Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. máj 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/169/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215226454
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1215226454.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek

senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: AK MS s.r.o.,
Galandova 3, 811 06 Bratislava, IČO: 47 237 767, zast. JUDr. Ľuboš Hagara, advokát, Moyzesova 39,
900 01 Modra, proti žalovanému: INFORAMA a.s., Mlynské Nivy 54, 821 05 Bratislava, IČO: 35 729
864, zast. JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava, o zaplatenie
istiny 48.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II
č.k. 24Cb/308/2015-406 zo dňa 22.06.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/308/2015-406 zo dňa

22.06.2020 m e n í tak, že

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 48.000,- eur spolu s 9,05 %-ným ročným úrokom z
omeškania od 12.11.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.440,- eur spolu s 9,05 %-ným ročným úrokom z
omeškania od 15.01.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- eur, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

V. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 03.12.2015 sa žalobca domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 48.000 eur spolu
s príslušenstvom, t.j. úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 48.000 eur od 12.11.2015 do
zaplatenia, ako i trovy konania, a to z titulu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 08.04.2015.

V žalobe žalobca uviedol, že dňa 08.04.2015 uzavrel so žalovaným Zmluvu o poskytovaní právnych
služieb, ktorej predmetom bolo zastúpenie žalovaného ako klienta v právnej veci usporiadania právnych
vzťahov k pozemkom vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislavy, ktoré sa nachádzajú pod stavbou
vo vlastníctve žalovaného, evidovanou na LV č. XXXX, k.ú.: W.; a to pozemkov parc. č. XXX a č.XXX/X zapísaných na LV č. XXXX. Podľa čl. III. ods. 1 písm. a) zmluvy sa zmluvné strany dohodli na
kombinovanej odmene za poskytnuté právne služby, a to v prípade zápisu trvalého vecného bremena
do katastra nehnuteľností alebo v prípade dojednania vecného bremena spočívajúceho v bezodplatnom

užívaní pozemkov pod stavbami mimosúdnou dohodou alebo právoplatným súdnym rozhodnutím,
poskytne klient (žalovaný) popri dohodnutej odmene podľa písm. a) - c) čl. III. zmluvy osobitnú odmenu
vo výške 44.000 eur bez DPH. Podľa čl. III. bod 2 písm. b) zmluvy sa žalovaný zaviazal zaplatiť
žalobcovi preddavok na odmenu vo výške 4.000 eur. Žalobca v prospech žalovaného v zmysle zmluvy
vykonal dohodnutý rozsah služieb, nakoľko na LV č. XXXX v prospech žalovaného bolo zapísané

vecné bremeno práva stavby v zmysle § 23 zákona č. 182/1993 na pozemku parc. č. XXX a priľahlom
pozemku parc. č. XXX/X, zapísané na LV č. XXXX záznamom ku dňu 29.07.2015 (č. D. XXXXX/XX) zo
dňa 04.11.2014. List vlastníctva a listina s vyznačením záznamu ťarchy boli odovzdané štatutárnemu
zástupcovi žalovaného V.. F. S. dňa 05.11.2015. Následne žalobca v súlade so zmluvou vystavil faktúru
č. 201524 zo dňa 04.11.2015, na sumu vo výške 48.000 eur vrátane DPH, pričom odmenu znížil o
poskytnutý preddavok 4.000 eur (teda 40.000 eur ako odmena za právne služby a 20 % DPH 8.000 eur).

Faktúra bola osobne prevzatá V.. F. S. dňa 05.11.2015. Žalovaný sumu 48.000 eur neuhradil v termíne
splatnosti, preto je od 12.11.2015 v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy.

3. Podaním doručeným súdu dňa 19.02.2016 žalobca predložil súdu vyjadrenie a navrhol, aby súd
pripustil zmenu žaloby, nakoľko žalobca dňa 07.01.2016 vystavil v súlade s čl. III ods. 3 Zmluvy

o poskytovaní právnych služieb žalovanému faktúru č. 201528, splatnú dňa 14.01.2016, na sumu
1.440 eur, v ktorej mu refakturoval uhradené peňažné prostriedky súvisiace s vyhotovením Znaleckého
posudkuč.67/2015,ktoréfakturovalznalecIng.BranislavIvanakododávateľžalobcoviakoodberateľovi
faktúrou č. 0322015, splatnou dňa 20.12.2015, ktorú žalobca uhradil. Okresný súd Bratislava II
uznesením zo dňa 21.03.2015 č.k. 24Cb/308/2015-55 pripustil žalobcom požadovanú zmenu petitu.

4. Žalobca ďalej uviedol, že predmet služby a výsledok právnej pomoci a služieb, ktoré poskytol žalobca,
je stále zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú.: W., na ktorom je zapísané aj vecné bremeno v zmysle § 23
zákona č. 182/1993 Z. z. právo stavby na pozemku parc. č. XXX XXX/X, na základe: D. XXXXX/XX a
táto ťarcha v prospech žalovaného je zapísaná aj na LV č. XXXX k pozemku, ktorého vlastníkom je HM

SR, kde je zapísaná medzi ťarchami. Uvedenú pohľadávku má žalobca zavedenú aj v účtovníctve, z
tejto pohľadávky v súlade so zákonom o dani z príjmov a DPH odviedol aj DPH 8.000 eur na vstupe a
zaplatil 20 % daň z príjmov zo sumy 40.000 eur. Zároveň žalobca uviedol, že mal aj ďalšie náklady, ktoré
boli spojené s vypracovaním geometrického plánu, geodetickými prácami pri zosúladení údajov katastra
pôvodnej stavby zdravotného strediska, ktorá bola takto zapísaná v r. 2015 na LV č. XXXX ako majetok

žalovaného. Žalovaným tvrdené zaplatenie pohľadávky za geodetické práce a znaleckého posudku z
preddavku je v rozpore s faktúrou, ktorá je podkladom žaloby, z ktorej zjavne vyplýva, že tento preddavok
bol ku dňu vystavenia faktúry, t.j. 04.11.2015 zúčtovaný na ťarchu spoločnosti a náklady na geodetické
práce a znalecký posudok boli fakturované spoločnosťou Geolik až v novembri 2015, so splatnosťou
20.12.2015, t.j. po vyúčtovaní preddavku na ťarchu spoločnosti. Namietal tvrdenie žalovaného vo vzťahu

k uvedeniu do omylu, nakoľko žalovaný ani len nešpecifikoval, v čom spočíval omyl žalovaného, a ani
nešpecifikoval,akýmspôsobomhožalobcauviedoldoomylu.Zároveňpoukázalnato,žesámštatutárny
zástupcu žalovaného upravil výšku pôvodne ústne dohodnutej odmeny na 40.000 eur a zároveň aj
výšku preddavku, ktorú skutočnosť oznámil žalobcovi zo svojho telefónneho čísla dňa 02.04.2015 sms-
správou.

5. Žalovaný v rámci procesnej obrany uviedol, že bol žalobcom uvedený do omylu, ktorý sa týkal
toho, za aké právne služby má žalobcovi patriť dohodnutá odmena vo výške 44.000 eur, keďže v
článku I. zmluvy žalobca špecifikoval, že vec pre žalovaného vybaví na základe rozsiahlych rokovaní,
konzultácií,porád,odbornýchposudkov,informáciíastanovískvpísomnejforme,posúdeníavyhotovení

právnych dokumentov na rokovaniach s vlastníkom pozemkov a inými štát. orgánmi za podmienok
podľa zmluvy. Žalobca teda pred podpisom zmluvy uviedol žalovanému, čo všetko je potrebné pre
usporiadanie pozemkov pod stavbou vo vlastníctve žalovaného urobiť a ubezpečoval ho, že tento
právny vzťah usporiada tak, že buď prevedie vlastníctvo k pozemku na žalovaného, alebo dojedná
nájomný vzťah k pozemku, alebo dojedná zriadenie vecného bremena, či už mimosúdnou dohodou

s HM SR Bratislava alebo súdnym rozhodnutím. Žalobca prezentoval náročnosť tak časovú, ako aj
právnu a vecnú v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Žalobca pritom ako odborník musel vedieť, že
je možné usporiadanie týchto vzťahov zosúladením skutkového a právneho stavu zápisom vecného
bremena - práva stavby - do katastra nehnuteľností. Ďalej omyl spočíval v tom, že žalobca nepoučilžalovaného o tom, že usporiadanie právneho vzťahu k pozemkom je už vlastne vyriešené zo zákona
č. 182/1993, ktorý v § 23 zriaďuje predmetné vecné bremeno, teda žalovaný mal usporiadaný právny
vzťah k pozemkom už s účinnosťou zákona č. 182/1993 Z. z., t.j. od roku 1993. Pokiaľ teda žalobca

tvrdí, že v dôsledku jeho činnosti zanikla žalovanému povinnosť platiť nájomné, nie je to vôbec pravda,
pretože podľa zákona mal zriadené vecné bremeno - právo stavby už v roku 1993, a teda nikdy mu
takáto povinnosť voči mestu ani nevznikla. Poukázal na to, že dohadovanie odmeny a jej výšky bolo
viazané na to, čo žalobca ako advokát uviedol žalovanému pred podpisom zmluvy a čo aj zadefinoval do
predmetu zmluvy. Je absolútne legitímne očakávanie žalovaného, že za takto dohodnutú odmenu bude

žalobca vykonávať ním popísané činnosti nevediac, že jeho problém je možné vyriešiť zápisom vecného
bremena do katastra, a už vôbec nevediac, že jeho problém je vyriešený zo zákona, a teda je potrebné
iba podať podanie do katastra, ktoré má deklaratórny charakter a ktorého prílohou je znalecký posudok,
geom. plán a kolaudačné rozhodnutie. V prípade, ak by žalobca ako konajúci s odbornou starostlivosťou
riadne poučil žalovaného o takejto možnosti zosúladenia skutkového a právneho stavu, mohol si
žalovaný aj sám objednať znalecký posudok, geom. plán a tento podať na kataster spolu s kolaudačným

rozhodnutím z r. 1980. Za žiadnych okolností nemožno takto dojednanú odmenu vo výške 44.000
eur bez DPH považovať za primeranú za uskutočnenie tohto jedného podania na kataster. Odmena
advokáta v takejto výške za uskutočnenie jedného podania je absurdná a v rozpore s povinnosťou
žalobcu ako advokáta konať čestne a svedomito. Žalobca od žalovaného prevzal preddavok vo výške
4.000 eur bez DPH na výkon jeho činnosti, ktorý mal byť použitý nielen na nevyhnutné prvotné úkony a

s tým spojené ďalšie úkony, ako je geodetické zameranie pozemkov, stavby, vypracovanie geom. plánu,
znaleckého posudku a súvisiace úradné a správne poplatky. Teda znalecký posudok ako aj geom. plán
bol žalobca povinný uhradiť zo zaplateného preddavku a nie je oprávnený si voči žalovanému účtovať
1.440 eur za vyhotovenie znaleckého posudku ako tzv. "priamy náklad" podľa čl. 3 bod. 3 zmluvy. Ďalej
žalovaný poukázal na to, že žalobca na jednej strane uvádza akúsi kombinovanú odmenu s odkazom na

písm. a/ - c/ ods. 1 čl. III. zmluvy a zároveň v písm. a/ dojednáva akúsi osobitnú odmenu popri odmene
dohodnutej podľa písm. a/ až c/ a v kontexte s tým, ešte dojednáva navyše aj preddavok vo výške 4.000
eur za ďalšie úkony. Čl. III. bod 1. písm. a/ zmluvy je preto neurčitý, nejasný a nezrozumiteľný, za čo má
žalovaný zaplatiť žalobcovi 44.000 eur, odporuje zákonu a obchádza zákon o advokácii ako aj vyhlášku
č. 655/2004 Z. z.. Mal za to, že žalobca konal v rozpore s § 18 ods. 1 a 2 zákona o advokácii, ďalej § 6

Advokátskeho poriadku, vyhlášky o odmenách advokátov, že zmluva je neurčitá a nejasná a obchádza
vyššie citované zákony, preto je neplatná s poukazom na § 37 a § 39 OZ a s poukazom na § 18 ods. 1
a 2 zákona o advokácii a § 2 vyhlášky o odmenách advokátov. Zároveň nejde o také vecné bremeno,
ktoré by bolo výsledkom dojednaní s HM SR Bratislava a zároveň je to vecné bremeno vzťahujúce sa k
stavbe, a teda žalovaný nemôže s týmto pozemkom ani disponovať a v prípade zániku stavby mu toto

právo zaniká. Takže nejde o také trvalé usporiadanie právnych vzťahov ako bolo deklarované v zmluve
so žalobcom.

