Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. december 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/226/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110212015
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3110212015.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek
senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu O., právne zastúpený B., proti
žalovanému A., o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. júna 2018, č.k. 19C/96/2010-704, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Štátu voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %. Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 5, ods. 1, 2, 3, § 6, ods. 1, § 15 ods.
1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 12 ods. 1, 3, §16 ods. 2, § 80 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.
z., § 14 ods. 2, § 16, ods. 1, 2, § 18 ods. 1 zák. č. 23/1962 Z. b. V odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok - protiprávne konanie (v prejednávanej
veci existencia nesprávneho úradného postupu), vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním a vznikom škody. Konštatoval, že neexistencia čo i len jednej z týchto podmienok znamená,
že nárok na náhradu škody nie je daný. Súd prvej inštancie sa teda prioritne zaoberal skúmaním toho,
či boli všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom splnené, pričom dospel k záveru, že ku kumulatívnemu splneniu týchto podmienok nedošlo.
Pre úplnosť uviedol, že osobitná podmienka, ktorej splnenie vyžaduje § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z, a síce predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý je predmetom konania, bola čo
do všetkých častí uplatnených žalobou splnená tak, ako to vyplýva z odseku 25 tohto odôvodnenia.
Čo sa týka podmienky protiprávneho konania spočívajúceho v nesprávnom úradnom postupe, súd
prvej inštancie dospel k záveru, že táto bola splnená. Konštatoval, že za nesprávny úradný postup
možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu

pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania. Nesprávnym úradným postupom je aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. Z priebehu
správneho konania vo veci schvaľovania nájomnej zmluvy a z posúdenia jednotlivých úkonov tak, ako
boli tieto vyššie podrobne popísané, vyplýva, že správne konanie bolo začaté dňa 07.05.2008, pričom

konečné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.03.2016, správny orgán teda konal 8 rokov vo
veci žiadosti o schválenie zmluvy zo dňa 29.04.2008 o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom
revíri V.. Takáto dĺžka konania je neospravedlniteľná, a to najmä s poukazom na § 49 Správnehoporiadku. Dôvodil, že v stanovených lehotách však rozhodnuté nebolo. V konaní boli vydané viaceré
meritórne rozhodnutia, ktoré boli následne v správnom konaní opakovane zrušené, bolo v ňom vydané
upozornenie prokuratúra zo dňa 23.07.2008 za účelom zabezpečenia včasného rozhodnutia vo veci, a

rovnako aj žalobca správne orgány opakovane niekoľkokrát urgoval (minimálne listami z 23.06.2008,
30.06.2008, 15.08.2008, 22.01.2009), a tiež žiadal o atrakciu, čomu C. v E. i vyhovel. Avšak ani tento
prostriedok predpokladaný správnym poriadkom v § 50 ako prostriedok proti nečinnosti nebol efektívny
a nepriniesol skoré právoplatné skončenie správneho konania, keďže od okamihu vyžiadania si spisu
(listom z 17.10.2008), do okamihu právoplatného skončenia konania v roku 2016 uplynulo niekoľko

rokov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že okrem toho konanie správneho orgánu zaznamenalo i
obdobie pasivity z dôvodu rozhodovania o procesných otázkach. K tomuto súd prvej inštancie uviedol,
že nielen nečinnosť správneho orgánu, ale aj rozhodnutie správneho orgánu, ktoré má za následok jeho
procesnú pasivitu, dopadá na základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože
odďaľuje dosiahnutie stavu právnej istoty o právnom nároku, o ktorý v správnom konaní ide. Uviedol,
že postup dotknutých správnych orgánov je možné jednak hodnotiť s ohľadom na obdobia nečinnosti,

aj o ohľadom na celkovú dĺžku konania ako postup nekonzistentný, nesústredený a aj nejednotný, a
to v otázke, či predloženú nájomnú zmluvu schváliť možno alebo nemožno. Totiž, celkovo až
štyrikrátbolorozhodovanéoschválení,resp.neschválenízmluvyacelkovoažtrikrátnadriadenýsprávny
orgán rozhodnutie zrušil a vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
C. rozhodnutím č. XXXX/XXXXX-XX. zo dňa 10.08.2010 predmetnú zmluvu o nájme č. XXXX/XX-XX.

schválil, toto rozhodnutie bolo zrušené, vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. C. rozhodnutím
č. XXXX/XXXXX-XX. zo dňa 17.05.2011 opätovne predmetnú zmluvu o nájme č. XXXX/XX-XX
schválil,totorozhodnutiebolozrušené,vecvrátenánanovéprejednanie arozhodnutie,rozhodnutím
Obvodného lesného úradu v E.. j. XXXX/XXXXXX-X zo dňa 02.01.2012 Obvodný lesný úrad v E.
predmetnú zmluvu o nájme výkonu práva poľovníctva neschválil, toto rozhodnutie bolo zrušené, vec

vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, rozhodnutím Okresného úradu K. pozemkový a lesný
odbor č.j. U. zo dňa 07.10.2015 správny orgán predmetnú zmluvu o nájme výkonu práva poľovníctva
neschválil a až toto rozhodnutie bolo potvrdené. A teda nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a
neefektívna činnosť správneho orgánu zapríčinila neprimerane dlhú dobu trvania správneho konania,
keďže jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa účastník správneho konania na správny orgán obrátil so žiadosťou o rozhodnutie. Poukázal na to,
že k názoru o existencii prieťahov v správnom konaní sa priklonil aj odvolací súd v dôvodoch svojho
zrušujúceho rozhodnutia vydaného v tejto veci dňa 30.06.2016, z ktorého vyplýva, že odvolací súd
tiež konštatoval neprimeranú dĺžku správneho konania, neefektívnosť procesného postupu, i napriek
množstvu procesných úkonov, ďalej to, že správne orgány svoju nečinnosť neorganizovali v súlade so

zásadou rýchlosti a hospodárnosti správneho konania, teda nesú zodpovednosť aj za zabezpečenie
efektívneho postupu, pričom neefektívnosť ich činnosti mala vplyv na dĺžku konania. Súd prvej inštancie
pripustil, že v správnom konaní vyvstalo viacero procesných problémov, s ktorými sa
museli správne orgány vysporiadať (napr. otázka podaného návrhu na obnovu konania, otázka konania
o zrušenie vyhradenia si výkonu práva poľovníctva a vplyv na priebeh konania o schválení nájomnej

