Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/57/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314222734
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4314222734.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.
Pavla Pileka a JUDr. Dany Kálnayovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., sídlo
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou: Advocate s.r.o., sídlo
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: P. W., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt F.
XXXX/X, B., o vymoženie peňažného plnenia vo výške 1.135,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 11Er/1162/2014 - 33 z 18. júna 2020 v znení
(opravného) uznesenia Okresného súdu Levice č. k. 11Er/1162/2014 - 79 z 30. augusta 2021 , takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 11Er/1162/2014 - 33 z 18. júna 2020 v
znení (opravného) uznesenia Okresného súdu Levice č. k. 11Er/1162/2014 - 79 z 30. augusta 2021
potvrdzuje.

II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví (v
znení tam uvedeného opravného uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.10.2021) rozhodol,
že exekúciu zastavuje (I. výrok) a oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
vo výške 39,83 eura do troch dní od doručenia uznesenia (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie uznesenie právne založil v I. výroku na ustanovení § 57 ods. 1 písm. m) v
nadväznosti na § 243f ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučnýporiadok),§17ods.3zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverocha
pôžičkáchprespotrebiteľovavII.výrokuna§203ods.1zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

3. Súd prvej inštancie uznesenie odôvodnil v I. výroku v podstate tým, že po doplnení návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 v spojení s § 243f ods. 1 Exekučného
poriadku uzavrel, že oprávnený a povinný zabezpečili svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) zmenkou
vystavenou dňa 20.09.2012, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Povinný
ako fyzická osoba nekonal pri uzatvorení zmluvy o úvere v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti

alebo inej podnikateľskej činnosti, a teda má postavenie spotrebiteľa. Oprávnený ako veriteľ uvedeným
konaním porušil ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase vystavenia zmenky. V nadväznosti na
I. výrok rozhodol v II. výroku o uložení povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi podľa §
203 Exekučného poriadku trovy exekúcie, ktoré vyčíslil v sume 39,83 eura.

4. Uvedené uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním
oprávnený ako odvolateľ.5. Oprávnený v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie. Oprávnený s povinným uzatvorili zmluvu o úvere, v ktorej povinný uviedol, že

poskytované peňažné prostriedky budú využité na účel zamestnania. Vzhľadom na ustanovenie § 2
písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, vymedzujúceho kto je spotrebiteľom, účelové
poskytnutie úveru v danej veci (t. j. jeho poskytnutie na účel zamestnania, čo povinný vyhlásil) vylučuje
na predmetný právny vzťah aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch. Je pritom bez významu, na čo

bol aj skutočne použitý. Súčasne je potrebné chrániť dobrú vieru oprávneného, s ktorou do právneho
vzťahu s povinným vstupoval. Z odvolacích dôvodov vymedzených v odvolaní oprávnený v odvolacom
návrhu navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Súčasne si oprávnený uplatnil akcesorický nárok na náhradu trov konania, vrátane trov
odvolacieho konania.

6. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný.

7. Povinný vo vyjadrení v podstate uviedol, že o predmetný úver požiadal z dôvodu finančnej tiesne
a obavy, že vlastník bytu ho vysťahuje. Úver nebol povinnému poskytnutý ani na zamestnanie, ani na
podnikanie. S podaným odvolaním nesúhlasil. Povinný mal naviac za to, že spĺňa podmienku zastavenia

exekúcie podľa právnej úpravy účinnej od januára 2020.

