Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. december 2020

Súd: Okresný súd Veľký Krtíš
Spisová značka: 13C/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6219202493
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Petrusová

ECLI: ECLI:SK:OSVK:2020:6219202493.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Veľký Krtíš sudkyňou JUDr. Elenou Petrusovou v spore žalobcu Slovenská republika,

za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so sídlom Nám. SNP 8, Banská Bystrica,
zastúpeného Advokátkou kanceláriou Timoranská & Štofková, s.r.o., so sídlom Podzámska 32, Nové
Zámky, proti žalovanej O.. J. P., F.. XX. XX. XXXX, T. D. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
VICTORIA, s.r.o. so sídlom Stránska 3155/7, Banská Bystrica, o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom
území Vinica, Obec Vinica, Okres Veľký Krtíš, vedené Okresným úradom Veľký Krtíš, katastrálnym
odborom, na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „E“, evidované na mape určeného operátu,

a to parcela číslo XXXX, lesný pozemok o výmere 268.963 m2, parcela číslo XXXX/X, lesný pozemok o
výmere 55.588 m2, parcela číslo XXXX/X, lesný pozemok o výmere 319 m2, parcela číslo XXXX, lesný
pozemok o výmere 453.651 m2.

II. Žalobcovi sa voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území Vinica, Obec Vinica, Okres Veľký Krtíš, vedené Okresným
úradom Veľký Krtíš, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „E“,

evidované na mape určeného operátu, a to parcela číslo XXXX, lesný pozemok o výmere 268.963 m2,
parcela číslo XXXX/X, lesný pozemok o výmere 55.588 m2, parcela číslo XXXX/X, lesný pozemok o
výmere319m2,parcelačísloXXXX,lesnýpozemokovýmere453.651m2,azároveňžiadalsúd,abymu
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V žalobe uviedol, že predmetné nehnuteľnosti
žalovaná nadobudla podľa zápisu na liste vlastníctva na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 19. 03. 2019,
pričom nehnuteľnosti boli zrejme nadobudnuté od dedičov po zomr. R. C.,
nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, ktorý bol predtým zapísaný na liste vlastníctva. Poukázal na

to, že žalovanej nepatrí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam,
a to z dôvodu, že p. R. C. a tým ani jeho právni nástupcovia neboli vlastníkmi nehnuteľností v čase
ich prevodu na žalovanú. R. C., bol pôvodným vlastníkom dotknutých nehnuteľností, pričom vlastnil aj
ďalšie nehnuteľnosti v katastrálnych územiach Čelovce, Čabradský Vrbovok a Nekyje (historický názov
pre kat. územie Vinice), kde vlastnil aj parketáreň. Predmetné nehnuteľnosti boli predané v roku 1936
v dražbe v prospech vydražiteľa Sporiteľňa v Litomyšli. Následne v roku 1948 boli tieto nehnuteľnosti v
rámci pozemkovej reformy podľa zák. č. 142/1947 Sb. prevzaté do vlastníctva štátu, ako to vyplýva zo

zápisnice zo dňa 02. 10. 1948 spísanej v Sporiteľni Litomyšl. Z tejto zápisnice ďalej vyplýva, že výmerom
Ministerstva zemedelstva zo dňa 01. 04. 1948, č. j. XXX/XXXX-O.-XX bolo rozhodnuté o zábore a
vyvlastnení, resp. prevzatí vlastníckeho súboru podľa zákona
č. 142/1947 Sb. s tým, že vlastníkovi sa neponechá žiaden majetok. Zamýšľané prevzatiea výpoveď z hospodárenia ku dňu 01. 10. 1948 boli dané rozhodnutím H. zo dňa 19. 05. 1948. Prílohou
zápisnice je zoznam preberaných parciel, t. j. parciel, ktoré prešli z vlastníctva vlastníka Sporiteľňa
Litomyšl do vlastníctva štátu z ktorého zoznamu vyplýva, že medzi týmito parcelami sú aj nehnuteľnosti,

