Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. október 2018

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 5C/19/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817207342
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Matúš Kalanin

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2018:8817207342.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Matúšom Kalaninom v spore žalobcov: 1. Z.. N. Z., H..

XX. XX. XXXX, C. XX S. M., Q. XX XQD, C., O. C., 2. Z.. E. C., H.. XX. XX. XXXX, C. XX S. M., Q. XX
XQD, C., O. C., T. Z. B. T. T. Ž. N. X. Q., obaja zastúpení: Mgr. Peter Troščák, advokát, Hlavná 50, 080
01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná: Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

Žalobu žalobkyne v 1. rade a žalobcu v 2. rade zamieta.

Žalovanej proti žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali voči žalovanému zaplatenia náhrady škody, a to tak, aby
žalovaný bol povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 12.609,99 eur s 5% úrokom z omeškania
od 8.8.2017 do zaplatenia a žalobcovi v 2. rade sumu 10.000,- eur s 5% úrokom z omeškania od
8.8.2017 do zaplatenia a nahradiť žalobcom, každému z nich samostatne, všetky trovy konania. Žalobu
odôvodnili tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ vo Vranove nad Topľou sp.
zn. ČVS: ORP-519/1-VYS-VT-2014 zo dňa 13. 5.2015 bolo podľa ust. § 199 ods. 1 Tr. por. začaté trestné
stíhanie a súčasne podľa ust. § 206 ods. 1 Tr. por. bolo žalobkyni v 1. rade vznesené obvinenie pre

prečin ohrozovanie mravnej výchovy mládeže podľa ust. § 211 ods. 1 písm. b) Tr. zák. a pre prečin
zanedbanie povinnej výživy podľa ust. § 207 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák ktorých sa mala dopustiť tak,
že žalobcovi v 2. rade (ako synovi) počas školského roka 2014/2015 úmyselne nezabezpečila riadnu
dochádzku do základnej školy a zároveň že si úmyselne od septembra 2014 neplnila svoju povinnosť
zaopatrovať tohto syna. Uznesením Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn. Pv 37/15/7713-27
zo dňa 26. 6. 2015 bola sťažnosť žalobkyne v 1. rade proti vyššie uvedenému uzneseniu o vznesení
obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn. Pv

37/15/7713-85 zo dňa 6.10.2016 bolo podľa ust. § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. trestné stíhanie žalobkyne
v 1. rade zastavené. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2016. Žalobcovia poukázali na
§ 3 ods.1 písm. a ), § 4 ods. 1 písm. f) zákona č . 514/2003 Z. z. , ďalej na ustanovenia § 5, §6, § 7,
§ 15, § 17 uvedeného zákona. Poukázali tiež na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 25/2011 zo
dňa 24.3.2011. So zreteľom na to, že uznesením Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn. Pv
37/15/7713-85 zo dňa 6. 10. 2016 došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobkyne v 1. rade je zrejmé,
že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesenie vyšetrovateľ PZ Okresného

riaditeľstva PZ vo Vranove nad Topľou sp. zn. ČVS: ORP-519/1-VYS-VT-2014 zo dňa 13. 5. 2015) je
nezákonné, a preto žalobkyni v 1. rade vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej týmto nezákonným
rozhodnutím. Týmto nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia je daný
aj nárok na náhradu škody u žalovaného v 2. rade, ktorý mal v predmetnom trestnom konaní postaveniepoškodeného a preto bol bezdôvodne vystavovaný vyšetrovacím úkonom. pričom bol povinný zúčastniť
sa 2 znaleckých skúmaní nariadených vyšetrovateľom PZ. Rovnako tak žalobkyni v 1. rade vznikol nárok
na náhradu škody spôsobenej zadržaním (resp. iným pozbavením osobnej slobody) príslušníkmi PZ

na letisku Košice dňa 24. 7. 2015, ku ktorému došlo na základe žiadosti vyšetrovateľa PZ Okresného
riaditeľstva PZ vo Vranove nad Topľou sp. zn. ČVS: ORP-519/1-VYS-VT-2014 zo dňa 10, 7. 2015 (č.
1. 98 a nasl. Vyšetrovacieho spisu), pretože v dôsledku zastavenia trestného stíhania je nevyhnutné
aj realizované zadržanie (resp. iné pozbavenie osobnej slobody) považovať za nezákonné. Keďže dňa
24. 7. 2015 bola žalobkyňa v 1. rade v skorých ranných hodinách zadržaná na letisku Košice z toho

dôvodu, že mala letenku a odlietala do Londýna, realizáciou zadržania (resp. iného pozbavenia osobnej
slobody) a predvedením žalobkyne v 1. rade na Okresné riaditeľstvo PZ vo Vranove nad Topľou došlo
k tomu, že žalobkyňa v 1. rade na zakúpenú letenku nevycestovala do Londýna, a preto jej vznikla
majetková škoda vo výške 109,99 eur. pretože si dňa 5. 8. 2015 musela zakúpiť novú letenku do
Londýna. Zároveň u žalobkyne v 1. rade došlo k stresovej reakcii na zadržanie (resp. iné pozbavenie
osobnejslobody)naletisku.kdeboloveľainýchľudí,ktorítosledovaliasnajväčšoupravdepodobnosťou

to vnímali ako zadržanie páchateľky závažnej trestnej činnosti. čo vyvolalo u žalobkyne v 1. rade pocit
hanby a bezmocnosti. Počas trvania vyšetrovania a stíhania svojej osoby žalobkyňa v 1. rade pociťovala
enormnú nespravodlivosť. krivdu a značný stres z toho, že je stíhaná ako obvinená a že sa ona sama
musí zúčastňovať vyšetrovacích úkonov (napr. jej výsluch a znalecké skúmanie z oblasti psychológie)
ako aj sprevádzať žalobcu v 2. rade na vyšetrovacích úkonoch (2 znalecké skúmania), pričom na jej

stíhanie nebol žiaden dôvod, pretože sa nikdy nedopustila trestnej činnosti. Vzhľadom na uvedené si
žalobkyňa v 1. rade uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur z titulu nezákonného
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2
500 eur z titulu nezákonného zadržania (resp. iného pozbavenia osobnej slobody) vykonaného dňa
24.7.2015 a náhradu skutočnej (majetkovej) škody vo výške 109,99 eur z oboch uvedených titulov. K

značnému stresu a šoku došlo aj u žalobcu v 2. rade. ktorý je mal. dieťaťom a musel sa podrobiť 2
znaleckým skúmaniam, a to u psychológa PhDr. Č. v júli 2015 a u pediatra MUDr. E. v auguste 2015.
Žalobca v 2. rade si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur z titulu nezákonného
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Vyššie uvedený nárok bol v zmysle ust.
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnený (s presným vyčíslením a odôvodnením) na príslušnom

orgáne na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30. 5. 2017.
Dňa 7. 8. 2017 bolo žalobkyni v l. rade doručené upovedomenie Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VI/4
Gc 99/17/1000-8 zo dňa 28. 7.2017, z ktorého vyplýva, že uplatnený nárok na náhradu škody nebude
Generálnou prokuratúrou SR uspokojený.