8. Oprávnený v odvolacej replike naďalej zotrval na doterajších podaniach.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej

len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že sú splnené podmienky vecného prejednania
odvolania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie, a to v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho
prieskumu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

10. Odvolací súd k naplneniu procesných podmienok tohto odvolacieho konania (a v rámci nich osobitnej
procesnej podmienky trvania exekúcie tak v čase vydania odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvej
inštancie ako aj rozhodovania odvolacieho súdu) bližšie osobitne uvádza, že v danej veci nedošlo k

zastaveniu exekúcie ex lege zo zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní
(ďalej aj len „zákon o ukončení niektorých exekučných konaní“ alebo „ZoUNEK“). Predmetné exekučné
konanie a aj exekúcia v rámci neho vedená, v tejto veci začali pred 01.04.2017 (exekučné konanie bolo
na návrh oprávneného začaté dňa 20.10.2014 a exekúcia bola následne začatá dňa 01.12.2014, kedy
súd prvej inštancie ako exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie

[§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017]), a preto sa podľa
prechodného ustanovenia § 243h ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku vedú podľa predpisov účinných
do 31. marca 2017. Exekučné konanie a v rámci neho vedená exekúcia spadajú teda do rozsahu
osobitného zákona o ukončení niektorých exekučných konaní (§ 1 ZoUNEK). Exekúcia je v danej veci
však vedená na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. Bratislava, číslo konania SR 01900/13
zo 07.01.2014, ktorý je obsahom súdneho spisu a z ktorého vyplýva, že sa ním priznal nárok zo
zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. Táto exekúcia bola preto dňa 23.12.2015, kedy
nadobudlo účinnosť prechodné ustanovenie § 243f Exekučného poriadku, ex lege podľa § 243f ods.
3 v nadväznosti na § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom od

23.12.2015)odložená.Zustanovenia§4ods.1zákonaoukončeníniektorýchexekučnýchkonanípritom
vyplýva, že exekúcia, ktorá je síce vedená a spadá do rozsahu pôsobnosti zákona o ukončení niektorých
exekučných konaní, nemôže byť ex lege týmto zákonom zastavená skôr, ako 12 mesiacov odo dňa
uplynutia doby skončenia odloženia exekúcie. Keďže v prejednávanej veci k skončeniu odloženia
exekúcie (v intenciách prejednávanej veci právoplatným rozhodnutím exekučného súdu podľa § 243f

ods. 5 Exekučného o pokračovaní exekúcie) pred rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo, je vylúčené
jej zastavenie ex lege podľa zákona o ukončení niektorých exekučných konaní pred týmto rozhodovaním
odvolacieho súdu.11. Odvolaním napadnutým uznesením je uznesenie súdu prvej inštancie ako exekučného súdu, ktorým
podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku rozhodoval potom, ako súdny exekútor postúpil súdu prvej
inštancie doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného

poriadku.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v exekučných konaniach, ktoré
sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri

podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh
na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

15. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, ak oprávnený návrh na
vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.

16. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015, v návrhu na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je
fyzickou osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným.

Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým
radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti
osvedčujú.

17. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015 (do 31.03.2017), exekúciu

súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom
sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou a nebolo prihliadnuté na
1. neprijateľné zmluvné podmienky,
2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo

3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

18. Podľa § 52 ods. 1, ods. 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“)vzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvyoúvere(dňa20.04.2011-ďalejlen„včaseuzavretia
zmluvy o úvere“), (1) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatváradodávateľsospotrebiteľom.(3)Dodávateľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je
fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Podľa § 53 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere, (1) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná
podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli

neprijateľné podmienky individuálne dojednané. (2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

20. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere,

neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

21. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.22. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom v čase uzatvorenia

zmluvy o úvere, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

23. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy

o úvere, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

24. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere, na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka
alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere, v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho
splnenie zmenkou alebo šekom.

26. Podľa čl. I. § 17. ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len „zákon zmenkový
a šekový“) v znení účinnom od 23.12.2015, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky,
ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak
majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho
zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky,

ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy.

27. Podľa čl. I. § 17 ods. 2 zákona zmenkového a šekového v znení účinnom od 23.12.2015, v konaní,
v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej povinnosti prihliadne na skutočnosti
odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho

zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

28. Odvolací súd po meritórnom prejednaní odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje
rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z

uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa
s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto
dôvody opakoval. Odvolací súd napokon na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvej
inštancie a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní

ďalej podľa § 387 ods. 3 veta posledná CSP dopĺňa nasledovné.