zmluvy uzatvorenej so žalobcom), a teda konanie bolo zrejme skutkovo i procesne náročnejšie ako
konanie o schválenie nájomnej zmluvy bez potreby vysporiadania sa obdobnými procesnými situáciami.
Avšak konštatoval, že ani právne či skutkovo náročnejšie správne konanie nesmie trvať neprimerane
dlhú dobu tak, ako to bolo v prejednávanej veci, kde namiesto konania, ktorého dĺžka nemala presiahnuť
časovýrámecniekoľkýchtýždňovčimesiacov,sakonalocelkovo8rokov.Pozohľadnenívšetkýchvyššie

uvedených aspektov preto súd prvej inštancie konštatoval splnenie prvej podmienky pre vznik nároku
na náhradu škody, a síce existenciu nesprávneho úradného postupu. Následne súd prvej inštancie
pristúpil k skúmaniu ďalšieho predpokladu, a síce príčinnej súvislosti medzi uplatneným nárokom na
náhradu škody a konštatovaným nesprávnym úradným postupom. Pre posúdenie predmetnej právnej
veci považoval za významné, že nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup je daný len vtedy,

ak škoda vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že v právnej teórii
sa za vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu

má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada
požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a
konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nieje rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá
príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa

stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody

existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Súd prvej inštancie preto skúmal,
či nesprávny úradný postup, spočívajúci v tom, že správne orgány neboli schopné vydať rozhodnutie o
schválení / neschválení nájomnej zmluvy za približne 8 rokov od začiatku konania resp. spočívajúci v ich
nečinnosti, bol príčinou vzniku škody vo forme ušlého zisku z dôvodu, že žalobca nemohol vykonávať
právo poľovníctva. Mal za to, že v zmysle vyššie uvedených východísk je pre posúdenie existencie
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom žalobcom tvrdeného ušlého zisku

rozhodujúca priamosť a bezprostrednosť pôsobenia konkrétnej príčiny, v danom prípade zdĺhavého
konania a následného oneskoreného vydania rozhodnutia, na konkrétny následok, ktorým bolo v danom
prípade nedosiahnutie očakávaného zväčšenia majetku z výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri
V.. Považoval teda za potrebné posúdiť, či táto škoda vznikla žalobcovi ako bezprostredný následok
zdĺhavého správneho konania a oneskoreného vydania rozhodnutia, a či toto bolo výlučnou príčinou

vzniku tvrdenej škody na majetku žalobcu. Po posúdení tejto otázky súd prvej inštancie dospel k záveru,
že príčinná súvislosť v prejednávanej veci absentuje, pretože medzi úradným postupom správnych
orgánov vo veci schvaľovania zmluvy a ušlým ziskom - tvrdenou škodou, nie je príčinná súvislosť. Mal
za to, že predpokladom na to, aby žalobca mohol zisk z výkonu práva poľovníctva dosahovať, bolo
schválenie zmluvy. Až na základe schválenej zmluvy, ktorá týmto schválením nadobúda platnosť, by

bol žalobca schopný dosahovať zisk, teda vykonávať právo poľovníctva (§ 16 ods. 1 zákona č. 23/1962
Z. z.). Správne konanie však skončilo právoplatne rozhodnutím, ktorým predmetná zmluva nebola
schválená. V rámci správneho práva platí zásada judikovaná aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky
o prezumpcii správnosti správnych aktov, v zmysle ktorej, ak správne rozhodnutia nie sú zákonným
spôsobom zmenené, opravené alebo zrušené, musia byť považované za bezchybné a záväzné. Táto

zásada teda znamená, že správny akt sa považuje za bezchybný, teda právne správny, pokiaľ nie je
rozhodnuté o opaku (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2013, 5
Cdo 274/2007, 5 Cdo 274/2007, 5 Cdo 274/2007). Z uvedeného vyplýva, že právoplatné rozhodnutie,
ktoré doteraz nebolo zmenené či zrušené, sa považuje za správne a vo vzťahu k tomuto konaniu
znamená, že žalobca nemohol a ani nemôže na základe zmluvy č. XXXX/XX-XX vykonávať právo

poľovníctva, teda dosahovať zisk, nakoľko zmluva schválená nebola, nestala sa platnou. Nie je pritom
relevantné, ako dlho správne orgány konali, pretože príčinou toho, že zisk z výkonu práva poľovníctva
žalobca nedosahuje, nie je to, že správne orgány konali dlho nerešpektujúc zákonné lehoty, ale výlučne
len to, že bolo vydané rozhodnutie o neschválení nájomnej zmluvy, ktoré je však ako právoplatné
považované (pri rešpektovaní prezumpcie správnosti rozhodnutí) za bezchybné, teda pri ňom absentuje

protiprávnosť ako nevyhnutný predpoklad vzniku škody (a navyše titulom nezákonného rozhodnutia
ani nárok na náhradu škody žalobca neuplatnil). Skutočnosť, že správny orgán rozhodoval dlho, vydal
meritórne rozhodnutie až po uplynutí zákonných lehôt, nemôže byť príčinou straty očakávaného zisku
z budúceho výkonu práva poľovníctva, keď tieto následky vznikli výlučne ako dôsledok rozhodnutia
o neschválení nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v konaní, pokiaľ by mal

byť žalobca úspešný, by muselo byť preukázané, že škoda - v podobe nedosiahnutia zisku, by
nenastala bez tvrdenej príčiny - teda bez nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v tom, že
správne orgány konali neprimerane dlho, nerešpektovali zákonné lehoty a konečné rozhodnutie vydali
až po 8 rokoch. Avšak toto splnené nebolo, pretože bez ohľadu na dĺžku konania (teda
aj keby správny orgán rozhodol v zákonnej lehote, resp. skôr než po 8 rokoch), by žalobca dosahovať

zisk nemohol, pretože tento by mohol reálne dosahovať až po vydaní rozhodnutia o schválení nájomnej
zmluvy, pričom však takéto rozhodnutie v konaní vydané nebolo, naopak právoplatne bolo rozhodnuté,
že zmluva sa neschvaľuje, čo vylučuje dosahovanie zisku žalobcu z výkonu práva poľovníctva (a to bez
ohľadu na dĺžku konania). Teda ani prípadné pochybenia správneho orgánu spočívajúce v nedodržaní
zákonných lehôt by nemali vplyv na to, že zisk z výkonu práva poľovníctva by žalobca dosahovať

