Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. máj 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/173/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617207226
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5617207226.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej

a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Slovenská
konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému:
ST. NICOLAUS a.s., so sídlom 1. mája 113, 031 28 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 066, zastúpenému
zástupcom G. Lehnert, s.r.o., so sídlom Budova ORBIS, Rajská 7, 811 08 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 31 347 762, v konaní o zaplatenie 6.023.286,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/40/2017-444 zo
dňa 07.10.2020 v spojení s opravnými uzneseniami č.k. 20Cb/40/2017-575 zo dňa 22. júla 2021, č.k.

20Cb/40/2017-588 zo dňa 27. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
20Cb/40/2017-444 zo dňa 07.10.2020 v spojení s opravnými uzneseniami č.k. 20Cb/40/2017-575 zo
dňa 22. júla 2021, č.k. 20Cb/40/2017-588 zo dňa 27. septembra 2021 vo výrokoch
- I., ktorým bol návrh na zastavenie konania zamietnutý,
- II., ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý, o d m i e t a .
Čiastočný rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/40/2017-444 zo dňa 07.10.2020 v

spojení s opravnými uzneseniami č.k. 20Cb/40/2017-575 zo dňa 22. júla 2021, č.k. 20Cb/40/2017-588
zo dňa 27. septembra 2021 v napadnutých výrokoch
- III., podľa ktorého je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 615.316,53 Eur, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 615.316,53 Eur od 22.07.2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku,
- IV., podľa ktorého o trovách konania súd rozhodne v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom
nároku, potvrdzuje.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne okresný súd v rozsudku, ktorým rozhodne o celom
uplatnenom nároku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš čiastočným rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami (ďalej aj
len „čiastočný rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok okresného súdu“) napadnutým odvolaním
žalovaného rozhodol tak, že podľa výroku I. návrh na zastavenie konania zamietol, II. návrh na
prerušenie konania zamietol a podľa výroku III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
615.316,53 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 615.316,53 Eur od 22.07.2016

do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a podľa výroku IV. vyjadril, že o
trovách konania rozhodne v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku.2. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na žalobu žalobcu doručenú dňa 15.11.2017,
ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia zaplatenia sumy
6.023.286,35 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 6.023.286,35 Eur

od 22.07.2016 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa
07.06.2000 podal žalovaný proti právnemu predchodcovi žalobcu žalobu o zaplatenie 162.920.499,-
Sk titulom neoprávneného majetkového prospechu vyplývajúceho z úveru na trvalo sa obracajúce
zásoby. Právoplatne bol spor skončený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
24.04.2007 pod sp. zn. 4Obo/347/2005, ktorým súd žalobu zamietol a zaviazal žalovaného nahradiť

žalobcovi trovy prvostupňového aj odvolacieho konania celkovo vo výške 4.224.110 Sk (140.214,77
Eur). Žalovaný uhradil právnemu zástupcovi žalobcu dňa 18.06.2007 trovy konania v plnej výške.
Na základe dovolania bol uvedený rozsudok Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako dovolacím
súdom zrušený uznesením zo dňa 29.06.2009, sp. zn. 4Obo/150/2008 a vec bola vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave následne rozsudkom zo dňa 11.03.2010, sp. zn.
49Cb/59/2000 uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému sumu 5.407.696,83 Eur (istina) a zároveň zaviazal

žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 579.314,67 Eur ako náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako odvolací súd uvedený rozsudok potvrdil a zároveň ako dovolací súd dovolanie žalobcu
odmietol. Žalobca podal dňa 04.07.2013 sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Ústavný súd
SlovenskejrepublikykonštatovalvosvojomNálezezodňa11.06.2015,sp.zn.II.ÚS777/2014porušenie
práv žalobcu a zrušil rozhodnutie vo veci a vrátil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 26.05.2016 vydal uznesenie, ktorým ako dovolací súd
zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011, č.k. 1Obo 107/2010-702 a
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2010, č.k. 49Cb/59/2000-606 a vec vrátil Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V súčasnosti je konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 13Cb/1/2016.

3. Žalobca na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2010, č.k. 49Cb/59/2000-606,
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011, č.k. 1Obo
107/2010-702 uhradil žalovanému sumu 6.009.512,50 Eur, ktorá pozostávala z istiny 5.407.696,83
Eur, trov prvostupňového konania 579.314,67 Eur a trov odvolacieho konania 22.501 Eur. Na základe

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.03.2013, sp. zn. 1M Obdo V/3/2012 uhradil
žalobca žalovanému sumu 13.500,86 Eur ako trovy dovolacieho konania. Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2015, sp. zn. II. ÚS 777/2014, došlo k zrušeniu rozhodnutí, na základe
ktorých žalobca plnil žalovanému, preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie v celkovej výške
6.023.286,35 Eur. Suma pozostáva z istiny 5.407.969,82 Eur, trov prvostupňového konania 579.314,67

Eur, trov odvolacieho konania 22.501 Eur a trov dovolacieho konania 13.500,86 Eur. Žalobca nárok
na zaplatenie sumy 6.023.286,35 Eur si uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia, a to na základe
skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia - plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

4. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na vyjadrenie žalovaného zaslané na základe

uznesenia okresného súdu zo dňa 23.11.2017, č.k. 20Cb/40/2017-81, v ktorom žalovaný poukázal na to,
že o nároku na vydanie bezdo^vodne´ho obohatenia je možné rozhodovať potom, čo sa vyrieši otázka
existencie hmotno-právneho nároku, ktorá sa mala primárne riešiť v základnom konaní, pôvodne pod sp.
zn. 49Cb/59/2000, v súčastnosti pod sp. zn. 13Cb/1/2016 a len v prípade jeho skončenia inak, ako merito
´mym rozhodnuti´m sa ma´ existencia hmotnopra´vneho na´roku sku´matˇ v tomto konani´. Ak na´rok

existoval a zˇalovany´, v tomto konani´ na strane zˇalobcu, ho splnil, nemohol sa zˇalobca, v tomto konani
´ vystupujúci ako žalovany´, ktore´mu bolo plnene´, bezdo^vodne obohatitˇ. Na´rok zˇalobcu, v tomto
konani´ vystupujúci ako zˇalovaný, uplatnˇovany´ v konani´ vedenom na Krajskom su´de v Bratislave
pod sp. zn. 13Cb/1/2016 ma´ jednoznacˇne svoj za´klad v ust. § 123 Hospoda´rskeho za´konni´ka, a
preto podľa žalovaného nemo^zˇe bytˇ pochy´b o tom, zˇe ide o na´rok hmotnopra´vnej povahy. Žalovaný

poukázal na judikatúru súdov, odborné právne názory prezentované v rámci rôznych právnych publikácii
a odborných článkov a vyjadril názor, že ak žalobca zaplatil žalovanému trovy konania, ktoré rovnako
žiada žalobca vydať ako bezdôvodné obohatenie, trovy konania podľa žalovaného v zmysle ust. § 121
ods.3Občianskehozákonníkatvoriapríslušenstvopohľadávkynavydanieneoprávnenéhomajetkového
prospechu, a tak znášajú osud „hlavnej veci“. Žalovaný uplatnil námietku premlčania a argumentoval, že

bezdo^vodne´ obohatenie v tomto pri´pade vznika´ uzˇ okamihom prijatia plnenia, za predpokladu, zˇe
zˇalovany´, v tomto konani´ vystupujúci na strane žalobcu, plnil bez existencie hmotnopra´vneho na´roku
zˇalobcu, v tomto konani´ vystupujúci na strane zˇalovane´ho. Pokiaľ v tomto konaní vystupujúci zˇalobca
nemal pra´vnu povinnost' plnitˇ zˇalovane´mu, nemal tu´to pra´vnu povinnostˇ uzˇ ani v cˇase samotne´hoplnenia, a preto uzˇ v tom cˇase plnil bez pra´vneho do^vodu. Podľa žalovaného týmto okamihom zacˇala
plynu´tˇ trojrocˇna´ objekti´vna premlcˇacia doba v zmysle ust. § 107 ods. 2 Obcˇianskeho za´konni´ka,
preto žalobcov nárok je premlcˇany´, ak žalobca zaplatil žalovanému dňa 27.06.2011 a 11.06.2013 sumu

6.023.286,35 Eur a zˇalobu podal azˇ dnˇa 15.11.2017, teda po viac ako 4 rokoch od úplného zaplatenia.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

5. Na základe uznesenia okresného súdu č.k. 20Cb/40/2017-95 zo dňa 18.12.2017, sa vyjadril žalobca
k vyjadreniu žalovaného, v ktorom zdôraznil, že trovy konania sú konštituované až právoplatnosťou

súdneho rozhodnutia, ktorým je táto povinnosť strane uložená. Rozhodnutie o trova´ch konania podľa
žalobcu nevyply´va z hmotne´ho pra´va, je zalozˇene´ azˇ rozhodnuti´m su´du na za´klade procesnopra
´vnych predpisov a za´visi´ od rozhodnutia vo veci samej. Žalobca zdôraznil, že rozhodnutie o trova
´ch konania ma´ preto vzˇdy procesno-pra´vny charakter. Výrok súdu o trovách konania má preto
vzˇdy, na rozdiel od vy´roku vo veci samej, konsˇtituti´vnu povahu. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou
žalovaného týkajúcou sa skutočnosti, že trovy konania tvoria príslušenstvo pohľadávky podľa ust. §

121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Zaplatená náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho
rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, netvorí súčasť predmetu pôvodného konania, t.j. ani
konania pokračujúceho po tomto zrušení rozhodnutia, a preto by nebolo možné rozhodovanie o
celej úhrade odôvodňovať ustanoveniami Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania. Po
zrušení rozhodnutia sa v novom rozhodnuti´ rozhodne nanovo aj o trova´ch po^vodne´ho konania.

Podľa žalobcu premlčacia doba v zmysle Obchodného zákonníka, v prípade zrušenia právoplatného
súdneho rozhodnutia začne plynu´tˇ dnˇom dorucˇenia zrusˇuju´ceho rozhodnutia u´cˇastni´kom su
´dneho konania. V cˇase pra´voplatnosti rozsudkov Krajske´ho su´du v Bratislave zo dnˇa 11.03.2010,
cˇ.k. 49Cb 59/2000-606, rozsudku Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej republiky zo dnˇa 31.05.2011, sp.
zn. 1Obo/107/2010 a rozsudku Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej republiky zo dnˇa 26.03.2013, sp.

zn. 1M Obdo V/3/2012, nemohol zˇalobca podatˇ proti žalovanému zˇalobu o vydanie bezdo^vodne
´ho obohatenia, pretože tento nárok bol priznany´ pra´voplatny´mi rozhodnutiami su´dov, ktore´
predstavovali preka´zˇku res iudicata. Zˇalobca pred zrušením predmetny´ch rozhodnuti´ nemohol podať
zˇalobu a k jej podaniu mohlo dôjsť až po zrušení súdnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo plnené
žalovanému.

6. Podľa uznesenia okresného súdu č.k. 20Cb/40/2017-114 zo dňa 12.01.2018 sa vyjadril žalovaný
k replike žalobcu. Žalovaný súhlasil s na´vrhom zˇalobcu na prerusˇenie konania o zaplatenie
5.407.696,83 Eur s príslušenstvom azˇ do pra´voplatnosti skoncˇenia veci vedenej na Krajskom su
´de v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016 a zhodne navrhol prerusˇenie konania. Žalovaný s vydaním

čiastočného rozsudku nesúhlasil. Zotrval na tom, že na´hrada trov konania ma´ charakter pri´slusˇenstva
pohlˇada´vky, nárok predstavujúci zaplatenú náhradu trov konania má podľa žalovaného hmotno-právnu
povahu, režim premlčania podľa žalovaného je podriadeny´ Obcˇianskemu za´konni´ku. Žalobca plnil
žalovanému dňa 27.06.2011 a 11.06.2013, a preto pra´vo zˇalobcu sa premlcˇalo 27.06.2014, resp.
11.06.2016, cˇo bolo pred podani´m zˇaloby, a tým je zˇalobcov nárok v celom rozsahu premlcˇaný.

