboru,
ktorý je stavebným úradom, rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť. Ak
dôvody hodné osobitného zreteľa bránia rozhodnúť podľa odseku 1, súd na návrh vlastníka stavby
upraví vzťahy vo veci pozemku, na ktorom sa stavba zriadila, najmä zruší právo osobného užívania

k tomuto pozemku alebo zriadi bezplatne alebo za náhradu vecné bremeno, ktoré je hospodársky
nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Ak stavebník prevzal na seba povinnosť, že svoju
nehnuteľnosť neprevedie bez súhlasu veriteľa na iného (§ 58 ), možno náhradu podľa odseku 1 vyplatiť len so súhlasom veriteľa; inak sa
zloží do notárskej úschovy.

16. Podľa teraz platného znenia zákona, pod cudzím pozemkom v zmysle § 135c OZ je treba rozumieť
každý pozemok, ku ktorému nemá zhotoviteľ stavby zhotovenej od 01.01.1992 vlastnícke alebo iné
právo umožňujúce mu stavbu na pozemku realizovať. Konanie o vyporiadanie neoprávnenej stavby je
konaním, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi stranami, pričom

ak skutočne ide o neoprávnenú stavbu, nemožno žalobu na jej vyporiadanie zamietnuť. K zamietnutiu
žaloby môže súd pristúpiť v zásade iba vtedy, ak dospeje k záveru, že o neoprávnenú stavbu nejde.
Inak ak má za to, že nie sú splnené podmienky pre odstránenie stavby, musí vzťah účastníkov upraviť
v zmysle ust.§ 135c ods.2 a 3 OZ.

17. Uloženie povinnosti odstrániť neoprávnenú stavbu je najprísnejšou občiansko-právnou sankciou
postihujúcou neoprávneného stavebníka za jeho protiprávne konanie. Použitie tejto sankcie je
odôvodnené v takom prípade, ak stavebník pri zriaďovaní stavby nebol dobromyseľný, prípadne hrubým
spôsobom porušil svoje povinnosti (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.10Co/318/2010).
18. Po vykonanom dokazovaní súd má za to, že žalobe žalobkyne nebolo možné ani sčasti vyhovieť a

preto neostávalo iné, ako ju v celom rozsahu zamietnuť. Žalobkyňa domáhajúca sa nárokov z § 135c
Občianskeho zákonníka podľa názoru súdu neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala, že jedná
sa o neoprávnenú stavbu. Výsledky vykonaného dokazovania priviedli súd k záveru, že nejedná sa
o neoprávnenú stavbu, nakoľko pôvodný žalovaný v čase začatia konania mal zastavané pozemky,z ktorých žalobkyňa žiadala odstrániť predmetné časti stavieb dávno vydržané. V časti odstránenia
stavby z parcely žalobkyne č.XXXX/X, čo žalobkyňa začala žiadať až v samom závere konania navyše
žaloba bola nedôvodná už len preto, že podľa samotnej žaloby a geometrických plánov predložených

žalobkyňou, ale aj podľa znaleckého posudku znalca Ing. S., ako súd uvedie ďalej, skleník žalovaného
na danú parcelu žalobkyne nezasahuje tak, ako to žalobkyňa uvádzala a ako to premietla do petitu
žaloby, ktorým súd bol viazaný.

19. Keďže vydržaním sa nadobúda vlastníctvo bez ďalšieho, samotným uplynutím vydržacej doby bez

toho, aby bol k tomu potrebný ešte ďalší právny úkon či rozhodnutie, na vydržanie musí súd resp. iný
orgán prihliadať aj bez návrhu (k tomu podporne viď napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník 2. Veľký
komentár. Bratislava, Eurokódex, 2011, komentár k § 134 strana 306). Súd bol preto povinný
v daných časových okolnostiach tohto sporu vysporiadať sa predovšetkým s otázkou, či nedošlo k
vydržaniu pozemkov pod stavbami žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu. Vzhľadom na zásadu
predvídateľnosti postupu a rozhodovania súdu a zákaz prekvapivých rozhodnutí súd aj na pojednávaní

výslovne uviedol (viď napr. zápisnica o pojednávaní zo dňa 28.02.2020, čl. 250 spisu), že vzhľadom
na čas uplynutý od nadobudnutia pozemkov právnym predchodcom žalovaného ako aj od samotného
postavenia stavieb musí sa vysporiadať s otázkou dobromyseľnosti, či nedošlo k vydržaniu pozemkov,
či bolo zakročené voči daným stavbám a podobne. Žalobkyňa v reakcii na to prostredníctvom právneho
zástupcu uviedla, že podmienky vydržania podľa jej názoru splnené nie sú, lebo žalovaný nepreukázal,

žeby v čase, keď staval stavby v roku XXXX alebo XXXX mal titul, ktorý by ho oprávňoval stavať stavby
na cudzom pozemku.

20. Len pre úplnosť, vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný nepreukázal, žeby v roku XXXX alebo
XXXX mal titul, ktorý by ho oprávňoval stavať stavby na cudzom pozemku, ako aj vzhľadom na to, že

právnaúpravavydržaniasavpriebehučasumenilaaistúdobu (odX.X.XXXXT.XX.X.XXXX)tento
inštitút ani neupravovala súd uvádza, že aj keby k vydržaniu došlo až po postavení stavieb žalovaným,
i tak by žalobe žalobkyne nebolo možné vyhovieť.

21.Žalobunaodstránenieneoprávnenejstavbymôžepodaťlenvlastníkpozemku,naktoromjezriadená

neoprávnená stavba, alebo jej časť. Ak sa stane vlastník neoprávnenej stavby neskôr vlastníkom
pozemku, na ktorom je stavba zriadená, nemožno žalobu na vyporiadanie tejto stavby podľa § 135c
Občianskeho zákonníka uplatniť a naďalej o neoprávnenú stavbu v zmysle tohto ustanovenia nejde.
K tomu podporne pozri napríklad JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax, komentár
s judikatúrou, vydavateľstvo EUROUNION, Bratislava 2015, k § 135c, strana 1124 a tam uvedené

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo 3251/2006, ktorého závery sú použiteľné, keďže
vychádzajú z totožnej právnej úpravy. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky vychádzajúc
z rovnakého znenia § 135c Občianskeho zákonníka ČR v tom čase, ako je aj ust.§ 135c slovenského
OZ riešil otázku, či je žalovaná pasívne vecne legitimovaná v spore na základe žaloby podľa § 135c OZ
v prípade, kedy v čase začatia konania bola vlastníkom pozemku na ktorom sa nachádza stavba v jej

vlastníctve, ak vlastníctvo pozemku v čase začatia konania vydržala podľa § 134 OZ. Najvyšší súd ČR
okrem iného uviedol (pre úplnosť citované v pôvodnom, českom znení) „Ze znění § 135c odst. 1 ObčZ
vyplývá, že žalobu na odstranění neoprávněné stavby může podat jen vlastník pozemku, na kterém je
zřízena neoprávněná stavba nebo její část. Stane-li se vlastník neoprávněné stavby později vlastníkem
pozemku, na kterém je stavba zřízena, nelze již žalobu na vypořádání této stavby podle § 135c ObčZ

uplatnit a nadále o neoprávněnou stavbu ve smyslu tohoto ustanovení nejde“.