ktoré sú predmetom určenia vlastníckeho práva v tomto konaní. Zdôraznil tú skutočnosť, že z tohto
vyplýva, že R. C. nemohol byť vlastníkom nehnuteľností ku dňu jeho smrti v roku 1948, keďže tieto boli
vydražené z jeho vlastníctva v prospech nadobúdateľa Sporiteľňa Litomyšl ešte v roku 1936 a následne
vyvlastnené v prospech štátu. Ďalej uviedol, že pozemková kniha v katastri Obce Vinica bola zničená, z
toho dôvodu nedisponuje všetkými dokladmi preukazujúcimi jeho vlastnícke právo. Domnieva sa však,

že práve túto situáciu využili potomkovia R. C.
v rámci dedičského konania. Ďalej poukázal na to, že ďalšie parcely ktoré sú popísané
v prílohe č. 1 zápisnice zo dňa 01. 10. 1948 v katastrálnych územiach, kde pozemková kniha zničená
nebola (parcely v katastrálnom území Čelovce, Čabradský Vrbovok) sú zapísané na listoch vlastníctva
v prospech Slovenskej republiky. Na základe týchto skutočností má za to, že vlastníkom predmetných
nehnuteľností je Slovenská republika, a to titulom rozhodnutia podľa výmeru Ministerstva zemědelstva

zo dňa 01. 04. 1948, č. j. XXX/XXXX-O.-XX. Poukázal na to, že v súlade s právnou zásadou „nemo
plus iuris ad allum transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže na iného previesť viac práv, než
sám má) má za to,
že žalovaná nemohla nadobudnúť vlastnícke právo kúpnou zmluvou, nakoľko prevádzajúcim nemohol
byť vlastník nehnuteľností.

2. K žalobe žalobca pripojil výpisy z LV č. XXXX zo dňa 13. 11. 2019, č. 2801 zo dňa 25. 10. 2007,
výpis z protokolu zo dňa 12. 03. 1936, výpis z protokolu zo dňa 15. 11. 1936, výpis z protokolu zo dňa
19. 02. 1937, zápisnicu napísanú dňa 25. 08. 1948, zápisnicu napísanú 02. 10. 1948, zoznam parciel
odovzdaných štátnym lesom v rámci revízie pozemkovej reformy, výpis z LV č. XXX zo dňa 12. 11. 2019

ako aj výpis z LV č. XXXX zo dňa 12. 11. 2019.
3. Na pojednávaní sa právna zástupkyňa žalobcu pridržiavala podanej písomnej žaloby a ďalej uviedla,
že R. C. nemohol platne predediť nehnuteľnosti nakoľko tieto v čase dedičského konania nepatrili jeho
právnym predchodcom. Poukázala na to, že vlastnícke právo nie je právom ktoré podlieha premlčaniu
a je možné si ho uplatniť kedykoľvek, pričom k podaniu tejto žaloby žalobca pristúpil v období keď sa na

liste vlastníctva objavila konkrétna osoba. Poukázal na to, že v predmetnej veci je možné určiť vlastnícke
právo aj titulom vydržania, pričom je nepochybné, že od roku 1948 vydržacia lehota musela uplynúť
v prospech žalobcu, ktorý predmetné nehnuteľnosti až do dnes užíva, pričom z výsluchu žalovanej
vyplynulo, že žalobca nebol vyzvaný na ich odovzdanie a žalovaná predmetné nehnuteľnosti neužíva,
nezaujíma sa o ne a tým pádom je otázne či možno u nej hovoriť o dobromyseľnosti nadobudnutia

vlastníckeho práva.