nemohol, pretože by tak mohol činiť iba na základe schválenej nájomnej zmluvy, ktorou ale doposiaľ
nedisponuje. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že neobstojí tvrdenie žalobcu, že posudzovanie nároku
na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu nemožno posudzovať podľa toho, aké konečné
rozhodnutie bolo vydané. Uvedené je podľa súdu prvej inštancie v prejednávanej veci dôležité zohľadniť,a to hľadiska ustálenia toho, ktorá konkrétna skutočnosť ako príčina vyvolala priamy následok v podobe
tvrdeného ušlého zisku. Mal za to, že z vyššie uvedených konštatovaní logicky vyplýva, že jedinou
príčinou nedosiahnutia zisku je neschválenie zmluvy, a to bez ohľadu na neprimeranosť dĺžky správneho

konania. Pokiaľ by súd nemal skúmať, aké konečné rozhodnutie bolo vydané, potom by bolo treba prijať
záver, že by konkrétny subjekt mohol dosahovať zisk z činnosti, aj napriek tomu, že oprávnenie na jej
výkon by nikdy nezískal, čo považuje ale za nelogické, pretože zisk bolo možné dosiahnuť práve
a iba len za základe povolenia, ako základného predpokladu na výkon činnosti, z ktorej je možné zisk
dosiahnuť. Mal za to, že preto treba spojenie "obvyklý/pravidelný beh vecí" v definícii ušlého

zisku (ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej
udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať)
vykladať tak, že pri posudzovaní, aký by bol obvyklý beh vecí, treba prihliadať aj na výsledok správneho
konania, na to či rozhodnutím bol výkon činnosti povolený alebo nie. Súd prvej inštancie tiež konštatoval,
že aj keby bolo bývalo rozhodnutie vydané včas, v zákonnej lehote, a teda ešte pred obdobím, za
ktorý si žalobca uplatňuje ušlý zisk (ešte v roku 2008), bolo by toto rozhodnutie o žiadosti o schválenie

zmluvy stále len negatívne (nebolo by teda celkom zrejme iné, než to, ktoré bolo vydané v
roku 2016), nakoľko dôvody neschválenia zmluvy, o ktoré sa ostatné právoplatné negatívne rozhodnutie
opiera, existovali už v čase, za ktorý si žalobca škodu vo forme ušlého zisku uplatňuje, resp. ešte skôr,
keďže existovali už v čase začatia správneho konania v roku 2008. Týmito dôvodmi podľa rozhodnutí
správnych orgánov U. a U. sú skutočnosti, že v čase podpisu zmluvy O. č. XXXX/XX-XX v roku

2008 bol poľovný revír C. vyhradeným revírom, teda že zmluva bola uzatvorená v čase vyhradenia a pre
rozpor so zákonom ju správny orgán neschválil. Ďalším dôvodom bolo odstúpenie L.. od zmluvy, pričom
zodôvodneniarozhodnutiavyplýva,žesprávneorgányuviedli,žeboloichpovinnosťoutotorešpektovať.
Poukázal na to, že aj Najvyšší súd pokladal v obdobnej veci za správny postup správnych orgánov,
ktoré v konaní o schválení zmluvy podľa zákona č. 23/1962 Zb., vzhľadom nato, že zmluva podľa §

16 ods. 1 nadobúda platnosť až jej schválením, rešpektovali slobodnú vôľu prenajímateľa, či chce byť
zmluvou viazaný, pričom v tejto veci L. požiadali žiadosťou zo dňa 11.06.2008 doručenou Obvodnému
lesnému úradu E. dňa 12.06.2008 o neschválenie zmluvy so žalobcom (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/58/2013). Správny orgán tak bol síce povinný rozhodnúť v zákonom
stanovených lehotách, no žalobca mohol dôvodne očakávať iba vydanie rozhodnutia v týchto lehotách,

no bez ďalšieho žalobca nemohol očakávať vydanie kladného rozhodnutia, práve naopak, aj keby bol
býval správny orgán rozhodol prv, nebolo by zrejme možné očakávať rozhodnutie kladné, schvaľovacie.
Len pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že v žiadnom prípade nemožno považovať za nesprávny
úradný postup to, keď či už výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový
stav zo strany správneho orgánu je odlišné od tých, aké očakával žalobca. Súd prvej inštancie mal

za to, že v danom prípade by bolo možné vyvodiť existenciu príčinnej súvislosti vtedy, ak by
iba v dôsledku omeškania správneho orgánu s vydaním rozhodnutia, muselo byť rozhodnutie
negatívne (teda len v dôsledku omeškania orgánu by musel tento orgán vydať rozhodnutie o
neschválení nájomnej zmluvy), teda iba v prípade, ak by správny orgán bol povinný vydať v zákonnej
lehote kladné rozhodnutie a vydanie negatívneho, zamietavého rozhodnutia, pre existenciu ktorého by

žalobca nemohol dosahovať zisk, by bolo iba následkom nedodržania zákonnej lehoty. O uvedený
prípad ale nejde, pretože správny orgán nebol povinný vydať v zákonnej lehote kladné rozhodnutie (o
schválení zmluvy), keďže výsledkom konania v zákonnej lehote mohlo byť aj negatívne
rozhodnutie. Vydanie kladného rozhodnutia v roku 2008 (kedy by uplynula zákonná lehota na vydanie
rozhodnutia) navyše zrejme ani nebolo možné očakávať, a to vzhľadom na už uvedené dôvody, a síce

preto, že dôvody, na ktorých bolo založené neskoršie negatívne rozhodnutie o neschválení zmluvy,
tu boli od počiatku, od začatia správneho konania. Ďalej dôvodil, že nesprávny úradný postup, v
dôsledku ktorého by bolo rozhodnuté o schválení/neschválení zmluvy neskôr, než by malo byť, by u
žalobcu mohol viesť k vzniku škody vo forme ušlého zisku tiež aj za predpokladu, že by bolo vydané
pozitívne rozhodnutie, teda, že by žalobcovi bolo umožnené vykonávať právo poľovníctva. Z tohto