7. Okresný súd poukázal na uznesenie č.k. 20Cb/40/2017-216 zo dňa 10.07.2018, ktorým prerušil
konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp.
zn. 13Cb/1/2016. Toto uznesenie okresného súdu bolo uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa
14.05.2019, č.k. 13Cob/199/2018-312 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský

Mikuláš zo dňa 01.10.2018, č.k. 20Cb/40/2017-269, zmenené tak, že návrh žalovaného na prerušenie
konania vedeného pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš sp. zn. 20Cb/40/2017 v časti o nároku
na zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom zamietol. V tomto uznesení Krajský súd v Žiline
skonštatoval, že nárok na náhradu trov konania má za´klad v procesnom pra´ve, pohľadávka na
náhradu trov konania vzniká až na za´klade pra´voplatne´ho rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere

konštitutívnu povahu a za stavu nesporného zistenia zrušenia právoplatných rozhodnutí, ktorým sa
konštituovali práva a povinnosti strán sporu vo vzťahu k trovám konania, potom na konanie o žalobcom
uplatnenom nároku o zaplatenie 615.316,53 Eur, označenej ako sumy uhradených trov konania, na
základe právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli zrušené, nemá vplyv prebiehajúce konanie pred
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016.

8. Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.05.2019, č.k. 13Cob/199/2018-312 bol podaný
podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora a rovnako bola podaná ústavná sťažnosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 06.02.2020, sp. zn. II. ÚS 51/2020 rozhodol tak,že ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti, t.j. žalovaného ST. NICOLAUS a.s. odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.

9. Okresný súd po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, § 369 ods. 1, 2
Obchodného zákonníka, § 251 CSP, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 101 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. dospel k záveru, že nárok
žalobcu o zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom voči žalovanému je dôvodný a o ňom rozhodol
čiastočným rozsudkom za súčasného zamietnutia návrhu na zastavenie konania a zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, ktoré návrhy uskutočnil žalovaný.

10. Okresný súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2000, č.k.
49Cb/59/2000-606, ktorým rozsudkom bol žalobca zaviazaný zaplatil žalovanému sumu 5.407.696,83
Eur (ako istinu) a sumu 579.314,67 Eur ako náhradu trov konania. Rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011, č.k. 1Obo/107/2010-702 bol potvrdený rozsudok Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2010, č.k. 49Cb/59/2000-606 a žalobcovi bola uložená povinnosť
uhradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 22.501 Eur. Rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.03.2013, sp. zn. 1M Obdo V/3/2012 bolo mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietnuté a žalobca bol zaviazaný uhradiť žalovanému
trovy dovolacieho konania vo výške 13.500,86 Eur. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo

dňa 11.06.2015, č.k. II. ÚS 777/2014-67 rozhodol, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1M Obdo V/3/2012 a jeho rozsudkom zo dňa
26.03.2013 boli porušené a zároveň zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

26.03.2013, sp. zn. 1M Obdo V/3/2012 a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.05.2016, sp. zn. 1M Obdo V/3/2015
zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011, č.k. 1Obo/107/2010-702 a
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2010, č.k. 49Cb/59/2000-606 a vec vrátil Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Aktuálne je konanie na Krajskom súde v Bratislave vedené pod

sp. zn. 13Cb/1/2016. Okresný súd uviedol, že do právoplatného skončenia tohto konania je konanie
prerušené, a to čo do zaplatenia istiny vo výške 5.407.696,83 Eur s príslušenstvom.

11. Okresný súd uviedol, že v otázke, či možno rozhodovať čiastočne o nároku vo výške 615.316,53 Eur
s príslušenstvom, bol viazaný právnym názorom vyjadreným Krajským súdom v Žiline v uznesení č.k.

13Cob/199/2018-312 zo dňa 14.05.2019. Týmto uznesením krajský súd rozhodoval o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo prerušené celé konanie až do právoplatného skončenia
konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Krajský súd v Žiline ako
odvolací súd vyslovil názor, že trovy konania, ktorých vydania titulom bezdôvodného obohatenia sa
žalobca voči žalovanému domáha, a to práve v časti o zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom,

sú nárokom, ktorý má základ v procesnom práve, nie je nárokom hmotno-právnej povahy. Na´rok
na na´hradu trov konania vznika´ na za´klade pra´voplatne´ho rozhodnutia su´du, ktoré má konsˇtituti
´vnu povahu. Zaplatená náhrada trov konania podľa pra´voplatne´ho su´dneho rozhodnutia, ktore´ bolo
neskorsˇie zrusˇene´, nie je uzˇ su´cˇastˇou trov su´dneho konania pokracˇuju´ceho po tomto zrusˇeni
´ rozhodnutia. Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 13Cob/199/2018 zo dňa 14.05.2019 uviedol, že

za stavu nesporne´ho zistenia zrusˇenia pra´voplatny´ch rozhodnuti´, ktory´m sa konsˇtituovali pra´va
a povinnosti stra´n sporu vo vztˇahu k trova´m konania, potom na konanie o žalobcom uplatnenom na
´roku v časti o zaplatenie 615.316,53 Eur ako uhradené trovy konania, na za´klade pra´voplatny´ch su
´dnych rozhodnuti´, ktore´ vsˇak boli zrusˇene´, nema´ vplyv prebiehaju´ce konanie pred Krajsky´m su
´dom v Bratislave sp. zn. 13Cb/1/2016.

12. K procesným návrhom žalovaného na zastavenie konania, na prerušenie konania okresný súd
uviedol, že ak strany vyjadrili, že zhodne navrhujú prerušiť konanie iba v časti o zaplatenie 5.407.696,82
Eur s príslušenstvom, nič nemenilo na tom, že okresný súd prerušil celé konanie podľa ust. § 164
CSP. Okresný súd neprerušil konanie na základe iniciatívy strán sporu, ale fakultatívne z dôvodu

hospodárnosti konania, pretože na inom súde, a to na Krajskom súde v Bratislave prebieha iné súdne
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie okresného súdu. Podľa
okresného súdu, ak by aj strany sporu zhodne navrhli prerušenie konania čo do zaplatenia istiny
5.407.696,82 Eur s príslušenstvom, tak v danom prípade išlo o prerušenie konania až do právoplatnéhoskončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Bolo by právne
nelogické a bez právneho významu požadovať podanie návrhu na pokračovanie v konaní po uplynutí
šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Okresný súd poukázal na to, že

by bolo nereálne riadne pokračovať v konaní, pokiaľ by aj takýto návrh bol podaný, ak dôvod, pre
ktorý bolo konanie prerušené, stále trvá. Okresný súd sa nestotožnil s výkladom ust. § 163 ods. 2
CSP prezentovaným žalovaným, pretože aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola možná na
posudzovaný prípad, ktorý bol iný, pretože strany sporu jasne prezentovali svoj postoj k prerušeniu
konania a že toto má trvať až do skončenia iného konania. K návrhu žalovaného na opätovné prerušenie

konania aj čo do zaplatenia sumy 615.316,53 Eur s príslušenstvom okresný súd uviedol, že žalovaný
konkrétny návrh nepredniesol, nešpecifikoval dôvody, ktoré by mal okresný súd zvážiť k prerušeniu
konania, aj pokiaľ išlo o nárok na náhradu trov konania vo výške 615.316,53 Eur. Okresný súd však
návrh na prerušenie konania zamietol len z opatrnosti, pretože takýto návrh nebol prednesený riadne.
Žalovaný okresnému súdu neozrejmil, akým spôsobom zmenil žalobu v konaní vedenom na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016, čo by malo podľa jeho názoru byť dôvodom na prerušenie

konania.

13. Okresný súd k výrokovej časti III. čiastočného rozsudku uviedol v odôvodnení, v odseku 28.,
že nebolo sporné to, že žalobca zaplatil žalovanému dňa 27.06.2011 sumu 579.314,67 Eur a sumu
22.501 Eur a dňa 11.06.2013 sumu 13.500,86 Eur. Sumu 579.314,67 Eur a sumu 22.501 Eur uhradil

žalobca žalovanému na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2010, č.k.
49Cb/59/2000-606, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011,
č.k. 1Obo 107/2010-702 ako trovy prvostupňového konania (579.314,67 Eur) a ako trovy odvolacieho
konania (22.501 Eur). Na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.03.2013,
sp. zn. 1M Obdo V/3/2012, uhradil žalobca žalovanému sumu 13.500,86 Eur ako trovy dovolacieho

konania. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na vrátenie uhradených trov konania titulom bezdôvodného
obohatenia, pretože pra´vny do^vod, na za´klade ktore´ho vyplatil tieto sumy titulom trov konania
zˇalovanému odpadol, pretože rozsudky prvoinsˇtancˇne´ho a odvolacieho su´du boli nesko^r zrusˇene
´ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2015, č.k. II. ÚS 777/2014-67 a následne
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.05.2016, č.k. 1M Obdo V 3/2015).

14. Okresný súd vo všeobecnosti v odseku 29. odôvodnenia napadnutého čiastočného rozsudku
poukázal na inštitút bezdo^vodne´ho obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a v odseku 30. odôvodnenia čiastočného rozsudku okresný súd uviedol, že vzťah z bezdôvodného
obohatenia v posudzovanom prípade sa spravuje komplexne Občianskym zákonníkom, a to aj pokiaľ

ide o dĺžku premlčacej doby. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že premlčanie je potrebné
posudzovať podľa Obchodného zákonníka, t.j. uplatňovať štvorročnú premlčaciu dobu, ak ide o vzťah
medzi podnikateľmi. Okresný súd prisvedčil žalovanému, že je potrebné dôsledne odlíšiť situáciu, z
ktorej vzniklo bezdôvodné obohatenie, teda či táto situácia má pôvod v obchodno-právnom vzťahu podľa
§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo nie, a to aj napriek tomu, že obidva subjekty právneho

vzťahu z bezdôvodného obohatenia sú podnikateľmi. V danom prípade podľa okresného súdu, hoci išlo
o dva podnikateľské subjekty v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka, vznikol medzi
stranami sporu vzťah z bezdôvodného obohatenia zo situácie, kedy medzi nimi nebol vzťah súvisiaci s
podnikaním, preto bolo potrebné na premlčanie aplikovať ustanovenie Občianskeho zákonníka.

15. Okresný súd za aplikácie ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že žalobca poskytol
žalovanému plnenie dňa 27.06.2011 a dňa 11.06.2013 a žaloba bola podaná dňa 15.11.2017. Okresný
súd mal za to, že nebolo dôležité, kedy boli plnenia poskytnuté žalovanému, ale podstatné pre
počítanie premlčania bol okamih, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, čo v danom prípade
nebol totožný okamih s okamihom poskytnutého plnenia. Najprv musí k bezdôvodnému obohateniu

reálne dôjsť a až od toho momentu možno začať počítať lehoty potrebné na uplatnenie práva z
bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie súdu o trovách konania je rozhodnutie procesného charakteru.
Do momentu rozhodnutia vo veci samej nárok ako taký neexistuje. V prípade trov konania sa jedná
o rozhodnutie, ktoré má konštitutívny účinok. Až rozhodnutím súdu vzniká nárok na náhradu trov
konania. Pokiaľ dôjde k jeho zrušeniu, dochádza k bezdôvodnému obohateniu zo strany toho, voči

komu bolo plnené. Zrušením rozhodnutia odpadne právny dôvod, na základe ktorého k plneniu došlo.
Už zo samotnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, t.j. plnenie z pra´vneho do^vodu,
ktory´ odpadol, vyplýva, že najprv bolo plnenie dôvodné a následne sa stalo bezdôvodným, pretože
prvotný dôvod plnenia následne odpadol, zanikol. Až okamihom odpadnutia pra´vneho do^vodu saposkytnute´ plnenie sta´va bezdo^vodny´m obohateni´m. Až okamihom zrušenia rozhodnutia možno
hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia, a teda až od tohto momentu začína plynúť objektívna
trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia. Okresný súd poukázal

na rozhodnutie R 11/1977, sp. zn. 1CZ 53/75, podľa ktorého premlčacia doba na uplatnenie nároku
na vydanie neoprávneného majetkového prospechu z plnenia, ktorého právny dôvod odpadol, keď
právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o priznaní tohto plnenia bolo zrušené, začína plynúť až
od právoplatnosti rozhodnutia o zrušení pôvodného rozhodnutia, nie skôr, ani neskôr. K zrušeniu
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011, č.k. 1Obo 107/2010-702 a

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2010, č.k. 49Cb/59/2000-606 došlo uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.05.2016, kedy vec bola vrátená Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie po Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2015,
sp. zn. II. ÚS 777/2014. Okresný súd uviedol, že najskôr objektívna trojročná premlčacia doba na
uplatnenie žalobcovho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť odo dňa 26.05.2016
a subjektívna dvojročná premlčacia doba potom od okamihu, kedy sa žalobca o zrušovacom rozhodnutí

dozvedel, čo bol nepochybne neskorší dátum než ten, kedy začala plynúť objektívna premlčacia doba.
Akžalobcapodalžalobunaokresnýsúddňa15.11.2017,bolažalobapodanávčas,tedatakvobjektívnej
akoajsubjektívnejpremlčacejdobe.Okresnýsúdnámietkupremlčaniavznesenúžalovanéhovyhodnotil
ako nedôvodnú.

