Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. máj 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/125/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5719203627
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5719203627.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Márie Dubcovej, v sporovej právnej veci
žalobcu:QUEENINVESTMENTs.r.o.,sosídlomMostná13,94901Nitra,IČO:36040312,zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Mariánom Dobišom, advokátom, so sídlom Sládkovičova 3, 949 01 Nitra,
IČO: 50 003 534, proti žalovanému: Retail Park Slovakia 6 s.r.o., so sídlom Štefánikova 34, 949 01 Nitra,
IČO: 50 861 964, právne zastúpený: CLC advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Panenská 18, 811
03 Bratislava, IČO: 36 707 856, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/62/2019-419 zo dňa 3. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/62/2019-419 zo dňa 3. júna 2021 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. určil, že žalobca je
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným
úradom Martin, katastrálny odbor, okres: Martin, obec: Martin, katastrálne územie: S., ako parcela
registra „C“, parcelné číslo 3002/181, výmera 3057 m2 - orná pôda, parcela registra „C“, parcelné
číslo 3002/182, výmera 2698 m2 - orná pôda, parcela registra „C“, parcelné číslo 3002/185, výmera

432 m2 - orná pôda, parcela registra „C“, parcelné číslo 3002/186, výmera 458 m2 - orná pôda, v
spoluvlastníckom podiele 27/192, výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % a výrokom III. určil, že o výške náhrady trov konania rozhodne Okresný súd Martin samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Okresný súd s poukazom na § 261 ods. 1, 9 Obchodného zákonníka zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej
aj len „OBZ“), § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 31 ods. 1 OZ, § 33 ods. 1, 2 OZ,

§ 39 OZ, § 40 ods. 1 OZ, § 46 ods. 1 OZ, § 588 OZ, § 589 OZ, § 42 ods. 3 Katastrálneho zákona, § 2
odsek 1 zákona č. 18/1996 Z.z., § 3 zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách a vykonané dokazovanie okresný
súd žalobe vyhovel. Okresný súd mal preukázané, že na základe kúpnej zmluvy vyhotovenej vo forme
notárskej zápisnice (ods. 30), KZ podľa § 588 OZ, „bolo zapísané podielové spoluvlastníctvo žalovaného
k nehnuteľnostiam opísaným v odseku 1, v podiele 27/192, ktoré žalovaný nadobudol od žalobcu ako
predávajúceho z predmetnej kúpnej zmluvy, za kúpnu cenu 400,- Eur plus DPH. Bolo preukázané,
zhodnými vyjadreniami strán sporu, že za predávajúceho - žalobcu, pri vzniku tejto kúpnej zmluvy konal

splnomocnenec P.. A. H., na základe všeobecného plnomocenstva zo dňa 8.3.2018 (ods. 32). Súčasne
konal za kupujúceho - žalovaného ako splnomocnenec, na základe všeobecného plnomocenstva z 18.
10. 2018 (ods. 34). Výpoveďou P.. H. ako svedka v konajúcej veci mal súd preukázané, že pri vzniku
predmetnej kúpnej zmluvy konal na základe pokynu p. D., tiež v zmysle jemu predloženého záznamu zostrategickej porady rozpracovanosti projektov zo dňa 4.9.2018 (odsek 37) a tiež zo záznamu z jednania
zo dňa 22.12.2018 (odsek 38). S P.. E., konateľom žalobcu, o kúpnej zmluve nekomunikoval.“

3. Výpoveďou svedka H. na pojednávaní dňa 5.5.2021 a tiež z korešpondencie svedka a PZ žalobcu
po podpise kúpnej zmluvy svedkom (ods. 44, 46, 47, 48 rozsudku), ktorá korešpondencia je súladná
s výpoveďou svedka H., mal okresný súd preukázané, že žalobca - jeho štatutárny zástupca P.. E.,
tiež PZ žalobcu Z.. K., v januári 2019 namietali telefonicky, mailom aj písomne predmetný prevod, na
základe kúpnej zmluvy opísanej v ods. 30. napadnutého rozsudku. Okresný súd uvedené vyhodnotil

v zmysle § 33 ods. 1 druhá veta OZ, t. j., že žalobca ako splnomocniteľ oznámil P.. H., ktorý konal
pri vzniku kúpnej zmluvy aj za žalovaného (viď ods. 72), teda oznámil svoj nesúhlas osobe, s ktorou
splnomocnenec žalobcu konal - jeho zástupcovi, bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení
oprávnenia splnomocnenca dozvedel. Teda neplatí, že žalobca ako predávajúci toto prekročenie
oprávnenia,vyplývajúcezplnomocenstvazodňa8.3.2018,schválil.Pretožalobcaakosplnomocniteľnie
je viazaný týmto právnym úkonom v zmysle právnej úpravy § 33 ods. 1 OZ, lebo prekročenie oprávnenia

splnomocnenca, vyplývajúce z plnomocenstva zo dňa 8.3.2018, neschválil.

4. Časové súvislosti podpísania kúpnej zmluvy podľa notárskej zápisnice dňa 29.12.2018, oznámenie
žalobcu osobe - jej zástupcovi, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas v januári 2019, okresný
súd viedli k záveru, že oznámenie splnomocniteľa ako oznámenie bolo bez zbytočného odkladu po

tom, čo sa splnomocniteľ - žalobca o prekročení oprávnenia dozvedel. Aj svedok vypovedal, že po
podpisepredmetnélistinyodovzdaldoučtárneaouzatvoreníkúpnejzmluvysP..E.sámnekomunikoval.
Žalovaný nepreukázal, že už pred tým mal P.. E. vedomosť o tejto KZ, resp. o plánovanom prevode
nehnuteľností podľa tejto KZ.

5. Okresný súd vyhodnotil, že splnomocnenec P.. H., pri uzatvorení kúpnej zmluvy formou notárskej
zápisnice dňa 29.12.2018, prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce mu z plnomocenstva zo dňa 8.3.2018.
Právo namietať prekročenie oprávnenia v zmysle § 33 ods. 1 OZ, vyplývajúce pre splnomocnenca
z uvedeného plnomocenstva, žalobca ako splnomocniteľ využil. Pri preukázaní, že žalobca ako
splnomocniteľ prekročenie oprávnenia splnomocnenca neschválil a oznámil osobe, s ktorou tento

splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia
splnomocnenca dozvedel, viedli k záveru, že žalobca nie je týmto právnym úkonom v zmysle § 33
ods. 1, 2 OZ zaviazaný a nenastali pre žalobcu ako predávajúceho z tejto kúpnej zmluvy účinky §
588 OZ, podľa ktorého z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu
odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať. Žalovaný teda nemohol nadobudnúť od

žalobcu vlastnícke právo touto kúpnou zmluvou (§ 132 ods. 1 OZ).

6. V súvislosti s posúdením, či splnomocnenec P.. A. H. konal pri podpise kúpnej zmluvy za žalobcu v
rozsahu jemu udeleného plnomocenstva, okresný súd odkázal na obsah udeleného plnomocenstva: ...
„ku všetkým právnym úkonom pre konanie a podpisovanie v mene spoločnosti QEEN INVESTMENT,

s.r.o.., Nitra, v rozsahu predmetu jej činnosti, najmä ku všetkým právnym úkonom spojených a
súvisiacich so zmluvným zaistením a prípravou pozemkov v k.ú. S. C., podpisovaním obchodných
a kúpnych zmlúv pre prevod hnuteľného a nehnuteľného majetku, vybavovaním povolení, stanovísk
a rozhodnutí vedúcich k úspešnému získaniu právoplatného územného rozhodnutia, stavebného
povolenia, stavebného povolenia dopravných stavieb, vodoprávneho rozhodnutia, kolaudačného

rozhodnutia, povolenia na odstránenie stavieb, odstránenie drevín a vykonanie ostatných úkonov s tým
súvisiacich.“

7. Bolo preukázané obsahom udeleného plnomocenstva, že toto oprávňovalo splnomocnenca ku
všetkým právnym úkonom v rozsahu predmetu činnosti žalobcu, najmä ku všetkým právnym

úkonom spojených a súvisiacich so zmluvným zaistením a prípravou pozemkov v k.ú. S. C.,
teda nie v k. ú. Z., tiež podpisovaním obchodných a kúpnych zmlúv pre prevod hnuteľného a
nehnuteľného majetku, vybavovaním povolení, stanovísk a rozhodnutí vedúcich k úspešnému získaniu
právoplatného územného rozhodnutia, stavebného povolenia, stavebného povolenia dopravných
stavieb, vodoprávneho rozhodnutia, kolaudačného rozhodnutia, povolenia na odstránenie stavieb,

odstránenie drevín a vykonanie ostatných úkonov s tým súvisiacich - z vykonaného dokazovania
nijako nevyplynulo, že predmetná kúpna zmluva súvisela s predmetom činnosti žalobcu a v tejto
súvislosti s vybavovaním vyššie opísaných povolení a rozhodnutí. Podľa okresného súdu, nešlo o
činnosť v zmysle uvedeného oprávnenia. Obsah uvedeného oprávnenia korešponduje s tým, akosvedok - splnomocnenec, P.. H. sám chápal rozsah jemu udeleného oprávnenia. Ku skutočnosti, v čom
podľa neho bol oprávnený zastupovať žalobcu na základe udeleného splnomocnenia, vypovedal - ako
komplexnú činnosť od vytypovania pozemku, jeho nadobudnutia žalobcom a následne pre partnera

žalobcu - spoločnosť Kaufland (viď ods. 56). Toto aj bola medzi žalobcom ako splnomocniteľom
a svedkom ako splnomocnencom dlhoročne zavedená prax, lebo obaja vypovedali o opakovanom
udeľovaní splnomocnenia (§ 266 ods. 3 OBZ). Takto opísaná „komplexná činnosť“ korešponduje s
jazykovým vyjadrením oprávnení splnomocnenca v predmetnom splnomocnení, výslovne prejavenou
vôľoužalobcuvplnomocenstve,akootejtovôli-účelearozsahuplnomocenstvavypovedalsámžalobca

(P.. E., ods. 51) a dotvrdil svedok P.. H. a táto vôľa nie je ani v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 1,
2 OZ). Aj keď svedok vypovedal, že na základe udeleného plnomocenstva sa aj predávalo, ale súčasne z
jeho výpovede vyplynulo, že to bolo v prípade, keď nakúpili väčšie pozemky, mimo územia investičného
záberu a tie sa potom predali, alebo iným spôsobom speňažili. V konajúcej veci strany a ani svedok
netvrdili, že predmetom sporného prevodu boli pozemky mimo územia investičného záberu žalobcu,
resp., že bol predaný pozemok z dôvodu, že žalobca nakúpil väčšie pozemky ako pre predmet svojej

činnosti potreboval. Preto je dôvodná aj aplikácia § 266 ods. 1 OBZ, lebo splnomocnencovi, podľa jeho
výpovede, bol známy úmysel žalobcu prejavený v plnomocenstve zo dňa 8.3.2018 a tento aj vyplýval
z jazykového prejavu plnomocenstva - konať, teda robiť právne úkony v rozsahu predmetu činnosti
žalobcu a podpisovať obchodné a kúpne zmluvy pre prevod hnuteľného a nehnuteľného majetku -
vedúcichkúspešnémuzískaniutamuvedenýchprávoplatnýchrozhodnutíapovolení.Bolotedadôvodné

vychádzať z celého obsahu udeleného plnomocenstva.