4.Žalovanánapojednávaníuviedla,žeskutočnostiohľadompozemkovktorésúpredmetomsporuzistila
na internete. Následne sa skontaktovala s pánom C. a dojednali sa ďalšie náležitosti. Vzhľadom na to,
že pán C. bol na liste vlastníctva vedený ako výlučný vlastník neboli tam uvedené žiadne skutočnosti,

ktoré by v nej vzbudzovali nejaké pochybnosti. Ďalej uviedla, že ona nezisťovala kto predmetné pozemky
užíva, pretože vychádzala z toho, že na liste vlastníctva je vedený vlastník a nevidela na to nijaký dôvod.
Potvrdilatúskutočnosť,žepredmetnépozemkyvsúčasnejdobeneužívajúkeďžesaohľadomnichvedie
spor, pričom ona nedala pokyn svojmu právnemu zástupcovi, aby kontaktoval žalobcu za tým účelom,
že chce užívať predmetné pozemky.

5. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že žalobca napriek tomu, že uvedené
nehnuteľnosti užíval o usporiadanie vlastníckych práv sa nestaral v rámci ROEP nepodal námietky
a taktiež ani v rámci rozsahu obnovy pozemkovej knihy s tým, že v predmetnom spore je možné
uplatniť zásadu právo patrí bdelým a to v plnej miere. Zdôraznil tú skutočnosť, že nesúhlasí s tým, že

žalobca uvedené nehnuteľnosti užíval na základe zápisnice o odovzdaní, pretože nebol dobromyseľný
anidobromyseľnýbyťnemohol,nakoľkotakátozápisnicavžiadnomprípadenezakladádobromyseľnosť.
Na to by museli byť iné dokumenty a listiny, aby bola založená dobromyseľnosť pre žalobcu. Zdôraznil
tú skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli zapísané vo vlastníctve právneho predchodcu a teda
vlastníka O.. R. C., nikdy nebol ako vlastník zapísaný štát a nikdy tam neboli zapísané ani Lesy SR.

Nehnuteľnosti boli v rozsahu obnovy pozemkovej obnovené, zapísané do vlastníctva a taktiež bol
vykonaný zápis aj v rámci ROEP a následne boli tieto nehnuteľnosti prededené v riadnom dedičskom
konaní. Lesy SR teda žalobca nemal námietky voči uvedenému dedičskému konaniu a nedomáhal sa
svojho práva. Preto má za to, že nemôže byť na základe uvedených skutočností ani dobromyseľnýmnakoľko to ničím nepreukázal. Poukázal na to, že žalovaná nadobudla nehnuteľnosti v dobrej viere,
pričom na nadobudnutie vlastníckeho práva nemá žiadny vplyv ich užívanie alebo neužívanie. Žiadal
súd, aby žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

6. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu súdu predložili listinné doklady, a to v súvislosti
s obnovou zničenej pozemkovej knihy vo Vinici, a to nahradenie zničených pozemnoknižných vložiek,
nariadenie Povereníctva pôdohospodárstva Bratislava zo dňa 03. 10. 1950, Vyhlášku zo dňa 11. 09.
1950 NcI 732/50-2, výňatok z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Bosits verzus

Slovenská republika, rozhodnutie Okresného úradu vo Veľkom Krtíši zo dňa 22. 12. 2003, overenú
kópiu tzv. Tvrdého listu vlastníctva č. 2801, mailovú komunikáciu - právny rozbor dobrej viery z katedry
Občianskeho práva JUDr. Ďurana, Drobnostný zoznam, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 07.
2012 sp. zn. 5Sžfo/65/2011 ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 06. 2019
č.k. I. ÚS 233/2019-22.

7. Z predložených listinných dokladov vyplýva, že dňa 12. 03. 1936 sa uskutočnila schôdza výboru
Spořitelny v Litomyšli,pričom z výpisu z protokolu vyplýva, že výbor sa uzniesol, aby sa pokračovalo
v konaní a prípravách vo veci kúpy lesných revírov veľkostatku a s tým súvisiacej píly a parketárne
O.. R.. C. v Pusté Belujii v Čelovciach, Četerne a v Nekyji na Slovensku pre penzijný fond. Z výpisu o
protokolu o schôdzi výboru Sporiteľne v Litomyšli konanej dňa 15. 02. 1936 súd zistil, že bolo prijaté