16. Okresný súd žalobe žalobcu vyhovel a okrem sumy 615.316,53 Eur okresný súd priznal aj úroky
z omeškania. Žalobca vyzval zˇalovaného na vydanie bezdo^vodne´ho obohatenia výzvou zo dňa
11.07.2016, ktorú žalovaný prevzal dňa 13.07.2016. Žalobca vo výzve určil 8-dňovú lehotu na zaplatenie
od doručenia tejto výzvy. Žalovaný v žalobcom poskytnutej lehote, t.j. od 14.07.2016 do 21.07.2016 dlh
nezaplatil, preto nasleduju´cim dnˇom 22.07.2016 nastalo omesˇkanie. Žalobcovi okresný súd priznal u

´rok z omesˇkania v su´lade s ustanoveni´m § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 1
ods. 1, 2, 3 Nariadenia vla´dy Slovenskej republiky cˇ. 21/2013 Z.z., a to 8% ročne zo sumy 615.316,53
Eur od 22.07.2016 do zaplatenia.

17. Okresný súd za aplikácie ust. § 262 ods. 3 CSP výrokom IV. čiastočného rozsudku vyslovil, že o

trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým sa rozhodne o všetkých uplatnených nárokoch,
resp. o celom nároku.

18. Proti čiastočnému rozsudku okresného súdu v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný. Žalovaný
mal za to, že čiastočný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnym

procesným postupom bolo znemožnené žalovanému uplatňovať práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP).

19. Žalovaný vo vzťahu k výroku I. napadnutého čiastočného rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh

žalovaného na zastavenie konania, namietal, že takýto postup okresného súdu neobstojí s poukazom
na ust. § 163 ods. 2 CSP, keď zhodne žalobca a žalovaný navrhli prerušenie konania. Pokiaľ ani jedna
zo strán nepodala v lehote šiestich mesiacov návrh na pokračovanie v konaní o zaplatenie 5.407.696,82
Eur, tak konanie malo byť zastavené. Ak došlo k obligatórnemu prerušeniu konania zo strany okresného
súdu v zmysle ust. § 163 CSP bez ohľadu na skutočnosť, že v odôvodnení uznesenia okresný súd

uviedol, že k tomuto prerušeniu došlo podľa ust. § 164 CSP, okresnému súdu nezostalo nič iné, než
toto konanie zastaviť podľa ust. § 163 ods. 2 CSP. Pokiaľ tak nepostupoval, žalovaný navrhol výrok I.
napadnutého čiastočného rozsudku v odvolacom konaní zmeniť a zastaviť konanie v časti o zaplatenie
5.407.696,82 Eur s príslušenstvom.

20. K výroku II. čiastočného rozsudku okresného súdu žalovaný v odvolaní poukázal na to, že bola
prednesená nová právna argumentácia, prečo malo byť konanie aj v časti o zaplatenie 615.316,53 Eur
s príslušenstvom prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016 a túto novú argumentáciu uviedol na pojednávaní konanom dňa
7.10.2020. Návrh na prerušenie konania bol riadne prednesený a odôvodnený a ak s týmto návrhom sa

okresný súd nevysporiadal, tak jeho rozhodnutie vo výroku II. čiastočného rozsudku okresného súdu,
ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý a k tomuto výroku viažuce sa odôvodnenie, je
rozhodnutím v tejto časti nepreskúmateľným. Žalovaný mal za to, že do rozhodnutia vo veci samej, a
to v konaní o zaplatenie sumy 5.407.696,82 Eur s príslušenstvom, ktorá je vedená na Krajskom súdev Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016, nie je možné dať odpoveď na otázku či žalobcom zaplatené
trovy konania boli plnením bez právneho dôvodu alebo na základe práva. Žalovaný navrhol čiastočný
rozsudok okresného súdu vo výroku II. zmeniť tak, že bude prerušené konanie v časti o zaplatenie

615.316,53 Eur až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 13Cb/1/2016.

21. K výroku III. čiastočného rozsudku okresného súdu, podľa ktorého je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi 615.316,53 Eur spolu s príslušenstvom, a to s úrokmi z omeškania, žalovaný v odvolaní

nesúhlasil s právnym názorom, postupom okresného súdu, ktorý ku kvalifikovaniu žalobcovho nároku o
vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu zaplatených trov súdneho konania, podľa rozhodnutí, ktoré
následne v neskoršom štádiu konania boli zrušené, považoval za záväzný právny názor, ktorý vyjadril
Krajský súd v Žiline v rozhodnutí č.k. 13Cob/199/2018-312 zo dňa 14.5.2019. Žalovaný uviedol, že toto
rozhodnutie krajského súdu sa týkalo uznesenia o (ne)prerušení konania v celom rozsahu uplatneného
žalobcovho nároku, resp. len v časti, pričom viazanosť okresného súdu s právnym názorom odvolacieho

súdu sa vzťahuje len v prípade, ak odvolací súd v meritórnej časti zruší rozhodnutie okresného súdu
a vráti mu vec na ďalšie konanie. Žalovaný namietal, že pokiaľ ide o trovy konania, tieto predstavujú
príslušenstvo pohľadávky, t.j. ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3
Občianskehozákonníka,atedaichosudzávisíodosudusamotnejpohľadávky,ktorejsúpríslušenstvom.
Žalovaný namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou vzťahu medzi konštitutívnym

procesným nárokom na náhradu trov prisúdených súdom a hmotnoprávnym nárokom na náhradu
nákladov súvisiacich s uplatnením pohľadávky, ktoré predstavujú príslušenstvo pohľadávky. Žalovaný v
odvolaní poukázal na paralelu s prípadom zabezpečovacej zmenky, teda zmenky, ktorá zabezpečuje,
zaisťuje platenie určitého kauzálneho záväzku. Nárok na náhradu príslušenstva žalovanej pohľadávky v
podobe nákladov jej vymáhania pred súdom je hmotno-právny nárok a ak nebol do času úhrady náhrady

trov konania osobitne druhou stranou uhradený, tak najneskôr dovtedy existuje. Podľa žalovaného je
potrebné rozlišovať procesný, formálny nárok na náhradu trov a „za ním“ sa nachádzajúci hmotno-
právny, kauzálny nárok na náhradu nákladov sporu o pohľadávku podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Podľa žalovaného je nepochybné, že zaplatením náhrady trov boli zaplatené aj hmotno-
právne náklady sporu (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s právnym názorom,

ktorý vyjadril Krajský súd v Žiline v uznesení č.k. 13Cob/199/2018-312 zo dňa 14.05.2019, žalovaný
uviedol,žeužvpriebehukonanianamietalodkazkrajskéhosúdunajednotlivérozhodnutiavodôvodnení
tohto uznesenia. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo 32/2016, sp. zn. 2Sžo
36/2014,sp.zn.4Sžo56/2015bolivydanévsprávnomsúdnictve.Krajskýmsúdomcitovanérozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky nijako nevyvrátili závery

obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo/5406/2007 zo dňa 25.8.2008
a ani nie sú v rozpore s argumentáciou žalovaného, pretože rozhodnutia neposudzovali charakter trov
konania v situácii, kedy tieto trovy konania tvoria príslušenstvo v konaní uplatňovaného peňažného
nároku majúceho svoj základ v hmotnom práve, a teda sa vôbec nevzťahujú na tento prípad. Pokiaľ ide
o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 12/2006, tento posudzoval charakter

pohľadávky na náhradu trov konania v konaní, ktorého predmetom nebolo uplatnenie peňažného práva,
ale predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Krajský súd v Žiline ďalej svoje tvrdenia
oprel o závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cz/71/87 zo dňa
27.10.1987, z obsahu ktorého je zrejmé, že predmetom konania bolo určenie hranice medzi susednými
pozemkami. Ani z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz 35/88 zo dňa 31.5.1988

nie je možné určiť, v akom konaní bol priznaný nárok na náhradu trov konania. Tieto obidve rozhodnutia
riešia odlišnú situáciu a záver z nich vyplývajúci je, že po zrušení právoplatného súdneho rozhodnutia
musí súd nanovo rozhodnúť aj o trovách pôvodného konania.

22.Žalovanýzdôvodnil,žejepotrebnérozlišovaťmedzisituáciou,kedysasúdnymrozhodnutímpriznáva

náhrada trov konania, ktoré zároveň tvoria príslušenstvo uplatňovanej peňažnej pohľadávky a situáciou,
kedy takéto príslušenstvo netvoria. Žalovaný si je vedomý rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ako
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v prípade posudzovania otázky, akým typom práva je právo na
náhradu trov konania, z ktorej právo na náhradu trov konania je považované za čisté procesné právo,
ktoré sa konštituuje až vydaním súdneho rozhodnutia, ktorým sa toto právo strane sporu priznáva, avšak

len v prípade, kedy je v konaní uplatňovaný iný ako peňažný nárok majúci svoj základ v hmotnom práve
alebo ak je v konaní vo veci samej žalobcom síce uplatňovaný peňažný nárok majúci svoj základ v
hmotnom práve, ale žaloba ho uplatňujúca je súdom zamietnutá a úspešnej strane sporu je priznaná
náhrada trov súdneho konania. Ak je však v konaní uplatňovaný peňažný nárok majúci svoj základ vhmotnom práve a žalobcovi je tento nárok priznaný, pričom sa prizná aj nárok na náhradu trov súdneho
konania, ide o nárok zvláštnej hmotnoprávnej povahy, keďže jeho zaplatením zanikne nielen procesný
nárok na náhradu trov konania konštituovaný súdnym rozhodnutím, ale aj kauzálny nárok, ktorý za ním

bol tak, ako to vyjadril žalovaný v odvolaní v odseku 13. až 31.. Žalovaný mal za to, že pohľadávka na
prípadné vrátenie takto zaplatenej sumy, ktorou sa plnil aj kauzálny hmotnoprávny nárok, je premlčaná,
pretože bezdôvodné obohatenie vzniká už okamihom prijatia plnenia. Žalobcov nárok v zmysle ust. §
107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je premlčaný, lebo žalobca zaplatil žalovanému dňa 27.6.2011 a
11.6.2013 sumu celkom 6.023.286,35 Eur, pričom žaloba bola podaná dňa 15.11.2017, teda po viac ako

4 rokoch od úplného zaplatenia.

23. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa v čiastočnom rozsudku nevysporiadal s
argumentáciou prednesenou na pojednávaní konanom dňa 7.10.2020 ohľadom zásadnej vady konania
vedeného na Krajskom súde v Bratislave v súčasnosti pod sp. zn. 13Cb/1/2016, ktorá má dosah na
zákonnosť postupu aj v tejto veci. Žalovaný v časti vady postupu konania poukázal na konanie pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky, keď nemal možnosť zúčastniť sa konania o ústavnej sťažnosti.
Žalovaný poukázal na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dodatkový protokol
dohovoru s dôrazom, že dohovor sa má aplikovať priamo v konaní. Priama aplikácia dohovoru v konaní
je namieste a neprekáža takémuto postupu ani to, že žalovaný nepodal proti Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.6.2015 a ani proti uzneseniu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V/3/2015 zo dňa 26.5.2016 sťažnosť na Európsky súd
pre ľudské práva, a teda, že neexistuje rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré by
konštatovalo porušenie práv žalovaného v týchto konaniach, a to v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 777/2014 a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky
sp. zn. 1 M Obdo V/3/2015. K priamej aplikácii Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

ako medzinárodnej zmluvy (ďalej aj len „Dohovor“) žalovaný poukázal na jednotlivé prípady riešené
Európskymsúdompreľudsképráva,voväzbeajnanamietanýpostuppredÚstavnýmsúdomSlovenskej
republiky. Žalovaný v odvolaní namietal, že v konaní o ústavnej sťažnosti podanej žalobcom sp. zn. II.
ÚS 777/2014 aj napriek tomu, že to vyžadovala povaha veci, ako aj Dohovor interpretovaný v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (López Guió proti Slovenskej republike), nebola mu

doručená ústavná sťažnosť a nebolo mu umožnené v konaní o nej sa k nej vyjadriť, tým nebol dodržaný
ani minimálny prah procesnej ochrany, ktorú postavenie a oprávnené záujmy žalovaného vyžadovali.
K rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky žalovaný poukázal na prípad López Guió proti
Slovenskej republike a aj prípad F. Perea. Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Nálezom č.k. II. ÚS
777/2014-67 zo dňa 11.6.2015 zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby prehodnotil zamietavé

stanovisko k mimoriadnemu dovolaciemu prieskumu a de facto, aby mimoriadnemu dovolaniu vyhovel.
Tým ale v spojení aj s konečným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o mimoriadnom
dovolaní podanom Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zasiahol do stability právoplatného
súdneho rozhodnutia v pôvodnom konaní a porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný v odvolaní poukázal
na prípad „Compcar“ - COMPCAR, s.r.o. v. SLOVAKIA, sťažnosť č. 25132/13, rozsudok zo dňa 9.6.2015,

prípad DRAFT-OVA, a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, rozsudok zo dňa 9.6.2015.
Žalobca mal právo žiadať, pokiaľ je rozhodnutie založené na zásadnej právnej otázke, aby odvolací
súd v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ktorý návrh žalobca nepodal, ale vybral si ľahšiu cestu v podobe podnetu
na podanie mimoriadneho dovolania. Žalovaný v odvolaní ďalej poukázal na konanie dovolacieho súdu,

dovolacie dôvody, v spojení s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade DRAFT-OVA.
K zrušeniu rozsudku v pôvodnom konaní došlo až následkom intervencie Ústavného súdu Slovenskej
republiky Nálezom č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.6.2015. Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.6.2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 M Obdo V/3/2015 zo dňa 26.5.2016 predstavoval pre žalovaného neoprávnený

zásah do jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a do práva na ochranu
majetkupodľačl.1Dodatkovéhoprotokolu.Žalovanýapelovalnato,žeodvolacísúdjepovinnýaplikovať
Dohovor s Protokolmi a judikatúru ESĽP na daný prípad aj bez toho, aby konkrétnu otázku práve tohto
konania riešil Európsky súd pre ľudské práva či už v poradnom stanovisku alebo v rozhodnutí. Ak
odvolací súd bude postupovať v zmysle uvedeného, musí dospieť k záveru, že žaloba má byť v celom

rozsahu zamietnutá. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky ignoroval
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcu sa procesného postavenia účastníkov súdnych
konaní a ich prístupu k ústavnému súdu (López Guió).24. K námietke premlčania, ktorú uplatnil žalovaný a vyhodnotil okresný súd, žalovaný poukázal na
to, že trovy dovolacieho konania boli priznané rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1M Obdo V3/2012 zo dňa 26.3.2013, ktorý bol zrušený Nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.6.2015, a preto vo vzťahu k náhrade trov dovolacieho
konania v sume 13.500,86 Eur začala plynúť trojročná objektívna lehota už dňom 11.6.2015 a nie
až 26.5.2016, ako to uviedol okresný súd a subjektívna dvojročná lehota okamihom, kedy bol nález
ústavného súdu doručený žalobcovi. Takýto dôkaz o doručení nálezu ústavného súdu žalobcovi nebol
žalobcom v súdnom konaní predložený. Podľa žalovaného ide o podstatnú skutočnosť, ktorá má vplyv

na posúdenie otázky premlčania nároku. Ak bol nález Ústavného súdu Slovenskej republiky doručený
žalobcovi pred 15.11.2015, tak jeho nárok na zaplatenie sumy 13.500,86 Eur, predstavujúcej náhradu
trov dovolacieho konania je v celom rozsahu premlčaný, pretože žaloba vo veci samej bola podaná
až dňa 15.11.2017, a teda bola by podaná až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva. Žalovaný pritom vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k celému nároku žalobcu
viackrát počas priebehu konania pred okresným súdom. Okresný súd v odseku 30. odôvodnenia

napadnutého čiastočného rozsudku uviedol, že vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol medzi
žalobcom a žalovaným zo situácie, kedy medzi nimi nebol vzťah súvisiaci s podnikaním, t.j. okresný súd
aplikoval Občiansky zákonník, avšak žalobcovi úrok z omeškania priznal podľa Obchodného zákonníka,
ako keby medzi stranami sporu bol obchodno-právny vzťah. Žalovaný poukázal na ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, keďže pre úroky z omeškania malo byť aplikované toto zákonné ustanovenie

a úrok z omeškania, na ktorý mal žalobca nárok, je 5 % a nie okresným súdom priznaných 8 % ročne.
Zaplatením sumy 615.316,53 Eur žalobca plnil procesný a zároveň aj kauzálny nárok, a teda zrušením
rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bol žalovanému priznaný procesný nárok, nedošlo k zániku
kauzálneho nároku. Ak sa v konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 13Cb/1/2016 skúma otázka
existenciežalovanéhohmotno-právnehonárokunazaplateniesumy5.407.696,83Eurspríslušenstvom,

skúma sa tým aj existencia kauzy vo vzťahu k nárokom žalovaného na zaplatenie nákladov spojených
s uplatneným peňažným nárokom na zaplatenie tejto sumy a do času, kým sa v konaní pred Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016 právoplatne nerozhodne, či takýto nárok žalovaný má
alebo nie, nie je možné ani prijať rozhodnutie že žalobcom zaplatená suma trov 615.316,53 Eur nebola
zaplatená po práve. Toto konanie zároveň trpí vadou, ktorá spočíva v tom, že postupom Ústavného súdu

Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti žalobcu na Ústavnom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. II. ÚS 777/2014 bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň neexistoval žiaden legitímny
dôvod, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 M Obdo V/3/2015
zo dňa 26.5.2016 znovuotvoril spor po 16 rokoch od začatia súdneho konania a takmer po 5 rokoch od

právoplatného skončenia súdneho konania toto konanie znova začal, čo predstavuje podľa žalovaného
neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, a
preto žalovaný má právo na ochranu spočívajúcu v tom, že žaloba bude už len z tohto titulu zamietnutá
v celom rozsahu.

25. Žalovaný navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť čo sa týka výroku III. čiastočného rozsudku
okresného súdu a žalobu o zaplatenie sumy 615.316,53 Eur zamietnuť. Ak odvolací súd dospeje
k záveru, že konanie v časti o zaplatenie sumy 5.407.696,83 Eur s príslušenstvom malo byť
okresným súdom zastavené podľa ust. § 163 ods. 2 CSP, aby bol čiastočný rozsudok okresného súdu
zmenený, pokiaľ ide o výrok I. tak, že sa zastaví konanie v časti o zaplatenie sumy 5.407.696,83

Eur s príslušenstvom. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že toto konanie je zaťažené vadou,
spočívajúcou postupom Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, žalovaný navrhol zmeniť čiastočný
rozsudok okresného súdu vo výroku III. tak, že žaloba žalobcu v časti o zaplatenie 615.316,53 Eur s
príslušenstvom bude zamietnutá. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že konanie o zaplatenie sumy
615.316,53 Eur má byť prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016, tak žalovaný žiadal čiastočný rozsudok okresného súdu zmeniť
tak, že sa zmena dotkne výroku II., III. a konanie bude prerušené aj v časti o zaplatenie sumy 615.316,53
Eur s príslušenstvom až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 13Cb/1/2016.

26. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 28.12.2020. Žiadal rozsudok okresného
súdu potvrdiť ako vecne správny. Žalobca poukázal na svoj prednes, v ktorom výslovne uviedol, že
stanovisko k prerušeniu konania o zaplatenie 5.407.696,83 Eur s príslušenstvom nemožno považovať
za návrh na prerušenie konania podľa ust. § 163 ods. 1 CSP, ale len za návrh na prerušenie konaniapodľa ust. § 164 CSP. V prednese na pojednávaní vytýčenom na predbežné prejednanie sporu žalobca
výslovne uviedol, že s prerušením konania podľa ust. § 163 ods. 1 CSP nesúhlasí, pričom okresný súd
následne uznesením č.k. 20Cb/40/2017-216 zo dňa 10.07.2018 rozhodol o prerušení celého konania,

a to podľa ust. § 164 CSP, proti ktorému uzneseniu okresného súdu podal odvolanie žalobca,
o ktorom rozhodol v odvolacom konaní Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 13Cob/199/2018-312 zo
dňa 14.05.2019 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu o prerušení konania v časti o zaplatenie
615.316,53 Eur zmenil a návrh žalovaného na prerušenie konania v tejto časti zamietol. Skutočnosť, že
okresný súd prebiehajúce konanie prerušil nie podľa ust. § 163 ods. 1 CSP ako to tvrdí žalovaný, ale

podľa § 164 CSP nespochybniteľne vyplýva z obsahu samotného uznesenia č.k. 20Cb/40/2017-216 zo
dňa 10.07.2018, ako aj zo samotného uznesenia odvolacieho súdu č.k. 13Cob/199/2018-312 zo dňa
14.05.2019. Tvrdenie žalovaného, že okresný súd konanie prerušil podľa ust. § 163 CSP z priebehu
konania, resp. vydaných súdnych rozhodnutí o prerušení konania nevyplýva, preto odvolacie dôvody
žalovaného nie sú správne. Konanie v časti o zaplatenie sumy 5.407.696,83 Eur s príslušenstvom
je na základe uznesenia okresného súdu zo dňa 10.07.2018 prerušené podľa ust. § 164 CSP do

právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016,
preto okresný súd správne výrokom I. zamietol návrh žalovaného na zastavenie konania, ak dospel k
záveru, že k prerušeniu konania nedošlo podľa ust. § 163 ods. 1 CSP, a preto nebol dôvodný postup
podľa § 163 ods. 2 CSP.

27. K výroku II. napadnutého rozsudku okresného súdu, v spojení s odvolacími dôvodmi žalovaného
žalobca zvýraznil, že nárok na náhradu trov konania konštitutívne priznaný súdom je procesným
nárokom odlišným od hmotno-právneho nároku na príslušenstvo peňažnej pohľadávky v zmysle ust.
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom tieto nároky nemožno stotožňovať a ani zamieňať. V
konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016 sa otázkou uhradenia, resp.

vrátenia trov súd nebude zaoberať, pretože tento nárok nikdy nebol a ani nie je predmetom konania
pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 13Cb/1/2016, ale v konaní v závislosti od výsledku konania
vo veci samej bude tento súd znovu rozhodovať o trovách celého konania podľa zásady procesného
úspechu v konaní vyjadrenej v zmysle ust. § 255 CSP. Prerušenie konania aj v časti o zaplatenie
615.316,53 Eur s príslušenstvom by nebolo v súlade s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ani s

princípmi uvedenými v Čl. 6 a Čl. 17 CSP, pretože by sa predlžoval stav, keď trovy konania protistrany
v konaní sp. zn. 13Cb/1/2016 znáša žalobca v rozpore s ust. § 252 a § 255 CSP, a to aj po tom,
ako boli súdne rozhodnutia, na základe ktorých ich žalobca žalovanému uhradil, zrušené, čím odpadol
dôvod pre ich plnenie. Žalovaný náhradu trov uhradených na základe neskôr zrušených rozhodnutí
stále žalobcovi nevrátil, ide o neprípustný a nezákonný stav spočívajúci v neoprávnenom zadržiavaní

uhradených trov konania, preto návrh žalovaného na prerušenie konania v časti o zaplatenie 615.316,53
Eur s príslušenstvom bol správnym postupom podľa výroku II. čiastočného rozsudku okresného súdu
zamietnutý.