8. Pokiaľ svedok vypovedal, že spoločnosť žalovaného vnímal ako personálne a majetkovo prepojenú
spoločnosť so spoločnosťou žalobcu, uvedené nemá relevanciu na rozsah písomne udeleného
plnomocenstva zo dňa 8.3.2018; ani z výpovede svedka p. H. na tomto pojednávaní nevyplynulo, že sám

chápal udelené plnomocenstvo tak, že by mal podpisovať kúpne zmluvy, ktorým by odpredával tretiemu
subjektu pozemky, ktoré nadobudol žalobca do svojho vlastníctva (alebo podielového) za účelom
predmetujehopodnikania.Podľasvedka,pokiaľdochádzalokpredajupozemkovvovlastníctvežalobcu,
išlo o vrátenie pozemkov pôvodným vlastníkom, ktorí nesúhlasili s výkupom, prípadne, keď nakúpili
väčšiepozemkyalebomimoúzemiainvestičnéhozáberu,čoniejeprípadprejednávanejveci.Tiežpreto,

že v prípade spornej kúpnej zmluvy svedok vypovedal, že (podľa okresného súdu, nad rámec udeleného
plnomocenstva) konal aj v zmysle záznamu zo strategickej porady rozpracovanosti projektov zo dňa
4.9.2018 (ods. 37) a tiež záznamu z jednania zo dňa 22.12.2018 (ods. 38), ktoré mu predložil žalovaný,
ktorá skutočnosť dáva pre okresný súd záver, že tieto listiny boli predložené splnomocnencovi práve z
dôvodu, že udelené plnomocenstvo neoprávňovalo splnomocnenca podpísať predmetnú kúpnu zmluvu.

Predmetné listiny však nemohli rozšíriť rozsah udeleného plnomocenstva zo dňa 8.3.2018 z dôvodu, že
ich nepodpísal žalobca, vychádzajúc z § 31 ods. 4 prvá veta OZ, podľa ktorého, ak je potrebné, aby sa
právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne, a v zmysle § 46 ods. 1
OZ (viď ods. 65). Z uvedeného dôvodu sa okresný súd nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného v
ods. 24, že podpis žalobcu na sporných zápisoch z rokovaní nie je relevantný, a to práve pre zákonnú

požiadavkupísomnejformyprávnehoúkonu-prevodunehnuteľností,ktorýprevodbolpodľažalovaného
obsahom rokovania a mal preukázať vôľu žalobcu ohľadne namietaného prevodu nehnuteľností v tomto
spore.

9. Žalobca namietal neplatnosť právneho úkonu aj s ohľadom na dojednanie neprimerane nízkej ceny.

Okresný súd dohodnutú kúpnu cenu vo výške 400,- Eur v predmetnej kúpnej zmluve vyhodnotil ako
neprimerane nízku cenu. V súvislosti s týmto určením okresný súd podporne vychádzal aj z kúpnych
zmlúv, ktoré boli pripojené na č.l. 85 a nasl., ods. 43 (je podľa okresného súdu bez relevancie, že
na základe týchto nebolo zapísané vlastnícke právo v prospech kupujúceho, rozhodujúce bolo, že
boli uzatvorené v písomnej forme, § 46 ods. 1 OZ, boli podpísané zmluvnými stranami). Predmetom

týchto kúpnych zmlúv boli nehnuteľnosti - pozemky nachádzajúce sa v rovnakom katastrálnom území,
rovnakého druhu, ako sú predmetom tohto sporu. Podľa notárskej zápisnice (ods. 30), prevádzané
podiely na sporné pozemky predstavujú výmeru 634,46 m2. Za pozemok v kúpnej zmluve na č.l. 85,
výmera 706 m2 je dohodnutá kúpna cena 49.420,- Eur v r. 2018; za 1/18 podielu k pozemku o celkovej
výmere 1802 m2 dohodnutá cena 6.500,- Eur (1/18 z 1802 m2 je 100,11 m2); za výmeru 934,38 m2

dohodnutá kúpna cena 1.588.446,- Sk, t.j. 52.726,75 Eur. Porovnaním kúpnej ceny, za ktorú nadobudol
žalobca predmetné nehnuteľnosti, s kúpnymi cenami v uvedených kúpnych zmluvách a cenou, za ktorú
nadobudol žalobca tieto nehnuteľnosti, bola kúpna cena 400,- Eur neprimerane nízka. Je všeobecneznáme, že ceny nehnuteľností rastú, preto nemohla byť trhová kúpna cena v roku 2018 vo výške 400,-
Eur.

10. V ZP, ktorý predložil žalobca, bola určená všeobecná hodnota a bola určená za celú výmeru
nehnuteľností. Potom, po zohľadnení výmery, ktorá pripadala na prevádzaný podiel, ako bol tento
vyčíslený v notárskej zápisnici (ods. 30), pri určení všeobecnej hodnoty znalcom 294.000,- Eur na
výmeru 6645 m2 je cena za 1 m2 44,24 Eur, za 634,46 m2 by predstavovala všeobecná cena za
prevádzaný podiel medzi žalobcom a žalovaným 28.068,50 Eur. Pritom všeobecná hodnota neurčuje

trhovú hodnotu nehnuteľnosti. Podľa okresného súdu, všeobecná hodnota nehnuteľnosti stanovená
znalcom býva odlišná od trhovej hodnoty, nakoľko všeobecná hodnota nedokáže pružne reagovať
na aktuálne zmeny podmienok na realitnom trhu v danom čase. S ohľadom na všeobecne známe
skutočnosti, a to rast trhových cien nehnuteľností, nadobudnutie predmetných nehnuteľností žalovaným
za cenu 400,- Eur je dôvodný záver o neprimerane nízkej cene predmetu kúpnej zmluvy.

11. Okresný súd akceptoval argumentáciu žalovaného ohľadne zmluvnej voľnosti zmluvných strán
právneho úkonu, lebo samotná okolnosť dojednania neprimerane nízkej ceny nepostačuje sama osebe,
aby napĺňala znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Avšak za situácie, že okrem
dohodnutej podstatne nižšej kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti, než za ktorú sa nadobúdali
porovnateľné nehnuteľnosti v rozhodnom čase a za ktorú tieto nehnuteľnosti nadobudol sám žalobca od

tretieho subjektu, pri preukázaní ďalších okolností v danej sporovej veci - bolo podľa okresného súdu
dôvodné vyhodnotiť neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 39 OZ.

12. Ďalšími okolnosťami v zmysle ods. 81. napadnutého rozsudku sú okolnosti, ktoré predchádzali
podpísaniu kúpnej zmluvy, predloženie záznamu zo strategickej porady rozpracovanosti projektov zo

dňa 4.9.2018, záznamu z jednania zo dňa 22.12.2018 splnomocnencovi P.. H., za účelom prezentovania
vôle žalobcu na uzatvorenie tejto kúpnej zmluvy, hoci P.. E. toto poprel a predmetné listiny ani sám
nepodpísal. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na výpoveď P.. E. na pojednávaní dňa 5.5.2021 vo
vzťahu ku konaniu žalovaného: „.... v podstate posledné dva týždne plnomocenstva pre p. H. využil túto
situáciu pre predaj predmetného pozemku konkurenčnej firme a mám za to, že teda zneužil aj dôveru

p. H..“ Lebo výpoveďou p. H., ktorý vypovedal o tom, že činnosť žalobcu na Slovensku riadil p. D.,
bolo okresnému súdu preukázané, že p. P.. H. pri podpise tejto kúpnej zmluvy konal tak na základe
plnomocenstva,ktorémuboloudelenéžalobcom,aleaj,žekonalprávenazákladepredloženéhozápisu,
ktorý mu predložil p. D., prezentujúc tak vôľu žalobcu.