22. Aj tunajší súd je názoru, že ak vznikne stavebníkovi alebo právnemu nástupcovi vecné právo k
pozemku, na ktorom je stavba postavená, v danom prípade vydržaním, nie je možné sa domáhať ďalej
usporiadania vzťahov z neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Koniec koncov,

tento právny názor v rámci slovenskej súdnej praxe nie je nijako nový. Tu súd poukazuje napr. na
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.10Co/318/2010 zo dňa 24.11.2011. Ten potvrdil rozsudok
okresného súdu o zamietnutí žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby založený okrem iného na
závere, že o neoprávnenú stavbu ide v prípade, ak ju niekto postaví na cudzom pozemku, ak však
následne vznikne stavebníkovi alebo právnemu nástupcovi vecné právo k pozemku, na ktorom je

stavba postavená, v danom prípade vydržaním, nie je možné sa domáhať ďalej usporiadania vzťahov z
neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Okresný súd, zamietajúc obdobnú žalobu
okrem iného uviedol, že žalovaným uplynula desaťročná vydržacia doba aj bez potreby započítaniadoby predchodcov, keďže od času nadobudnutia nehnuteľností do prvých domáhaní sa práv žalobcami
uplynulo viac ako 10 rokov.

23. Súd z dôvodov, ktoré rozvedie ďalej dospel k záveru, že došlo k vydržaniu pozemkov pod stavbami
právnym predchodcom žalovaného, preto žaloba žalobkyne bola nedôvodná.

24. Súdna prax, viď R 65/1972, Zošit č. 9, str. 484, Cpj 59/71 (k niektorým otázkam ochrany vlastníctva
nehnuteľnosti a riešenia vzťahov medzi vlastníkmi susediacich pozemkov) už dávnejšie akcentovala, že

„hranica, podľa ktorej vlastníci svoje pozemky v minulosti pokojne a dobromyseľne užívali, stala
sa obvykle následkom vydržania aj hranicou vlastníckou bez ohľadu na to, či bola v súlade so správnou
hranicou mapovou či nie, a to aj v tom prípade, ak mapová hranica pred vydržaním bola správna.“

25. Aj aktuálny katastrálny zákon č.162/1995 Z.z. od 1.1.1996 v § 3 ods.2 upravuje, že hranicu pozemku
určujú lomové body. Za hranicu susedných pozemkov vymedzenú vlastníckym právom sa považuje

hranica podľa skutočnej držby, ak ju vlastníci susedných pozemkov uznávajú a ak nie je medzi nimi
sporná.

26. Pokiaľ ide o možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním
právnym predchodcom žalovaného vo vzťahu k časovým okolnostiam tu vedeného sporu (právny

predchodca žalovaného držby svojich pozemkov chopil sa po kúpe v roku XXXX, skleník staval po
X.X.XXXX, posledná úprava dávno predtým stojacej hospodárskej budovy bola v roku XXXX), k tomu
súd uvádza nasledovné. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení vydržanie neupravoval.
Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že po 1.4.1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1.4.1964, t.j. za účinnosti

predchádzajúceho občianskeho zákonníka. Zákonom č. 131/1982 Zb. s účinnosťou od 1.4.1983 bol
opätovne do právneho poriadku zavedený inštitút vydržania, keď bol ním novelizovaný Občiansky
zákonník, na základe ktorého platilo, že nepretržitou 10 ročnou držbou pozemku vydržala fyzická osoba
vlastnícke právo k pozemku pre štát a sama nadobudla právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní
pozemku. Osobitne významné vo vzťahu k vydržaniu bolo ustanovenie § 507a podľa ktorého sa pre

účely vydržania podľa § 135a započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec
nepretržite v držbe pred 1.aprílom 1983. Tento zákon teda zaviedol princíp započítateľnosti doby držby
pred jeho účinnosťou, vydržacia doba však neskončila skôr než za rok po jeho účinnosti, t.j. 31.3.1984
(§ 865 ods. 3 OZ). To znamenalo, že sa do vydržacej doby počítal aj čas, v ktorom zákon (OZ v znení
platnom do 31.3.1983) vydržanie vôbec neumožňoval. Súčasná úprava vydržania zavedená zákonom

č. 509/1991 Zb. obnovila od 1.1.1992 tradičné dôsledky spojené s vydržaním. Podľa § 872 ods. 6 OZ
možno do vydržacej doby podľa § 134 započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 1.1.1992. Zákon pre
vydržanie určuje predpoklady, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu, medzi ne patrí spôsobilý
subjektapredmetdržby,dobráviera,oprávnenádržbapozákonomstanovenúdobu,uplynutievydržacej
doby.

27. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.októbra 2001, sp.zn.3Cdo 80/01
(publikovaný ako R 83/2002) vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 1. januára 1992 stane osoba
ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala
oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať

aj dobu pred týmto dňom.

28. Súd v tu súdenej veci výpoveďou žalobkyne mal preukázané, že jej rodičia užívať svoje pozemky
začali v roku XXXX. Otec žalovaného držby svojich pozemkov chopil sa neskôr ako oni, po ich kúpe v
roku XXXX. Počas celého trvania sporu nebol predložený ani jeden jediný dôkaz, žeby v priebehu celých

desaťročí (od roku XXXX až do roku XXXX) boli medzi susedmi akékoľvek spory o hranicu pozemkov,
žeby nešlo o držbu pokojnú a nerušenú. Podľa názoru súdu hranica, podľa ktorej vlastníci takto svoje
pozemky v minulosti pokojne a dobromyseľne užívali, stala sa následkom vydržania
aj hranicou vlastníckou bez ohľadu na to, či bola v súlade so správnou hranicou mapovou či nie, a to
aj v tom prípade, ak mapová hranica pred vydržaním bola správna. Preto žaloba žalobkyne založená

na tom, že po desiatkach rokov pokojnej a dobromyseľnej držby, postupne až po roku XXXX zistilo
sa (podľa samej žalobkyne definitívne až po zameraniach a na základe geometrického plánu
v roku XXXX), že hranica, podľa ktorej vlastníci svoje pozemky roky nerušene užívali nie je v súlade s
mapovou hranicou, nie je dôvodná.29. Žalovaný tvrdil, že jeho otec neurčil hranicu medzi susedmi, len sa jej prispôsobil a v akom stave
pozemok kúpil od pôvodných majiteľov pozemku, v takom ho užíval až do svojej smrti. Uviedol, že

problémy začali až po kontrolnom meraní vypracovanom pánom X., ktorý si dala vyhotoviť žalobkyňa,
ktorá na základe neho mala za to, že vošli jej do pozemku 4 m. Niekedy tam ale bola ulička o ktorej si
jej ujo mylne myslel, že je na ich pozemku. Uviedol, že žaloba stojí na obsahu katastrálnych máp, ale
mapy predložené žalobkyňou nezodpovedajú realite a skutočnému stavu, muselo dôjsť k pochybeniu
zo strany katastra pri zameriavaní, alebo GPS premeriavaní, zadávaní súradníc, keď na mapách, ktoré

on predložil je hranica medzi pozemkami jedna rovná čiara, nie je tam žiadne lomenie. Uviedol, že keď
sa robí zameranie, vytyčovací náčrt, vždy je tam určitá odchýlka v cm, dochádza k posunom, pričom aj
tu sa jedná len o centimetre. Ak by aj bolo preukázané, že sú v cudzom pozemku, čo ale nie je, tak jeho
otec o tom nevedel, nevošiel úmyselne do pozemku žalobkyne, otec žalobkyne vtedy nič nenamietal,
až po 30- tich rokoch prišli s tým, že sú v ich pozemku, pričom ide len o centimetre. Pokiaľ ide o skleník,
trval na tom, že najskôr bol postavený plot, ktorý postavil otec žalobkyne, až potom skleník, čo podľa

