Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. máj 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/23/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116217525
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2116217525.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: AMOS SK s.r.o., IČO: 36 809 136, so
sídlom Námestie sv. Michala 1, Hlohovec, zastúpeného advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., so
sídlom Námestie Matice Slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Mesto Hlohovec,
IČO: 00 312 509, so sídlom M. R. Štefánika 1, Hlohovec, zastúpenému advokátkou: JUDr. Lucia

Jurgová, so sídlom Kováčska 28, Košice - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 7.353,32 eura s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25Cb/303/2016-215
zo dňa 24.9.2020, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. priznal
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, o výške trov konania rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným rozhodnutím.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ust. § 3 ods. 1, § 100 ods.
1, 2, § 101, § 128 ods. 2, § 151n ods. 1, 2, 3, § 151o ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 zák. č.
66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a vecne dôvodil tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území S., okres Hlohovec, obec S., evidovanej na
liste vlastníctva č. XXXX ako pozemok, parcela č. 4036/2 o výmere 3.594 m2 druh pozemku -

zastavané plochy a nádvoria, parcela registra „C", na ktorom sa nachádza betónová prístupová
komunikácia, v ktorej sú vybudované inžinierske siete ako voda, elektrina, plyn, kanalizácia a chráničky
na rozvod telekomunikačných sietí vo vlastníctve žalovaného, ktorá je využívaná prevažne obyvateľmi
Mesta Hlohovec. Stavba je umiestnená v zastavanom území obce a je verejne prístupná. V miestnej
komunikácii sa tiež nachádza plynárenské zariadenie vybudované v súvislosti s výstavbou rodinných
domov na ul. C.. Predmetná stavba vo vlastníctve žalovaného výrazne zasahuje do vlastníckeho práva

žalobcu k pozemku, na ktorom je umiestnená a zásadným spôsobom obmedzuje až vylučuje žalobcu
v jeho ďalšom využívaní. Obmedzením vlastníckeho práva žalobcu k pozemku, vznikol žalobcovi nárok
voči žalovanému na zaplatenie finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Dňa
1.8.2016 podal žalobca návrh na začatie konania o určenie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
7.353,32 eura z titulu užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu v období od 16.6.2015 do 15.6.2016.
Pri stanovení výšky finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobca vychádza

z výšky nájomného určeného znaleckým posudkom. Dňa 24.4.2014 schválilo Mestské zastupiteľstvo
v Hlohovci nadobudnutie pozemku parcela registra C č. 4036/2, zastavané plochy o výmere 3.594m2, zapísaného v LV č. XXXX vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcu do vlastníctva Mesta
Hlohovec formou zámeny za pozemok vo vlastníctve Mesta Hlohovec, parcela reg. E č. 628, orná pôda
o výmere 4.409 m2 bezodplatne. Žalobca nadobudol predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou zo dňa

16.6.2014 od spoluvlastníkov a jeho vlastníctvo bolo do katastra nehnuteľností vložené dňa 17.7.2014.
K zámene pozemkov podľa uznesenia Mestského zastupiteľstva medzi Mestom Hlohovec a právnymi
predchodcami preto nedošlo. Dôvod kúpy tohto pozemku žalobca v žalobe neuviedol, až na pojednávaní
advokát žalobcu uviedol, že „Zámerom žalobcu pri kúpe nehnuteľnosti nikdy nebolo inkasovanie náhrad
za užívanie predmetného pozemku, jeho zámerom bolo len efektívne urýchlenie rokovaní so žalovaným

s cieľom vyriešenia predmetnej situácie.“ Napriek tomuto tvrdeniu, žalobca podal na súd tri žaloby
o určenie náhrad za užívanie predmetného pozemku. Žalobca je tiež vlastníkom stavby postavenej
na pozemku vo vlastníctve Mesta Hlohovec a pred nadobudnutím vlastníctva nehnuteľnosti, ktorá je
predmetom tohto konania, sa žalobca a jeho konateľ v rokoch 2012 a 2013 pokúšali neúspešne získať
vlastníctvo pozemku, na ktorom je stavba v jeho vlastníctve, od Mesta Hlohovec. V konaní vedenom
pod sp. zn. 36Cb/629/2015 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 7.353,32 eur titulom

bezdôvodného obohatenia ako finančnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva v období od
16.6.2014 do 15.6.2015 vo výške všeobecnej hodnoty nájmu určenej znaleckým posudkom Ing. Jána
Mikláneka č. 128/2015. Súd žalobe čiastočne vyhovel a určil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 2.980 eur s príslušenstvom, pričom vychádzal zo znaleckého posudku Ing. Tibora Škripca č.
75/2018, keď posúdil v zmysle žaloby užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu žalovaným ako užívanie

bez právneho dôvodu, teda bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalovaný vydať žalobcovi.
Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť 6.4.2019, keďže strany nepodali odvolanie voči tomuto
rozsudku. V ďalšom prebiehajúcom konaní sp. zn. 36Cb/164/2018 sa žalobca domáha od žalovaného
zaplatenia bezdôvodného obohatenia ako finančnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva
v období od 16.6.2016 do 15.6.2018 vo výške všeobecnej hodnoty nájmu. Taktiež medzi stranami

nie je sporné, že na predmetnom pozemku vo vlastníctve žalobcu vzniklo vecné bremeno na základe
zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, a to podľa § 4 ods. 1 tohto zákona, s účinnosťou od 1.7.2009. Stavbu na pozemku ešte
právnych predchodcov žalobcu zriadil predchádzajúci vlastník stavby a nie žalovaný a do vlastníctva

žalovaného sa dostala na základe zákona č. 66/2009 Z.z. Ide o stavbu slúžiacu verejnému záujmu
ako prístupová cesta užívaná nielen obyvateľmi mesta Hlohovec, ale aj inými osobami, dokonca i
žalobcom. O cestu je povinný sa starať žalovaný. Žalovaný tak neužíva vec vo vlastníctve žalobcu bez
právneho dôvodu, preto súd vec nemohol posudzovať podľa zákonných ustanovení o bezdôvodnom
obohatení. Sporné medzi stranami však boli žalobcom tvrdené skutočnosti a to, že finančná náhrada

za užívanie nehnuteľnosti inou osobou ako vlastníkom je pravidelne sa opakujúcim plnením a vo výške
zodpovedajúcej nájomnému dojednanému v nájomnej zmluve obvyklej v danom mieste a v čase k
obdobnej nehnuteľnosti.

3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. síce

skoršie, takýmto zákonom regulované a predtým neupravené vzťahy užívania pozemkov pod stavbami
vlastníkmi stavieb, získali potrebný právny rámec a nároky vlastníkov pozemkov pod stavbami tak
prestali byť vzťahmi posudzovateľnými podľa zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení, to však
nemohlo vlastníkov pozemkov obmedzených uzákonením vecných bremien zbaviť práva i v takomto
čase požadovať náhradu za pretrvávajúce (a zákonodarcom zlegalizované) obmedzenie. Ak potom

súčasťou ústavne konformného výkladu úpravy v zákone č. 66/2009 Z.z. musí byť tiež hľadanie aj
nájdenie vyváženejšieho modelu práv a povinností oboch strán takýmto zákonom nastoľovaného vzťahu
(než by šlo dovodiť iba mechanickým vyjdením z obsahu tzv. pozitívneho práva) vrátane mechanizmu
schopného čeliť možnosti diktovania podmienok vlastníkovi pozemku pod stavbou zo strany vlastníka
stavby, je to práve možnosť požadovania náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku

vecným bremenom, ktorá môže prispieť k riešeniu uspokojivému aj pre vlastníka pozemku (náhrada
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, vyjadrená vo forme všeobecného ekvivalentu, teda v
peniazoch). Nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k pozemku nastalo v dôsledku výstavby
cesty, ktorej význam pre obyvateľov Mesta Hlohovec a aj všetkých prechádzajúcich po ceste je
nepochybný a opakovane zdôrazňovaný žalobcom aj žalovaným. Verejný záujem je potrebné chápať