28. K výrokovej časti III. čiastočného rozsudku okresného súdu, k odvolacím dôvodom žalovaného

žalobca uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom žalovaného, ktorý procesný nárok na náhradu
trov konania prekrýva s hmotnoprávnym nárokom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v
zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho dôvodu žalovaného ani po
zrušení konštitutívnych procesných rozhodnutí o trovách konania k vzniku bezdôvodného obohatenia
nedochádza, pretože ich plnením došlo len k zániku hmotno-právneho nároku vyplývajúceho z ust. § 121

ods.3Občianskehozákonníka.Žalobcamázato,ženákladyspojenésuplatnenímpohľadávkyvzmysle
hmotnéhopráva,atoust.§121ods.3Občianskehozákonníkanemožnopaušálnestotožňovaťstrovami
súdneho konania, ktoré v zmysle ust. § 251 CSP vznikajú stranám až po začatí civilného sporového
konania. V súdnom štádiu vzniknuté náklady sa považujú za trovy konania, o náhrade ktorých rozhodne
súd, v zásade od výsledku sporu. Súdom priznané trovy konania preto majú predovšetkým procesno-

právny charakter. Žalobca uviedol, že je nevyhnuté dôsledne rozlišovať medzi nákladmi spojenými s
uplatnením pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré majú čisto hmotno-
právnu povahu od nákladov procesnej povahy, ktorých náhrada bola priznaná konštitutívnym súdnym
rozhodnutím o náhrade trov konania, čím do popredia vystúpil ich procesno-právny charakter. Ak
na základe mimoriadnych opravných prostriedkov došlo v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cb/1/2016

k zrušeniu pôvodných právoplatných rozhodnutí, vrátane výrokov o trovách konania a vec bola
vrátená na nové konanie, bude vo veci znovu rozhodnuté aj o trovách celého konania. Ak ten, komu
boli trovy vyplatené, ich po zrušení právoplatných procesných konštitutívnych rozhodnutí dobrovoľne
nevráti, zadržiava ich od momentu vyhlásenia zrušujúceho rozhodnutia bez právneho dôvodu. Právnymdôvodom plnenia bolo práve konštitutívne súdne rozhodnutie, na základe ktorého bol súdom priznaný
procesný nárok na náhradu trov konania plnený. Dôvodom plnenia nebol hmotno-právny nárok ako to
tvrdí žalovaný, ktorý nebol v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cb/1/2016 ani riadne uplatnený, keďže

v tejto časti nebol vôbec špecifikovaný. Trovy zaplatené na základe zrušeného rozhodnutia je preto
žalovaný povinný vrátiť. Žalobca zdôraznil to, že o už zaplatených trovách z jeho strany, ktoré uhradil
na základe neskôr zrušených rozhodnutí, resp. o povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi trovy konania,
ktoré mu boli vyplatené na základe neskôr zrušených rozhodnutí, sa v konaní pod sp. zn. 13Cb/1/2016
rozhodovať nebude, pretože tento nárok nikdy nebol a ani nie je predmetom konania vedeného pred

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016, v ktorom žalobca vystupuje v procesnej pozícii
žalovaného. Práve z dôvodu, že o trovách celého konania sp. zn. 13Cb/1/2016 pred Krajským súdom
v Bratislave bude opätovne rozhodované novým rozhodnutím, ktoré bude mať opäť konštitutívne
účinky a s poukazom na skutočnosť, že právoplatné rozhodnutia súdu, na základe ktorých žalobca
uhradil žalovanému trovy konania, boli zrušené, vznikol objektívny stav bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného, ktorý vyplatené trovy zadržiava z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Povinnosť

nahradiť trovy konania neúspešnej protistrane z hmotného práva nevyplýva a ani nikdy nevyplývala.
Je založená procesným rozhodnutím súdu, ktoré má nesporne procesný konštitutívny charakter. Ak
rozhodnutie, ktoré konštituuje povinnosť nahradiť trovy konania neskôr na základe mimoriadneho
opravného prostriedku bolo zrušené, odpadol právny dôvod na základe ktorého sa plnilo, pričom tento
dôvod nespočíval v hmotnom práve, preto ani nemá hmotno-právnu povahu. Zrušením rozhodnutia

dochádza k objektívnemu stavu vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je žalovaný povinný vydať.

29. Žalobca poukázal na to, že rozhodnutie o trovách konania je konštitutívnym rozhodnutím. Výrok
o povinnosti nahradiť trovy konania je závislým výrokom od výroku vo veci samej a má procesnú
povahu, vyplýva z procesnoprávnych predpisov, preto poukazovanie žalovaného na ust. § 121 ods. 3

Občianskeho zákonníka nemôže obstáť. Žalobca sa nestotožnil ani s právnym názorom žalovaného
pri uplatnenej námietke premlčania. Žalovanému žalobca uhradil trovy konania na základe v tom čase
existujúcich právoplatných súdnych rozhodnutí. K vzniku bezdôvodného obohatenia preto nemohlo
dôjsť okamihom poskytnutia plnenia, ako to uviedol žalovaný, ale až po zrušení rozhodnutí, ktoré
povinnosť plniť, a to zaplatiť náhradu trov konania konštituovali. Z dôvodu existencie právoplatných

rozhodnutí v čase ich plnenia preto žalobca nemohol žalovanému plniť bez právneho dôvodu, lebo
právny dôvod plnenia v čase plnenia existoval, a preto k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo
až po zrušení týchto rozhodnutí, keď odpadol dôvod uskutočneného plnenia. K právnej argumentácii
žalovaného v odvolaní, že sa okresný súd nevysporiadal s prednesom právneho zástupcu žalovaného
na pojednávaní konanom dňa 07.10.2020, žalobca poukázal na ust. § 153 ods. 1 CSP, z ktorého

vyplýva sudcovská koncentrácia konania. Žalovaný právnu argumentáciu v namietaní konania pred
Ústavným súdom SR a Najvyšším súdom SR v dovolacom konaní, uplatnil až na pojednávaní konanom
dňa 07.10.2020, čím podľa žalobcu porušil ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania, nakoľko
túto právnu argumentáciu žalovaný mohol uplatniť v zmysle ust. § 167 ods. 4 CSP najneskôr vo
svojej duplike a nie až na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozhodnutia. Naviac, žalovaný

proti rozhodnutiam Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR nepodal sťažnosti na Európsky súd
pre ľudské práva. Neexistuje žiadne právne záväzné rozhodnutie pre strany sporu, z ktorého by
žalovaným tvrdené závery vyplývali. Okresný súd zrejme aj z tohto dôvodu v písomnom odôvodení
čiastočného rozsudku sa právnou argumentáciou žalovaného, predloženou až na pojednávaní konanom
pred okresným súdom dňa 07.10.2020 nezaoberal a rešpektoval zásadu právneho štátu, keď vychádzal

z právoplatných súdnych rozhodnutí, vrátane rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 777/2014 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V/3/2015, voči
ktorým rozhodnutiam právna argumentácia žalovaného smeruje. Ak aj okresný súd v odôvodnení svojho
čiastočného rozsudku uvedenú skutočnosť neuviedol, podľa žalobcu uvedené nepredstavuje inú vadu
konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

30. Žalobca k odvolaciemu dôvodu premlčania uplatnenej pohľadávky uviedol, že nárok priznaný
výrokom III. napadnutého čiastočného rozsudku okresného súdu nie je premlčaný. Žaloba bola podaná
na okresnom súde dňa 15.11.2017. Za aplikácie Občianskeho zákonníka, k dátumu podania žaloby,
t.j. ku dňu 15.11.2017 neuplynula 2-ročná subjektívna premlčacia doba, pretože Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.06.2015, ktorým došlo k zrušeniu rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V/3/2012 zo dňa 26.03.2013 bol žalobcovi
doručený dňa 18.11.2015. Žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu o doručení nálezu dňa 18.11.2015 v
priebehukonaniapredokresnýmsúdomnespochybnil,pretototoskutkovétvrdeniežalobcu,spoukazomna ust. § 151 CSP sa považovalo v priebehu konania za nesporné a okresný súd nemusel vykonávať
dokazovanie. Ak by žalovaný tvrdenia o doručení nálezu Ústavného súdu SR účinne spochybnil,
žalobca by v tomto smere navrhol vykonať dokazovanie, ktorým by preukazoval pravdivosť skutkového

tvrdenia. Vzhľadom k dátumu doručenia nálezu Ústavného súdu SR žalobcovi dňa 18.11.2015 a dátum
podania žaloby na okresný súd dňa 15.11.2017 je zrejmé, že k uplynutiu premlčacej doby nedošlo,
a to ani 2-ročnej subjektívnej, ani 3-ročnej objektívnej, počítanej podľa Občianskeho zákonníka a
rozhodne nie ani 4-ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka. Pokiaľ premlčacia doba
nemohla uplynúť ani pri prvom zrušenom rozhodnutí, a to zrušení rozsudku NS SR sp. zn. 1 M

Obdo V/3/2012, nemohla uplynúť ani pri neskôr zrušených rozhodnutiach, a to rozsudku NS SR
č.k. 1Obo/107/2010-702 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 49Cb/59/2000-606, zrušených
uznesením NS SR sp. zn. 1 M Obdo V/3/2015 zo dňa 26.05.2016, doručeným 08.07.2016. Pokiaľ by
podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné na zistený skutkový stav aplikovať Obchodný zákonník,
tak žalobca navrhol, aby odvolací súd vyzval žalovaného vyjadriť sa k možnému použitiu ust. § 397
Obchodného zákonníka, aplikovania ktorého sa žalobca dovolával v konaní pred okresným súdom.

Žalobcamalzato,ženavzniknutýzáväzokzbezdôvodnéhoobohateniajepotrebnéaplikovaťObchodný
zákonník, s poukazom na obchodno-právny charakter vzniknutého právneho vzťahu medzi stranami
sporu, a preto pri rozhodovaní o nároku na úroky z omeškania okresný súd správne aplikoval obchodno-
právnu úpravu podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s Nariadením vlády Slovenskej
republiky č. 21/2013 Z.z. a žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania v zákonnej výške 8% ročne.

Tvrdenia žalovaného, že konanie trpí vadou, ktorá má spočívať v postupe Ústavného súdu Slovenskej
republiky v konaní o ústavnej sťažnosti, vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
II. ÚS 777/2014, ktorým malo byť porušené právo žalovaného na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň že neexistoval žiadny legitímny
dôvod, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 M Obdo V/3/2015

zo dňa 26.05.2016 znovuotvoril po 16 rokoch od začatia súdneho konania a takmer po 5 rokoch od
právoplatného skončenia súdneho konania toto konanie znova, čo predstavovalo neoprávnený zásah
do práva žalovaného na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, a teda
žalovaný má právo na ochranu spočívajúcu v tom, že žaloba bude už len z tohto titulu zamietnutá v
celom rozsahu, žalobca považoval za ničím nepodložené konštatovanie žalovaného. Podľa žalobcu nie

je v kompetencii žalovaného komentovať a hodnotiť správnosť postupu Ústavného súdu Slovenskej
republiky pri prejednávaní ústavnej sťažnosti, ani rozhodovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
len preto, že tieto súdne orgány rozhodli v neprospech žalovaného. Ak žalovaný s týmito rozhodnutiami
nebol spokojný, mohol včas využiť dostupné právne prostriedky na svoju ochranu (napr. sťažnosť na
Európsky súd pre ľudské práva, príp. iný príslušný súdny orgán) a domáhať sa nápravy. Žalovaný

žiadne tieto prostriedky právnej ochrany nevyužil, a preto je potrebné zachovať princíp právnej istoty
a vychádzať z týchto právoplatných rozhodnutí. Žalobca navrhol čiastočný rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vecne správny.

31. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v ktorom v podstate zotrval na odvolacích dôvodoch.

