Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. december 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/264/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7501899663
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7501899663.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu
JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: Ľ. S.I., D. Z. Č.. XX, zastúpeného
JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, proti žalovaným: X. K.
S., D. Z., V. XX, X. S. S., D. Z., V. XXX, X. Ľ. Z., D. J., Q. XX, X. T.. C.Í. S., N.., D. Z., V. XX, zastúpený
JUDr. Silviou Sovovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Diamantová 10, 5. F. S., D. C., H. XXX, X.
C. S., D. C.-J., O. XXX/XX, X. K. K., D. C.-J., O. XXX/XX, X. Q. S., D. D. N. D., R.. X. O. XXX/XX, X.
T. K., D. C. XXX, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo 17.5.2017 č.k. 14C/171/2001-905 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby, vo výrokoch o určení vlastníckeho práva v
prospech žalobcu a žalovaných v 3. a 4. rade a vo výroku, ktorým súd nepriznal náhradu trov konania
ostatným žalovaným.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách žalovaných v 3. a 4. rade tak, že vo vzťahu medzi žalobcom a
žalovanými v 3.a 4. rade žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom sporu je žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam zap. na LV č.XXX J.. Ú.. Z. ako parc. č.XXX - zast. plocha o výmere 482 m2, parc.
č. XXX - záhrada vo výmere 593 m2, parc. č.XXX - zast. plocha vo výmere 499 m2 a parc. č. XXX -
záhrada vo výmere 617 m2. Žalobca žiadal, aby súd do jeho vlastníctva prikázal pozemok parc. č.XXX
O. N.. Č..XXX, zap. na LV č.XXX, J.. Ú.. Z. spolu vo výmere 1095,5 m2, ktorých tvar a výmera bude
určená geometrickým plánom vyhotoveným znalcom ustanoveným súdom. Do vlastníctva právneho
predchodcu žalovaných žiadal prikázať pozemok parc. č. XXX O. XXX, spolu vo výmere 1095,5 m2,
ktorých tvar a výmera budú určená geometrickým plánom vyhotoveným znalcom ustanoveným súdom.

2. Okresný súd Košice-okolie (ďalej iba „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17.5.2017 rozhodol týmito
výrokmi:
I. Súd návrh zamieta.
II. Súd určuje, že odporca T.. C. S., W.. S., R.. XX.X.XXXX a odporkyňa Ľ. Z., W.. S., R.. XX.X.XXXX,
je každý z nich v pomere polovice k celku podielovým spoluvlastníkom parcely reg. „C“ v kat. úz. Z.,
zapísané na LV č. XXX, parc. č. XXX vo výmere 554 m2, druh pozemku - zast. plochy a nádvoria

a parc. reg. “C“ v kat. úz. Z., parc. č.XXX vo výmere 727 m2, druh pozemku - záhrada v zmysle
geometrického plánu zo dňa 6.11.2013 vyhotoveného Ing. Dušanom Bižom, znalcom z odboru geodézia
a kartografia, ktorý bol overený Okresným úradom Košice-okolie, katastrálnym odborom dňa 22.11.2013
pod č.1192/2013, ktorý je súčasťou tohto rozsudku.
III. Súd určuje, že navrhovateľ Ľ. S., W.. S., R.. XX.X.XXXX, D. V. XX/XX, Z., je výlučným vlastníkom
parc. reg. „C“ v kat. úz. Z., zapísané na LV č.XXX, parc. č.XXX vo výmere 429 m2, druh pozemku- zast.
plochy a nádvoria a parc. reg. „C“ v kat. úz. Z., N.. Č..XXX vo výmere 483 m2, druh pozemku -záhrada v
zmysle geometrického plánu zo dňa 6.11.2013, vyhotoveného Ing. Dušanom Bižom, znalcom z odboru
geodézia a kartografia, ktorý bol overený Okresným úradom Košice-okolie, katastrálnym odborom dňa
22.11.2013, pod č.1192/2013, ktorý je súčasťou tohto rozsudku.
IV. Žalovaní v 3. a 4. rade majú právo na plnú náhradu trov konania.
V. Ostatní žalovaní nemajú právo na náhradu trov konania.
VI. Štát má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi a žalovaným v 3. a 4. rade.

3. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáha zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú súčasťou pôvodných pozemno-knižných parciel č.
XXX - dom č. popisné 40 s dvorom vo vnútornosti vo výmere 354 m2 a parc. č. XXX - záhrada
vo vnútornosti vo výmere 3588 m2 zapísaných v PKV č.XX, kat. úz. Z.. Podielovými spoluvlastníkmi
týchto nehnuteľností boli žalobca, S. S., právny predchodca žalovaných v 1. až 4. rade a V. S., právny
predchodca žalovaných v 5. až 9. rade, a to každý z nich vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 4/12 k
celku. V. S. odstúpil na základe dohody zo dňa X.XX.XXXX v prospech ostatných spoluvlastníkov Ľ. S.I.
(žalobcu), ktorý bol pri úkone zastúpený matkou a S. S. I.. (právneho predchodcu žalovaných v 1. až 4.
rade) svoj spoluvlastnícky podiel 4/12 k nehnuteľnostiam, za čo mu ostatní spoluvlastníci zaplatili sumu
7.152,40 Kčs. Následne došlo medzi dvoma spoluvlastníkmi žalobcom a S. S. st. k reálnemu rozdeleniu
spoločného pozemku s tým, že od roku 1955 žalobca a právny predchodca žalovaných v 1.-4. rade
nerušene užívali tie časti pozemku, ktoré na nich reálnou deľbou pripadli vo viere, že nehnuteľnosti,
ktoré nadobudli od V. S. im vlastnícky patria, čím u nich došlo k splneniu podmienok pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu V. S. vydržaním. Táto okolnosť nebola v konaní sporná.