by bolo možné potom dôvodiť, že žalobcovi bola spôsobená škoda vo forme ušlého zisku, nakoľko
v dôsledku oneskoreného vydania rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu, nemohol vykonávať
právo poľovníctva i za obdobie za ktoré, nebyť tohto nesprávneho úradného postupu, by bolo dôvodné
očakávať vydanie pozitívneho rozhodnutia, čo však nie je tento prípad, nakoľko pozitívne rozhodnutie
vydané nebolo. Súd prvej inštancie ohľadom zaevidovania inej zmluvy v roku 2010 uviedol, že zmluva

sa eviduje opatrením pričom opatrenie je tiež aktom správneho práva, rozhodnutím správneho orgánu,
na ktoré sa takisto vzťahuje zásada prezumpcie správnosti. Správny orgán, ktorý rozhoduje o
zaevidovaní zmluvy, musí skúmať nielen formálne znaky predloženého návrhu na evidenciu podľa §
12 ods. 2 Zákona o poľovníctve, ale aj či boli splnené hmotnoprávne predpisy Zákona o poľovníctvei Občianskeho zákonníka a zmluvu nezaeviduje, ak táto nespĺňa všetky uvedené náležitosti, avšak
prípadné pochybenie správneho orgánu je možné zhojiť len v rámci správneho súdnictva a v prípade,
že k zmene či zrušeniu opatrenia o evidencii zmluvy nedôjde, je opätovne z pohľadu zásady prezumpcie

správnosti potrebné nazerať na dané rozhodnutie ako na bezchybné a správne orgány sú nim viazané.
Toto opatrenie o zaevidovaní zmluvy v roku 2010, ako vyplýva aj zo stanoviska generálnej prokuratúry,
zrušenénebolo,tedaajnaňsahľadíakonaopatreniebezchybnéasprávneorgánysúnimviazané.Akby
aj toto opatrenie bolo jediným dôvodom, pre ktoré správny orgán neschválil zmluvu žalobcu č. XXXX/
XX-XX, teda ak by toto opatrenie bolo jediným dôvodom, pre ktorý žalobca nemohol vykonávať právo

poľovníctva a dosahovať zisk, je potrebné povedať, že v danom prípade by absentovalo zrušenie tohto
rozhodnutia pre nezákonnosť, teda chýbalo by porušenie práva ako jeden z predpokladov vzniku škody.
Ani skutočnosť, že správny orgán začal konanie o evidencii zmluvy č. XXXX/XX/XXXXXX-XXX a
v konaní pokračoval až do jej zaevidovania, takisto nevytvorilo žalobcovi škodu vo forme ušlého zisku,
nakoľko príčinou, že žalobca zisk nemohol výkonom práva poľovníctva dosiahnuť, nebolo spôsobené
konaním o evidencii tejto zmluvy. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery vyslovené v konaní vedenom

na Okresnom súde E. pod sp. zn. 11C/184/2011 a na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 5Co/414/2016, kde bolo rozhodnuté, že nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je daný, a to práve v súvislosti so zaevidovaním inej zmluvy vlastníkov spoločného poľovného
revíru V. zo dňa 24.08.2010, uviedol, že táto argumentácia nedopadá na prejednávanú vec, nakoľko
obe konania sú založené na základe dvoch skutkovo úplne odlišných žalobách. Totiž, v uvedenej

právnej veci sp. zn. 11C/184/2011 bolo konštatované, že správny orgán zaevidoval dňa 26.08.2010
zmluvu vlastníkov spoločného poľovného revíru V. zo dňa 24.08.2010, hoci dňom 10.08.2010 bola
vykonateľným rozhodnutím C. zaevidovaná zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva žalobcom. Pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu bolo potrebné určiť, či postup U., C.P. E., prípadne M. bol
pri schvaľovaní nájomnej zmluvy medzi žalobcom a L. nesprávny. Krajský súd v Trenčíne vo vyššie

uvedenom konaní konštatoval, že je pravdou, že v prejednávanej veci rozhodnutie C. zo dňa 16.08.2010
bolo zrušené rozhodnutím M., avšak v prejednávanej veci považoval za podstatnú tú skutočnosť, že
rozhodnutie C. zo dňa 16.08.2010 v zmysle § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylúčilo odkladný účinok
odvolania, z čoho teda následne vyplýva, že až do momentu, kedy bolo zrušené rozhodnutím M.,
bolo predbežne vykonateľné. Pokiaľ teda za tohto skutkového a právneho stavu U. v E. zaevidoval

zmluvu o poľovníctve dňom 26.08.2010, spôsobil tak, že od 26.08.2010 do 17.12.2010, kedy nadobúda
právoplatnosť rozhodnutie M. zo dňa 30.11.2010 č. XXXXX/XXXX-XXX/XXXX, na jeden poľovný revír
v rozpore s ust. § 16 ods. 2 zák. č. 274/2009 Z. z. mohli vykonávať právo poľovníctva dve poľovné
združenia, čo nie je prípustné. Preto súdy konštatovali, že v tomto kontexte bol videný nesprávny úradný
postup zo strany správneho orgánu, a preto je daná zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu. Vo veci

sp. zn. 19C/96/2010 však ide skutkovo o úplne iný prípad, čo napokon potvrdil i žalobca na poslednom
pojednávaní. V prejednávanej je nárok na náhradu ušlého zisku vyvodený jednak za úplne iné obdobie,
a to poľovný rok 2008/2009, 2009/2010 a 2011/2012 - teda konkrétne od 01.04.2008 - 31.03.2009, od
01.04.2009 do 31.03.2010 a od 01.04.2011 do 31.03.2012, kdežto v konaní sp. zn. 11C/1184/2011 je
uplatnená náhrada škody za obdobie od 16.08.2010 do 17.12.2010. V prejednávanej veci nesprávny

úradný postup žalobca vymedzil ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu, zbytočné prieťahy v konaní. Teda na
inom skutkovom základe než v konaní sp. zn. 11C/184/2011, kde nesprávny úradný postup je vyvodený
práve z postupu správneho orgánu pri evidovaní ďalšej zmluvy k totožnému revíru. Rovnako z iného
skutkového stavu vychádzali aj závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4Mcdo/13/2006 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/63/05-335 zo dňa 20.10.2005, ktorými
svoju argumentáciu podporoval žalobca. V tejto veci totiž správny orgán vôbec nevydal rozhodnutie
o neschválení/schválení zmluvy, len neformálne prípisom oznámil, že zmluvu nie je možné schváliť. V
danej veci tak nemohli súdy prihliadať k tomu, ako by vo veci rozhodol správny orgán, na rozdiel od tohto
konania sp. zn. 19C/96/2010, kde v čase rozhodovania je právoplatné konečné rozhodnutie, ktoré je

potrebné zohľadniť práve pre účely posúdenia príčinnej súvislosti, pričom dôvody pre tento postup súd
prvej inštancie podrobne zdôvodnil. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu ušlého zisku tým, že
mohol uzavrieť zmluvu o výkone práva poľovníctva len v jednom revíri podľa § 16 ods. 2 zákona č.
23/1962 Zb., a teda že žalobca po predložení zmluvy na schválenie príslušnému orgánu musel čakať na
rozhodnutie a iný revír si dovtedy prenajať nemohol, a preto došlo v príčinnej súvislosti k vzniku