ako záujem, ktorý možno označiť ako všeobecne prospešný záujem. Toto obmedzenie vlastníckych
práv je výrazom prevahy verejného záujmu vzťahujúceho sa k určitému chodu alebo zariadeniu nad
záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého
vlastníka a bez toho, aby existencia obmedzenia vyplývajúca z vecného bremena bola zrejmá zo zápisuv katastri nehnuteľností. Medzi požiadavkami verejného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany
základnýchprávjednotlivcamusíbyťdosiahnutá„spravodlivárovnováha“.NajednejstranestojíÚstavou
chránené vlastnícke právo žalobcu, ktoré je nepochybne trvalo obmedzené zastavaním pozemku

cestným telesom, pričom by bolo v rozpore ústavnoprávnymi princípmi hľadieť na toto obmedzenie
bez nároku na primeranú náhradu. Na strane druhej stojí verejný záujem spoločnosti na významnom
cestnom prepojení, tento záujem však nemožno chápať v kontexte nároku znemožniť vlastníkovi užívať
pozemok akýmkoľvek spôsobom bez toho, aby z neho mal akýkoľvek prospech.

4. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne. V
konaní bolo ustálené a medzi stranami sporu nesporné, že na pozemku vzniklo zákonné vecné bremeno
v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. Priamo zo zákona vznikajú vecné bremená v prípadoch, v ktorých to
osobitný právny predpis výslovne ustanovuje, pričom ich obsah je určený kogentnou právnou normou.
Keďže úprava zákonných vecných bremien nie je komplexná, nie je vylúčené použitie všeobecnej
úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Z tohto teda vyplýva, že v prípade, že špeciálne

predpisy nemajú osobitnú úpravu, riadi sa režim všeobecnou úpravou občianskeho práva. Pri vzniku
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne za obmedzenie vlastníctva pozemku primeraná
náhrada zodpovedajúca rozsahu tohto obmedzenia. Náhrada sa poskytuje v peniazoch, pokiaľ zákon
neustanoví, že ju možno poskytnúť aj inou formou. Obsah vecného bremena je daný zákonom č.
66/2009 Z.z., pričom spočíva v držbe a užívaní pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu

alebo zmenu stavby. Súd dospel k záveru, že za vzniknuté zákonné vecné bremeno vlastníkovi pozemku
patrí jednorazová náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktorú bolo potrebné kvalifikovane
ohodnotiť znaleckým posudkom. Z charakteru jednorazovej náhrady nepriamo vyplýva, že nárok na ňu
vznikol dňa 1.7.2009, čo korešponduje s dňom vzniku zákonného vecného bremena, a nie je možné
ju viazať na konkrétne časové obdobie (čo by ostatne poprelo význam a charakter jednorazovosti

náhrady). Je zjavné, že zákon č. 66/2009 Z.z., ako právna norma, pomerne stručne zakotvuje vznik
zákonného vecného bremena, pričom o odplate za vecné bremeno sa právna norma „nezmieňuje“
vôbec. Čiastočne je možné charakterovo pripodobniť iné zákonné vecné bremená, napr. podľa § 23 ods.
5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov alebo zákonné vecné bremeno podľa
zákona o energetike, avšak v žiadnom prípade ich nie je možné zamieňať, alebo vychádzať z uvedených

osobitných predpisov upravujúcich tieto zákonné bremená ako smerodajných (i keď aj na predmetnom
pozemkuviaznuajďalšievecnébremenáokremvecnéhobremenažalovaného,aletieniesúpredmetom
tohto konania). Podstata vzniku zákonného vecného bremena zaťažujúceho pozemok je zákonom č.
66/2009 Z.z. vymedzená ako povinnosť vlastníka pozemku strpieť výkon tohto práva, pričom momentom
vzniku vecného bremena (1.7.2009) vzniklo aj právo na náhradu za vecné bremeno. Z právnej normy je

zjavné, že vecné bremeno bude pozemok zaťažovať nepretržite a bez časového vymedzenia, preto ani
náhrada nemôže mať charakter opakujúceho sa plnenia, alebo plnenia viažuceho sa ku konkrétnemu
časovému obdobiu (samozrejme po 1.7.2009). Že vlastník vecným bremenom zaťaženého pozemku (v
prípade, že vecné bremeno k pozemku vzniklo zo zákona a na dobu neurčitú - ako tomu bolo aj v tomto
prípade)mánároklennajednorazovúfinančnúnáhraduzaobmedzeniejehovlastníckehoprávavecným

bremenom poukazujú v tejto súvislosti rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásený v
konaní vedenom pod sp. zn. 7Cdo 26/2014 ako aj R 73, rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní sp.
zn. I. ÚS 474/2013, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 28.3.2017, sp. zn. 8Co/158/2015,
rozsudok Krajského súd v Bratislave, zo dňa 28.3.2017, sp. zn. 8Co/158/2015, rozsudok Krajského súdu
v Trnave 25Co/257/2018 zo dňa 19.3.2019.

5. Právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré
podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. OZ, a to vo všeobecnej premlčacej dobe v trvaní troch
rokov, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo po prvý raz vykonať, za ktorý deň v danom
spore treba považovať deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., ktorým bolo vecné bremeno

zriadené, t.j. 1.7.2009. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že trojročná všeobecná premlčacia
doba v danej veci uplynula dňa 1.7.2012. Pre účely posúdenia premlčania nárokov uplatnených
podanou žalobou v preskúmavanej veci bolo rozhodujúce v prvom rade zodpovedanie otázky, či nárok
na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. treba považovať
za jednorazový, alebo ide o opakované plnenie. Súd je názoru, že v tomto smere ide o náhradu

jednorazovú. Zákon č. 66/2009 Z.z. totiž otázku náhrady za obmedzenie vlastníka pozemku zaťaženého
zákonným vecným bremenom neupravuje vôbec, a preto, pokiaľ ide o obsah práv a povinností zo
zriadeného vecného bremena, je nevyhnutné použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných
bremenách, z ktorých vyplýva, že peňažná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemácharakter opakovaného plnenia za obmedzenie ich vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
zo strany žalovaného. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva musí byť adekvátna obmedzeniu,
ktoré vecné bremeno spôsobilo vlastníkovi, a to v čase jeho vzniku a nie je možné ju priznávať každému

novému vlastníkovi nehnuteľnosti a v prejednávanej veci je potrebné posúdiť aj okolnosti nadobudnutia
vlastníctva nehnuteľnosti žalobcom a skutočnosť, že žalobcovi bola umožnená zámena pozemku tak,
ako to predpokladá zákon č. 66/2009 Z.z., ktorým bolo vecné bremeno zriadené, a teda došlo k dohode
strán o poskytnutí náhrady za zriadené vecné bremeno na pozemku žalobcu iným spôsobom ako
peňažným plnením.

6. Žalobca uplatňoval nárok na už žalobou uplatňovanú finančnú náhradu za obmedzenie ich
vlastníckeho práva z titulu zo zákona vzniknutého vecného bremena až po uplynutí premlčacej lehoty
a žalovaný vzniesol námietku premlčania v konaní, preto súd žalobu zamietol. Nárok na finančnú
náhradu vznikol právnym predchodcom žalobcu a premlčal sa už pred odkúpením pozemku žalobcom.
Žalovaný sa snažil riešiť spor mimosúdne podľa zákona č. 66/2009 Z.z. zámenou pozemkov, ktorá

však nebola realizovaná práve pre odkúpenie pozemku žalobcom až po schválení zámeny Mestským
zastupiteľstvom v Hlohovci.

7. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zohľadnil tiež to, že mesto sa stalo vlastníkom už
postavenej verejnej komunikácie na základe zákona, ale nie je podnikateľským subjektom a pozemné

komunikácie nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale k bezodplatnému uspokojovaniu verejných
potrieb a naopak má výdavky na jej udržiavanie. Z predložených písomných dokumentov vyplýva,
že sa taktiež so žalobcom pokúšalo Mesto Hlohovec rokovať o mimosúdnej dohode a aj k takejto
dohode nakoniec už došlo. Žalobca uviedol, že odkúpil predmetný pozemok od pôvodných vlastníkov
len z dôvodu efektívneho urýchlenia rokovaní so žalovaným s cieľom vyriešenia predmetnej situácie,

ale skutočnosť, že tak urobil napriek dohode pôvodných vlastníkov pozemku s Mestom Hlohovec na
zámene pozemkov a potom, čo sa neúspešne domáhal odkúpenia iných pozemkov od žalovaného, na
ktorých má on postavené stavby (postavené právnym predchodcom žalobcu), dáva za pravdu tvrdeniu
žalovaného,žepredmetnýpozemokodkúpilprávepreto,abymalvýhodnejšiupozíciupriodkúpeníalebo
zámenepozemkovodžalovaného,tedaabytovyužilprivytváraníneprimeranéhonátlakunažalovaného

pri realizovaní svojich vlastných požiadaviek na žalovaného. Hlavne keď vedel, že na pozemku sú vecné
bremená a pozemok nie je využiteľný na iné účely ako verejná komunikácia, ktorá tam už je postavená,
a taktiež to nie je vec slúžiaca na dosiahnutie podnikateľského zisku, a žalobca je podnikateľský
subjekt, ktorého cieľom je práve dosahovanie zisku, teda kúpa takéhoto pozemku nemohla viesť k
podnikateľskému zisku na základe podnikateľskej činnosti žalobcu v súlade s jeho podnikateľským

zámerom a v súlade s podnikateľským oprávnením. Takéto správanie nie je v súlade dobrými mravmi a
ani v súlade so zásadami poctivého obchodného styku a nemôže požívať právnu ochranu, preto aj ak by
súd vyhodnotil, že náhrada za vecné bremeno má opakujúci sa charakter, nemohla by byť opakujúca sa
náhrada za vecné bremeno žalobcovi priznaná z tohto dôvodu. Keďže súd žalobu zamietol pre účinne
vznesenú námietku premlčania, nevykonal dokazovanie navrhované žalobcom vykonaním znaleckého

dokazovaniaanezaoberalsaanipripomienkamižalovanéhokpredloženýmznaleckýmposudkom,ktoré
sa zaoberali určením výšky nájomného za pozemok a nie odplaty za vecné bremeno.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v spore plne úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal žalobca prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia odvolanie, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),
d), e) a h) CSP, teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v
celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
vo veci základnej otázky, a síce, že v prípade nároku na odplatu za zákonom zriadené vecné
bremeno, ide o odplatu jednorazovú a konečnú. Hoci súd prvej inštancie na podporu vysloveného
právneho názoru, na ktorom založil svoje rozhodnutie, odkázal na viacero súdnych rozhodnutí, žalobcaopakovane poukazoval na množstvo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach, z ktorých vyplýva
odlišné (konkurujúce) právne posúdenie predmetnej otázky, ktoré by z hľadiska vecného, logického a
systematického výkladu aplikovateľných právnych noriem malo mať prevalenciu. Súd prvej inštancie

sa s touto zásadnou právnou argumentáciou žalobcu vôbec nevysporiadal a túto ignoroval. Žalobca
opakovane poukazoval na nález PL. ÚS zo dňa 12.10.2016, sp. zn. 42/2015, uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 MCdo/2/2014 zo dňa 23.4.2015, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28.5.2012, sp. zn. 6Co/154/2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3.12.2012, sp. zn.
6Co/117/2012,rozsudokKrajskéhosúduvKošiciachzodňa12.11.2014,sp.zn.1Co/512/2013,zktorých

vyplývajú právne názory podporujúce dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. Z obsahu rozsudku
súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd má za to, že dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu
formou realizácie vecného bremena (aj keď zriadeného zákonom), a že za toto obmedzenie patrí
vlastníkovi pozemku (žalobcovi) náhrada za takéto obmedzenie. Súd prvej inštancie však konštatuje,
že ide o jednorazovú náhradu a bez toho, aby svoje úvahy ďalej bližšie rozvinul a odôvodnil, odkázal
na citované rozhodnutia v iných veciach. Odôvodnenie primeranosti jednorazovej náhrady v rozsudku

absentuje. Žalobca pritom poukazoval na to, že: a) zákonodarca expressis verbis neustanovuje
bezodplatnosť zákonného vecného bremena podľa cit. zákona, a preto je namieste poskytnutie náhrady
(nárok ktorý možno odvodiť priamo z čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, resp. § 128 ods. 2 OZ),
b) zákonodarca expressis verbis neustanovuje, že vlastník nehnuteľnosti (pozemku) má za zriadenie
vecného bremena nárok na primeranú jednorazovú náhradu (ako je to napr. v § 11 ods. 9 zákona č.

251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov); ak by zákonodarca považoval
za primeranú náhradu určenú jednorazovo, určil by to explicitne, c) práve z dôvodu, akým zákonodarca
vymedzil dočasné trvanie týchto vecných bremien, je spravodlivá práve taká náhrada, ktorá spočíva
v opakujúcom sa plnení, ktoré svojím spôsobom s ohľadom len na zákonom predpokladanú aktivitu
žalovaného pri riešení užívania pozemku, ho núti (alebo by malo) k usporiadaniu vzťahov s vlastníkom

pozemku - žalobcom. Žalobca rovnako zdôrazňuje, že zák. č. 66/2009 Z.z. mu nedáva žiadnu možnosť
domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku zaťaženému zákonným vecným bremenom
a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli žalovaného. Žalovaný ako oprávnený z vecného
bremena a súčasne ten, kto je oprávnený začať konanie o pozemkových úpravách, ovplyvňuje dĺžku
trvania obmedzenia vlastníka pozemku (žalobcu). Je pravdou, že zák. č. 66/2009 Z.z. neuvádza

konkrétny dátum/lehotu, do kedy má obmedzenie vlastníckeho práva trvať, avšak práve s poukazom
na potrebu vykonania pozemkových úprav núti žalovaného k aktivite a k čo najskoršiemu vyriešeniu
existujúceho status quo. Nie náhodou je predmetom a základným účelom zákona č. 66/2009 Z.z.
majetkovoprávne usporiadanie pozemkov pod stavbami obcí a vyšších územných celkov. Predmetom
zákona nie je „konzervovanie“ aktuálneho stavu, ale potreba vykonania rýchlych a účinných opatrení

na vyššie uvedené usporiadanie. Práve s poukazom na uvedené je potrebné vnímať zákonom zriadené
vecné bremeno ako provizórne a dočasné, v žiadnom prípade zákonodarcom nezamýšľané ako riešenie
trvalé, ktoré súčasne motivuje a núti žalovaného k aktivite. Ak potom zánik predmetného vecného
bremena je z časového hľadiska v dispozícii žalovaného, je spravodlivé a primerané požadovať od
žalovaného náhradu za celé toto obdobie, náhrada ktorá sa (z vyššie uvedených dôvodov) nedá

určiť ako náhrada jednorazová. Podľa právneho názoru žalobcu teda požiadavke primeranej náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR zodpovedá nárok na opakujúce
sa plnenie, a to až do vykonania pozemkových úprav, iniciovanie konania ktorého je na (svoj)vôli
žalovaného ako vlastníka stavby na pozemku žalobcu. K odkazom súdu prvej inštancie k zriadeniu
vecných bremien zo zákona a posúdenia otázky jednorazovosti alebo periodicite plnení žalobca uvádza,

že v zákone č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov je táto otázka
vyriešená explicitne (§ 11 ods. 9 zákona) pričom ide o náhradu jednorazovú. V prípade odkazu na
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov si žalobca dovoľuje
poukázať na odbornú právnickú spisbu, prikláňajúcu sa k právnemu názoru, že spravodlivá náhrada by
sa mala poskytnúť po celú dobu trvania obmedzenia vlastníckeho práva (k tomu porov. VALACHOVIČ,

M., GRAUSOVÁ, K., CIRÁK, J.: Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Komentár. Praha :
C. H. Beck, 2012, str. 1188).

11. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozhodnutí poukázal na „správanie“ žalobcu v rozpore v dobrými mravmi
a v rozpore s poctivým obchodným stykom, tak podľa žalobcu je toto „doplnkové“ právne posúdenie

žalobou uplatnených nárokov nesprávne, resp. zmätočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Podľa § 3 ods. 1 OZ „výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi.“ Podľa § 265 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) výkon práva, ktorý je v rozporeso zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Z právnickej odbornej literatúry
(OVEČKOVÁ, O., a kol. Obchodný zákonník Komentár. Tretie, doplnené a prepracované vydanie 2.
Bratislava: IURA EDITION. 2012. str. 32-34): „Ako vyplýva z ustanovenia § 265 OBZ, aplikácia tohto

ustanovenia je lokalizovaná do oblasti výkonu práva. Táto skutočnosť je významná, hoci sa pri aplikácii
tohto ustanovenia neberie vždy do úvahy. Súvisí to nielen s okolnosťami, ktoré treba vziať do úvahy
pri takomto posudzovaní, ale aj so vzťahom k ustanoveniu § 39 ods. 1 OZ a k ustanoveniu § 3
ods. 1 OZ. Aplikácia ustanovenia § 265 OBZ je determinovaná tým, že ide o výkon práva, resp. o
odopretie súdnej ochrany výkonu práva. Preto treba skúmať okolnosti, ktoré s výkonom práva súvisia,

t.j. či sa právo neuplatňuje za takých okolností, ktoré odporujú zásadám poctivého obchodného styku.
Súd musí v každom jednotlivom prípade rozpor výkonu práva so zásadami poctivého obchodného
styku zistiť na základe objektívnych kritérií. Zároveň ho musí aj odôvodniť a uviesť, v čom v danom
prípade spočíva rozpor výkonu práva s dobrými mravmi. Vzťah ustanovenia § 265 OBZ a § 3 ods.
1 OZ nie je jednoznačný ani v literatúre, ani v judikatúre. Už z predchádzajúceho porovnania pojmov
dobré mravy a zásady poctivého obchodného styku, ako aj z princípov vzťahu Občianskeho zákonníka

a Obchodného zákonníka vyjadrených v § 1 ods. 2 OZ a v § 1 ods. 2 OBZ, je zrejmé, že vzťah
medzi uvedenými ustanoveniami je vzťahom všeobecného a osobitného. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ
presne nevystihuje všeobecný zákaz zneužitia výkonu práva, čo vedie k jeho nesprávnej aplikácii.
Napriek nedostatkom tohto ustanovenia je zrejmé, že ide o výkon práva, a preto ho treba vykladať ako
ustanovenie zakazujúce zneužitie práva. A práve vzhľadom na to, že ide o výkon práva, adekvátnou

sankciou má byť odopretie ochrany takémuto výkonu práva. Sankcia neplatnosti právneho úkonu tu
nie je namieste, pretože tá postihuje negatívne obe strany. Ustanovenie § 265 OBZ je vo vzťahu k §
3 ods. 1 OZ ustanovením špeciálne prispôsobeným pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov, ako
aj charakteru subjektov týchto vzťahov. Nie vždy sa však z tohto záveru dôsledne vyvodzujú konkrétne
konzekvencie, t.j. že v obchodných vzťahoch v súvislosti s výkonom práva nemožno súčasne aplikovať

obe ustanovenia. Prejavuje sa to aj v judikatúre, kde sa niekedy uvedené ustanovenia aplikujú súčasne.
Domnievame sa, že ustanovenie § 3 ods. 1 OZ nemožno aplikovať na obchodné vzťahy, lebo tu na
základe subsidiarity má prednosť ustanovenie § 265 OBZ. Spoločné pre obe ustanovenia je to, že
sa týkajú výkonu práva. To znamená, že na ich základe nemožno rozhodovať o neplatnosti právneho
úkonu, a to preto, lebo výkon práva v rozpore s dobrými mravmi nemá za následok zánik práva. Rozdiel

spočíva v tom, že dôsledok (sankcia) odopretia právnej ochrany je v prípade § 265 výslovne uvedený;
ustanovenie § 3 ods. 1 OZ takúto výslovnú úpravu nemá. Osobitná úprava § 265 OBZ pre obchodné
vzťahy má ten význam, že odmietnuť výkon práva možno len v takých prípadoch, ak výkon práva
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Ide tu o užšiu ochranu ako v prípade § 3
ods. 1 OZ práve pre špecifikum obchodnoprávnych vzťahov a špecifikum subjektov týchto vzťahov.

Vyplýva to aj zo vzťahu § 265 OBZ k § 3 ods. 1 OZ ako lex specialis.“ Žalobca poukázal aj na závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu, sp. zn. 2 Obo/17-18/2015 zo dňa 29.3.2017: „Odvolací súd zdôrazňuje,
že v porovnaní s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, v prípade ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka ide o konkretizáciu a prispôsobenie tohto
pojmu na oblasť obchodných vzťahov.“ Obdobné právne závery boli vyjadrené vo viacerých ďalších

rozhodnutiachsúdovSR:uznesenieÚSSRsp.zn.I.ÚS221/2010zodňa9.6.2010,rozsudokKSBanská
Bystrica sp. zn. 41Cob/607/2014 zo dňa 28.5. 2015, rozsudok KS Žilina sp. zn. 13Cob/13/2020 zo dňa
17.6.2020, rozsudok OS Banská Bystrica sp. zn. 60Cb/45/2019 zo dňa 30.6.2020, rozsudok KS Žilina
sp. zn. 13Cob/176/2017 zo dňa 17.6.2020, rozsudok KS Banská Bystrica sp. zn. 52Cbi/89/2003 zo dňa
27.2.2012 a pod. Žalobca teda dôvodil, že z napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, podľa čoho súd

prvej inštancie posúdil záväzkovoprávny vzťah strán sporu ako vzťah obchodnoprávny a akými úvahami
sa riadil pri konštatovaní súčasného rozporu správania žalobcu s dobrými mravmi ako aj s poctivým
obchodným stykom. Žalobca kategoricky poprel, že by akýmkoľvek svojím konaním chcel poškodiť
žalovaného alebo mu spôsobiť akúkoľvek ujmu. Tým, že si žalobca kúpil pozemok a riadne zaň zaplatil
kúpnucenu,nijakožalovanéhonepoškodil(poškodiťnemohol).Žalobcarovnakonemalprimárnyzáujem

žiadať od žalovaného náhradu za užívanie pozemku. Uplatňovanie predmetných nárokov vyplynulo
až zo skutočností, že žalovaný od roku 2009 ignoroval svoje povinnosti majetkovoprávne usporiadať
pozemky pod stavbami žalovaného. Ak by si žalovaný riadne a zodpovedne plnil svoje povinnosti, k
podaniu žalôb zo strany žalobcu by nikdy nedošlo (už aj len z dôvodu, že by došlo k majetkovému
vysporiadaniu). Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že mestské zastupiteľstvo žalovaného schválilo v

roku2014prevod(kúpu)pozemkuodvtedajšíchvlastníkov,keďžeksamotnémupodpisuzmluvynedošlo
a rovnako ani počas nasledujúcich šesť rokov nebolo konanie o pozemkových úpravách iniciované a
ani nedošlo k inému majetkovému usporiadaniu. K výkladu zásad poctivého obchodného styku ako aj
ku skutočnosti, že správanie žalobcu nemožno akokoľvek a nijako považovať za konanie v rozpore spoctivým obchodným stykom žalobca odkázal na viacero súdnych rozhodnutí (uznesenie NS SR sp. zn.
4Obdo 17/2017 z 27.4.2018, rozsudok KS Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/607/2014 zo dňa 28.5.2015,
uznesenie KS Prešov sp. zn. 18CoE/85/2011 zo dňa 20.12.2011, rozsudok KS Banská Bystrica sp. zn.