6. Okresný súd Bratislava II vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 24Cb/308/2015-168 zo dňa 01.12.2017
tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 48.000 eur spolu s 9,05 %-ným ročným

úrokom z omeškania odo dňa 12.11.2015 až do zaplatenia a povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.440
eur spolu s 9,05 %-ným ročným úrokom z omeškania odo dňa 15.01.2016 až do zaplatenia spolu s
paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do 3
dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Bratislave uznesením č.k.
4Cob/88/2018-208 zo dňa 20.06.2018 rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/308/2015-168
zo dňa 01.12.2017 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo svojom zrušujúcom
uznesení Krajský súd v Bratislave uviedol, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal a vecnými

a právnymi argumentmi žalovaného, bez uvedenia, ako posúdil niektoré jeho podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty. Takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa atribúty podľa §
220 CSP a nemožno ho považovať za postačujúce a presvedčivé. Súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom neprihliadol a nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného, že k usporiadaniu právnych
vzťahov k pozemkom došlo zákonom č. 182/1993 Z. z., nie činnosťou žalobcu, kedy zápis vecného

bremena nie je výsledkom právnej pomoci a služieb, ktoré poskytol žalobca v zmysle Zmluvy, v dôsledku
čoho žalobcovi neprináleží zmluvne dohodnutá odmena. Ďalej odvolací súd uviedol, že súd prvej
inštancie sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s námietkami žalovaného o neurčitosti, nejasnosti a
nezrozumiteľnosti dojednania odmeny, preddavku a priznania nákladov žalobcovi na znalecký posudokvo výške 1.440 eur. Súd mal konanie žalobcu a taktiež zmluvne dojednanú odmenu právne posúdiť
s ohľadom na ustanovenie § 18 ods. 2 až 5 zákona o advokácii, § 265 Obchodného zákonníka a
rovnako s ohľadom na § 2 Vyhlášky. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že náklad za

vyhotovenie znaleckého posudku nie je priamym nákladom v zmysle čl. III bod. 3 Zmluvy, ale je potrebné
ho považovať za náklad, ktorý bol žalobcom uhradený z preddavku, ktorý mu na tento účel poskytol
žalovaný v čl. III. bod 1 písm. b) Zmluvy a ktorý bol dohodnutý ako súčasť odmeny dojednanej v čl. III.
bod 1. písm. a) Zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa čl. III. bod 1 písm. b) Zmluvy na znalecký
posudok preddavok poskytnutý bol, odvolací súd zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne uložil

žalovanému povinnosť uhradiť dvakrát ten istý náklad, a to jednak vo forme preddavku podľa čl. III bod.
1 písm. b) Zmluvy a jednak vo forme priameho nákladu podľa čl. III bod 3 Zmluvy. Okrem toho odvolací
súd nesúhlasil s výkladom ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka, ktorý podal súd prvej inštancie
ani s právnym záverom súdu ohľadom rozsahu poučovacej povinnosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému.
Odvolací súd poukázal na to, že žalobca ako advokát mal postupovať s odbornou starostlivosťou a keď
zistil skutočnosť, že právne vzťahy k predmetnému pozemku boli vysporiadané zákonom č. 182/1993

Z. z. (§ 23 ods. 5), bol povinný o tom žalovaného ako svojho klienta upovedomiť, a vzhľadom na
rozsah vykonaných úkonov mal zmluvne dohodnutú odmenu primerane znížiť, nakoľko túto nemožno
považovať za primeranú vo vzťahu k žalobcom poskytnutým právnym službám. Vzhľadom na vyššie
uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd vec opätovne prejedná v

intenciách vyššie uvedeného a dôkladne prihliadne na všetky podstatné argumenty žalovaného a riadne
sa s nimi vysporiada.

8. Súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa
ustanovení § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 1 ods.

1, 2 (nesprávne označené ako § 14 ods. 1 a § 24 ods. 2), § 18 ods. 1, 2, 5, § 24 ods. 1, 2, 3, 4 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), § 1 ods. 2,
§ 2 ods. 1, 2, 3, § 5 písm. b), § 6, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, § 13a ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 16 ods. 1, 2
Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
aj „Vyhláška“), § 49a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 265, § 566 zákona

č. 513/1992 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 255 ods. 1 , § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

9. Súd konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že strany sporu uzavreli dňa 08.04.2015 Zmluvu
o poskytovaní právnych služieb, ktorej predmetom bolo poskytovanie právnych služieb advokátskou

kanceláriouAKMSs.r.o.prizastúpeníklientavprávnejveciusporiadaniaprávnychvzťahovkpozemkom
vo vlastníctve hl. mesta SR Bratislavy, ktoré sa nachádzajú pod stavbou vo vlastníctve klienta. Stranami
sporu uzavretá Zmluva o právnej pomoci je svojím charakterom mandátnou zmluvou podľa § 566 a nasl.
OBZ, pričom jej obsah určujú jednak všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka a vzhľadom na
povolaniežalobcu,ajustanoveniazákonaoadvokáciiavyhláškyoodmenáchanáhradáchadvokátovza

poskytovanie právnych služieb. Zmluva o poskytovaní právnych služieb je osobitným druhom mandátnej
zmluvy, ktorou sa advokát zaväzuje poskytovať svojmu klientovi právne služby na úrovni predpokladanej
zákonom o advokácii, teda s odbornou starostlivosťou a klient sa zaväzuje advokátovi za poskytovane
týchto služieb zaplatiť odmenu. Konkrétny obsah a rozsah poskytovanej právnej služby je pritom vždy
podmienený potrebami klienta. Vzhľadom na to, že uvedená zmluva uzavretá medzi stranami sporu

je zmluvou mandátnou, podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka musí byť vykonávanie činnosti v
prospech mandanta odplatné, najmä ak zariadenie záležitostí je predmetom podnikateľskej činnosti
mandatára (§ 566 ods. 2 OBZ). Ustanovenie § 566 ods. 1 korešponduje s § 24 ods. 1 zákona o advokácii
v nadväznosti na § 1 a 2 vyhlášky, ktorý stanovuje, že advokát poskytuje právne služby za odmenu
na základe dohody medzi advokátom a klientom. V konaní ďalej nebolo sporné, že právne vzťahy k

predmetnému pozemku boli vysporiadané zákonom č. 182/1993 Z. z. (§ 23 ods. 5) a teda, že vecné
bremeno - právo stavby na pozemku vzniklo ku dňu 01.01.1993 a patrí žalovanému priamo zo zákona
č. 182/1993 Z. z., ktorý v § 23 ods. 5 vyriešil otázku usporiadania právnych vzťahov k pozemkom
nachádzajúcim sa pod bytovým domami a aj tzv. inými budovami vecným bremenom - právom stavby.

10. Uviedol, že vychádzajúc z obsahu stranami sporu uzavretej zmluvy je nesporné, že strany sporu
si v zmluve dohodli odmenu za poskytovanie právnych služieb pri zastúpení žalovaného ako klienta
v právnej veci usporiadania právnych vzťahov k pozemkom vo vlastníctve hl. mesta SR Bratislavy,
ktoré sa nachádzajú pod stavbou vo vlastníctve klienta (LV č. XXXX, k.ú.: W.), a to pozemkov v k.ú.:W. - parc. č. XXX, parc. č. XXX/X, zapísaných na LV č. XXXX a s touto vecou spojených konzultácií,
porád,vyhotoveníodbornýchposudkov,informácií astanovískvpísomnejforme,posúdeníavyhotovení
právnych dokumentov a v zastúpení v tejto veci na rokovaniach s vlastníkom pozemkov a inými štátnymi

orgánmi za podmienok podľa zmluvy (čl. I., bod 1. zmluvy).

11. Súd konštatoval, že žalobca ako advokát, po oboznámení sa s predmetnou vecou (po doručení
všetkých listín a podkladov) bol povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a keď zistil, že právne
vzťahy k predmetnému pozemku boli vysporiadané zákonom č. 182/1993 Z. z. (§ 23 ods. 5), bol povinný

o tom žalovaného ako svojho klienta upovedomiť a vzhľadom na rozsah vykonaných úkonov, mal
zmluvne dohodnutú odmenu primerane znížiť. Dospel k záveru, že žalobca nevykonal úkony v rozsahu
určenom zmluvou o právnej pomoci, a teda nedošlo zo strany žalobcu k splneniu predmetu zmluvy, preto
mu nemôže patriť odmena dohodnutá za túto činnosť v zmluve.

12. Na druhej strane je rovnako nesporné, že žalobca žalovanému v súvislosti so zápisom vecného

bremena záznam do príslušného katastra poskytol určité právne služby, za ktoré mu patrí odmena,
ktorej výšku však nie je možné odvodzovať zo zmluvy. Súd prvej inštancie opätovne preskúmal a posúdil
postup žalobcu, právnu zložitosť veci, rozsah žalobcom poskytnutých služieb a obsah a náročnosť
žalobcom vykonaných úkonov a s nimi súvisiacu odmenu a dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť,
právne vzťahy k predmetnému pozemku boli vysporiadané zákonom č. 182/1993 Z. z. (§ 23 ods. 5), bolo

povinnosťou žalobcu ako advokáta, ktorý má postupovať pri svojej činnosti s odbornou starostlivosťou,
oznámiť tieto skutočnosti žalovanému ako klientovi, ktorý dôveroval žalobcovi ako svojmu advokátovi
a vyhľadal u neho na tento účel právnu pomoc. S poukazom na postup žalobcu, na obsah právnych
úkonov vykonaných žalobcom a celkový rozsah poskytnutých služieb, ktoré žalobca vykonal, dospel
súd k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať odmenu vo výške, v akej si ju žalobca uplatnil voči

žalovanému, a to aj s poukazom na § 265 OBZ a § 2 ods. 2 Vyhlášky.

13. Vzhľadom na to, že činnosť žalobcu spočívala v úkonoch súvisiacich s deklaratórnym zápisom
záznamov do katastra nehnuteľností s potrebnými prílohami, súd dospel k záveru, že žalobcovi ako
advokátovidanejvecimôžeakoprimeranáodmenaprináležaťtarifnáodmenaurčenápodľaustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky vo výške 1/13 výpočtového základu za rok 2015 podľa počtu úkonov
právnej služby. Takto určenú odmenu súd považoval, aj vzhľadom na obsah podaní žalobcu, za
primeranú náročnosti veci. Súd pri určení výšky odmeny vychádzal aj z toho, že napr. v spore o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zákon o súdnych poplatkoch, pokiaľ ide o vyrubenie súdneho
poplatku za návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, upustil od jeho určenia podľa položky

1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov percentuálnou sadzbou zo základu, ktorým bola hodnota
nehnuteľnosti a od 01.07.2007 stanovil súdny poplatok za takýto návrh pevnou sumou podľa písmena
b/ danej položky sadzobníka. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo
65/2008. Uviedol, že v danej veci nemožno prehliadnuť, že podaným návrhom na kataster malo dôjsť
len k deklaratórnemu zápisu platného a existujúceho stavu vyplývajúceho priamo zo zákona, teda týmto

úkonom sa mala len odstrániť existujúca právna neistota a zosúladiť skutkový stav so zápisom v katastri;
podaným návrhom sa v danom prípade teda nemalo (a ani nemohlo) priamo priznať právo, hodnota
ktorého je vyjadriteľná v peniazoch. Konštatoval, že ak by súd aj považoval žalobcom vykonané úkony
za úkony právnej služby v zmysle § 13a ods. 1 vyhlášky a považoval by vykonanie týchto úkonov za
preukázané (čo žalobca v konaní však bez pochybností nepreukázal) a priznal žalobcovi odmenu za

všetky ním vykonané úkony v plnej výške základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon (vrátane
všetkých žalobcom tvrdených porád s klientom, pričom ani jednu poradu s klientom žalobca nepreukázal
a nepreukázal ani dĺžku trvania porady, ani čo bolo jej predmetom), celkovo by potom žalobcovi patrila
odmena za 22 úkonov právnej služby v hodnote 65,43 eur za jeden úkon; čo spolu predstavuje odmenu
1.439,46 eur (22 úkonov x 65,43 eur).

14. Pokiaľ ide o náklady za vyhotovenie znaleckého posudku, poukázal na názor odvolacieho súdu,
že tento náklad nie je priamym nákladom v zmysle čl. III bod. 3 Zmluvy, ale je potrebné ho považovať
za náklad, ktorý bol žalobcom uhradený z preddavku, ktorý mu na tento účel poskytol žalovaný v čl.
III. bod 1 písm. b) Zmluvy a ktorý bol dohodnutý ako súčasť odmeny dojednanej v čl. III. bod 1. písm.

a) Zmluvy. Náklady na vypracovanie znaleckého posudku predstavujú sumu 1.440 eur. Žalobca dostal
zaplatený preddavok 4.000 eur, ktorý v planom rozsahu pokrýva tak žalobcovu odmenu za poskytnuté
právne služby (1.439,46 eur bez DPH) ako aj náklady na vypracovanie posudku (1.440 eur + 1.439,46eur = 2.879,46 eur bez DPH). Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol,
keď dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods.
1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

16. Žalobca mal za to, že v predmetnej právnej veci súd porušil základný princíp legality v občianskom
konanítým,žepostupovalvrozporesčl.16ods.1CSP,keďnepostupovalvsúladesplatnýmiaúčinnými

procesnými predpismi (Civilný sporový poriadok) ako aj hmotnoprávnymi predpismi (Zákon o advokácii,
Vyhláška 655/2004 Z. z., Občiansky zákonník), ktoré obsahujú správnu právnu kvalifikáciu a podmienky
uplatneného žalobného nároku. Poukázal na čl. 2 ods. 1, 2, čl. 16 ods. 1, čl. 15 ods. 1, čl. 3 ods. 1, 2,
čl. 6 ods. 1, čl. 8 CSP. Vzhľadom na celkový kontext odôvodnenia (formalizmus, nepreskúmateľnosť,
výklad zákona v diametrálnom rozpore s jeho účelom a zmyslom) žalobca namietal nedodržanie princípu

spravodlivého súdneho konania a nedodržanie práva na spravodlivý proces, garantované v čl. 46 Ústavy
SR. Žalobca mal za to, že skutočnosti, z ktorých odvodzuje dôvodnosť žalobného návrhu v konaní
preukázal konkrétnymi listinnými dôkazmi, a naopak, žalovaný jeho skutkové tvrdenia a používanú
procesnú obranu nepreukázal. Súd, podľa názoru žalobcu, nepostupoval podľa vyššie uvedených
základných princípov civilného sporového konania a konanie trpí závažnými procesnoprávnymi ako aj

hmotnoprávnymi nedostatkami, a to i. nedostatočné zistenie skutkového stavu a nevysporiadanie sa
s nárokom tvoriacim predmet konania (nezaplatená faktúra za právne služby - vysporiadanie vecného
bremena), ii. nesprávne právne posúdenie veci pri aplikovaní zákona a neaplikovanie relevantných, na
vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona (najmä príslušných ustanovení Zákona o advokácii, Vyhlášky
655/2004 Z. z. a Občianskeho zákonníka), iii. nepreskúmateľnosť prijatých záverov súdu a vzájomná

rozpornosť niektorých prijatých záverov súdu s platným právom.

17. Namietal, že napádané rozhodnutie je popretím zmyslu a účelu úpravy odplatnosti právneho vzťahu
advokáta a klienta podľa § 24 Zákona o advokácii a povinnosti klienta poskytnúť odmenu, ak bola
dohodnutá, pričom z pohľadu odôvodnenia je napadnuté rozhodnutie nelogické, najmä so zreteľom na

skutkové a právne skutočnosti uvádzané v odôvodnení rozhodnutia. Podstatnou právnou skutočnosťou
a právnou otázkou, ktorou sa súd v rozpore s viazanosťou žalobným návrhom nevysporiadal a neriešil, je
povinnosť žalovaného zaplatiť dohodnutú zmluvnú odmenu v čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o poskytovaní
právnych služieb v prípade zápisu vecného bremena práva stavby a priame náklady poskytovateľa
právnych služieb na vyhotovené znalecké posudky a potrebné geodetické práce a zamerania podľa čl.