2. Žalovaný žiadal žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko nedošlo z ich strany k
preukázaniu vzniku nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s prílohami žaloby, a to uznesením Okresnej prokuratúry
Vranov nad Topľou sp. zn. Pv 37/15/7713-85 zo dňa 6.10.2016, Potvrdením o kúpe letenky z 5.8.2015,

Žiadosťou žalobcov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 30.5.2017, Upovedomením
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 28.7.2017. Ďalej súd vykonal dokazovanie oboznámením
písomného podania žalovanej z 22.6.2018, písomného podania žalobcov z 11.9.2018, podstatným
obsahom vyšetrovacieho spisu č. ORP-519-1-VYS-VT-2014 a jednotlivými listinným dôkazmi z neho
uvedenými nižšie, prednesmi zástupcov strán sporu a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn. Pv 37/15/7713-85 zo dňa 6.10.2016
je zrejmé, že predmetným uznesením prokurátorka podľa § 215 odsek 1 písmeno b) Trestného
poriadku zastavila trestné stíhanie obvinenej žalobkyne v 1. rade, ktorá bola trestne stíhaná pre prečin:
ohrozovanie mravnej výchovy mládeže podľa § 211 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona, pre prečin

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno a) Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že od bližšie nezisteného dňa najmenej však od roku 2009 doposiaľ, vo Vranove
nad Topľou, ako aj na iných miestach, ako zákonná matka mal. žalobcu v 2. rade, ktorej zo zákona o
rodine vyplýva povinnosť starať sa sústavne a dôsledne o všestranný vývoj a rozvoj svojho dieťaťa, ako
aj jeho zdravie, úmyselne neabsolvovala s maloletým synom pravidelné lekárske kontroly a očkovania,

nerešpektovala výzvy lekára a nezabezpečovala maloletému dostatočné stravovanie, čím bol ohrozený
jeho zdravotný stav, a zároveň že si úmyselne od septembra 2014 neplnila svoju povinnosť zaopatrovať
tohto syna žalobcu v 2. rade.5. Z mailovej komunikácie z 28.4.2017 medzi žalobkyňou v 1, rade a jej právnym zástupcom, je zrejmé,
žemuzasielapotvrdenieokúpeletenkydňa5.8.2015zBudapeštidoLondýnapotom,čobolažalobkyňa
v 1. rade zadržaná na letisku a musela si kúpiť druhú letenku. Cena letenky bola 109,99 eur.

6. O žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 30.5.2017 vyplýva, že žalobkyňa
v 1. rade požiadala žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy 12.500,- eur a náhradu majetkovej škody
v sume 109,99 eur a za žalobcu v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, a to na
rovnakom skutkovom základe a právnom posúdení, ako je uvedený v žalobe.

7. Žalovaný v odpovedi zo dňa 28.7.2017 uviedol, že žiadosť žalobcov bola ako nedôvodná odmietnutá.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že nezistil, aby niektorý z orgánov činných v trestnom konaní vydali
nezákonné rozhodnutie v prípravnom konaní. Trestné stíhanie proti žalobkyni v 1. rade bolo vedené
legitímne. Poukázal na jednotlivé ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaný poukázal na judikatúru
v obdobných veciach.

8. V písomnom vyjadrení k žalobe z 22.6.2018 žalovaný uviedol, že primárnym predpokladom uplatnenia
nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov je kumulatívne splnenie troch kritérií a to
preukázanie skutočností, že bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, vznik škody, prípadne nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi týmito podmienkami. Nárok
žalobcov považuje za nedôvodný, s poukazom na skutočnosť, že žiadnym spôsobom v rozhodnutiach
( predovšetkým v uznesení o začatí trestného stíhania podľa § 199 Tr. poriadku a vznesení obvinenia
podľa § 206 Tr. poriadku) týkajúcich trestnej veci vedenej proti žalobkyni v 1. rade na Okresnej
prokuratúre Vranov na Topľou pod sp. zn. Pv 37/15/7713 pre prečin ohrozovania mravnej výchovy

mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a prečin zanedbania povinnej výživy podľa §
207 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona, nebola konštatovaná nezákonnosť a ani nesprávny úradný
postup. Trestné stíhanie vedené voči žalobkyni bolo rozhodnutím prokurátorky Okresnej prokuratúry
Vranov nad Topľou sp. zn. Pv 37/15/7713-85 zo dňa 06.10.2016 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr.
zákona zastavené. K zastaveniu trestného stíhania došlo na základe zhodnotenia skutkového stavu,

dôkaznej situácie a právneho posúdenia veci na podklade uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia. Uvedené nič nemení na tom, že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia menovanej bolo dôvodné, keďže z citovaných rozhodnutí je nesporné, že sa skutok stal a
v danom čase bol dostatočne odôvodnený záver na tento postup. Uznesenie o vznesení obvinenia
nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie ak pre jeho vydanie boli splnené podmienky

uvedené v ust. § 206 Tr. poriadku, práve naopak, ide o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní
takto postupovať. Samotný Ústavný súd v svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti v náleze
II. ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13.11.2013, konštatoval, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia
dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, v ktorom sa vedie trestné stíhanie
už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti a trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností

rozhodujúcich pre potvrdenie alebo vyvrátenie tohto obvinenia a je predpokladom tohto šetrenia a na
vydanie ktorého boli v danom čase splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo
zrušené a to ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, preto ho nemožno bez ďalšieho považovať
za nezákonné, či odporujúce zákonu len z dôvodu, že v čase jeho vydania existovala pravdepodobnosť
o spáchaní trestného činu konkrétnou osobu. Niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby sa zdanlivo

javia ako odporujúce objektívnu právu, avšak nemožno ich považovať za neoprávnené ak sú dané
okolnostivylučujúceneoprávnenosťzásahu.Realizáciezákonnejpovinnostíorgánovčinnýchvtrestnom
konaní môže byť predmetom odškodnenia len z dôvodu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu, čo v danom prípade nebolo konštatované. Uvedené nachádza oporu nielen vo
vyššie citovanom náleze Ústavného súdu, ale aj rozhodovacej činnosti EĽSP vo veci Lavrechov proti