škody, takýto argument súd prvej inštancie považuje podľa zákona č. 274/2009 Z. z. za irelevantný s tým,
že od účinnosti tohto zákona už toto zákonné obmedzenie neexistuje a žalobca sa mohol usilovať
o uzatvorenie nájomnej zmluvy v inom revíri. Podľa zákona č. 23/1962 Zb. síce takéto zákonné
obmedzenie existovalo, ale aj keby pripustil, že takéto zákonné obmedzenie by tu bolo po dobu, po ktorúsi žalobca uplatňuje nárok na náhradu ušlého zisku, potom vyslovil, že žalobca neprodukoval žiaden
taký dôkaz, z ktorého by mohol súd dôvodiť, že by bol vôbec žalobca býval dosiahol uzatvorenie zmluvy
v inom revíri. Iba v takom prípade, že by žalobca s vysokou mierou pravdepodobnosti dosiahol

uzavretie zmluvy v inom revíri, v čom by mu ale bránilo vyššie uvedené zákonné obmedzenie, by bolo
možné hovoriť o ušlom zisku. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná
pre nesplnenie predpokladu vzniku nároku na náhradu škody, a to príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom a tvrdenou škodou splnením tretieho predpokladu (vzniku škody) ani jej výškou
sa z uvedeného dôvodu už nezaoberal a žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. O nároku

na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď žalovanému, ktorý
bol úspešnou stranou sporu a mal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, túto nepriznal,
rešpektujúc vôľu žalovaného, ktorý výslovne náhradu trov priznať nechcel. Nárok na náhradu trov štátu,
ktoré počas konania vyplatil z vlastných prostriedkov z dôvodu, že tieto neboli kryté preddavkami strán
a ktoré vznikli titulom znalečného vyplateného znalcovi z rozpočtových prostriedkov súdu s poukazom
na ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal protiplnenie úspešnému žalobcovi.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi 49 908 eur s úrokom
z omeškania 10 % ročne, a to zo sumy 13 278 eur od 17.02.2009 do zaplatenia, zo sumy 13.278,-
eur od 20.04.2010 do zaplatenia a zo sumy 23.352,- eur od 29.03.2012 do zaplatenia, a zároveň

žalobcovi priznal právo na náhradu trov prvoinštančného konania, ako aj trov odvolacieho konania
voči žalovanému v rozsahu 100 %. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie veci,
čím uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Poukazoval na
body 30., 31., 32., 34. napadnutého rozsudku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že dĺžka konania vo veci
schvaľovania zmluvy o prenajatí využitia práva poľovníctva uzavretej medzi žalobcom a L. č. XXXX/

XX - XX o nájme výkonu práva poľovníctva, je neospravedlniteľná, pričom nemožno konštatovať, že by
žalobca akýmkoľvek spôsobom sťažoval postup správneho orgánu alebo svojim postupom prispieval k
predlžovaniu konania a že je evidentné, že prieťahy v správnom konaní možno považovať za nesprávny
úradný postup. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie, vychádzajúc z bodu 29 odôvodnenia napadnutého
rozsudku dospel k záveru s poukazom na body 35., 38., 40. a 41. odôvodnenia, že nie je daná príčinná

súvislosť medzi ust. § 3 ods. 1, písm. d) a § 9 a vznikom nároku žalobcu na náhradu škody vo forme
ušlého zisku, nakoľko zmluva uzavretá medzi žalobcom a L., nebola orgánmi verejnej moci schválená,
a preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, keďže výkon práva poľovníctva na základe tejto zmluvy by
aj tak nemohol realizovať a že dĺžka konania o schválenie tejto zmluvy na tejto skutočnosti nič nemení
a na túto nemá vplyv. Takéto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je podľa žalobcu nesprávne.

Poukazoval na ust. § 3 ods. 1 písm. d) zák. č. 541/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov s
tým, že toto upravuje zodpovednosť štátu za škodu, ktorá mala byť spôsobené orgánmi verejnej moci
nesprávnym úradným postupom a tejto zodpovednosti sa podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia
nemožno zbaviť. Poukázal na to, že zákonodarca diferencuje zodpovednosť štátu za škodu na základe
nezákonného rozhodnutia a na základe nesprávneho úradného postupu, čo našlo odraz v ust. § 5

a 6 uvedeného zákona upravujúcich právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a v § 9 uvedeného zákona upravujúceho právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom. Uviedol, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, či neefektívny postup v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Mal za to, že
toto ustanovenie sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu spôsobenou už existenciou samotného
nesprávneho úradného postupu, ktorý v tomto prípade zistený bol, bez ohľadu na spôsob vybavenia veci
v správnom konaní konečným rozhodnutím, ktoré bolo vydané až po ôsmich rokoch trvania správneho
konania. Dôvodil, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu

verejnej moci je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a teda
ak došlo k nesprávnemu úradnému postupu, čo mal za preukázané aj súd prvej inštancie, tak žalobcovi
nárok na náhradu škody vznikol a tento nárok je daný, a rovnako je podľa žalobcu daná aj príčinná
súvislosť medzi takýmto protiprávnym konaním (nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci)
a škodou na ušlom zisku uplatnenou žalobcom. Existenciu takéhoto nároku nemožno žalobcovi uprieť

len s odôvodnením, že ak zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva nebola v konečnom dôsledku
rozhodnutím správneho orgánu schválená, tak žalobca by aj tak nemohol z výkonu práva poľovníctva
dosahovať žiaden zisk, keď takéto rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní až po ôsmich rokoch,
a teda v konaní, ktoré jednoznačne trpelo nesprávnym úradným postupom. Už tento nesprávny úradnýpostup totiž nielen zakladal nárok žalobcu na náhradu škody, ale viedol aj ku vzniku škody, pretože ak by
správny orgán rozhodol v konaní o schválenie zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v primeranom
čase, bolo by postavenie žalobcu iné a žalobca by mal možnosť zabezpečiť dosahovanie zisku z výkonu