29. Podľa právnej úpravy zavedenej (novelizačným) zákonom č. 438/2015 Z. z., platnej a účinnej od
23.12.2015, obsiahnutej v prechodnom ustanovení § 243f Exekučného poriadku sú exekučné súdy,
ak dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, čo zisťujú

v súlade s novelizovaným ustanovením § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a
šekového, povinné ex offo prihliadať v exekučných konaniach o vymáhaní nároku zo zmenky na to, či
bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi, poskytnutá taká primeraná
ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí.

30. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie povinný opísať rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené
skutočnosti osvedčujú (§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku). Odo dňa 23.12.2015 je tak povinný urobiť aj v
už prebiehajúcich exekučných konaniach, ktoré začali do 22.12.2015 (a to bez ohľadu na to, či v nich už
bolo udelené poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie), pretože aj v týchto exekučných

konaniach exekučný súd postupuje podľa právnej úpravy účinnej od 23.12.2015, ak sa na podklade
exekučného titulu priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou (§ 243f ods. 1
Exekučného poriadku).31. Oprávnený v odvolaní namietal, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným
nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Táto odvolacia námietka oprávneného nie je ale dôvodná.
Odvolací súd totiž dospel k záveru o tom, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným

dňa 20.04.2011 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súčasne aj
zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to z dôvodov uvedených
v nasledujúcich bodoch.

32. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná od 01.01.2008 v § 52

Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.

33. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa teda vzťahujú práve na taký druh zmlúv,
pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany
spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a
rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť

sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa
zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred, a pri
ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.

34. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety

jeho činnosti patrí aj dočasné poskytovanie peňažných prostriedkov za odplatu, teda oprávnený pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa
podľa Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 3) a za veriteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (§
2 písm. b/). Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena a priezviska, rodného čísla,
adresy trvalého pobytu, adresy prechodného pobytu a čísla občianskeho preukazu.

35. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a rovnako aj v zmysle §
2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, obe v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere,
považuje fyzická osoba, ktorej pri uzatváraní (teda pri ponúknutí úveru) a plnení (teda pri samotnom
poskytnutí úveru) zmluvy bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania.

36. Povinný v zmluve o úvere uviedol, že finančné prostriedky sú mu oprávneným poskytované
na výkon zamestnania a z uvedeného prehlásenia povinného by teda mohli vyvstať pochybnosti
o tom, či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo nespotrebiteľskú a v nadväznosti na to, či ide aj o

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a či je teda v danom právnom vzťahu v postavení spotrebiteľa. V
prípade akýchkoľvek pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu a aj zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ak je pre tento záver rozhodujúce, či je dlžník spotrebiteľom, je ale dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy - plynúceho z preukázaného postavenia dlžníka
ako nespotrebiteľa - na dodávateľovi (veriteľovi) (v tomto exekučnom konaní v procesnom postavení

oprávneného). Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, príp. vylúčenie záveru o tom, že zmluva
o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, plynúca z
preukázaného postavenia dlžníka ako nespotrebiteľa (keď pre posúdenie zmluvy ako spotrebiteľskej
zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a aj ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch je primárne významné to, či dlžník má v danom zmluvnom vzťahu práve

postavenie spotrebiteľa) musí byť totiž preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy
(poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na
otázku, aké je zamestnanie, povolanie alebo predmet podnikania odberateľa a aký konkrétny súvis
s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom podnikateľskej činnosti odberateľa vôbec uzavretie

príslušnej zmluvy má. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka
je súd povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j.,
že jednak je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania, na oprávnenom (ako veriteľovi - dodávateľovi) a jednak, že v prípadedôvodných pochybností o tom, či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter a či je alebo nie je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má a je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, plynúci zo záveru, že dlžník, voči ktorému oprávnený nepreukázal

účel, na ktorý mu mali byť finančné prostriedky poskytnuté, má postavenie spotrebiteľa.

37. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil v konaní (osobitne k doplneniu návrhu na vykonanie
exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v rámci ktorého práve bezpečné preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere má veľký právny význam, keďže následne exekučný

súd aj na základe tohto doplnenia návrhu rozhoduje o pokračovaní alebo zastavení exekúcie, pričom
záver o tom, že nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou je kľúčovým, keďže ide o primárnu
podmienku zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku) žiadne dôkazy,
ktoré by preukazovali bezpečne opak - teda, že povinný mal v danom zmluvnom vzťahu postavenie
nespotrebiteľa, ktorá skutočnosť by bez ďalšieho mala za následok, že uzavretá zmluva o úvere nie
je ani spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka a ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere

podľazákonaospotrebiteľskýchúveroch.Akoužodvolacísúduviedolvyššie,samotnévyznačenieúčelu
použitia úveru bez toho, aby k tomuto pristúpili skutočnosti (uvedené príkladmo v predchádzajúcom
bode), nie je preto ani právne významnou skutočnosťou, na ktorú by bolo možné prihliadať pri
vyhodnocovaní toho, či dlžník mal alebo nemal v danom zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa
podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch a ktorá by

svedčila o tom, že povinný nie je v danom záväzkovo-právnom vzťahu spotrebiteľom podľa § 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka a ani podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Okrem toho
rovnako nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že v zmluve o úvere sú uvedené len tie údaje povinného,
ktoré sa uvádzajú v prípade, ak tieto zmluvy uzatvárajú fyzické osoby - spotrebitelia (meno, priezvisko,
adresa trvalého pobytu, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a pod.).

38. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že oprávnený v odvolaní uviedol po prvýkrát v priebehu
exekučného konania skutkové tvrdenie o tom, že dňa 20.04.2011 (t. j. v deň uzavretia zmluvy o
úvere) mal povinný podpísať aj dodatok k nej, obsahom ktorého malo byť vyhlásenie povinného, že
oprávneným ako veriteľom poskytnuté finančné prostriedky vo výške 500,- eur použije na „náklady na

reklamu“. Na uvedené skutkové tvrdenie oprávneného, naviac dôkazom nepreukázaného (keď tento
dodatok nepredložil počas celého exekučného konania, osobitne k podanému doplneniu návrhu na
vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku a ani k odvolaniu, v ktorom naň prvý krát
odkazuje), odvolací súd podľa § 366 CSP (a contrario) neprihliadal, a preto naň ani nijakým spôsobom
neakcentoval pri vyvodzovaní v predchádzajúcich odsekoch konštatovaných skutkových a právnych

záveroch a vychádzal zo stavu, akoby toto skutkové tvrdenie nebolo v konaní uplatnené. Uvádzanie
skutkových tvrdení, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktoré sú jedným z
prostriedkov procesného útoku (§ 149 CSP), možno v odvolacom konaní uplatniť len za podmienky
ustanovenej v § 366 CSP, upravujúceho inštitút novôt v odvolacom konaní. Keďže tento prostriedok
procesného útoku (predmetné skutkové tvrdenie) nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie a

netýka sa skutočností vymedzených v § 366 písm. a) až c) CSP (keďže nemá byť ním preukázané, že v
konaní došlo k tzv. „inej vade konania“, a rovnako sa netýkajú procesných podmienok či vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu), je v odvolacom konaní prípustný len za naplnenia podmienok
stanovených v § 366 písm. d) CSP - teda ak ich odvolateľ nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie (teda pred vydaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie). Oprávnený v podanom

odvolaní netvrdil a ani nepreukázal žiadne také skutočnosti, pre ktoré uvedený prostriedok procesného
útoku (predmetné skutkové tvrdenie) nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie (v čase pred vydaním napadnutého uznesenia, a tým ovplyvniť rozhodovanie súdu). Ak chcel
oprávnený predmetné skutkové tvrdenie ako prostriedok procesného útoku uplatniť v odvolacom konaní,
bolo jeho povinnosťou taktiež tvrdiť a aj preukázať odvolaciemu súdu, že tento dôkazný návrh nemohol

bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Naviac, v prejednávanej veci samotná
povaha daného skutkového tvrdenia, podľa ktorého mal byť ešte dňa 20.04.2011 podpísaný dodatok k
zmluve o úvere, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, nenasvedčuje žiadnym skutočnostiam, pre
ktoré by oprávnený tento dôkaz, ktorý mal vzniknúť ešte 20.04.2011 za účasti oprávneného (ktorý bol
zmluvnou stranou zmluvy, vo vzťahu ku ktorej bol uzavretý dodatok, ktorý je opäť dvojstranným právnym