ČR. Aj samotné zadržanie obvinenej bolo realizované po splnení všetkých zákonných podmienok, tak
ako si to vyžadujú ustanovenia Trestného poriadku. Obvinená mala vedomosť, že sa voči jej osobe
vedie trestné stíhanie o čom svedčí podanie sťažnosti voči vznesenému obvineniu, takže argumentácia
žalobkyne o nezákonnom zadržaní, neobstojí. Ak by si sama žalobkyňa splnila svoje zákonné povinnosti
k začatiu trestného stíhania a vzneseniu obvinenia by nedošlo. Pri osvedčení nároku na náhradu

škody musia byť jednoznačne preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak, že
musí byť jednoznačne preukázaný buď nesprávny úradný postup alebo rozhodnutie ktoré je pre svoju
nezákonnosť zrušené príslušným orgánom a musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná
súvislosť vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Trestné stíhanie bolo v meneštátu vedené legitímne, žalovaný navrhol zamietnuť žalobu v plnom rozsahu. Navrhol vypočuť žalobcov,
ktorí potvrdia uvádzaný stres a šok v súvislosti s vedeným trestným stíhaním, prípadne vyjadrenie a
výsluch ošetrujúcich lekárov oboch žalobcov, ktorý sa vyjadria k ich zdravotnému stavu, zabezpečenie

ich zdravotnej dokumentácie, z ktorej by bola zrejmá príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a
zdravotným stavom a pribratie znalca z odboru zdravotníctva z dôvodu podania posudku k uvedeným
tvrdeniam žalobcov.

9. Žalobcovia v písomnom vyjadrení zo dňa 11.9.2018 uviedli k tvrdeniu žalovaného, že nikdy nebola

konštatovaná nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia alebo nesprávny úradný postup, a preto
je podaná žaloba nedôvodná, žalobkyňa v 1. rade a žalobca v 2. rade uvádzajú, že takáto námietka
žalovaného je zjavne neopodstatnená najmä s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
25/2011 zo dňa 24. 3. 2011. Keďže uznesením Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn. Pv
37/15/7713-85 zo dňa 6. 10. 2016 došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobkyne v 1. rade, je zrejmé,
že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesenie vyšetrovateľa PZ Okresného

riaditeľstva PZ vo Vranove nad Topľou sp. zn. ČVS: ORP-519/1-VYS-VT-2014 zo dňa 13. 5. 2015) je
s prihliadnutím na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.
3. 2011 nezákonné, z čoho je zrejmé, že sa nevyžaduje existencia rozhodnutia o zrušení uznesenia
o vznesení obvinenia, pre jeho nezákonnosť. Poukázali tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 320/2016 zo dňa 7. 7. 2016, ktorý bol uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu

SR pod č. 21/2016, z neho poukázali najmä na nasledovné: „Samotná skutočnosť, že je v právomoci
orgánu činného v trestnom konaní vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, resp. vzniesť obvinenie
z trestného činu konkrétnej osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná v rozpore so
zákonom. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní,
nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich

podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej
osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je
trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie
vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené
na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.“

Vzhľadom na citované právne závery Ústavného súdu SR je zrejmé, že obrana žalovaného nemôže
za žiadnych okolností obstáť. S poukazom na takéto právne závery Ústavného súdu SR možno dôjsť k
jedinému záveru, že v dôsledku zastavenia trestného stíhania je nevyhnutné aj realizované zadržanie
(resp. iné pozbavenie osobnej slobody) žalobkyne v 1. rade považovať za nezákonné. Žalobkyňa v 1.
rade a žalobca v 2. rade navrhli, aby súd zamietol všetky návrhy žalovaného na vykonanie dôkazov,

pretože tieto sú nedôvodné, nepotrebné, zjavne neštandardné a len by viedli k predlžovaniu konania
a vzniku prípadných prieťahov, pretože vznik stresu a šoku u jednotlivca pri jeho trestnom stíhaní,
ako aj pri podrobovaní sa rôznym úkonom v rámci trestného konania, nehovoriac a násilnom zadržaní
a obmedzení osobnej slobody, je všeobecne známa skutočnosť, ktorú v zmysle ust. § 186 ods. 1
C. s. p. netreba dokazovať, a preto je bez významu aj dokazovanie zdravotného stavu zdravotnou

dokumentáciou a znaleckými posudkami.

10. Prostredníctvom právneho zástupcu žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I ÚS 320/2016 zo dňa 7.7.2016, samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu
činného v trestnom konaní vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, respektíve vzniesť obvinenie

z trestného činu konkrétnej osobe, neznamená, že túto právomoc môže vykonávaná v rozpore so
zákonom. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, respektíve, postupu orgánu činného v trestnom
konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie
konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal, že

skutok nie je trestným činnom, respektíve, že skutok nespáchal obvinený, uznesením, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenievznesenénazákladepokynuprokurátora,súvždynezákonné,zasahujúcedozákladnýchpráv
jednotlivca). Uznesenie o vznesení obvinenia vo vzťahu ku žalobkyni v 1.rade vykazuje typické znaky,
takzvaného predčasného vydania, v štádiu, kedy dostatočne neboli preverené rozhodujúce skutočnosti

zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Žalobkyňa v 1. rade je zákonnou zástupkyňou maloletého
syna, avšak je potrebné prihliadnuť aj na to, že väčšina detí nemá iba jedného zákonného zástupcu, ale
má dvoch zákonných zástupcov. V tomto prípade aj žalobca v 2. rade mal dvoch zákonných zástupcov.
Otec žalobcu v 2. rade pred vznesením obvinenia potvrdzoval Úradu práce sociálnych vecí a rodinypotvrdzoval to, že maloletý chodí do školy v zahraničí. Pričom vznesenie obvinenia bolo v máji 2015.
Za daných okolností je ťažko vysvetliteľné, prečo nedošlo k riadnemu vykonaniu úkonov aj vo vzťahu
k druhému rodičovi, teda otcovi maloletého, ktorý na túto skutočnosť upozorňoval vopred, nie je zo