práva poľovníctva iným zákonom prípustným spôsobom, čo nemohol práve z dôvodu dlhotrvajúceho
správneho konania, v ktorom bol tak po dlhú dobu v stave právnej neistoty ohľadom jeho práv, ktoré
mal uzavretou zmluvou zabezpečené. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, že na
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody na ušlom zisku z výkonu práva poľovníctva, by s vysokou
mierou pravdepodobnosti musel preukázať dosiahnutie uzavretia zmluvy v inom revíri, pretože žalobca

nemal žiaden dôvod vyvíjať činnosť smerujúcu k uzavretiu inej zmluvy predtým, než by bolo negatívne
rozhodnuté o schválení už uzavretej zmluvy a na preukázanie škody na ušlom zisku. V tomto smere
plne postačuje podľa žalobcu už to, že žalobca bol subjektom spôsobilým na výkon práva poľovníctva, a
teda nebyť prieťahov v správnom konaní, mohol by žalobca výkon tohto práva realizovať a v rámci toho
zisk dosahovať. Žalobca uviedol, že nepovažuje za potrebné v podrobnostiach polemizovať s dôvodmi
neschválenia zmluvy, keďže v súčasnosti na základe kasačnej sťažnosti rozhoduje vo veci Najvyšší súd

SR. Žalobca poukázal na to, že členovia poľovníckeho klubu „C.“ nemohli hospodáriť v poľovnom revíri
„V.“ z dôvodov nečinnosti orgánov verejnej moci a ak sa chceli podieľať na výkone práva poľovníctva,
muselisikupovaťodstrelzapoplatky,čojetiežjedenzdôvodov,žeimbolaspôsobenáškodaakočlenom
klubu nečinnosťou orgánov verejnej moci a v súčasnosti by aj vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav ani
pri korektnom postupe L. a orgánov verejnej moci prakticky nemohli právo poľovníctva využívať desať

rokov. Žalobca zdôrazňoval, že prakticky v rovnakom procese návrh na náhradu škody voči štátu priznal
Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom, číslo konania 3C/241/01-310 zo dňa 26.10.2004, ktorý
rozsudok potvrdil Krajský súd v Trenčíne dňa 20.10.2005, pričom mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora Najvyšší súd SR rozhodnutím pod číslom 4MCDL/13/2006 zo dňa 24.10.2007 zamietol.
Ďalej dôvodil, že žalobca sa až právoplatným rozhodnutím Okresného úradu E., ktorý zamietol odvolanie

žalobcu, dozvedel, že zmluva schválená nebola, a to takmer po ôsmich rokoch, čo evidentne zakladá
dôvod uplatnenia ust. § 3 a 9 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, keď naviac, vec je v
štádiu rozhodovania Najvyššieho súdu SR o kasačnej sťažnosti.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.

Poukazoval na identický právoplatný rozsudok Okresného súdu E., číslo konania XXC/XX/XXXX-XXX
z 03.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, číslo konania 5Co/368/2017-361 z
20.06.2018, ktorým bola žaloba žalobcu v rovnakej právnej veci o náhradu škody zamietnutá. Vyslovil
názor, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, vysporiadal sa so všetkými listinnými
dôkazmi, oboznámil sa s celým pripojeným spisovým materiálom a vyvodil správny právny záver. Vec

správne posúdil, procesnoprávne nepochybil a keďže vychádzal zo správneho právneho názoru, žalobu
zamietol. Žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol nové právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv
na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva

na podanom odvolaní. Poukazoval na dovolanie žalobcu, podané proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne, číslo konania 5Co/368/2017-361 zo dňa 20.06.2018 a na uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne, číslo konania 6Co/431/2016-241 zo dňa 30.08.2016, z ktorého vyplýva, že tento mal
diametrálne odlišný názor, z ktorého názoru vyplýva, že na uplatnenie nároku podľa § 9 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení neskorších predpisov, sa nevyžadovalo právoplatné rozhodnutie o neschválení zmluvy,

pretožetak,akožalobcavosvojompodanomodvolaníuvádza,jeirelevantné,akosúdakoorgánverejnej
správy o schválení alebo neschválení rozhodne, pretože takéto rozhodnutie by bolo viazané na ust.
§ 5 a 6 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 Civilného

sporového poriadku a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keďže v danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

6. V danom spore boli predmetom konania nároky žalobcu, a to nárok na náhradu ušlého zisku za
poľovný rok 2008/2009 v sume 13.278,- eur, za poľovný rok 2009/2010 v sume 13.278,- eur a za poľovný
rok 2011/2012 v sume 23.352,- eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu, pričom za nesprávnyúradný postup žalobca považoval porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu, zbytočné prieťahy v konaní.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žaloba nie je dôvodná pre
nesplnenie predpokladu vzniku nároku na náhradu škody, a síce príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a tvrdenou škodou. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval splnenie
prvej podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a síce existenciu nesprávneho úradného postupu.
Tentovzhliadolvtejskutočnosti,žezpriebehusprávnehokonaniavovecischvaľovanianájomnejzmluvy

a z posúdenia jednotlivých úkonov vyplýva, že správne konanie bolo začaté dňa 07.05.2008, pričom
konečné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.03.2016, správny orgán teda konal 8
rokov vo veci žiadosti o schválenie zmluvy zo dňa 29.04.2008 o nájme výkonu práva poľovníctva v
poľovnom revíri V.. V konaní boli vydané viaceré meritórne rozhodnutia, ktoré boli následne v správnom
konaní opakovane zrušené, bolo v ňom vydané upozornenia prokuratúra zo dňa 23.07.2008 za účelom
zabezpečenia včasného rozhodnutia vo veci, a rovnako aj žalobca správne orgány opakovane

niekoľkokrát urgoval (minimálne listami z 23.06.2008, 30.06.2008, 15.08.2008, 22.01.2009),
a tiež žiadal o atrakciu, čomu C. i vyhovel. Avšak ani tento prostriedok predpokladaný správnym
poriadkom v § 50 ako prostriedok proti nečinnosti nebol efektívny a nepriniesol skoré právoplatné
skončenie správneho konania, keďže od okamihu vyžiadania si spisu (listom z 17.10.2008),do
okamihu právoplatného skončenia konania v roku 2016 uplynulo niekoľko rokov. Okrem toho konanie