4. Žalovaný v 4. rade v priebehu konania uplatnil proti žalobcovi vzájomnou žalobou nárok na určenie
vlastníckeho práva k parcelám reg. „C“ v kat. úz. Z. z titulu vydržania s odôvodnením, že v minulosti
došlo k reálnemu zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva pozemkov medzi právnymi
predchodcami sporových strán reálnou deľbou. Navrhol, aby doteraz existujúce pozemky boli určené v
rozdelenom stave do výlučného vlastníctva žalobcu a podielového spoluvlastníctva žalovaných v 3. a 4.
rade podľa geodetického plánu vyhotoveného znalcom Ing. Dušanom Bižom v priebehu tohto konania.
Zároveň žiadal návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietnuť.

5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je opodstatnená.
Skonštatoval nespornosť dohody z XX.XX.XXXX o odkúpení spoluvlastníckeho podielu V. S. v prospech
žalobcu a S. S. st. Ďalej zistil vykonaným dokazovaním, že v r. 1957 došlo medzi žalobcom, zastúpeným
jeho matkou a právnym predchodcom žalovaných v 1. až 4. rade S. S. k dohode o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, o čom má svedčiť potvrdenie matky žalobcu K. S. z XX.X.XXXX, z ktorého
vyplýva, že dostala výplatok z domu, ktorý bol v tom čase v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a S.
S. I.. Rodinný dom sa tak stal výlučným vlastníctvom S. S. I.. s tým, že ustupujúcemu podielovému
spoluvlastníkovi, teda žalobcovi, bola vyplatená hodnota jeho podielu. Takto došlo aj k rozdeleniu
pozemkov, keď žalobca zastúpený matkou a právny predchodca S. S. I.. spoločne vytýčili hranicu
pozemkov. Časť, na ktorej sa nachádzal starý dom, zostala právnemu predchodcovi S. S. I.., ktorá mu
bola neskôr vyvlastnená. Časť pozemku užívaná žalobcom bola v čase rozdelenia prázdna, pričom časť
záhrady bola vyvlastnená aj žalobcovi. Takto boli pozemky skutočne rozdelené v roku 1957 a boli užívané
s tým, že hranicu medzi pozemkami žalobcu a S. S. I.. tvorilo oplotenie, ktoré žalobca vybudoval koncom
60-tych rokov. Išlo o oplotenie s betónovým základom, a to jednak v prednej časti domu, ako aj v zadnej
časti domu, naprieč celým pozemkom medzi pozemkami žalobcu a S. S. I... To znamená, že žalobca v
tom čase rešpektoval túto hranicu. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu žalobcu, že toto oplotenie bolo
iba dočasné a bolo vybudované na zabránenie škôd na obidvoch pozemkoch. Ak by išlo o provizórne
oplotenie, žalobca by nebudoval oplotenie s betónovými základmi na celej svojej parcele. Toto oplotenie
podľa výpovedí strán aj svedkov existuje doposiaľ. Samotný žalobca v návrhu uvádzal, že od roku
1955, kedy došlo k reálnemu rozdeleniu spoločného pozemku, žalobca aj S. S. I.. nerušene užívali časti
pozemku, ktoré na nich reálnou deľbou pripadli vo viere, že im vlastnícky patria, čím došlo k vydržaniu.

Z tohto podľa záverov súdu prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že v minulosti v roku 1955 - 1957
došlo k reálnej deľbe pozemkov, ktoré sú predmetom tohto sporu. Túto skutočnosť potvrdzuje aj faktická
nerušená nepretržitá držba nehnuteľnosti žalobcom a právnym predchodcom žalovaných v 1. - 4. rade.
Títo parcely takýmto spôsobom jednoznačne užívali, čo nenamietal ani žalobca, ktorý nepreukázal svoje
tvrdenie o tom, že nehnuteľnosti neboli rozdelené a užívané tak, ako sú užívané doposiaľ.

6. Súd prvej inštancie preto zamietol návrh žalobcu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva ako nedôvodný. Následne vec právne posúdil podľa ust. § 129 ods. 1, § 130 ods.
1 a § 134 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka (OZ) a na základe zisteného skutkového stavu rozhodol,
že došlo k vydržaniu vlastníckeho práva v dôsledku reálneho rozdelenia pozemkov medzi právnymi
predchodcami sporových strán. Táto dohoda nebola uzavretá s presným mapovým zameraním delenia,
ale iba určením hranice medzi rozdelenými časťami pozemku v prírode. O tom svedčí písomnosť,
týkajúca sa stavebného konania k domu, ktorý si mienila vystavať matka žalobcu. Súd prvej inštancie sa
stotožnil s názorom žalovaných, že aj keď Občiansky zákonník č.141/1950 Zb. stanovoval pre zmluvu o
prevode nehnuteľnosti písomnú formu, jej nedodržanie neznamenalo neplatnosť zmluvy, a teda zmluva
o reálnom rozdelení pozemku z roku 1957 je vlastne právnym titulom držby. To, že k takejto zmluve
došlo pred výstavbou rodinného domu žalobcu je zrejmé práve z dokladov, ktoré právna predchodkyňa
žalobcu poskytla národnému výboru v súvislosti so žiadosťou o stavebné povolenie (žiadosť o výstavbu
rodinného domu na svojom vlastnom pozemku, ku ktorej predložila náčrt rozdelenia pozemku medzi
spoluvlastníkov, ktorý vyznačila ako predlženie bočnej steny domu, ktorý mienila vystavať a právny
predchodca S. S. st. udeľoval zákonnej zástupkyni žalobcu súhlas na výstavbu domu ako sused, nie
ako spoluvlastník pozemku). Žalobca požadoval finančnú náhradu pre prípad, ak by súd rozhodol o
vzájomnej žalobe žalovaných v 3. a 4. rade, súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaných v
tom, že aj keď žalobca má menšiu výmeru pozemkov, ide o lepšiu bonitu nehnuteľnosti, čo vyplýva zo
znaleckého dokazovania. Vzhľadom na to, že k reálnej deľbe došlo ešte v roku 1955 a 1957 a od toho
času každá zo strán užíva rozdelené nehnuteľnosti ako svoje vlastné a v užívaní nebola nikdy nikým
rušená, ide o dobromyseľnosť v užívaní so súhlasom právnych predchodcov. Preto žalobca aj žalovaní
v 3. a 4. rade nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním a súd vyhovel vzájomnej žalobe
žalovaných v 3. a 4. rade. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a
h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, eventuálne, aby rozsudok zmenil a rozhodol o zrušení podielového spoluvlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam a o ich vyporiadaní tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu sa prikážu pozemky
kat. úz. Z. N.. Č.. XXX O. XXX podľa geometrického plánu Ing. Jána Pekarčíka a do podielového
spoluvlastníctva žalovaných v 2. a 3. rade (správne žalovaných v 3. a 4. rade - pozn. odvolacieho súdu)
sa prikážu pozemky parc. č. XXX O. N.. Č.. XXX podľa geometrického plánu znalca Ing. Jána Pekarčíka.