neho potvrdzujú aj betónové pätníky, ktoré sú zaliate betónom a nie je technicky možné, aby pätníky boli
neskôr ako skleník, pričom betón kopíroval hraničný domček, ktorý stál na parcele žalobkyne č.XXXX
a ktorý bol zbúraný až po podaní žaloby, fyzicky sa teda pri stavbe skleníka nemali ako posunúť na
pozemok žalobkyne, lebo tá stena by ich tam nespustila. Pokiaľ ide o hospodársku budovu, nie je
podľa žalovaného pravdou, žeby otec žalobkyne nesúhlasil s jej výstavbou, začali ich stavať jeho a

jej otec spoločne, tieto majú aj rovnaký štýl dverí, pri nadstavbe otec žalobkyne sa chcel pripojiť, ale
ich nadstavba nakoniec nebola realizovaná. Uviedol, že všetky ich stavby boli v poriadku, otec mal na
to potrebné papiere, stavebné povolenie, bol tam stavebný dozor, otec žalobkyne mohol kedykoľvek
namietaťstavby,čoneurobil.PoukázalnapoľnýnáčrtzrokuXXXX,kdeakoprílohajesúhlasshranicami
pozemkov, ktoré boli zamerané, súhlas bol potvrdený podpisom zo strany jeho otca a tiež zo strany

mamy žalobkyne. Podľa uvedeného náčrtu z roku XXXX zadná časť jeho pozemku má byť v dĺžke
16 m, presne 15,98 m a v prednej časti hranicu tvoril dnes už zvalený domček, pričom aj znalec Ing. S.
pri meraní potvrdil, že jeho hospodárska budova má vzadu dĺžku 16 m, a tak nie je možné, aby vošiel
do pozemku žalobkyne.

30. Žalobkyňa na otázku súdu na pojednávaní dňa 28.02.2020, kedy malo byť robené kontrolné meranie
pánom X., a či až vtedy začali problémy, ako tvrdil žalovaný uviedla, že toto meranie robené bolo po
maminej smrti v roku XXXX, vtedy začali problémy, začali kontrolovať doklady, mapy, zmluvy, a začali to
riešiťazisťovaťanáslednezhrubapred15timirokmi(čozodpovedáccarokuXXXX)začalakomunikácia
s otcom žalovaného a začalo sa to riešiť. Uviedla, že prvé hádky medzi susedmi začali po roku XXXX,

predtým dobre vychádzali, vtedy začali prvé slovné potýčky o pozemok, o hranicu. Vyvrcholilo to, keď sa
pustila po dedení do merania, do všetkého a tam sa to potom už konkrétne ukázalo. Žalobkyňa popierala
tvrdenie žalovaného, žeby v čase výstavby skleníka bol medzi pozemkami plot, pričom na otázku súdu
na pojednávaní dňa 28.02.2020, čím bola potom v prírode tvorená (vyznačená) hranica v čase
výstavby skleníka a hospodárskej budovy uviedla, že to nevie uviesť. Tvrdila, že vzadu pri budove bol

taký starý kamenný rozpadajúci sa plot, ale nevie čím bola hranica tvorená, no v čase výstavby skleníka
plot tam ešte nebol.

31. V súvislosti s vydržaním súd uvádza, že pokiaľ ide o vstup do držby a dobromyseľnosť, titulom
vstupu do držby môže byť platný titul, domnelý právny titul, ale aj ospravedlniteľný omyl. Pokiaľ ide o

vydržanie časti parcely, ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže
byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Jedným z hľadísk
pre posúdenie ospravedlniteľnosti chyby držiteľa je v takomto prípade aj pomer plochy kúpeného a
skutočne držaného pozemku. Otázka, či držiteľ veci bol v dobrej viere, nie je otázkou skutkovou, ale
právnou. V bežnom živote dochádza často k tomu, že hranice pozemkov vymedzené hranicou užívania,

sa nezhodujú s hranicami parciel, teda takých pozemkov, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností
v podobe parciel, ktoré majú geometrické a polohové určenie a sú zobrazené v katastrálnej mape a
označené parcelnými číslami. K nesúladu dochádza aj tak, že držiteľ ktorý kúpil pozemok, sa omylom
chopí na základe kúpnej zmluvy i časti (prípadne i celého) susedného pozemku, ktorý v skutočnosti
nekúpil, v omyle, že ide o časť jeho pozemku. V tomto prípade je tu domnelý (putatívny) titul, o ktorý

sa držba opiera, a to kúpna zmluva, zakladajúca vlastníctvo ku skutočne kupovanému pozemku. K
tomu, aby bolo možné držbu považovať za oprávnenú, je potrebné posúdiť, či omyl držiteľa, ktorý
viedol k uchopeniu držby, bol ospravedlniteľný. Judikatúra vychádzajúca z prezumpcie dobrej viery
držiteľa, pripúšťa oprávnenú držbu v prípade, že sa držiteľ chopí i (časti) susedného pozemku, ktorýv skutočnosti nekúpil. Oprávnenú držbu nemožno podľa okolností výnimočne vylúčiť ani v prípade, že
výmera držaného susedného pozemku dosahuje až 50 % výmery skutočne kúpeného pozemku, za
úplne výnimočných okolností aj viac. Z pohľadu dobrej viery držiteľa významná je aj skutočnosť, ak

skutočný vlastník pozemku po celú dobu držby nedal najavo svoj nesúhlas a nebránil svoje vlastnícke
právo. To nasvedčuje záveru, že ani on nepredpokladal, že sused drží časť jeho pozemku. Ak sú dané
uvedenéskutočnosti,potommožnodobrúvierudržiteľavylúčiťlenvprípade,žesútuokolnosti,zktorých
vyplýva, že držiteľ vedel alebo musel vedieť, že drží cudzí pozemok (jeho časť). Naopak,
dobrú vieru držiteľa nevylučuje, že si nenechal nadobudnutý pozemok odborne vymedziť (podporne NS

ČR 22Cdo 2451/2011).

32. Ak niekto nadobudne vlastnícke právo k pozemku a pritom sa v dôsledku ospravedlniteľného omylu
(vyvolanéhonapríkladtým,žemuprevodcaodovzdápozemokvhraniciach,akohosámužíval)uchopíaj
držbysusednéhopozemku,budedržiteľomoprávneným.Vprípadoch,keďniektonadobudnevlastníctvo
k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku, právnym titulom držby

je v takom prípade nadobúdací titul ku skutočne vlastneným pozemkom (napr. kúpna zmluva) a i keď
ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci. Ani samotná skutočnosť, že držiteľ nenechal vytýčiť hranice ním
vlastnených pozemkov a nezistil tak, že drží aj časť pozemku, ktorého vlastníkom nie je, nevylučuje jeho
oprávnenú držbu. V rámci hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti chyby držiteľa záleží aj na tvare
pozemkov, ich umiestnení v teréne, keď u pozemku pravidelného tvaru možno spravidla lepšie odhadnúť

výmeru než u pozemku nepravidelného. Ak ani vlastník susedného (držaného) pozemku si neuvedomil,
že nadobúdateľ drží aj časť jeho pozemku, bude to naznačovať objektívnu ospravedlniteľnosť chyby
(podporne NS ČR 22Cdo 4663/2010, alebo 22Cdo 1838/2010).

33. Dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli

vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade boli
splnené podmienky oprávnenej držby vedúce k vydržaniu nemožno vychádzať len zo skutočnosti, že
stav vzniknutý v dôsledku uchopenia držby nebol v súlade s údajmi uvedenými v pozemkovej knihe,
prípadne v inej verejnej knihe, o ktorých sa držiteľ nepresvedčil. Je potrebné brať do úvahy všetky
okolnosti, za ktorých bola držba uchopená. Samotná skutočnosť, že držiteľ nenechal vytýčiť hranice ním

vlastnených pozemkov a nezistil tak, že drží aj časť pozemku, ktorého vlastníkom nie je, nevylučuje jeho
poctivú držbu podľa OZO, ani držbu oprávnenú podľa občianskeho zákonníka č.40/1964 Zb. (podporne
napr. NS ČR 22Cdo 3688/2008 ).

34. Teda podľa Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o

tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa má za to, že držba je
oprávnená (§ 130 ods.1 OZ). Pre posúdenie držby nadobúdateľa pozemku ako oprávnenej nie je nutné,
aby nadobúdateľ text zmluvy a svoju predstavu o jej predmete porovnal s katastrálnou mapou alebo so
zameraním hraníc pozemku (NC ČR 22Cdo 1733/2012).

35. Ustanovenie § 130 ods.1 veta druhá OZ o tom, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je
oprávnená sa nevzťahuje na akúkoľvek držbu, ale len na držbu, ktorá sa opiera o objektívne prijateľnú
dobrú vieru držiteľa o tom, že je vlastníkom veci, a to na základe aspoň domnelého právne relevantného
právneho titulu. Toto ustanovenie sa aplikuje v prípade, kedy aj napriek tvrdeniu a preukazovaným
skutočnostiam svedčiacim o oprávnenej držbe pretrvávajú v tomto smere určité pochybnosti o och

existencii či pravdivosti (podporne napr. NS ČR 876/2011).

36. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.2Cdo 119/2007 pri posudzovaní
oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že, že dobromyseľnosť zaniká

v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o
tom, že mu vec právom patrí. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda
rozhodujúca vedomosť držiteľa o týchto skutočnostiach.

37. Vydržanie je teda jednou z právnych skutočností, na základe ktorých dochádza k nadobudnutiu

vlastníctva k veci. V zmysle § 134 Občianskeho zákonníka sa držiteľ stane vlastníkom veci ak je jeho
držba oprávnená a trvá nepretržite zákonom ustanovenú dobu. Výsledkom splnenia všetkých zákonom
požadovaných predpokladov vydržania ja nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom, a to
okamihom uplynutia vydržacej doby. Keďže právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžadujesa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Nevlastník veci sa považuje za oprávneného
držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o nejaký právny titul (iný ako vlastnícky) a prípadne aj vtedy, ak v
dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul a o ospravedlniteľný omyl. Rozlišujúcim kritériom,

či ide o držbu oprávnenú, alebo neoprávnenú je dobrá viera držiteľa v tom, že mu držaná vec patrí,
resp. jej absencia. Existencia dobrej viery, t.j. dôvodné presvedčenie držiteľa, sa posudzuje objektívne.
Ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby oprávnený držiteľ bol v dobrej viere
so zreteľom na všetky okolnosti, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí vyplynúť
z posúdenia všetkých okolností, za ktorých došlo k držbe a za ktorých držba prebiehala. Nejde tu teda

o to, že niekto bol v konkrétnej situácii skutočne v dobrej viere, že mu vec patrí, ale o to, či okolnosti
daného prípadu nasvedčujú, že sa niekto správal ako oprávnený držiteľ. Dobromyseľnosť oprávneného
držiteľa podľa „stredného Občianskeho zákonníka“ a terajšieho Občianskeho zákonníka musela, resp.
musí byť daná počas celého plynutia vydržacej doby.

38. Súd na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti prihliadajúc

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo nemal dôvod pochybovať, že omyl, na základe ktorého sa
právny predchodca žalovaného v skutočnosti chopil držby časti parcely, ktorá ako sa až teraz zistilo,
podľa mapy patrila právnym predchodcom žalobkyne bol ospravedlniteľný, nie sú pochybnosti o jeho
dobrej viere, o jeho oprávnenom presvedčení, vzhľadom na všetky okolnosti, že je vlastníkom aj tejto
časti. Ako súd uviedol, aj judikatúra, vychádzajúc zo zákonom prezumovanej dobrej viery držiteľa

(viď § 130 ods.1 Obč. zákonníka) pripúšťa oprávnenú držbu v prípade, že sa držiteľ chopí i (časti)
susedného pozemku, ktorý v skutočnosti nekúpil. Jedným z hľadísk pre posúdenie oprávnenosti držby
je aj nákupný výmer kúpeného a omylom držaného pozemku, tvar pozemkov, ich umiestnenie v teréne.
Pozemky, ktoré otec žalovaného nadobudol majú podľa listu vlastníctva výmeru XXXX m2. Podľa
žaloby žalobkyne neoprávnene zastavaná výmera žalovaným mala byť spolu XX m2 (XX m2 skleník,

X m2 hospodárska budova, v závere konania už žalobkyňa uvádzala zásah spolu XX m2), pričom
pri skleníku je tvar pozemku nepravidelný (v tzv. kline ako to strany nazvali) a tam v najväčšej časti
zásah žalovaného mal byť XX cm a pri hospodárskej budove v prednej časti XX cm a v zadnej časti
XX cm. Vo vzťahu k dobromyseľnosti, pokiaľ ide o posúdenie, či je ospravedlniteľný nesúlad predstavy
držiteľa so skutočnosťou súd uvádza, že vzdialenosť XX cm je aj v súčasnej dobe dovolenou polohovou

odchýlkou (pozri zákon č. 162/95 Z.z. a vyhl. č. 461/2009 Z.z. kde zmysle § 56 ods. 6 tejto vyhlášky je
krajná polohová odchýlka určená parametrom Dp 0,24 m.), kedy možnosti a presnosť merania hraníc
sú neporovnateľne lepšie ako tomu bolo v tých rokoch, ako uviedol aj znalec Ing. S. na pojednávaní dňa
28.02.2020. Samotná výmera, tvar omylom držaného pozemku a „šírka“ zásahu nie sú však zďaleka
jediným ani rozhodujúcim dôvodom vedúcim súd k záveru o ospravedlniteľnom omyle predchodcu

žalovaného. Tých skutočností je tu viac.

39. Nebolo medzi stranami sporné, že predchodcovia žalobkyne aj žalovaného za hranicu medzi nimi
desaťročia zhodne považovali hranicu, ktorá v prírode v prednej časti začínala stenou hraničného
domčeka (postavený na parcele č.XXXX) a ktorý zbúraný bol až po podaní žaloby. Sama žalobkyňa

na pojednávaní dňa 28.02.2020 (viď zápisnica na čl.247 spisu) k predmetnému hraničnému domčeku
uviedla, cit.“ Bol to jediný svedok našej hranice, jeho stena bola hranicou medzi pozemkami“. Ak teda
predchodca (otec) žalovaného v súlade s tým skleník postavil tak, že tento v prednej časti začínal na
jeho strane za stenou tohto hraničného domčeka, teda na jeho strane pozemku a „ťahal“ ho rovno
smerom dozadu, nie je možné zakročiť voči stavbe len na základe toho, že po viac ako 30 rokoch

odvtedy, čo sa chopil držby pozemku v daných hraniciach, na základe aktuálneho presného merania sa
zistí, že v skutočnosti mapová hranica je inde, že je tam klin a časť skleníka stojí na pozemku, ktorý
podľa mapy patrí žalobkyni. V dôsledku ospravedlniteľného omylu a pokojnej, dlhodobej, dobromyseľnej
držby, v ktorej pôvodného žalovaného rodičia žalobkyne nijako nerušili totiž došlo k vydržaniu pozemku
pod skleníkom. Nebol predložený žiaden dôkaz (aj žalobkyňa uviedla, že až po roku XXXX začali