52Cbi/89/2003 zo dňa 27.2.2012, rozsudok KS Bratislava sp. zn. 4CoZm/78/2014 zo dňa 14.4.2016,
rozsudok OS Banská Bystrica sp. zn. 60Cb/45/2019 zo dňa 30.6.2020, rozsudok KS Žilina sp. zn.
13Cob/176/2017 zo dňa 17.6.2020, rozsudok KS Žilina 13Cob/13/2020 zo dňa 17.6.2020).

12. Ďalšia argumentácia žalobcu spočívala v tom, že vzhľadom na vyslovený právny názor súdu prvej

inštancie nedošlo k vykonaniu navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností -
a to primárne skutočností týkajúcich sa výšky žalobcom uplatňovaného nároku, ktorého výška závisí na
odbornom posúdení. Dôvodil tiež tým, že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi realizáciu jeho procesných práv, a to porušením rozhodujúcich charakteristík
spravodlivého procesu v takej intenzite, ktorú nemožno nijako objektívne zdôvodniť a ani ospravedlniť.
Predovšetkým sa súd prvej inštancie nevysporiadal s relevantnou argumentáciou žalobcu opierajúcou

sa o množstvo predložených a v písomných podaniach žalobcu citovaných rozhodnutí súdov SR, a
to v otázke posudzovania povahy náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu (viď bod 1.1
tohto odvolania). Rozsudok je tak zmätočný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rovnako
odôvodnenie rozsudku je nedostatočné (a súčasne zmätočné) aj pri posúdení správania žalobcu ako
rozporného s dobrými mravmi a súčasne s poctivým obchodným stykom. Súd prvej inštancie tým

vniesol do svojej rozhodovacej činnosti ústavne neakceptovateľnú arbitrárnosť a svojvôľu. Postup
súdu prvej inštancie nie je súladný zo základnými princípmi, na ktorých spočíva civilný proces, keď
legitímne očakávania žalobcu, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít, resp. ak takej niet, v súlade s princípmi spravodlivosti, sa nenaplnili (čl. 2
ods. 2 CSP). Právo žalobcu na prihliadnutie na skutkové a právne osobitosti jeho prípadu a na dôkladné

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, boli porušené. Nevysporiadanie sa s relevantnými tvrdeniami
žalobcu, zmätočnosť a arbitrárnosť v odôvodnení rozsudku je možné tiež považovať za tzv. inú vadu
konania, pritom ide o tak závažné vady konania, ktorých bezprostredným a priamym následkom je
nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie, v
ktorom uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Dôvodil,
že súd rozhodol na základe dvoch osobitných dôvodov. Prvým dôvodom bolo, že na pozemku žalobcu
vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. a nakoľko úprava zákonných vecných
bremien v tomto zákone nie je komplexná, nie je vylúčené použitie všeobecnej úpravy vecných bremien

občianskym právom. Mal za to, že pri vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytuje
za obmedzenie vlastníctva k pozemku primeraná jednorazová náhrada zodpovedajúca rozsahu tohto
obmedzenia. Z charakteru vecného bremena vyvodil, že toto bude pozemok zaťažovať nepretržite bez
časového obmedzenia, preto ani náhrada nemôže mať charakter opakujúceho sa plnenia viažuceho
sa ku konkrétnemu časovému obdobiu. Preto má vlastník vecným bremenom zaťaženého pozemku

právo len na jednorazovú finančnú náhradu. V nadväznosti na to posudzoval aj dôvodnosť žalovaným
vznesenej námietky premlčania v zmysle § 100 a nasl. OZ a v tomto smere dospel k záveru, že trojročná
premlčacia lehota začala plynúť 1.7.2009 a uplynula dňa 1.7.2012, teda ešte pred tým, ako nadobudol
vlastnícke právo k pozemku žalobca. Žalobca s posúdením náhrady ako jednorazovej nesúhlasil, najmä
poukazujúc na iné rozhodnutia všeobecných súdov, ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS

42/2015 z 12.10.2016. Žalovaný má za to, že judikatúra v tejto otázke nie je jednotná a vo vzťahu k
záverom ÚS SR uvádza, že súd posudzoval súlad konkrétneho právneho predpisu, a to § 10 ods. 5
druhej, tretej a štvrtej vety, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvej a tretej vety a § 10 ods. 12 prvej, druhej a štvrtej
vety zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento právny predpis na rozdiel

od zákona č. 66/2009 Z. z. obsahuje konkrétnu pozitívnu úpravu náhrady za nútené obmedzenie
užívania nehnuteľnosti vo forme primeranej jednorazovej náhrady. Zákon č. 66/2009 Z.z. neobsahuje
žiadnu úpravu náhrady. Žalovaný preto ponecháva záväznosť právneho posúdenia ústavného súdu v
tejto otázke v prejednávanej veci na odvolacom súde. Poukazuje však na bod 57 nálezu: „Ústava ani
dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná náhrada sa nesmie poskytnúť opakovane,

ani neurčuje príkaz, aby sa poskytla jednorazovo. V súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom
sa primeraná náhrada môže priznať jednou čiastkou, ktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s
ústavou aj s dodatkovým protokolom primeraná náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia,“
ako aj na dôvody uvedené v bode 66 odôvodnenia, podľa ktorých „V prípade zákonov, ktoré náhraduza zásah do vlastníckych práv proti vôli vlastníka nepriznávajú vôbec, je nedôvodné pýtať sa, či spĺňajú
podmienku primeranej náhrady.“ Žalovaný považuje zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie za
správny z dôvodu, že žalobcom uplatnený nárok predstavuje výkon práva uplatnený v rozpore s dobrými

mravmi (bod 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd aplikoval na výkon práva žalobcu na náhradu
za obmedzenie vecným bremenom interpretačné pravidlo vyplývajúce z ust. § 3 ods. 1 OZ. Aplikácia
tohto ustanovenia teda prichádza do úvahy, ak takto obmedzenému vlastníkovi inak svedčí konkrétne
hmotné právo, ale zákon mu neposkytuje ochranu preto, že v rozpore s dobrými mravmi je spôsob,
akým toto právo vykonáva. Rozpor s dobrými mravmi v dôvodoch rozsudku súd jasne odôvodnil, keď

prihliadol na okolnosti, za ktorých žalobca nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku, keď tento
sám uviedol, že pozemok nekupoval z dôvodu získania práv vyplývajúcich zo samotného vlastníctva,
ale z dôvodu, aby takto získal prostriedok na nátlak na žalovaného pri uplatňovaní svojho iného nároku
voči nemu vyplývajúceho z jeho obdobného postavenia vlastníka stavby na pozemkoch vo vlastníctve
žalovaného. Žalobca pri kúpe sporného pozemku vedel, že na ňom je postavená verejná komunikácia,
ktorú užívajú občania mesta, a teda mesto nemá z tohto vlastníctva žiadny prospech, že uvedená

situácia vznikla v minulosti a mesto sa v nej ocitlo ako právny nástupca štátu na základe zákona, ako
aj to, že vzhľadom na túto situáciu nie je možné využitie pozemku na iný účel. Právny názor, podľa
ktorého takýto resp. obdobný postup pri nadobúdaní vlastníctva, môže predstavovať výkon práva v
rozpore s dobrými mravmi zaujal Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí z 2.7.2019 č. 4014/12
vo veci sťažovateľa Petra Jarkovského proti Slovenskej republike. V tomto rozhodnutí ESĽP odobril