3 ods. 3 Zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným
ako klientom podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii.

18. Uviedol, že nespornosť existencie zmluvy spôsobuje, že súd je v súlade s platným právom
a ustálenou judikatúrou viazaný pri rozhodovaní veci dojednanou zmluvnou odmenou. Odplatnosť

právneho vzťahu medzi advokátom a klientom vyplýva priamo zo zákona. Dal do pozornosti § 21 ods.
1, 2, 3 zákona o advokácii, § 2 ods. 2, 3, § 5 písm. b) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Tvrdil, že právo
na odmenu podľa čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej pomoci v súlade s ustálenou judikatúrou
vzniklo žalobcovi obstaraním záležitosti, ktorou je v súdenej veci zápis vecného bremena práva stavby
vo vlastníctve žalovaného, ako oprávneného z vecného bremena, do katastra nehnuteľností a zápis

oprávnenia z vecného bremena v prospech žalovaného (ťarcha) na LV č. XXXX k pozemkom v k.ú.
W., parc. č. XXX, XXX/X. Žalovaný v konaní preukázal, že výsledok obstarania záležitosti bol ku dňu
rozhodovania súdu stále zapísaný na LV č. XXXX a LV č. XXXX, s tým, že žalovaný stavbu zapísanú
na LV č. XXXX, v prospech ktorej je zapísané vecné bremeno práva stavby na základe právnej služby
žalobcu medzičasom previedol na tretiu osobu, personálne prepojenú štatutárom žalovaného V.. F. S.. V

konaní nie je preukázané, že zmluvne dohodnuté plnenie, ktoré bolo predmetom obstarania podľa čl. III
ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej pomoci z 08.04.2015, t.j. zápis vecného bremena práva stavby a ťarchy
z neho vyplývajúcej, by bolo sporné. V súlade s § 24 ods. 1 zákona o advokácii v spojení s § 1 ods. 2
Vyhláškyč.655/2004Z.z.avsúlades§730OZježalovaný(príkazca)povinnýposkytnúť,resp.nahradiťžalobcovi dohodnutú odmenu podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 2 písm. b/ Vyhlášky č. 655/2004 Z.
z.) za úplné vybavenie veci, resp. súboru vecí, ktoré bolo predmetom obstarania a dohodnutej výšky
odmeny podľa čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 08.04.2015 - zápis vecného

bremena práva stavby do katastra nehnuteľností. V súlade s vykonaným dokazovaním zanikla Zmluva
o právnej pomoci úplným dokončením obstarania. Súd, podľa žalobcu, rozhodol v rozpore s § 217 ods.
1 CSP. Na sporovú vec nemožno aplikovať § 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. V konaní nebolo preukázané,
že žalobcovi by patrila iba pomerná časť dohodnutej paušálnej odmeny. Zmluva o právnej pomoci zo
dňa 08.04.2015 zanikla pri primeranom použití § 33b ods. 1 písm. b) OZ zápisom vecného bremena

práva stavby podľa čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej pomoci na príslušné listy vlastníctva.

19. Mal za to, že na uvedenú vec súd nesprávne aplikoval § 24 ods. 1 a 3 zákona o advokácii, ako
aj § 1 ods. 2, § 2 ods. 2 a § 5 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a následne dospel k nesprávnemu a
nepreskúmateľnému záveru. Súd neuviedol, z ktorého ustanovenia vyplýva povinnosť žalobcu zmluvne
dohodnutú odmenu primerane znížiť. Mal za to, že súdom tvrdená povinnosť nemá oporu v platnom

práve. Obstarávanou vecou v prospech žalovaného bolo podľa čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej
pomoci obstarať zápis vecného bremena práva stavby v prospech stavby vo vlastníctve žalovaného
(príkazcu podľa § 724 OZ) a nie v prospech vlastníka pozemku, ako zmätočne ustálil súd. V bode 18
odôvodnenia, kde súd uvádza zistený skutkový stav, uviedol, že dňa 20.07.2015 podal žalovaný na
Okresný úrad Bratislava, odbor katastrálny, Návrh na zápis práva k nehnuteľnosti záznamom, podpísaný

predsedom predstavenstva (pozn. žalovaného) J.. V. S. (návrh vypracovaný žalobcom). Poukázal na
to, že návrh podal žalobca a nie žalovaný. Nesplnenie povinnosti informovať klienta je podľa žalobcu
týmto dôkazom v konaní vyvrátené.

20. Žalobca ďalej namietal záver súdu v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Mal za to,

že súd nesprávne chápe základný kontext vzťahu žalobcu a žalovaného a nemal ujasnené základné
skutočnosti. Súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá. Súd
neuviedol právny základ pre takúto činnosť v prípade dohodnutej odmeny podľa § 24 ods. 3 zákona
o advokácii v medziach príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. OZ. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, zápisu vecného bremena dňa 04.11.2015 predchádzala rozsiahla činnosť a štúdium

stavebnotechnických dokumentov predkladaných žalovaným žalobcovi priebežne, resp. ktoré si žalobca
musel zabezpečovať sám z príslušných archívov. Poukázal na § 730 OZ a uviedol, že v súdenej
veci sa uplatňuje zmluvná odmena dohodnutá v čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej pomoci, nie
odmena obvyklá. Namietal, že súd rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým stavom, keď v konaní
je zistené, že klient (žalovaný) bol informovaný o postupe podľa zákona č. 182/1993 Z. z., keď sám

podpisoval návrh podania do katastra nehnuteľností a v rozpore s ustálenou judikatúrou na základe
sporného postupu uviedol súd záver, že odmenu vo výške v akej si ju žalobca uplatnil, nie je možné
žalobcovi priznať. Namietal, že v rozpore s § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, z
ktorých dôkazov vychádzal, ako ich posúdil vo vzťahu k právnemu posúdeniu uvedenému v bode 31.
odôvodnenia rozsudku. Uvedené právne posúdenie s odkazom na § 265 OBZ a § 2 ods. 2 Vyhlášky

č. 655/2004 Z. z. je právnym posúdením v rozpore podľa ustálenej judikatúry, podľa ktorej je daný
občianskoprávny charakter zmluvy o právnej pomoci zo dňa 8.4.2015 a jej podriadenie pod § 724 a nasl.
OZ, čo vylučuje súdom aplikovaný § 265 OBZ a posúdenie vzťahu ako obchodného. Súd tiež riadne
neodôvodnil aplikáciu § 2 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z..

21. Žalobca uviedol, že vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav uvádzaný súdom v bode 20.
odôvodnenia vylučuje možnosť, že dohodnutá odmena je v rozpore s dobrými mravmi. Na str. 16
rozhodnutia sa uvádza „z obsahu sms správy zo dňa 02.04.2015 zaslanej od užívateľa F. S. z tel. č.
+XXX XXX XXX XXX vyplýva cit. „Miloš podpísal som to. 3 veci som pozmenil (bez odkladu, 44.000,
záloha 4.000).“ Poukázal na § 727, § 728 OZ. Uviedol, že žalobca bol v priebehu poskytovania právnej

služby priebežne, aj bez jeho žiadosti, informovaný, všetky podania podpisovali štatutári žalovaného.
Po podpise Návrhu zo dňa 20.07.2015 ani v priebehu postupných zmien a doplňovania listín k návrhu
(od 20.07.2015 do 28.09.2015), žalovaný prostredníctvom štatutárneho zástupcu alebo ním poverenej
osoby nežiadal zníženie dohodnutej odmeny a preddavku v zmysle Zmluvy o právnej pomoci zo dňa
08.04.2015. Mal za to, že súd nesprávne aplikoval § 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., lebo v konaní sa

nepreukázal zánik zmluvy o právnej pomoci v dôsledku neposkytnutia právnej služby až do úplného
vybavenia veci (primerane podľa § 731 OZ). S poukazom na právnu vedu a ustálenú rozhodovaciu prax
(napr. 5Cdo/102/2018) súd po právnej stránke nesprávne posudzoval vec podľa § 265 OBZ, a Zmluvu
o právnej pomoci zo dňa 08.04.2015 posudzoval ako zmluvu svojím charakterom mandátnu podľa §566 a nasl. OBZ a nie ako zmluvu príkaznú, a tým podriadenie zmluvného vzťahu pod ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 724 a nasl. OZ, § 33b OZ). Voči žalobcovi bolo tak v konaní porušené
právo na spravodlivý súdny proces a právna istota v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP. Namietal, že súd v

rozpore s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR rozhodoval o úprave
dohodnutej výšky odmeny. V rozpore s § 220 ods. 2 CSP sa v odôvodnení rozsudku súd nevysporiadal
s požiadavkou žalobcu aplikovať na predmet sporu rozhodnutie ÚS SR sp. zn. 106/2018 zo dňa
08.02.2018, podľa ktorého neprislúcha súdu moderačné právo upraviť dohodnutú výšku ako aj riešenie
aplikované ústavným súdom v otázke princípu autonómie zmluvnej vôle.

22. Žalobca ďalej namietal, že súd sa pri rozhodovaní neriadil zásadou hodnotenia dôkazov upravenou
v § 191 ods. 1 CSP, keď v konaní nemal riadne ustálený okruh dôkazov. V bode 20. odôvodnenia súd
uvádza, že opätovne vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, svedka a oboznámením listinných
dôkazov predložených stranami. V bode 21. odôvodnenia v rozpore s vetou prvou bodu 20. súd uvádza,
že nevykonal dokazovanie opätovným výsluchom štatutára žalovaného ani opätovným výsluchom

svedka J.. W., nakoľko má za to, že obaja menovaní už boli v konaní vypočutí, strany sporu mali dostatok
priestoru na to, aby im mohli položiť všetky potrebné otázky, a vykonanie dokazovania ich opätovným
výsluchom nepovažuje súd za potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Taktiež zistený skutkový stav je
neúplný, keď medzi vykonanými dôkazmi sa nenachádzajú GP č. 09/2015, ktorý tvoril prílohu Žiadosti
zo dňa 22.06.2015 a z hľadiska časového a obsahového významu sms komunikácia od pracovníka

žalovaného J.. V. W. zo dňa 05.10.2015. Namietal záver súdu ohľadne primeraného zníženia odmeny,
ktorá bola vo výške návrhu žalovaného. Namietal i závery súdu v otázke odbornej starostlivosti, ktoré
je podľa neho v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou a ustanoveniami zákona. Okrem toho, súd
sa nevysporiadal v rozpore s § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia s argumentáciou žalobcu
v jeho písomnej záverečnej reči. Súd sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcu počas konania,

ktorou poprel právnu argumentáciu žalovaného o neprimeranosti odmeny, jej primeraného zníženia
alebo ohľadne tarifnej odmeny.

23. Mal za to, že v súlade s vymedzeným obsahom pojem odborná starostlivosť (I. US 454/2019) a
účelom a zmyslom súd nesprávne vyložil a právne posúdil skutkový stav medzi žalobcom a žalovaným.

Posúdenie výkonu odbornej činnosti žalobcu súdom bolo v rozpore s poslaním advokáta (§ 1 ods. 1 a
2 zákona o advokácii), § 18 ods. 1, 2 a 4 zákona o advokácii, § 1 až 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., §
2 ods. 1 Advokátskeho poriadku, keď žalovaný vlastnými dôkazmi len potvrdil dôvodnosť žalovaného
nároku, najmä zápisom vecného bremena práva stavby, pri ktorom použil žalobca svoje vedomosti,
skutkové a právne argumenty získané z dlhoročnej praxe a najmä možnosti dané právnym poriadkom,

v tomto prípade v § 24 ods. 1 zákona č. 183/1992 Zb. v znení účinnom od 01.10.2014 a právnou
službou primerane aplikoval a využil túto možnosť na zápis vecného bremena práva stavby k budove,
vo vlastníctve žalovaného a v čase podpisu zmluvy o právnej pomoci zapísanú ako budova zdravotného
strediska a sociálnych služieb (kód 12), ktorá nebola v zákone č. 183/1992 Zb. explicitne uvedená
ako druh stavby, ku ktorej je od účinnosti zákona zriadené právo vecného bremena, ako to pochybne

vyložil súd. Možnosť primeranej aplikácie § 24 ods. 1 zákona č. 183/1992 Zb. sa preukázala až na
základe zápisu vecného bremena práva stavby záznamom Z-14754/15 ku dňu 04.11.2015 po takmer 6
mesiacoch od podpisu Zmluvy o právnej pomoci, a viac ako 2 mesiace po podaní návrhu na zápis zo
dňa 20.07.2015. V súlade s § 727 OZ vykonal žalobca vyúčtovanie a znížil dohodnutú odmenu v súlade
so zákonom o celú výšku poskytnutého preddavku.

24.Daldopozornosti,žespoukazomnadohodnutúzmluvnúodmenuvpaušálnejvýške(§5ods.1písm.
b vyhlášky 655/2004 Z. z.) poskytol žalobca súdu prehľad činnosti v súlade s § 6 Vyhlášky. Namietal, že
súd nesprávnym právnym záverom nezakladajúcim sa na zistenom skutkovom stave a platnom práve,
bez riadneho preukázania úkonov ustálil, že celkovo by potom žalobcovi patrila odmena za 22 úkonov

právnej služby v hodnote 65,43 eur za jeden, čo spolu predstavuje odmenu 1.439,46 eur (22 úkonov x
65,43 eur) a spôsobil to, že porušil právnu istotu žalobcu v rozpore s čl. 2 ods. 2 CSP, nakoľko medzi
žalobcom a žalovaným nebola dohoda o výške odmeny podľa jednotlivých úkonov právnej služby, ale
paušálna odmena za úplné vybavenie veci, pričom súd nemôže svojvoľne uvádzať, že išlo o právnu
vec, ktorú nie je možné oceniť peniazmi a prináleží za úkon právnej služby len 1/13 základnej sadzby.