slovné potýčky o hranicu, pozemok), žeby predchodcovia žalobkyne po celú dobu držby dali najavo
svoj nesúhlas a bránili svoje vlastnícke právo. To nasvedčuje záveru, že ani oni nepredpokladali, že
sused drží časť ich pozemku. Tento záver potvrdzuje aj to, že oni sami boli „posunutí“ na ľavej strane
do pozemku suseda ( škôlka, mesto), pričom v časti ich hospodárskej budovy a stavby (na parcele
č.XXXX/X) podľa geometrického plánu č.XX/XXXX žalobkyňa resp. jej predchodcovia zasahovali do

pozemku škôlky práve XX cm (vpredu) a XX cm (vzadu). Tak ako oni nevedeli, že svojou stavbou
hospodárskej budovy a garáže zasahujú XX a XX cm do škôlky, tak je podľa súdu zjavné, že ani
predchodca žalovaného nevedel a nemohol vedieť, že pozemok, ktorý považoval za svoj (naviac
ak by pozemok predchodcov žalobkyne ďalej za hraničným domčekom nebol oplotený, ani inak v prírodeoddelený a vyznačený, ako tvrdila sama žalobkyňa) a na ktorom postavil časť svojej hospodárskej
budovy zasahuje vpredu XX a vzadu XX cm do pozemku predchodcov žalobkyne. Za týchto okolností,
ako už súd uviedol a ako vyplýva aj z už citovanej judikatúry možno dobrú vieru držiteľa vylúčiť len v

prípade, že sú tu okolnosti, z ktorých vyplýva, že držiteľ vedel alebo musel vedieť, že drží cudzí pozemok
(jeho časť). Naopak, dobrú vieru držiteľa nevylučuje, že si nenechal nadobudnutý pozemok odborne
vymedziť. Žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že otec žalovaného vedel alebo musel vedieť, že
drží časť cudzieho pozemku však v spore žalobkyňou preukázané, ani súdom zistené neboli.

40. Pokiaľ ide o skleník, ten v geometrických plánoch predložených žalobkyňou na podporu žaloby
nebol zakreslený. Bol zameraný súdom ustanoveným znalcom Ing. S., pričom podľa jeho znaleckého
posudku č.X/XXXX je zakreslený vo vytyčovacom náčrte červenou líniou, označený číslami na lomových
bodoch 1, 2, 3 a 4. Podľa tohto zakreslenia skleník žalovaného, ktorý v prírode je spojený s garážou
žalovaného a začína sa až od nej na pozemku žalovaného do parcely žalobkyne č.XXXX/X nezasahuje
v takom rozsahu ako žalobkyňa uvádzala, nezaberá celú parcelu XXXX/X a žalobkyňa nešpecifikovala

časť, ktorú konkrétne by mal zaberať ak žiadala alternatívne o odkup celej tejto parcely. Preto ak
žalobkyňa na poslednom pojednávaní rozšírila žalobu a žiadala odstrániť stavbu žalovaného aj z tejto
parcely v rozsahu X m 2 (nesprávne uviedla že ide o hospodársku budovu), tak tu podľa názoru
súdu jej žaloba bola zjavne a bez ďalšieho nedôvodná (tak pokiaľ ide o odstránenie ako i možný
odkup), lebo skleník nezasahuje na celej parcele č.XXXX/X, teda v rozsahu X m 2, konkrétnu jej

časť žalobkyňa nevymedzila a nešpecifikovala, pričom pôvodne v žalobe sa jeho odstránenie z tejto
parcely ani nežiadalo. Žalobkyňa sama uviedla, že so závermi znaleckého posudku súhlasí, nijako
ich nenamietala. Podľa názoru súdu v situácii, kedy na parcele č.XXXX stál hraničný domček a
kedy aj podľa súčasného zamerania znalcom stavba skleníka započatá je na pozemku žalovaného,
pričom pokračovala v línii pozdĺž pôvodnej steny hraničného domčeka, tak i keď podľa súčasného

merania zasiahla v priestore „klina“ do parcely žalobkyne č.XXXX/X Y. XXXX/X, nemožno hovoriť o
nedobromyseľnosti otca žalovaného ako stavebníka. Podľa znaleckého posudku, čo sa týka vytýčenia
správnej hranice do terénu, nebola fyzicky označená. I keď otec žalovaného stenu skleníka neťahal
v jednej línii so stenou svojej garáže, ako je to vyznačené na čl.XX spisu, to nijako nevyvracia jeho
dobromyseľnosť, lebo v čase keď skleník staval stála na jeho začiatku ešte stena hraničného domčeka,

ktorú strany považovali za hranicu, do nej otec žalovaného nijako nezasiahol, pričom dobromyseľnosť
je zrejmá aj z toho, že aj podľa znaleckého posudku znalca Ing. S. k zásahu došlo až v priestore
klinu. Nebol predložený dôkaz, žeby pred, počas, či po skončení stavby skleníka v roku XXXX až do
presného zamerania a vyhotovenia geometrického plánu mohol otec žalovaného vedieť o uvedenom
zásahu, pričom aj do doby prvých, vtedy ešte nekonkrétnych ústnych výčitiek zo strany žalobkyne resp.

jej predchodcov ( rok XXXX ) dávno uplynula 10 ročná vydržacia doba.

41. Je tu aj ďalšia skutočnosť, pokiaľ ide o dobové vnímanie hranice a svedčiaca podľa názoru súdu
dobromyseľnosti pôvodného žalovaného. Je totiž nepochybné, že na mieste samom bol rozpor medzi
mapovým a užívacím stavom na oboch stranách pozemku žalobkyne. Potvrdzuje to aj geometrický

plán č.XX/XXXX predložený samou žalobkyňou. Ten preukazuje, že posun je na oboch stranách a že
skutočný stav ani pokiaľ ide o stavby samej žalobkyne nezodpovedá mapovému stavu (v zadnej časti
posun žalobkyne do škôlky bol XX a XX cm, z druhej strany posun žalovaného má byť XX a
XX cm). Tak ako žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia na ľavej strane v omyle dlhodobo užívali časť
pozemku,ktorýpodľamapovéhostavuvskutočnostipatrilmestu,takpodľavýsledkovsúčasnýchmeraní

aj žalovaný má užívať časť pozemku, ktorá podľa mapového stavu patrí žalobkyni. Niet potom dôvod
rozumne pochybovať, že ak žalobkyňa resp. jej právni predchodcovia dlhodobo, zjavne nevedomky
užívali časť susednej parcely (škôlka, mesto), kde mali taktiež postavenú časť svojej stavby (na parcele
č.XXXX/X), tak že aj užívanie časti parcely žalobkyne žalovaným (resp. jeho predchodcom)
a to v zhruba v rovnakej výmere (XX m 2), ako bola výmera omylom užívaná žalobkyňou na druhej

strane (od mesta podľa kúpnej zmluvy na čl.253 odkúpila XX m2 za cenu 153,30 eur) bolo nevedomé,
zakladalo ospravedlniteľný omyl. Tak ako žalobkyňa, resp. jej rodičia nevedeli, že sú posunutí „doľava“,
do škôlky, tak rovnako ani otec žalovaného nemohol vedieť, že v rozsahu (na najširšom mieste je to len
XX cm) a pri hospodárskej budove je to v podstate totožný posun ako posun žalobkyne do škôlky, je
posunutý na stranu žalobkyne.

42. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že ona ani jej právny predchodca (otec) nedali nikdy súhlas na postavenie
daných stavieb, preto nastalo napätie medzi rodinami, susedmi. Opakovane ako na jeden z hlavných
argumentov dôvodnosti jej žaloby poukazovala na to, že žalovaný, resp. jeho otec hospodársku budovuzväčšil, nalepil sa ňou na múr ich hospodárskej budovy, ktorá podľa jej tvrdenia postavená bola XX cm od
hranice. Dokazovaním bolo vyvrátené tvrdenie žalobkyne, že skleník a hospodárska budova žalovaného
boli postavené bez stavebného povolenia. Žalovaný predložil riadne stavebné povolenia tak k výstavbe

skleníka (čl. 36 a 37 spisu) ako aj k úprave hospodárskej budovy z roku XXXX (čl. 32 až 35 spisu) resp.
z roku 1980
(ohlásenie stavebnej úpravy na čl. 26 spisu). Ako správne žalobkyňa uviedla, z pohľadu posúdenia,
či ide o neoprávnenú stavbu z občianskoprávneho hľadiska nie je rozhodujúce, či podľa stavebných
predpisov ide o stavbu povolenú, či nie. Avšak vo vzťahu k posúdeniu dobromyseľnosti pôvodného

žalovaného v tom čase v tu súdenej veci stavebné povolenia majú výpovednú hodnotu. A to preto,
lebo v spore predložené stavebné povolenia (tak žalovaným ako aj žalobkyňou) k ich hospodárskym
budovám svedčia o dobromyseľnosti pôvodného žalovaného a o ospravedlniteľnosti jeho omylu. Pokiaľ
ide o nadstavbu hospodárskej budovy z roku XXXX a jej „prílep“, predložené stavebné povolenia
svedčia o tom, že predchodca žalovaného oprávnene sa domnieval, že stavia ju na
svojom pozemku. Súd má za preukázané, že toto sa udialo s plným vedomím predchodcov žalobkyne

a za dobrých susedských vzťahov a stavu pokojnej držby susediacich pozemkov. Podľa stavebného
povolenia predloženého žalovaným toto sa doručovalo otcovi žalobkyne, pričom v rámci stavebného
konania neboli podané žiadne námietky. Priamo v situačnom pláne nadstavby- bočný pohľad (čl. 34
spisu) riadne overenom v stavebnom konaní dňa XX.X.XXXX (viď príslušná pečiatka
a podpis) je pritom zaznačené fyzické spojenie stien hospodárskej budovy predchodcov žalovaného

a žalobkyne, pričom aj na „polohovom“ situačnom pláne (čl. 35 spisu) je zaznačené
spojenie hospodárskych budov s tým, že hospodárska budova otca žalovaného je zakreslená na celej
dĺžke jeho pozemku. Ako zodpovedný projektant je tam uvedený P.. L.. Podľa stavebného povolenia
toto vydané bolo dňa XX.XX.XXXX a samotná nadstavba mala byť realizovaná od júna XXXX do júna
XXXX. Zo stavebného povolenia predloženého žalobkyňou na pojednávaní dňa 28.02.2020 (čl. 251

a 252 spisu) vyplýva, že presne v tom istom čase ako bolo vydané stavebné povolenie k nadstavbe
hospodárskej budovy otcovi žalovaného a jeho manželke, bolo vydané stavebné povolenie k nadstavbe
ich hospodárskej budovy aj rodičom žalobkyne (stavebné povolenie je zo dňa XX.X.XXXX), pričom aj
projekt k tejto nadstavbe vypracoval P.. L.. Nadstavby hospodárskych budov predchodcov žalovaného a
žalobkynesatedamalidiaťvrovnakomčaseasúčasne(odjúnaXXXXdojúnaXXXX),obidvenadstavby

podľa stavebných povolení mali mať výšku 5,60 m. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa názoru
súdu vylúčené, aby nadstavba a prílep hospodárskej budovy otcom žalovaného diali sa mimo vedomia,
či dokonca proti vôli predchodcov žalobkyne, ak títo mali robiť nadstavbu v rovnakom čase, v rovnakej
výške, obaja na základe stavebných povolení, medzi vydaním ktorých je rozdiel len dvoch dní, pričom
oba projekty vypracoval P.. L. a z grafickej časti stavebného povolenia pôvodného žalovaného je zrejmé

fyzické spojenie budov ako aj umiestnenie jeho hospodárskej budovy na celej šírke jeho pozemku. Teda
nielenže nebolo zakročené voči stavbe predchodcami žalobkyne, ale tá sa mala diať súčasne, projekt
vypracoval ten istý projektant, budova mala byť na celej šírke pozemku pôvodného žalovaného, so
spojením s budovou predchodcu žalobkyne, čo svedčí o dobromyseľnosti pôvodného žalovaného, že ju
stavia na svojom pozemku. Svedči to tiež záveru, že ani vlastník susedného (držaného) pozemku (otec

žalobkyne) si v tom čase neuvedomoval a nevedel, že nadobúdateľ (otec žalovaného) drží aj časť jeho
pozemku, čo naznačuje objektívnu ospravedlniteľnosť omylu pôvodného žalovaného.

43. Ako už bolo uvedené, strany zhodne potvrdili, že mali za to, že v prednej časti hranica medzi
pozemkami je tvorená stenou hraničného domčeka, umiestneného na parcele č.XXXX, ktorý v čase

podania žaloby ešte stál, a ktorého umiestnenie je zrejmé aj z fotografií predložených žalovaným (čl. 29,
30akoajčl.113,115a121spisu)akoajzpoľnéhonáčrtuč.XXXzrokuXXXX(čl.122spisu).Žalobkyňaaj
pri obhliadke potvrdila, že aj otec jej povedal, že tento domček tvoril hranicu, ale podľa nej to nemá vplyv
na spor, lebo fakt je to, čo je na katastri a geodeti, kataster vedia kde hranica bola. Uvedené opäť len
svedčí vydržaniu a potvrdzuje dobromyseľnosť držby časti pozemku pôvodným žalovaným,

lebo z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti má význam to, čo susedia zhodne považovali za hranicu bez
ohľadu na to, že po desiatkach rokov, pri presnom geometrickom meraní sa zistí, že hranica je inde. Ak
aj žalobkyňa potrebovala „hľadať“ skutočnú hranicu podľa katastra a merania, tak pri takýchto malých,
centimetrových rozdieloch nie je možné predchodcom žalovaného pričítať neopatrnosť, ak stavby stavali
podľa toho, čo v tom čase na mieste bolo považované za hranicu, najmä ak im v tom nikto nebránil a ak si

vlastník susedného pozemku (predchodca žalobkyne) tento neoplotil ani inak neoznačil,
ako tvrdí žalobkyňa. K poľnému náčrtu a čiastkovému protokolu o miestnom vyšetrovaní zisťujúcom
predmetyTHmapovania(čl.122a123spisu)trebauviesť,žeakošírkapozemkupôvodnéhožalovaného
v časti, kde stojí hospodárska budova je tam uvedené XX,XX m. Podľa žalobkyne to, že ako hranicamedzi pozemkami je tam uvedená rovná čiara, na čo sa odvolával žalovaný, nič nedokazuje. Nemožno
ale opomenúť, že podľa čiastkového protokolu po pochôdzke a zistení skutočného stavu neboli zistené
žiadne sporné hranice, a to ani medzi parcelami strán sporu, vtedy pod číslom XXX/X Y. XXX ( pôvodný

žalovaný) a XXX, XXX/X Y. XXX/X (predchodca žalobkyne). Teda vo vzťahu k vydržaniu, ak nebol spor,
pôvodný žalovaný mal nameranú šírku pozemku XX,XX m, pričom postavil hospodársku budovu
cez celú šírku svojho pozemku, ktorá aj podľa súčasného zmerania znalcom Ing. S. má dĺžku XX m,
nemožno podľa názoru súdu hovoriť o jeho nedobromyseľnosti, neopatrnosti, či nedbalosti.