správneho orgánu zaznamenalo i obdobie pasivity z dôvodu rozhodovania o procesných otázkach.
Súd prvej inštancie konštatoval, že postup dotknutých správnych orgánov je možné jednak hodnotiť s
ohľadom na obdobia nečinnosti, aj s ohľadom na celkovú dĺžku konania ako postup nekonzistentný,
nesústredený a aj nejednotný, a to v otázke, či predloženú nájomnú zmluvu schváliť
možno alebo nemožno. Totiž, celkovo až štyrikrát bolo rozhodované o schválení, resp. neschválení

zmluvy a celkovo až trikrát nadriadený správny orgán rozhodnutie zrušil a vrátil správnemu orgánu
prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Aj napriek uvedenému konštatovaniu súd prvej inštancie
pri skúmaní ďalšieho predpokladu, a síce príčinnej súvislosti medzi uplatneným nárokom na náhradu
škodyakonštatovanýmnesprávnympostupomdospelkzáveru,žemedziúradnýmpostupomsprávnych
orgánov vo veci schvaľovania zmluvy a ušlým ziskom - tvrdenou skutočnosťou nie je príčinná súvislosť.

Konštatoval, že predpokladom na to, aby žalobca mohol zisk z výkonu práva poľovníctva dosahovať,
boloschváleniezmluvy.Ažnazákladeschválenejzmluvy,ktorátýmtoschválenímnadobúdaplatnosť,by
bol žalobca schopný dosahovať zisk, teda vykonávať právo poľovníctva. Správne konanie však skončilo
právoplatne rozhodnutím, ktorým predmetná zmluva nebola schválená. Poukázal na to, že v
rámci správneho práva platí zásada judikovaná aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky o

prezumpcii správnosti správnych aktov, v zmysle ktorej, ak správne rozhodnutia nie sú zákonným
spôsobom zmenené, opravené alebo zrušené, musia byť považované za bezchybné a záväzné. Táto
zásada teda znamená, že správny akt sa považuje za bezchybný, teda právne správny, pokiaľ nie je
rozhodnuté o opaku (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2013, 5 Cdo
274/2007, 5 Cdo 274/2007, 5 Cdo 274/2007). Z uvedeného vyplýva, že právoplatné rozhodnutie,

ktoré doteraz nebolo zmenené či zrušené, sa považuje za správne a vo vzťahu k tomuto konaniu
znamená, že žalobca nemohol a ani nemôže na základe zmluvy č. XXXX/XX-XX vykonávať právo
poľovníctva, teda dosahovať zisk, nakoľko zmluva schválená nebola, nestala sa platnou. Skutočnosť,
že správny orgán rozhodoval dlho, vydal meritórne rozhodnutie až uplynutí zákonných lehôt, nemôže
byť príčinou straty očakávaného zisku z budúceho výkonu práva poľovníctva, keď tieto následky vznikli

výlučne ako dôsledok rozhodnutia o neschválení nájomnej zmluvy. Bez ohľadu na dĺžku konania by
žalobca dosahovať zisk nemohol, pretože tento by mohol reálne dosahovať až po vydaní rozhodnutia o
schválení nájomnej zmluvy, pričom však takéto rozhodnutie v konaní vydané nebolo. Nakoľko
mal za to, že nebol splnený predpoklad vzniku nároku na náhradu škody - príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, splnením tretieho predpokladu (vzniku škody) ani

jej výškou sa nezaoberal.

8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa §387 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení zodpovedal otázky, ktoré majú pre daný spor podstatný

význam, dostatočne objasnil skutkový stav veci a správne vec aj po právnej stránke posúdil. K odvolacím
námietkam žalobcu uvádza nasledovné.9. Odvolacie námietky žalobcu spočívali v tvrdení, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnil dôvod na odvolanie, uvedený v §365 ods. 1 písm.
h) Civilného sporového poriadku.

10. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

11. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie

vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania alebo prednesov účastníkov
vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z §191 Civilného sporového poriadku. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

12. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) „ k znakom právneho štátu a
medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (č. 1 ods. 1 ústavy, napr. PL.
ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného
princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že
obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované“. (napríklad IV. ÚS 244/2013, II
ÚS 159/2007, I. ÚS 197/07, I. ÚS 236/06) Rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp.
obdobných veciach nie je žiaduca.

13. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20.
júna 2018, č.k. 5Co/368/2017-361 odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 03. mája 2017, č.k. 23C/11/2015-299. Jednalo sa o identickú právnu vec, v ktorej
si žalobca uplatnil náhradu škody - ušlého zisku za poľovný rok 2012/2013, 2013/2014 a 2014/2015
z dôvodu totožného nesprávneho úradného postupu, pričom za nesprávny úradný postup považoval

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, a to na tom istom skutkovom základe ako v
preskúmavanej veci. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým tento žalobu zamietol, potvrdil.
Vodôvodnenísvojhorozhodnutiakonštatoval,žezvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvejinštancie
mal aj odvolací súd za preukázané, že predmetné konanie o schválení zmluvy trvalo 9 rokov, v konaní

boli vydané viaceré meritórne rozhodnutia, ktoré boli následne v správnom konaní zrušené, boli v ňom
vydané upozornenia prokurátora za účelom zabezpečenia včasného rozhodnutia vo veci a rovnako aj
žalobca správne orgány urgoval, ako i žiadal o atrakciu. Nakoniec Krajský súd v Trenčíne rozhodol v
prospech žalobcu v žalobe proti nečinnosti správneho orgánu a prikázal mu vo veci konať a rozhodnúť.
Až po tomto rozhodnutí vydali správne orgány zamietavé rozhodnutia o neschválení zmluvy predloženej