Nelogickosť a ústavná neudržateľnosť je podľa žalobcu daná aj tým, že ani ustanovenia § 724 OZ o
príkaznej zmluve a rovnako tak Vyhláška č. 655/2004 Z. z. pojem primeraná cena za výkon právnej
služby nepozná, v § 730 OZ sa hovorí len o zmluvne dohodnutej alebo obvyklej odmene (nie primeranej).
Uviedol, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/65/2008, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, sa natento spor nemôže vzťahovať, nakoľko v ňom išlo o rozhodnutie o trovách konania, nie posudzovanie
zmluvnejdohodnutejodmenyzaúplnévybavenieveciaokremtohouvedenézáveryostanovenízákladu
určenia výšky tarifnej odmeny sú neskoršou rozhodovacou praxou prekonané. Poukázal na to, že súd pri

svojich právnych záveroch v bode 34. odôvodnenia rozsudku opomenul aplikovať § 15 a nasl. Vyhlášky
č.655/2004Z.z.avôbecneuvažovalsnárokompopriodmenenanáhraduhotovýchvýdavkovanáhradu
za stratu času (§ 17 Vyhlášky).

25. Žalobca zdôraznil, že žalovaný poskytol v súlade s čl. III ods. 1 písm. b) Zmluvy o právnej pomoci

preddavok výslovne dohodnutý ako preddavok na odmenu. Zmluva o právnej pomoci zanikla dňa
04.11.2015 splnením príkazu podľa čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej pomoci. V súlade s § 727 OZ
žalobca (príkazník) previedol dňa 05.11.2015 všetok úžitok z poskytnutej právnej služby na žalovaného
(štatutára V.. F. S.) a z dôvodu poskytnutého nespotrebovaného preddavku na odmenu vo výške 4.000
eur sa tento nespotrebovaný preddavok v celosti zmluvnými stranami použil ako úhrada časti zmluvnej
odmeny. Odmena 44.000 eur bez DPH sa znížila na 40.000 eur bez DPH o celý preddavok z dohodnutej

odmeny. Ku dňu 05.11.2015 sa preddavok v súlade s jeho účelom (preddavok na odmenu) použil
ako úhrada časti dohodnutej zmluvnej odmeny. Ako vyplýva z čl. III ods. 3 Zmluvy o právnej pomoci
priamy náklad je povinnosť uhradiť žalobcovi popri zmluvnej odmene, nie je súčasťou odmeny. Výklad
a aplikácia čl. III ods. 3 súdmi je podľa žalobcu v rozpore s ich doslovným znením a v rozpore s § 15
ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a § 728 OZ. Namietal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, a to tak procesných ako aj skutkových.
Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie
návrhu žalobcu zo dňa 02.12.2015 v celom rozsahu, zaviaže žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy
s príslušenstvom a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

26. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 25.09.2020. Napadnutý
rozsudok považoval za vecne správny, vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu,
náležitého skúmania a vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov a vydaného na základe správneho
právneho posúdenia veci, taktiež za preskúmateľný, dostatočne odôvodnený a dávajúci odpovede na

otázky, ktoré boli predmetom zisťovania a dokazovania v konaní. Zastával názor, že žalobcom uvádzané
odvolacie dôvody nie sú naplnené, pričom žalobca opomenul uviesť, že v danom prípade išlo o nový
rozsudok vydaný v konaní po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím Krajského súdu v
Bratislave, ktorým stanovil svoj záväzný právny názor pre ďalšie konanie, čo podľa žalovaného žalobca
v podanom odvolaní nereflektoval. Poukázal na to, že súd sa so žalovaným nárokom na zaplatenie

sumy 48.000 eur s príslušenstvom dostatočne a riadne vysporiadal, pričom svoje posúdenie uvedeného
nároku dostatočne a riadne odôvodnil. Zdôraznil spôsob, akým bola vec žalovaného vybavená, a to
zápisom vecného bremena - práva stavby podľa § 23 zákona č. 182/1993 Zb. do katastra nehnuteľností,
ktoré však vzniklo zo zákona, bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu. Takéto usporiadanie právnych
vzťahov zákonom č. 182/1993 Z. z. v žiadnom prípade nepredstavuje naplnenie predmetu Zmluvy

o poskytovaní právnych služieb zo dňa 08.04.2015, pričom žalobcovi by mohla prináležať zmluvná
odmena len a výlučne v prípade naplnenia činností, ktoré predstavujú predmet zmluvy. Pri výklade toho,
čo je predmetom Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
správne vychádzal z článku I tejto zmluvy, kde je presne a vymenovaný a určený druh právnej veci a
spôsob ako sa táto právna vec bude zo strany poskytovateľa právnej služby riešiť. Uviedol, že v konaní

bolo preukázané, že žalobca ako advokát nevykonal žiaden z úkonov z dohodnutého rozsahu právnych
služieb v zmysle čl. I. bod. 1 Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, teda nenaplnil predmet zmluvy.
Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď rozhodol, že žalobca
nevykonal úkony v rozsahu určenom zmluvou o právnej pomoci, a teda nedošlo zo strany žalobcu k
splneniu predmetu zmluvy, preto mu nemôže patriť odmena dohodnutá za túto činnosť. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že žalobca ako advokát nepoučil žalovaného ako svojho klienta, že mu zo
zákonapatrívecnébremeno-právostavbypodľa§23ods.5zákonač.182/1993Zb.,pričomhonepoučil
o tom, za čo patrí žalobcovi odmena. Žalobca ponechal žalovaného vo vedomí, že vecné bremeno ako
právo bezplatného užívania je nutné dojednať, prípadne vysúdiť s Hlavným mestom SR Bratislava. Ak by
žalovaný mal vedomosť o spôsobe vybavenia jeho veci formou deklaratórneho zápisu vecného bremena

na kataster nehnuteľností, nemusel by na tento účel osloviť žalobcu ako odborne spôsobilú osobu na
poskytovanie právnych služieb a právneho poradenstva za odplatu, a v žiadnom prípade by nesúhlasil
so žalobcom navrhnutou odmenou, ktorá mala byť dojednaná za absolútne odlišný okruh činností.27. Žalovaný ďalej poukázal na to, že posúdenie predmetnej Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo
dňa 08.04.2015 ako príkaznej zmluvy podľa § 724 OZ je novým a prekvapivým argumentom zo strany
žalobcu, ktorý však nevyplýva z jeho doterajších prednesov, a už vôbec nie z ustálenej judikatúry ani

z právnej vedy. V tejto súvislosti dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR zo dňa 01. júla 2014, sp.
zn. IV. ÚS 260/2014-33, v ktorom sa Ústavný súd SR na základe relevantnej judikatúry a právnej vedy
priklonil k záveru, že zmluvu o poskytovaní právnych služieb uzatvorenú medzi dvoma podnikateľmi pri
výkone ich podnikateľskej činnosti je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka,
k čomu má najbližšie práve mandátna zmluva podľa § 566. Keďže príkazná zmluva je upravená iba v

Občianskom zákonníku, žalovaný sa domnieval, že jediným zmyslom a účelom takejto argumentácie
je snaha žalobcu vyhnúť sa aplikácii ustanovenia § 265 OBZ o poctivom obchodnom styku. Konanie
žalobcu, ktorý si bol od začiatku vedomý skutkového a právneho stavu, že ide o deklaratórny zápis
vecného bremena do katastra nehnuteľností, avšak žalovaného uvádzal do omylu v otázke rozsahu
a druhu potrebných právnych činností, využívajúc jeho neznalosť a dôveru, ktorú ako advokát u
žalovaného požíval, predstierajúc úplne iný právny stav a vykonanie iných právnych činností, než v

skutočnosti pre žalovaného vykonal, je jednoznačne porušením poctivého obchodného styku a je v
rozpore s § 265 OBZ, preto nepožíva právnu ochranu. Zastával názor, že odmena vo výške 52.800
eur za podanie návrhu do katastra nehnuteľností na zosúladenie skutkového a právneho stavu, t.j. na
deklaratórny zápis práva stavby podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb., ktoré vyplýva zo zákona,
bola jednoznačne dojednaná v rozpore s dobrými mravmi, pričom dohodnúť takúto sumu bolo možné

iba v omyle, ktorý vyvolal žalobca. Pri aplikácii § 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno podľa žalovaného
bez akýchkoľvek pochýb ustáliť, že odmena vo výške 52.800 eur s DPH za poskytnutú právnu službu
- podanie návrhu do katastra nehnuteľností na zápis vecného bremena práva stavby podľa § 23 ods.
5 zákona č. 182/1993 Zb., ktoré vzniklo zo zákona, a teda existuje bez ohľadu na to, či je alebo
nie je zapísané v katastri nehnuteľností, je absolútne neprimeraná, nezákonná, rozporná s poctivým

obchodným stykom, a ani z tohto dôvodu by žalobcovi na ňu nemohol vzniknúť právny nárok. Nemožno
v tejto súvislosti opomenúť, že žalobca prevzal od žalovaného zálohu vo výške 4.000 eur, ktorú do
dnešného dňa nevrátil a ani riadne nevyúčtoval. Nie je teda pravdou tvrdenie žalobcu, že by nedostal
žiadnu odmenu a že by došlo k porušeniu princípu odplatnosti.

28. Zastával názor, že žalobca ako advokát už od samotného začiatku nepostupoval s odbornou
starostlivosťou podľa § 18 ods. 2 a ods. 3 zákona o advokácii a uviedol od samého začiatku žalovaného
do omylu v otázke rozsahu právnych služieb, za ktoré mu prináleží odmena, pričom v zmysle § 18
ods. 5 zákona o advokácii by mu nemala patriť odmena za žiaden z úkonov právnej služby. Ak však
súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca vykonal pre žalovaného určité právne služby v súvislosti

s vypracovaním a podaním návrhu na príslušný okresný úrad, katastrálny odbor, možno považovať
za správny záver súdu, že žalobcovi ako advokátovi v danej veci by mohla ako primeraná odmena
prináležať iba tarifná odmena určená podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004
Z. z. vo výške 1/13 výpočtového základu za rok 2015 podľa počtu úkonov právnej služby. Predmetom
skutočnej právnej pomoci žalobcu bolo zastupovanie klienta - žalovaného v konaní pred orgánom štátnej

správy - Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pri ktorom je potrebné vychádzať z
neurčitej, resp. neurčiteľnej hodnoty veci a za základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby považovať 1/13 výpočtového základu, t.j. sumu 64,53 eur platnú za rok 2015. K námietke žalobcu,
že súdy nemajú moderačné oprávnenie vo vzťahu k advokátskej odmene žalovaný uviedol, že konajúce
súdy nevykonali žiadnu moderáciu zmluvne dohodnutej výšky odmeny, ale rozhodli v tom zmysle,

že žalobca mal svoju odmenu sám primerane znížiť, resp. od začiatku ju dohodnúť ako primeranú s
prihliadnutím na skutočne vykonaný rozsah a povahu právnych činností, ktoré pre žalovaného vykonal
tak, aby dojednaná odmena spĺňala požiadavky dobrých mravov a poctivého obchodného styku. Keďže
žalobca takto nepostupoval, nemožno na ním dohodnutú zmluvnú odmenu vôbec prihliadať, pričom
podľa § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa

použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene. Zdôraznil, že tarifná odmena podľa § 11 ods. 1
písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nepredstavuje moderáciu pôvodne dohodnutej zmluvnej odmeny,
ani pomerné zníženie dohodnutej paušálnej odmeny podľa § 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale ide o novú
odmenu odvíjajúcu sa od skutočne vykonaných právnych služieb žalobcu pre žalovaného, ktorá nie je
odvodená od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ale vyplýva z § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004

Z. z. pre prípad, akoby nebola žiadna dohoda o odmene. Súd prvej inštancie správne poukázal na aj
na tú skutočnosť, že žalobca dostal zaplatený preddavok 4.000 eur, ktorý v plnom rozsahu pokrýva
tak žalobcovu odmenu za poskytnuté právne služby, ako aj náklady na vypracovanie posudku. Dodal,
že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie riadne nepreukázal koľko a akých úkonov právnejslužby pre žalovaného vykonal, pričom ním tvrdených 22 úkonov právnej služby ostalo len v rovine jeho
nepodložených tvrdení. Celková suma, ktorú si podľa názoru žalovaného môže žalobca uplatňovať je
najviac 2.315,04 eur.

29. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca poukazuje na údajnú ekonomickú hodnotu vecného bremena,
ktorá je však v danom prípade irelevantná, nakoľko žalobca svojou právnou činnosťou hodnotu vecného
bremena pri jeho deklaratórnom zápise do katastra nehnuteľností nijako nezlepšil ani nezvýšil, nakoľko
toto vecné bremeno by bolo platné a účinné aj bez ohľadu na samotný zápis v katastri nehnuteľností

vykonaný žalobcom. Poukázal i na správnosť rozhodnutia súdu ohľadom nákladu za vyhotovenie
znaleckého posudku, ktorý nie je priamym nákladom v zmysle čl. III bod. 3 Zmluvy, ale je potrebné
ho považovať za náklad, ktorý bol žalobcom uhradený z preddavku, ktorý mu na tento účel poskytol
žalovaný v čl. III. bod 1 písm. b) Zmluvy a ktorý bol dohodnutý ako súčasť odmeny dojednanej v čl. III.
bod 1. písm. a) Zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa čl. III. bod 1 písm. b) Zmluvy na znalecký
posudok preddavok poskytnutý bol, nie je možné uložiť žalovanému povinnosť uhradiť dvakrát ten istý

náklad, a to jednak vo forme preddavku podľa čl. III bod. 1 písm. b) Zmluvy a jednak vo forme priameho
nákladu podľa čl. III bod 3 Zmluvy. V ďalších skutkových a právnych tvrdeniach sa žalovaný pridržal
svojich písomných a ústnych prednesov a vyjadrení uvedených v konaní pred súdom prvej inštancie. Na
základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a
zároveň priznal žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

30. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 26.10.2020. Zdôraznil,
že predmetom konania bola žalovaná suma z titulu dvoch rôznych nárokov, a to a) peňažný nárok na
doplatenie dohodnutej zmluvnej odmeny (podľa čl. 3 ods. 1 Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci), b)
peňažný nárok na zaplatenie nevyhnutných nákladov spojených s dosiahnutým výsledkom - zápisom

vecného bremena práva stavby v prospech žalovaného (podľa čl. 3 ods. 4 Zmluvy o poskytovaní
právnej pomoci). Trval na tom, že zjavná nesprávnosť je v tom, že nárok v zmysle bodu b) vyjadrenia,
nebol zaplatený preddavkom na zmluvnú odmenu a súd bol preto povinný posudzovať uvedené nároky
samostatne v súlade s uzavretou Zmluvou o právnej pomoci a dohodnutou paušálnou odmenou (§ 2 ods.
2 písm. b) v spojení s § 5 písm. b) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 3 MCdo 8/2001 zo dňa 09.05.2012. Zdôraznil, že v konaní nebolo sporné, že medzi stranami
sporu došlo k platne uzavretej zmluve o právnej pomoci, taktiež medzi stranami sporu došlo k dohode
o zmluvnej odmene za poskytnutie právnej pomoci, a to na základe vzájomného konsenzu, keď výšku
zmluvnej odmeny navrhol samotný klient a advokát ju akceptoval a zároveň advokát poskytol klientovi
právnu pomoc v dohodnutom rozsahu vymedzenom v Zmluve o poskytnutí právnej pomoci. Žalobca mal

za to, že v súlade s čl. 8 CSP si v konaní riadne splnil svoju dôkaznú povinnosť, keď vyššie uvedené
preukázal. Napriek tomu, že žalovaný vyššie uvedené skutočnosti výslovne nepoprel a v zmysle § 151
ods. 1 CSP sa považujú za nesporné, súd aj napriek tomu žalobu zamietol. Vo vzťahu k argumentácii
žalovaného zdôraznil, že žalovaný neinicioval od roku 2015 žiadne disciplinárne konania voči žalobcovi
ako advokátovi, ktoré by mohlo ním tvrdené nepravdivé skutočnosti prípadne preukázať. Ďalej poukázal

na názory ustálenej súdnej praxe ohľadom pojmu odborná starostlivosť, ktorý bol podľa názoru žalobcu
nesprávne v konaní vykladaný žalovaným a nesprávne prevzatý aj v napadnutom rozhodnutí. Žalobca
pri poskytovaní právnych služieb žiadnym spôsobom nepochybil, nekonal v rozpore so Stavovskými
predpismi a žiadna škoda klientovi nevznikla, práve naopak, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné
obohatenie, keď nezaplatil za právne služby a má na trvalo a bezodplatne vysporiadanú vec tak, že

tým ušetril značné finančné prostriedky. Všeobecný súd nemá v zmysle § 3 CSP právomoc v civilnom
sporovom konaní, kde rozhoduje o nezaplatenej zmluvnej odmene advokáta zo strany jeho klienta
(nezaplatenej faktúre) záväzne konštatovať alebo právne posudzovať konanie advokáta v súlade so
zákonom o advokácií alebo advokátskym poriadkom, nakoľko jediný kompetentný orgán s disciplinárnou
právomocoujevtomtosmereSlovenskáadvokátskakomora,ažjejrozhodnutiebymohlobyťpodrobené

prieskumuvrámcitzv.správnehosúdnictva.Uviedol,žežalovanýsústavnezavádzaazmätočnevykladá
čl. III Zmluvy o právnej pomoci. Dal do pozornosti, že Najvyšší súd SR v odôvodnení rozhodnutia sp.
zn. 5Cdo/102/2018 tiež uviedol, že právna veda aj judikatúra zmluvu o poskytovaní právnej pomoci
považuje za zmluvu príkaznú (§ 724 a nasl. Občianskeho zákonníka), čo súd tiež nesprávne právnej
posúdil v napádanom rozhodnutí. Namietal, že v rozpore s gramatickým výkladom ako aj zmyslom a

účelom § 18 ods. 4 zákona o advokácii sú mylné a zavádzajúce právne závery ohľadom poučovacej
povinnosti advokáta. Žalovaný ako aj prvoinštančný súd v napádanom rozhodnutí nepochopili zmysel
a účel § 18 ods. 4 zákona o advokácii, ktorý sa zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami vôbec
netýkal. Poukázal na to, že súd odôvodnení napádaného rozhodnutia neuviedol jediné ustanovenieprávneho predpisu, ktorý by mu dával možnosť moderovať zmluvne dohodnutú odmenu advokáta za
právne služby. Súd prvej inštancie tiež podľa názoru žalobcu pochybil v tom, že svojvoľne určil hodnotu
veci, ktorej sa týkalo poskytovanie právnych služieb ako zastupovanie v katastrálnom konaní, čo nie

je pravdou, a žalobca to výslovne popiera. Účelom poskytnutia právnych služieb bolo vysporiadanie
vecného bremena - práva stavby, pričom hodnota právnej služby je oceniteľná peniazmi. V tomto
smere (aj to opätovne len na účely rozhodovania o trovách) dáva zákon súdu možnosť, ak hodnotu
nárokov alebo hodnotu, ktorá má byť základom na výpočet súdneho poplatku, zistiť len s nepomernými
ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojho odhadu (§ 264 ods. 1 CSP).

Prvoinštančný súd žiadny odhad nevykonal. Uviedol, že v súlade s ustanoveniami (čl. III ods. 2) Zmluvy o
poskytovaní právnej pomoci uzavretej medzi stranami sporu bolo dohodnuté obmedzenie preddavku iba
na úhradu tam definovaných nákladov. Z čl. III ods. 2 Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci nevyplýva,
že zmluvné strany sa dohodli na úhrade nevyhnutných nákladov ako súčasť preddavku na zmluvnú
odmenu. V súdnom konaní bolo preukázané, že počas poskytovania právnej pomoci do 04.11.2015 (do
splnenia, resp. výsledku právnej pomoci) nebol preddavok na zmluvnú odmenu použitý, ale naopak, bol

započítaný v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi výkon advokácie na zaplatenie časti dohodnutej
zmluvnej odmeny v celej poskytnutej výške, t.j. 4.000 eur. Žalobca sa okrem vyššie uvedeného pridržal
aj všetkých ďalších skutkových a právnych argumentov v podanom odvolaní zo dňa 24.08.2020.

31. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.11.2020. Pridržal sa

obsahu svojho vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 25.09.2020 ako aj svojich ďalších písomných a ústnych
prednesov a vydarení. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, ktoré skutočnosti neboli medzi stranami sporné,
žalovaný uviedol, že je nepravdou a zavádzaním, že žalovaný tieto skutočnosti nepopieral, naopak,
námietky týkajúce sa neplatnosti zmluvy podľa § 49a OZ z dôvodu, že bola uzatvorená v omyle
vyvolanom zo strany žalobcu, námietky smerujúce k neplatnosti a nezákonnosti zmluvne dojednanej

odmeny a nenaplnenia predmetu Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 08.04.2015 zo strany
žalobcu, predstavovali imanentnú súčasť procesnej obrany žalovaného v tomto spore. Vyjadril názor,
že žalobca si pripisuje zásluhy zákonodarcu za vznik vecného bremena, keďže k plneniu, ktoré žalobca
označuje ako usporiadanie právnych vzťahov k pozemku, vlastnou činnosťou žalobcu nedošlo, vecné
bremeno - právo stavby podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. nie je výsledkom právnej pomoci

a služieb, ktoré poskytol žalobca v zmysle zmluvy, ale vzniklo zo zákona a existuje bez ohľadu na
jeho deklaratórny zápis do katastra nehnuteľností, o ktorom žalobca žalovaného ani len neinformoval a
nepoučil ho, že mu vecné bremeno - právo stavby podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., patrí zo
zákona. Túto skutočnosť navyše žalobca ani nepopiera, ale snaží sa z tohto vyviniť argumentáciou, že
sa na túto otázka nevzťahovala jeho poučovacia povinnosť ako advokáta. Berúc do úvahy § 265 OBZ,

žalobca podľa názoru žalovaného nekonal čestne, svedomito, v súlade so záujmami žalovaného ako
svojhoklienta,kedyodzačiatkuvedel,žežalovanýakoklientnemávedomosťovecnombremene-práve
stavbyažechceusporiadaťprávnevzťahykpozemkomaneváhalhovtejtosúvislostiuisťovaťonutnosti
vykonania náročných a ťažkých úkonov vo vzťahu k Hlavnému mesto SR Bratislava, za čo si vypýtal
odmenu 44.000 eur bez DPH, t.j. 52.800 eur s DPH. Ďalej uviedol, že žalobca nerozlišuje disciplinárnu

zodpovednosť advokáta v rámci disciplinárneho konania a právne posúdenie jeho sporného nároku v
civilnom súdnom konaní zo strany príslušných súdov. Zdôraznil, že súd nevykonal žiadnu moderáciu
zmluvne dohodnutej výšky odmeny.

32. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 04.01.2021. Poukázal na

zmätočnosť tvrdení žalovaného v jeho vyjadrení a mal za to, že tieto len potvrdzujú dôvodnosť podaného
odvolania žalobcu, že súd nemá zákonné moderačné právo upraviť dohodnutú výšku odmeny, pokiaľ
je platná zmluva o poskytovaní právnych služieb. Z vyjadrenia žalovaného podľa žalobcu vyplýva, že
nemá ujasnené ani len to, či žalobca je fyzická alebo právnická osoba, keď sústavne používa pojem
advokát. Uviedol, že prehľad právnej a inej činnosti žalobcu vyhotovený v súlade s § 11 Vyhlášky č.

655/2004 Z. z. vyvracia zavádzajúce tvrdenia žalovaného, že právne služby pre žalovaného spočívali
iba vo vyhotovení návrhu na zápis vecného bremena podľa § 23 zákona č. 182/1993 Z. z. do katastra
nehnuteľností, ktoré dokonca tvrdí, že vzniklo zo zákona bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu. Žalovaný
rovnako ako súd v napádanom rozhodnutí ignoruje skutočnosť, že predmetom poskytovania právnych
služieb bolo okrem iného aj preskúmanie možnosti aplikácie ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o

vecnom bremene na stavbu vo vlastníctve žalovaného, kde k pôvodne zapísanej stavbe Zdravotníckeho
a sociálneho zariadenia (s kódom 12) na LV č. XXXX ku dňu uzavretia zmluvy o poskytovaní právnych
služieb neexistovalo žiadne zákonné vecné bremeno práva stavby, a vzhľadom na charakter tejto
budovy a v tom čase zapísané údaje by nikdy ani nevzniklo. K takejto budove vo vlastníctve žalovanéhonevzniklo žiadne vecné bremeno práva stavby, dané vecné bremeno práva stavby vzniklo k budove s
troma nebytovými priestormi a jedným bytom zapísaným na základe Znaleckého posudku č. 67/2015
zabezpečenímaprávnedoplnenímnazákladečinnosti-právnejslužbyžalobcu,vrátaneúhradyznalcovi

zajehovyhotovenie.Ďalejuviedol,žezodôvodnenianapádanéhorozsudkuniejezrejméakoasktorými
názormi odvolacieho súdu sa pri rozhodnutí prvoinštančný súd riadil a vysporiadal. Poukázal na to, že
žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.11.2020 opakovane uvádza skutkovo a právne nepodložené tvrdenia.
V napádanom rozhodnutí v rozpore so zákonom súd aplikoval § 9 a nasl. Vyhlášky 655/2004 Z. z. o
tarifnej odmene, napriek tomu, že v zmluve o poskytovaní právnej pomoci bola v čl. 1 ods. 3 písm. a)

dohodnutá paušálna odmena za úplné vybavenie právnej veci alebo súboru vecí podľa § 5 písm. b)
Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

33. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 01.02.2021. S prihliadnutím
na § 374 ods. 3 CSP mal za to, že na predmetné vyjadrenie žalobcu by sa nemalo prihliadať. V plnom
rozsahu sa pridržal svojich doterajších písomných prednesov. Žalovaný okrem toho uviedol, že mu je

známa skutočnosť, že žalobcom v tomto spore je obchodná spoločnosť AK MS s.r.o., čo však nič nemení
na tom fakte, že aj na obchodnú spoločnosť založenú za účelom poskytovania právnych služieb sa
vzťahujú rovnaké práva a povinnosti pri výkone advokácie ako na advokáta - fyzickú osobu.

34. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 04.03.2021. Poukázal

na to, že zásady koncentrácie alebo hospodárnosti konania nemajú prednosť pred právom žalobcu
na spravodlivý súdny proces (garantovaný už v úvodnom čl. 2 CSP), ktorý v civilnom konaní pramení
najmä zo zásady kontradiktórnosti. Okrem iného odkázal na svoje prvé vyjadrenie k odporu zo dňa
09.02.2016. Zdôraznil, že žalovaný nezaplatil žalobcovi za právne služby, pričom z výsledku činnosti
žalobcu žalovaný profitoval v inom súdnom konaní, kde na základe zapísaného vecného bremena

bol v konaní úspešný a nemusel uhradiť Hlavnému mestu SR Bratislava žalovanú sumu 606.774,15
eur s príslušenstvom. Práve a jedine z výsledkov právnej činnosti žalobcu mohol žalovaný profitovať
v inom súdnom konaní voči Hl. mestu SR Bratislava, keď sa vyhol zaplateniu tak značnej sumy v
súdnom konaní sp. zn. 7C/248/2014. Mal za to, že prvoinštančný súd v poradí druhom konaní ani
nerozhodol v medziach právneho posúdenia uznesenia odvolacieho súdu o vrátení veci, čo bolo

spôsobené v dôsledku vykonaného nového dokazovania, a preto išlo v prípade tvrdení odvolacieho súdu
a usmernenie prvonštančného súdu v ďalšom postupe už o irelevantné skutočnosti. Prvoinštančný súd
podľa žalobcu nerozhodol v súlade so zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim zo zopakovaného a z
doplňujúceho dokazovania, najmä vo veci rozsahu právnej služby žalobcu a hodnoty veci.

35. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

36. Podaním doručeným súdu dňa 08.02.2021 žalobca vzniesol námietku zaujatosti, o ktorej rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4Ndob/6/2021 zo dňa 03. marca 2021 tak, že
sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. Elena Kúšová, JUDr. Tatiana Pastieriková a JUDr. Dana

Šiffalovičová nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania sporu vedeného na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 4Cob/169/2020.

37. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal vec podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 384 ods. 1 CSP s nariadením
pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania. Odvolací súd mal za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil, preto na pojednávaní dňa 05.05.2022 zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu t.j.
listinnýmidôkazmi:Zmluvaoposkytovaníprávnejpomocizodňa8.4.2015,VýpiszKNzodňa4.11.2015,

fa č. 201524, 201528, vrátenie fa zo dňa 19.11.2015, návrh na zápis práva nehnuteľností záznamom
zo dňa 20.7.2015, SMS-komunikácia zo dňa 2.4., 27.4., 18.11.2015, žiadosť o zápis geometrického
plánu na zameranie skutočného stavu stavby na pozemku zo dňa 22.6.2015, fa č. 0322015, výpis
z UniCredit Bank z 18.2.2016, e-mailová komunikácia zo dňa 24.9., 25.9., 28.9., 15.6., 12.6., 2.2.,
30.1.2016, 11.3. a 21.7.2015, výpis z LV č. XXXX, XXXX z 19.9.2017, prehľad právnej a inej činnosti

žalobcu. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 05.05.2022 odvolacím súdom sa k veci vyjadril právny
zástupca žalobcu, konateľ žalobcu a právny zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobcu zotrval
na podanom odvolaní ako aj jednotlivých písomných vyjadreniach doložených v rámci odvolacieho
konania a zopakoval svoju argumentáciu použitú v predošlých podaniach. Konateľ žalobcu zopakovalargumentáciu žalobcu použitú v predošlých podaniach. Právny zástupca žalovaného sa pridržal svojich
písomných vyjadrení predložených v odvolacom konaní a zopakoval svoju argumentáciu použitú v
predošlých podaniach.

Po takto zopakovanom dokazovaní, oboznámení sa s obsahom spisu, odvolaním žalobcu a ďalšími
písomnými vyjadreniami sporových strán, ako aj prednesmi sporových strán na pojednávaní dňa
05.05.2022, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.

38. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon

upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré
otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich
nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa
zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

39. Podľa § 566 ods. 1 OBZ, mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet
zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo
uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.

40. Podľa § 566 ods. 2 OBZ, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára,

predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.

41. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. (ďalej len „zákon o advokácii“), advokácia pomáha
uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so

zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

42. Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii, výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi,
orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych
rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a

ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej
len „právne služby“).

43.Podľa§18ods.1zákonaoadvokácii,advokátjepovinnýprivýkoneadvokáciechrániťapresadzovať
práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

44. Podľa § 18 ods. 2 zákona o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s
odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a
dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho

presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych
služieb.

45. Podľa § 18 ods. 5 zákona o advokácii, odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých
nepostupoval s odbornou starostlivosťou.

46. Podľa § 24 ods. 1 zákona o advokácii, advokát poskytuje právne služby za odmenu a má právo
požadovať za ne primeraný preddavok.

47. Podľa § 24 ods. 2 zákona o advokácii, advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu

hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Za hotové výdavky sa považujú výdavky účelne a
preukázateľne vynaložené v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä súdne a iné poplatky,
cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady, odpisy alebo výpisy z
verejných registrov.

48. Podľa § 24 ods. 3 zákona o advokácii v znení neskorších predpisov odmena advokáta sa určuje na
základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena.49. Podľa § 24 ods. 4 zákona o advokácii v znení neskorších predpisov advokát môže poskytnúť právne
služby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery
klienta alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa.

50. Podľa § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“), odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi
advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny
advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14).

51. Podľa § 2 ods. 1 Vyhlášky, pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát
dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny nemôže byť v rozpore
s dobrými mravmi.

52. Podľa § 2 ods. 2 Vyhlášky, zmluvná odmena sa určuje

a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci (hodinová odmena),
b) paušálnou sumou (paušálna odmena),
c) podielom na hodnote veci (podielová odmena),
d) tarifnou odmenou dohodnutou inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny.

53. Podľa § 2 ods. 3 Vyhlášky, spôsoby určenia zmluvnej odmeny podľa odseku 2 môžu byť
kombinované.

54. Podľa § 5 písm. b) Vyhlášky, paušálna odmena sa môže dohodnúť za úplné vybavenie veci alebo
súboru vecí.

55. Podľa § 6 Vyhlášky, ak advokát neposkytuje právne služby až do úplného vybavenia veci alebo
súboru vecí alebo ak ich neposkytuje za celé dohodnuté obdobie, patrí mu pomerná časť dohodnutej
paušálnej odmeny; na žiadosť klienta predloží klientovi pri vyúčtovaní špecifikáciu vykonanej práce.

56. Podľa § 16 ods. 1 Vyhlášky, advokát sa môže dohodnúť s klientom na druhu a výške niektorých
hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním právnych služieb.

57. Podľa § 16 ods. 2 Vyhlášky, ak sa advokát dohodne s klientom na zmluvnej odmene, môže sa
s ním dohodnúť aj na paušálnej sume ako náhrade všetkých alebo niektorých hotových výdavkov,

ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Klient potom nemôže
požadovať pri vyúčtovaní špecifikáciu týchto hotových výdavkov.

58. Podľa § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), výkon práva, ktorý je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

59. Podľa § 365 OBZ, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby
poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v
omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

60. Podľa § 369 ods. 1 a 2 OBZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z
nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.Akvýškaúrokovzomeškanianeboladohodnutá,dlžníkjepovinnýplatiťúrokyzomeškania
v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

61. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej
centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o
osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto

kalendárneho polroka omeškania.

62. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., namiesto úrokov z omeškania podľa
sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovnázákladnejúrokovejsadzbeEurópskejcentrálnejbankyplatnejkprvémudňuomeškaniazvýšenejodeväť
percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.

63. Podľa § 369c ods. 1 OBZ, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a
a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby
osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

64. Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., výška paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania.

65. Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie a
b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

66. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

67. Odvolací súd v tomto konaní rozhodoval o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu
Bratislava II vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 24Cb/308/2015, ktorého rozhodnutie už bolo za
účinnosti Civilného sporového poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/88/2018-208
zo dňa 20.06.2019 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 48.000 eur s príslušenstvom
z titulu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 08.04.2015, keď žalovaný v termíne splatnosti
neuhradil faktúru č. 201524 zo dňa 04.11.2015 na sumu 48.000 eur vrátane DPH ako i nárok zaplatenie
sumy 1.440 eur s príslušenstvom z titulu uvedenej zmluvy, nakoľko žalovaný neuhradil faktúru č. 201528
splatnú dňa 14.01.2016, v ktorej žalobca žalovanému refakturoval uhradené peňažné prostriedky

súvisiace s vyhotovením Znaleckého posudku č. 67/2015. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
nárok žalobcu nie je dôvodný, preto napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a
v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
d), e), f), g), h) CSP.

68. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcu ohľadne nedostatočného ustálenia
okruhu dôkazov a zmätočnosti dokazovania v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé
aké dôkazy súd prvej inštancie v priebehu konania vykonal. Z bodu 21. odôvodnenia rozsudku
pritom vyplýva, že po zrušení pôvodného rozhodnutia a vrátení veci súdu na ďalšie konanie súd

nevykonal dokazovanie opätovným výsluchom štatutára žalovaného, ani opätovným výsluchom J..
V. W., nakoľko mal za to, že obaja menovaní už boli v konaní vypočutí, strany sporu mali dostatok
priestoru na to, aby im mohli položiť všetky potrebné otázky, a vykonanie dokazovania ich opätovným
výsluchom nepovažoval súd za potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie v bode
21. odôvodnenia napadnutého rozsudku taktiež v súlade s § 220 ods. 2 CSP vysvetlil, prečo nevykonal

výsluch žalobcom navrhovanej svedkyne - koncipientky pracujúcej v advokátskej kancelárii žalobcu
ako i znalecké dokazovanie za účelom zistenia hodnoty vecného bremena. Vo vzťahu k žalobcom
namietanému nevykonaniu dôkazov GP č. 08/2015, ktorý tvoril prílohu k žiadosti zo dňa 22.06.2015
ako aj sms komunikácie od pracovníka žalovaného J.. V. W. zo dňa 05.10.2015 odvolací súd poukazuje
na to, že z bodu 20. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd vykonal dokazovanie

oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu. Zároveň je potrebné uviesť, že zo
zápisnice z pojednávania dňa 13.05.2020 ako aj zo zápisnice z pojednávania dňa 22.06.2020, na ktorom
konajúci súd vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok, vyplýva, že sporové strany nemali
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Výhrady žalobcu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu preto
odvolací súd považuje za nedôvodné.

69. V konaní bolo nesporné, že strany sporu uzavreli dňa 08.04.2015 Zmluvu o poskytovaní právnych
služieb (ďalej aj „Zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytovanie právnych služieb advokátskou
kanceláriouAKMSs.r.o.prizastúpeníklientavprávnejveciusporiadaniaprávnychvzťahovkpozemkomvo vlastníctve hl. mesta SR Bratislavy, ktoré sa nachádzajú pod stavbou vo vlastníctve klienta (evid. na
LV č. XXXX, k.ú.: W.), a to pozemkov v k.ú. W. - parc. č. XXX, parc. č. XXX/X, zapísaných na LV č. XXXX
a s touto právnou vecou spojených konzultácií, porád, vyhotovení odborných posudkov, informácií a

stanovísk v písomnej forme, posúdení a vyhotovení právnych dokumentov a v zastúpení v tejto veci na
rokovaniach s vlastníkom pozemkov a inými štátnymi orgánmi za podmienok podľa zmluvy (čl. I., bod 1.
Zmluvy). V zmysle čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy odmena za poskytnuté právne služby bola dohodnutá vo
výške 44.000 eur bez DPH. Žalovaný, okrem preddavku vo výške 4.000 eur, takto dohodnutú odmenu
žalobcovi neuhradil.

70. Súd prvej inštancie stranami sporu uzatvorenú Zmluvu o poskytovaní právnych služieb z hľadiska
jej charakteru posúdil ako mandátnu zmluvu podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom jej
obsah určujú jednak všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka a vzhľadom na povolanie žalobcu,
aj ustanovenia zákona o advokácii a vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb. Žalobca s takýmto právnym posúdením predmetnej zmluvy nesúhlasil a tvrdil, že

v danom prípade došlo medzi stranami k uzatvoreniu príkaznej zmluvy, ktorá sa riadi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka (§ 724 a nasl.). Odvolací súd sa s touto námietkou žalobcu nestotožnil a
má za to, že súd prvej inštancie správne právne posúdil Zmluvu o poskytovaní právnych služieb
uzavretú medzi sporovými stranami ako zmluvu mandátnu podľa ustanovení § 566 a nasl. Obchodného
zákonníka. Mandátnu zmluvu možno kvalifikovať ako zmluvu, ktorou sa mandatár zaväzuje za odplatu

zariadiť určitú obchodnú záležitosť pre mandanta, pričom také zariaďovanie spočíva buď v uskutočnení
právnych úkonov (tzv. úkonov právnej pomoci) alebo v uskutočnení inej činnosti v mene mandanta.
Zmluva o poskytovaní právnych služieb je osobitným druhom mandátnej zmluvy, ktorou sa advokát
zaväzuje poskytovať svojmu klientovi právne služby na úrovni predpokladanej zákonom o advokácii,
teda s odbornou starostlivosťou, a klient sa zaväzuje advokátovi za poskytovane týchto služieb zaplatiť

odmenu. Konkrétny obsah a rozsah poskytovanej právnej služby je vždy podmienený potrebami klienta.
Mandantom bol v zmysle predmetnej zmluvy podnikateľ a mandatár ako podnikateľ mal pre neho zriadiť
určitú obchodnú záležitosť, pričom išlo o zmluvu odplatnú. Žalobca svoje tvrdenia ohľadne posúdenia
Zmluvy ako zmluvy príkaznej bližšie nekonkretizoval, len poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax.
Ustálená rozhodovacia prax súdov SR však nehovorí o tom, že každá zmluva o poskytovaní právnych

služieb je zmluvou príkaznou. Naopak, mandátna zmluva sa aplikuje aj pri poskytovaní právnej pomoci
advokátmi pre podnikateľov (podnikateľskú sféru). S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd
za to, že v posudzovanom prípade Zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 08.04.2015 má
z hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov všeobecnú povahu zmluvy mandátnej. Vo vzťahu k
poukazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/2018 zo dňa 23. apríla 2020,

odvolací súd uvádza, že uvedené rozhodnutie nie je na prejednávanú vec aplikovateľné, nakoľko sa
primárne zaoberá otázkou začatia plynutia premlčacej doby vo vzťahu k právu advokáta na zaplatenie
odmeny za poskytnuté právne služby, pričom na rozdiel od prejednávanej veci, ide o rozhodnutie vo
veci občianskoprávnej.