Žalovaný zvýraznil, že zhodnosť návrhu na prerušenie konania sa musí posudzovať len z hľadiska
obsahu tohto prejavu vôle. Pokiaľ obe strany sporu navrhli prerušenie konania, išlo bezpochyby o návrh
zhodný. Strany sporu navrhli konanie prerušiť podľa ust. § 163 ods. 1 CSP. Ak okresný súd zamietol
návrh žalovaného na zastavenie konania v časti o zaplatenie 5.407.696,82 Eur s príslušenstvom,
jeho postup bol v rozpore s ust. § 163 ods. 2 druhá veta CSP. K výrokom II. a III. napadnutého

čiastočného rozsudku okresného súdu podľa žalovaného žalobca žiadne nové skutočnosti, ani novú
argumentáciu neuviedol. Ohľadom právnej argumentácie žalovaného prednesenej na pojednávaní
konanom pred okresným súdom dňa 7.10.2020, žalobca poukázal na ust. § 153 ods. 1 CSP, ktoré
normuje sudcovskú koncentráciu konania a podľa ktorého ustanovenia strany sporu sú povinné uplatniť
prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany včas. Žalovaný uviedol, že okresný súd

mal vedomosť o predmetnom Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo
dňa 11.6.2015, ako aj o tej skutočnosti, že žalovaný nemohol nijako zasiahnuť do predmetného konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, čo vyplýva z toho, že Okresný súd Liptovský Mikuláš
požiadal Krajský súd v Bratislave o zapožičanie spisu sp. zn. 13Cb/1/2016, ktorý bol následne vrátený
Krajskému súdu v Bratislave. Žalovaný zdôraznil, že sudcovská koncentrácia konania sa vzťahuje

(okrem hmotno-právnej námietky, čo nie je daný prípad) len na skutkové tvrdenia strán sporu, avšak v
žiadnomprípadesanevzťahujenaprávnuargumentáciu,ktorúmôžestranasporudopĺňaťameniťpočas
celéhopriebehusúdnehokonania.PrávnaargumentáciastránsporuniejevzmysleCivilnéhosporového
poriadku považovaná za prostriedok procesného útoku a ani za prostriedok procesnej obrany. Dohovoro ochrane ľudských práv a základných slobôd, protokoly prijaté k nemu, ako aj ustálená rozhodovacia
prax Európskeho súdu pre ľudské práva predstavujú „štrasburský systém práva“, ktorý je ako súčasť
ústavného poriadku Slovenskej republiky referenčným rámcom pre podústavné právo, zdrojom jeho

záväzného výkladu a zároveň súhrnom právnych noriem, ktoré sú priamo uplatniteľné a majú prednosť
ako normy s priamym účinkom pred bežnými zákonmi. Inými slovami vyjadrené žalovaným, judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva je pre všeobecné súdy rovnako záväzná ako iné vnútroštátne normy
práva a vychádzajúc so zásady iura novit curia súdy ju majú aplikovať v konkrétnej veci bez ohľadu na to,
či strana sporu na takúto judikatúru poukáže alebo nie. Súd je orgán, ktorý pozná právo, a teda aj pozná

rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva v otázkach, ktoré boli rozhodujúce aj v tomto
spore. Bolo preto bez právneho významu, či žalovaný sa obrátil na Európsky súd pre ľudské práva alebo
nie, a teda či prostriedky právnej ochrany proti uvedeným rozhodnutiam, a to rozhodnutiu Ústavného
súdu SR a Najvyššieho súdu SR využil alebo nevyužil. Všeobecné súdy sú povinné aplikovať judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva ako ktorýkoľvek iný zdroj práva a ak tak všeobecné súdy neučinia
alebo táto aplikácia je nesprávna, trpí vydané rozhodnutie vadou. Žalovaný poukázal na konanie pred

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Ak súd uzavrie otázku tak, že zaplatením
náhrady trov konania plnil žalobca zároveň hmotno-právny nárok žalovaného, tak aj v prípade, ak by
žalobca mal nárok na jeho vrátenie (definitívnu odpoveď na túto otázku podľa žalovaného dá súd v
súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016), potom platí, že
žalovanýsabezdôvodneobohatilužokamihomprijatiaplnenia.Užtýmtookamihomzačínapotomplynúť

trojročná objektívna premlčacia doba v zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc
z tohto predpokladu potom žalobcov nárok je premlčaný, pretože žalobca zaplatil žalovanému dňa
27.6.2011 a 11.6.2013 sumu 6.023.286,35 Eur, ako uvádza samotný žalobca v žalobe a žalobu podal
až dňa 15.11.2017, teda po viac ako 4 rokoch od úplného zaplatenia. Žalovaný zdôraznil, že otázka
premlčaniasumy615.316,53Eursaodvíjaodtoho,čiplnenímpohľadávkyžalovanéhonazaplatenietrov

konania, priznaných žalovanému v súdnom konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
13Cb/1/2016 plnil spolu s procesným nárokom žalovaného aj hmotno-právny nárok žalovaného alebo
išlo len o nárok procesný, konštituovaný súdnym rozhodnutím. Pokiaľ vzťah je občiansko-právny z titulu
bezdôvodného obohatenia a spravuje sa komplexne Občianskym zákonníkom aj napriek tomu, že obe
strany sporu sú podnikateľmi, pretože vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol medzi nimi zo situácie,

kedy medzi nimi nebol vzťah súvisiaci s podnikaním, tak potom na druhej strane nie je možné, aby
žalobcovi bol priznaný nárok na úroky z omeškania vypočítaný, ako keby išlo o vzťah obchodno-právny.
Žalovaný mal za to, že jeho odvolanie voči čiastočnému rozsudku je dôvodné a zotrval na odvolacom
návrhu.

32. K odvolacej replike žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 17.02.2021. Zotrval na návrhu
potvrdenia rozsudku okresného súdu, s priznaním náhrady trov odvolacieho konania. Žalobca uviedol,
že dôvody obligatórneho prerušenia konania sú upravené výlučne len v ust. § 162 CSP. Naproti
tomu, dôvody fakultatívneho prerušenia konania sú upravené v ust. § 164 CSP. Aplikáciou ust. §
163 CSP podľa žalobcu nemožno dôjsť k záveru, že toto ustanovenie normuje obligatórny dôvod

pre prerušenie konania v prípade zhodného prejavu vôle, pokiaľ jedna zo strán (v danom prípade
žalobca) výslovne a jednoznačne s prerušením konania podľa ust. § 163 CSP nesúhlasil, čo žalovaný
nepopiera. Okresný súd správne prerušil konanie podľa ust. § 164 CSP, čo presvedčivo zdôvodnil aj vo
svojom rozhodnutí. Návrh žalovaného na zastavenie konania je nedôvodný a okresný súd ho správne
zamietol. Žalobca považoval výrok I. napadnutého čiastočného rozsudku okresného súdu za vecne

správny. Žalobca dodal, že tvrdenie žalovaného, že okresný súd konanie prerušil „de iure podľa § 163
CSP“ z priebehu konania, resp. vydaných súdnych rozhodnutí o prerušení konania nevyplýva. Aj podľa
rozhodnutia odvolacieho súdu konanie v časti o zaplatenie sumy 5.407.696,83 Eur s príslušenstvom
zostalo na základe uznesenia okresného súdu zo dňa 10.07.2018 prerušené podľa ust. § 164 CSP do
právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016

a aj z tohto dôvodu okresný súd správne výrokom I. napadnutého čiastočného rozsudku zamietol
návrh žalovaného na zastavenie konania. Z dôvodu, že konanie o zaplatenie 5.407.696,83 Eur s
príslušenstvomjeprerušenépodľaust.§164CSP,okresnýsúdsprávnedospelkzáveru,žekprerušeniu
konania nedošlo v zmysle ust. § 163 ods. 1 CSP, a preto nebol dôvodný postup k zastaveniu konania
v tejto časti podľa ust. § 163 ods. 2 CSP.

33. Podľa žalobcu je odvolanie žalovaného nedôvodné aj proti výroku II. čiastočného rozsudku
okresného súdu. Okresný súd správne rozhodol, ak výrokom II. čiastočného rozsudku návrh žalovaného
na prerušenie konania v časti o zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom zamietol. Povinnosťnahradiť trovy konania neúspešnej protistrane konštituovanú neskôr zrušenými súdnymi rozhodnutiami,
na základe ktorých sa žalobca domáha vrátenia uhradených trov konania, nie je možné stotožňovať
s povinnosťou vyplývajúcou z hmotného práva. Ide o odlišné nároky. Náklady spojené s uplatnením

pohľadávky podľa hmotného práva v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať
s trovami súdneho konania, ktoré v zmysle ust. § 251 CSP stranám sporu vznikajú až po začatí civilného
sporového konania. Žalobca zdôraznil, že súd v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 13Cb/1/2016 sa nebude zaoberať, a to ani po pripustení zmeny žaloby, otázkou uhradenia, resp.
vráteniatrovkonania,pretožetentonároknebolaaniniejepredmetomkonaniapodsp.zn.13Cb/1/2016,

pretože v tomto konaní v závislosti od jeho výsledku vo veci samej súd bude znovu rozhodovať o nároku
úspešnej strany na náhradu trov celého konania podľa zásady procesného úspechu v konaní, ktorá
je vyjadrená v § 255 CSP. Prerušenie konania v časti o zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom
by preto podľa žalobcu bolo porušením čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s
princípmi uvedenými v Čl. 6 a Čl. 17 CSP, pretože týmto postupom by súd predlžoval stav, keď trovy
konania protistrany v konaní sp. zn. 13Cb/1/2016 znáša žalobca v rozpore s ust. § 252 a § 255 CSP, a

to aj potom, ako boli súdne rozhodnutia, na základe ktorých ich žalobca žalovanému uhradil, zrušené,
čím odpadol dôvod pre ich plnenie.

34.Žalobcasanestotožnilanisargumentácioužalovaného,ktorásavzťahovalakvýrokuIII.čiastočného
rozsudku okresného súdu. Žalobca zdôraznil, že žalovaný sťažnosť proti rozhodnutiu Ústavného súdu

SR, ani proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, a to Najvyššieho súdu SR na Európsky súd pre ľudské
práva ako prostriedok svojej právnej ochrany nevyužil. Žalovaný aj po zrušení súdnych rozhodnutí,
ktoré boli podkladom pre plnenie, odmieta žalobcovi vrátiť uhradenú náhradu trov konania, a to z
titulu právnej argumentácie, ktorá vychádza z údajného prekrývania nároku na náhradu trov konania
s hmotno-právnym nárokom na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, čo žalobca

odmieta. Výsledok konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016
nijako neovplyvní III. výrok čiastočného rozsudku okresného súdu, pretože týmto výrokom okresný súd
rozhodol len o nároku na vrátenie uhradených trov konania, ktoré žalobca uhradil na základe rozhodnutí,
ktoré boli zrušené. Názor žalovaného o premlčaní žalobcovej pohľadávky nie je podľa žalobcu správny.
Žalobca zotrval na tom, že k premlčaniu tak, ako uvádza žalovaný, nedošlo.

35. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 17.02.2021 sa vyjadril žalovaný. Zotrval na tom, že obidve sporové
strany zhodne navrhli prerušenie konania v časti o zaplatenie istiny 5.407.696,82 Eur s príslušenstvom,
a preto bolo nerozhodné, či podľa ust. § 163 alebo § 164 CSP. Podstatné bolo to, že išlo o zhodný
prejav vôle spočívajúci v návrhu na prerušenie konania, ktorý má za následok povinnosť súdu konanie

prerušiť, pretože súd nemá inú možnosť, ako konanie prerušiť najmenej na tri mesiace. Ak okresný súd
zamietol návrh na zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 5.407.696,82 Eur s príslušenstvom,
tentopostupnebolvsúladesozákonom.Vostatnejčastisvojhovyjadreniažalovanýuviedol,žezotrváva
na odvolacích dôvodoch.

36. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust.
§ 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaného a postupom bez nariadenia
pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP
bolo odvolanie žalovaného proti výrokom I., II. čiastočného rozsudku okresného súdu odmietnuté podľa
ust. § 386 písm. c) CSP, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné

a vo výrokoch III., IV. bol čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdený ako v týchto výrokoch vecne
správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov
3:0.

37. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného postupom bez

nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/173/2021-597
zo dňa 30.03.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu dňa 10.05.2022 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

38.Žalovanýodvolanímnapadolčiastočnýrozsudokokresnéhosúduvspojenísopravnýmiuzneseniami
(ďalej aj len „čiastočný rozsudok okresného súdu“) v celom rozsahu, t.j. keď namietal výrok I., II., III., IV..
Krajský súd posudzoval odvolanie žalovaného za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, jednotlivo kvýrokovýmčastiamnapadnutéhočiastočnéhorozsudkuokresnéhosúduaktýmtovýrokomsaviažuceho
odôvodnenia.