uznesenie, aby splnomocnení zástupcovia vydražili lesné revíry a poľné hospodárstvo O.. R. C. v
tam uvedených sumách. Z výpisu z protokolu schôdzi veriteľov Sporiteľne v Litomyšli konanej dňa
19. 02. 1937 vyplýva, že bolo vzaté na vedomie, že lesné revíry O.. R. C. v Beluji a v Čelovciach a
parketárne v Nekyjách boli kúpené dňa 17. 02. 1936 za najnižšie podania. Výbor sa jednozmyselne
uzniesol na tom, aby vydražené nehnuteľnosti boli prevzaté a vyúčtované pre penzijný fond Sporiteľne

ako trvalé uloženie. Zo zápisnice napísanej dňa 25. 08. 1948 v Čelovciach - Beluji súd zistil, že
predmetom bolo zahájenie komisionálneho jednania vo veci určenia prídelu poľnohospodárskej pôdy
z revízneho majetku vl. Sporitelni v Litomyšli v katastrálnych územiach Čelovce, Čabradský Vrbovok,
Plášťovce, Nekyje a Širákov s tým, že z tejto zápisnice vyplýva, že pre Obec Nekyje (Vinica) ako
právnickú osobu bola pridelená bývalá parketáreň a asi jeden hektár poľnohospodárskej pôdy a zbytok

z predmetného revízneho majetku pridelený správe štátnych lesov. Zo zápisnice napísanej dňa 02. 10.
1948 v kancelárií Veľkostatku Čabrad vyplýva, že došlo k prevzatiu lesného majetku zbytkového statku
Veľkostatok Čabrad (katastrálne územie Čelovce, Čabradský Vrbovok, Pláštovce, Nekyje, Širákov) od
vlastníka podľa zák. č. 142/47 Sb. o odovzdaní prídelom. Zo zápisnice vyplýva, že výmerom Ministerstva
zemědelstva zo dňa 01. 04. 1948 č. j. XXX/XXXX-N.-XX bolo rozhodnuté o záboru a vyvlastnení, resp.

o prevzatí vyššie uvedeného vlastníckeho súboru podľa zák. č. 142/1947 Sb. s tým, že vlastníkovi sa
neponecháva žiaden majetok. Poznámka zamýšľaného prevzatia a výpoveď z hospodárenia ku dňu 01.
10. 1944 ohľadom preberaných nehnuteľností boli dané rozhodnutím PPPR zo dňa 19. 05. 1948 č.: s
tým, že výpovedná lehota uplynie 01. 10. 1948. S vlastníkom bola dojednaná dohoda o prevzatí bez
výpovede ku dňu 01. 10. 1948. Z oddielu I vyplýva, že predmetom prevzatia podľa tejto zápisnice je

všetok lesný a poľnohospodársky majetok uvedeného vlastníckeho súboru s tým, že vlastnícky súbor
má výmeru lesov 2.590 ha, 4.100 m2 a poľnohospodárskej pôdy 203 ha a 1.700 m2. S tým, že súpis
parciel sa prikladá ako osobitná príloha. V oddiely II sa uvádza, že všetky nehnuteľnosti prechádzajú do
držby Československého štátu. Súčasťou zápisnice zo dňa 01. 10. 1948 je zoznam parciel, v ktorých sú
okrem iného uvedené aj pozemky ktoré sú predmetom tohto sporu. Z výpisov z listov vlastníctva č. XXX