spisu zrejmé, že by ho niekto žiadal, aby prípadne on predložil takúto skutočnosť, pričom ťažko povedať
prečo bolo všetko smerované len vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade ako matke, keďže táto nebola
samostatná alebo jediná zákonná zástupkyňa maloletého. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
jednoznačne predčasne, nikdy k nemu, k jeho vzneseniu nemalo dôjsť. Pokiaľ ide o konanie žalobkyne
v 1. rade, ktorá potom, čo jej bolo vznesené obvinenie nepredložila potvrdenie o návšteve školy v

zahraničí, osoba, už keď je trestne stíhaná, nemusí ani vo svoj prospech produkovať dôkazy a hlavne by
nemala produkovať dôkazy vo svoj neprospech. Žalobkyňa v 1. rade mala napäté vzťahy asi s každým
v meste a sťažovala sa na každého ešte pred vznesením obvinenia. Právom každého občana je, aby
akékoľvek sťažnosti boli nejakým spôsobom vybavené. Taktiež je jej právo vyjadrovať nespokojnosť na
postup štátnych orgánov. Nikto žalobkyni v 1. rade nemôže dávať za vinu, že ona počas toho ako bola
stíhaná, nepredložila nijaký dôkaz, nakoľko orgány činné v trestnom konaní sú povinné vyprodukovať

dôkazy, aby existovalo dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin. V trestnom práve neexistuje
možnosť trestno-právneho postihu za nesplnenie evidenčnej povinnosti vo vzťahu k odhláseniu školu,
to znamená, že orgány činné v trestnom konaní chcú získať podozrenie o tom, že sa človek dopustil
trestnejčinnostispočívajúcejvtom,ženeposieladieťanapovinnúškolskúdochádzku.Reálnejepovinný
zabezpečiť celosvetovo to, že to dieťa nikde na celom svete nechodí do školy, čo sa samozrejme v

tomto konaní nestalo. Majetková ujma je zrejmá z toho, že vlastne klientka bola zadržaná na letisku a
teda ona vlastne jej prepadli letenky, nemohla odletieť a musela sa ešte raz tu späť vracať. Celé trestné
konanie bolo nezákonne vedené, teda úplne zbytočné, bola nevinná osoba zadržaná. Žalobkyňa v 1.
rade dokonca bola povinná sa podrobiť len určitým špecifikovaným úkonom, ako je odber vzorky DNA a
podobne a podobne, čo sa týka ostatných úkonov, kde ona tvrdila, že „odmieta prísť, alebo niečo také,

bolo to jej právom,“. Vo vzťahu k maloletému synovi, ktorý tým, že bol v postavení poškodeného, bol
povinný sa podrobovať všetkým úkonom, ktoré boli vykonávané ako znalecké posudky atď, na tieto bol
aj privedený, takže tam nebola nejaká možnosť tieto úkony odmietnuť a dokonca žalobkyňa v 1. rade ho
na tieto úkony priviedla. Maloletý bol v tom čase nízkeho veku, čo naňho nepôsobilo nejako dobre, že sa
musel podrobovať takýmto vyšetreniam, toto tiež ostáva na úvahe súdu, aké zásahy do ich psychickej

a fyzickej integrity boli týmito úkonmi vykonávané.

11. Žalovaná prostredníctvom zástupkyne uviedla, že sú absolútne splnené podmienky na zamietnutie
žaloby, nie je preukázaný žiaden z predpokladov priznania nároku na náhradu škody. Poukázala na
to, že žalobkyňa si privodila trestné stíhanie sama. Neplnila si zákonnú povinnosť, orgány činné v

trestnom konaní si naopak plnili povinnosť, ktorá im vyplývala zo zákona. Sama žalobkyňa, vo viacerých
podaniach priznala, že sa odmietla podrobiť akýmkoľvek úkonom v rámci trestného konania. Žalobkyňa,
že ako zákonný zástupca si nesplnila zákonnom stanovenú povinnosť, neodhlásila dieťa a neprihlásila
ho v povinnej školskej dochádzke v inej krajine. Toto bolo zistené až vyšetrovateľom, napriek tomu, že
mala dostatočný priestor aj pri rozhodovaní o zamietnutí sťažnosti, zo strany dozorujúcej prokurátorky,

kdebolapriamovyzvaná,abypredložila potvrdenia,noneurobilatak,marilaúkonyvrámcivyšetrovania.
Judikatúra, ktorú uvádzal žalobca je v rámci rozhodovacej činnosti prekonaná. Nie je pravdou, že
uznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie o začatí trestného stíhania sú automaticky nezákonné,
ak by bolo zastavené trestné stíhanie. Poukazovať, kto je povinný niesť dôkazné bremeno v trestnom
konaní považuje za absolútne bezpredmetné. Porušenie zákonnej povinnosti rodiča prihlásiť dieťa a

odhlásiť v rámci povinnej školskej dochádzky, práve na základe toho bolo dôvodné oznámenie Úradu
práce sociálnych vecí a rodiny a zákonným spôsobom a legitímnym bolo začaté trestné stíhanie. §
199 ods. 1 jasným spôsobom hovorí, že ak je tu dôvodné podozrenie, že došlo k spáchaniu trestného
činu policajt do 30 dní od prijatia trestného oznámenia rozhodne. Čo sa týka uznesenia o vznesení
obvinenia rovnako ho považuje za dôvodné, pretože v tej fáze a v tom procesnom štádiu bol dostatočne

odôvodnený záver na to, aby orgány činné v trestnom konaní postupovali práve touto formou. Žiadnym
spôsobom nebola konštatovaná nezákonnosť, ani nesprávny úradný postup žiadnym z orgánov, preto
nie je možné naplnenie samotnej prvej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody. Čo sa týka
zadržania obvinenej na letisku v Košiciach, v tomto prípade je potrebné povedať, že trestný poriadok
oprávnene priznáva využiť takýto inštitút, boli naňho splnené všetky zákonné predpoklady. Obvinená

mala vedomosť, že sa voči nej vedie trestné stíhanie. Čo sa týka majetkovej škody a vyčíslenia týchto
nákladov, jej úmyslom pricestovať na územie Slovenskej republiky nebolo doriešiť trestné stíhanie, ktoré
bolo vedené, ale ona sa dostavila na územie Slovenskej republiky pre svoje dieťa, ktoré bolo u starých
rodičov, čiže aj tu, uplatňovať si nárok na náhradu škody a náklady, ktoré jej vznikli v súvislosti s jejdobrovoľným príchodom alebo kvôli iným rodinným záležitostiam, ale nie kvôli vedenému trestnému
stíhaniu považuje za neprípustné. Konštatovať, že vedené trestné stíhanie je automaticky dôvodom
na priznanie nemajetkovej ujmy, považuje žalovaná za absolútne neprípustné. Maloletý bol zverený

práve žalobkyni v 1. rade, ktorá má zákonnú povinnosť v zmysle zákona o rodine starať sa o dieťa a
zabezpečovať jeho sústavnú starostlivosť, zastupuje a spravuje jeho majetok. Nie sú splnené žiadne z
predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody.

12. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1.1.2013, ďalej len „zákona“) štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím

13. V zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní.

14. Ako vyplýva z § 5 ods. 1 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

15. Podľa § 5 ods. 3 zákona ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú
predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda
vznikla.

16. V zmysle § 6 ods. 1 zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

17. Podľa § 6 ods. 2 zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal

proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

18. V zmysle § 7 zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako

nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

19. Ako vyplýva z § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje

inak.

21. V zmysle § 17 ods. 2 zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

22. Podľa § 17 ods. 3 zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.23. Podľa § 441 ods. Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného,
znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

24. V danom prípade mal súd za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ
vo Vranove nad Topľou zo dňa 13. 5.2015 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne bolo proti žalobkyni
v 1. rade vznesené obvinenie pre prečin ohrozovanie mravnej výchovy mládeže podľa ust. § 211 ods.
1 písm. b) Tr. zák. a pre prečin zanedbanie povinnej výživy podľa ust. § 207 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr.
zák. Uznesením Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou zo dňa 26. 6. 2015 bola sťažnosť žalobkyne

v 1. rade proti predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením
Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou zo dňa 6.10.2016 bolo podľa ust. § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por.
trestné stíhanie žalobkyne v 1. rade zastavené.

25. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu

nemalo byť začaté. Z judikatúry súdov vyplýva, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. V danom prípade súd musel prihliadať na konkrétne okolnosti
prípadu, najmä na to, že žalobkyňa v 1. rade sama zavinila, že vec sa dostala do štádia vznesenia
obvinenia voči nej, nakoľko s orgánmi činnými v trestnom konaní dostatočne nespolupracovala.

26. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1
Cdo 53/93, z odôvodnenia ktorého je zrejme: „Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o

vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám, a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný
čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.“

27. Rovnaký záver bol vyslovený aj v neskoršom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 30. septembra

2009, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, podľa ktorého „Uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný
záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto rozhodnutie je vydané na základe dôvodného
podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin (ak na podklade zistených skutočností je dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný určitou osobou). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby,
nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s

ustanoveniami Trestného poriadku). Jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska
hodnotenia správnosti uznesenia o vznesení obvinenia rovnaký význam. So zreteľom aj na systematický
výklad [prihliadnutie na citovanú úpravu v ustanoveniach § 5 ods. 2 písm. a) a b) a § 6 ods. 3 písm.
a) a b) tohto zákona, ktoré stanovujú prípady, kedy právo na náhradu škody neprichádza do úvahy]
a na analogické použitie uvedených ustanovení na riešenú právnu vec (ako výnimiek - negatívne

vymedzenie, kedy nemá spod obžaloby oslobodená osoba právo na náhradu škody) treba uzavrieť,
že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal iba vtedy, ak by si
vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za trestný čin trestne
zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný.

28. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 12. júna 2003, sp. zn. 25 Cdo 1567/2002 vyplýva: „Zavinenie
obvineného (či už vo forme úmyselnej, alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania proti nemu
znamená, že obvinený svojím zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo
či muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania proti nemu.

Príčinnúsúvislosťmedzizačatímčivedenímtrestnéhostíhaniaazavinenímobvinenéhotrebahľadaťnie
v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného
činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred začatím trestného stíhania, poprípade v jeho
priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojím
konaním či úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté (alebo v

ňom naďalej pokračované). Nejde teda o to, či sa obvinený dopustil, hoci zavinene, skutku, pre ktorý
bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojím iným či ďalším
konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v
jehopriebehutak,žebeztohtokonaniabykzačatiu(pokračovaniu)trestnéhostíhanianedošlo,napríkladuvádzaním nepravdivých skutočností, odôvodňujúcich postup podľa § 160 ods. 1 TP, či predstieraním,
že voči nemu sú dôvody k trestnému stíhaniu, aj keď objektívne neexistovali. Podmienka, že poškodený
si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie

proti nemu začaté.

29. Aj zo žalobcami citovaného Nálezu Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 25/2011
je zrejmé, že zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal
ako nezákonný.

30. V danom prípade sa však uznesenie o vznesení obvinenia neskôr neukázalo ako nezákonné.

Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v 1. rade mohla odvrátiť vznesenie obvinenia voči svojej osobe jej boli
známe, avšak tieto orgánom činným v trestnom konaní nepreukázala.

31. V súvislosti s prílišným zovšeobecňovaním dôvodov odškodňovania v zmysle vyššie citovaného
zákona, súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1 Cdo

64/2008 podľa ktorého: „Uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní
trestného činu a vine obvineného. Toto rozhodnutie je vydané na základe dôvodného podozrenia, že
obvinený spáchal trestný čin (ak na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver,
že trestný čin bol spáchaný určitou osobou). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy
znamenať, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s ustanoveniami

Trestného poriadku). Jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska hodnotenia
správnosti uznesenia o vznesení obvinenia rovnaký význam.“

32. Súd poukazuje v tejto súvislosti aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.11.2013 č. k.11 ÚS
163/2013. Ústavný súd SR v citovanom náleze dospel k záveru: ,...skutočnosť, že vydaním uznesenia

o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania do štádia, v
ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti že prešetrovaný skutok spáchala
konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania
skutočnosti rozhodujúcich pre potvrdenie alebo vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne
predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené, uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie

ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené
ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.

33. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy
a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť,
navyše, zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Podľa právneho názoru
Ústavného súdu ČR, v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačí tvrdiť prieťahy v konaní
a "primeranosť nároku", existencia (imateriálnej) ujmy a príčinná súvislosť medzi ňou a nesprávnym
úradným postupom musí byť tvrdená a preukázaná.