39. Okresný súd výrokom I. návrh na zastavenie konania zamietol a výrokom II. návrh na prerušenie
konania zamietol. Išlo o návrhy žalovaného. V poučení okresný súd uviedol, že proti čiastočnému
rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš.

40. Podľa ust. § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o

a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1,
f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,

g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,
j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,
k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,

l) zabezpečení dôkazného prostriedku,
m) nároku na náhradu trov konania,
n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,
o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

41. Vyššie citované zákonné ustanovenie taxatívne vymenúva okruh uznesení súdu prvej inštancie,
proti ktorým je odvolanie prípustné. Uznesenie, ktoré nie je uvedené v ust. § 357 CSP, proti nemu
odvolanie nie je prípustné. Podľa ust. § 357 písm. a) CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu prvej
inštancie o zastavení konania. Ak okresný súd výrokom I. čiastočného rozsudku návrh na zastavenie

konania zamietol, tak proti takémuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Rozhodnutie okresného
súdu, ktorým sa návrh žalovaného na zastavenie konania zamieta, nie je rozhodnutím, ktoré uvádza
ust. § 357 CSP, proti ktorému by bolo prípustné odvolanie. Podľa ust. § 357 písm. n) CSP odvolanie
je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a)
a § 164 CSP. Okresný súd výrokom II. čiastočného rozsudku návrh žalovaného na prerušenie konania

zamietol. Ide o rozhodnutie okresného súdu, ktoré nie je uvedené v ust. § 357 CSP, a preto voči nemu
odvolanie nie je prípustné. V zmysle ust. § 357 písm. n) CSP by bolo odvolanie prípustné len v prípade,
ak by došlo k prerušeniu konania podľa návrhu žalovaného.

42. Podľa ust. § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

43. Krajský súd uvádza, že ak v poučení čiastočného rozsudku okresného súdu bolo uvedené, že proti
rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš,
tak nesprávne poučenie o prípustnosti odvolania, aj proti výroku I., II. nezakladá právo žalovaného na

podanie odvolania, ak zákon nepripúšťa podanie odvolania, preto krajský súd odvolanie žalovaného
protivýrokomI.,II.čiastočnéhorozsudkuokresnéhosúduodmietol,pretožesmerovaloprotirozhodnutiu,
proti ktorému odvolanie nie je prípustné (primerane uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.12.2010,
sp. zn. 5Sžf/47/2010). Krajský súd k úplnosti dodáva, že k návrhu žalovaného na zastavenie konania,
za aplikácie ust. § 163 CSP neboli splnené nielen zákonné podmienky, ale ani podmienky, za ktorých

konal okresný súd. Z uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/40/2017-216 zo dňa
10.07.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/199/2018-312 zo dňa 14.05.2019
nepochybne vyplývalo, že k prerušeniu konania v časti o zaplatenie 5.407.696,83 Eur došlo podľa ust.
§ 164 CSP, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Pokiaľ žalovaný opätovne podal návrh na prerušenie konania aj v časti o

zaplatenie 615.316,53 Eur pred okresným súdom, na ktorom návrhu zotrval aj v podanom odvolaní, tak
Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 13Cob/199/2018-312 zo dňa 14.05.2019 pri zmene napadnutého
uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/40/2017-216 zo dňa 10.07.2018 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/40/2017-269 zo dňa 01.10.2018,návrhžalovanéhonaprerušeniekonaniavčastionárokunazaplatenie615.316,53Eurspríslušenstvom
zamietol. K postupu okresného súdu a vo vyvolanom odvolacom konaní aj krajského súdu, ktorý riešil
prerušenie súdneho konania za aplikácie ust. § 164 CSP, krajský súd poukazuje aj na uznesenie

Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 51/2020-14 zo dňa 06. februára 2020, ods. 25. odôvodnenia, v ktorom sa
konštatuje v prípade fakultatívneho prerušenia konania atribút nezávislého rozhodovania všeobecného
súdu, keď práve ust. § 164 CSP umožňuje prerušiť konanie za predpokladu, že v prebiehajúcom inom
konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať výzvam pre jeho rozhodnutie.

44. K odvolaniu žalovaného, ktoré sa viazalo k výroku III., IV. čiastočného rozsudku okresného súdu,
krajský súd uvádza, že v odvolacom konaní žalovaným dodatočne použité tvrdenia, námietky, resp. až
v odvolaní žalovaným použitá obrana, ktorá nebola uplatnená v konaní pred okresným súdom, nemohla
byť vzatá do úvahy z dôvodu sudcovskej, zákonnej koncentrácie konania, pokiaľ žalovaným nebol
preukázaný žiaden z taxatívnych dôvodov podľa ust. § 366 písm. a) až d) CSP. Podľa použitej obrany
žalovaným v konaní pred okresným súdom nebolo namietané príslušenstvo, a to úrok z omeškania,

jeho výška. Žalovaný i napriek tomu, že bol právne zastúpený (Čl. 11 ods. 3 CSP), mal doručenú žalobu
žalobcu zo dňa 10.11.2017, v ktorej žalobca uplatnil 8% úroky z omeškania ročne, s poukazom na
dĺžku súdneho konania, ako aj skutočnosti, že pri uplatnenej námietke premlčania k nároku žalobcu na
zaplatenie sumy 615.316,53 Eur bola stranami sporu predostretá argumentácia použitia Občianskeho
zákonníka, resp. Obchodného zákonníka, za súčasného stavu poukazovania aj na iné rozhodnutia

krajských súdov, na ktoré sa odkazovalo, žalovaný neuskutočnil pred okresným súdom prostriedok
procesnej obrany, keď nenamietal žalobcom uplatnenú výšku 8% úroku z omeškania ročne. Ak žalovaný
až v odvolaní namietal výšku 8% úroku z omeškania ročne, išlo o novotu v odvolacom konaní, za
súčasného konštatovania poučenia žalovaného o sudcovskej, ako aj zákonnej koncentrácii konania, z
ktorého dôvodu v tejto časti odvolací dôvod žalovaného nemohol byť relevantný. Žalovaný podľa č.l.

213a až 213g spisu zaujal stanovisko k rozhodnutiam iných súdov predkladaných žalobcom, preto už
v tomto štádiu mal vedomosť o súdnych rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukazoval a v ktorých sa
vyjadroval aj názor na výšku úrokov z omeškania, preto už v tomto momente, v konaní pred okresným
súdom žalovaný mohol namietať úroky z omeškania, ich výšku, čo neurobil. Ak námietku k výške úrokov
z omeškania uskutočnil žalovaný až v odvolacom konaní, na túto krajský súd z titulu sudcovskej, ako aj

zákonnej koncentrácie konania nemohol prihliadať.

45. Rovnako žalovaný až v odvolaní namietal, že pre premlčanie žalobcovho nároku je potrebné deliť
trovy konania na dovolacie, odvolacie, prvoinštančné, ktorú obranu delenia trov pri uplatnenej námietke
premlčania pred okresným súdom neuplatnil. Nepochybne námietka premlčania je hmotno-právnou

námietkou, ktorá v zmysle ust. § 149 CSP patrí medzi prostriedok procesnej obrany v spojení s ust. §
152 CSP, pre ktorý sa vyžaduje riadne a včasné uplatnenie. Žalovaný v konaní pred okresným súdom
uplatnil hmotno-právnu námietku premlčania žalobcovho nároku o zaplatenie 615.316,53 Eur ako celku,
t.j. žalovaný pri námietke premlčania k tomuto nároku žalobcu neuskutočnil obranu delenia jednotlivých
trov na dovolacie, odvolacie, prvoinštančné, preto za aplikácie sudcovskej, ako aj zákonnej koncentrácie

konanianatakútoobranužalovaného,uplatnenúažvnímpodanomodvolanínemalkrajskýsúdzákonný
priestor prihliadať v spojení aj s ust. § 366 CSP. V tejto súvislosti krajský súd primerane poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/65/2017 zo dňa 28. júna 2018.

46. Inými slovami vyjadrené krajským súdom, ak žalovaný pred okresným súdom nepoužil prostriedok

procesnej obrany v namietaní žalobcom uplatnenej výšky 8% úroku z omeškania ročne a ani pri hmotno-
právnej námietke premlčania ako prostriedku procesnej obrany, pri uplatnenom nároku žalobcu na
zaplatenie 615.316,53 Eur, jeho delenie na trovy dovolacieho, odvolacieho a prvoinštančného konania,
potom žalovaným použitú túto obranu až v odvolacom konaní kvalifikovanú ako novotu v zmysle ust.
§ 366 CSP nemohol krajský súd posudzovať. Krajský súd nemal vytvorený zákonný priestor, aby tieto

odvolacie dôvody žalovaného hodnotil ako relevantné.

47. K výrokovej časti III., IV. čiastočného rozsudku okresného súdu a k týmto výrokom sa viažuce
odôvodnenie, krajský súd k odvolaciemu dôvodu nepreskúmateľnosti, nedostatočnosti odôvodnenia
čiastočného rozsudku okresného súdu konštatuje, že tento dôvod nebol opodstatnený. Krajský súd má

za to, že čiastočný rozsudok okresného súdu, jeho odôvodnenie viažuce sa k výroku III. v spojení aj s
výrokom IV., ktorý sa týkal trov konania, je rozsudkom, ktorý má náležitosti v zmysle ust. § 220 ods. 2
CSP. Pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je postačujúce, pokiaľ súd stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia a tým je plne realizované základné právo sporovej strany naspravodlivý proces. Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby sa v odôvodnení rozhodnutia dala odpoveď
na každý argument sporovej strany, pretože je postačujúce, ak sa dá odpoveď pre argument kľúčový a
rozhodný, k čomu odôvodnením napadnutého čiastočného rozsudku okresného súdu došlo.

48. K vecnej správnosti výroku III. čiastočného rozsudku okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 615.316,53 Eur spolu s príslušenstvom, a to 8% úrokom
z omeškania ročne zo sumy 615.316,53 Eur od 22.07.2016 do zaplatenia, v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, považuje krajský súd za potrebné poukázať na charakter tohto nároku. Suma

615.316,53 Eur predstavuje sumu uhradených trov konania, ktorú si žalobca uplatnil titulom vydania
bezdôvodného obohatenia, pretože zrušením súdnych rozhodnutí, na základe ktorých žalobca zaplatil
túto sumu ako trovy konania, odpadol právny dôvod plnenia trov. V súvislosti s týmto uplatneným
nárokomaokresnýmsúdompriznanýmpodľavýrokuIII.čiastočnéhorozsudku,bolozrejmé,žeNálezom
Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.06.2015 došlo k zrušeniu rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 3/2012 zo dňa 26. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1 M Obdo V 3/2015 zo dňa 26.05.2015 došlo k zrušeniu rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 1Obo
107/2010-702 zo dňa 31.05.2011 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 49Cb/59/2000-606 zo dňa
11.03.2010. Za tohto stavu zrušených súdnych rozhodnutí podľa žalobcu na strane žalovaného, ktorému
boli zaplatené trovy súdneho konania, vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktorého vrátenia, zaplatenia
žalovaným sa žalobca domáhal.