I. XXXX (č.l. 23-24 spisu) vyplýva, že na LV č. XXX je vedený ako vlastník Slovenská republika a ako
správca sú uvedené Lesy SR a na LV č. XXXX je vedený ako vlastník Lesy SR.. Ide o pozemky, ktoré
sa nachádzali v zozname parciel pripojených k zápisnici (č. l. 16-22 spisu). Tento dôkaz bol predložený
žalobcom na preukázanie tej skutočnosti, že u tých parciel, kde nebola pozemková kniha zničená (ako
to bolo u predmetných parciel), sú tieto zapísané na listoch vlastníctva v prospech štátu. Právnym

zástupcom žalovanej boli súdu predložené listinné doklady ohľadom obnovy pozemkovej knihy vo
Vinici, ktorá bola zničená. Z Vyhlášky zo dňa 11. 09. 1950 Okresného súdu v Šahách vyplýva, že súd
vyzval záujemcov, aby si pripravili listinný materiál dosvedčujúce ich právo na nehnuteľnosti sídliace
v tomto k. ú. t. j. zmluvy, uznesenia, odovzdanie pozostalosti, dedičské vysvedčenia, prídelové listiny,
pozemno-knižné odpisy a výpisy, dlžobné úpisy, úver zabezpečujúce listiny a podobne a tieto predložili

najskoršie pri pojednávaní na mieste samom s tým, že bol určený termín pojednávania na deň 02.
11. 1950. PZ žalovanej poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Bosits v. Slovenská
republika, kde v pozadí tohto súdneho konania bola skutočnosť, že správny orgán na základe ROEB v
roku 2000 opätovne zapísal do katastra nehnuteľností ako vlastníkov pozemkov predkov sťažovateľa,ktorým boli tieto pozemky skonfiškované na základe Nariadenia Vlády z roku 1945. Lesy SR š. p.,
ktoré pozemky obhospodarovali takmer sedem desaťročí podali proti sťažovateľovi žalobu a domáhali
sa určenia, že vlastníkom pozemku je štát. Súdy oboch stupňov žalobu zamietli. V Septembri 2015

Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom právoplatné
rozsudky nižších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľ sa obrátil
so sťažnosťou na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie na Ústavný súd SR, ktorý nálezom
z Marca 2017 rozhodol, že právo sťažovateľa porušené nebolo. Ústavný súd konštatoval, že v tomto
prípade bol najvyšší súd povinný zasiahnuť do dozorového excesu vysloveného súdmi nižšieho stupňa,

ktoré sa arbitrárne zhostili skúmania podmienok konfiškácie predmetných nehnuteľností. V sťažnosti
podanej na Európskom súde pre ľudské práva sa sťažovateľ odvolával na čl. 6 Dohovoru a tvrdil, že
neexistovali okolnosti podstatného a presvedčivého charakteru, ktoré by odôvodňovali odchýlenie sa
od princípu nezrušiteľnosti právoplatne rozhodnutej veci. ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s
argumentmi vlády, ktorá s odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu a ústavného súdu tvrdila,
že zrušenie právoplatných rozsudkov okresného a krajského súdu v tomto prípade bolo nevyhnutné

z dôvodu rešpektovania princípu právnej istoty. Zo strany okresného súdu a krajského súdu došlo k
závažnému pochybeniu, pretože svojimi rozhodnutiami v podstate zasiahli do desaťročia existujúceho
právneho stavu a do právoplatnosti pôvodne vydaných právoplatných rozhodnutí z rokov 1946 a 1947
a tým princíp právnej istoty porušili. ESĽP sa však odvolal na princípy vyslovené v tejto súvislosti už v
rozsudku DRAFT-OVA, a. s., v. Slovenská republika a usúdil, že záver najvyššieho súdu o tom, že nižšie

súdy nesprávne posúdili nadobudnutie účinkov konfiškácie podľa neho nenasvedčuje tomu, že v konaní
sa vyskytli vady zásadného významu pre súdny systém, ktorý by v zmysle jeho judikatúry odôvodňovali
zrušenie právoplatného rozsudku. Tiež poukázal na to, že štát bol účastníkom konania a mohol v jeho
priebehu predložiť všetky podstatné argumenty vrátane tých, ktoré neskôr využil generálny prokurátor.
Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie slúžilo skôr ako ďalšie odvolanie a

rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru. PZ žalovanej taktiež predložil súdu štúdiu ohľadom dobrej
viery (č. l. 159 spisu) z ktorej vyplýva, že dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť
v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. PZ
žalovanej ďalej predložil súdu uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 04. 06. 2019 č. k. IUS233/2019-22.
Sťažnosť bola sťažovateľom podaná v súvislosti s vydaním rozsudku pre zmeškanie podľa § 274