34. Z dôvodovej správy k zákonu sa konštatuje, že bolo potrebné rozšíriť súčasné chápanie práva
na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej majetkovej škody aj na chápanie náhrady škody
ako "spravodlivého zadosťučinenia". Tým sa rozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody
nielen na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada škody

by mala predstavovať "spravodlivé zadosťučinenie" a zahŕňať napríklad peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy (morálnu ujmu), ako aj iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie
zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Tá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú
poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpeniav prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, v dôsledku
sťaženia spoločenského uplatnenia, inú preukázateľnú (a tiež preukázanú) nemajetkovú ujmu.

35. Súd v danom prípade skúmal, či u žalobcov v 1. a 2. rade sú splnené predpoklad na vznik práva
na náhradu nemajetkovej ujmy (zároveň aj majetkovej škody) spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Prvým predpokladom je existencia
nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup. Súd po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že už tento prvý predpoklad v prejednávanom prípade nebol

splnený. V súlade s vyššie citovanou judikatúrou súd najskôr skúmal, či existovalo zavinenie žalobkyne
v 1. rade ako obvinenej (či už vo forme úmyselnej, alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania
proti nej. Preukázanie tohto zvinenia znamená, že obvinený svojím zavineným úkonom prispel k tomu,
že trestné konanie proti nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k začatiu
trestnéhostíhaniaprotinemu.Vprípadepreukázaniatakejtoskutočnostinemožnopovažovaťuznesenie
o vznesení obvinenia za nezákonné. Príčinnú súvislosť medzi začatím či vedením trestného stíhania

a zavinením žalobkyne v 1. rade súd nehľadal v jeho konaní, ktorým mala podľa orgánov činných v
trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bola stíhaná, ale v jej správaní
sa pred začatím trestného stíhania ako aj v jeho priebehu, predovšetkým súd prihliadal na jej postoji
voči orgánom činným v trestnom konaní, a na skutočnosť, či svojím konaním či úkonmi procesného
charakteru zapríčinila, že trestné stíhanie muselo byť začaté a v ňom naďalej pokračované. Uvedené

skutočnosti súd skúmal prostredníctvom obsahu vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ vo
Vranove nad Topľou č. ORP-519-1-VYS-VT-2014. Nespolupráca žalobkyne v 1. rade s orgánmi činnými
v trestnom konaní, skutočnosti ktorými zapríčinila, že voči nej muselo byť trestné konanie začaté ako
aj ďalej vedené, až do jeho zastavenia, sú zrejmé z konkrétnych častí vyšetrovacieho spisu, bližšie o
týchto dôvodoch v písomnom vyhotovení rozsudku.

36. Po nariadení znaleckého dokazovania vykonaním psychologického vyšetrenia žalobkyne v 1. rade
ako aj žalobcu v 2. rade uznesením z 26.1.2015, je z úradného záznamu vyšetrovateľa zo dňa 23.2.2015
zrejmé, že znalcom PhDr. G. Č. mu bolo oznámené, že nemôže vykonať znalecké dokazovanie, keďže
žalobkyňa v 1. rade mu telefonicky oznámila, že sa nachádza v Anglicku aj so synom a domov mieni prísť

až v auguste 2015. Žalobkyňa v 1. rade uviedla v liste zo dňa 19.2.2015, ktorým reagovala na doručenie
uznesenia o ustanovení znalca a predvolanie svedka, že psychologické vyšetrenie svojej osoby a svojho
syna odmietne. Urobí tak aj v prípade, že sa dostaví na vyšetrenie, žalobkyňa v 1. rade uvádza, že to
môže byť niekedy „v auguste, pravdepodobne, neviem“. Už vyššie popísané konanie žalobkyne v 1.
rade ešte v postavení svedka je možné označiť ako konanie podstatne sťažujúce, ak nie znemožňujúce

vykonať jednotlivé úkony trestného konania. Žalobkyňa v 1. rade sa tu jednoznačne odmieta podrobiť
vyšetreniu, pričom zároveň vyjadruje úmysle zotrvať v cudzine a svoj návrat v auguste 2015 označuje
iba ako za pravdepodobný.

37. Zo správy Základnej školy K. P. XXXX, 093 01 Vranov nad Topľou z 8.4.2015 je zrejmé, že žalobkyňa

v 1. rade žalobcu v 2. rade zo školy k uvedenému dňu neodhlásila, pričom má 154 neospravedlnených
vymeškaných hodín. Žiadna škola na Slovensku ani v zahraničí si nevyžiadala od školy doklady žalobcu
v 2. rade. Zo správy Základnej školy K. P. XXXX, 093 01 Vranov nad Topľou z 10.6.2015 je zrejmé,
že žalobkyňa v 1. rade žalobcu v 2. rade zo školy k uvedenému dňu neodhlásila, pričom má 344
neospravedlnených vymeškaných hodín. Žiadna škola na Slovensku ani v zahraničí si nevyžiadala od

školy doklady žalobcu v 2. rade. Zo správy Základnej školy K. P. XXXX, 093 01 Vranov nad Topľou z
15.2.2016 je zrejmé, že zo strany zákonných zástupcov nedošlo k uvedenému dňu k odhláseniu žalobcu
v 2. rade zo školy, škola nemá vedomosť o pobyte maloletého ani o tom, že navštevuje akúkoľvek inú
školu.

38. Potvrdenie o návšteve školy žalobcom v 2. rade v cudzine bolo vyšetrovateľovi doručené až
24.5.2016, a to na základe predchádzajúcich správ žiadaných vyšetrovateľom dňa 7.10.2015 a dňa
15.3.2016.

39. V sťažnosti žalobkyne v 1. rade z 26.5.2015 proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobkyňa

v 1. rade uvádza, že bežne často odmieta zdravotné vyšetrenia, čoho dôkazom je aj odmietnutie
psychologického aj lekárskeho vyšetrenia v trestnej veci. Ďalej uvádza, že tak ako žalobcu v 1. rade
ochránila pred základnou školou, pred obťažovaním zo strany „vranovskej sociálky“, tak isto ho ochráni
pred OČTK, a teda aj pred ich úkonmi, vrátane akýchkoľvek vyšetrení. Potvrdila, že na pravidelnépreventívne prehliadky, či kontroly k detskému lekárovi so synom nechodieva a ani k zubárovi. Zároveň
písomného vyjadrenia žalobkyne v 1. rade z 15.9.2015 je zrejmé, že sa ohrozovania zdravotného stavu
maloletého dopúšťa, neumýva maloletému zuby, nechodieva s ním na preventívne zubné prehliadky,

očné prehliadky, na vyšetrenia u logopéda, avšak chodieva s maloletým dieťaťom vonku, popri cestách,
kde ohrozuje nielen zdravotný stav dieťaťa, ale aj jeho život. Vyššie uvedené vyjadrenia žalobkyne v 1.
rade možno jednoznačne vyložiť ako odmietavý a negatívny postoj k orgánom činným v trestnom konaní,
neochota podrobovať sa ich úkonom. Namiesto predloženie relevantných listín, ktorými žalobkyňa v 1.
rademohlapreukázaťnedôvodnosťtrestnéhostíhania,prípadneabynapomohlaozrejmeniuskutočností

dôležitých pre trestné stíhanie, táto vyšetrovateľovi písala listy so sarkastickým podtónom.

