Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. júl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/41/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115011116
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8115011116.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.
Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 20. júla 2022 v
Bratislave v trestnej veci obvineného L. J. pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.
1 alinea druhá, ods. 3 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 5To/44/2020, z 2. decembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného L. J. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/93/2015, z 25. septembra 2020 bol obvinený L. J.
uznaný za vinného zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá,
ods. 3 Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného a § 276 ods. 1,
ods. 2 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, uvedenom vo výrokovej

časti označeného rozsudku.

Za tieto trestné činy bol L. J. uložený podľa § 277 ods. 3, § 42 ods. 1, § 38 ods. 2, § 37 písm. h), § 36
písm. j) Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky; pričom podľa § 48 ods.
2 písm. a) Trestného zákon bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd uložil obvinenému

trest zákazu činnosti výkonu podnikateľskej činnosti na dobu 8 (osem) rokov. Podľa § 56 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona mu bol uložený aj peňažný trest vo výške 300 Eur a podľa § 57 ods. 3 Trestného
zákona súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Súd prvého stupňa zároveň
podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výroky o treste v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn.
1T/64/2016, z 2. augusta 2016, v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 33T/34/2012, z 20. januára
2014, v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov, sp. zn. 6T/1/2012, z 31. januára 2012 a v trestnom

rozkaze Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/58/2011, z 15. júna 2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia
na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolaní obvineného i prokurátora
rozhodol rozsudkom, sp. zn. 5To/44/2020, z 2. decembra 2020 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm.
d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/93/2015, z 25. septembra

2020 v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvineného L. J. uznal za vinného
zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Trestného
zákona, za to, že
ako spoločník a jediný konateľ konajúci za spoločnosť O., so sídlom V., IČO: XXXXXXXX, DIČ:
XXXXXXXXXX, ktorá bola spočiatku štvrťročným a neskôr mesačným platcom dane z pridanej hodnoty
(DPH), konajúc v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech spočívajúci v neoprávnenom

uplatnení nadmerného odpočtu DPH podal na miestne príslušnom Daňovom úrade Prešov II,- dňa 26. júla 2010 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010, v ktorom pri základe
dane vo výške 39.354.32 eur a odpočítaní dane vo výške 38.592,02 eur si uplatnil nadmerný odpočet
DPH vo výške 31.114,70 Eur, ktorá suma mu aj bola vyplatená dňa 23. septembra 2010 prevodom na

účet spoločnosti, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj celkovo 14 faktúr vystavených dodávateľom
- M., R., IČO: XXXXXXXX, v dobe od 6. apríla 2010 do 30. júna 2010 na celkovú fakturovanú sumu
261.035,09 eur, z toho DPH vo výške 38.247,97 eur, za práce a služby spojené s údržbou vinohradov
a postrekmi, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom rozsahu dodané spoločnosťou Y., v dôsledku
čoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za II. štvrťrok 2010

spoločnosti vznikla daňová povinnosť k DPH vo výške 7.133,27 eur,
- dňa 25. augusta 2010 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010, v ktorom pri základe
dane vo výške 348,53 eur a odpočítaní dane vo výške 3.603,30 Eur si uplatnil nadmerný odpočet DPH
vo výške 3.537,08 eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti uplatnenia tohto
nároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj faktúru vystavenú dodávateľom -
spoločnosťou Y., R., zo dňa 9. júla 2010 na sumu 18.103,80 eur, z toho DPH vo výške 2.890,52 eur,

za dodanie postrekov, aj keď deklarovaná dodávka nebola dodaná spoločnosťou Y., v dôsledku čoho
spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za júl 2010 jej vznikol nárok na
vrátenie DPH len vo výške 646,56 eur,
- dňa 27. septembra 2010 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie august 2010, v ktorom
pri základe dane vo výške 183,85 eur a odpočítaní dane vo výške 2,986,14 eur si uplatnil nadmerný

odpočet DPH vo výške 2.951,19 eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti
uplatnenia tohto nároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj 3 faktúry vystavené
dodávateľom - spoločnosťou H., H., IČO: XXXXXXXX, v dňoch 9. a 24. augusta 2010 na celkovú sumu
18.427,77 eur z toho DPH vo výške 2.942,25 eur za práce a služby spojené s obnovou pôdnej úrodnosti
a hnojením pôdy, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom rozsahu spoločnosťou H., v dôsledku

čoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za august 2010 jej vznikol
nárok na vrátenie DPH len vo výške 8,94 eur,
čím si takto za spoločnosť O., s .r. o,. za zdaňovacie obdobia II. štvrťrok 2010, júl 2010 a august 2010
uplatnil nárok na vrátenie DPH v celkovej výške 37.602,97 eur, hoci mal nárok na vrátenie DPH len vo
výške 655,50 eur, a takto si zabezpečil na úkor štátneho rozpočtu finančný prospech z neoprávnene

uplatneného nároku na vrátenie DPH vo výške 36.947,47 eur.