8. Odvolateľ vytýka súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyšli počas
konania najavo, vrátane tých, ktoré boli obsahom jeho pôvodných odvolacích námietok, teda súd
prvej inštancie sa neriadil pokynom odvolacieho súdu, ktorý bol vyslovený v jeho predchádzajúcom
rozhodnutí. Odvolateľ sa tiež nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k reálnemu
rozdeleniu pozemkov. Závery súdu prvej inštancie o vydržaní nepovažuje za dostatočne odôvodnené,
pretože neobsahujú riadnu, výstižnú a presvedčivú analýzu všetkých zákonných podmienok vydržania
a aplikáciu na posudzovaný prípad. Odôvodnenie postráda najmä uvedenie, či a kedy boli
splnené základné predpoklady a podmienky vydržania. Neuvádza, kedy a podľa akej právnej úpravy
malo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k častiam spoločného pozemku a rozporuplne cituje
ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. a súčasne tvrdí, že k uzavretiu dohody o
rozdelení spoluvlastníctva malo dôjsť v r. 1957, teda za účinnosti predchádzajúceho Občianskeho
zákonníka. Neuvádza tiež, kto vlastnícke právo vydržal a mohol vydržať, čo je podstatné najmä
vzhľadom na skutočnosť, že súdom tvrdená dohoda o rozdelení spoluvlastníctva mala byť uzavretá
ešte právnym predchodcom pôvodne žalovaného v 1. rade, ktorý v priebehu konania zomrel, čo
má významné hmotnoprávne i procesnoprávne dôsledky pokiaľ ide o formuláciu žalobného petitu
protinávrhu žalovaných. Rozsudok je teda vydaný na základe nesprávneho právneho predpisu, je
vnútorne rozporný, nedostatočne odôvodnený a preto nepreskúmateľný. V ďalšej časti odôvodnenia sa
vyjadruje k otázke oprávnenosti držby, dobrej viere držiteľa ak povahe domnelého právneho titulu, za
ktorý podľa jeho názoru nemožno považovať ústnu dohodu medzi vlastníkmi a držiteľom. Poukazuje na
judikatúru Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR podľa ktorej držba nehnuteľnosti opierajúca

sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu. Pokiaľ sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe
zmluvy o jej prevode, ktorú prevodca alebo nadobúdateľ nepodpísal, nemôže byť vzhľadom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci. Takáto držba nie je oprávnená a nemôže viesť k vydržaniu,
aj keď je držiteľ presvedčený, že mu vec patrí. To sa vzťahuje podľa názoru odvolateľa aj na možnosť
vydržať časť spoločnej nehnuteľnosti na základe tzv. reálnej deľby. Pokiaľ súd prvej inštancie tvrdí, že k
rozdeleniu nehnuteľnosti došlo v r. 1957, poukazuje na to, že judikatúra pred r. 1950 pripúšťala možnosť
zrušenia podielového spoluvlastníctva bez písomnej dohody a geometrického plánu podľa uhorského
obyčajového práva, od 1.1.1951 to však nie je možné a pre platnosť takejto dohody právna úprava
vyžadovala písomnú formu. V ďalšej časti uvádza, že k nijakej písomnej dohode medzi žalobcom a
pôvodne žalovaným v 1. rade, prípadne jeho právnym predchodcom o zrušení spoluvlastníctva sporného
pozemku nedošlo, čo potvrdil aj súd prvej inštancie a preto nedošlo k platnému zrušeniu a rozdeleniu
spoluvlastníctva žalobcu a právneho predchodcu žalovaných v 1. až 4. rade. Preto je požiadavka
žalobcu na rozdelenie spoluvlastníctva plne oprávnená. Nemohlo dôjsť ani k vydržaniu časti pozemku
užívaných žalobcom a pôvodným žalovaným v 1. rade, pričom poukazuje na podmienku vydržania,
ktorou je dobromyseľnosť a tá predpokladá preukázanie konkrétnej právnej skutočnosti zodpovedajúcej
vtedy platnej právnej úprave, ktorá objektívne mohla viesť subjekt k presvedčeniu, že mu vec patrí.
Takáto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Práve naopak, už len zo skutočnosti, že šlo iba o
reálnu deľbu vyplýva, že tento domnelý právny titul bol aj v rozpore so zákonom a preto nemohol
objektívne viesť subjekty dohody k presvedčeniu, že im rozdelená vec patrí. Na tom nič nemení ani to, že
Stredný občiansky zákonník nesankcionoval nedostatok písomnej formy neplatnosťou. Tvrdí však, že aj
Stredný občiansky zákonník spájal nedodržanie písomnej formy právnych úkonov o nehnuteľnostiach s
ich neplatnosťou, preto je názor súdu o opaku nesprávny a je v rozpore so zásadami formálnej logiky.
Ak nedostatok písomnej formy nespôsobil neplatnosť dohody o rozdelení spoluvlastníctva, táto dohoda
však nemohla byť právnym titulom držby pre účely vydržania. Namieta tiež, že záver súdu prvej inštancie
o spoločnom vytýčení hranice pozemkov v r. 1957 nemá nijaký podklad vo vykonanom dokazovaní.
V priamom rozpore s týmto záverom je skutočnosť, že na časti spoločného pozemku bola močarina,
ktorá sa zaviezla hlinou až v 70. rokoch 20. str. a plot sa postavil až potom. Záver súdu o dohode o
deľbe spoločného pozemku je v rozpore s výpoveďou svedka N. S., podľa ktorého právni predchodcovia
účastníkov sa dohodli na rozdelení pozemku na polovicu. Aj z podkladov týkajúcich sa stavebného
povolenia na dom žalobcu vyplýva, že hranica medzi rozdelenými časťami mala prebiehať inak, ako
to je v súčasnosti. To zakladá pochybnosti o rozdelení a o priebehu hranice rozdelených častí. Za
týchto okolností dohoda o rozdelení nie je určitá, čo je ďalší dôvod jej neplatnosti. Z listinných dôkazov
nevyplýva nič viac a nič menej než to, že podielový spoluvlastník V. S. odpredal svoj podiel spoločne
právnemu predchodcovi pôvodného žalovaného v 1. rade a žalobcovi, za čo mu títo spoločne vyplatili
dohodnutú sumu a že matka žalobcu prevzala od právneho predchodcu pôvodne žalovaného v 1. rade
výplatok z bližšie nešpecifikovaného domu. Z toho však nevyplýva, že by v tomto období došlo k deľbe
pozemku. Ďalej odvolateľ poukazuje na svoje písomné podanie zo 17.10.2003, kde uvádza dôvody, pre
ktoré nedošlo a nemohol právne účinne dôjsť k rozdeleniu spoluvlastníctva a vo vzťahu k nadobudnutiu
nehnuteľnosti vydržaním žalobca poukazuje na to, že vydržanie ako dôvod vlastníctva tvrdí len vo
vzťahu k právnym nástupcom neb. V. S., pôvodne žalovaným v 2. a 4. rade na základe skutočnosti,
že sú tu pochybnosti o tom, či dohoda z r. 1955 má náležitosti platného právneho úkonu. Táto dohoda
je však písomná, čím spĺňa požiadavku ospravedlniteľnosti omylu a objektívnej dobromyseľnosti, je
rešpektovaná po dobu viac ako 10 rokov. To však nemožno hovoriť o vzťahu medzi žalobcom a právnymi
predchodcami žalovaných v 1. až 4. rade. napokon uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu nemožno
vyvodiť, že by pre vydržanie vlastníckeho práva stačilo vybudovanie oplatenia, resp. reálna deľba a že by
dobromyseľnosť bola spôsobilá založiť ústna dohoda. Pôvodný žalovaný v 1. rade sám vyjadril súhlas s
rozdelením spoluvlastníctva v priebehu tohto konania, žiadal však, aby nehnuteľnosti boli účelne využité
a žiadal zohľadniť ich hodnotu po rozdelení.