40. Z mailovej komunikácie z vyšetrovateľom zo dňa 8.6.2015 je zrejmé, že žalobkyňa v 1. rade uviedla,
že nemôže prísť na výsluch na deň 22.6.2018, pretože sa stará o dieťa. Pri výsluchu vykonanom dňa
24.7.2015 žalobkyňa v 1. rade uviedla, že žalobca v 2. rade chodí do školy vo Veľkej Británii, predložila
s list z 17.7.2015, ktorého odosielateľom je Lesná rada Bracknell, ktorý mal preukazovať, že žalobca v

1. rade navštevuje školu v cudzine. Označenie školy z predmetnej listiny nie je zrejmé. Ku skutkom, z
ktorých je žalobkyňa v 1. rade obvinená, vypovedať odmietla.

41. Znalecké posudky ohľadne vyšetrenia duševného stavu a zdravotného stav, jednak žalobkyne v 1.
rade a jednak žalobcu v 2. rade, boli vykonané v priebehu mesiaca jún až august 2015, teda po zadržaní

žalobkyne v 1. rade.

42. Vzhľadom na vyššie opísané skutočnosti z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že žalobkyňa v 1. rade
s orgánmi činnými v trestnom konaní začala v obmedzenom rozsahu spolupracovať až po jej zadržaní
na letisku, avšak správy o návšteve školy žalobcom v 2. rade v cudzine vyšetrovateľovi nepredložila,

pričom až činnosťou OČTK bolo zistené, že žalobca v 2. rade navštevoval školu v cudzine, ako aj rozsah
jeho dochádzky.

43. Žalobkyňa v 1. rade svojím zavineným správaním prispela k tomu, že trestné konanie proti nej
muselo byť začaté, jej konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania a tiež pokračovania v ňom.

Dôležité skutočnosti pre trestné konania žalobkyňa v 1. rade neoznámila OČTK, práve naopak svojimi
úkonmi sťažovala vyšetrovanie a s vyšetrovateľom nespolupracovala. Uznesenie o vznesení obvinenia
tak nemožno v danom prípade, s prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti prípadu za nezákonné.

44. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že žalobkyňa nebola povinná produkovať v trestnom konaní dôkazy

vo svoj prospech prípadne sa podrobovať určitým úkonom, to neznamená, že svojím konaním prípadne
nečinnosťou nesťažovala prípadne až neznemožňovala úkony trestného konania a postup OČTK, a že
takýmto konaním si nezavinila a nezapríčinila, že voči nej muselo byť vznesené obvinenie a konanie
nehospodárne a dlho vedené. Oznámením určitých dôležitých skutočností, ako aj spoluprácou s OČTK
sa dalo vyhnúť ďalším úkonom z ich strany. Ak žalobcovia uvádzajú, že žalobkyňa v 1. rade nemusela

vypovedať, čo bolo jej právom v rámci trestného konania, neznamená to však, že uvedeným konaním
nezavinila ďalší priebeh konania, zbytočné predlžovanie trestného konania a že uvedená skutočnosť
nie je podstatná pre civilné konanie, v ktorom si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy ako aj materiálnej ujmy.

45. Z námietky žalobcov vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade najprv nespolupracoval s OČTK, lebo ešte
nebola obvinená a po vznesení obvinenia nespolupracovala, lebo už nebola na uvedené povinná a
následne si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a škody v súvislosti s trestným stíhaním
voči svojej osobe. Žalobkyňa svojou nespoluprácou z OČTK jednoznačne zavinila, že sa voči nej viedlo
trestné konanie. Vzhľadom na uvedený záver nemožno považovať uznesenie o začatí trestného stíhania

ako aj vznesení obvinenia, od ktorých si žalobkyňa v 1. rade ako aj žalobca v 2. rade odvodzujú svoj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, považovať za nezákonné. Zároveň tak chýba základný predpoklad
pre vznik práva žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, a to nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup. Súdu

tak neostávalo iné ako žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietnuť.

46. Pokiaľ ide o zadržanie na letisku, je potrebné uviesť, že žalobkyňa v 1. rade mala vedomosť o tom,
že sa voči nej vedie trestné stíhanie, nakoľko si proti uzneseniu o vznesení obvinenia podala sťažnosťa z elektronickej komunikácie s vyšetrovateľom vyplýva, že bola upozornená na to, že sa má dostaviť
k výsluchu. Náhrada akejkoľvek škody z titulu nezákonného rozhodnutia a ani nesprávneho úradného
postupu orgánov činných v trestnom konaní preto v danom prípade neprichádza do úvahy.

47. Znenie ustanovenia § 7 zákona, od ktorého si žalobkyňa odvodzuje tento nárok a prispôsobuje
zneniu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11.
Zákon počíta s náhradou škody v prípade zaistenia, zadržania alebo väzby, ak ide o dôsledok porušenia
niektorého z ustanovení čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru.

48. Podľa Článku 5 ods. 1 písm. b) a c) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s
konaním ustanoveným zákonom: b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že
sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom

predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo
ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v
úteku po jeho spáchaní;

49. Podľa Článku 5 ods. 5 Dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s

ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

50. Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva právo na odškodnenie obeti zadržania alebo zatknutia iba za predpokladu, že k zadržaniu alebo
zatknutia došlo v rozpore s vyššie citovaným ustanoveniami tohto článku.

51. Nedôvodný je nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 2500,- eur. Pokiaľ ide o vznesenie obvinenia
voči žalovanej, takisto je z vyšetrovacieho spisu zrejmé, že žalobkyňa v 1. rade mohla takémuto postupu
OČTK zabrániť tým, že by predložila potvrdenie o návšteve školy žalobcom v 2. rade v zahraničí.
(uvedené skutočnosti uvádzala až po vznesení obvinenia, pričom OČTK si museli sami zadovážiť

potvrdenie návšteve školy v zahraničí).