postup všeobecných súdov SR, ktoré postup sťažovateľa, ktorý v r. 2007 kúpil pozemky, na ktorých
boli ešte v sedemdesiatych rokoch vybudované cesty a chodníky, ktoré zo zákona prešli do správy
Mesta Prešov a následne si od mesta uplatnil peňažný nárok vo výške 35.000 eur titulom bezdôvodného
obohatenia,vyhodnotiliakovýkonjehoprávavrozporesdobrýmimravmi.Súdyzohľadnili,žesťažovateľ
už v čase kúpy pozemkov vedel, že mesto užívaním pozemkov uspokojuje verejné potreby a poskytuje

služby verejnosti, ktoré nespoplatňuje. Žalovaný je názoru, že okolnosti, ktoré viedli súdy k zamietnutiu
žaloby pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sú porovnateľné s okolnosťami v prejednávanej
veci, keďže v oboch daných veciach bolo aplikované výkladové pravidlo pri uplatňovaní práv vlastníka
za skutkovo podobných okolností. Je bez právneho významu, či vlastník pozemku uplatnil v žalobe
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo nárok na odmenu za obmedzenie vlastníckeho

práva zákonným vecným bremenom, ako aj to, že tieto nároky by žalobcovi inak v zmysle hmotného
práva svedčili. Pokiaľ žalobca značnú časť odvolania venuje otázke výkonu práva v súlade so zásadami
poctivého obchodného styku, tak žalovaný je názoru, že táto otázka je pre rozhodnutie vo veci právne
bezvýznamnou. Súd sa o tejto otázke zmienil iba jednou vetou popri posudzovaní inštitútu dobrých
mravov bez toho, aby tento obchodnoprávny inštitút akokoľvek odôvodnil Odôvodnenie rozsudku vôbec

neobsahuje ani zmienku o ust. § 265 OBZ, ani o jeho aplikácii na skutkový stav. Súd teda uvedenú vetu
uviedol iba nedopatrením a navyše. Toto pochybenie však nemá vplyv na vecnú správnosť rozsudku.
Za nepreukázaný považuje žalovaný aj tvrdený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP,
spočívajúci v nevykonaní navrhovaného dôkazu ohľadne výšky nároku žalobcu. Žaloba bola zamietnutá
pre nepreukázanie základu nároku, a teda dôkazy týkajúce sa výšky nároku sú bezpredmetné.

14. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že je zrejmé, že z
vyjadrenia žalovaného v otázke jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, nedochádza
k spornosti so skutočnosťami uvádzanými žalobcom v odvolaní. Dokonca s poukazom a odkazom
na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016 a následným uvádzaním

ponechania rozhodnutia na odvolací súd, žalovaný skutkovo spochybňuje závery prijaté prvostupňovým
súdom. Žalovaný cituje nález: „Ústava ani dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná
náhrada sa nesmie poskytnúť opakovane, ani neurčuje príkaz, aby sa poskytla jednorazovo. V
súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom sa primeraná náhrada môže priznať jednou čiastkou,
ktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom primeraná

náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia“, z ktorého je jednoznačne zrejmé, že nie je
možné vylúčiť opakovanie plnení z obmedzenia vlastníckeho práva. Podľa právneho názoru žalobcu
súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uvádzanému v odvolaní, čo potvrdzuje aj
postoj žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Žalovaný tiež opakuje a neuvádza žiadne
nové relevantné skutočnosti spochybňujúce tvrdenia žalobcu týkajúce sa porušenia dobrých mravov

uvádzaných v odvolaní žalobcom. Žalovaný sa vôbec nevyjadril k otázke spornosti neodôvodnených
záverov prvostupňového súdu v skutočnostiach týkajúcich sa rozporu s dobrými mravmi. Naopak
potvrdzuje, že prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil závery prijaté v rozhodnutí týkajúce sa otázky
rozporu s dobrými mravmi. Žalobca v odvolaní uvádza vysvetlenie rozdielu medzi inštitútom poctivéhoobchodného styku podľa Obchodného zákonníka a inštitútom dobrých mravov podľa Občianskeho
zákonníka. Zásadný rozdiel medzi týmito dvomi inštitútmi uplatňovanými v právnej úprave Slovenskej
republiky je v limitácii posudzovania spornosti s dobrými mravmi. Zatiaľ čo inštitút poctivého obchodného

styku sa vzťahuje na celý postup žalobcu, tak inštitút dobrých mravov podľa Občianskeho zákonníka
sa vzťahuje na spornosť konkrétneho právneho úkonu žalobcu. V danom prípade nie je posudzovaná
spornosť samotného právneho úkonu žalobcu s dobrými mravmi, ale bola namietaná spornosť konania
samotného žalobcu (podľa zásady poctivého obchodného styku). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že
žalovaný neopodstatnene uvádza rozpor s dobrými mravmi ako v prípade ustanovení Občianskeho

zákonníka, tak aj ustanovení Obchodného zákonníka a súd prvej inštancie na túto uvádzanú skutočnosť
buď vôbec neprihliadal alebo ju nedostatočne odôvodnil. Ak súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil merito veci, tak opačný záver odvolacieho súdu zakladá nárok žalobcu zároveň namietať
nevykonanie dôkazu súdom prvej inštancie ohľadne výšky nároku žalobcu. Žalobca preto trval na
podanom odvolaní v celom rozsahu.

15. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho

podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd

prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1
CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia finančnej náhrady za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva k

pozemku, na ktorom sa nachádza stavba vo vlastníctve žalovaného zamietol, keď dospel k záveru, že
finančná náhrada za zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová, teda
nárok na ňu vznikol dňom účinnosti predmetného zákona, t. j. dňa 1.7.2009, čím potom súd posúdil
ako dôvodnú žalovaným vznesenú námietku premlčania, keď mal za to, že predmetné majetkové právo
podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. OZ, pričom trojročná premlčacia doba uplynula dňa 1.7.2012,

preto nárok žalobcu ako premlčaný zamietol. Ďalším dôvodom zamietnutia žaloby bol záver súdu o
tom, že nárok žalobcu bol uplatnený v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s poctivým obchodným
stykom, preto takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu. Žalovaný v podanom odvolaní s
uvedenými závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil, pričom rozhodnutiu súdu prvej inštancie vyčítal
nepreskúmateľnosť jeho záverov v dôsledku nedostatočného odôvodnenia.

18. Podstatným pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci bolo posúdenie otázky, či finančná náhrada
za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 k pozemku žalobcu v prospech stavby žalovaného,
je jednorazová, alebo môže byť i opakovaná. Žalobca si v danom prípade uplatnil finančnú náhradu
za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva za obdobie od 16.6.2015 do 15.6.2016. V zmysle

zákona č. 66/2009 Z. z. obec, ktorá sa stala podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom
vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom, môže poskytnúť
zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, prípadne sa usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa
osobitného predpisu (§ 2 ods. 1, 2). Ku dňu účinnosti zákona zároveň vzniklo k pozemku pod stavbou

užívanému vlastníkom stavby v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§
4). Medzi stranami nebol spor o tom a túto otázku už ustálila aj judikatúra, že hoci zákon č. 66/2009 Z.
z. výslovnú úpravu o finančnej náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku
neobsahuje, takáto finančná náhrada vlastníkovi pozemku pod stavbou náleží. Žalovaný mal v sporeza to, že peňažná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného
plnenia, čo vyplýva zo všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách, keďže vecné
bremeno bude pozemok zaťažovať nepretržite a bez časového obmedzenia, preto ani náhrada nemôže