9. Žalovaný v 4. rade podal k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom navrhuje rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť. K dôvodom odvolania uvádza, že po prvom formálne zrušujúcom
rozsudku odvolacieho súdu sa nezmenila skutková ani právna stránka sporu a preto nevidí problém
v tom, že skutkové odôvodnenie rozsudku je totožné s odôvodnením predchádzajúceho rozsudku.
Dôvody odvolania považuje za formalistické, bez vecných dôsledkov. Vo vzťahu k vecnej správnosti
výroku uvádza, že bola osvedčená dohoda, resp. že bolo predložené osvedčenie o dedičstve. Tvrdí,
že odvolateľ účelovo interpretuje rozhodnutia súdov, napr. rozhodnutie R 8/1991. Tvrdí, že to bol
žalobca, ktorý dobrovoľne rešpektoval hranicu medzi pozemkami výstavbou trvalého oplotenia s
betónovým základom po celej dĺžke hranice a začiatkom 90. rokov sa jednoznačne vyjadroval, že

chce zapísať vlastníctvo tak, ako ho strany užívajú. K citovaniu rozhodnutí, ktoré sa týkajú aplikácie
Občianskeho zákonníka z r. 1964 Zb. uvádza, že dohoda sa uzatvorila v 50. rokoch za účinnosti
predchádzajúceho Občianskeho zákonníka, ktorý pripúšťal platnosť konsenzuálnej dohody strán, aj
čo sa týka nehnuteľností. Považuje za zbytočné teoretizovať o dobromyseľnosti či nedobromyseľnosti
právneho predchodcu žalovaných v 1. až 4. rade podľa neaktuálneho právneho predpisu a nerelevantnej
judikatúry. Argumentáciu odvolateľa považuje za dezinterpretačnú a účelovú. Žalobca sa snaží
spochybňovať preukázanú dohodu o reálnom rozdelení pozemkov. Pritom pripúšťa aj verziu, že dohoda
o reálnej deľbe pozemku bola uzatvorená, ale mala byť neurčitá, čo by mal byť iný dôvod neplatnosti
dohody. V súvislosti so žiadosťou zákonnej zástupkyne žalobcu o stavebné povolenie zo strany uvádza,
že žiadala o výstavbu domu na vlastnom pozemku, nie na pozemku v spoluvlastníctve a od pôvodne
žalovaného v 1. rade žiadala súhlas ako od suseda, dom skutočne postavila tak, že jeho bočná stena
tvrdila dohodnutú hranicu pozemku a takto dohodnutá hranica bola potvrdená vystavaním trvalého
oplotenia niekoľko rokov po výstavbe domu. Na základe série úkonov z 50. rokov 20 str. nie je
preukázané len vydržanie spoluvlastníckeho podielu V. S., ktoré žalobca selektívne uznáva, ale za
jednoznačné považuje aj vydržanie pozemkov medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 4. rade po ich reálnej
deľbe.

