Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. máj 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120361189
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:6120361189.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.

Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., C. G.
XXXX/XXA, zastúpeného Mgr. Martinom Majerčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Krajinská 30,
proti žalovanému M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.-V., M. W. XXXX/XX, zastúpenému Advokátskou
kanceláriou A3 advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Partizánska 25, o zaplatenie 33 620,-
eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzač.k.12C/31/2020
- 107 zo dňa 18. októbra 2021 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 33 620,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 33 620,- eur od 06.11.2019
do zaplatenia a náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky vo výške 502,73 eur, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu100%.Vodôvodneníuviedol,žežalobcasažaloboudomáhalvočižalovanémuzaplateniasumy

33 620,- eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 5 % ročne od 06.11.2019 do zaplatenia,
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 502,73 eur a náhrady trov konania.
Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca poskytol bezhotovostným
bankovým prevodom na účet žalovaného v období od 01.02.2019 do 24.06.2019 spolu sumu 49 040,-
eur, z ktorej žalovaný žalobcovi vrátil sumu 15 420,- eur. Kým žalobca v priebehu celého konania tvrdil,
že celú sumu 49 040,- eur poskytol žalovanému na jeho žiadosť z dôvodu ústne uzavretej bezúročnej
zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2019, žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že len časť z vyššie

uvedenej sumy mu bola poskytnutá titulom pôžičky, a síce suma 15 420,- eur, pričom zvyšnú časť vyššie
uvedenej sumy predstavovala odmena, ktorá mu patrí z dôvodu, že mal pre žalobcu vyvíjať činnosti
súvisiace s ďalším predajom bytu, ktorý kúpila spoločnosť, v ktorej konateľom je žalobca, od bývalej
družkyžalovaného,aktoránehnuteľnosťsanáslednepredalatretejosobezasumu200000,-eur,pričom
časť kúpnej ceny z predaja bytu nad sumu 114 000,- eur (86 000,- eur) si podľa dohody žalobca so
žalovaným mali rozdeliť na polovicu, a teda žalobca mal žalovanému zaplatiť z predaja predmetného
bytu 43 000,- eur. Na bežnom účte žalobcu pri prevode peňazí na účet žalovaného je pri dátume

01.02.2019 v časti „Informácia pre príjemcu“ uvedené ,,bezúročná pôžička na mesiac“. Pri každom
ďalšom poskytnutí peňazí zo strany žalobcu žalovanému od 01.04.2019 sa na bežnom účte žalobcu v
časti„Informáciaprepríjemcu“uvádzatext,,pôžička“.Výzvouzodňa16.10.2019označenouako,,Výzva
veriteľa na vrátenie pôžičky“ žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žalovanému oznámil, že nazáklade ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2019 mu žalobca v období od 01.02.2019
do 24.06.2019 požičal finančné prostriedky v celkovej výške 49 040,- eur, z ktorej sumy mu doposiaľ
vrátil len sumu 15 420,- eur s tým, že zostávajúca dlžná suma predstavuje sumu 33 620,- eur. Súčasne

žalovaného vyzval na vrátenie zostávajúcej dlžnej sumy do 5 dní od prevzatia výzvy. Žalovaný prevzal
výzvu dňa 31.10.2019. V emaile zo dňa 18.07.2019 sa M.. W. pýtala žalobcu, v akej výške je dlh
žalovaného, že je ochotná tento zaplatiť v prípade, ak jej žalobca dá potvrdenie pri prevzatí peňazí,
že žalovaný už žalobcovi nie je nič dlžný. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 121 ods. 3,
§ 517 ods. 2, § 563, § 657, 658 ods. 1, § 724, §725 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č.

87/1995 Z. z. a vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Uviedol, že žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že sumy
poskytnuté žalovanému v období od 01.02.2019 do 24.06.2019 predstavovali jednu pôžičku, postupne
žalobcom poskytovanú žalovanému, ktorú tento postupne mal splácať (v dohodnutých týždenných alebo
mesačných intervaloch). Žalovaný naopak tvrdil, že časť peňazí, ktorú žalobca žaluje, predstavuje časť
„extra odmeny“ vyplatenej mu žalobcom na základe ústnej dohody, podľa ktorej mal žalovaný zrealizovať
pre spoločnosť žalobcu predaj bytu, pričom časť kúpnej ceny prevyšujúcej sumu 114 000,- eur sa mala v

polovici rozdeliť medzi žalobcu a žalovaného. Pretože sa byt predal za sumu 200 000,- eur, žalovanému
patrila suma 43 000,- eur a teda v skutočnosti žalobca žalovanému ešte dlhuje sumu 9 380,- eur. Z
vykonaného dokazovania, zhodných tvrdení strán sporu a výpisom z bežného účtu žalobcu mal súd
preukázané, že všetky sumy, ktoré žalobca poskytol žalovanému do 31.03.2019 tak, ako vyplývajú z
výpisu z bežného účtu žalobcu, boli vyplatené žalovanému titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke

(ústne uzavretých zmlúv o pôžičke). Súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že uzavrel so žalovaným
len jednu zmluvu o pôžičke (bezúročnú) na sumu 49 040,- eur, ktorú žalovaný postupne splácal, keďže
to vôbec nevyplýva z tvrdení žalobcu. Na pojednávaní jednoznačne uviedol, že v spornom období
opakovane poskytol žalovanému na jeho žiadosť konkrétnu sumu peňazí pre jeho rôzne potreby, ktorú
sumu mu mal žalovaný vrátiť do jedného týždňa, resp. do jedného mesiaca. Do 31.03.2019 išlo o

opakovane žalobcom žalovanému poskytované konkrétne sumy peňazí, ktoré sa žalovaný zaviazal
žalobcovi splácať. Žalobca síce tvrdil, že každú jednotlivú poskytnutú čiastku peňazí mu mal žalovaný
vrátiť v krátkej dobe, zvyčajne do jedného týždňa alebo do jedného mesiaca, v konaní však nebolo
preukázané pri žiadnej zmluve o pôžičke, že by medzi stranami bol dohodnutý aj presný čas vrátenia
peňazí, a preto v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka platí, že žalovaný bol povinný