Civilného sporového poriadku. V tomto konaní sa riešila otázka, či boli splnené zákonné podmienky na
vydanie rozsudku pre zmeškanie, pričom predmetný rozsudok nemožno aplikovať na predmetný spor
pretože v tomto konaní riešili procesné otázky v súvislosti s vydaním rozsudku pre zmeškanie podľa §
274 Civilného sporového poriadku. V rozsudku 5Sžf/65/2011 sa riešil otázka nečinnosti počas vyrúbenia
a vymáhania dane, s tým, že súd dal do pozornosti zásadu ,ktorá platila aj v rímskom práve ,podľa

ktorej „práva patria bdelým“, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práva a
ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou predvídavosťou. V tejto veci sa riešila
nečinnosť žalobcu v súvislosti s neuplatnením procesných oprávnení v procese vyrúbenia a vymáhania
dane, takže išlo o inú vec , než je vlastnícke právo.

8. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení či
tu právo je alebo nie je ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať ak vyplýva z osobitného predpisu.

9. Súd v prvom rade skúmal tú skutočnosť, či žalobca mal vo veci naliehavý právny záujem. Súd mal za

to,žežalobcamávovecinaliehavýprávnyzáujem,pretožebeztakéhotourčeniajeohrozenéjehoprávo,
pričom zmyslom určovacej žaloby je vniesť istotu do neistých právnych vzťahov, pričom iná možnosť
nápravy nie je. Žalobca totiž tvrdí, že žalovaná nadobudla predmetné nehnuteľnosti od R. C., ktorý
predmetné nehnuteľnosti prededil v dedičskom konaní po svojom právnom predkovi R. C., zomr. XX.
XX. XXXX, pričom predmetné nehnuteľnosti tento v čase smrti nevlastnil, tieto boli predané v dražbe

a následne v rámci pozemkovej reformy boli prevzaté do vlastníctva štátu. Lesy SR konajú za štát v
zmysle ustanovenia § 50 ods.3, 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch.

10. Zákon č. 142/1947Sb § 1-6 upravoval predmet revízie, ktoré rozhodnutia opatrenia podliehali
revízii a ktorý orgán štátu bol oprávnený vykonať revíziu a vydať rozhodnutie o jej výsledku, povinnosť

vlastníkov nehnuteľnosť spísať a ohlásiť svoj majetok, ktorý bol predmetom revízie podľa § 1 ako aj
návrh príslušného orgánu na vyznačenie vo verejných knihách, že ide o majetok, ktorý je predmetom
revízie a prevzatia zbytkových statkov.11. Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 142/1947Sb Ministerstvo pôdohospodárstva prevezme zbytkové statky
(§ 1 ods. 1 písm. d)) za predpokladov ďalej uvedených. Prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do
vlastníctva štátu. Pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového zákona.

12. Podľa § 17 Zákona č. 142/1947Sb pre konanie podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pôdy podľa
ods. 1-3 platili okrem ustanovenia § 8, primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho
dopĺňajúcich.

13. Na základe ustanovení zákona č. 142/1947Sb sa tak na konaní o prevzatí nehnuteľností, ktoré sa
stali opäť zabranými, vzťahovali primerane aj príslušné predpisy záborového zákona a na prevzatie
primerane ustanovenia náhradového zákona.

14. Záborový zákon upravujúci ďalšie konanie o majetku vtedy sa po revízii stal na základe rozhodnutia
príslušnéhoorgánuopäťzabranýv§5uvádzal,žezabranímnadobudlaČeskoslovenskárepublikaprávo

zabraný majetok preberať a prideľovať. Pred skutočným prevzatím musela byť daná výpoveď osobám,
ktoré hospodárili na tejto pôde o ktorej prevzatie išlo (§ 13), pričom výpoveď bola podrobne upravená
v náhradovom zákone.