Krajský súd v Prešove obvinenému uložil podľa § 277 ods. 3, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 39 ods. 1,
§ 38 ods. 4, § 37 písm. h) Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody obvineného zaradil do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
mu uložil trest zákazu činnosti výkonu podnikateľskej činnosti na 8 (osem) rokov a trest zákazu činnosti
vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na dobu 30 (tridsať) mesiacov. Podľa § 56 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona uložil obvinenému aj peňažný trest vo výške 300,- (tristo) eur. Podľa § 57 ods. 3
Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil

náhradný trest odňatia slobody na 3 (tri) mesiace. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súčasne zrušil
výroky o treste v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 1T/64/2016, z 2. augusta 2016, v rozsudku
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 33T/34/2012, z 20. januára 2014, v trestnom rozkaze Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 6T/1/2012, z 31. januára 2012 a v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov, sp. zn.
41T/58/2011, z 15. júna 2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obvinený L. J. podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, a to s poukazom na dovolacie dôvody
podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom], § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku [bol uložený

trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon
za prejednávaný trestný čin nepripúšťa] a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať
a meniť].

Obvinený v dovolaní namietal:
„ ... nezákonnosť dôkazu, a to Znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. O.. Odvolací súd sa
s námietkou obhajoby k nezákonnosti dôkazu vysporiadal tým spôsobom, že znalec vypovedal predsúdom po zákonnom poučení, teda aj po poučení o trestných následkoch v prípade podania vedome
nepravdivého znaleckého posudku, čo postačuje na odstránenie nedostatku v znaleckej doložke. Ak
aj znalecký posudok neobsahuje všetky predpísané náležitosti, odvolací súd sa stotožnil so záverom

prvostupňového súdu, že jeho závery môžu slúžiť ako dôkaz, a to berúc na zreteľ obsah záverov v
znaleckom posudku a výpoveď znalca pred súdom, v ktorom objasňoval svoje závery. Poukázal tiež
na § 145 ods. 2 Trestného poriadku, kde v prípadoch jednoduchšieho posúdenia môže znalec podať
vyjadrenie aj ústne do zápisnice. Vo vzťahu k namietanému dôvodu, že znalec hodnotil dôkazy nad
rámec svojho oprávnenia, odvolací súd uviedol, že nakoľko sa znalec mal vyjadriť k rozsahu vykonaných

prác, musel sa zaoberať aj dennými záznamami, pričom sa jednalo o záznamy z iného obdobia, ako
sú posudzované práce, preto nie je možné na nich prihliadať. K uvedenému odsúdený uvádza, že
predmetný znalecký posudok nedáva jednoznačné odpovede na položené otázky, nie je vykonaný v
súlade s Trestným poriadkom a sú v ňom uvedené subjektívne vyjadrenia znalca nad rámec znaleckej
činnosti. Znalec sa nevyhol subjektívnemu hodnoteniu vykonaných skutkových dôkazov nad rámec
nevyhnutnej miery, ktorá je ešte akceptovateľná za účelom podania odborného posúdenia veci znalcom,

čím došlo k porušeniu jeho povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 145 ods. 1 Trestného poriadku,
ďalej poukazuje na nesplnenie obsahových náležitostí znaleckého posudku, závery prijaté znalcom nie
sú podložené dôkazmi, respektíve znalec nad rámec vyšetrovacieho spisu sám vypočúval svedkov
a následne výpovede zohľadňoval v znaleckom posudku (starosta obce M., informácie o zrážkových
úhrnoch...). Podľa názoru obžalovaného nie sú tvrdenia znalca podporené žiadnymi podkladmi a