jednotlivé sumy peňazí žalobcovi vrátiť nasledujúci deň po dni, kedy ho na to žalobca vyzval. Žalobca
preukázateľne vyzval žalovaného na vrátenie poskytnutých súm listom zo dňa 16.10.2019, ktorý bol
žalovanému doručený dňa 30.10.2019, a v ktorom bol žalovaný žalobcom vyzvaný na vrátenie dlžnej
sumy do 5 dní od doručenia výzvy. Žalovaný bol teda povinný pôžičky žalobcovi vrátiť do 05.11.2019.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že všetky peniaze poskytnuté žalobcom žalovanému

v období od 01.02.2019 do 24.06.2019 prevodom z bežného účtu žalobcu na účet žalovaného boli
ústne uzavretými zmluvami o pôžičke. Hoci žalovaný tvrdil, že ním vrátené peniaze žalobcovi v sume
15 420,- eur boli pôžičky poskytnuté mu zo strany žalobcu od 01.02.2019 a tieto mu do 31.03.2019
vrátil, v skutočnosti za obdobie od 01.02.2019 do 31.03.2019 vrátil žalovaný žalobcovi len peniaze
v sume 11 050,- eur. Z toho vyplýva, že ak žalovaný mal žalobcovi vrátiť do 31.03.2019 len sumu

11 050,- eur, zvyšnú časť musel uhradiť žalobcovi titulom pôžičiek až v nasledujúcom období, teda v
období od 01.04.2019, odkedy podľa žalovaného už dlh voči žalobcovi nemal (žalovaný tvrdil, že do
31.03.2019 všetky peniaze požičané mu žalobcom vrátil). Žalovaný v konaní navyše nijako nepreukázal,
že sumu 15 420,- eur vrátil žalobcovi prípadne aj iným spôsobom, než prevodom na jeho bežný účet
do konca marca 2019. V rozpore s tvrdeniami žalovaného sú zápisy na bežnom účte žalobcu a tvrdenia

žalobcu, že posledná časť zo sumy 15 420,- eur bola žalovaným žalobcovi uhradená až dňa 22.05.2019
bezhotovostným prevodom z účtu na účet v sume 470,- eur a v hotovosti vo výške 2 000,- eur (viď
aj zápis na bežnom účte žalobcu v kolónke „Informácia pre príjemcu“, že ide o vrátenie uvedených
súm žalovaným žalobcovi, teda o splátku pôžičky). Skutočnosť, že tieto peniaze žalovaný žalobcovi
zaplatil dňa 22.05.2019, žalovaný nepoprel. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že všetky peniaze uhradené mu

zo strany žalobcu od apríla 2019 boli jeho „extra odmena“ za realizáciu predaja bytu a teda už v tom
čase mu mal žalobca dlhovať nejaké peniaze z „extra dohody“, je nelogické, aby ešte dňa 22.05.2019
žalovaný žalobcovi zaplatil nejaké peniaze (konkrétne 2 470,- eur). Hoci žalovaný tvrdil, že organizoval
a zrealizoval všetko potrebné ohľadne predaja bytu pre žalobcu podľa „extra dohody“ so žalobcom, v
rozpore s tým tvrdil, že v tom čase pracoval pre spoločnosť žalobcu, ktorá sa zaoberala aj kupovaním

a predávaním nehnuteľností, len veľmi krátku dobu a v podstate sa len zaúčal. V tejto súvislosti súd
nespochybňoval, že určitú úlohu pri prevode bytu na tretiu osobu žalovaný zohral, a to v súvislosti so
zabezpečením ohliadok pre potenciálnych záujemcov o kúpu, keďže v tom čase mu žalobca umožnil v
predmetnom byte bývať. Ďalší zásadný rozpor v tvrdeniach žalovaného vzhliadol súd aj v tom, že hocižalovaný tvrdil, že platby žalobcu žalovanému od 01.04.2019 sa týkali vyplácanej „extra odmeny“ pre
žalovaného za predaj bytu, samotný predaj bytu mal byť podľa tvrdení žalovaného zrealizovaný až v
priebehu mesiaca máj 2019 (kúpna zmluva mala byť uzavretá koncom mesiaca apríl 2019 a kúpna cena

z predaja predmetného bytu mala byť zaplatená v mesiaci máj 2019). Podľa súdu bolo preto nelogické,
aby žalobca platil žalovanému za niečo, čo sa ešte nezrealizovalo (aj keď sa zrealizovať malo), hoci
aj nejakými preddavkovými platbami, ako to tvrdil žalovaný. Naopak, poskytovanie peňazí žalobcom
žalovanému za celé obdobie od 01.02.2019 do 24.06.2019 bolo kontinuálne, vždy išlo o menšie sumy
peňazí v krátkych časových intervaloch, čo takisto preukazuje skutočnosť, že išlo o požičiavanie peňazí

žalobcom žalovanému na krátke obdobie, na aktuálne potreby žalovaného, keďže, ako to vyplynulo z
výpovedí oboch strán sporu, žalovaný mal v tom čase majetnú priateľku, z dôvodu ktorého žalobca
nemal obavy, že by mu žalovaný požičané peniaze, hoci aj prostredníctvom jeho priateľky nevrátil.
Žalovaný takisto v priebehu konania nepreukázal svoje tvrdenie, že predaním predmetného bytu mali
byť všetky pôžičky žalobcovi žalovaným vyplatené, resp. ani to, že všetky jeho dlhy z obdobia od
apríla 2019 mala za neho vyplatiť svedkyňa W., keďže žalovaný na pojednávaní tvrdil, že jeho bývalá

priateľka Mgr. W. zaplatila za neho všetky jeho dlhy voči žalobcovi vo februári 2018 (teda v období
predchádzajúcom, než ktoré je predmetom sporu). Navyše peniaze z predaja predmetného bytu boli
podľa tvrdenia žalovaného poukázané na účet žalobcu niekedy v mesiaci máj 2019. Keby boli teda
pravdivétvrdeniažalovanéhoouzavretípríkaznejzmluvymedzistranamisporu,vmesiacijún2019byuž
nemalo význam posielať žalovanému žalobcom preddavkové platby súvisiace s predajom predmetného