úkonom urobeným za účasti zmluvných strán zmluvy) pri dodržaní zásady „vigilantibus iura scripta
sunt“ (práva patria bdelým) nemohol bez svojej viny uplatniť ešte v konaní pred súdom prvej inštancie.
V prejednávanej veci tak nebola splnená žiadna z podmienok ustanovených v § 366 CSP, výlučne za
naplnenia ktorej možno v odvolaní použiť (nové) skutkové tvrdenia (a dôkazy ich preukazujúce) akojedenzprostriedkovprocesnéhoútokuoprávneného.Keďžetietopodmienkyvprejednávanejvecineboli
splnené, odvolací súd na predmetné skutkové tvrdenie o konkrétnom účele, na ktorý povinný vyhlásil,
že poskytnuté finančné prostriedky použije, ani nemohol akokoľvek prihliadať.

39. Odvolací súd preto rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere, uzatvorená
medzi oprávneným a povinným dňa 20.04.2011 je nielen spotrebiteľskou zmluvou (podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka), ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch. Ako už bolo totiž uvedené vyššie, oprávnený napĺňa všetky znaky definície veriteľa podľa

§ 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetom zmluvy o úvere z 20.04.2011 bolo
poskytnutie úveru veriteľom (oprávneným) dlžníkovi (povinnému), ktorý bol spotrebiteľom podľa §
52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a súčasne aj podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere inter alia vo forme úveru (§ 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch), teda
vo forme, v akej aj v prejednávanej veci dočasne veriteľ poskytol dlžníkovi finančné prostriedky, čím

úver poskytnutý oprávneným povinnému v prejednávanej veci napĺňa znaky spotrebiteľského úveru a
zmluva o úvere je potom podľa obsahu práve zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Samotná skutočnosť,
že zmluva o úvere nie je v prejednávanej veci výslovne označená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere
nič nemení na tom, že takouto zmluvou je, keďže každý právny úkon sa vždy posudzuje podľa obsahu
a nie jeho formálneho označenia.

40. Ďalej je tiež potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred
pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť
jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj
ako formulárovú.

41. Keďže právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere z 20.04.2011, je
právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je súčasne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, je
nutné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru(najmäpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkaospotrebiteľskýchzmluváchazákona

o spotrebiteľských úveroch), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho
vzťahu bez ohľadu na dohodu strán, teda bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa
jedná o tzv. absolútny obchod (ktorým je podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka aj zmluvný
vzťah založený zmluvou o úvere, o aký ide aj v prejednávanej veci). Tieto (kogentné) ustanovenia
(spotrebiteľskéhopráva)jevšaktrebaaplikovaťajnavšetkyprávneúkonyavzťahyvzniknuténazáklade

spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto zmluvou súvisiace, ktorými právnymi úkonmi sú v prejednávanej
veci aj rozhodcovská zmluva (uzavretá v deň uzavretia zmluvy o úvere, ktorá obsahovala dohodu o
riešení sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere) a dohoda o vyplnení zmeniek, ktorá bola inkorporovaná
do čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere.
Dohoda o vyplnení zmeniek bola v prejednávanej veci uzavretá ako zabezpečovací inštitút plnenia

záväzku povinného zo spotrebiteľskej zmluvy. Preto, aj keď v rozhodcovskom konaní, v ktorom bol
vydaný rozhodcovský rozsudok (ktorý je v tomto exekučnom konaní exekučným titulom), bol uplatnený
nárok zo zmenky, ktorá však bola len zabezpečovacím inštitútom záväzku povinného splatiť svoj
záväzok vzniknutý zo spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a keď rozhodcovské konanie bolo
vedené na základe rozhodcovskej zmluvy (ktorá bola uzavretá na základe a v priamej súvislosti so