nevyplývajú zo súdneho spisu, a v konečnom dôsledku nie sú spôsobilé odborne odôvodniť závery
znalca v rámci príslušného znaleckého odvetvia. Odvolací súd na verejnom zasadnutí vykonal dôkaz
prečítaním správy Slovenského hydrometeorologického ústavu z 23. novembra 2020. K uvedenému
však odsúdený uvádza, že znalec sa už v rámci vypracovania znaleckého posudku odvoláva na
informácie o zrážkových úhrnoch a tieto následne aj v rámci svojich výpovedí pred súdom prezentoval,

správa SHMÚ bola ako dôkaz vykonaná až následne, preto má odsúdený za to, že znalec vychádzal
pri svojej znaleckej činnosti z dôkazov, ktoré neboli súčasťou súdneho spisu. Podľa ustálenej súdnej
praxe totiž platí: ‚Znalcovi neprislúcha vykonávať hodnotenie dôkazov a riešiť právne otázky. Z toho
vyplýva, že znalec, okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených metódami špecifickými
pre jeho odbor, môže svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol objasnený dôkazmi

vykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdom v zmysle Trestného poriadku' (V 14 / 1 978 );
‚Dôkazom je znalecký posudok, ak spĺňa všetky zákonné kritériá - dôkazom však nie je napríklad to,
čo povedal obvinený, respektíve poškodený znalcovi počas ich vzájomného rozhovoru - u týchto osôb
môže byť dôkazom len to, čo povedali vo výsluchu realizovaného v zmysle Trestného poriadku' (R
49/1968); ‚Zákonnosť dôkazov, z ktorých vychádza znalecký posudok v trestnom konaní, je potrebné

dbať na to, že znalecký posudok by mal vychádzať iba z dôkazov, ktoré sú použiteľné v trestnom
konaní' (B 3/1982); ‚Vzhľadom na uvedené nie je možné akceptovať znalecký posudok, ktorý vychádza
napríklad z úradných záznamov vypracovaných políciou, či napríklad správcom dane, prípadne z
výpovedi rôznych osôb získaných v daňovom konaní, v civilnom konaní, z podaných vysvetlení podľa
zákona o Policajnom zbore a podobne. Znalecké dokazovanie vychádzajúce z takýchto materiálov nie

je možné akceptovať'. Podľa názoru odsúdeného ak už raz znalec pri vypracovaní znaleckého posudku
vychádzal z dôkazov, ktoré neboli zákonným spôsobom zabezpečené OČTK v rámci vyšetrovania, nie
je možné celé jeho znalecké dokazovanie konvalidovať jeho dopočutím v rámci hlavného pojednávania,
či následne verejného zasadnutia pred odvolacím súdom. Odsúdený poukazuje na tzv. teóriu ‚ovocia
otráveného stromu'. Predmetná teória rieši prípad keď, dôkaz sám o sebe vykonaný zákonne bol

zadovážený na základe iného dôkazu, ktorý však bol získaný nezákonne. Odsúdený ďalej uvádza,
odvolací súd sa s námietkou zaujatosti vznesenou voči znalcovi vysporiadal tým spôsobom, že nakoľko
vinohrady nie sú v jeho vlastníctve ani vo vlastníctve jeho blízkych osôb, nemôže sa jednať o zaujatosť.
S daným záverom odsúdený nemôže súhlasiť. Možnú zaujatosť znalca odsúdený videl práve v jeho
záveroch,ktorésúevidentneznačnecitovoovplyvnenéaniezaloženénaodbornýchpoznatkochznalca.

‚Na základe podrobného preštudovania súdneho spisu môžem konštatovať, že je na škodu veci, že
schválená reštrukturalizácia a následná výsadba sa nerealizovala'. ‚Realizácia jednotlivých projektov
mohla zabezpečiť mnoho pracovných miest v regióne a nezabúdajme aj na skultúrnenie životného
prostredia v danej oblasti'. Z týchto vyjadrení a záverov znalca je zrejmé, že vinohrady osobne poznal
dlhé desaťročia a mal a má k nim určitý citový vzťah, čo možno objektívne vyvodiť z toho, že hodnotiacim

spôsobom vyjadruje ľútosť nad tým, že vinohrady, o ktorých je zrejmé, že sa podieľal na ich výsadbe
osobne a že pri nich strávil svoju profesijnú časť života aj jeho nebohý otec ako viničný agronóm,
sú v súčasnosti v zanedbanom stave, hoci v nich boli vysadené veľmi kvalitné odrody viniča. Teda
je nepochybné, že znalec má taký pomer k veci (k predmetným vinohradom), na základe ktorých vsúlade s § 11 ods. 1 zák. ě. 382/2004 Z. z. o znalcoch možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Nad rámec odsúdený uvádza, že z uvedeného je nepochybné, že znalec sa nevyhol subjektívnemu
hodnoteniu vykonaných skutkových dôkazov. Zaujatosť osoby znalca znamená, že existuje dôvodné