bytu (kúpna cena z predaja bytu už v tom čase bola spoločnosti, ktorej jediným spoločníkom v tom čase
bol žalobca, vyplatená). Pokiaľ tiež žalovaný tvrdil, že by bolo bizarné, aby z predaja predmetného bytu
nemal mať žalovaný nejaký profit, keď predmetný byt žalovaný zhodnotil, jeho hodnota bola minimálne
vo výške 185 000,- eur, bol predaný žalobcom tretej osobe za sumu 200 000,- eur, pričom žalovaný ho
žalobcovi predal len za sumu 114 000,- eur, súd konštatoval, že k vyššie uvedeným tvrdeniam žalovaný

súdu nepredložil, resp. svojou pasivitou nezabezpečil žiaden dôkaz (navrhol síce k týmto okolnostiam
vypočuť svedkyňu W., jej účasť na pojednávaní však nezabezpečil, iba sa spoliehal, že menovaná na
pojednávanie príde). Podľa súdu bolo ďalej bezpredmetné tvrdenie žalovaného, že zápisy na bežnom
účte žalobcu ,,Informácia pre príjemcu“ nijakým spôsobom žalovaný neriešil z dôvodu, že ,,netušil,
že tento zápis žalobca zneužije“. Na základe vyššie uvedených čiastkových zistení a záverov súd

neuverilžalovanému,žebolamedzinímažalobcomuzavretáústnapríkaznázmluvapodľaObčianskeho
zákonníka, podľa ktorej mal žalovaný pre žalobcu zrealizovať predaj bytu, za čo mal dostať sumu 43
000,- eur. Súd naopak dospel k právnemu záveru, že žalobca v období od 01.02.2019 do 24.06.2019
poskytol žalovanému na základe viacerých ústne uzavretých zmlúv o pôžičke spolu sumu 49 040,- eur,
z ktorej sumy žalovaný vrátil žalobcovi len sumu 15 420,- eur. Súd pri určení doby, dokedy mal žalovaný

požičané peniaze žalobcovi vrátiť, vychádzal z ust. § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak čas
splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca podľa zhodných tvrdení strán
žalovaného vyzýval na vrátenie pôžičiek prvýkrát výzvou zo dňa 16.10.2019, ktorá bola žalovanému
doručenádňa30.10.2019,avktorejžalobcažalovanéhovyzvalnavráteniepeňazído5dníoddoručenia

tejto výzvy, z čoho možno vyvodiť záver, že žalovaný mal povinnosť pôžičky žalobcovi vrátiť najneskôr
do 05.11.2019. Z vyššie uvedených dôvodov uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
33 620,- eur (49 040,- eur - 15 420,- eur). Žalovaný si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas nesplnil,
a preto sa žalobca voči nemu dôvodne v konaní domáhal aj zaplatenia zákonného úroku z omeškania
5 % ročne zo žalovanej istiny od 06.11.2019 do zaplatenia v súlade s ustanovením § 517 ods. 2

Občianskehozákonníkaa§3nariadeniavládyč.87/1995Z.z.,ktoréúrokyzomeškaniasúdtakistouložil
žalovanému žalobcovi zaplatiť. Súd napokon uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj náklady
spojené s uplatnením pohľadávky v súvislosti s predžalobnou výzvou zo dňa 14.11.2019, adresovanou
právnym zástupcom žalobcu žalovanému, vychádzajúc z § 10 ods. 1 a § 13a ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z. z. Náklady spojené s vyhotovením tejto výzvy, spočívajúce v tarifnej odmene advokáta

za vyhotovenie tohto úkonu právnej služby, je celkom nepochybne potrebné považovať za náklady
spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Obdo 2/2010). V priebehu konania žalovaný žiadal,
aby súd na pojednávaní vypočul k okolnostiam predaja predmetného bytu svedkyňu Mgr. W.ú, jeho
bývalú družku, ktorej účasť na pojednávaní mal zabezpečiť, a ktorej aj termín pojednávania oznámil,

ktorá sa však na pojednávanie nedostavila. V tejto súvislosti žalovaný na pojednávaní uviedol, že
svedkyňa mu účasť na pojednávaní nijako nepotvrdila. Právny zástupca žalobcu v tejto súvislosti
súdu navrhol, poukazujúc na pasivitu žalovaného, ktorý súdu neoznámil, že nevie zabezpečiť účasť
svedkyne na pojednávaní, aby zamietol návrh žalovaného na vypočutie tejto svedkyne, poukazujúc nazásadu koncentrácie konania a zásadu hospodárnosti konania, a aby súd vychádzal pri rozhodovaní vo
veci zo skutkového stavu doposiaľ v konaní ustáleného. Súd procesný návrh žalovaného o vypočutie
svedkyne Mgr. W.ej, súhlasiac s právnym názorom právneho zástupcu žalobcu, zamietol. Hoci účasť

svedkyne na pojednávaní mal žalovaný zabezpečiť, jej účasť nezabezpečil, pričom neurobil ani žiadne
potrebné opatrenia smerujúce k tomu, aby sa svedkyňa pojednávania zúčastnila a na tomto pojednávaní
vypovedala (napríklad mohol súdu oznámiť, že účasť ním navrhovanej svedkyne nevie zabezpečiť,
keďže svedkyňa mu účasť na pojednávaní nepotvrdila). Preto v súlade so zásadou koncentrácie konania
(§ 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku) ako i z dôvodu, že po doposiaľ vykonanom dokazovaní,

vrátane vypočutia strán, považoval súd výsluch navrhovanej svedkyne za neúčelný a nehospodárny,
keďže jej výpoveďou by sa dôkazná situácia nezmenila, pretože žiaden písomný ani elektronický dôkaz
o uzavretí akejsi neformálnej „extra dohody“, resp. príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. Občianskeho
zákonníka medzi stranami neexistuje. Navyše, žalovaný s navrhnutou svedkyňou žili v družskom vzťahu
asi 6 rokov, a teda boli sebe navzájom blízkymi osobami, a preto možno dôvodne pochybovať aj o
nezaujatostinavrhnutejsvedkyne.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdpodľa§255ods.1CSP.Žalobca

bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, označiac odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie vychádzal iba z vlastných

vykreovaných hypotetických domnienok, ktoré nemal podopreté žiadnymi relevantnými dôkazmi.
Žalovaný predovšetkým namietal, že by boli pôžičky od 01.02.2019 do 24.06.2019 nesporné. Podľa
žalovaného súd prvej inštancie nemal skutkovo ničím osvedčené vzájomné dohody o pôžičkách. V
predmetnom časovom rozhraní nedošlo k nejakým opakovaným dohodovaniam o pôžičkách, a to ani len
o najpodstatnejších znakoch. Postupné posielanie rôznorodých peňažných súm na určitý bankový účet

ešte neznamená, že ide o pôžičky majiteľa účtu. Správa pre prijímateľa ohľadne pôžičky v bankovom
účte nemá pre účely vzniku pôžičky žiadny právny význam, najmä ak majiteľ účtu nemá ani technickú
možnosť nejakým spôsobom revokovať taký zápis, ktorý si z vlastnej vôle uvedie iba jeho zadávateľ. V
danom čase nijaký predošlý konsenzus o pôžičke skutkovému deju nepredchádzal, ale predchádzala
tomu iná dohoda s peňažným plnením. Bolo nelogické, aby v čase, kedy urobil obchod s jeho bývalým

bytom, prestal vracať peniaze, čo sa javilo súdu prvej inštancie ako omeškanie, a do súvislosti so
vznikom nároku žalovaného na odmenu z obstarania úlohy predaja bytu sa mu to už nejavilo logické.
Nebolo logické, aby žalobca poskytoval pôžičky, keď ešte predchádzajúce pôžičky nemal vrátené.
Žalobca na súde vypovedal, že do roku 2019 mal so žalovaným iba písomné pôžičky, tak prečo
v období roku 2019 uzavrel podľa jeho tvrdenia pôžičku iba ústne? Podľa žalovaného sú niektoré

časti napadnutého rozsudku aj nepreskúmateľné. Súd sa podľa žalovaného vôbec skutkovo (dôkazmi)
nevyporiadal s okolnosťami vzniku pôžičky, a to každej jednotlivo aj s uvedením hlavne obsahu, doby
vrátenia aj s uvedením času a prípadne miesta ich dojednaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
považoval za zmätočné, keď tento nedáva odpoveď na to, ako súd posudzoval platby po 26.04.2019.
Súd podľa žalovaného narušil aj rovnosť strán, keď totožnému, alebo zjavne podobnému správaniu sa

strán prisudzoval diametrálne protichodné významy a z nich vyvodzoval závery, a to vždy na ťarchu
žalovaného. Takto súd hodnotil aj absenciu podania vzájomnej žaloby. Súd sa nezaujímal o popretie
skutkových tvrdení žalovaným, že v danom čase pôžička medzi stranami nebola, a že právny dôvod
plnenia spočíval v inom právnom vzťahu. Žalovaný poukázal na to, že skutková situácia ohľadne
predmetných platieb bola taká, ako uviedol v podanom odpore proti platobnému rozkazu, a ktorú stručne

zopakoval v odvolaní. Ďalej žalovaný uviedol, že ani sám žalobca nemohol poprieť, že predmetný byt
bol v čase, kedy posielal peniaze na účet, už predaný. Pochybnosť nad logikou toho, že peniaze z
odmeny za predaj bytu boli posielané skôr, ako bol byt predaný, vysvetľuje to, že žalovaný sa na tomto so
žalobcom dohodli, keď už bolo zjavné, že byt bude istotne predaný aj za presnú cenu. Toto mala potvrdiť
navrhovanásvedkyňaMgr.L.W.á,ktorejúčasťavýsluchnasúdesažalovanémunepodarilozabezpečiť.

Táto skutková obrana žalovaného nevykonaním tohto dôkazu bola žalovanému súdom upretá. Súd
sa uvedenú svedkyňu ani nepokúsil predvolať, hoci žalovaný na pojednávaní dňa 20.09.2021 upresnil
adresu, kde sa svedkyňa zdržuje, a žalovaný nepoznal príčiny, prečo sa táto nedostavila. Strana sporu
nemáadekvátnenástrojektomu,abyvynútilaprítomnosťsvedka,hocihonavrhuje.Napojednávaníbola
predložená listina a podľa žalobcu išlo o jeho komunikáciu s touto svedkyňou, ku ktorej žalovaný nevedel

a ani nemohol zaujať stanovisko, lebo pre neho to bola novota. Na záver žalovaný uviedol, že pokiaľ ide
o separátne priznanie nákladov na vymáhanie pohľadávky vo výške 502,73 eur, tak odhliadnuc od toho,
že žalobca ani len nemal žiadnu pohľadávku, tak mu ich súd priznal navzdory absencii dôkazu, či ichžalobca vôbec vynaložil. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s napadnutým rozsudkom súdu
prvej inštancie súhlasí v celom rozsahu. Tvrdenia žalovaného v odvolaní považuje za klamlivé, účelové
a zavádzajúce. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, alebo
dôkazy, ktoré by už neboli prejednané pred súdom prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že apeluje iba na dôkaz, ktorý mu bol
odopretý, a to výsluch svedkyne Mgr. L. W.. Podľa žalovaného žalobca má vedomosť o nejakom dôkaze,
ktorý jeho nárok oslabuje, popiera, či vyvracia. Žalovaný pre prípad, že sa odvolací súd rozhodne
napraviť pochybenie súdu prvej inštancie a zopakuje alebo doplní dokazovanie, akceptuje, ak odvolací
súd predvolá svedkyňu na vykonanie výsluchu na pojednávanie v odvolacom konaní.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že v konaní bolo preukázané,
že všetky peniaze poskytnuté žalobcom žalovanému v období od 01.02.2019 do 24.06.2019 prevodom
z bežného účtu žalobcu na účet žalovaného boli ústne uzatvorenými zmluvami o pôžičke, z ktorých
žalovaný žalobcovi neuhradil žalovanú sumu, ktorej splatnosť nastala na základe výzvy žalobcu ako

veriteľa dňa 05.11.2019 v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, keďže nebol preukázaný dohodnutý
presný čas vrátenia peňazí. Žalovaný v konaní nepreukázal existenciu príkaznej zmluvy, či existenciu
dohody, ktorá by bola titulom pre poskytnutie peňazí žalobcom žalovanému.

7. Podstata odvolacích argumentov žalovaného bola sústredená na tvrdenia o neexistencii dohôd o

pôžičkách, o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, keď sa súd nevysporiadal s okolnosťami
vznikupôžičiek,oporušeníprincípurovnostistránvhodnotenídôkazov,onevykonanídôkazuvýsluchom
svedkyne Mgr. L. W., ktorá mohla potvrdiť tvrdenia žalovaného ohľadne právneho titulu poskytovania
peňazí žalobcom žalovanému, o nemožnosti zaujatia stanoviska žalovaného k elektronickej komunikácii
žalobcu s touto svedkyňou a o absencii dôkazu o vynaložení nákladov žalobcom spojených s uplatnením

pohľadávky.

8. Žalovaný v podanom odvolaní výslovne označil a tým uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v tom,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§365ods.1písm.f),g)ah)CSP).Žalovanývpodanomodvolaní
ďalšie odvolacie dôvody ich zákonným označením neoznačil, avšak odvolací súd, posúdiac odvolanie
podľa jeho obsahu (v súlade s § 124 ods. 1 CSP), z podaného odvolania vyvodil, že žalovaný uplatnil
vo svojom odvolaní aj odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. e) CSP, spočívajúce v tom,

že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (keď namietal nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku a nedodržanie princípu rovnosti strán sporu), a súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (namietanie nevykonania dôkazu
výsluchom žalovaným navrhovanej svedkyne).

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré takzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

10. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana

navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v zmysle
chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V tomto prípade ide o stav, keď
je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany
sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu
spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust.

§ 366 písm. d) CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak
ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy

všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo
a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
191CSP. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil a k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:

15. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom pre vznik ktorého sa okrem konsenzu strán o tom, že veriteľ
prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu vyžaduje aj reálne odovzdanie takejto veci dlžníkovi. V prípade
ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke je často preukázanie vyplatenia poskytnutých peňazí kľúčovým

dôkazom k preukázaniu existencie takéhoto kontraktu.

16. Žalobca jednoznačne preukázal, že v období od 01.02.2019 do 24.06.2019 (vrátane) previedol
so svojho účtu na účet žalovaného viacerými platbami v rôznych výškach celkovo sumu 49 040,-
eur. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Žalovaný z uvedenej sumy žalobcovi vrátil

15 420,- eur, čo rovnako nebolo sporné. Žalovaný tiež potvrdil, že suma 15 420,- eur predstavuje
sumu vrátených pôžičiek, ktoré mu žalobca poskytol. Žalovaný v konaní namietal právny dôvod platieb
žalobcu na účet žalovaného v žalovanej sume (t. j. nad rámec sumy 15 420,- eur, ktorú vrátil titulom
poskytnutých pôžičiek), keď tvrdil, že tieto platby mali byť preddavkami na odmenu podľa dohody strán
sporu za zrealizovanie (prichystanie a realizáciu) predaja bytu žalovaným. Táto dohoda mala byť podľa

žalovaného posúdená ako príkazná zmluva podľa Občianskeho zákonníka.

17. Strana sporu má v sporovom konaní okrem práv aj určité povinnosti. Medzi základné povinnosti
strany sporu patrí povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno, t. j.povinnosť svoje tvrdenia preukázať. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalovaná suma mu bola poskytnutá ako
časť odmeny za to, že zrealizoval pre žalobcu predaj bytu, bol povinný tieto svoje tvrdenia preukázať.
Žalovaný však existenciu takejto dohody a ani jej obsah ničím nepreukázal. Naopak, žalobcu zaťažovalo

dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniam o poskytnutí konkrétnej sumy peňazí žalovanému titulom
pôžičky. Žalobca toto bremeno uniesol.

18. Podľa § 191 ods. 1 CSP súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo. Súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s týmto ustanovením a zároveň
za súčasného rešpektovania rovnosti strán sporu dôkazy vyhodnotil jednotlivo a aj v ich vzájomnej
súvislosti, a to logickým spôsobom, keď jednotlivé dôkazy svedčiace v prospech verzie žalobcu tvoria
spolu ucelenú, logickú štruktúru vedúcu k jedinému správnemu záveru, ktorým je ten, ku ktorému dospel
súd prvej inštancie.

19. Podľa žalovaného vzájomné dohody o pôžičkách neboli ničím osvedčené a samotné uvádzanie
poznámky „pôžička“ v informácii pre príjemcu pri prevode určitej sumy z účtu na účet nemá právny
význam a žalovaný ju ani nemohol ovplyvniť. Správa pre prijímateľa ohľadne pôžičky v bankovom účte
síce nemá pre účely vzniku pôžičky právny význam, ako uvádzal žalovaný vo svojom odvolaní, ani
sama o sebe ešte nepreukazuje vznik zmluvy o pôžičke, no v kontexte zisteného skutkového stavu aj

táto skutočnosť nasvedčuje tomu, z akého dôvodu boli tieto prostriedky poskytnuté. Na prvom mieste
je potrebné zdôrazniť, že žalovaný, pokiaľ si od žalovaného nič nepožičal, mohol tieto prostriedky v
poznámke označené ako pôžička obratom vrátiť. Pokiaľ mu uvedené prostriedky mali byť poskytnuté z
iného právneho titulu, než titulom pôžičky, mohol a mal namietať nesprávne označenie platieb. Žalovaný
však takýmto spôsobom nepostupoval, čo je nanajvýš nelogické. Za istých okolností by to mohlo byť

prehliadnuteľné a bolo by to možné chápať ako akúsi replikáciu poznámky z predchádzajúcich pôžičiek,
ako namietal žalovaný, no nie za situácie, keď takýchto platieb bolo viac ako 40, pričom poznámka
„pôžička“ nie je uvádzaná pri všetkých, pri niektorých nie je žiadna poznámka a pri dvoch sú uvedené
aj údaje o bezúročnosti a splatnosti pôžičiek.

20. Žalovaný priznal existenciu pôžičiek so žalobcom, avšak len v sume 15 420,- eur, ktorú žalobcovi
vrátil. Časovo boli plnenia žalovaného v celkovej výške 15 420,- eur rozložené v období od 19.02.2019
do 22.05.2019 (a nie len za mesiace február až marec 2019 ako tvrdil žalovaný), teda tak ako uvádzal
žalobca. Tomuto zodpovedá aj konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný nepopieral, že
peniaze v objeme 15 420,- eur žalobcovi vrátil titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke. Žalobca

uvádzal, že poskytoval peniaze žalovanému za obdobie od 01.02.2019 do 24.06.2019. Táto skutočnosť
vyplývala aj z výpisu z účtu žalobcu. Ako bolo už uvedené, žalovaný sám uvádzal, že plnil vo výške 15
420,- eur titulom ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke. Bolo to v období od 19.02.2019 do 22.05.2019
a z časového hľadiska toto obdobie plnenia žalovaným bolo zároveň v rámci obdobia platieb, ktoré
poskytoval žalobca žalovanému. Žalovaný neuviedol, aké pôžičky (v akom čase uzatvorené) boli tie,

ktoré on plnil svojimi platbami žalobcovi v celkovej sume 15 420,- eur. Preto toto plnenie žalovaného
v platbách v celkovej výške 15 420,- eur bolo potrebné započítať ako úhradu plnení poskytovaných
žalobcom titulom pôžičky v období od 01.02.2019 do 24.06.2019, ako uvádzal žalobca, a preto sa javí
ako nepravdepodobné, že by žalobca a žalovaný mali ešte iné pôžičky, ktoré nie sú zahrnuté do týchto
platieb, ktoré poskytoval žalobca žalovanému vo vyššie uvedenom alebo v inom období. Okrem toho je

skutočne nelogické a nedôvodné, aby žalovaný vracal žalobcovi peniaze z titulu poskytnutých pôžičiek
v rovnakom období, ako mal žalobca poskytovať preddavok na odmenu za zrealizovanie predaja bytu
nad rámec sumy, ktorá mala byť žalobcom žalovanému ako odmena poskytnutá, v dôsledku čoho
mal napokon vzniknúť nedoplatok žalobcu žalovanému. Pokiaľ žalovaný neuplatňoval svoju tvrdenú
pohľadávku z titulu odmeny voči žalobcovi žalobou, alebo vzájomnou žalobou, možno odôvodniť jeho

pasivitu akokoľvek a nemusí sa také odôvodnenie nevyhnutne javiť ako nelogické, no rozhodne nie
je logické, aby v čase, keď už mu mal žalobca poskytovať odmenu alebo preddavok na ňu, uhrádzal
žalovaný žalobcovi splátky inej pôžičky (pôžičiek) v rozsahu nad rámec odmeny, ktorá mu podľa jeho
tvrdení mala prináležať, a nevykonal by aspoň započítací prejav a dostal sám seba do pozície veriteľa
pohľadávky vo výške niekoľko tisíc eur (9 380,- eur).

21. Žalovaný bol v období od 01.04.2019 do 27.06.2019 zamestnancom spoločnosti Prvá solidárna
spoločnosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 3, IČO: 47898364. Žalobca je spoločníkom a
konateľom uvedenej spoločnosti. Žalobca vo svojom vyjadrení v konaní pred súdom prvej inštancieuvádzal, že žalovaný v rámci pracovnej činnosti vykonával aj činnosti súvisiace so sprostredkovaním a
vyhľadávanímnehnuteľnostizaúčelomďalšiehopredaja.Žalovanýtietotvrdenianepoprelavpísomnom
vyjadrení zo dňa 13.11.2020 sám uviedol, že žalobca uznal jeho dôvody aspoň v tom, že bol pre

žalobcu činný v segmente sprostredkovania nákupu a predaja bytov. Táto skutočnosť, že žalovaný bol
v tom období zamestnancom žalobcu s takou náplňou práce nebola sporná. Napriek tomu žalovaný
tvrdil, že prichystanie a realizácia predaja bytu č. XX v Bratislave. O., O. ul. X neboli činnosťou v
rámci zamestnaneckého pomeru, ale išlo o akúsi „extradohodu“. Podľa názoru odvolacieho súdu taká
argumentácia žalovaného neobstojí. Je zrejmé, že táto činnosť zodpovedá činnosti, ktorú žalovaný

vykonával aj v rámci pracovnoprávneho vzťahu pre spoločnosť žalobcu a aj v tejto súvislosti sú namieste
dôvodné pochybnosti o logike a dôveryhodnosti obrany žalovaného. Pokiaľ pracoval pre spoločnosť
krátko a zaúčal sa, ako aj sám uvádzal, nie je logické, aby mu žalobca zveril celý proces predaja bytu
s tak vysoko dohodnutou odmenou a túto mu vyplácal sám ako fyzická osoba a preddavkovo, hoc byt
patril spoločnosti žalobcu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaným tvrdený postup, ako sa veci
mali udiať, je dôvodom na hodnotenie jeho verzie ako nedôveryhodnej a nelogickej.

22. Pokiaľ žalovaný namietal, že by bol nelogický postup, aby žalobca požičiaval peniaze žalovanému
na základe ústne uzatvorených zmlúv, pokiaľ v minulosti vyžadoval písomnú formu, a ak žalovaný bol
v omeškaní s úhradou iných pôžičiek, k tomuto je potrebné uviesť, že takýto postup sa môže javiť
ako nelogický a aj riskantný, avšak tento svoj postup žalobca logickým a dôveryhodným spôsobom

vysvetlil, keď jednak nadobudol dôveru, že mu peniaze budú vrátené na základe predchádzajúcich
splatených pôžičiek, ako aj na základe bonity vtedajšej partnerky žalovaného, v ktorej videl záruku
vrátenia finančných prostriedkov. Napokon aj v čase, kedy žalobca požičiaval peniaze žalovanému,
žalovaný niektoré svoje pôžičky splácal (viď úhrady v sume 15 420,- eur ako je uvedené vyššie). Pokiaľ
žalovaný namietal, že prečo by prestal vracať peniaze v čase, kedy bol uskutočnený obchod s jeho

bývalým bytom, je potrebné uviesť, že byt patril spoločnosti žalobcu a táto ho kúpila od bývalej partnerky
žalovaného, ktorá, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, aj v minulosti hradila dlhy žalovaného. Súd
prvej inštancie tak vyhodnotil všetky okolnosti a vykonané dôkazy správne a logicky. Napokon v zmysle §
191ods.1CSPsúdprihodnotenídôkazovstarostlivoprihliadanavšetko,čovyšlopočaskonanianajavo,
a preto je namieste, aby prihliadal aj na prejav a správanie sa strán sporu na pojednávaní a zahrnul

ich do svojho hodnotenia, keď bezprostredne vníma ich výpovede a reakcie, v dôsledku čoho môže
nadobudnúť celkový dojem o dôveryhodnosti jednotlivých verzií strán sporu. Námietka žalovaného, že
súd nemá hodnotiť dojem, aký strana zanechá na súde na pojednávaní, je nedôvodná.

23. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní),

druhovom určení veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu, určení času vrátenia. Z vykonaného
dokazovania (prevodmi z účtu žalobcu na účet žalovaného) je preukázané reálne odovzdanie druhovo
určených vecí (peňazí) žalovanému. Povinnosť žalovaného vrátiť peniaze žalobcovi vyplýva z viacerých
dôkazov vyhodnotených v ich súvislostiach, a to z čiastočného splácania pôžičiek v období, kedy
mu boli opätovne poskytované iné pôžičky, z výpovede žalobcu pri súčasnom nepreukázaní obrany

žalovaného, vyhodnotení obrany žalovaného ako nedôveryhodnej a nelogickej, ako aj podporne z
elektronickej komunikácie žalobcu a bývalej partnerky žalovaného. Pokiaľ ide o právne posúdenie, t. j.
že súd vyhodnotil opakované poskytovanie rôznych súm žalobcom žalovanému ako viaceré pôžičky a
nie ako jednu ako to najskôr posudzoval žalobca, nejde o zmenu skutkových okolností, žalovaná suma
bola žalobcovi priznaná na základe ním tvrdených skutočnosti a ich preukázania a samotné právne

posúdenie nie je pre súd záväzne. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a neprekročil žalobou
uplatnený nárok a nepriznal ho na základe iných skutkových okolností. Právne posúdenie, či sa jednalo
o jednu zmluvu o pôžičke, resp. viacero zmlúv o pôžičke, je plne legitímne. Pokiaľ ide o splatnosť
pôžičiek, žalobca tvrdil, že peniaze požičiaval na krátky čas, avšak dohoda o konkrétnom čase splatnosti
pôžičiek preukázaná nebola, čo však nebráni platnosti uzatvorených zmlúv. Práve ustanovenie § 563

Občianskeho zákonníka počíta s možnosťou, že čas plnenia nie je dohodnutý, a keďže konkrétny čas
plnenia preukázaný nebol, je namieste nazerať naň ako na „nie dohodnutý“. Súd potom správne pri
posudzovaní splatnosti pôžičiek vychádzal z výzvy žalobcu žalovanému a v nadväznosti naň správne
ustálil aj prvý deň omeškania a nárok žalobcu na úrok z omeškania.

24. Odvolací súd sa napokon stotožnil aj s procesným postupom súdu prvej inštancie vo vzťahu k
navrhnutému dôkazu výsluchom svedkyne Mgr. W.. Žalovaný navrhoval výsluch uvedenej svedkyne.
Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 16.11.2020 vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby zabezpečil
účasť uvedenej svedkyne na pojednávaní. Súdu bolo právnym zástupcom žalovaného dňa 09.12.2020oznámené, že navrhovaná svedkyňa sa dostaví na pojednávanie bez predvolania a na vlastné náklady,
pričom svedočné si nebude uplatňovať. Takéto oznámenie je potrebné považovať za oznámenie o tom,
že strana zabezpečí prítomnosť svedka na pojednávaní. Podľa § 197 ods. 2 prvá veta CSP, ak nemožno

postupovať podľa odseku 1, požiada strana súd o predvolanie svedka. Pred pojednávaním konaným
dňa 20.09.2021 žalovaný nepožiadal súd o predvolanie svedka. Napriek tomu, že pojednávanie sa
uskutočnilo až s odstupom niekoľkých mesiacov od vyššie uvedeného oznámenia o tom, že žalovaný
zabezpečí prítomnosť svedkyne, bolo povinnosťou žalovaného zistiť, či sa svedkyňa na pojednávanie
dostaví a zabezpečiť jej prítomnosť, alebo požiadať súd, aby svedkyňu predvolal. Právny zástupca

žalovaného až na uvedenom pojednávaní oznámil, že bude žiadať predvolať uvedenú svedkyňu.
Žalovaný, ak by konal starostlivo s ohľadom na rýchlosť a hospodárnosť konania a v súlade s
ustanoveniami CSP, mohol buď zabezpečiť prítomnosť svedkyne na pojednávaní, alebo požiadať súd
s dostatočným časovým predstihom pred pojednávaním, aby svedkyňu na pojednávanie predvolal.
Pokiaľ však žalovaný postupoval v rozpore s CSP, súd prvej inštancie správne vzhľadom na rýchlosť a
hospodárnosť konania a z dôvodu koncentrácie konania návrh na výsluch tejto svedkyne zamietol. Ako

už bolo uvedené, strana sporu má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť, ktorá zahŕňa
nielen označenie a navrhnutie dôkazov, ktoré majú byť na preukázanie jej tvrdení vykonané, ale aj
napr. zabezpečenie svedka na pojednávaní. Pokiaľ strana sporu svedka zabezpečiť nemohla, bolo jej
povinnosťou požiadať súd o jeho predvolanie a pokiaľ tak neučinila, neuniesla dôkazné bremeno a
musí znášať s tým spojené následky, a to aj v podobe straty sporu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie

nevykonal dôkaz výsluchom svedkyne Mgr. L.e W. z dôvodu, že žalovaný nezabezpečil jej účasť na
pojednávaní, hoc bol povinný to urobiť a zároveň súdu neoznámil, že jej účasť zabezpečiť nevie a
nepožiadal o jej predvolanie, postupoval správne. Nesprávny je len ten záver súdu, keď bez výpovede
svedkyne predpokladal, že by nemohla vypovedať nezaujato z dôvodu jej predchádzajúceho vzťahu
so žalovaným. Hodnotiť, či svedok má záujem na výsledku sporu, či je jeho výpoveď dôveryhodná a

podobne možno až po tom, čo vypovedá, a to na základe vnímania jeho výpovede súdom a v súvislosti
s inými dôkazmi. Predpoklad nedôveryhodnosti svedka len pre jeho vzťah k strane sporu nemôže
byť dôvodom na odmietnutie vykonať takýto dôkaz. Uvedené však nič nemení na správnom postupe
súdu prvej inštancie nevykonať tento dôkaz z iných, vyššie uvedených dôvodov, a zároveň na vecnej
správnosti napadnutého rozsudku.

25. Napokon v prospech správnosti záverov súdu prvej inštancie o existencii pôžičiek medzi stranami
sporu a ich nesplatení žalovaným vo výške súdom priznanej sumy, ako aj v prospech vyhodnotenia
ako logického postupu žalobcu pri požičiavaní peňazí žalovanému opakovane bez písomnej zmluvy
a v čase, keď bol v omeškaní s inými pôžičkami, svedčí nepriamo aj elektronická komunikácia medzi

žalobcom a Mgr. L.ou W., z ktorej vyplýva, že menovaná zisťovala u žalobcu aký je dlh žalovaného,
ako aj to, že žalovaný mal veľké dlhy, a to aj voči jej osobe. Elektronická komunikácia bola predložená
žalobcom, riadne vykonaná ako listinný dôkaz a žalovaný, zastúpený právnym zástupcom, mal možnosť
na túto adekvátne reagovať, a to napríklad aj jej spochybnením a návrhom, aby k nej bola menovaná
ako svedok vypočutá. Žalovaný však takto nepostupoval a Mgr. W. navrhol vypočuť už predtým iba k

okolnostiam vzniku a obsahu dohody medzi žalobcom a žalovaným v súvislosti s obstaraním predaja
bytu žalovaným. Ani z tohto hľadiska tak nebol dôvod odročovať pojednávanie a predvolávať menovanú
ako svedkyňu, keď k tejto novej skutočnosti ju žalovaný vypočuť nenavrhol.

26.Civilnésporovékonaniejeovládanéprincípomkontradiktórnosti,Obsahomprincípukontradiktórnosti

civilného sporového konania je existencia práve dvoch proti sebe stojacich sporových strán s
kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Inak povedané, žalobca a žalovaný vyvíjajú
procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech. Žalobca i žalovaný majú
protichodný záujem na výsledku sporu a tomu prispôsobujú svoju procesnú aktivitu. Kontradiktórnosť
v užšom zmysle znamená možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko, čo v konaní vyšlo najavo.

Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity svojho procesného
náprotivku. Kontradiktórnosť v zmysle možnosti vyjadriť sa k procesnej aktivite svojej protistrany zahŕňa
tak možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako aj k právnej argumentácii protistrany. Pokiaľ
žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k oboznámenej elektronickej komunikácii
nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu, nespochybnil ju a vo vzťahu k nej pred súdom prvej inštancie Mgr.

W. ako svedkyňu vypočuť nenavrhol, nemôže sa v odvolacom konaní dôvodne domáhať spochybnenia
tohto dôkazu a vypočutia Mgr. W. aj k tejto okolnosti, ako novoty v odvolacom konaní. Okrem toho aj
uvedený dôkaz zapadá do kontextu ostatných dôkazov a spolu s ostatnými bez rozumných pochybností
nasvedčuje správnosti záverov súdu prvej inštancie o nesplatení pôžičiek žalovaným žalobcovi, ako ajtomu, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako logický, resp. nelogický postup prípadne nečinnosť
tej ktorej strany sporu.

27. Žalovaný tiež v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a
súd v konaní porušil rovnosť strán. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne
zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, uviedol, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako
vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. V
danom prípade preto neobstojí námietka žalovaného, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Zo

strany súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, a to
k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP).
Zároveň podľa odvolacieho súdu nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na
vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
keď rozhodnutie súd prvej inštancie fakticky v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil.
V konaní nedošlo ani k porušeniu rovnosti strán, ako namietal žalovaný. Skutočnosť, že sa súd prikloní

k argumentácii jednej zo strán, ktorá má navyše podporu zisteného skutkového stavu vychádzajúceho
z vykonaného dokazovania, neznamená, že súd porušil rovnosť strán v konaní. V predmetnej veci sa
súd zaoberal tak argumentami žalobcu, ako aj žalovaného. Uvedené platí aj ohľadom odôvodnenia
nevykonania dôkazu (výsluch svedkyne).

28. Pokiaľ ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, tieto sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Za tieto náklady možno považovať aj predžalobnú výzvu
adresovanú právnym zástupcom žalobcu žalovanému. Túto predžalobnú výzvu zo dňa 14.11.2019
žalobca v konaní predložil. Suma nákladov spojená s uplatnením pohľadávky bola vypočítaná podľa
tarifnej odmeny advokáta v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ žalovaný
namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu týchto nákladov bez akéhokoľvek dôkazu, že
ich vynaložil, možno mu dať za pravdu, avšak aj napriek tomu je jeho námietka nedôvodná. Žalobca
si v podanej žalobe uplatnil náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, avšak žalobca
skutočnosť, že by uvedená suma nebola nákladmi žalobcu preto, že nepreukázal ich zaplatenie, resp.

že ich nezaplatil, počas celého konania pred súdom prvej inštancie nenamietal. Z uvedeného dôvodu
bolo potom potrebné považovať skutkové tvrdenie žalobcu o jeho nákladoch spojených s uplatnením
pohľadávky ako účinne nepopreté, ergo nesporné skutkové tvrdenie. Pokiaľ žalovaný tieto náklady v
konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal, nebol dôvod, aby bolo vykonávané dokazovanie o ich
vynaložení, ktoré by aj tak bolo možné vykonať iba na návrh strany sporu a aj to len v prípade, ak by

ich protistrana účinným spôsobom poprela, k čomu však nedošlo. Aj námietky žalovaného v súvislosti s
nákladmi na uplatnenie pohľadávky preto vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca. Odvolací súd preto priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).