13. Ďalšou z okolností, na ktoré okresný súd odkazuje v ods. 81. napadnutého rozsudku, je samotné
stretnutie dňa 22.12.2018 v pohostinstve v IV. cenovej skupine, ktorého pracovný charakter a aj obsah
zápisu z tohto stretnutia žalovaný nepreukázal. P.. E. toto poprel. Pravdivosť argumentácie P.. E. o
neformálnosti tohto stretnutia preukazuje výpoveď P.. E. spolu s fotografiou, ktorú doložil žalovaný.
P.. E. na pojednávaní trval na tom, že pracovné porady sa konali vždy v kancelárií, kde každý zo

zainteresovaných osôb mal svoj pracovný stôl a výslovne poprel pracovnú poradu dňa 22.12.2018 v
Chomutove. O tomto stretnutí p. E. vypovedal ako o neformálnom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo po tom,
čosavrátilzošportovéhoturnaja,napozvaniep.D.ap.S.,„vkrčme“,vpohostinstveIV.cenovejskupiny.
Poprel pracovný charakter tohto stretnutia, uviedol, že pozvanie bolo na „posledné pivo“ v roku. P. D. a p.
S. poslali pre p. E. taxík, keďže najskôr odmietol pozvanie pre únavu po návrate zo športového stretnutia,

o ktorom doložil aj fotografiu z novín. Okresný súd uveril výpovedi p. E., že nešlo o pracovné stretnutie,
lebo na pojednávaní spontánne a bez zaváhania, pre okresný súd dôveryhodné - bez protirečení vo
svojich výpovediach, vysvetlil (viď aj ods. 52-55 napadnutého rozsudku), že bol pozvaný na neformálne
stretnutie, že išlo o veľmi hlučnú spoločnosť, že pri vedľajších stoloch sa hlučne bavili neznámi ľudia, a
preto sa nemohli riešiť tak závažné otázky, ako vyplývajú z predmetného zápisu, ktorý mal vyhotoviť p.

P.. S. a p. D. pre internú potrebu žalovaného. Ani fotografia p. E. nepreukazuje tvrdenie žalovaného, že
sa riešili tak závažné otázky, ako vyplývajú z predmetného zápisu. Ako sa vyjadril P.. E. k predmetnej
fotografií, je z tejto zrejmé, že P.. E. je unavený a spí, na stole je veľký pohár piva a išlo o stretnutie v
neskorých večerných hodinách (cca 22.00 hod.). Miesto a čas stretnutia nepoprel ani právny zástupca
žalovaného na tomto pojednávaní.

14. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že sám žalovaný v písomnom vyjadrení
zo dňa 26.11.2019 odkázal na žalobcom predložený zápis o tr. oznámení v súvislosti s argumentáciou,
že strategické porady sa konali pravidelne, spravidla v Chomutove. Pritom poukázal práve na tú časťvýpovede p. E. v tr. oznámení, kde p. E. uvádzal, že mali svoju kanceláriu, kde sa stretávali podľa
potreby. Rovnako vypovedal p. E. na pojednávaní dňa 5.5.2021, že pracovné stretnutia sa uskutočňovali
vChomutovepodľapotreby,avšakvkanceláriíanievpohostinstve.Okresnýsúdpretonevykonalďalšie,

žalovaným navrhované dokazovanie výsluchom osôb, ktoré sa mali zúčastniť stretnutia v pohostinstve,
z ktorého bol vyhotovený zápis, ktorý p. S. a p. D. ani nepredložili na podpis štatutárnemu zástupcovi
žalobcu. Vychádzajúc z právnej úpravy v § 46 ods. 1 OZ a § 31 ods. 4 OZ, pre okresný súd bol potom
rozhodný rozsah oprávnení splnomocnenca, ktoré mu vyplývali z písomne udeleného plnomocenstva.

15. Opísané okolnosti uvedené v ods. 82 - 84 napadnutého rozsudku, spolu s neprimerane nízkou
cenou, podľa okresného súdu, napĺňajú znaky rozporu s dobrými mravmi, vychádzajúc aj z rozhodnutia
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.2MCdo9/2014zodňa29.9.2015.NajvyššísúdSlovenskej
republiky preskúmaval závery súdov nižšieho stupňa o neplatnosti zmluvy podľa § 39 OZ pre rozpor s
dobrými mravmi, založené nielen na tom, že kúpna cena v nej bola dohodnutá 8x nižšia, než za akú
by sa predmetné nehnuteľnosti dali predať v danom mieste a čase, ale aj na ďalších, tam uvedených

zistených okolnostiach predaja a prevodu tam žalovaných nehnuteľností, ktoré vo svojom súhrne spolu
s nízkou dohodnutou kúpnou cenou robia zmluvu rozpornú s dobrými mravmi. V súdenej veci boli
rovnako zistené ďalšie okolnosti, opísané vyššie, ktoré spolu s preukázaním, že dohodnutá cena
bola neprimerane nízka (viď ods. 79, 80), napĺňajú znaky konania priečiaceho sa dobrým mravom,
preto kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným vo forme notárskej zápisnice, sp.zn. N

155/2018, NZ 57670/2018, NCRls 58352/2018 z 29.12.2018 pod písmenom C/ je absolútne neplatný
právny úkon podľa § 39 OZ.

16. Všeobecne platí a je samozrejmosťou, že účastníci kúpnej zmluvy nie sú v zásade viazaní či
obmedzovaní dohodnutím si výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom, čo je aj

daný prípad. Môžu si dojednať aj cenu, ktorá sa odchyľuje od ceny obvyklej (trhovej). Nemožno, ale
vylúčiť, že okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana, môže
v spojitosti s ďalšími okolnosťami daného prípadu už napĺňať znaky konania priečiaceho sa dobrým
mravom. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou

nemajúzanásledokvznik,zmenualebozánikprávalebopovinností,ktoréinakzákonstakýmtoprávnym
úkonom, ak je platný, spája. Preto v dôsledku neplatného právneho úkonu, kúpnej zmluvy, nevznikli
účinky, ktoré zákon spája s § 588 OZ v spojení s § 132 ods. 1 OZ, podľa ktorého vlastníctvo veci možno
nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením. Žalovaný teda nenadobudol vlastnícke
právo na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, preto súd žalobe žalobcu vyhovel.

17. Pokiaľ žalobca argumentoval neplatnosťou kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom, s § 22 ods. 2
OZ a § 39 OZ, tak okresný súd uvádza, že v prejednávanej veci nejde o rozpor záujmov zastúpeného -
žalobcu a splnomocnenca; nebolo ani z obsahu žaloby zrejmé, o aký rozpor medzi záujmami zástupcu a
zastúpeného malo v danom prípade ísť. Podľa okresného súdu, nešlo o účasť zástupcu a zastúpeného

na tom istom právnom vzťahu. Skutočnosť, že ten istý zástupca konal pri podpise kúpnej zmluvy tak
za predávajúceho, ako aj za kupujúceho na základe plnomocenstva, nemožno vyhodnotiť ako rozpor
medzi záujmami splnomocnenca - p. H. a splnomocniteľa - žalobcu. P.. H. ako zástupca druhej zmluvnej
strany -kupujúceho, mal účasť na tomto právnom úkone znova ako zástupca a konal v mene a na účet
kupujúceho, teda nenadobúdal vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy od žalobcu sám pre seba.

Okresný súd nevyhodnotil, že v tejto veci je dôvodná aplikácia § 22 ods. 2 OZ.

18. K mailovej komunikácii medzi bankou a zástupcom spol. MILIANA okresný súd uviedol, že táto síce
preukazuje aktivity tretieho subjektu, odlišného od žalovaného v súvislosti s nákupom pozemkov na
tam uvedené projekty; s ohľadom na prijatý záver okresným súdom vyššie uvedené nebolo relevantné,

a preto okresný súd ani nevykonal dokazovanie výsluchom osôb - zástupcov banky a spoločnosti
MILIANA, ani ďalšie navrhované dokazovanie z dôvodu nadbytočnosti.

19. K námietke žalobcu, že udelené všeobecné plnomocenstvo P.. H. neobsahuje identifikáciu
nehnuteľností,okresnýsúdpoukázalnaskutočnosť,ževčaseudeleniasplnomocnenia,splnomocnenec

ani splnomocniteľ nevedeli, na aké konkrétne nehnuteľnosti bude splnomocnenec P.. A. H. uzatvárať
zmluvy, tiež na právnu úpravu Katastrálneho zákona, § 30 ods. 5, že prílohou návrhu na vklad je zmluva,
na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra, ďalšími prílohami je dohoda
o splnomocnení, ak je účastník katastrálneho konania zastúpený splnomocnencom, pričom podpissplnomocniteľa musí byť osvedčený (ak sa osvedčenie podpisu vyžaduje podľa § 42 ods. 3 uvedeného
zákona). Z uvedeného vyplýva, že žiadne iné podmienky plnomocenstvo nemusí obsahovať - v zmysle
§ 42 katastrálneho zákona, ako to uvádzal žalobca.

20. Okresný súd uviedol, že po oboznámení právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. III. ÚS 353/2012 na pojednávaní dňa 29.1.2020, okresný súd následne po vyjadreniach
žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu nevyhodnotil toto plnomocenstvo ako generálne
plnomocenstvo, teda robiť v mene splnomocniteľa všetky právne úkony, ale na úkony v zmysle

vymedzenia úkonov, ako tieto vyplývajú z udeleného plnomocenstva, viď aj ods. 32, 76, 77. O trovách
konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

21. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že v zmysle § 365 ods. 1 písm. b)
CSP súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v zmysle § 365 ods. 1 písm. f)

CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v
zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

22. Žalovaný v odvolaní citoval § 33 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru,