15. Podľa § 13 náhradového zákona pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, musí byť pred skutočným

prevzatím zabraného majetku, pozemkovým úradom dané osobám na ňom hospodáriacim výpoveď
aspoň trojmesačná. Spravidla musí byť daná výpoveď tak, aby osoba hospodáriaca na majetku mohla
skončiť zberné práce a prevzatie pôdy, aby sa mohli uskutočniť k 1.marcu alebo k 1. októbru bežného
roka. Pre prevzatie pôdy k 1. Marcu 1948 stačí výpoveď jednomesačná.

16. V § 13 a 14 náhradového zákona boli upravené situácie, kedy bolo možné skrátiť výpovednú dobu
a prípady, kedy výpovedná doba nebola potrebná. V § 15 náhradového zákona bolo upravené skutočné
prevzatie zabraného majetku bez výpovede v prípadoch, keď na nehnuteľnosti určených k prevzatiu
hospodárili osoby, ktorým mali byť pridelené. V takomto prípade stačilo, ak bol vlastník vyrozumený
pozemkovým úradom o tom, ktoré nehnuteľnosti sa preberajú a ktorý deň platí za deň prevzatia.

17. Ustanovenie § 6 ods. 1 Zákona č. 142/1947Sb výslovne v druhej vete uvádzalo, že zbytkové statky
prechádzali do vlastníctva štátu prevzatím. Toto ustanovenie odkazovalo len primerane na náhradový
zákon, v ktorom bola upravená výpoveď, ktorú bolo potrebné (okrem zákona o vymedzených prípadoch)
dať pred samotným skutočným (faktickým) prevzatím.

18. Súd poukazuje na to, že po účinnosti predpisov a revízii prvej pozemkovej reforme a novelizácii
náhradového zákona, stačilo k prechodu vlastníckeho práva u nehnuteľností u ktorých bola vyznačená
poznámka zamýšľaného prevzatia, faktické prevzatie štátom, prípadne prídelcom, po uplynutí
výpovednej doby z hospodárenia na zabranej pôde. K prechodu vlastníckeho práva prevzatím pri

tom nebolo potrebné vykonanie zápisu do pozemkovej knihy, ani vyhotovenie vkladovej listiny. Pokiaľ
štát alebo orgán, ktorý v mene štátu zabranú pôdu prevzal do vlastníctva, sa nepostaral o vykonanie
knihového poriadku v pozemkovej knihe alebo o zápis vlastníckeho práva štátu ihneď, resp. vôbec,
bol tak zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý vlastnil zabraný majetok pred jeho prechodom na
štát. Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v katastri zaznamenané tam, kde bola v pozemkovej

knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia ešte neznamená, že štát sa vlastníkom zabraných
nehnuteľností nestal. Rozhodujúca je tu okolnosť, či štát nehnuteľností fakticky prevzal. K prechodu
vlastníctva nehnuteľností na štát 1 Októbrom 1948 došlo uplynutím doby prevzatím nehnuteľnosti bez
zápisu vkladu vlastníckeho práva. Prevzatím podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 142/1947Sb za splnenia
predpokladov uvedených v tomto ustanovení, prechádzajú nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Týmto

prevzatím sa rozumelo faktické prevzatie nehnuteľností uplynutím výpovednej doby.

19. Podľa Uhorského práva dôvod nebol podmienkou držby, k vydržaniu postačovala 32 ročná
doba bona fide. V Strednom Občianskom zákonníku (§ 1950 -1964) oprávnená držba viazaná na
dobromyseľnosť s ohľadom na všetky okolnosti. V týchto rokoch sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo

len zmluvne bez knihového zápisu.