10. Odvolateľ v replike k vyjadreniu žalovaného v 4. rade uvádza, že sa s tvrdeniami a
argumentmi žalovaného v 4. rade nestotožňuje a ako neopodstatnené ich namieta. Považuje za
nadbytočné vyjadrovať sa ku všetkým značne emocionálne podfarbeným argumentom a tvrdeniam.
K nerešpektovaniu pokynu odvolacieho súdu cituje z jeho odôvodnenia. Úmrtie pôvodne žalovaného
v 1. rade má za následok potrebu zmeny žalobného petitu tým spôsobom, že ak právni nástupcovia
pôvodného žalovaného nepreukážu samostatný titul nadobudnutia, môžu sa domáhať len určenia
spornej veci do dedičstva po zomrelom právnom predchodcovi, nie do svojho vlastníctva. Odvolateľ
odmieta tvrdenia žalovaného v 4. rade a jeho právnej zástupkyne o dezinterpretácii judikatúry a
právnych predpisov, pričom sa domnieva, že práve žalovaný v 4. rade sa dezinterpretácií dopúšťa. Pri
posudzovaní dobromyseľnosti nie je dôležitá len okolnosť, či právny úkon od ktorého osoba odvodzuje
nadobudnutie vlastníckeho práva je neplatný, ale je skutočnosť, či pri robení tohto úkonu boli aspoň
formálne splnené zákonom predpísané náležitosti, lebo len za tohto predpokladu mohla byť osoba
objektívne dobromyseľná v tom, že právo nadobudla.

11. K replike odvolateľa podal vyjadrenie (dupliku) žalovaný v 4. rade. V podstate uvádza, že po úmrtí
pôvodného žalovaného bol žalobný petit upravený v súlade s dohodou a potrebami jeho dedičov
bez zbytočného formalizmu. To, ako sa žiada určenie vlastníckeho práva pre právnych nástupcov
pôvodného žalovaného sa netýka vlastníctva žalobcu, preto nie je oprávnený podávať odvolanie proti
týmto výrokom. Súd koná so všetkými dedičmi po pôvodnom žalovanom, ktorí sami mali možnosť sa
odvolať a domáhať sa svojich práv. S. S.Á. I.. U. C. W.. XXXX a nebol osobou, ktorej mohlo svedčiť
vydržanie pozemku. Z osvedčenia o dedičstve po pôvodnom žalovanom S. S. vyplýva, že bol v čase
úmrtia vlastníkom parcely č. XXX O. XXX, J.. Ú.. Z..

12. Krajský súd v Košiciach po preskúmaní podmienok prípustnosti odvolacieho konania zistil, že
odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné. Následne vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne vo výrokoch o zamietnutí žaloby na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a vo
výrokoch o určení vlastníckeho práva v prospech žalobcu a žalovaných v 3. a 4. rade.

13. Odvolateľ v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a
h/ CSP.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP spočíva v tom, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd konštatuje, že z textu odvolania nie je možné
vyvodiť, v čom konkrétne má spočívať zásah do práva žalobcu na spravodlivý proces. Ak za túto
vadu považuje odvolateľ nedostatok dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvádza odvolací súd,
že nedostatok odôvodnenia môže predstavovať zásah do práva na spravodlivý proces jedine v takej
situácii, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov významných pre

rozhodnutie súdu, kde absentuje vysvetlenie základných úvah smerujúcich ku konkrétnemu rozhodnutiu
súdu. V tejto súvislosti sú použiteľné aj závery z odôvodnenia stanoviska občiansko-právneho kolégia
Najvyššieho súdu SR uverejneného v Zbierke rozhodnutí pod č. 2/2016. Odvolací súd konštatuje, že
odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok podstatných dôvodov, z ktorých je možné vyvodiť, ako
súd prvej inštancie dospel k svojmu rozhodnutiu. Spochybňovanie správnosti vecných, skutkových a
právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré tvoria podstatnú časť odvolacích námietok, nespadá pod
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ale pod odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP.

15. Ďalší odvolací dôvod uplatnený žalobcom spočíva v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP). Pod inou vadou sa rozumie
pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie je možné subsumovať pod iné odvolacie dôvody za
predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd musí aj pri tomto
odvolacom dôvode konštatovať, že z textu odôvodnenia odvolania nie je zrejmé, v čom má spočívať
namietaná iná vada konania. Za takúto vadu nie je možné považovať odvolaciu námietku, že súd
prvej inštancie nerešpektoval všeobecný pokyn odvolacieho súdu obsiahnutý v odôvodnení uznesenia
odvolacieho súdu č. k. 3Co/501/2014-825, ktorým bol z procesných dôvodov zrušený v poradí prvý
rozsudok súdu prvej inštancie. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uložil súdu prvej inštancie vziať do
úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo, vrátane tých, ktoré boli obsahom odvolacích
námietok žalobcu. Tento pokyn má povahu inštruktívneho odporúčania odvolacieho súdu vo vzťahu k
obsahu odôvodnenia nasledujúceho rozhodnutia. Nejde teda o kasačný záväzný príkaz pre súd prvej
inštancie, ktorým môže byť iba právny názor odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP, predtým § 226 O.s.p.).
Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa pôvodnými odvolacími námietkami žalobcu v novom rozhodnutí
nezaoberal môže mať vplyv nanajvýš na presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku.

16. Ďalej odvolateľ uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, ktorý je naplnený vtedy,
ak súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím
spôsobil vadu v svojich skutkových zisteniach. Tento odvolací dôvod je naplnený vtedy, ak odvolateľ
navrhol v konaní dôkazy, ktorých vykonanie súd prvej inštancie neumožnil, prípadne ak návrh na
dokazovanie zamietol. Odvolací súd zo zápisnice o pojednávaní dňa 20.4.2017 zistil, že sporové strany
nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Tento odvolací dôvod preto nie je naplnený.

17. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP spočívajú v tom, že súd prvej inštancie
mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K týmto dôvodom sa odvolací súd vyjadrí v ďalšej
časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.