mať charakter opakujúceho sa plnenia, alebo plnenia viažuceho sa ku konkrétnemu časovému obdobiu.
Preto k premlčaniu nároku na finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č.
66/2009 Z. z. došlo dňa 1.7.2012. Tento svoj záver opieral najmä o rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 25Co/257/2018 zo dňa 19.3.2019. Žalobca poukazoval na prekonanie koncepcie primeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena ako jednorazového plnenia, čomu svedčí napr. rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/105/2017 zo dňa 29.5.2018, ktorý sa priklonil k záveru, že
nakoľko zákon č. 66/2009 Z. z. formu ani lehotu na uplatnenie primeranej náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva nestanovuje, je možné túto náhradu priznať aj opakovane za určitý časový úsek až
do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. a
že nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Mal za to, že určenie
náhrady opakovane je správne a zodpovedá najnovšej rozhodovacej praxi súdov. Žalobca poukazoval

tiež napr. na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/423/2016 zo dňa 19.9.2017,
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.4.2015 v ktorom Najvyšší súd uviedol,
že ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda
na dobu neurčitú, nie je možné a v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová
a konečná. Ďalej žalobca poukazoval na nález PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016, podľa ktorého na

rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu náhrady, pri nútenom obmedzení
možno uvažovať o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia.
Strany teda v konaní poukazovali na rad rozhodnutí súdov svedčiac tak v prospech jednej (jednorazová
náhrada) alebo druhej (možnosť opakovanej náhrady) koncepcie.

19. Súd prvej inštancie však v odôvodnení svojho rozhodnutia v ods. 40 uviedol bez ďalšieho len
toľko, že dospel k záveru, že za vzniknuté zákonné vecné bremeno patrí vlastníkovi pozemku náhrada
jednorazová. Odkázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014, R73, rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/158/2015
zo dňa 28.3.2017 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/257/2018 o dňa 19.3.2019. Nijakým

spôsobom sa však nevysporiadal s opačnou argumentáciou žalobcu v spore, ako ani s judikatúrou
na ktorú žalobca v konaní poukazoval. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje akákoľvek
myšlienková úvaha súdu, prečo práve jednorazová náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno v
zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je tou primeranou, rešpektujúcou čl. 20 ods. 4 Ústavy SR na ktorú v ods.
16 svojho odôvodnenia súd sám poukazuje. Otázkou primeranosti náhrady (resp. či jednorazová alebo

opakovaná) za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v obdobnom prípade sa zaoberal Ústavný súd
SR vo svojom náleze PL. ÚS 42/2015-105 zo dňa 12.10.2016, pričom uviedol že ústava ani dodatkový
protokol výslovne neustanovujú, že primeraná náhrada sa nesmie poskytnúť opakovane, ani neurčujú
príkaz, aby sa poskytla jednorazovo; v súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom sa primeraná
náhrada môže priznať jednou čiastkou, ktorá sa bude vyplácať na splátky; v súlade s ústavou aj s

dodatkovýmprotokolomprimeranánáhradamôžemaťpovahuopakujúcehosaplnenia.Záversúduprvej
inštancie o jednorazovosti náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením zákonného vecného
bremena v zmysle zák. č. 66/2009 Z. z. je teda celkom nepreskúmateľný.

20. Od tohto záveru je však závislý ďalší záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu na

zaplatenie primeranej náhrady. Odvolací súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť, že podstatným
pri posudzovaní peňažnej náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno je predovšetkým otázka
primeranosti takejto náhrady. Tiež je potrebné vziať na zreteľ účel právnej úpravy sledovaný zákonom
č. 66/2009 Z. z., ktorého cieľom v zmysle § 2, ako aj dôvodovej správy k tomuto zákonu, je usporiadať
doteraz neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce

a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Proces usporiadania vlastníctva pozemkov
pod stavbami môže územná samospráva realizovať formou zámennej zmluvy, a to najmä v záujme
urýchlenia procesu usporiadania pozemkov. Ak nebudú pozemky usporiadané zámennou zmluvou,
navrhuje sa usporiadať vlastníctvo pozemkov prostredníctvom pozemkových úprav podľa zákona č.
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. V ust. § 4 sa potom
do času usporiadania týchto vzťahov zriaďuje vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou dňom
účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.21. Je teda potrebné rozlišovať povahu finančnej náhrady za zriadené vecné bremeno, ktoré má už
od svojho počiatku trvalý charakter, od finančnej náhrady za dočasné obmedzenie vlastníckeho práva
(kým nedôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným zákonom). Ako bolo

uvedené vyššie, podstatným je, že táto náhrada má byť primeraná. Pri určovaní náhrady za trvalé
obmedzenie vlastníckeho práva, sa trvalý charakter takého obmedzenia prirodzene zohľadní pri určení
výšky tejto náhrady. Otázka je, ako je možné stanoviť primeranú jednorazovú náhradu za vopred časovo
neurčené avšak len dočasné obmedzenie vlastníckeho práva inak, ako stanovením primeranej výšky
tejto náhrady, a to vždy za určitý časový úsek. Takisto je potrebné zaoberať sa otázkou, či právny záver

o jednorazovosti tejto finančnej náhrady a s tým spojeným premlčaním tohto nároku k 1.7.2012, ktorý
by sa týmto týkal v podstate všetkých vlastníkov pozemkov, ktorý si tento nárok včas u príslušných
obcí neuplatnili, nie je neprimerane prísny a konečnom dôsledku k vlastníkom pozemkov pod stavbami
nespravodlivý, najmä keď samotný zákon žiadnu lehotu na uplatnenie nároku na zaplatenie finančnej
náhradyzazákonomzriadenévecnébremenoneupravuje.Stýmitootázkamisavšaksúdprvejinštancie
vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal, svoje rozhodnutie tak zaťažil vadou nepreskúmateľnosti.

22. Ďalší odvolací argument žalobcu smeroval proti záveru súdu prvej inštancie o tom, že uplatnený
nárok je v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, preto nemôže požívať
právnu ochranu.

23. Realizácia subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov je
oprávnenie každého subjektu správať sa spôsobom, ktorý je zákonom dovolený, alebo ktorý vyplýva zo
zmluvy, alebo z rozhodnutia štátneho orgánu. Výkon subjektívnych občianskych práv, ktoré nám patria,
vylučuje protiprávnosť, a to bez ohľadu na to, či ich vykonávame na podklade právneho úkonu alebo
faktickým správaním. Pojmovým znakom každého subjektívneho práva je existencia možnosti domáhať

sa jeho ochrany. Výkon práv a povinností nie je bezhraničný a má svoje limity. Na jednej strane môžeme
disponovať právom a závisí len od našej vôle, či takéto právo budeme skutočne aj realizovať. Dobré
mravy je nutné chápať ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti, z ktorých niektoré
sú trvalou a nemennou súčasťou ľudskej spoločnosti, iné spolu so spoločnosťou podliehajú vývoju. Sú
akýmsi kódexom morálnych pravidiel, ktoré nie sú právnymi normami, ale aj napriek tomu im pozitívne

právo prostredníctvom odkazov priznáva svoju vážnosť a právnu relevanciu a snaží sa im poskytovať
právnu ochranu. Občiansky zákonník najširší a najvšeobecnejší odkaz na aplikáciu dobrých mravov
obsahuje v ust. § 3 ods. 1. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu o práv a oprávnených
záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t. j. ide o výkon práva realizovaného za účelom
dosiahnutia určitého, napr. ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia iného subjektu. Nedodržanie

podmienok výkonu práva uvedených v § 3 ods. 1 OZ a prekročenie zákonného rámca výkonu práva
predstavuje exces, ktorého následkom je, že takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu.
Sankcie, ktoré je možné uplatniť na výkon práva v rozpore s § 3 ods. 1 OZ sú upravené v rôznych
ustanoveniach OZ, keďže § 3 OZ predstavuje tzv. imperfektnú normu. Osobitnou sankciou v prípade
výkonu práva v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1 OZ je odopretie právnej ochrany, čiže

nebude možné procesnými prostriedkami takýto výkon vymáhať. Výslovná úprava tohto inštitútu je v
ust. § 265 OBZ. Neposkytnutie právnej ochrany však nemá za následok zmenu alebo zánik tohto práva,
len zánik ochrany. Podstatné však je, že v zmysle § 3 ods. 1 OZ nestačí akýkoľvek rozpor s dobrými
mravmi, alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi,
ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti, aj vzhľadom

na verejnú mienku neakceptovateľná.