že sa plnomocenstvo nevzťahovalo na predaj nehnuteľností, nakoľko rozsah plnomocenstva bol užší
ako vykonaný právny úkon (bod 77. rozsudku). Aj keby bol pripustený záver, že sa plnomocenstvo
nevzťahovalo na predaj nehnuteľností, a teda došlo k prekročeniu rozsahu plnomocenstva, tak nebolo
možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca oznámil svoj nesúhlas s predajom
nehnuteľnosti bez zbytočného odkladu, na základe čoho nenastala nevyvrátiteľná domnienka o

schválení prekročenia oprávnenia podľa § 33 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca svoj
nesúhlas s prevodom nehnuteľnosti vyjadril prostredníctvom konateľa p. P.. E., ako aj prostredníctvom
jeho právneho zástupcu p. Z.. K. v rámci komunikácie s p. P. H. (bod 73. rozsudku). Žalovanému
tak mal byť oznámený nesúhlas prostredníctvom p. P.. H., ktorý bol splnomocnený aj žalovaným.
Súd prvej inštancie dospel k vyššie uvedenému záveru aj napriek tomu, že p. P.. H. na pojednávaní

uskutočnenom dňa 05.05.2021 (ďalej len „pojednávanie“) uviedol, že sa s konateľom žalobcu p. P.
E. telefonicky nespojil (str. 12 zápisnice z pojednávania); 3.2.2. p. Z.. K. od neho chcel len všetky
dokumenty, pričom mu len vytkol prevod nehnuteľností (str. 12 zápisnice z pojednávania), p. Z.. K. mu
povedal, že o postupe žalobcu v súvislosti s prevodom nehnuteľností bude žalobca ešte len rozhodovať
na valnom zhromaždení žalobcu (str. 12 zápisnice z pojednávania); žalobca nedal jednoznačný pokyn

na vrátenie nehnuteľností žalobcovi (str. 12 zápisnice z pojednávania), súd prvej inštancie dospel k
záveru o oznámení nesúhlasu žalobcu žalovanému aj na základe žalobcom predloženého listu p. Z.. K.
„Žiadosť a výzva“ zo dňa 22.02.2019 (bod 44 v spojení s 73. rozsudku), a to aj napriek tomu, že z textu
nevyplýva nič iné ako to, že právny zástupca žalobcu požaduje len dokumenty a vysvetlenie prevodu
nehnuteľností. V zmysle vyššie uvedeného, teda z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania nebolo

možné spoľahlivo ustáliť, či a kedy sa žalobca dozvedel o prípadnom prekročení oprávnenia p. P.. H.
a ak sa dozvedel, či bez zbytočného odkladu oznámil žalovanému, svoj nesúhlas. Žalovaný navrhoval,
aby okresný súd v rámci edičnej povinnosti podľa § 189 CSP vyžiadal od žalobcu výzvu zaslanú p. P.. H.
ako aj p. P.. H. uvádzaný zápis z uskutočneného stretnutia (str. 12 zápisnice z pojednávania). Žalovaný
taktiež navrhoval vykonanie dokazovania formou výsluchu p. S., t. j. účtovníčky žalobcu, ktorá by vedela

objasniť kedy jej p. P.. H. doručil Kúpnu zmluvu a kedy sa s ňou žalobca oboznámil. Súd prvej inštancie
však žalovaným navrhované dôkazy odmietol vykonať, čím boli podľa žalovaného naplnené odvolacie
dôvody § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP.

23. Žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie z jazykového vyjadrenia plnomocenstva

vyvodil, že plnomocenstvo neoprávňovalo p. P.. H. vykonávať právne úkony v mene žalobcu v k.ú.
Z. (pozn. aplikujúc na Nehnuteľnosti mal súd prvej inštancie zrejme na mysli k.ú. S.), ale len v k.ú.
S. C. a aj to nie na predaj nehnuteľností. Vychádzal pritom z právnych úkonov vymenovaných v
Plnomocenstve (úkony za slovom „najmä“), ktoré považoval ako obmedzenie rozsahu oprávnenia.
Jazykové vyjadrenie Plnomocenstva však predmetné právne úkony, na ktoré je splnomocnený p.

P.. H., uvádza exemplifikatívne a nie taxatívne, čo je vyjadrené slovom „najmä“. V zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe sa vyžaduje v plnomocenstve výslovne vyjadriť obmedzenie oprávnenia konať za
splnomocniteľa, ak má byť rozsah oprávnenia konať za splnomocniteľa nejakým spôsobom obmedzený.
Zo strany splnomocniteľa ide dokonca o povinnosť v záujme ochrany právnej istoty tretích osôb(Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2015, sp.zn. 2MCdo/8/2014). Plnomocenstvo udelené
žalobcom však žiadne takého výslovné obmedzenia neobsahuje, práve naopak exemplifikatívne
vymenúva právne úkony bezprostredne súvisiace rozsahom oprávnenia konať v mene žalobcu, resp.

bezprostredne súvisiace s predmetom činnosti žalobcu.

24. S poukazom na § 266 ods. 1 OBZ, žalovaný v odvolaní zvýraznil, že prejav vôle sa vykladá podľa
úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel
byť známy. Pri výklade vôle nemôže byť východiskom len sám prejav vôle, resp. vôľa konajúceho

v okamihu, keď prejav vôle robil, ale výklad vôle sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti
prípadu s prihliadnutím okrem iného aj na prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku
zaviedli (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo 16/2002). Pán P.. H. vo svojej výpovedi
jednoznačne uviedol, že plnomocenstvo považoval za plnomocenstvo „v plnej šírke“ (str. 11 zápisnice
z pojednávania), resp. komplexné, tak aby mohol vykonávať všetky činnosti, ktoré boli spojené s
developerskou činnosťou žalobcu (str. 9 zápisnice z pojednávania), a to vrátane predaja a nákupu

nehnuteľností. Uvedenému nasvedčovala aj prax zavedená medzi žalobcom a p. P.. H., ktorú p. P.. H.
obšírne popísal na pojednávaní. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že úmysel žalobcu nepredať
nehnuteľnosti v kat. ú. S. jednoznačne nebol p. P.. H. známy a ani nemal byť odkiaľ známy. Súd prvej
inštancie však z vykonaného dokazovania vyvodil presný opak.

25. V odvolaní žalovaný uviedol, že nepopiera skutočnosť, že kúpna cena za prevod nehnuteľností je
nižšia ako trhová hodnota. Avšak z hľadiska výkladu prejavu vôle žalobcu podľa § 266 ods. 3 OBZ
„súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaných nebral na zreteľ okolnosti súvisiace s určením výšky
kúpnej ceny, resp. nebral na zreteľ dôvody, pre ktoré bola kúpna cena nízka. Prevod Nehnuteľností bol
vykonaný z hľadiska strategického plánovania budúcich obchodných investícii, kedy jednotlivé projekty

zastrešovali spoločnosti založené výlučne na tieto projekty. Uvedené vyplýva aj z výpovede p. P.. H. (›
str. 9 a 11 zápisnice z Pojednávania)“, preto podľa žalovaného boli naplnené odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP.

26. Žalovaný v odvolaní namietal závery súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že žalobca

mal vedomosť o plánovanom prevode nehnuteľností (ods. 74 rozsudku). Žalovaný vo svojich podaniach
uviedol, že so žalobcom boli uskutočnené porady, v rámci ktorých bol odsúhlasený aj predaj
nehnuteľností. „Uvedené tvrdenia dokonca podoprel záznamom zo „Strategickej porady rozpracovanosti
projektov zo dňa 04.09.2018, Chomutov“ a „Záznamom z rokovania zo dňa 22.12.2018, Chomutov“,
ktoré si na interné účely vyhotovil p. D. a p. S., teda ani nie samotný Žalovaný. Žalovaný za účelom

preukázania pravdivosti svojich tvrdení zároveň navrhoval vykonať dokazovanie formou výsluchu
všetkých osôb, ktoré sa zúčastnili predmetných porád. Súd prvej inštancie však Žalovaným navrhované
dôkazy odmietol vykonať a uspokojil len s výpoveďou Žalobcu, ktorú považoval za dostatočne
hodnovernú. Zo záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmé akým iným spôsobom by mal Žalovaný
preukázať vedomosť Žalobcu o plánovanom predaji ako výsluchom osôb, ktoré sa zúčastnili porád

a ktoré vedia potvrdiť pravdivosť tvrdenia Žalovaného, že Žalobca prevod Nehnuteľností odsúhlasil.
Neobstojí ani skutočnosť, že porada bola vedená neformálne nakoľko dôležitý je obsah a predmet
stretnutíaniemiestoaformastretnutíosôb,ktoréspoludlhoročnespolupracovali.“Navrhol,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa § 391
ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

27. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v rozsiahlom podaní, ktorý
napadnutý rozsudok považoval za vecne správny a vyjadrenia žalovaného v odvolaní len za účelové,
zmätočné a hlavne zavádzajúce, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný v rámci
odvolania poukázal len na časti vykonaných dôkazov, ktoré by mohli jeho tvrdenia potvrdiť, avšak

účelovo ignoroval zvyšnú časť vykonaných dôkazov, ktoré jeho tvrdenia značne vyvracajú a ktoré
nakoniec prevážili. „V bodoch 3.1. až 3.4. Odvolania žalovaný vyjadruje svoj nesúhlas so záverom súdu
prvého stupňa, že žalobca oznámil svoj nesúhlas s predajom sporných nehnuteľností bez zbytočného
odkladu, na základe čoho nenastala nevyvrátiteľná domnienka o schválení prekročenia oprávnenia
podľa § 33 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej

tiež ako ,JOZ"). Žalovaný na podporu svojich tvrdení k tejto skutočnosti, v bode 3.2. Odvolania cituje
úryvky Rozsudku, ktoré však používa zavádzajúcim spôsobom a úmyselným opomenutím podstatných
častí, z ktorých vyplýva jednoznačný záver, že žalobca s prevodom sporných nehnuteľností nesúhlasil.“
Ustanovenie § 33 ods. 1 OZ neustanovuje konkrétnu formu alebo spôsob vyjadrenia nesúhlasu správnym úkonom zo strany splnomocniteľa. Z uvedeného dôvodu preto postačuje, ak splnomocniteľ
vyjadrí svoj nesúhlas s právnym úkonom, ktorým splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie, ústne. V
bode 57. rozsudku sa uvádza, že p. E. a takisto jeho právny zástupca p. Z.. K. kontaktovali p. P.. H.