44. Žalobkyňa a žalovaný sa nezhodli na tom, či v čase, keď otec žalovaného staval skleník bol
medzi pozemkami plot alebo nebol. Žalovaný tvrdil, že bol tam plot ktorý postavil otec žalobkyne.
Žalobkyňa tvrdila, že plot tam vtedy nebol, voľne sa chodilo po pozemkoch, neboli vtedy problémy, plot
bol postavený až neskôr, kedy ho už nebolo možné postaviť na hranici ale musel ísť okolo skleníka po
pozemku žalobkyne. Svedkyňa U. F. vypovedala, že plot v čase výstavby skleníka nebol, či boli tam
tyčky plota nevedela uviesť, nepamätala si to. Aj svedkyňa X.? vypovedala, že žiadny plot tam nikdy

nevidela. Z výpovedí svedkýň zároveň vyplýva, že v tom čase išlo o pokojnú držbu pozemkov, že neboli
spory medzi susedmi. Znalec pri obhliadke uviedol, že bol tam plot, pravdepodobne drevený, že v roku
XXXX zamerali plot. Aj žalobkyňa pri obhliadke potvrdila, že bolo tam staré zhnité rozpadávajúce sa
oplotenie. Lom vznikol podľa žalobkyne tým, že pôvodne boli tam dva pozemky, keď druhý patril sestre
jej mamy Q. T.. Podľa listiny OÚ O., katastrálny odbor zo dňa XX.XX.XXXX (čl.256 spisu) predloženej

žalobkyňou Y. T., H.. F. odpredala rodičom žalobkyne parcelu B. XXXX záhradu o výmere XXX P. na
základe Notárskej zápisnice A. XXX/XX, A. XXX/XX.

45. K otázke existencie, či neexistencie plota (a ak bol, tak kde presne stál a aký) v čase výstavby
skleníka sa strany vo svojich prednesoch opakovane vracali, ostala medzi nimi sporná. Zároveň

ale nenavrhovali v tomto smere žiadne ďalšie dokazovanie, preto vykonané nemohlo byť. Avšak
podľa názoru súdu v konkrétnych okolnostiach tu súdenej veci z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti
pôvodného žalovaného či tam plot bol alebo nebol, záver o dobromyseľnosti platí v oboch prípadoch.
Lebo ak tam bol plot postavený otcom žalobkyne, ako to tvrdil žalovaný, svedčí to dôvodnosti
presvedčenia, že po plot užíva pozemok oprávnene, nemohol sa posunúť stavbami za plot a bol jeho

otec pri výstavbe dobromyseľný. To platí aj pre tú časť pozemku, ktorá pôvodne patrila sestre mamy
žalobkyne, ak čo i len tam bol plot. Ak plot nebol a chodilo sa medzi pozemkami voľne, ako uviedla
žalobkyňa, potom ak otec žalovaného ťahal skleník v línii tak, že ešte bol tam z jeho strany odstup od
steny hraničného domčeka, ktorú strany považovali za hranicu (viď aj fotografie na čl.29 a 30 spisu)
dozadu, keď ani žalobkyňa nevedela uviesť, čím ak nebol plot bola potom v prírode na danom mieste

tvorená hranica, alebo ako bol vyznačený klin, nemohol vedieť, že v priestore „klinu“ zasiahne do
pozemku, ktorý podľa mapy patril žalobkyni, resp. jej predchodcom, ktorí o tom zjavne sami nevedeli.
Inak si nemožno vysvetliť, prečo by takej stavbe nebránili a ďalších 20 rokov so susedom bezproblémovo
nažívali. Nemožno pričítať na ťarchu pôvodného žalovaného, ktorý prišiel na pozemky ako druhý, ak si
predchodcovia žalobkyne svoj pozemok neoplotili, či inak nevyznačili a ak za hranicu považovali obaja

líniu začínajúcu hraničným domčekom. Ak otec žalobkyne odkúpil pozemok maminej sestry a ak vedel
o tom lome (kline), potom vyvstáva otázka, prečo by nechal suseda (alebo sestra mamy žalobkyne)
robiť skleník v rovine. Ak čo len v časti bol drevený plot, ako to uviedla žalobkyňa, opäť to len svedčí
o dobromyseľnosti otca žalovaného, keďže sa netvrdí ani nepreukázalo, žeby pri stavbe skleníka sa
do nejakého plota zasiahlo. Žalobkyňa, resp. jej právny zástupca na pojednávaní dňa 7.9.2018 (čl.

108 spisu) uviedol, že spor nepovstal o hranicu preto, že zistili to až teraz pri geometrickom pláne v
roku XXXX, ale že spor o hranicu bol dlhší čas a preto žalobkyňa si dala presne zamerať hranice, aby
neboli pochybnosti. Ale okolnosti sporu a výsledky dokazovania svedčia práve tomu, že spor povstal
až po presnom geometrickom zameraní (prvé potýčky o hranicu začali až po roku XXXX), keď sa zistil
nesúladmedzimapovouvlastníckouhranicouahranicou,ktorústranynamiestezavlastníckumajetkovú

desaťročia považovali a v akej pozemky užívali, čo svedčí dobromyseľnosti predchodcov žalovaného.
Sama žalobkyňa uviedla, že do smrti mamy a merania pána X. (v roku XXXX), teda počas viac ako
30 rokov po kúpe pozemkov otcom žalovaného a počas takmer 20 rokov po postavení skleníka neboli
spory. Ak žalobkyňa na obhliadke tvrdila, že nevie z akých dôvodov bola rozšírená hospodárska budova
žalovaného, lebo na to povolenie ani nič jej otec nepodpisoval, tak tu súd opäť poukazuje na to, že sa

tak dialo podľa stavebných povolení k nadstavbám hospodárskych budov otca žalovaného a rodičov
žalobkyne. Ak sa žalobkyňa na obhliadke pýtala, či existuje papier od zväčšenia budovy, tak tým je práve
stavebné povolenie kde ten istý projektant, ktorý spracoval projekt nadstavby hospodárskej budovy
rodičov žalobkyne projektoval tam dané spojenie budov. Na všetkých podkladoch aj geometrickýchplánoch žalobkyne je začiatok hospodárskej budovy žalovaného na hranici jeho pozemku. Začína od
hranice pozemku žalovaného a jeho druhého suseda (nie žalobkyne), parcely číslo XXXX. Je potom z
hľadiska dobromyseľnosti otca žalovaného logický poukaz žalovaného na to, že ak mal šírku pozemku

XX m a postavil na ňom od jedného po druhý roh a koniec hospodársku budovu dlhú XX m, tak že
nemohol vtedy vedieť, že neskorším meraním sa zistí, že je s ňou XX cm a XX cm u suseda. Preto súd
má za to, že do roku XXXX kedy podľa výpovedí žalobkyne začali s otcom žalovaného komunikovať a
to riešiť, ale aj do roku XXXX, kedy mali začať prvé (v spore stranami bližšie nešpecifikované) potýčky
o hranicu dávno uplynula 10 ročná doba pokojnej, dobromyseľnej a nerušenej držby tak pozemku pod

skleníkom, ako aj pod hospodárskou budovou, keďže podľa merania a poľného náčrtu už z roku XXXX
pozemok žalovaného v tej časti mal mať cca XXm (XX,XX), pričom také sú rozmery hospodárskej
budovy postavenej na celej šírke pozemku žalovaného aj v súčasnosti. Teda došlo k vydržaniu sporných
zastavaných pozemkov pôvodným žalovaným. K námietke žalobkyne o absencii právneho titulu súd
uvádza, že v tomto prípade je tu titul, o ktorý sa držba opiera, a to kúpna zmluva, zakladajúca vlastníctvo
ku skutočne kupovanému pozemku pôvodným žalovaným a jeho ospravedlniteľný omyl.

46. Hranica, podľa ktorej pôvodný žalovaný od roku XXXX svoje pozemky pokojne, nerušene a
dobromyseľne užíval, ktorá v prednej časti začínala stenou „hraničného domčeka“ a v zadnej časti
podľa presvedčenia žalovaného bola 16 m od jeho hranice s parcelou č.XXXX stala sa následkom
vydržania aj hranicou vlastníckou. Pôvodnému žalovanému uplynula desaťročná vydržacia doba, keďže

od času nadobudnutia nehnuteľností (XXXX) do prvých domáhaní sa práv žalobkyňou (XXXX) uplynulo
viac ako 10 rokov. Pôvodný žalovaný spĺňal už k 1.1.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej
po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), preto nadobudol vlastnícke právo k pozemku vydržaním.
Pozemky v stave ako ich užíva žalovaný nadobudol jeho právny predchodca, otec ešte v roku XXXX.

V užívaní nehnuteľností právny predchodca žalovaného nebol nijakým spôsobom rušený minimálne do
roku XXXX, t. j. v čase, keď nesporne uplynula vydržacia doba. Najneskôr k vydržaniu vlastníckeho
práva pôvodného žalovaného došlo na základe zák. č. 501/1991 Zb. (novela OZ) s účinnosťou od
1.1.1992. Aj odvtedy do roku XXXX, od kedy boli preukázané prvé spory však uplynulo 10 rokov.
Inštitút vydržania je vo svojej podstate založený na nečinnosti vlastníka ako opaku dobromyseľného

ovládania veci držiteľom. Predchodcovia žalobkyne podľa výsledkov dokazovania až do roku XXXX
boli úplne nečinní, nebol žalobkyňou preukázaný žiaden krok z ich strany, ktorým by spochybnili
dobromyseľnosť otca žalovaného, nebránili stavbe skleníka ani hospodárskej budovy, otec žalovaného
prílep hospodárskej budovy činil v súčinnosti s nimi, ako vyplýva zo stavebných povolení, čím nimi bol
len utvrdený vo svojej predošlej dobromyseľnosti pokiaľ ide o hranice pozemku, o ktorých aj rodičia

žalobkyne si mysleli, že sú o viac ako 30 cm ďalej (vzhľadom na ich posun v tomto rozsahu do škôlky),
než v skutočnosti boli. Žalobkyňa tvrdila, že musel jej otec vedieť, kde je hranica pri hospodárskej
budove, keď svoju hospodársku budovu mali postavenú správne, 30 cm od hranice so žalovaným, ale
sama nevedela uviesť, čím hranica mala byť vyznačená, ak tam nebol plot ako sama tvrdila. Ak to jej
otec vedel a ak by to vedel aj otec žalovaného, vyvstáva otázka, prečo sa zo strany otca žalobkyne

nielenže nebránilo „prílepu“ hospodárskej budovy, ale prečo by sa tento dal už do projektu a stavebného
povolenia vo vzťahu k výstavbe, na ktorej mali v rovnakom čase participovať rodičia žalobkyne. Tvrdenie
o tom, že musel otec vedieť kde je hranica je navyše spochybnené aj tým, že na druhej strane
stavbami predchodcov žalobkyne bolo viac ako 30 cm zasiahnuté do pozemku škôlky, pričom pokiaľ
ide o stranu hranice so žalovaným, jej predchodcovia tento stav neriešili, dokonca ho akceptovali

v súvislosti s už spomínanou výstavbou skleníka a hospodárskej budovy. Ak by za hranicu svojho
pozemku v časti hospodárskej budovy otec žalobkyne v tom čase nepovažoval jej stenu, ako inak sa dá
vysvetliť, že nielenže nebránil otcovi žalovaného „nalepiť“ sa na ňu, ale že mali nadstavby robiť podľa
stavebných povolení naraz, súčasne a v rovnakej výške. Súd opäť pripomína, že pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods.1 OZ). Žiadne dôkazy na vyvrátenie dobromyseľnosti

pôvodného žalovaného žalobkyňa nepredložila ani neoznačila. Žalobkyňa žiadnymi dôkazmi nevyvrátila
a v priebehu sporu nebolo ničím spochybnené tvrdenie žalovaného, že jeho otec hranicu medzi nimi
neurčil, že sa hranici len prispôsobil, pričom v akom stave pozemok kúpil, v takom stave užíval ho až
do svojej smrti. Preto podľa názoru súdu pôvodný žalovaný stavby (skleník a hospodársku budovu) mal
postavené na pozemkoch, ktorých spornú zastavanú časť dávno vydržal, preto žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno, že ide v čase podania žaloby o neoprávnenú stavbu a preto žalobe žalobkyne nebolo
možné ani sčasti vyhovieť.47. Vzhľadom na všetko uvedené súd o žalobe žalobkyne rozhodol po vykonanom dokazovaní tak,
že ju v celom rozsahu zamietol. K vyjadreniu žalovaného, ktorý až vo svojom záverečnom návrhu
dňa 11.12.2020 uviedol, že okrem zamietnutia žaloby navrhuje súdu katastrálnemu úradu v Kežmarku

nariadiť nové a presné zameranie hranice pozemkov, čo následne preniesol by do katastrálnej mapy a
opravil ju súd uvádza, že je na žalovanom aké kroky prípadne podnikne vo vzťahu ku katastrálnemu
úradu, či už pokiaľ ide o správne alebo prípadné súdne konanie. Toto jeho vyjadrenie v záverečnom
návrhu súd nemohol považovať za vzájomnú žalobu, preto sa ním ďalej nezaoberal. Nič nebráni
žalovanému podniknúť podľa uváženia ďalšie kroky vo vzťahu k hranici, tie však sú mimo predmetu

tohto konkrétneho súdneho konania začatého žalobou žalobkyne v roku 2015.

48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP v spojení s § 262 ods.1 a 2 CSP. V danom
prípade plný úspech v spore mal žalovaný, keďže žaloba proti nemu bola v celom rozsahu zamietnutá.
Keďže zo spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku vyplýva vznik trov konania na strane žalovaného ( aktuálne
v preukázateľnej výške 89,78 eur, čo je suma znalečného znalca Ing. S. za účasť na pojednávaní dňa

28.02.2020 hradená z preddavku zloženého žalovaným ), podľa § 255 ods.1 CSP mu vznikol nárok na
priznanie plnej náhrady trov konania. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s § 262 ods.1 CSP o nároku na
náhradu trov konania rozhodol v druhom výroku tohto rozsudku tak, že žalovaný má nárok na náhradu
trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s
ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny

úradník. Nepoužitý preddavok zložený žalobkyňou na trovy dôkazu - výsluchu svedkýň bude jej vrátený
po právoplatnom skončení konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd
Kežmarok.

Podľa § 8 a § 9 ods.1 zákona č.62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v
súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony lehoty ustanovené právnymi predpismi v
súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo

k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po
nadobudnutíúčinnostitohtozákona.Ustanovenie§8písm.a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na

vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.