podozrenie, že znalec pre svoj pomer k veci nebol a nie je spôsobilý vypracovať znalecký posudok
nestranne a objektívne, v dôsledku čoho existuje riziko, že znalecký posudok bude vypracovaný v
rozpore s požiadavkou využitia iba objektívneho, vecného a vedeckého prístupu. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať práve na to, že predmetný znalecký posudok je nejasný a nepreskúmateľný, čo
nepochybne objektívne zakladá dôvodné podozrenie z príčinnej súvislosti medzi zaujatosťou osoby

znalca a výsledkom znaleckého posudku. Z prejavu znalca obsiahnutého v znaleckom posudku je
totiž zrejmé, že znalcov emocionálny vzťah k súčasnému stavu predmetných vinohradov spočíva v
nevôli znalca k tomuto stavu, v dôsledku čoho je objektívne predpokladateľné, že väčšou tendenciou
znalca bude príklon k záveru o neuskutočnení potrebných prác vo vinohradoch, než o ich vykonaní.
Odsúdený zároveň uvádza, že namietal aj obsahove a formálne nedostatky znaleckého posudku,
pričom odvolací súd vyzval znalca na odstránenie formálnych vád podania. Doplnený znalecký posudok

následne predložil na verejnom zasadnutí 2. decembra 2021, pričom obhajoba sa nemala možnosť
oboznámiť s podaním, čím bola vážne porušená zásada kontradiktórnosti konania, a tým aj práva
na spravodlivý proces. Avšak z výzvy súdu adresovanej znalcovi vyplýva, že sa malo jednať o
odstránenie vytýkaných formálnych nedostatkov, obsahové nedostatky odstránene neboli, pričom ani z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa súd s predmetnými námietkami vyporiadal.

Odsúdený namietal, že časti znaleckého posudku je najmä vymedzenie obsahu a rozsahu prác, ktorých
vykonanie malo byť znalcom skúmané, realizované nedostatočne, nedôsledne, nepresne a vágne, v
dôsledku čoho z obsahu znaleckého posudku nie je možné exaktne a bez akýchkoľvek pochybností
vyvodiť, aké práce čo do obsahu a rozsahu, vyplývajúce z jednotlivých podkladov, boli predmetom
skúmania znalca pre účely predmetného znaleckého posudku. V časti Záver nie sú odcitované otázky

zadávateľa, a teda nie sú ani na tieto otázky uvedené odpovede. Znalec v tejto časti síce podáva
nejaké odpovede, avšak tieto nie sú priradené ku konkrétnym otázkam a nie je tak zrejmé, na ktorú
otázku zadávateľa je uvedená aká odpoveď, nehovoriac o tom, že svojím rozsahom tieto odpovede
znalca nepokrývajú rozsah mu položených otázok. Tieto rozpory neboli vyvrátené ani realizovaným
dopočutímznalca.Odsúdenýpoukazujenaskutočnosť,žeanivýsluchznalcanapojednávaní7.augusta

2020 neodstránil pochybnosti ohľadom vypracovaného znaleckého posudku Znalec v časti Posudok
(str. 4 ) sám uvádza, že ‚berúc do úvahy veľký časový rozdiel je veľmi ťažko objektívne posúdiť
na jednotlivé práce, ktoré sa v danom vinohrade urobili pred 7 rokmi'. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, čo potvrdil aj sám znalec, že miera objektívnej exaktnosti predmetného znaleckého posudku
a záverov znalca v ňom obsiahnutom je výrazne znížená z dôvodu značného časového odstupu

od skúmaného obdobia, čo objektívne spôsobuje presun charakteru záverov vyplývajúcich z tohto
znaleckého posudku (bez ohľadu na namietané vady znaleckého posudku) z roviny faktickej iba do
roviny odhadovej. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku ‚Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom
na ich rozhodnutie'. V dôsledku vyššie uvedených vád a nedostatkov znaleckého posudku tento nie