začiatkom roku 2019 a dožadovali sa od neho všetkých dokumentov súvisiacich s prevodom, pričom p.
Z.. K. mu vytkol prevody sporných nehnuteľností. Už zo samotného jazykového výkladu „vytkol prevod
sporných nehnuteľností“ vyplýva, že žalobca vyjadril svoj nesúhlas s prevodom sporných nehnuteľností.
V tejto súvislosti je nutné poukázať na § 35 ods. 2 OZ, podľa ktorého, právne úkony
vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle

toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Vôľa žalobcu sa dá
vyvodiť v súhrne ostatných výpovedí a dôkazov, keďže konateľ žalobcu kontaktoval, či už priamo alebo
prostredníctvom svojho právneho zástupcu p. Z.. K., p. P.. H. bezodkladne potom ako sa dozvedel o
prevode nehnuteľností na žalovaného a tieto prevody boli p. P.. H. vytknuté. A contrario, ak by žalobca
chcel resp. mal v úmysle previesť sporné nehnuteľnosti na žalovaného, dalo by sa predpokladať, že by p.
P.. H. vôbec nekonfrontoval a už vôbec by mu nevytkol tento prevod nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva

jednoznačný záver, že tak jazykový výklad „vytknutia prevodu sporných nehnuteľností“, ako aj samotná
vôľa žalobcu smerovala k vyjadreniu nesúhlasu s týmito prevodmi. Odhliadnuc od uvedeného, je nutné
poukázať na základnú zásadu súkromného práva, podľa ktorej sa právny úkon vykladá aj v závislosti
od toho, ako ho vnímal resp. chápal jeho adresát, t.j. p. P.. H.. P. P.. H. vo svojej výpovedi uviedol, že
po telefonickom kontakte s p. E. a jeho právnym zástupcom p. Z.. K. vedel, že je problém s prevodmi

sporných nehnuteľností a taktiež, ako je ďalej v ods. 57. rozsudku uvedené, že z ich rozpravy mu bolo
zrejmé, že žalobca nesúhlasí s prevodom sporných nehnuteľností a tento prevod bol zo strany žalobcu,
resp. jeho právneho zástupcu rozporovaný. Podľa názoru žalobcu sa súd prvého stupňa dostatočne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami, z čoho vyvodil správne právne závery ohľadom aplikácie § 33
ods. 1 02. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobca považuje námietku žalovaného uvedenú

v bode 3.3. odvolania, že zo Žiadosti a výzvy zo dňa 22.02.2019 priamo nevyplýva nesúhlas žalobcu
s prevodom nehnuteľností, za irelevantnú. Vyjadrenie nesúhlasu s prevodom nehnuteľností vyplýva z
viacerých dôkazov v ich vzájomnej korelácii a z tohto dôvodu nemôže jeden nepriamy dôkaz ovplyvniť
celú ustálenú reťaz dôkazov.

28. Vo vzťahu k nevykonaným dôkazom, ktoré žalovaný uvádzal v ods. 3.4 odvolania je nutné podľa
žalobcu poznamenať, že sa jedná o diskrečnú právomoc súdu, ktorý dôkaz súd vykoná a ktorý nie. S
poukazom na ostatné dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, by vykonanie žalovaným navrhovaných
dôkazov bolo v konaní bezpredmetné, keďže dôkazy, ktoré žalovaný navrhoval vykonať a ktoré neboli
vykonané, by z pohľadu svojej dôkaznej sily nevyvrátili súdom prvého stupňa zistené skutočnosti

na základe vykonaného dokazovania. Taktiež vykonanie niekoľkých dôkazov preukazujúcich tú istú
skutočnosť by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a zásadou rýchlosti konania, keďže
vykonaním „duplicitných“ dôkazov by vznikli neprimerané prieťahy konania. Nevykonanie výsluchu p.
S. nemožno podľa žalobcu považovať za porušenie procesný práv žalovaného podľa § 365 ods. 1
písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej tiež ako „CSP“) z dôvodu, že p. S.

bola súčasťou trestného oznámenia, ktoré bolo podané zo strany žalobcu voči p. D., z čoho možno
usúdiť, že p. S. prechováva negatívny postoj voči žalobcovi, a teda jej výpoveď by bola voči žalobcovi
zaujatá. Na margo námietok žalovaného ohľadom jazykového vyjadrenia plnomocenstva si žalobca
dovoľuje upriamiť pozornosť súdu na komplexné znenie obsahu plnomocenstva. Pri pripustení, že sa
jedná o exemplifíkatívny výklad právnych úkonov, na ktoré bol splnomocnenec oprávnený, je nutné

uviesť, že všetky právne úkony exemplifíkatívne uvedené v plnomocenstve majú či už priamo alebo
nepriamo spoločný cieľ, a to nadobudnutie nehnuteľností pre žalobcu. Z takéhoto jazykového výkladu
aj pri exempliflkatívnom uvedení právnych úkonov nemôže teda vyvstať záver, že bol splnomocnenec
oprávnený nehnuteľnosti scudzovať. V tomto kontexte je nutné si priblížiť časť plnomocenstva, na ktorú
odkazuje žalovaný v odvolaní, a to: „ku všetkým právnym úkonom v rozsahu predmetu činnosti žalobcu,

najmä ku všetkým právnym úkonom spojených a súvisiacich so zmluvným zaistením a prípravou
pozemkov v k.ú. S. C..“ Slovné spojenie „zaistenie a príprava“ je z pohľadu jazykového výkladu
opakom k slovám ako je napr. „previesť“ alebo „scudziť“. Opačný výklad by sa v tomto prípade priečil
pravidlám formálnej logiky. Odhliadnuc od uvedeného, v plnomocenstve je výslovne a nezameniteľné
špecifikované katastrálne územie (pozn. k. ú. S. C.), v ktorom môže splnomocnenec vykonávať

exemplifíkatívne uvedené právne úkony. Ak by aj súd pripustil námietku žalovaného, že exemplifikatívny
výklad právnych úkonov uvedených v plnomocenstve sa vzťahuje aj na predaj nehnuteľností, zostalo
by to bez významu, pretože splnomocnenec previedol nehnuteľnosti mimo katastrálneho územia, na
ktoré sa vzťahovalo plnomocenstvo. Odkaz žalovaného na § 266 ods. OBZ nie je správny, pretože navzťah žalobcu a p. P.. H. ako splnomocnenca sa majú výlučne aplikovať ustanovenia OZ, keďže sa
medzi nimi nejedná o obchodnoprávny vzťah a plnomocenstvo bolo udelené na základe ustanovení
OZ. Žalovaný v odseku 3.10. odvolania opätovne uvádza zavádzajúce skutočnosti, ktoré nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní. P. P.. H. vo svojej výpovedi uviedol, že v prípade pre žalobcu strategicky
výhodných nehnuteľností (pozn. teda aj sporných nehnuteľností) nikdy nedochádzalo k ich prevodu na
tretie subjekty. K prevodu sporných nehnuteľností došlo na základe uvedenia do omylu p. P.. H. zo strany
p. D.. V prípade samotnej výšky kúpnej ceny, ktorej výšku žalovaný účelovo opomína v celom odvolaní.
Žalobca nemôže súhlasiť so žalovaným, že boli porušené jeho procesné práva žalovaného z dôvodu

nevypočutia ním navrhovaných svedkov - p. D., p. S., p. A. a p. E. st.. Taktiež žalobca považuje tvrdenie
žalovaného, že žalovaný si záznamy z porád nevyhotovoval, ale vyhotovovali ich p. D. a p. S., za účelové
a irelevantné. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožňuje s okresným súdom, keď nepristúpil k vykonaniu
výsluchu svedkov navrhovaných žalovaným za účelom potvrdenia informácii o strategických poradách.
V prvom rade je potrebné uviesť, že jediným spoločníkom žalovaného je spoločnosť Retail Park Group
s.r.o., so sídlom: Plaská 622/3,150 00 Praha 5, IČO: 05058511 (ďalej tiež ako „Retail Park Group“).

Spoločníkmi Retail Park Group sú: 1. E. st., ktorý je zároveň konateľom žalovaného a konateľom Retail
Park Group, 2. P.. A. S., ktorý je zároveň konateľom Retail Park Group a 3. p. D.. Teda je zrejmé, že
žalovaným navrhovaní svedkovia sú s ním materiálne, štrukturálne a osobne prepojení, inak povedané
súspriaznenýmiosobamisožalovaným.Celýobsahodvolaniaobsahujeibavytrhnutéčastídokazovania
a jednotlivých výsluchov, pričom žalovaný zámerne opomína celkový kontext dokazovania. Žalovaným

namietané porušenie jeho procesných práv v podobe nevykonania ním navrhovaných dôkazov je
irelevantné a zjavne účelové, pretože súd prvého stupňa vykonal v rámci svojej diskrečnej právomoci
všetky dôkazy, ktoré uznal za vhodné a z ktorých je možno spoľahlivo preukázať skutkový stav, ktorý
nevzbudzuje žiadne pochybnosti. Zároveň ju nutné spomenúť, že žalovaným navrhované dôkazy mali
slúžiť na preukázanie ním tvrdených skutočností, ktorých existenciu/neexistenciu resp. pravdivosť/

nepravdivosť, súd prvého stupňa dostatočne zistil na základe vykonaných dôkazov. Vykonaním týchto
dôkazov by sa podľa žalobcu skutkové ani právne závery súdu prvého stupňa nezmenili.

29. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v rozsiahlom podaní. Okresný
súd podľa žalovaného dospel k nesprávnemu záveru, že plnomocenstvo sa nevzťahovalo na predaj

nehnuteľností. Žalobca neoznámil svoj nesúhlas s predajom nehnuteľností bez zbytočného odkladu na
základe čoho nastala nevyvrátiteľná domnienka o schválení prekročenia oprávnenia podľa § 33 ods.
1 OZ. Z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne a spoľahlivo ustáliť, kedy sa
žalobca dozvedel o prípadnom prekročení oprávnenia p. P.. H. a ak sa dozvedel, či bez zbytočného
odkladu oznámil žalovanému svoj nesúhlas. Navyše dokazovanie bolo vykonané len výlučne v prospech

žalobcu. Žalovaným navrhované kľúčové dôkazy ako výsluchy svedkov neboli vôbec vykonané, a
teda súd prvej inštancie sa uspokojil len s tvrdeniami žalobcu. Na prípadné tvrdenie žalobcu o tom,
že p. P.. H. bol oprávnený zastupovať aj žalovaného, a teda postačilo oznámiť svoj nesúhlas jemu,
nemožno prihliadať, nakoľko žalobca mal k dispozícii Kúpnu zmluvu vrátane plnomocenstva udeleného
žalovaným p. P.. H., z ktorého jednoznačne vyplýva, že p. P.. H. bol oprávnený konať v mene žalovaného

do 31.12.2019. V zmysle uvedeného p. P.. H. v čase komunikácie so žalobcom už nezastupoval
žalovaného. Vzhľadom na uvedené považujeme tvrdenia žalobcu o bezodkladnom oznámení nesúhlasu
s prevodom nehnuteľnosti žalovaného za irelevantné. Ani žalobcom uvedené tvrdenia vo vyjadrení
nedokážu zvrátiť skutočnosť, že podľa žalovaného žalobca udelil p. P.. H. všeobecné plnomocenstvo, v
ktorom exemplifikatívne uviedol výpočet právnych úkonov, ktoré je splnomocnenec oprávnený vykonať.