71. Postup advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorý
je potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti, od základných
formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po osobnostné predpoklady. Pri určení
postupu na presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také formy a prostriedky, aby sa naplnili
ciele a očakávania klienta, pričom prvoradý je vždy záujem klienta. (uznesenie Ústavného súdu SR z

19.11.2019 sp. zn. I.ÚS 454/2019)

72. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd sa nevysporiadal s nárokom tvoriacim predmet
konania, nesprávne právne posúdil vec pri aplikovaní zákona a neaplikoval relevantné na vec sa
vzťahujúce ustanovenia zákona, pričom prijaté závery súdu považoval za nepreskúmateľné. Namietal,

že napadnuté rozhodnutie je popretím zmyslu a účelu odplatnosti právneho vzťahu advokáta a klienta
podľa § 24 zákona o advokácii. Žalobca mal za to, že si v konaní splnil dôkaznú povinnosť k
vlastným skutkovým tvrdeniam, a naopak, žalovaný jeho skutkové tvrdenia a použitú procesnú obranu
nepreukázal. Zdôraznil, že právo na odmenu podľa čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy o právnej pomoci
vzniklo žalobcovi obstaraním záležitosti, ktorou je v súdenej veci zápis vecného bremena práva stavby

vo vlastníctve žalovaného, ako oprávneného z vecného bremena, do katastra nehnuteľností a zápis
oprávnenia z vecného bremena v prospech žalovaného (ťarcha) na LV č. XXXX k pozemkom v k.ú. W.,
parc. č. XXX, XXX/X. Na sporovú vec nemožno podľa názoru žalobcu aplikovať § 6 Vyhlášky č. 655/2004
Z. z., keď v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovi patrila iba pomerná časť dohodnutej paušálnejodmeny. Namietal, že súd neuviedol, z ktorých právnych noriem vyplýva nemožnosť odvodzovať výšku
odmeny žalobcu zo Zmluvy o právnej pomoci a neuviedol, z ktorého ustanovenia vyplýva povinnosť
zmluvne dohodnutú odmenu primerane znížiť, pričom toto tvrdenie je v rozpore so zisteným skutkovým

stavom. Zdôraznil, že zápisu vecného bremena dňa 04.11.2015 predchádzala rozsiahla činnosť a
štúdium stavbotechnických dokumentov predkladaných žalovaným žalobcovi priebežne, resp. ktoré si
žalobca musel zabezpečovať sám z príslušných archívov. Namietal, že súd rozhodol v rozpore so
zisteným skutkovým stavom, keď v konaní bolo zistené, že klient (žalovaný) bol informovaný o postupe
podľa zákona č. 182/1993 Z. z.. Tvrdil, že vykonané dokazovanie a skutkový stav uvádzaný súdom

vylučuje možnosť, že dohodnutá odmena je v rozpore s dobrými mravmi, a to i s poukazom na obsah
sms správy z dňa 02.04.2015 zaslanej od užívateľa F. S.. Namietal, že súd v rozpore s rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR rozhodoval o úprave dohodnutej výšky odmeny.
Mal za to, že súd sa pri rozhodovaní neriadil zásadou hodnotenia dôkazov upravenou v § 191 ods.
1 CSP. Namietal postup súdu pri výklade zákona a prijatých záverov v otázke odbornej starostlivosti.
Zdôraznil, že v Zmluve nebola dohodnutá tarifná odmena, ale paušálna odmena za úplné vybavenie

veci § 2 ods. 2 písm. b), § 5 písm. b) Vyhlášky. S poukazom na vykonanú činnosť žalobcu považoval
za skutkovo vyvrátené tvrdenia, že vecné bremeno práva stavby vzniklo na základe zákona podľa §
23 zákona č. 183/1992 Zb. Predmetom právnej služby nebolo iba zosúladenie skutkového a právneho
stavu zápisom vecného práva stavby v katastri. Namietal tiež, že súd sa nevysporiadal s argumentáciu
žalobcu uvádzanou počas konania. Záver súdu v bode 34. rozsudku, v zmysle ktorého by žalobcovi

patrila odmena za 22 úkonov právnej služby v hodnote 65,43 eur za jeden úkon, považoval za rozporný
s platným právom a nelogický.

73. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v konaní namietal, že žalobca ako advokát nevykonal
žiaden z dohodnutého rozsahu právnych služieb v zmysle čl. I bod. 1 Zmluvy, a súčasne klientom

požadovaný výsledok nedosiahol, nakoľko k vysporiadaniu právnych vzťahov k predmetným pozemkom
podľa požiadavky klienta a v Zmluve dohodnutým spôsobom v danom prípade nedošlo, došlo iba k
zosúladeniu skutkového a právneho vzťahu zápisom v katastri nehnuteľností, t.j. len k zápisu vecného
bremena - práva stavby podľa § 23 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré vzniklo zo zákona. Namietal,
že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, žalovaného nepoučil o tom, že vecné bremeno -

právo stavy na pozemku mu patrí zo zákona č. 182/1993 Z. z.. Tvrdil, že žalobca využil neznalosť
a dôveru, ktorú ako advokát u žalovaného požíval, predstierajúc iný právny stav a vykonanie iných
právnych činností, než v skutočnosti pre žalovaného vykonal. Mal za to, že žalobcovi nevznikol nárok
na dojednanú odmenu z dôvodu nesplnenia predmetu Zmluvy. Dojednanú odmenu zároveň považoval
za neprimeranú, nezákonnú a v rozpore s poctivým obchodným stykom. Namietal porušenie ustanovení

zákona o advokácii ako i neplatnosť samotnej Zmluvy.

74. Na základe vykonaného dokazovania bolo potrebné vyhodnotiť, či žalobcom tvrdené skutočnosti a
produkované dôkazy preukazujú dôvodnosť ním uplatneného nároku na zaplatenie sumy 48.000 eur, a
to zohľadniac procesnú obranu žalovaného, nakoľko v prípade opodstatnenosti námietok žalovaného,

by bolo dôvodné žalobcovi uplatnený nárok nepriznať. Pre záver o tom, či žalobcovi vznikol nárok na
odmenu v zmluvne dojednanej výške bolo potrebné okrem iného ustáliť, či zo strany žalobcu došlo k
splneniu predmetu Zmluvy, a to v súvislosti s tvrdením žalovaného, že k vysporiadaniu právnych vzťahov
k predmetným pozemkom podľa požiadavky klienta a v Zmluve dohodnutým spôsobom v danom prípade
nedošlo, došlo iba k zosúladeniu skutkového a právneho vzťahu zápisom v katastri nehnuteľností, t.j. len

k zápisu vecného bremena - práva stavby podľa § 23 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré vzniklo zo zákona.
Zistené skutočnosti mal súd prvej inštancie posúdiť aj s ohľadom na § 18 ods. 2 až 5 zákona o advokácii,
§ 265 OBZ a § 2 Vyhlášky. Bolo teda potrebné ustáliť, či žalobca ako advokát pri poskytovaní právnych
služieb žalovanému, konal s odbornou starostlivosťou a v súlade so zásadami poctivého obchodného
styku, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný dôveroval žalobcovi ako advokátovi a vyhľadal

u neho na účel usporiadania právnych vzťahov k predmetným pozemkom právnu pomoc. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí síce vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom,
avšak argumentáciu sporových strán vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 48.000 eur dostatočne
neskúmal z hľadiska jej dôvodnosti. Žalobca dôvodne namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
s jeho argumentáciou uplatnenou počas konania.

75. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní prejednávanej veci dospel na rozdiel od súdu prvej
inštancie k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy, nakoľko žalobca preukázal
dôvodnosť a oprávnenosť žalobou uplatneného nároku a naopak, argumentácia žalovaného použitá vkonaní sa preukázala ako nedôvodná a nepreukázaná. Žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie
sumy 48.000 eur s príslušenstvom preto odvolací súd po opätovnom preskúmaní veci vyhodnotil ako
dôvodný.

76. Žalobca v odvolaní namietal, že právo na odmenu podľa čl. III ods. 1 písm. a) Zmluvy mu vzniklo
obstaraním záležitosti, ktorou je v súdenej veci zápis vecného bremena práva stavby vo vlastníctve
žalovaného ako oprávneného z vecného bremena do katastra nehnuteľností a zápis oprávnenia z
vecného bremena v prospech žalovaného. Tvrdil, že z jeho strany došlo k úplnému vybaveniu veci, ktoré

bolo predmetom obstarania, a teda mu prináleží právo na dohodnutú odmenu. Žalovaný naopak tvrdil,
že žalobca klientom požadovaný výsledok nedosiahol. Odvolací súd sa zaoberal otázkou, či zo strany
žalobcu došlo k usporiadaniu právnych vzťahov k pozemkom vo vlastníctve Hl. mesta SR Bratislavy,
ktorésanachádzajúpodstavbouvovlastníctvežalovaného(evid.naLVč.XXXX,k.ú.W.),atopozemkov
v k.ú. W. - parc. č. XXX, parc. č. XXX/X, zapísaných na LV č. XXXX v zmysle čl. I bod 1 Zmluvy. Z
dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bolo zistené, že na LV č. XXXX, okres A. M., obec A.

- V..Č.. W., k.ú.: W., je v časti A: Majetková podstata zapísaný ako vlastník stavby so súp. č. XXXX, na
parc. č. XXX, druh stavby - J. A. zapísaná spol. INFORAMA, a.s. a v časti C: Ťarchy je zapísané vecné
bremeno v zmysle § 23 zákona č 182/1993 Z. z. právo stavby na pozemku parc. č. XXX a XXX/X, D.-
XXXXX/XX. Na LV č. XXXX, okres A. M., obec A. - m.č. W., k.ú.: W., je v časti A: Majetková podstata
zapísaný ako vlastník pozemku na parc. č. XXX a XXX/X zapísané Hlavné mesto SR Bratislava a v časti

C: Ťarchy pod por. č. 1 je zapísané vecné bremeno v zmysle § 23 zákona č 182/1993 Z. z. právo stavby
na pozemku parc. č. XXX a XXX/X, D.-XXXXX/XX. Z uvedeného vyplýva, že vecné bremeno právo
stavby bolo zapísané na LV oprávneného ako aj na LV povinného ako ťarcha. Takýto zápis vecného
bremena práva stavby do katastra nehnuteľností v prospech žalovaného je jedným z možných spôsobov
usporiadania právnych vzťahov k pozemkom vo vlastníctve Hl. mesta SR Bratislavy v zmysle Zmluvy.

77. Žalobca ďalej namietal, že s poukazom na činnosť, ktorú vykonal, sú skutkovo vyvrátené tvrdenia,
že vecné bremeno práva stavby vzniklo na základe zákona podľa § 23 zákona č. 183/1992 Zb..
Trval na tom, že predmetom právnej služby nebolo iba zosúladenie skutkového a právneho stavu
zápisom vecného práva stavby v katastri. Žalovaný naopak tvrdil, že k vysporiadaniu právnych vzťahov k

predmetným pozemkom podľa požiadavky klienta a v Zmluve dohodnutým spôsobom v danom prípade
nedošlo, došlo iba k zosúladeniu skutkového a právneho vzťahu zápisom v katastri nehnuteľností, t.j.
len k zápisu vecného bremena - práva stavby podľa § 23 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré vzniklo zo
zákona. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti, že z výpovede žalovaného a e-mailovej
komunikácie strán sporu vyplynulo, že dôvodom uzavretia predmetnej zmluvy bola práve skutočnosť, že

vlastník pozemku si od žalovaného začal uplatňovať náhradu za ich užívanie v podobe bezdôvodného
obohatenia, a práve táto skutočnosť bola dôvodom, pre ktorý žalovaný potreboval usporiadať vzťahy k
týmto pozemkom a uzavrel so žalobcom predmetnú zmluvu. Odvolací súd zastáva názor, že napriek
tomu, že samotné vecné bremeno - právo stavby na pozemku patrí žalovanému priamo zo zákona č.
182/1993 Z. z. (§ 23 ods. 5), o celkové usporiadanie právnych vzťahov sa zaslúžil práve žalobca svojou

činnosťou. Zo skutočností tvrdeným sporovými stranami, ako i z predložených dôkazov totiž vyplýva, že
zápisu vecného bremena predchádzala činnosť žalobcu, v rámci ktorej si žalobca okrem iného musel
naštudovať stavbotechnické dokumenty, ktoré mu žalovaný predkladal priebežne, resp. ktoré si žalobca
sám zabezpečoval z príslušných archívov. Žalobca pri svojej činnosti v zmysle Zmluvy a v záujme klienta
využil svoje vedomosti, skúsenosti ako aj možnosti dané právnym poriadkom, a to v súlade s § 18 ods. 2

zákona o advokácii. Ako vyplýva i z Prehľadu právnej a inej činnosti žalobcu, ktorý tvorí prílohu podania
žalobcu zo dňa 10.02.2020, žalobca zistil potrebu opravy chyby zápisu grafického znázornenia stavby
vo vlastníctve žalovaného v katastrálnom operáte, zabezpečil na to geodetickú činnosť a vypracoval
návrh na opravu chyby v katastrálnom operáte. Následne žalobca vypracoval Návrh na zápis vecného
bremena. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti argumentáciu žalobcu, ktorý uviedol, že

„Budova zdravotného strediska a sociálnych služieb (kód 12) zapísaná na LV č. XXXX nebola explicitne
uvedená v zákone ani jeho dôvodovej správe ako iná budova, ktorej zo zákona vzniklo vecné bremeno
právo stavby bytových domov (§ 23 ods. 2 zákona č. 183/1992 Zb.) a podľa zápisov na LV č. XXXX
najskôr ani len nespĺňala definičné znaky budovy, ktorá by mala charakter bytového domu podľa § 24
ods. 1 zákona č. 183/1992 Zb. Na LV č. XXXX a chronologických zápisoch jasne vyplýva, ako bola

daná budova zapísaná, ako sa zmenil jej charakter a následne kód danej stavby v kontexte právnej
činnosti žalobcu.“ V medziach odbornej starostlivosti tak využil žalobca svoje vedomosti a skúsenosti,
aby posúdil možnosť aplikovať § 24 ods. 1 druhá veta zákona č. 183/1992 Zb. aj na dotknutú stavbu
(pôvodne zapísaná ako zdravotnícke stredisko a sociálne služby, následne z činnosti žalobcu zapísanáakoinábudova).Žalobcasipritomvrámciposudzovaniaprávnejmožnostiaplikáciedanéhoustanovenia
zákona sám zabezpečil v archíve podklady, preskúmal ďalšie podklady predložené od klienta, preskúmal
stavebné a kolaudačné rozhodnutia, ohlásenia zmien stavieb, všetky projektové dokumentácie, a

zabezpečil i vypracovanie Znaleckého posudku č. 67/2015 zo dňa 11.6.2015, D.-XXXXX/XX. Žalobca
teda dôvodne namietal, že predmetom poskytnutej právnej služby nebolo iba zosúladenie skutkového
a právneho stavu zápisom vecného bremena práva stavby v katastri. V tejto súvislosti je potrebné mať
na zreteli, že štatutár žalovaného podpísal Návrh na zápis práva k nehnuteľnosti záznamom/Žiadosť o
zmenuúdajovvkatastrizodňa20.07.2015,pričomnežiadalzníženiedohodnutejodmeny,anipreddavku

v zmysle Zmluvy.