zmluvou o úvere, bez ktorej by nemala právne opodstatnenie, keďže jej predmetom je práve dohoda
zmluvných strán zmluvy o úvere na riešení sporov vzniknutých z tejto zmluvy o úvere alebo v súvislosti
s ňou), je potrebné posudzovať aj tieto právne úkony aj podľa noriem spotrebiteľského práva. Normy
spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu (t. j. aj na zabezpečovacie
inštitúty; právne úkony, ktorými dochádza k zmene obsahu či subjektov záväzkového vzťahu a pod.),

ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej
doby trvania jeho existencie.

42. V tomto exekučnom konaní vymáhaným nárokom je nárok zo zmenky vystavenej dňa
20.04.2011, zabezpečujúcej povinnosť povinného splatiť svoj dlh vzniknutý zo spotrebiteľskej zmluvy o

spotrebiteľskom úvere (obsiahnutej v listine označenej ako zmluva o úvere, z 20.04.2011), ktorý nárok
si oprávnený uplatnil v rozhodcovskom konaní, v ktorom bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je
exekučným titulom na podklade ktorého je v prejednávanej veci vedená exekúcia. Nárok vymáhaný v
tomto exekučnom konaní teda vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou (o spotrebiteľskom úvere),keďže práve na jej podklade bola vystavená predmetná zabezpečujúca zmenka, z ktorej nárok bol
uplatnený v rozhodcovskom konaní. Uvedená zabezpečujúca zmenka bola pritom vyplnená v rozpore
s ustanovením § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu jej vystavenia,

keďže toto ustanovenie nepripúšťalo splnenie dlhu alebo zabezpečenie jeho splnenia v súvislosti s
poskytovaním spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom. Použitie zmenky bolo teda podľa § 17 ods.
3 zákona o spotrebiteľských úveroch v danom záväzkovo-právnom vzťahu založenom spotrebiteľskou
zmluvou o spotrebiteľskom úvere neprípustné, pričom na toto neprípustné použitie zmenky nebolo v
rozhodcovskom konaní, v ktorom oprávnený uplatňoval práve nárok z uvedenej zmenky, prihliadnuté.

Rovnako v rozhodcovskom konaní nebolo prihliadnuté ani na neprijateľné zmluvné podmienky (medzi
inými neplatnosť dohody o vyplnení zmeniek).

43. V nadväznosti na uvedené možno pre úplnosť doplniť, že rozhodcovský súd sa pri skúmaní
spotrebiteľského charakteru hlavného právneho vzťahu obmedzil, ako to vyplýva z jeho odôvodnenia,
len na konštatovanie, že uvedený vzťah nie je spotrebiteľský, keďže povinný pri uzatváraní zmluvy o

úvere vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky berie na účel, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto
právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ, ktorý záver bol však v tomto exekučnom konaní (vrátane tohto
odvolacieho konania) vyvrátený.

44.Kužuvedenémuzáveruoneplatnostidohodyovyplnenízmeniekodvolacísúduvádza,žeoprávnený

ako veriteľ a remitent uzatvoril s povinným ako dlžníkom a vystaviteľom zmenky Dohodu o vyplnení
zmeniek - teda zmenkovú dohodu s obsahom, že povinný ako dlžník vystaví v prospech oprávneného
dve blankozmenky (ktoré teda v čase vystavenia úplnými zmenkami ešte neboli, keďže zmenkou sa
blankozmenka stane až doplnením chýbajúcich údajov o výške zmenkovej sumy a o jej splatnosti), ktoré
veriteľ ako remitent môže vyplniť vo výške všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré

veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Túto dohodu teda uzatvoril oprávnený s povinným
napriek tomu, že § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu jej vystavenia
(a uzavretia dohody o vyplnení zmeniek, inkorporovanej do Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere) nepripúšťal možnosť uspokojenia pohľadávky zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo jej zabezpečenie zmenkou. Takáto dohoda o vyplnení zmeniek je nielen pre

rozpor s § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, ale aj pre rozpor s čl. I. § 10 zákona zmenkového
a šekového podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Oprávnený preto nemohol na
základe uvedenej zmenkovej dohody blankozmenku vyplniť, v dôsledku čoho sa blankozmenka vlastnou
zmenkou ani nikdy nestala.