20.Podľa ustanovenia § 566 zákč.141/1950 Sb. (ďalej len „SOZ“),lehota ,ktorá začala plynúť pred
1.januárom 1951,sa skončí ,ak tento zákon neustanovuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejtokratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951,ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty,
počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe

21. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaných ustanovení zákona. Pokiaľ bola namietaná
tá skutočnosť, že žalobca nepredložil výmer Ministerstva zemědelstva zo dňa 01. 04. 1948 č. j. XXX/
XXXX-O.- W., súd poukazuje na to, že z predložených listín a dokladov bolo preukázané, že Lesy
SR v zastúpení štátu predmetné nehnuteľnosti fakticky prevzali(ako to vyplýva zo zápisnice zo dňa
2.októbra 1948) na základe čoho v zmysle citovaných ust. zákonov predmetné nehnuteľnosti prešli

do vlastníctva štátu. Pokiaľ by sa aj štát resp. orgán, ktorý v mene štátu zabranú pôdu prevzal sa
nepostaral o vykonanie knihového poriadku v pozemkovej knihe alebo o zápis vlastníckeho práva štátu
vôbec, tak že by bol zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý vlastnil zabraný majetok, to ešte
neznamená, že sa vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal (v predmetnom prípade došlo k zničeniu
pozemkovej knihy).žalobca preukázal, že u tých u tých parciel, kde nebola pozemková kniha zničená ,
sú tieto zapísané na listoch vlastníctva v prospech štátu(LV č. XXX a XXXX na č.l. 23-24 spisu). Okrem

toho súd poukazuje na to, že sú splnené podmienky pre vydržanie predmetných nehnuteľností, pretože
je nesporné, že štát - zast. Lesy SR predmetné pozemky užíva a obhospodaruje od roku 1948. K
prerušeniu tejto držby došlo až zápisom kúpnej zmluvy R. zo dňa 19. 03. 2019, ktorou nadobudla
predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaná. V čase začatie držby platilo na území Slovenska
obyčajové právo do 31. 12. 1950, pričom ustanovenie § 566 SOZ, podľa ktorého vydržacia doba, ktorá

začala plynúť pred 1. 1. 1951, sa podľa tohto ustanovenia najneskôr skončila uplynutím desaťročnej
lehoty počítanej od 1. 1. 1951,pokiaľ neuplynula skôr. Uhorské obyčajové právo platné na Slovensku
do 31. 12. 2950 počítalo s dobromyseľnosťou v okamihu vstupu do držby. Dobromyseľnosť štátu-
Lesov SR v okamihu vstupu do držby je nesporná ,nakoľko nadobudnutie nehnuteľností v rámci
pozemkovej reformy vyvolala dôvodné presvedčenie, že sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Súd

mal za preukázané, že držba nebola rušená a nikto si do zápisu žalovanej ako vlastníčky nenárokoval
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (rozhodnutie Najvyššieho súdu 3Cdo/117/94,nález Ústavného súdu
SR II ÚS/484/2015). Od 1.10.1948 začala plynúť 32 ročná vydržacia doba, pričom v spojení s
ustanovením § 566 ods. 1, 2 SOZ premlčacia doba bola skrátená na 10 rokov najneskôr uplynula ku dňu
1. 1. 1961. Súd sa stotožnil s tým, že vlastnícke právo sa nepremlčuje a žalobca si ho môže uplatňovať

kedykoľvek. Preto potom súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

22. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a to na základe zásady
úspechu. Žalobca mal vo veci plný úspech, preto mu súd potom voči žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % s tým, že v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku. Odvolanie sa
podáva na Okresnom súde

Veľký Krtíš písomne v 3 vyhotoveniach a rozhoduje o ňom Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa uvedú všeobecné náležitosti podania (§ 127 CSP), najmä ktorému súdu je určené, kto
ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka a podpis. Okrem toho sa uvedú aj
osobitné náležitosti odvolania (§ 363 CSP) a to proti ktorému

rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozsudok považuje za nesprávny
(odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok.