Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. december 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/99/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219202738
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2219202738.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: V. R., narodená XX. R.
XXXX, trvalý pobyt W. W. XXXX/XX, H. L., zastúpenej: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., Poľná cesta
966/9, Dunajská Streda, proti žalovanému: M. R., narodený XX. R. XXXX, trvalý pobyt W. W. XXXX/
XX, H. L., zastúpeného advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, Ružová 265, Dunajská Streda, o vypratanie

bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 25. mája 2020 č. k.
12C/23/2019-108, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie ruší a vec vracia naďalšiekonanieanovérozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému vypratať byt č. XX v
bytovom dome súpisné č. XXXX v H. L. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením
§ 126 ods. 1, § 143, § 368 ods. 1, § 700 ods. 1, § 703 ods. 1, § 704 ods. 1 O. z. (Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 24 ZoMV (zákon č. 42/1992 Zb. o úprave
majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov).
Vecne zdôvodnil, že žalobkyňa ako členka družstva získala do nájmu sporný byt v roku 1992, kedy
žila so žalovaným v spoločnej domácnosti. Spoločný nájom manželov k spornému bytu však vznikol

stranám konania až uzavretím ich manželstva v roku 2002. Nevzniklo im však spoločné členstvo
v družstve. Oprávnenou osobou vyzvať družstvo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu
bola výlučne žalobkyňa, ktorá sa v roku 2011 stala výlučnou vlastníčkou sporného bytu. Byt sa
preto nemohol stať súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Užívacie právo žalovaného
podľa záveru súdu prvej inštancie zaniklo zánikom manželstva. V súčasnosti žalovaný nedisponuje
právnym titulom oprávňujúcim ho sporný byt užívať. Užívaním bytu bez právneho dôvodu žalovaný

neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva žalobkyne, preto bola uložená povinnosť žalovanému
vypratať spornú nehnuteľnosť. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil
ustanovením § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z.
v znení neskorších predpisov). Žalobkyni ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov
konania voči neúspešnému žalovanému, preto jej bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby,
alternatívne zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátením mu veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.Odvolanieodôvodnilexistenciouvady,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci, nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností,

nesprávnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym
posúdením veci. Podľa platnej právnej úpravy vznik práva na pridelenie družstevného bytu vyžadovalsplnenie dvoch podmienok, a to členstvo v družstve a splatenie členského podielu. Právo žalobkyne
k spornému bytu sa odvodzuje od dohody o výmene bytov zo dňa 6. mája 1992, kedy ako členka
družstva svoj jednoizbový byt vymenila za sporný dvojizbový byt č. XX, ku ktorému nadobudla užívacie

právo dohodou o výmene bytov za trvania spoločnej domácnosti so žalovaným. V súvislosti s dohodou
o výmene bytov bolo potrebné zaplatiť rozdiel na hodnote členských práv, ktorý zaplatil žalovaný
z úverových prostriedkov, ktoré čerpal vo výške 25.000,- Kčs a ktorý rozdiel bol prevedený z jeho
účtu. Navrhol preto súdu prvej inštancie zabezpečenie dôkazu, keďže s prihliadnutím na uplynulý čas
takýmto dôkazom už žalovaný nedisponoval, avšak súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia

tento dôkaz nevykonal. Tým, že členský podiel zaplatil žalovaný a nie žalobkyňa, nesplnila si zákonnú
povinnosť podľa platnej úpravy, splatenie členského podielu ako člena družstva, ktorú skutočnosť
žalobkyňa nerozporovala. Uzavretím manželstva dňa 13. decembra 2002 žalovanému vznikol spoločný
nájom k družstevnému bytu a 6. mája 1992 aj spoločné členstvo v družstve, pretože členský podiel
uhradil žalovaný počas spolužitia so žalobkyňou. Zostatková hodnota členského podielu sporného
bytu predstavovala 28.272,- Kčs a zostatková hodnota jednoizbového bytu žalobkyne, ktorý vymenila,

predstavovala 16.835,- Kčs. Uzavretím manželstva ex lege vznikol spoločný nájom k spornému
dvojizbovému bytu č. 40 a vzniklo aj spoločné členstvo v bytovom družstve (keďže členský podiel,
ktorý sa rovnal hodnote členského podielu dvojizbového bytu ku dňu 6. mája 1992, zaplatil žalovaný z
úverových prostriedkov). Žalovaný sa tak stal členom družstva a užívateľom bytu. Žalovaný namietal
záver súdu prvej inštancie, že žalobkyne ako členke bytového družstva vzniklo oprávnenie uzatvoriť

zmluvu s bytovým družstvom k spornej nehnuteľnosti v auguste 2011. Podľa ustálenej súdnej praxe
je právo spoločného nájmu bytu (§ 703 a § 704 O. z.) osobitným prípadom, ktorého podstata spočíva
v tom, že svedčí obidvom manželom spoločne a nerozdielne a ktorá sa prejavuje, pokiaľ ide o výkon
tohto práva, aj vo vzťahu k jeho zániku. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného nájmu, či už
vo veciach bežných alebo ostatných, sú spoloční nájomcovia, teda manželia, oprávnení a zaviazaní

spoločne a nerozdielne (§ 701 ods. 1 O. z.). Medzi bežné veci nepatrí ale uzatvorenie zmluvy, ktorou mal
byť podstatne zmenený obsah spoločného nájmu manželov k bytu, keďže žalobkyňa sama na základe
zmluvy z 15. augusta 2011 s bytovým družstvom sporný byt nadobudla do svojho výlučného vlastníctva.
Zostatková hodnota sporného bytu bola pritom uhradená zo spoločných financií, získaných za trvania
manželstva so žalobkyňou (ako manželia nedisponovali oddelenými finančnými prostriedkami a nebola

ani zúžená masa bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Žalobkyňa preto nemohla nadobudnúť
byt do výlučného vlastníctva a takýto právny stav je v rozpore aj s ustanovením § 143 O. z. Nezaniklo
preto ani užívacie právo žalovaného k spornému bytu po rozvode manželstva so žalobkyňou, toto právo
naďalej trvá, vrátane práva na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov so žalobkyňou
i vo vzťahu k spornému bytu. Žalovaný neužíva sporný byt bez právneho dôvodu.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Žalovaný predmetný byt užíva bez právneho dôvodu a bez súhlasu žalobkyne. Neprispieva na náklady
spojenésužívanímbytu.Žalovanýspojilspoločnýnájombytuanárokyznehovyplývajúcesospoločným
členstvom v bytovom družstve a spoluvlastníckym právom k nehnuteľnosti. Žalobkyňa bola členkou

bytového družstva do roku 1985, teda dávno pred uzavretím manželstva so žalovaným (ktoré uzatvorili
v roku 2002). V roku 1992 začala žalobkyňa užívať predmetný byt na základe výmeny dovtedajšieho
bytu s iným členom bytového družstva. V zmysle dohody o výmene bytov z roku 1992, ktorá bola
predložená súdu prvej inštancie, rozdiel medzi hodnotami vymieňaných členských práv predstavoval
11.437,- Kčs. Preto tvrdenie žalovaného, že zaplatil za výmenu 25.000,- Kčs za žalobkyňu, sa nezakladá

na pravde. V čase výmeny členských práv v bytovom družstve (rok 1992), žalobkyňa a žalovaný žili
v spoločnej domácnosti. Nemali však uzavreté manželstvo. Členkou družstva a nájomcom bytu bola
len žalobkyňa. Po uzavretí manželstva v roku 2002 v zmysle § 704 ods. 1 O. z. vznikol spoločný
nájom bytu manželov. Uzavretím manželstva však nevzniklo spoločné členstvo v bytovom družstve,
pretože nešlo o prípad podľa ust. § 703 O. z. Žalobkyňa v tom čase už bola nájomníčkou bytu, členkou

družstva, nemala iba „právo na uzatvorenie zmluvy o nájme družstevného bytu“. Keď v roku 2011
žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetnému bytu, správne sa stala výlučnou vlastníčkou
bytu. Išlo len o transformáciu jej výlučného majetku (členský podiel v družstve) na inú formu (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len NS SR, sp. zn. 2 MCdo/8/2013). Finančné
vysporiadanie s družstvom pri nadobúdaní bytu (približne 180,- eur) financovala žalobkyňa z darovaných

peňazí. Spoločné členstvo žalobkyne a žalovaného v bytovom družstve, ako ani spoluvlastníctvo k
predmetnému bytu, nikdy nevzniklo. Spoločný nájom bytu, ktorý vznikol podľa § 704 ods. 1 O. z., zanikol
najneskôr dňom rozvodu manželstva žalobkyne a žalovaného, podľa prvej vety § 705 ods. 2 O. z. Od
tohto momentu žalovaný nebol oprávnený užívať predmetný byt ani ako nájomca, ale ani ako manželžalobkyne. Nebolo pritom podstatné, čo žalovaný vynaložil z vlastných prostriedkov na predmetný byt.
Skutočnosť,ženiektoposkytnepeňažnéprostriedkynazaobstaranienehnuteľnostialeboinéhomajetku,
bez ďalšieho neznamená, že sa takáto osoba stáva spoluvlastníkom nadobúdanej veci. Ak sa žalovaný

domnieva, že mu žalobkyňa niečo dlží v uvedenom smere, môže si svoje peňažné nároky uplatniť
v osobitnom konaní, či už v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, alebo v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Nemôže však užívať byt žalobkyne. Žalovaný nepreukázal
oprávnenosť svojich domnelých nárokov, ktoré žalobkyňa popiera. Väčšina ním tvrdených nárokov je
zrejme aj premlčaná.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že sú dané

dôvody na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

5. Podľa § 700 ods. 1 veta prvá O. z., byt môže byť v spoločnom nájme viacerých osôb.

6. Podľa § 700 ods. 3 O. z., pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť len medzi manželmi.

7. Podľa § 704 ods. 1, 2 O. z., ak sa niektorí z manželov stal nájomcom bytu pred uzavretím manželstva,
vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím manželstva.

8. To isté platí, ak vzniklo pred uzavretím manželstva niektorému z manželov právo na uzavretie zmluvy

o nájme družstevného bytu.

9. Podľa § 705 ods. 2 veta prvá O. z., ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného
bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo spoločného nájmu bytu
rozvodom; právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred

uzavretím manželstva.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že pred uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného (13. decembra
2002) rozhodnutím Stavebného bytového družstva v Dunajskej Strede zo dňa 30. januára 1985 bol
žalobkyni pridelený jednoizbový družstevný byt a dohodu o výmene družstevných bytov dňa 6. mája

1992 uzatvárala žalobkyňa, ako členka bytového družstva a nájomníčka uvedeného bytu, ktorý bol na
základe tejto dohody vymenený za sporný byt, ktorého vypratania sa žalobkyňa domáha.

11. Uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného dňa 13. decembra 2002 vznikol tak obom manželom
(žalobkyni a žalovanému) spoločný nájom družstevného bytu v súlade s ustanovením § 704 ods. 1 O. z.

(keďže žalobkyni pred uzavretím manželstva vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného
bytu).

12. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru,
že uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného vznikol spoločný nájom družstevného bytu, stranám

konania však nevzniklo spoločné členstvo manželov v družstve.

13. Pred uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného nemohlo dôjsť k vzniku spoločného nájmu
družstevného bytu, keďže tomu bránilo kogentné ustanovenie § 700 ods. 3 O. z. (pri družstevnom byte
môže spoločný nájom bytu vzniknúť len medzi manželmi).

14.Skutočnosť,žežalobkyňanadobudlaprávonájmukpredmetnémubytunazákladedohodyovýmene
bytov zo dňa 6. mája 1992 za trvania spoločnej domácnosti so žalovaným, nemala za následok vznik
spoločného nájmu družstevného bytu (ktorý je možný len medzi manželmi), ako ani vznik spoločného
členstva v bytovom družstve. Dohodu o výmene bytov uzatvárali členky družstva (žalovaný členstvo

v bytovom družstve nepreukázal), ktorou došlo aj k prevodu členských práv a povinností (čl. IV.
bod 1). Poukaz žalovaného na vyplatenie rozdielu hodnoty vymieňaných členských práv z úverových
prostriedkov ktoré čerpal, bol bez právneho významu. Žalovanému tým, že zaplatil za žalobkyňu, ktorábola členkou družstva a zmluvnou stranou dohody o výmene bytov z roku 1992, nevzniklo členstvo v
bytovom družstve, ako ani právo nájmu družstevného bytu.

15. Iba zaplatením základného členského vkladu ani splatením členského podielu v Stavebnom bytovom
družstve nevzniká ešte právo spoločného užívania bytu manželmi ani spoločné členstvo manželov v
družstve (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 4Cz/31/1978, R 5/1982).

16. Podľa § 703 ods. 2 O. z. len ak za trvania manželstva vzniklo jednému z manželov právo na uzavretie

zmluvy o nájme družstevného bytu, vzniklo so spoločným nájom bytu aj spoločné členstvo manželov v
družstve, z ktorého by boli oprávnení a povinní obidvaja manželia spoločne a nerozdielne (§ 703 ods.
2 O. z.).

17. S poukazom na vyššie uvedené nevyhovenie dôkaznému návrhu žalovaného (ktorým mala
byť preukázaná úhrada rozdielu hodnoty členských práv za žalobkyňu) súdom prvej inštancie bolo

opodstatnené, keďže tvrdená skutočnosť k overeniu ktorej bol navrhnutý dôkaz, bola bez relevantného
vplyvu na predmet konania.

18. Podľa ustanovenia § 24 ZoMV členovia bytových družstiev, ktorí sú nájomcami bytov a nebytových
priestorov, môžu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona vyzvať bytové družstvo na

uzavretie zmluvy, ktorou na nich družstvo bezplatne prevedie vlastníctvo k bytu a nebytovému priestoru.
Uplynutím tejto lehoty toto právo zaniká.

19. Citované ustanovenie ZoMV upravuje prevod družstevného bytu do vlastníctva toho nájomcu bytu,
ktorý je aj členom družstva. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 MCdo/8/2013

konštatoval, že Stavebné bytové družstvo postupovalo správne, keď družstevný byt previedlo do
vlastníctva výlučnej členky družstva, s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/291/2006, v
ktorom súd vychádzal z konštrukcie transformácie členského podielu. Podľa uvedeného rozhodnutia
družstevný byt v dome vo vlastníctve bytového družstva nie je vo vlastníctve člena bytového družstva;
pokiaľideočlenskýpodiel,ktorýmôžebyťpredmetomprevodualebodedenia,tentomáurčitúmajetkovú

hodnotu,ktoréhocenasastanovíakocenavšeobecná(t.j.cena,zaktorúbybolomožnévdanommieste
a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a
pod.),pričomobvyklesatátotrhováhodnotazisťujeporovnanímsužzrealizovanýmiprevodmičlenských
podielov v danom čase a mieste (R 40/2002). Ak je členom bytového družstva iba jeden z manželov, v
prípade zániku manželstva členský podiel pripadá zo zákona tomuto manželovi. Z uvedeného vyplýva,

že zákon v týchto prípadoch chráni majetkové práva toho, kto získal právo na pridelenie družstevného
bytu a uzavrel nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu pred uzavretím manželstva; členský
podiel pokiaľ má majetkovú hodnotu, tak možno považovať za jeho majetok. Pri prevode vlastníctva
družstevného bytu do výlučného vlastníctva člena družstva, nedochádza k transformácii družstevných
práv oboch manželov (aj keď sú spoločnými nájomcami bytu), ale iba k transformácii družstevných práv

toho z manželov, ktorý je zároveň členom družstva (ide o majetok nadobudnutý jedným z manželov sa
majetokpatriacidovýlučnéhovlastníctvatohtomanžela).Toznamená,ževtakomprípadenedochádzak
nadobudnutiu nového majetku, ani rozmnoženiu doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale ide iba
o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu vlastníctva. Preto v tomto prípade nedochádza
ani k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uvedený názor (porov. rozsudok NS ČR sp.

zn. 22Cdo/1668/2003) bol vyslovený aj v odbornej právnickej literatúre (I. Fekete Občiansky zákonník,
Veľký komentár, nakladateľstvo Eurokódex, 2011). Nie je pritom rozhodujúce, z akých prostriedkov bola
zaplatená kúpna cena bytu, pretože táto okolnosť nemá vplyv na transformáciu výlučného majetku
jedného z manželov pred uzavretím manželstva (majetku nadobudnutého jedným z manželov za
majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela).

20. Keďže uzavretím manželstva vznikol manželom (žalobkyni a žalovanému) len spoločný nájom
družstevného bytu, nie však spoločné členstvo v družstve, prevod bytu len do vlastníctva žalobkyne
bol v súlade s ustanoveniami zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní
majetkových nárokov družstva v znení neskorších predpisov. Odvolací súd nemal dôvod odkloniť sa od

vyššie uvedeného právneho názoru, vysloveného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.

21. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobkyni ako členke bytového družstva nevzniklo právo
uzatvoriť zmluvu s bytovým družstvom o prevode vlastníctva sporného bytu, nebola dôvodná. Spoukazom na transformáciu členského podielu, nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 701 ods.
1 O. z. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 MCdo/8/2013 vyplynul tiež záver, že nie je rozhodujúce z akých
prostriedkov bola zaplatená kúpna cena, keďže táto okolnosť nemá vplyv na transformáciu výlučného

majetku jedného z manželov pred uzavretím manželstva (majetku nadobudnutého jedným z manželov
za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela). Odvolací argument žalovaného o úhrade
zostatkovej hodnoty predmetného bytu zo spoločných finančných prostriedkov strán konania, bol bez
právneho významu.

22. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie však nevyplýva posúdenie ďalšieho
trvania (zániku) práva spoločného nájmu bytu, po nadobudnutí vlastníckeho práva žalobkyne k bytu.
Nie je preto zrejmé aké „užívacie právo“ žalovaného (podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia)
malo zaniknúť zánikom manželstva (odsek 17 rozsudku súdu prvej inštancie). Jednoznačný záver v
uvedenom smere je nevyhnutný pre posúdenie otázky užívania bytu bez právneho dôvodu žalovaným
a s tým súvisiacu povinnosť žalovaného predmetný byt vypratať.

23. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o zániku práva spoločného nájmu bytu zánikom manželstva
rozvodom (§ 705 ods. 2 veta prvá O. z.), v takomto prípade podľa kogentného ustanovenia § 712a ods.
7 O. z. je rozvedený manžel povinný byt vypratať po poskytnutí náhradného ubytovania, resp. z dôvodov
hodných osobitného zreteľa po poskytnutí náhradného bytu.

24. Znamená to, že povinnosť vypratania bytu je viazaná na pridelenie bytovej náhrady. Ak ustanovuje
zákon, že právo na bytovú náhradu prislúcha, nemožno ju vypratávanému nepriznať (okrem prípadu,
že podmienenie povinnosti byt vypratať zabezpečením bytovej náhrady, by znamenalo výkon práva v
rozporesdobrýmimravmivzmysle§3ods.1O.z.,porov.rozhodnutieNSČRsp.zn.26Cdo/2688/2004).

25. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny
dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela a ktorý je preto povinný byt vypratať, hoci nie
je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, napriek tomu však podľa ustálenej súdnej praxe
nemožnovyvodiť,žerozvedenémumanželovivtakomprípadebytovánáhradaneprislúcha.Jehoprávne

postavenieprizánikuprávnehodôvodubývania,musíbyťposúdenéanalogicky,podľa§853O.z.(porov.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo/1124/2006).

26. Podľa stanoviska občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky
Cpjn/6/2009 (č. 8 zošit č. 1-2 z roku 2010 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) odmietnutie ochrany

výkonu vlastníckeho práva, ktorý je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi žalobou na vypratanie bytu,
sa podľa okolností prípadu prejaví buď zamietnutím žaloby alebo tým, že vypratanie bude podmienené
zabezpečením bytovej náhrady. V dlhodobo ustálenej súdnej praxi niet pochýb o tom, že na základe
§ 3 ods. 1 O. z. môže byť výnimočne povinnosť na vypratanie bytu, užívaného bez právneho dôvodu,
viazaná na dlhšiu lehotu, prípadne na zabezpečenie bytovej náhrady, hoci osobe, ktorá má byt vypratať,

nesvedčí právo na bytovú náhradu podľa pozitívnej právnej úpravy a nevyplýva ani z jej analogickej
aplikácie (porov. rozsudky NS ČR sp. zn. 3Cdon/51/96, uverejnený pod č. 5 v zošite č. 1 z roku 2001
Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk a sp. zn. 26Cdo/1608/99, sp. zn. 31Cdo/1096/2000, uverejnený
pod č. 59 v zošite č. 7-8 z roku 2003 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk), porov. rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 26Cdo/1449/2010.

27. Súd prvej inštancie sa však kogentnými ustanoveniami o bytovej náhrade v spojení so závermi
súdnej praxe nezaoberal a žalovanému uložil povinnosť predmetný byt vypratať, bez vyporiadania sa
s otázkou bytovej náhrady.

28. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie

FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

29. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

30. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním
jeho obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má
význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako

i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.cu

31. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v prejednávanej veci nezodpovedá vyššie uvedeným
požiadavkám, kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postráda argumentačný základ, ktorý
by mohol odvolací súd preskúmať.

32. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza

prvoinštančné konanie.

33. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách pokynov odvolacieho súdu,
na základe vykonaného dokazovania posúdiť (s uvedením argumentačného základu) trvanie (zánik)
práva spoločného nájmu bytu manželov (po nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu žalobkyňou) a s tým

súvisiace následné hmotnoprávne postavenie žalovaného, právny dôvod užívania predmetného bytu.
V závislosti od uvedeného posúdi súd prvej inštancie či došlo k vzniku práva žalovaného na bytovú
náhradu (§ 712 ods. 1 O. z. a nasl.), aj v súvislosti s absenciou pozitívnej právnej úpravy v uvedenom
smere.

34. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s
procesnými pravidlami a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na
základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

35. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám

konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

36. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé s uvedením

skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie
je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada aj so špecifickými námietkami strana konania.

37. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

38. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.