Žalobca sa vo vzťahu k tvrdeniam o kúpnej cene v odvolaní nevyjadril vecne, a teda jeho vyjadrenia
považuje za irelevantné. Žalobca sa účelovo a nepravdivo snaží navodiť dojem, že o plánovanom
prevode nehnuteľností nevedel, pričom zatajuje skutočné pomery medzi stranami sporu, najmä medzi
p. P.. E., p. S. a p. D.. Ide o osoby, ktoré sa medzi sebou poznajú dlhé roky (od školských čias) a ktoré
spolu podnikali dlhé roky. V zmysle uvedeného a prax, ktorá bola zavedená medzi týmito osobami,

neexistuje možnosť, že by žalobca nevedel o pláne predať nehnuteľnosti. Všetky tvrdenia žalobcu o
nevedomosti plánovaného prevodu nehnuteľností sú len vykonštruované tvrdenia s cieľom obohatiť sa
na úkor žalovaného.

30. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v rozsiahlom podaní, v ktorom

odkázal na svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 07.07.2021.

31. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril (doručenka č.l. 394 spisu).32. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, §
380 ods. 1 CSP, na základe podaného odvolania žalovaným bez nariadenia pojednávania, verejným
vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného

súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie
bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

33. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/125/2021-523 zo dňa

16.5.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského
súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline,
na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline.

34. Krajský súd primárne uvádza, že v odvolacom konaní mohol posudzovať napadnutý rozsudok
okresného súdu v rozsahu zadefinovaných odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne

podanom odvolaní zo dňa 18.6.2021 (č.l. 447 spisu). Žalovaný v podanom odvolaní podľa § 379 v
spojení s § 380 ods. 1 CSP vymedzil kvalitatívne a kvantitatívne dôvody pre posudzovanie napadnutého
rozsudku okresného súdu a len v ich medziach bolo možné krajským súdom hodnotiť závery okresného
súdu.

35. Dodáva odvolací súd, že rozsah odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom
odvolaní mohol byť posudzovaný len v rovine tých tvrdení, ktoré sa týkali posúdenia obrany žalovaného,
jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie vo väzbe na
dôvodyarozsahuplatnenéhonárokužalobcuvtomtokonaní,zaviazanostiodvolaciehosúduskutkovým
stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie podľa § 383 CSP, keď nebol zistený dôvod na doplnenie,

prípadne zopakovanie dokazovania. Tento záver krajského súdu vychádza i z obsahu zápisnice o
pojednávaní zo dňa 5.5.2021 (č.l. 409 a nasl. spisu), keď po vyjadrení zástupcu žalobcu a žalovaného
okresný súd vyhlásil dokazovanie uznesením za skončené.

36. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

37.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

38. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citovaný §
387 ods. 2 CSP, ktorý je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so
skutkovými aj právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudku krajského súdu. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP
nebolo potrebné ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové

a právne závery, s ktorými sa stotožňuje a ktoré vyjadril okresný súd v napadnutom rozhodnutí, preto
bolo postačujúce v rámci odvolacieho konania na ne odkázať. Uvedený postup krajského súdu bol v
súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009,
z ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu sa neposudzujú
izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu sa odvolací súd v zásade môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia okresného súdu, ako aj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo 190/2016 zo dňa 20.12.2017, z ktorého
rovnako vyplýva, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok. Preto
určujúca je spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom, čo vytvára ich organickú

jednotu. Ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi rozsudku okresného súdu a odkáže
na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v podstate v sebe
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

39. Vzhľadom na postup krajského súdu, ktorý sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím v celom jeho
rozsahu ako vecne správnym cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, považuje na tomto mieste za podstatné
odkázať odvolací súd na ustálený skutkový stav súdom prvého stupňa a pre odstránenie prípadnýchpochybností a dotvrdenia správnosti prijatých záverov okresným súdom, podáva v tomto rozhodnutí
odvolací súd odpoveď na tie odvolacie otázky, ktoré mali pre vec význam pre jeho rozhodnutie.

40. K zvýrazneniu vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu a k odvolacím dôvodom žalovaného,
odvolací súd uvádza, že okresný súd vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie nevyhnutné k
posúdeniu žalobcovho nároku nielen pre konanie pred okresným súdom, ale aj pre konanie odvolacie,
bolo potom rozhodné a podstatné vymedzenie nároku žalobcom, skutkové tvrdenia obsiahnuté v
podanej žalobe a obrana žalovaného v relevantnom štádiu prvoinštančného konania. V odvolaní

žalovaný uviedol, že odvolanie podáva v zmysle § 355 ods. 1 v spojení s § 362 a § 365 ods. 1 CSP, v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, § 365 ods. 1 písm. f) CSP a § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

41. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

42. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

43. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

44. Odvolateľ tiež namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, a to v časti III. odvolania, v
zmysle ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

45. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces podľa §
365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že pod obsahom podstaty a práva na spravodlivý
proces je potrebné vnímať možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva, je právo na relevantné zákonom zodpovedajúce konanie
súdu a iných orgánov Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciou jej procesných
oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Aj pri vymedzení pojmu procesný postup,

krajskýsúdkonštatuje,žeznámietkyžalovanéhotak,akouvádzalvodvolaní,nebolomožnékonštatovať
naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. Vychádzal pritom odvolací súd zo samotného znenia a obsahu
podaného odvolania žalovaným, kde osobitne k tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaný neuviedol
konkrétne skutočnosti, ktoré by mali predstavovať naplnenie skutkovej podstaty pre konštatovanie
porušenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP okresným súdom.

46. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k
tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19.
februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012].
Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto
záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštanciesa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých

vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia
veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný
zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné
nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia
napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako

sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ
nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej
inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

47. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal závery okresného súdu vo vzťahu k rozsahu
plnomocenstva a argumentáciu pod ods. 77. napadnutého rozsudku. Z rozsudku okresného súdu
teda vyplývajú závery, že „obsahom udeleného plnomocenstva, že toto oprávňovalo splnomocnenca
ku všetkým právnym úkonom v rozsahu predmetu činnosti žalobcu, najmä ku všetkým právnym
úkonom spojených a súvisiacich so zmluvným zaistením a prípravou pozemkov v k.ú. S. C.,

teda nie v k. ú. Z., tiež, podpisovaním obchodných a kúpnych zmlúv pre prevod hnuteľného a
nehnuteľného majetku, vybavovaním povolení, stanovísk a rozhodnutí vedúcich k úspešnému získaniu
právoplatného územného rozhodnutia, stavebného povolenia, stavebného povolenia dopravných
stavieb, vodoprávneho rozhodnutia, kolaudačného rozhodnutia, povolenia na odstránenie stavieb,
odstránenie drevín a vykonanie ostatných úkonov s tým súvisiacich - z vykonaného dokazovania

nijako nevyplynulo, že predmetná kúpna zmluva súvisela s predmetom činnosti žalobcu a v
tejto súvislosti s vybavovaním vyššie opísaných povolení a rozhodnutí. Podľa názoru súdu, nešlo
o činnosť v zmysle uvedeného oprávnenia. Obsah uvedeného oprávnenia korešponduje s tým,
ako svedok - splnomocnenec, P.. H. sám chápal rozsah jemu udeleného oprávnenia.“ V tomto
smere obsah uvedeného oprávnenia tak podľa záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu,

korešponduje s tým ako svedok splnomocnenec P.. H. sám chápal rozsah jemu udeleného oprávnenia.
K uvedenej skutočnosti, v čom podľa neho bol oprávnený zastupovať žalobcu, na základe udeleného
splnomocnenia vypovedal - ako komplexnú činnosť od vytypovania pozemku, jeho nadobúdania
žalobcom a následne pre partnera žalobcu - spoločnosť Kaufland (viď ods. 56). Toto bolo aj medzi
žalobcom ako splnomocniteľom a svedkom ako splnomocnencom dlhoročne zavedená prax, lebo obaja

vypovedali o opakovanom udelení splnomocnenia (§ 266 ods. 3 Obchodného zákonníka). Takto opísaná
„komplexná činnosť“ korešponduje s jazykovým vyjadrením oprávnení splnomocnenca v predmetnom
splnomocnení a výslovne prejavenou vôľou žalobcu v plnomocenstve, ako o tejto vôli - účele a rozsahu
plnomocenstva vypovedal i žalobca (P.. E., ods. 51) a dotvrdil svedok P.. H.. Ak okresný súd potom
konštatoval, že táto vôľa nie je ani v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 1, 2 OZ), tak týmto

záverom sa odvolací súd ako s vecne správnym stotožnil. Vo vzťahu k prijatým záverom okresného
súdu odvolací súd uvádza, že „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných
skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických
zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam
použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých

podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa
ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá
vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Odvolací súd poukazuje v tejto časti
na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplývajú vecne správne

závery, cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.

48. Pokiaľ odvolateľ poukázal v časti odvolania 3.2. s poukazom na 3.2.1., 3.2.2., 3.2.3., 3.2.4. na
skutočnosti im označené z výpovede P.. H. na pojednávaní dňa 5.5.2021, tak primárne sa odvolací súd
oboznámil s obsahom zápisnice tak, ako vyplýva z č.l. 409 a nasledujúceho spisu, ktorá bola spísaná

Okresným súdom Martin dňa 5.5.2021, z ktorej okrem iného podľa obsahu č.l. 413 a nasledujúceho
spisu vyplýva, že svedok bol riadne poučený. Odvolaciu argumentáciu spojil žalovaný s poukazom na
konkrétne skutkové okolnosti, ktoré majú vyplývať práve zo zápisnice str. 12 z pojednávania, na ktorom
bol vypočutý svedok P.. H.. Ak žalovaný formuloval svoju obranu konkrétne s uvedením skutkovýchokolností, ktoré majú vyplývať zo zápisnice zo str. 12, vo vzťahu ku konkrétne označenému P.. E.,
Z.. K., tak zo str. 12 predmetnej zápisnice tak, ako je súčasťou spisového materiálu, nie je možné
stotožniť výpoveď P.. H. s tvrdeniami uvádzanými žalovaným v odvolaní pod bodom 3.2.1. - 3.2.4. so

str. 12 zápisnice. Preto nad rámec tejto odvolacej argumentácie žalovaného, považuje odvolací súd
za podstatné poukázať na skutočnosti vyplývajúce z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom tak,
ako vyplýva z č.l. 415 rub spisu „PZ žalovaného: V rámci tej komunikácie s p. K. bol roporovaný tento
konkrétny prevod, bol udelený súhlas na tento prevod, bol tento súhlas rozporovaný? Svedok uvádza:
Z tej rozpravy bolo zrejmé, že proste nesúhlasia so spôsobom, ako sa to previedlo, ale nereagovali

na tú moju ponuku, že by sa mohlo o tom rokovať, že by mohol nastať spätný prevod, ako som to
ponúkol. Túto možnosť neuplatnil.“ (č.l. 415 rub spisu, str. 14 zápisnice). Z obsahu čl. 14 zápisnice tiež
vyplýva „PZ žalovaného: Keď ste bol kontaktovaný p. K., myslíte, že to bolo prvýkrát v období ako je
pripojená výzva - PZ žalovaného predkladá súdu kópiu výzvy z 22.2.2019, konštatuje sa, že v spise
je ako č.l. 98, poskytuje sa k nahliadnutiu svedkovi a súčasne žiada identifikovať odpoveď P.. A. H. zo
dňa 5.3.2019, v spise ako č.l. 99/rub a nasl., svedok identifikuje predmetné listiny a uvádza: Myslím,

že ešte pred týmto dátumom, koncom mesiaca januára bola jedna výzva, tá bola stručnejšia a tá bola
prvá. Ešte tam boli nejaké výmeny, ja som na všetko odpovedal. PZ žalobcu žiada zaprotokolovať,
že ešte pred výzvou zo dňa 22.2.2019, ktorú má súd žurnalizovanú ako č.l. 98, svedok vypovedal,
že bola ešte jedna výzva - súd konštatuje, že protokolácia bola vykonaná v zmysle výpovede svedka,
že bola ešte jedna výzva od Z.. N. K. koncom januára 2019, svedok uvedené znova potvrdzuje.“ (č.l.

514 rub spisu, zápisnica str. 14). Ak na základe týchto skutočností potom okresný súd konštatoval, v
žalovaným namietanom odseku 44. v spojení s odsekom 77. rozsudku, skutočnosti ustálené v tejto
rovine, tak podľa odvolacieho súdu, táto odvolacia argumentácia žalovaného nevytvorila priestor na
odklon od vyslovených záverov okresného súdu. Ak žalovaný namietal, že z doposiaľ vykonaného
dokazovania nebolo možné spoľahlivo ustáliť, či a kedy sa žalobca dozvedel o prekročení oprávnenia

P.. H. a ak sa dozvedel, či bez zbytočného odkladu oznámil žalovanému svoj nesúhlas, tak potom
je namieste poukaz na odsek 73. napadnutého rozsudku okresného súdu, 75. rozsudku okresného
súdu. Odvolací súd potom konštatuje, že závery vyslovené v odseku 44. napadnutého rozsudku neboli
odvolaním žalovaným vyvrátené. Má za to odvolací súd, že ak žalovaný v odvolaní poukazoval na
svedeckú výpoveď P.. H., tak táto svedecká výpoveď tak, ako bola interpretovaná okresným súdom,

vyhodnotená, posúdená, vytvára dostatočne pevný základ pre posúdenie a pre závery z tejto svedeckej
výpovede prijaté okresným súdom. Ak teda okresný súd vychádzal zo svedeckej výpovede vypočutého
svedka, je potrebné uviesť, že predmetný svedok bol zákonným spôsobom poučený. Pri hodnotení
dôkazov výpovede svedka, musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má
svedok vzťah k účastníkom konania v prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň k

okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie ku skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu
reprodukcie týchto skutočností a k správaniu sa vo výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,
ochota odpovedať na otázky a pod.) a k poznatkom, zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov,
do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa
vzájomne dopĺňajú, celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či

nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu
k výpovedi dotknutého svedka, vo vzťahu na hodnotenie tejto výpovede podľa obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku okresného súdu nevyplýva, že by okresný súd nezohľadnil uvedené kritéria.
V tejto časti odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na dostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu.

49. Zároveň odvolací súd konštatuje, že voči predmetnej zápisnici tak, ako je súčasťou spisového
materiálu zo dňa 5.5.2021, proti jej zneniu, námietky zo strany sporových strán neboli.

50. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, pokiaľ išlo o rozsah uvedeného plnomocenstva a jazykové

vyjadrenie plnomocenstva a vo vzťahu k vyhodnoteniu úmyslu okresným súdom, považuje odvolací súd
za rozhodné na tomto mieste uviesť, že predmetné plnomocenstvo bolo dostatočne vyhodnocované
okresným súdom, a to podľa obsahu napadnutého rozsudku, pričom vo vzťahu k slovu „najmä“
nemožno konštatovať význam, ktorý mu pripisoval odvolateľ, ak podľa odôvodnenia rozsudku bolo
pre okresný súd nosné vymedzenie, podľa obsahu písomného vyhodnotenia napadnutého rozsudku,

rozsahu predmetu činnosti žalobcu, a to na záver, že nevyplynulo, že predmetná kúpna zmluva
súvisela s predmetom činnosti žalobcu a v tejto súvislosti s vybavovaním opísaných povolení a
rozhodnutí. Na uvedený záver okresného súdu potom nasledovalo i konštatovanie okresného súdu,
že obsah uvedeného oprávnenia korešponduje s tým, ako ho v konečnom dôsledku vnímal i svedoksplnomocnenec P.. H.. Vo vzťahu k týmto záverom sa poukazuje na celé odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu s akcentom na odsek 77. napadnutého rozsudku. Ak žalovaný v rámci
podaného odvolania argumentoval i poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 30.6.2015, sp.zn. 2MCdo/8/2014, tak odvolací súd sa v rámci komplexnosti vyhodnotenia
oboznámil i s týmto rozhodnutím najvyššieho súdu. Má za to odvolací súd, že závery vyslovené
okresným súdom pri vyhodnotení udeleného plnomocenstva boli zamerané na rozsah predmetu činnosti
žalobcu, čím podľa odvolacieho súdu napĺňa i kritéria stanovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp.zn. 2MCdo/8/2014 zo dňa 30.6.2015, na ktoré v konečnom dôsledku poukazoval i

žalovaný v odvolaní, v zmysle ktorých: „...Na vymedzenie rozsahu oprávnenia splnomocnenca konať
za splnomocniteľa je rozhodujúci obsah plnej moci. Ak má byť rozsah splnomocnencovho oprávnenia
konať za splnomocniteľa nejakým spôsobom obmedzený, musí byť toto obmedzenie výslovne vyjadrené
v plnej moci (vyžaduje to princíp ochrany právnej istoty tretích osôb).“ Vo vzťahu k rozhodnutiu, na
ktoré výslovne poukazoval žalovaný, považuje za podstatné na tomto mieste uviesť odvolací súd i
ďalšie závery, na ktoré síce žalovaný nepoukazoval, avšak z predmetného rozhodnutia tieto závery

vyplývali, a to „Dovolací súd konštatuje, že normy občianskeho práva boli interpretované odvolacím
súdom v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Za jeho porušenie možno považovať aj prílišný
formalizmus, ktorý zvolil odvolací súd pri hodnotení povahy plnomocenstva. Prílišný formalizmus pri
výklade právnej normy spravidla vedie k extrémne nespravodlivému záveru, čo predstavuje porušenie
základných práv. Spravodlivosť sa totiž považuje za kritérium ukladajúce každému všeobecnému súdu

ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako
nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení“.
Vychádzajúc potom i z týchto postulátov vo vzťahu k samotnej výpovedi svedka P.. H., ako i ku všetkým
skutočnostiam vyplývajúcim z napadnutého rozsudku okresného súdu, berúc potom do úvahy i závery
vyslovené okresným súdom v odseku 79. napadnutého rozsudku, v odseku 80., akceptujúc i zmluvnú

voľnosť sporových strán, ak okresný súd dospel k záveru, ktorý konštatoval v odseku 81. rozsudku,
nebol dôvod na odklon od uvedených záverov okresným súdom a uvedené riešenie prijaté okresným
súdom v súdenej veci nebolo potom možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a ani
popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

51. V odvolaní ďalej žalovaný citoval § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že prejav vôle sa
vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby. V tejto rovine odkazoval žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Obdo 16/2002, s ktorým sa odvolací súd vo vyvolanom odvolacom
konaní dôsledne oboznámil, „Pri výklade vôle podľa § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nemôže
byť východiskom len sám prejav vôle, resp. vôľa konajúceho v momente, kedy prejav vôle urobil.

Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na samotné jednanie
o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli a ich správanie po
uzavretí zmluvy.“ Vo vzťahu k týmto tvrdeniam poukazoval žalovaný na výpoveď P.. H. na výpoveď zo
str. 11 zápisnice z pojednávania, ďalej na skutočnosti vyplývajúce zo str. 9 zápisnice z pojednávania
a konštatoval, že úmysel žalobcu nepredať predmetné nehnuteľnosti nebol P.. H. známy. V rozsahu

posúdenia predmetného plnomocenstva okresný súd vychádzal zo splnomocnenia, ktoré okresný
súd dostatočným spôsobom v napadnutom rozsudku vyhodnotil. Vo vzťahu k aplikácii § 266 ods. 1
Obchodného zákonníka, mal za to okresný súd, že splnomocnencovi podľa jeho výpovede bol známy
úmysel žalobcu prejavený v plnomocenstve a tento aj vyplýval z jazykového prejavu plnomocenstva
konať, a teda robiť právne úkony v rozsahu predmetu činnosti žalobcu a podpisovať obchodné kúpne

zmluvy pre prevod hnuteľného, nehnuteľného majetku vedúceho k úspešnému získaniu tam uvedených
právoplatných rozhodnutí a povolení. Mal za to okresný súd, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil
ako s vecne správnym, že bolo potrebné vychádzať z celého obsahu uvedeného plnomocenstva. Ak
bol takýmto spôsobom vymedzený rozsah konania splnomocnenca, tak potom nebol priestor na to,
aby sa mohol odvolací súd stotožniť s odvolacím dôvodom uvádzaným žalovaným pod bodom 3.8.

odvolania, keďže úmysel žalobcu prejavený v plnomocenstve, ktorý vyplýval aj z jazykového prejavu
plnomocenstva, bol dostatočne zrejmý.

52. Ak žalovaný v odseku 3.10. namietal závery okresného súdu, tak tiež uviedol, že nepopiera
skutočnosť, že kúpna cena za prevod nehnuteľností bola nižšia ako trvalá hodnota a vyčítal okresnému

súdu, že podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, tento nebral zreteľ pri vyhodnotení vykonaných
okolností na skutočnosti súvisiace s určením výšky kúpnej ceny, nebral zreteľ ani na dôvody, pre
ktoré bola kúpna cena nízka. Prevod nehnuteľností mal byť podľa odvolateľa vykonaný z hľadiska
strategického plánovania budúcich obchodných investícií, pričom poukazoval žalovaný na výpoveď P..H. na str. 9 - 11 zápisnice, vo vzťahu ku ktorým tvrdeniam však odvolateľ nezohľadnil skutočnosti
uvádzané žalobcom v tejto rovine. Ak žalovaný sa domáhal výpovede svedka pred okresným súdom
tak, ako to vyplýva z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 5.5.2021 č.l. 9 - 11, tak potom bolo

potrebné, aby žalovaný zobral do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z obsahu tejto zápisnice vyplývali, ak
poukazoval v odvolaní žalovaný na to, že „prevod nehnuteľností bol vykonaný z hľadiska strategického
plánovania budúcich obchodných investícií“, tak je namieste poukázať i primerane podporne na závery z
č.l. 12 zápisnice 5.5.2021, v ktorých bolo uvedené „PZ žalobcu: Vedeli ste, alebo bolo to tak od počiatku,
že keď sa nakúpili pozemky pre spol. QEEN, následne sa to previedlo pre Kaufland, bolo to tak, že sa

prevedú tieto pozemky na ďalšie spoločnosti a bude to realizovať pre Kaufland napr. ďalšia spoločnosť?
Svedok uvádza: Strategické ciele viedol p. D., ja som toto nikdy neriešil a nepatril som do tých štruktúr,
aby som toto riešil, ani vlastnícky ani personálne.“, z č.l. 415 spisu vyplýva - „PZ žalobcu: Hovorili ste, že
všetky tie úkony, ktoré sa na Slovensku robili, dodatočne schvaľoval p. E. Svedok uvádza: Áno, všetko
to jednoznačne musel schvaľovať, chodil do kancelárie - ročnú uzávierku, daňové priznania, myslím si,
že to všetko musel vždy prejsť. PZ žalobcu: Máte vedomosť, či schválil aj tento prevod? Svedok uvádza:

Začiatkom roka 2019, je pravda, že mi volal p. E., ale vtedy som mal sedenia u p. primátora v Tvrdošíne,
tak preto si to pamätám, tak som mu povedal, že mu potom zavolám. Následne som mu volal, ale som sa
mu nedovolal, nebral telefón, tak som sa nakoniec cez p. D. a cez učtáreň dozvedel, že je v zahraničí, tak
som mu viac nevolal. Následne ma kontaktoval PZ QEENu, p. Z.. K. a chcel odo mňa všetky dokumenty,
v súvislosti s týmto prevodom aj iné dokumenty a vedel som teda, že už je problém. Bol som teda

predvolaný u p. K., kde som bol informovaný o probléme medzi touto skupinou. Pán K. mi vytkol tieto
prevody, že sú problémy a ja som to dal aj na papieri, že ak nastali nejaké problémy v súvislosti s týmto
prevodom, tak že sa to môže dať na poriadok spätným prevodom medzi týmito subjektmi, dal som to
na papier.“ K tvrdeniam žalovaného, že prevod nehnuteľností teda podľa žalovaného bol vykonaný z
hľadiska strategického plánovania obchodných investícií, vo vzťahu ku ktorej argumentácii sa poukazuje

na tvrdenie žalovaného, že úmysel žalobcu nepredať nehnuteľnosti nebol P.. H. známy, nemal mu byť
odkiaľ známy, avšak vo vzťahu ku kúpnej cene žalovaný tvrdil, že prevod nehnuteľností bol vykonaný z
hľadiska strategického plánovania budúcich obchodných investícií, kedy jednotlivé projekty zastrešovali
spoločnosti založené výlučne na tieto projekty.

53. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že okresný súd nebral do úvahy výklad prejavu vôle žalobcu cez
úpravu v § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, pokiaľ pri hodnotení vykonaných skutočností nebral na
zreteľokolnostisúvisiacesurčenímvýškykúpnejceny,resp.nebralnazreteľdôvody,prektorébolacena
nízka, prevod nehnuteľností bol vykonaný z hľadiska strategického plánovania budúcich obchodných
investícií, tak táto argumentácia nemohla byť vyhodnotená ako vecne správna, ak z výpovede svedka

vyplýva - „PZ žalobcu: Vedeli ste, alebo bolo to tak od počiatku, že keď sa nakúpili pozemky pre spol.
QEEN, následne sa to previedlo pre Kaufland, bolo to tak, že sa prevedú tieto pozemky na ďalšie
spoločnosti a bude to realizovať pre Kaufland napr. ďalšia spoločnosť? Svedok uvádza: Strategické ciele
viedol p. D., ja som toto nikdy neriešil a nepatril som do tých štruktúr, aby som toto riešil, ani vlastnícky
ani personálne.“

54. Odvolateľ teda v podstate vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním
predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom
dôsledkuvychádzalzozáveruoneunesenídôkaznéhobremenažalobcomvovzťahuknímuplatnenému
nároku žalobou. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v

odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého
prvoinštančného konania mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojho útoku voči
žalovanému a jeho preukázanie. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o
neunesení dôkazného bremena na preukázanie nároku uplatneného žalobou a žalobe nevyhovel, teda,
že žalobca v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny

proces.

55. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci
ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní,
nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu

materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súdSlovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. rozhodnutia sp.zn. IV. ÚS 19/2012,
III. ÚS 37/2012).

56. Postup okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z dostupných dôkazov, bol súladný okrem
§ 185 ods. 1 CSP, § 180 CSP aj s konštantnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa
primerane poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého „...nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom
nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“ a tiež R č. 125/1999, „..ak
súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na

zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O.s.p.
nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu
súdu z nich vylúčení...“. I z tohto komplexného nazerania na priebeh prvoinštančného konania, nebol
opodstatnený záver o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom. Nebolo zistené, že by postupom
okresného súdu v prvoinštančnom konaní došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v

intenciách čl. 46, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

57. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne
správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez

jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania

a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací
súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného
hodnotenia dôkazov.

58. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným

súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,

že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom

konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a
správne zistený skutkový stav veci.

59. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného pod označením 3.12. sa odvolací súd osobitne
oboznámil s odsekom 74. napadnutého rozsudku okresného súdu, vzhľadom na celý obsah rozhodnutia

okresného súdu a jeho dôvody, nevidel priestor na odklon od týchto záverov okresného súdu.

60. Vo vyvolanom odvolacom konaní potom odvolací súd nezistil dôvodnosť podaného odvolania
žalovaným.

61. Záverom zhŕňajúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané v
odvolaní naplnenie § 365 ods. 1 písm. f), h), e), b) CSP. Na základe preskúmaného postupu konania pred
okresným súdom odvolací súd dospel k záveru, že nebolo zistené, že by sa zasahovalo do výkonu práv
žalovaného spôsobom, ktorý by porušil právo žalovaného na spravodlivý proces. Preto bolo nevyhnutné
vychádzať z výsledkov vykonaného dokazovania uskutočneného okresným súdom ako z relevantného

základu pre posúdenie relevantnosti obrany žalovaného na to, aby vo vyvolanom odvolacom konaní
krajský súd posúdil odvolacie dôvody žalovaného, nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie.
Okresný súd, tak ako odvolací súd už uviedol vyššie, sa vyjadril k podstatným okolnostiam sporovejveci, k podstatným dôkazom, a preto nebol zistený dôvod na zmenu rozsudku okresného súdu ani na
jeho zrušenie a vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie.

62. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom
výroku o trovách konania.
63. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že
v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a

to tak skutkovými, ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa
s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú
dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220
ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.

64. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech

v súdnom konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných
konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa
na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).

65. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia

o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná
náhrada odvolacích trov.

66.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.