49. Krajský súd k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky
v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako hmotno-právny nárok je odlišný od trov
súdneho konania. Trovy konania, o ktorých rozhodli súdy v súdnych rozhodnutiach, sú procesným
nárokom, ktorý nie je možné stotožňovať s hmotno-právnym nárokom tak, ako sa toho domáhal

žalovaný v podanom odvolaní. Nárok žalobcu o zaplatenie sumy 615.316,53 Eur, ktorý predstavuje
zaplatené súdne trovy na základe súdnych rozhodnutí, ktoré v neskoršom štádiu boli zrušené, je
nárokom procesným, ktorý má základ v procesnom práve. Pohľadávka na náhradu trov konania vzniká
až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré rozhodnutie má v tomto smere konštitutívnu
povahu. Iné prebiehajúce konanie pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cob/1/2016, ktoré

je výsledkom zrušených predchádzajúcich súdnych rozhodnutí, je bez vplyvu na konanie o nároku
žalobcu na zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom, pretože v tomto inom konaní, ktoré sa vedie
pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016, sa nanovo rozhodne o trovách súdneho
konania, súvisiacich s týmto konaním. Ak rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu trov konania, ktoré
boli vynaložené pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní a v dovolacom konaní, ktoré žalobca

zaplatil žalovanému, boli následne súdnymi rozhodnutiami zrušené, t.j. boli zrušené konštitutívne výroky
opriznanínáhradytrovkonania,takodpadol(zanikol)dôvodnapriznanieaplatenietýchtotrovžalobcom
žalovanému. Krajský súd k charakteru nároku uplatneného žalobcom, o ktorom rozhodol okresný súd
výrokom III. čiastočného rozsudku ako nároku, ktorý má základ v procesnom práve a vzniká až na
základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu, poukazuje aj

na svoje uznesenie č.k. 13Cob/199/2018-312 zo dňa 14.05.2019 v spojení s uznesením Ústavného
súdu SR č.k. II. ÚS 51/2020-14 zo dňa 06. februára 2020. Sám Ústavný súd SR v uznesení č.k. II.
ÚS 51/2020-14 zo dňa 06. februára 2020, v odseku 32., konštatoval, že výroky o priznaní náhrady trov
konania sú konštitutívne a ich zrušením zanikol nárok na náhradu týchto trov. V predmetnom uznesení
Ústavný súd SR v odseku 33. odôvodnenia konštatoval, že nedošlo k porušeniu práva žalovaného na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru.

50. Krajský súd má za to, že procesno-právny stav zrušenia súdnych rozhodnutí, ktorými boli priznané
trovy súdneho konania, ktoré žalobca žalovanému zaplatil, je stavom bezdôvodného obohatenia, ktoré

vzniklo zo situácie zrušených súdnych rozhodnutí, ktorá nemá priamy súvis s podnikaním, a preto bolo
namieste pri žalobcom zaplatených trovách súdneho konania použiť aplikáciu Občianskeho zákonníka
ako hmotného práva.

51. Nárok na náhradu trov konania v sporovom konaní je procesným nárokom, ktorý má svoj základ

v procesno-právnom predpise, a to v Civilnom sporovom poriadku, ktorý sa konštituuje súdnym
rozhodnutím. Zrušením súdneho rozhodnutia, na základe ktorého bol nárok na náhradu trov súdneho
konania konštituovaný, odpadol (zanikol) dôvod na plnenie týchto trov v zmysle ust. § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Aj Ústavný súd SR v uznesení č.k. II. ÚS 51/2020-14 zo dňa 06. februára 2020,v odseku 32. odôvodnenia, konštatoval, že nárok na náhradu trov konania, judikovaný (medzičasom
zrušenými)rozhodnutiamikrajskéhosúduanajvyššiehosúdu,zanikol.Ajvsúladestýmtozáverompreto
okresný súd správne postupoval, ak konštatoval vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného,

ktorému žalobca zaplatil trovy súdneho konania podľa súdnych rozhodnutí, ktoré v následnom štádiu
boli zrušené. Okresný súd správne skonštatoval, ak dospel k záveru, že žalobca má nárok na vrátenie
uhradenýchtrovkonaniatitulombezdôvodnéhoobohatenia,akprávnydôvod,nazákladektoréhovyplatil
sumu titulom trov konania žalovanému, odpadol, pretože rozsudky prvoinštančného a odvolacieho súdu
boli neskôr zrušené (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 11.06.2015, č.k. II. ÚS 777/2014-67 a následne

uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.05.2016 sp. zn. 1M Obdo V 3/2015). Okresný súd správne
aplikoval ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

52. Žalovaný v odvolaní opätovne poukázal na premlčanie, ktoré podľa názoru krajského súdu vecne
správnym spôsobom vyhodnotil okresný súd aplikáciou ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
hodnotením subjektívnej premlčacej doby dvoch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a trojročnej premlčacej doby,
ktorá uplynie najneskôr za tri roky odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu a v prípade
úmyselného bezdôvodného obohatenia za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Okresný súd v
rámci odseku 31. odôvodnenia čiastočného rozsudku správne konštatoval, že objektívna trojročná
premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, plnenia,

ktorého právny dôvod odpadol, keď právoplatné rozhodnutie o priznaní tohto plnenia bolo zrušené,
začína plynúť až od (právoplatnosti) rozhodnutia o zrušení takéhoto rozhodnutia. Súčasne vecne
správne konštatoval, že subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie žalobcovho práva na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniazačalaplynúťodokamihu,kedysažalobcaozrušovacomrozhodnutí
dozvedel. V odseku 31. odôvodnenia čiastočného rozsudku okresný súd uviedol, že k zrušeniu rozsudku

Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2011, č.k. 1Obo 107/2010-702 a rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 11.03.2010, č.k. 49Cb/59/2000-606 došlo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1M Obdo V 3/2015 zo dňa 26.05.2016, od ktorého dátumu 26.5.2016 najskôr začala plynúť objektívna
trojročná premlčacia doba a subjektívna dvojročná premlčacia doba od okamihu, keď sa žalobca
o zrušovacom rozhodnutí dozvedel, preto pri podaní žaloby na okresný súd dňa 15.11.2017 bola

žaloba podaná včas, v objektívnej aj subjektívnej premlčacej dobe. Krajský súd za aplikácie ust. § 107
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dodáva, že trojročná objektívna premlčacia doba začala plynúť od
právoplatnosti zrušovacieho rozhodnutia a dvojročná subjektívna premlčacia doba od doručenia tohto
zrušovacieho rozhodnutia žalobcovi. Krajský súd má za to, že ohľadom platenia trov súdneho konania,
priznaných zrušeným rozhodnutím súdu, sa tieto právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení rozhodnutia

súdu, na základe ktorého boli plnené, stávajú bezdôvodným obohatením.

53. Krajský súd uvádza, že pokiaľ žalovaný až v odvolacom konaní pri obrane premlčania žalobcovho
nároku delil plynutie premlčacej doby jednotlivo pre trovy dovolacieho, odvolacieho a prvoinštančného
konania, čo neuskutočnil pred okresným súdom, a tým bolo vyhodnotené, že išlo o novotu v rámci

odvolacieho konania, ani v tomto smere odvolacia námietka nebola opodstatnená. Ak Nálezom
Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.06.2015 došlo k zrušeniu rozsudku Najvyššieho
súdu SR ako súdu dovolacieho sp. zn. 1M Obdo V 3/2012 zo dňa 26. marca 2013, tak zrušením
tohto dovolacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k premlčaniu dovolacích trov pri trojročnej objektívnej
premlčacej dobe a dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, pokiaľ k doručeniu tohto nálezu Ústavného

súdu SR žalobcovi došlo dňa 18.11.2015 podľa č.l. 31 spisového materiálu a k doručeniu žaloby na
okresný súd došlo dňa 15.11.2017. Tento dátum doručenia nálezu ústavného súdu nebol žalovaným
v konaní pred okresným súdom rozporovaný. Krajský súd k záveru o nepremlčaní žalobcovho nároku
ako celku uvádza, že právoplatnosť zrušovaných rozhodnutí nemohla predchádzať dátumu doručenia
týchto rozhodnutí žalobcovi.

54. Krajský súd k prihliadnutiu sudcovskej, ako aj zákonnej koncentrácii konania, pri posudzovaní
odvolania a odvolacích dôvodov žalovaného poukazuje na obsah poučenia podľa č.l. 80 spisu, v spojení
s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/40/2017-81 zo dňa 23.11.2017, ktorým
uznesením bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie sa k žalobe, pripojenia listín a dôkazov, ktorých sa

dovoláva. Žalobca v podaní zo dňa 4.1.2018 (č.l. 107 - 111 spisu) uviedol, že Nález Ústavného súdu
SR č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.06.2015 bol žalobcovi doručený dňa 18.11.2015, ktorým nálezom
ústavného súdu došlo k zrušeniu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 3/2012 zo dňa
26. marca 2013, čo bolo rozhodnutie dovolacieho súdu a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MObdo V 3/2015 zo dňa 26.05.2016, ktorým došlo k zrušeniu rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 1Obo
107/2010-702 zo dňa 31.05.2011 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 49Cb/59/2000-606 zo dňa
11.03.2010, bolo žalobcovi doručené dňa 08.07.2016. Tieto tvrdenia a doložené dôkazy o dátumoch

doručenianeboližalovanýmvkonanípredokresnýmsúdomrozporované,pretoajsohľadomkdátumom
doručeniatýchtozrušujúcichrozhodnutíapodanejžalobynaokresnýsúddňa15.11.2017,nárokžalobcu
nebol premlčaný. Naviac, právoplatnosť zrušovaných rozhodnutí, od ktorých plynie trojročná objektívna
premlčacia doba, zákonite nemôže predchádzať uvedeným dátumom doručenia zrušovaných súdnych
rozhodnutí žalobcovi. Ak aj okresný súd pri námietke premlčania vznesenej žalovaným vychádzal od

skoršieho dátumu, a to z dátumu 26.5.2016, kedy bolo podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1M Obdo V 3/2015 zrušené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 1Obo 107/2010-702 zo dňa 31. mája
2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 49Cb/59/2000-606 zo dňa 11. marca 2010, tak ani od
tohto dátumu nedošlo k uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby a ani dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby pri podaní žaloby na okresný súd dňa 15.11.2017.

55. Žalovaný namietal, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s právnou
argumentáciou, ktorá bola žalovaným prostredníctvom právneho zástupcu prednesená na pojednávaní
konanom pred okresným súdom dňa 07.10.2020. Podstatou tejto právnej argumentácie, ktorú žalovaný
zopakoval aj v podanom odvolaní, bolo namietanie porušenia práva na súdne konanie, pokiaľ vo vzťahu
k Nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 777/2014-67 zo dňa 11.06.2015 v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 3/2015 zo dňa 26.05.2016, ktoré rozhodnutia podľa žalovaného
predstavovalineoprávnenýzásahdojehoprávanaspravodlivýsúdnyprocespodľačl.6ods.1Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru nebol priamo aplikovaný predmetný Dohovor, judikatúra ESĽP. Krajský súd k
tejto právnej argumentácii - odvolacieho dôvodu žalovaného uvádza, že krajský súd ako všeobecný

odvolací súd nemá mandát k tomu, aby posudzoval konanie pred Ústavným súdom SR a pred dovolacím
súdom - Najvyšším súdom SR. Žalovaný apeloval na priamu aplikáciu Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a judikatúry ESĽP na rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu
SR, t.j. na konanie, ktoré predchádzalo konaniu, toho času vedenému pred iným súdom, a to Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Krajský súd na základe odvolania žalovaného a dôvodov v

ňom uvedených preskúmava v odvolacom konaní napadnuté rozhodnutie okresného súdu, jeho postup.
Inými slovami vyjadrené krajským súdom právna argumentácia žalovaného, zopakovaná aj v podanom
odvolaní,vktoromsadomáhapriamejaplikácieDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,
v spojení s judikatúrou ESĽP, sa vzťahuje k inému konaniu, a to konaniu pred Krajským súdom v
Bratislave sp. zn. 13Cb/1/2016, pretože Krajský súd v Bratislave koná z dôvodu, že na základe nálezu

Ústavného súdu SR a uznesenia Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu, boli zrušené pôvodné
rozsudky Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho a Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvej
inštancie. Krajský súd v danej sporovej veci nezistil porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny
proces, ani to, že by Európsky súd pre ľudské práva vydal rozhodnutie, ktoré by riešilo právnu otázku
rovnakú alebo obdobnú, ako bola posudzovaná okresným súdom a vo vyvolanom odvolacom konaní

krajským súdom, preto ani v tomto smere odvolací dôvod žalovaného nebol relevantný.

56. Ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, preto krajský súd čiastočný rozsudok
okresného súdu vo výroku III., ktorým bolo rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
615.316,53 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 615.316,53 Eur od 22.07.2016

dozaplatenia,atovšetkovlehotedotrochdníodprávoplatnostirozsudku,vspojenísvýrokomIV.,podľa
ktorého o trovách konania okresný súd rozhodne v rozsudku, ktorým sa rozhodne o celom uplatnenom
nároku, potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

57. Krajský súd v zhode s postupom okresného súdu, za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 262 ods. 3 CSP vyslovil, že o trovách tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté okresným súdom
v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie

a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.