78. Na druhej strane, žalovaný v konaní nepreukázal, že by pred uzatváraním Zmluvy predložil žalobcovi
potrebnú dokumentáciu, z ktorej by malo vyplývať, že je možné usporiadať vzťahy k pozemkom a stavbe
len „jednoduchým právnym úkonom“, za ktorý žalovaný označil podanie žalobcu na kataster. Naopak,
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ešte pred uzavretím Zmluvy si Hlavné mesto SR Bratislava

začalo od žalovaného uplatňovať nároky v podobe vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie
pozemkov a v danej veci navrhovalo aj rokovania (e-mail zo dňa 11.03.2015, ktorý zaslal V.. F. S. V.. Š.Y.,
ktorého súčasťou bolo aj preposlanie e-mailu s návrhom na stretnutie za účelom mimosúdneho riešenia
sporu vedeného na OS BA II sp. zn. 7C/248/2014 o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré stretnutie
bolo navrhnuté V.. V. S. z AK Schweighofer & Partners a adresované bolo Q.. H., zástupcovi Hlavného

mesta SR Bratislava). Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal v čase uzatvorenia Zmluvy vedomosť o
nároku uplatňovanom Hlavným mestom SR Bratislava a o spore vedenom medzi žalovaným a Hlavným
mestom SR Bratislava, ktoré skutočnosti podporujú záver, že z podkladov, ktoré mal žalobca k dispozícii
vyplývalo, že môže ísť o časovo a právne zložitú vec. Žalovaný tak v konaní nepreukázal, že by žalobcovi
predložil dokumentáciu a listiny, z ktorých by žalobca mohol jednoznačne vyvodiť záver, že na vyriešenie

problému postačuje údajné jednoduché podanie na kataster.

79. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého argumentáciu žalovaného o neplnení
povinnosti informovať klienta zo strany žalobcu popiera skutočnosť, že Návrh na zápis práva k
nehnuteľnosti záznamom podaný dňa 20.07.2015 na Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor, bol

podpísaný predsedom predstavenstva žalovaného J.. V. S. (č. l. 33-34). Predseda predstavenstva
žalovaného J.. V. S. podpísal i Žiadosť o zápis geometrického plánu č. 09/2015 podanú dňa 25.06.2015
na Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor.

80. Odvolací súd zastáva názor, že z obsahu čl. I bod 1 Zmluvy (Predmet zmluvy) nevyplýva

povinnosť žalobcu ako advokáta vykonať všetky úkony právnej pomoci zmienené v tomto zmluvnom
ustanovení, a vykonanie všetkých týchto úkonov nie je podmienkou na vyplatenie odmeny. Žalobca
ako advokát je povinný poskytovať klientovi predovšetkým právne služby, ktoré budú smerovať k
dosiahnutiu požadovaného výsledku, pričom je na zvážení advokáta, vychádzajúc z konkrétnej situácie
a charakteru veci, ktoré úkony vykoná v záujme klienta za účelom dosiahnutia požadovaného výsledku.

V prejednávanej veci takto chápaný rozsah poskytovania právnych služieb je zrejmý aj z konkrétnych
úkonov, ktoré pre žalovaného žalobca počas trvania ich zmluvného vzťahu vykonal, pričom ako vyplýva
aj z vykonaného dokazovania, nešlo výlučne len o jedno jednoduché podanie na kataster, ako tvrdil
žalovaný. Žalobca po zrušení pôvodného rozhodnutia a vrátení veci súdu na ďalšie konanie v tomto
smere doložil „Prehľad právnej a inej činnosti žalobcu“ (podanie zo dňa 10.02.2020), ktoré potvrdzuje,

že žalobca vykonal viacero úkonov právnej pomoci, ktoré vyústili do podania návrhu na kataster a zápisu
vecného bremena. Je potrebné zdôrazniť, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
nevyplýva, že by žalovaný v priebehu spolupráce so žalobcom, a ani pri preberaní faktúry, vzniesol
akúkoľvek reklamáciu alebo námietku ohľadom poskytnutých služieb advokáta, t.j. žalovaný nenamietol,
že by podanie advokáta považoval za nedostatočné alebo že by požadovaný výsledok nebol dosiahnutý.

Odvolací súd potom dospel k záveru, že vzhľadom na činnosť žalobcu a služby, ktoré boli reálne
poskytnuté žalobcom žalovanému, nebolo zistené, že by žalobca ako advokát pri výkone činnosti pre
žalovaného, nepostupoval pri poskytovaní služieb s odbornou starostlivosťou.

81. Čo sa týka výšky dohodnutej odmeny, odvolací súd dáva do pozornosti, že v čl. III ods. 1 písm.

a) Zmluvy bola dohodnutá paušálna odmena za úplné vybavenie veci vo výške 44.000 eur bez DPH.
Odmena tak bola medzi advokátom a klientom dohodnutá v zmysle § 24 ods. 1 a 3 zákona o advokácii, §
2ods.2písm.b),§5písm.b)Vyhlášky.Žalovanýpodpísanímzmluvy,ktorejpredmetomboloposkytnutie
právnej pomoci, vyjadril svoj súhlas s predmetom zmluvy, ako aj so spôsobom výpočtu odmeny, ktorejvýšku dokonca sám upravil a navrhol, čo nebolo medzi stranami sporné. Uvedené podporuje obsah sms-
správy zo dňa 02.04.2015 zaslanej od užívateľa F.. S. z tel. č.: +XXXXXXXXXXXX, cit.: „Miloš podpisal
som to. 3 veci som pozmenil (bez odkladu, 44.000, zaloha 4.000). Vysvetlim, nebudes skodovat....“. V

konaní bolo pritom preukázané, že zo strany žalobcu došlo k úplnému vybaveniu danej veci. Žalobca
potom dôvodne namietal nesprávnosť aplikácie ustanovenia § 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. súdom prvej
inštancie, pretože v konaní nebolo preukázané, že žalobcovi by patrila iba pomerná časť dohodnutej
paušálnej odmeny. Keďže zápisom vecného bremena v prospech žalovaného došlo k splneniu predmetu
Zmluvy, žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť celú dohodnutú zmluvnú odmenu v čl. III ods. 1 písm.

a) Zmluvy.

82. Odvolací súd sa nestotožnil s výhradami žalovaného vo vzťahu k zmluvným ustanoveniam ohľadne
dojednania odmeny žalobcu za poskytnuté služby. Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na
skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania (nedôvodnosť a nepreukázanie tvrdení žalovaného)
akoiokolnostiprejednávanejveci,dohodnutúodmenuvčl.3bod1bod1Zmluvynemožnopovažovaťza

neprimeranú, resp. v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, či dobrými mravmi. Z hľadiska
obsahu a výkladu dojednanie výšky odmeny v čl. 3 bod 1 Zmluvy odvolací súd nepovažuje ani za
neurčité, nejasné, či nezrozumiteľné.

83. Odvolací súd dáva do pozornosti, že klient má možnosť zvoliť si advokáta podľa vlastného

výberu, pričom konkurencia na trhu poskytovania právnych služieb je vzhľadom na počet advokátskych
kancelárií pomerne intenzívna. Je v záujme klienta, aby pri voľbe právneho zástupcu prihliadol nielen na
špecializáciu, ktorú právny zástupca deklaruje, ale aj na prístup advokáta, resp. koncipienta ku klientovi,
na rýchlosť, akou je advokát schopný reagovať na požiadavky klienta a pod..

84. Po opätovnom posúdení žalobcom uplatňovaného nároku odvolací súd dospel k záveru, že
po zrušení pôvodného rozhodnutia a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, žalobca
preukázal dôvodnosť uplatneného nároku na zaplatenie sumy 48.000 eur, a žalovaný v tomto smere
nepreukázal dôvodnosť svojej procesnej obrany a použitých námietok, keď v konaní nebolo preukázané,
že by žalobca pri uskutočňovaní úkonov právnej služby pre žalovaného nepostupoval s odbornou

starostlivosťou a zároveň nebolo preukázané, že by odmena uplatňovaná žalobcom v tomto konaní bola
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 OBZ, pričom žalovaný nepreukázal
ani tvrdené porušenie ustanovení zákona o advokácii žalobcom. Odvolací súd s poukazom na uvedené
dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie zmluvne dohodnutej odmeny, preto napadnutý
rozsudok v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 48.000 eur zmenil tak, že žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcovi sumu 48.000 eur.

85. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých

prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo
nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani
o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné
bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

86. Žalobca odvolaním napadol rozsudok i v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti
nároku na zaplatenie 1.440 eur s príslušenstvom. Žalobca s poukazom na čl. III ods. 3 Zmluvy tvrdil,
že takýto priamy náklad je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi popri zmluvnej odmene, pretože nie je
súčasťou odmeny.

87. Podľa čl. III. bod 1 Zmluvy sa klient a poskytovateľ dohodli na kombinovanej odmene za poskytnuté
právne služby, a to nasledovne:
a) V prípade zápisu trvalého vecného bremena bez odplaty zápisom do katastra nehnuteľností alebo
v prípade dojednania vecného bremena spočívajúceho v bezodplatnom užívaní pozemkov (*totokataster nezapisuje v tejto podobe zapisuje právo stavby na LV Inforama a na LV vlastníka vecného
bremeno práva stavby v prospech vlastníka stavby) pod stavbami klienta mimosúdnou dohodou alebo
právoplatným súdnym rozhodnutím, poskytne klient popri dohodnutej odmene podľa písm. a) - c) tohto

bodu tohto článku osobitnú odmenu vo výške 44.000 eur bez DPH.
b) Klient sa zaväzuje zaplatiť poskytovateľovi vopred jednorazový preddavok na odmenu vo výške
4.000 eur bez DPH na základe faktúry do 5 dní od podpisu tejto zmluvy. Preddavok bude použitý na
nevyhnutné prvotné právne úkony a s tým spojené ďalšie úkony, ako je geodetické zameranie pozemku,
geodetické zameranie stavby a vypracovanie geometrického plánu, znaleckého posudku a súvisiace

úradné a správne poplatky.
c) V prípade iných právnych úkonov (zastupovanie v prebiehajúcom spore) sa odmena za právne služby
dohodne (vo výške) za úkony z hodnoty veci. Poskytovateľ môže požiadať o zaplatenie preddavku vo
výške dvoch úkonov právnej pomoci v súdnom konaní.

88. Podľa čl. III. bod 2 Zmluvy poskytovateľ predkladá vyúčtovanú odmenu za poskytnuté právne služby

klientovi prostredníctvom faktúry. Súčasťou faktúry je špecifikácia vykonaných prác.

89. Podľa čl. III. bod 3 Zmluvy sa klient zaväzuje zaplatiť poskytovateľovi osobitne popri odmene
dohodnutej podľa predchádzajúcich bodov tejto zmluvy náklady, ktoré nie sú zahrnuté v dohodnutej
odmene, a to priame náklady poskytovateľa za správne, príp. súdne poplatky, na odmenu notára

za overenie pravosti podpisov a osvedčenie pravosti kópií dokumentov, na vyhotovenie znaleckých
posudkov a pod., účelne a preukázateľne vynaložené poskytovateľom pri poskytovaní právnych služieb
podľa tejto zmluvy (ďalej len „priame náklady“). Klient sa zaväzuje tieto náklady nahradiť poskytovateľovi
osobitne, popri dohodnutej odmene za právne služby, prípadne na tieto priame náklady poskytnúť
preddavok v potrebnej výške.

90. Po opätovnom preskúmaní prejednávanej veci, s poukazom na citované znenie čl. III Zmluvy,
zohľadniac právnu argumentáciu žalobcu i žalovaného, odvolací súd zistil, že v záujme spravodlivého
usporiadania vzťahov medzi žalobcom a žalovaným je potrebné odkloniť sa od pôvodného právneho
názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa 20.06.2019 ohľadne posúdenia dotknutých

ustanovení Zmluvy vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 1.440 eur s
príslušenstvom, keď žalovaný neuhradil faktúru č. 201528 splatnú dňa 14.01.2016 na sumu 1.440
eur, v ktorej žalobca žalovanému refakturoval uhradené peňažné prostriedky súvisiace s vyhotovením
Znaleckého posudku č. 67/2015. Ustanovenie čl. III bod 1. písm. b) Zmluvy nemožno vykladať
izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dojednaniami v čl. III (Odmena poskytovateľa

a platobné podmienky). Zmluvné strany sa v čl. III bod 3. Zmluvy výslovne dohodli, že náklady
na vyhotovenie znaleckého posudku budú hradené žalovaným osobite popri odmene dohodnutej
podľa predchádzajúcich bodov Zmluvy. Náklad vo výške 1.440 eur za znalecký posudok tak nie
je možné započítať do odmeny dohodnutej v bode 1 písm. a) článku III. Zmluvy. Náklady na
vyhotovenie znaleckého posudku vo výške 1.440 eur, ktoré žalobca uhradil znalcovi za vypracovanie

znaleckého posudku, ako nevyhnutného podkladu pre vykonanie zápisu vecného bremena, podľa
názoru odvolacieho súdu patria medzi tzv. priame náklady, ktoré nie je možné zahrnúť do odmeny
advokáta,anaichpreplateniemážalobcanárok.Odvolacísúdspoukazomnauvedenédospelkzáveru,
že žalobcovi vznikol i nárok na zaplatenie sumy 1.440 eur, preto napadnutý rozsudok i v časti zamietnutia
žaloby o zaplatenie sumy 1.440 eur zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.440

eur.

91. Keďže žalovaný je so splnením peňažného záväzku v omeškaní, žalobcovi vzniklo právo požadovať
úrok z omeškania. Odvolací súd pri uložení povinnosti žalovanému platiť úrok z omeškania ohľadom
výšky úroku z omeškania vychádzal z ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 OBZ a Nariadenia vlády SR č.

21/2013 Z. z. a priznal žalobcovi voči žalovanému právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,05
% ročne z priznanej istiny. Pokiaľ ide o dobu omeškania, priznal žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z
omeškania počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti faktúr vystavených žalobcom žalovanému.

92. Ústavný súd SR, III. ÚS 46/2013: Pre odvolací súd nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným

právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom
záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť.
Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými
predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súduprvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky
v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre

súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý
je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže
byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.

93. Odvolací súd priznal žalobcovi aj uplatnený nárok na zaplatenie sumy 40 eur predstavujúci výšku
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 OBZ v spojení
s § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z..

94. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011 sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

95. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II
č.k. 24Cb/308/2015-406 zo dňa 22.06.2020 v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 48.000 eur spolu s 9,05 %-ným ročným úrokom z omeškania od 12.11.2015
do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň je žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovisumu1.440eurspolus9,05%-nýmročnýmúrokomzomeškaniaod15.01.2016dozaplatenia,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi i paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

96. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

97. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

98. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

99. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v

plnom rozsahu.

100. O výške náhrady trov konania rozhodne zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

101. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).