24. Súd prvej inštancie rozpor nároku žalobcu s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom
odôvodnil tým, že žalobca kúpil predmetné pozemky potom, čo sa pôvodní vlastníci dohodli s Mestom
Hlohovec na zámene predmetných pozemkov, potom čo sa neúspešne domáhal odkúpenia iných

pozemkov žalovaného pod stavbami žalobcu, pretože chcel mať výhodnejšiu pozíciu pri odkúpení alebo
zámene pozemkov od žalovaného, za situácie keď vedel, že na pozemku je vecné bremeno a pozemok
nie je využiteľný na iné účely ako verejná komunikácia, teda že táto vec nie je využiteľná na získanie
podnikateľského zisku v súlade s jeho podnikateľským oprávnením. Žalovaný v odvolaní namietal, že
súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko v obchodných vzťahoch nie je možné v súvislosti s výkonom

práva aplikovať obe ustanovenia, t. j. tak § 3 ods. 1 OZ, ako aj § 265 OBZ. Zásadne poprel, že by
chcel poškodiť žalovaného, alebo mu spôsobiť akúkoľvek ujmu. Dôvodil, že tým že si kúpil pozemok,
žalovaného nijako nepoškodil. Nemal primárny záujem žiadať od žalovaného náhradu za užívanie
pozemku, avšak tieto nároky si uplatnil vzhľadom na to, že žalovaný od roku 2009 ignoroval svojepovinnosti majetkovoprávne usporiadať pozemky pod stavbami žalobcu. Hoci mestské zastupiteľstvo
schválilo v roku 2014 prevod pozemku od vtedajších vlastníkov, k samotnému podpisu zmluvy nedošlo
a ani počas nasledujúcich šesť rokov nebolo iniciované konanie o pozemkových úpravách a ani nedošlo

k inému majetkovoprávnemu usporiadaniu.

25. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca a žalovaný majú okrem predmetného sporu, viacero
vzájomných majetkovoprávnych nárokov, ktoré ovplyvňujú ich vzájomné vzťahy. Súd prvej inštancie
bez ich bližšej identifikácie uzavrel, že nárok žalobcu je uplatnený v rozpore s dobrými mravmi a

poctivým obchodným stykom, keď mal za to, že žalobca nadobudol predmetný pozemok s úmyslom
vytvárať nátlak na žalovaného pri realizovaní svojich vlastných požiadaviek na žalovaného. Súd
prvej inštancie však nekonkretizuje, ako nadobudnutie vlastníctva predmetného pozemku zvýhodnilo
žalobcu voči žalovanému pri uplatňovaní jeho požiadaviek ohľadom jeho iných vzťahov k mestu.
Okolnosť, že mestské zastupiteľstvo v roku 2014 schválilo zámenu predmetného pozemku predtým,
ako pozemok žalobca nadobudol, zrejme nemožno pričítať na ťarchu žalobcu, ale jeho právnych

predchodcov, ktorí nevyužili možnosť zámeny, ale pozemok predali žalobcovi. Žalobca sa v spore
domáha svojho zákonného nároku na finančnú náhradu v zmysle zák. č. 66/2009 Z. z. Súd prvej
inštancie nekonkretizuje, prečo má za to, že tento nárok je uplatnený v rozpore s dobrými mravmi,
nerozoberá, či uplatnenie nároku žalobcom predstavuje skutočne zásah skutočne takej intenzity a
vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti, aj vzhľadom na verejnú mienku neakceptovateľná a

preto jej nemožno poskytnúť právnu ochranu. Už vôbec súd prvej inštancie nevysvetlil vzťah predmetu
tohto konania k zásadám poctivého obchodného styku, keď sám v ods. 44 uvádza, že mesto sa stalo
vlastníkompredmetnejkomunikácienazákladezákona,aleniejepodnikateľskýmsubjektomapozemné
komunikácie nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale k bezodplatnému uspokojovaniu verejných
potrieb.

26. Závery súdu prvej inštancie o rozpore výkonu práva žalobcu s dobrými mravmi sú príliš
zovšeobecňujúce, nezohľadňujú všetky okolnosti daného prípadu. Na to, aby súd dospel k záveru o
tom, že nároku uplatnenému v zmysle zákona neposkytne právnu ochranu, pretože ho považuje za
uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, musí vykonať dôslednú analýzu daného prípadu - vzájomných

vzťahov žalobcu a žalovaného. Pokiaľ žalovaný dôvodil poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva zo dňa 2.7.2019 č. 4014/12 v prípade P. Jarkovský proti Slovenskej republike, treba
mať na zreteli, že v danej veci sťažovateľ systematicky nadobúdal pozemky pod stavbami mesta, za
účelom vymáhania finančných nárokov, avšak bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom
a užívaním. V danom prípade sa však žalobca podľa obsahu spisu usporiadania vlastníckych vzťahov

medzi stranami domáhal. Súd prvej inštancie však predmetnú vec zo všetkých uvedených relevantných
hľadísk nehodnotí. Jeho závery sú všeobecné a nepreskúmateľné. Nevysporiadava sa dôsledne ani s
aplikovaným právnym posúdením veci v zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ a zároveň § 265 OBZ.

27. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na

spravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavnéhosúduSR
implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,
akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je
nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdupriuplatňovaníprípadnýchopravnýchprostriedkov.Civilnýsporovýporiadokupravujevustanovení

§ 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby
z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

28. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa

vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd

odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu.29. Treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v čl. 15 základných princípov
CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami
súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi

závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však
povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná,
pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

30. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď
na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,
či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá
požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sa súd v

odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej
strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).

31. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť

vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného
dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo ohľadom svojho záveru o
jednorazovosti finančnej náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno a o rozpore uplatneného nároku
s dobrými mravmi neodôvodnil. Predovšetkým v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba relevantné
vysporiadanie sa s obranou žalobcu v spore ohľadom možnosti priznania opakovanej finančnej náhrady

a tiež o adekvátnosti uplatneného nároku.

32. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

33. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

34. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

35. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany

sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.

ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

36. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s

poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez
rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

37. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkamistrany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

38.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

39. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda

existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

40. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať

ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil
prijaté skutkové a právne závery poukazom na vykonané dokazovanie a ktorého medzery v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil

a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou (ust. § 185
a nasl. CSP) riadnym spôsobom stanoveným pre vykonávanie dôkazov vykonať pre vec relevantné

dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať
všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a predovšetkým pri opätovnom posúdení veci, sa náležite
vysporiadať so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, najmä sa vysporiadať s obranou
žalobcu týkajúcou sa povahy - primeranosti finančnej náhrady, t. j. či ju je možné priznať len jednorazovo,
alebo aj opakovane, tiež sa náležite vysporiadať s otázkou, či je na mieste odoprieť ochranu výkonu

práva žalobcu, pretože sa jedná o zásah takej intenzity, že odporuje pravidlám spoločenskej morálky,
pričom je potrebné zohľadniť konkrétne okolnosti daného prípadu, potom vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť, teda
uviesť, aké dôkazy súd prvej inštancie vykonal, prečo niektoré navrhované dôkazy nevykonal, ako
jednotlivé dôkazy vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil, k akým skutkovým zisteniam na základe takto

vykonaného dokazovania dospel a ako vec právne posúdil.

42. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

43. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).