45. Z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý je súčasťou spisu, odvolací súd
zistil, že z neho vyplýva, že rozhodcovský súd pri vydávaní exekučného titulu v konaní, v
ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, neprihliadol na to, že zmenka zabezpečovala návratnosť
spotrebiteľského úveru z právneho vzťahu, ktorý mal spotrebiteľský charakter, bol založený
spotrebiteľskou zmluvou o spotrebiteľskom úvere (označenej ako zmluva o úvere) z 20.04.2011, ktorý

právny vzťah upravujú aj kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Rozhodcovský
súd predovšetkým neprihliadol na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré
nepripúšťalo zabezpečenie návratnosti spotrebiteľského úveru zmenkou. Odvolací súd rovnako zistil,
že rozhodcovský súd neprihliadol následne ani na neprijateľné zmluvné podmienky (a nevyvodil z nich
právne následky) (napr. neskúmal, či neprijateľnou zmluvnou podmienkou nie je samotná dohoda o

vyplnení zmenky, ktorá, ako odvolací súd uviedol vyššie, je v danej veci absolútne neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom).

46. V tomto exekučnom konaní vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pričom pri vydaní exekučného titulu rozhodcovský súd neprihliadol na

neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v uvedenej spotrebiteľskej zmluve (označenej ako „zmluva
o úvere“), uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 20.04.2011 (napr. na neplatnú dohodu o
vyplnení zmeniek), ale najmä na to, že použitie zmenky bolo v danej veci podľa § 17 ods. 3 zákona o
spotrebiteľských úveroch neprípustné, a že oprávnený zmenku vyplnil v rozpore s týmto zákazom. V
dôsledku neprihliadnutia na uvedené skutočnosti vydal rozhodcovský súd exekučný titul v rozsahu, v

akom sa ho oprávnený domáhal. Týmto sú v danej veci splnené všetky podmienky ustanovené v § 57
ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, za ktorých je exekučný súd v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku povinný exekúciu zastaviť.47. Keďže súd prvej inštancie ako exekučný súd za uvedeného skutkového a právneho stavu exekúciu I.
výrokom odvolaním napadnutého uznesenia z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku
zastavil, je jeho rozhodnutie vecne správne.

48. Keďže odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti I. výroku odvolaním napadnutého
uznesenia, čím je naplnený dôvod na jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP, a vo vzťahu k na ňom
závislému akcesorickému II. výroku o náhrade trov exekúcie nielenže oprávnený neuviedol v odvolaní
žiadny odvolací dôvod, na základe ktorého by bolo možné odvolanie v danom výroku vecne preskúmať

(keďže týmito dôvodmi je odvolací súd v zásade viazaný - § 380 ods. 1 CSP) (z čoho súčasne možno
usudzovať, že II. výrok oprávnený napadol odvolaním práve len z dôvodu, že tento je výrokom závislým
nahlavnomI.výroku,bezktoréhoexistencienemôžeobstáť),alerozhodnutieotrováchexekúciepodľa§
203 Exekučného poriadku je aj vylúčené z vecného odvolacieho prieskumu (§ 355 ods. 2 CSP v spojení
s § 203 Exekučného poriadku e silentio), bol bez ďalšieho (t. j. bez uskutočnenia vecného prieskumu)
naplnený aj dôvod potvrdenia II. výroku odvolaním napadnutého uznesenia podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správneho.

49. Odvolací súd z týchto dôvodov odvolaním napadnuté uznesenie v celom rozsahu potvrdil podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len

o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po
právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP
rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

51. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

52. Rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona
č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z.
k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12.
apríla 2018).