52. Pokiaľ ide o majetkovú škodu 109,99 eur, nebola žiadnym dôkazom preukázaná príčinná súvislosť
medzi konaním štátneho orgánu a vznikom uvedenej škody. Aj keď žalobkyňa predložila doklad o kúpe
letenky, ktorá cena letenky má predstavovať uplatnenú škodu, nepreukázala v rámci zásad pre civilné

sporové konanie do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP), príčinnú súvislosť
medzi zakúpením letenky a zadržaním. Žalobkyňa v 1. rade teda nepredložila žiaden dôkaz smerujúci
k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi zadržaním a škodou, ktorá jej vznikla. Tu takisto súd podotýka,
že v prípade, spolupráce žalobkyne v 1. rade s OČTK, hoci vedela, že sa má dostaviť na výsluch, by
nedošlokjejzadržaniu,pretosúdzadržanievzhľadomnakonkrétneokolnostiprípadu(4MCdo15/2009)

nehodnotí ako protiprávne. Za akým účelom cestoval žalobkyňa na Slovensko, za akým účelom sa
vracala do cudziny, či musela kupovať ďalšiu letenku z dôvodu zadržanie, všetky tieto skutočnosti ostali
v rovine tvrdenia, avšak nebol navrhnutý žiaden dôkaz, ktorý by jednoznačne preukázal aj dôvodnosť
uplatňovaného nároku. V danom prípade vyplynulo z predloženého dôkazu iba to, že dňa 5.8.2015 si
zakúpila žalobkyňa v 1. rade letenku do Veľkej Británie (zadržaná bola na letisku dňa 24.7.2015).

53. Existenciu škody musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol poškodený nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vo vzťahu k preukazovaniu výšky škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci Ústavný súd ČR konštatoval, že „pokiaľ
teda všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zákona o zodpovednosti štátu uvalí na žalobcu

nesplniteľné dôkazné bremeno, učiní tak ústavne zakotvené právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom iluzórnym, čím dôjde k porušeniu
čl. 36 ods. 3 Listiny. V situácii, keď žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a
odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôžu všeobecné súdy rozhodnúť, že mu preto škoda nebude

vôbec nahradená alebo že medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť.
Všeobecný súd v takejto situácii určí výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia jednotlivých
okolností prípadu.“54. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v 2. rade, súd poukazuje na skutočnosť, ž voči nemu nebolo vedené
trestné stíhanie, ale vystupoval v trestom konaní ako poškodený. Zo strany žalobcu v 2. rade nebolo
žiadnym dôkazom preukázané, to čo tvrdí, a to že mu znaleckým skúmaním naozaj vznikla nemajetková

ujma. Zo strany žalobcov v tomto smere nebol navrhnutý ani žiadny dôkaz, ktorý by mohol odôvodňovať
nárok na nejakú nemajetkovú ujmu. Aj v tomto prípade platí, čo bolo uvedené vyššie, že zavinenie na
tomto znaleckom dokazovaní má žalobkyňa v 1. rade, ktorá ho spôsobila svojim postojom v konaní.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, platí, čo
bolo uvedené vyššie, a to že v danom prípade a nie sú splnené predpoklady na priznanie takéhoto

nároku žalobcom, z dôvodu absencie nezákonného rozhodnutia

55. Nakoniec vo vzťahu k nemajetkovej ujme podľa zákona 514/2003 Z.z. je potrebné uviesť, že
predpoklady na vznik tejto ujmy sú v zmysle cit. zzákona odlišné od predpokladov majetkovej škody, tiež
je potrebné uviesť, že aj judikatúra súdov sa prevažne vzťahuje na majetkovú škodu.

56. Súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania zo strany žalobcov, a to výsluchom žalobkyne v 1.
rade a výsluchom žalobcu v 2. rade (čo právny zástupca žalobcov dokonca podmieňoval konkrétnym
stavom žalobcu). Za procesnej situácie, kedy súd po predbežnom posúdení zistil, že v danom prípade
nie sú splnené zákonné predpoklady pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, by nebolo v súlade so zásadou

procesnej ekonómie, vypočúvať strany sporu. Výsluchom strán by v danom prípade mohli byť zistené
iba skutočnosti odôvodňujúce výšku nemajetkovej ujmy, čo za stavu, kedy podľa názoru súdu nie
sú splnené ani predpoklade pre jej vznik, javí sa v rozpore so zásadou hospodárnosti vyjadrenou
v čl. 17 CSP. Naviac samotní žalobcovia navrhli v ostatnom písomnom vyjadrení zamietnuť všetky
návrhy na dokazovanie zo strany žalovaného, kde medzi inými návrhmi bola aj výsluch žalobcov,

nakoľko žalobcovia mali za to, že sú „nedôvodné, nepotrebné, zjavne neštandardné“, pretože by
bolo nadbytočné vykonávať ďalšie dokazovanie, ktoré by viedlo iba k zbytočným prieťahom v konaní,
pričom vznik stresu a šoku jednotlivca pri jeho trestnom stíhaní a pri podrobovaní rôznym úkonom v
rámci trestného konania považovali za všeobecne známu skutočnosť. Svoj nárok považovali za zrejmý.
Uvedený návrh tak súd posúdil iba ako snahu o neprimerané predĺženie konania a obštrukciu zo strany

žalobcov po vyhodnotení aktuálnej procesnej situácie.

57. Súd v závere poukazuje na skutočnosť, že vychádzal zo skutočností a dôkazov stranami sporu
predloženými, pričom v súlade s § 154 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej
len ,,CSP“) prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

58. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

59. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

60. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd

v zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

61. V danom konaní boli žalobcovia neúspešní, pretože súd žalobu zamietol. Z uvedeného vyplýva, že

v konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorému patrí nárok na priznanie náhrady trov konania v rozsahu
100% z jeho celkových trov konania.

62. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania má byť rozhodnuté
samostatnýmuznesenímpoprávoplatnostitohtorozhodnutia.Vtejtosúvislostisúdpovažujezapotrebné

poukázať aj na článok 17 základných princípov CSP, kde je stanovený princíp hospodárnosti konania,
ako aj postup súdu bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu. Nakoľko žalovaný sa
zriekol práva na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom, súd rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.63. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.