18. Pokiaľ ide o zistený skutkový stav veci, odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu vychádzal
z ust. § 383 CSP, podľa ktorého je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd nepovažoval za potrebné
dokazovanie zopakovať ani doplniť a preto pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutom sporovými stranami, vykonané dôkazy vyhodnotil
spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 191 ods. 1 OSP a vyvodil z nich správne skutkové závery, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

19. Medzi sporovými stranami je nespornou skutočnosťou, že na LV č. XXX J.. Ú.. Z. sú zapísané
pozemky parc. č. XXX - zast. plocha a nádvorie s výmerou 482 m2, parc. č. XXX - záhrada s výmerou
593 m2, parc. č.XXX - zast. plocha a nádvorie s výmerou 499 m2 a parc. č. XXX - záhrada s výmerou 617
m2. Ako podieloví spoluvlastníci všetkých pozemkov sú v katastri nehnuteľností evidovaní žalobca Ľ. S.
so spoluvlastníckym podielom 4/12 k celku, žalovaná v 3. rade Ľ. Z. so spoluvlastníckym podielom 2/12
k celku, žalovaný v 4. rade T.. C. S. s podielom 2/12 k celku a neb. V. S., právny predchodca žalovaných
v 5. až 9. rade so spoluvlastníckym podielom 4/12 k celku. Rovnako tu neexistuje spor o tom, že na
základe dohody zo dňa X.XX.XXXX V. S., právny predchodca žalovaných v 5. až 9. rade, odstúpil v
prospech žalobcu a S. S. st., právneho predchodcu žalovaných v 1. až 4. rade svoj spoluvlastnícky podiel
na týchto pozemkoch 4/12 k celku, za čo mu žalobca a právny predchodca žalovaných v 1. až 4. rade
vyplatili sumu 7.152,40 Kčs. Ďalej z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že následne po
získaní spoluvlastníckeho podielu V. S. malo dôjsť medzi žalobcom, zastúpeným jeho matkou a právnym

predchodcom žalovaných v 1. až 4. rade k reálnemu rozdeleniu spoločného pozemku, ktorý bol potom
v rozdelenom stave užívaný.

20. Pre rozhodnutie vo veci je dôležité, že okolnosti, za ktorých došlo k rozdeleniu pozemku, spôsob
akým k reálnemu rozdeleniu došlo a rozsah, v akom mali byť pozemky v rozdelenom stave užívané, sú
sporné. Po vyriešení týchto skutkových otázok je potrebné odpovedať na to, aké právne následky mala
dohoda o reálnom rozdelení pozemku a aký bol jej dopad na právne vzťahy spoluvlastníkov.

21. Žalobca tvrdí, že účinne vydržal vo svoj prospech časť spoluvlastníckeho podielu pôvodného
spoluvlastníka V. S. a preto navrhuje vykonať zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
ku všetkým pozemkom iba vo vzťahu medzi ním a právnymi nástupcami pôvodného žalovaného v 1.
rade. Z hľadiska potreby formálneho zápisu vyporiadania podielového spoluvlastníctva do katastra
nehnuteľností označil za žalovaných aj právnych nástupcov neb. V. S.. Tvrdí zároveň, že je naďalej v
existujúcom nevyporiadanom podielovom spoluvlastníctve so žalovanými.

22. Žalovaní v 3. a 4. rade, spoločne s ostatnými žalovanými tvrdia, že v minulosti došlo k reálnej deľbe
spoločných pozemkov a k vzniku samostatných vlastníckych vzťahov v dôsledku vydržania vlastníckeho
práva nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve, preto sa vzájomnou žalobou domáhajú zamietnutia
žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a žiadajú, aby súd rozhodol o určení
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v rozdelenom stave tak, že výlučným vlastníkom novovytvorených
nehnuteľností podľa znaleckého posudku a geometrického plánu Ing. Dušana Biža sa stane žalobca
a podielovými spoluvlastníkmi druhej časti nehnuteľnosti sa stanú žalovaní v 3. a 4. rade, ktorí sú na
základe výsledkov dedičského konania jedinými dedičmi po pôvodnom žalovanom v 1. rade.

23. Vzhľadom na uvedené rozdielne východiskové tvrdenia sporových strán je potrebné prioritne sa
zaoberať tvrdeným vydržaním vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v rozdelenom stave. V prípade, ak
by procesná obrana žalovaných a ich vzájomná žaloba nebola dôvodná, zostal by zachovaný evidenčný
stav existujúceho spoluvlastníckeho vzťahu podľa katastra nehnuteľností a iba v takomto prípade by súd
mohol rozhodnúť o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa návrhu žalobcu, pričom
nie je viazaný žalobným návrhom (§ 142 OZ, § 216 ods. 2 CSP).

24. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva
predstavuje jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej počas zákonom
stanovenej doby. Zmyslom vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníckeho práva držiteľovi, ktorý vec
dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je
daná so zreteľom na všetky okolnosti. Inštitút vydržania hojí najmä vady alebo formálne nedostatky
nadobúdacieho titulu. Predpokladom vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je
oprávnená držba, pre vznik ktorej je potrebné naplnenie dvoch predpokladov, a to vôle nakladať s
vecou ako s vlastnou (animus possidendi) a faktické ovládanie veci, čiže panstvo nad vecou (corpus
possessionis). Vec fakticky ovláda ten subjekt, ktorý vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Popri
vzniku držby sú ďalšími predpokladmi vydržania nerušenosť držby, dobromyseľnosť držiteľa a uplynutie
vydržacej doby.

25. Žalovaní v 3. a 4. rade tvrdia, že v dôsledku reálneho rozdelenia pozemkov v podielovom
spoluvlastníctve, ku ktorému došlo v roku 1957 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaných
v 1. až 4. rade S. S. I.., vzniklo im aj žalobcovi úplné vlastnícke právo k jednotlivým nehnuteľnostiam,
resp. ich častiam v takom stave, v akom sa skutočne užívajú a ako sú oddelené oplotením, pričom
skutočný stav je zdokumentovaný v znaleckom posudku znalca Ing. Dušana Biža. Ako už odvolací súd
skonštatoval v bode 18., skutkový stav, z ktorého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje
za správny a úplný, preto sa v ďalšej časti odôvodnenia bude venovať jeho právnemu posúdeniu .