žalobcom, ktoré sa stali právoplatné, a to dňa 16.03.2016. Trvanie konania o schválenie predmetnej
nájomnej zmluvy od 17.05.2008 bolo už samo osebe neprimerané, a pokiaľ aj príslušné orgány vykonali
množstvo jednotlivých procesných úkonov možno mať za to, že ich postup v napadnutom konaní bol
neefektívny, čo vyplýva z toho, že rozhodnutia boli viackrát zrušené a vrátené na ďalšie konanie.
Pokiaľ teda nevydanie rozhodnutia trvalo v danej veci 9 rokov (od roku 2008), nemôže byť

lehotou primeranou na rozhodnutie. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne dospel k
záveru, že medzi úradným postupom správnych orgánov vo veci schvaľovania zmluvy a ušlým ziskom
- tvrdenou škodou nie je príčinná súvislosť. Mal za to, že súd prvej inštancie správne uviedol, že
základným predpokladomnato,abyžalobcamoholzisk(výnosy)zvýkonuprávapoľovníctvadosahovať,
bolo schválenie zmluvy. Konštatoval, že až na základe schválenej zmluvy, ktorá týmto schválením

nadobúda platnosť, by bol žalobca spôsobilý dosahovať zisk, teda vykonávať právo poľovníctva (§
16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Z.z.). V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že ako vyplýva z
dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, správne orgány rozhodli, že predmetnú zmluvu
neschvaľujú. V rámci správneho práva platí zásada judikovaná súdmi Slovenskej republiky vrátaneNajvyššieho súdu Slovenskej republiky o prezumpcii správnosti správnych aktov, v zmysle
ktorej, ak správne akty (správne rozhodnutia) nie sú zákonným spôsobom zmenené, opravené alebo
zrušené, musia byť považované za bezchybné a záväzné. Táto zásada teda znamená, že správny

akt sa považuje za bezchybný, teda právne správny, pokiaľ nie je rozhodnuté o opaku (rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2013, 5 Cdo 274/2007, 5
Cdo 274/2007, 5 Cdo 274/2007). Z uvedeného teda aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že právoplatné
rozhodnutie, ktoré doteraz nebolo zmenené či zrušené sa považuje za správne a vo
vzťahu k tomuto konaniu znamená, že žalobca nemohol na základe zmluvy č. XXXX/XX-XX vykonávať

právo poľovníctva, teda dosahovať zisk, nakoľko zmluva schválená nebola, nestala sa platnou, a to
na základe rozhodnutia správneho orgánu. Keďže žalobca nemohol právo poľovníctva vykonávať,
nakoľko správny orgán rozhodnutím, ktoré doteraz treba pokladať za bezchybné, predmetnú zmluvu
neschválil, nemohol dosahovať zisk. V danom prípade tak nie je ani podľa odvolacieho súdu možné
hovoriť o ušlom zisku ako o škode, nakoľko mu dosahovanie ušlého zisku nebolo umožnené v dôsledku
rozhodnutia o neschválení zmluvy. Z dôvodu, že medzi úradným postupom správnych

orgánov vo veci schvaľovania zmluvy a ušlým ziskom - tvrdenou škodou nie je ani podľa odvolacieho
súdu príčinná súvislosť, súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Konštatoval, že súd prvej inštancie
ďalej správne uviedol, že nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého by bolo rozhodnuté o schválení/
neschválení zmluvy neskôr než malo byť, by u žalobcu mohol viesť k vzniku škody vo
forme ušlého zisku len za predpokladu, že by bolo vydané pozitívne rozhodnutie, teda, že by žalobcovi

bolo umožnené vykonávať právo poľovníctva. Len z tohto by bolo možné dôvodiť, že žalobcovi bola
spôsobená škoda vo forme ušlého zisku, nakoľko v dôsledku oneskoreného vydania rozhodnutia,
nesprávneho úradného postupu, nemohol vykonávať právo poľovníctva i za obdobie za ktoré, nebyť
tohto nesprávneho úradného postupu, by bolo dôvodné očakávať vydanie pozitívneho rozhodnutia. Čo
však nie je tento prípad, nakoľko pozitívne rozhodnutie vydané nebolo.

14. V preskúmavanej veci odvolací súd nevidí dôvod odkloniť sa od záverov vyjadrených v rozhodnutí
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/368/2017, ktorý tú istú právnu otázku za rovnakej skutkovej
situácie posúdil totožne ako súd prvej inštancie. Odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody na zásadne
odlišné rozhodnutie v druhovo identickom konaní o totožnom právnom probléme vo vzťahu k posúdeniu

jednejzozákladnýchzásadnáhradyškody-ušléhozisku,atopríčinnejsúvislosti.Odlišnýmrozhodnutím
odvolacieho súdu v skutkovo i právne zhodnej veci by došlo k porušeniu zásady právnej istoty a tým
práv strán sporu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Odvolací súd ani nevzhliadol dôvody na protichodné právne
závery, preto za rovnakých podmienok, rovnakým spôsobom vec aj právne posúdil a nepovažoval za
účelné opakovane uvádzať rovnaké dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu napadnutého rozsudku.

15. „V zmysle čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku je právnou istotou stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Princíp predvídateľnosti rozhodovania a

rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v
skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu
istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania
spoločnosti na význam a úlohu práva. Postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k
prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnil, je prejavom

svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.“ (III. ÚS
289/2017) „Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,
je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05)“. (III. ÚS 117/2011)
„Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,

a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom
verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov
rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej
istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).“ (IV. ÚS
499/2011).16. Odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v danej veci správne
a náležite vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Správne o.i. konštatoval, že pokiaľ žalobca
poukázal na závery vyslovené v konaní vedenom na Okresnom súde E. pod sp. zn. 11C/184/2011 a na

rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/414/2016, konania sú založené na základe dvoch
skutkovo úplne odlišných žalobách. Rovnako z iného skutkového stavu vychádzali aj závery vyslovené v
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/13/2006 a Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4Co/63/05-335
zo dňa 20.10.2005, ktoré zistenia náležite odôvodnil.

17. Záverom odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať
parametrezákonnéhorozhodnutiapožiadavkamivzmysle§220ods.2CSP.Všeobecnýsúdnemusídať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam
(rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS
60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje

vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah
povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by súd v odôvodnení

nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú v
konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Stačí
teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,
oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

18.Spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieakovecne
správny za použitia ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Odvolateľ neuviedol vo svojom odvolaní žiadne
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by už neboli predmetom posudzovania súdom prvej inštancie a ktoré by
boli spôsobilé k odlišnému, v prospech odvolateľa spôsobilému rozhodnutiu.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že nepriznal právo na ich náhradu žalovanému vo vzťahu k žalobcovi, a to napriek jeho
plnému úspechu v odvolacom konaní, keďže tomuto preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).