26. Odvolací súd musí konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje dostatočné a úplné
právne posúdenie zisteného skutkového stavu, a to predovšetkým vo vzťahu k právnym následkom
právneho úkonu reálnej deľby spoločného pozemku a následného vstupu do držby jeho konkrétnych
častí. Tu je potrebné vychádzať zo skutočnosti zistenej vykonaným dokazovaním, že k reálnemu
rozdeleniu pôvodného spoločného pozemku malo dôjsť v r. 1957 v súvislosti s výstavbou rodinného
domu, ktorú realizovala matka žalobcu a ktorý je aj v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu. Preto je potrebné

právny úkon reálnej deľby posudzovať podľa ustanovení zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. Stredný občiansky
zákonník, ďalej iba „SOZ“).

27. Citovaný zákon upravoval inštitút podielového spoluvlastníctva v ustanoveniach § 133 a nasl.
Možnosť podielového spoluvlastníka žiadať zrušenie spoluvlastníctva a rozdelenia spoločnej veci
vyplývala z ust. § 138 SOZ, pričom zároveň platilo, že ak sa o spôsobe rozdelenia nedohodnú všetci
spoluvlastníci, rozhodne súd. Pri delení vecí bolo treba dbať na všeobecný záujem a na to, aby riešenie
bolo hospodársky účelné a pre spoluvlastníkov, pokiaľ možno najmenej obtiažné. Rozdelenie spoločnej
veci nemôže byť na ujmu osobám, ktorým prislúchajú práva na nej viaznúce (§ 139 ods. 1).

28. Zákon teda upravoval možnosť rozdelenia akejkoľvek spoločnej veci (hnuteľnej i nehnuteľnej)
buď dohodou, ak spoločníci dojednali presne spôsob a vykonanie rozdelenia, alebo súdnym sporom.
V prípade dohody muselo dôjsť k platnej zmluve o rozdelení, táto zmluva bola právnym titulom
pre pozemnoknižný prevod. Toto mimosúdne rozdelenie sa považovalo za rozdelenie naturálne
alebo faktické. Reálne rozdelenie spoločenstva malo zásadne prednosť. Ak sa spoločníci dohodli na
naturálnom rozdelení a niektorý z nich odmietal dohodu plniť, mohli ostatní spoločníci podať žalobu o
dodržanie dohody fyzickým (reálnym) rozdelením, pričom právnym dôvodom takej žaloby bola uzavretá
zmluva (porovnaj Pužman, J.: Právne nároky a procesné návrhy. Bratislava, Osveta, 1959, s. 137 a
nasl.). Podľa ust. § 30 SOZ právnym úkonom je najmä prejav vôle založiť, zmeniť alebo zrušiť právo
alebo povinnosť. Podľa § 38 SOZ ak zákon neustanovuje ináč, na platnosť právneho úkonu nie je
potrebné, aby bol urobený v osobitnej forme a vôľu možno prejaviť nielen výslovne, ale aj inak, ak
vzhľadom na okolnosti o prejavenej vôli niet pochybnosti, Podľa § 40 ods. 1 SOZ sa pri právnych úkonoch
o právach k nehnuteľnostiam vyžadovala písomná forma.

29. Súd prvej inštancie považoval za rozhodujúcu skutočnosť svedčiacu o reálnej deľbe nehnuteľností,
ktoré po vyplatení podielového spoluvlastníka V. S. zostali v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a
právneho predchodcu žalovaných v 1. až 4. rade to, že dňa XX.X.XXXX N. K. S., zákonná zástupkyňa
žalobcu v 1. rade za prítomnosti svedkov od S. S. ako výplatok z domu sumu 15.000,- Kčs, čo
bolo potvrdené listinnými dôkazmi. Z ďalších dôkazov, najmä výpovedí svedkov potom súd prvej
inštancie správne vyvodil, že reálna deľba spočívala v oddelení pozemkov, na ktorých boli postavené
rodinné domy a reálne rozdelenie zostávajúcich častí pozemkov takým spôsobom a v rozsahu, v akom
sú pozemky využívané v súčasnosti, pričom hranicu rozdelených pozemkov tvorí plot s betónovým
základom. S týmito skutkovými závermi sa odvolací súd stotožňuje.

30. Reálnu deľbu považoval súd prvej inštancie za právny úkon, ktorým žalobca a právny predchodca
žalovaných vstúpili do faktickej a oprávnenej držby pozemkov v rozdelenom stave. Podľa § 143 SOZ
držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 145
ods. 1, 2 SOZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo
patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

31. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že konanie podielových spoluvlastníkov
vykonávajúcich naturálne rozdelenie pozemkov nebolo zákonom zakázané, šlo o ústnu a konsenzuálnu
dohodu podielových spoluvlastníkov o rozdelení podielového spoluvlastníctva, pričom samotný zákon
pri delení spoluvlastníctva uprednostňoval dohodu. Ani jeden zo spoluvlastníkov sa neujal držby proti
iným, tretím subjektom, ale obaja začali vykonávať plné vlastnícke oprávnenia ku konkrétnym častiam
nehnuteľností, ktorých boli predtým spoluvlastníkmi. To, že táto dohoda bola navzájom rešpektovaná,
potvrdzujú aj ďalšie dôkazy, o ktoré sa opiera rozhodnutie súdu prvej inštancie, konkrétne skultivovanie
časti pozemku, následné vybudovanie plotu, výstavba rodinného domu žalobcu. Reálne rozdelenie
pozemkov mohlo predstavovať vstup do oprávnenej držby, ktorá je síce založená iba na domnelom
(putatívnom) právnom titule, vychádza však zo skutočnej vôle podielových spoluvlastníkov. Ako už bolo
spomínané, účelom inštitútu vydržania je napraviť nedostatok perfektnosti nadobúdacieho titulu a priznať
plnú formu vlastníckeho práva oprávnenému držiteľovi. Dobromyseľnosť je potrebné posudzovať so
zreteľom na všetky okolnosti.

32. Oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej
veci alebo subjektom vykonávaného práva. Tento omyl musí byť ospravedlniteľný so zreteľom na
všetky okolnosti. Omyl môže byť skutkový alebo právny. O skutkovom omyle v prejednávanej veci
nemožno uvažovať. Konsenzuálny prejav vôle vyjadrený medzi príbuznými je možné považovať s

prihliadnutím na všetky okolnosti považovať za právny úkon vzbudzujúci presvedčenie o jeho záväznosti.
O právnom omyle možno hovoriť v prípade neznalosti alebo neúplnej znalosti právnych predpisov a
z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych následkov týchto skutočností (uznesenie NS
SR 5 Cdo 30/2010). Recentná judikatúra Najvyššieho súdu SR pri posudzovaní prípadov, v ktorých
nebol uznaný právny omyl za ospravedlniteľný (napr. R 73/2015, R 74/2015, R 62/2018) vychádzala
zo záveru o jednoznačnej právnej úprave formálnych predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva
v Občianskom zákonníku (zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), kde sa vyžadovala
okrem písomnej formy zmluvy aj jej registrácia Štátnym notárstvom. Pri posudzovaní právnych úkonov
vykonaných za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka treba však brať do úvahy aj iné okolnosti,
napríklad fakt, že SOZ oproti predchádzajúcej právnej úprave v uhorskom obyčajovom práve upustil od
tzv. intabulačného princípu, čo znamená, že zmena vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemusela
byť zapísaná v pozemkovej knihe, ale k vlastníckym zmenám mohlo dôjsť samotným uzatvorením
zmluvy, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva alebo jeho zmeny. Faktická deľba
nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve právnych predchodcov sporových strán bola vykonaná na
základe súkromnoprávnej dohody podielových spoluvlastníkov, teda zmluvy.

33. Občiansky zákonník (zák. č. 40/1964 Zb.) účinný od 1.4.1964 nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená
do Občianskeho zákonníka až jeho novelou vykonanou zák. č. 131/1992 Z.z., účinnou od 1.4.1993.
Rozsah subjektov vydržania bol obmedzený na občanov (fyzické osoby) rovnako bol obmedzený aj
rozsah spôsobilých predmetov vydržania, napr. nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom.
Novelou OZ vykonanou zák. č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené.
V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku bolo umožnené započítanie nepretržitej držby
vykonávanej pred 1.1.1992. Ak teda oprávnený držiteľ pozemku spĺňal k 1.1.1992 podmienku nepretržitej
držby trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným, nadobudol k tomuto dňu
vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

34. Ako už bolo uvedené, ak k preukázanej dohode o reálnom rozdelení pozemku došlo za účinnosti
Stredného občianskeho zákonníka, je možné ospravedlniť omyl pôvodných podielových spoluvlastníkov,
ktorí neuzavreli formálnu zmluvu a nevykonali zápis do pozemkovej knihy a napriek tomu mohli vstúpiť
v rozsahu reálneho užívania rozdelených pozemkov do oprávnenej držby. To platí tak pre žalobcu, v
ktorého mene konala jeho matka, ako aj pre právneho predchodcu žalovaných v 1. až 4. rade. Následne
v dôsledku nerušenej dobromyseľnej držby vzniklo u oboch oprávnených držiteľov vlastnícke právo k
rozdeleným nehnuteľnostiam vydržaním až dňom 1.1.1992.

35. K námietke žalobcu, že žalobný petit nemohol byť formulovaný tak, že súd prvej inštancie rozhodol o
vzniku podielového spoluvlastníctva v prospech žalovaných v 3. a 4. rade, ale že malo byť rozhodované
o určení, že rozdelené nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. S. S. uvádza odvolací súd, že táto
úvaha nie je úplne správna. Je potrebné prihliadať na dve skutočnosti a to fakt, že výrokom o určení
vlastníckeho práva dochádza fakticky k rozdeleniu formálne existujúceho podielového spoluvlastníctva.
Takéto rozdelenie má byť vykonané vo vzťahu k tým spoluvlastníkom, ktorí sú zapísaní v katastri
nehnuteľností. Zároveň je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že v rámci dedičského konania po S. S.
došlo k uzavretiu dohody medzi dedičmi, žalovanými v 1. až 4. rade tak, že podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu, zostávajú iba žalovaní v 3. a 4. rade, každý v podiele
jedna polovica.

36. Odvolací súd sa teda stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie v tom, že v r. 1955 - 1957 došlo
k dohode o reálnom rozdelení podielového spoluvlastníctva, čo má za následok jeho zánik a zároveň
vznik vlastníckeho práva podielových spoluvlastníkov k jednotlivým pozemkom v rozsahu, aký vyplýva
zo znaleckého posudku znalca Ing. Dušana Biža a geometrického plánu pripojeného k tomuto posudku.

37. Vzhľadom na reálny vznik vlastníckeho práva žalobcu a právneho predchodcu žalovaných v 1.
až 4. rade k časti sporných parciel potom nie je možné rozhodovať o žalobe žalobcu na zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch vo veci samej, teda o zamietnutí žaloby na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a o určení vlastníckeho práva podľa vzájomnej
žaloby ako vecne správny.

38. Pokiaľ sa týka výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými v 3. a 4. rade, zastáva odvolací
súd názor, že nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V spore došlo ku komplexnému
vyriešeniu vlastníckych vzťahov všetkých podielových spoluvlastníkov, preto je potrebné konštatovať,
že nie je možné uvažovať o úspechu niektorej strany, ale je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 255 ods.
2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Výrok o nepriznaní
trov konania ostatným žalovaným je vecne správny.

39. Výrok o trovách štátu súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, navyše ho považuje odvolací súd za
nezrozumiteľný a nevykonateľný, pretože priznáva štátu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
proti žalobcovi a žalovaným v 3. a 4. rade. Pritom nie je jasné, či ide o spoločnú, solidárnu alebo delenú
náhradu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre úplnú absenciu odôvodnenia je dôvodom na zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP. V tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na nové
rozhodnutie, pričom bude jeho úlohou rozhodnutie riadne odôvodniť.

40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté takisto podľa § 255 ods. 2 CSP, pretože rozhodnutím
o určení vlastníckeho práva žalobcu a žalovaných v 3. a 4. rade dochádza k zániku formálne zapísaného
podielového spoluvlastníctva a takéto riešenie je na prospech všetkých sporových strán.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 22. 7. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.