je spôsobilý po odbornej stránke objasniť skutkový stav bez dôvodných pochybností, následkom čoho
tak v predmetnom trestnom konaní absentuje akýkoľvek dôkaz založený na odbornom posúdení vecí
tvoriacich predmet uvedeného trestného konania. Podľa ustálenej súdnej praxe, ktorá je súladná s
požiadavkami uvedenými na nálezovú časť znaleckého posudku podľa § 17 ods. 5 zákona č. 382/2004
Z. z. ‚Aby súd mohol znalecký posudok zodpovedne zhodnotiť, nesmie sa znalec obmedziť vo svojom

posudku na podanie len odborného záveru, ale z jeho posudku musí mať súd možnosť poznať, z
ktorých zistení v posudku znalec vychádzal, akou cestou k týmto zisteniam dospel a na základe
akých úvah došiel k svojmu záveru' (rozsudok NS ČR civilný 30 Cbo/5359/2007). Vzhľadom na mieru
rozsiahlosti a závažnosti namietaných vád znaleckého posudku a tiež na zaujatosť osoby znalca pre
jeho vzťah k predmetu znaleckého skúmania predmetný znalecký posudok nie je možné konvalidovať

prostredníctvom vysvetlenia znalca alebo doplnením znaleckého posudku v zmysle § 146 Trestného
poriadku.Vtejtosúvislostijepotrebnépoukázaťajnatúskutočnosť,žeznalecbolohľadompredmetného
znaleckého posudku vypočutý na hlavnom pojednávaní 13. júna 2018. Ako vyplýva zo zápisnice z tohto
hlavnéhopojednávania,anivrámcisvojhovýsluchuznalecneodstránilžiadnyznedostatkovznaleckého
posudku, keď sa obmedzil iba na to, že opäť iba bez ďalšieho zotrval na všetkom, čo v znaleckom

posudku uviedol. Znalec v rámci svojho výsluchu nepodal žiadne vysvetlenia a doplnenia znaleckého
posudku, dokonca výslovne uviedol, že (citujúc): ‚na tomto znaleckom posudku trvám, nechcem na ňom
nič zmeniť ani doplniť'. Z výsluchu znalca však vyplynula skutočnosť, ktorá iba dosvedčila to, že znalecký
posudok je nepresný, nedôsledný a neexaktný, ba dokonca zavádzajúci, v dôsledku čoho sú takétozávery znalca z tohto znaleckého posudku vyplývajúce. Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uvádza, že pri ustálení skutkového stavu vychádzal predovšetkým z listinných dôkazov, a to protokolov o
vykonanídaňovýchkontrol,zpredloženýchfaktúr,dodacíchlistov,zdaňovýchpriznaní,ktoréosvedčoval

aj výpoveďami svedkov, kde súd uvádza, že ide o zákonné dôkazy, preto sa o nich mohol opierať.
Odsúdený opakovane počas konania poukazoval na nedostatky vykonaných daňových kontrol. Úradný
záznam spísaný Daňovým úradom Prešov II z 21. januára 2011 uvádza, že v jednom z vinohradov
v lokalite H. bolo vidieť, že práce boli vykonané avšak nie v takom rozsahu, ako boli fakturované. V
ostatných častiach správca práce nepreveril, nakoľko pre značné množstvo snehu nebolo možné sa

tam dostať. V súvislosti s týmto poukazuje odsúdený na skutočnosť, že pre účely daňových konaní
takéto zisťovanie je postačujúce nakoľko v daňovom konaní platí tzv. obráteného dôkazného bremena
spočívajúca v tom, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte a jednotlivé skutočnosti podstatné
pre určenie daňovej povinnosti musí preukazovať daňový subjekt. Pri dokazovaní v daňovom konaní
teda správca dane preukazuje len existenciu, resp. posúdenie nároku na odpočet DPH a daňový subjekt
preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní. Odsúdený uvádza, že závery vyplývajúce

z daňovej kontroly uvedenej v Protokole, ktoré uvádzajú, že daňovému subjektu nevznikol nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty, môžu stačiť v daňovom konaní, avšak v žiadnom prípade nemôže
ako dôkaz stačiť aj pre konanie trestné. Na rozdiel od zásad, na ktorých spočíva trestné konanie. Nie
je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby bol
štát ten, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Je nevyhnutné, aby vina odsúdeného bola bez

akýchkoľvek pochybností preukázaná. Odsúdený taktiež nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, ktorý
sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, kde uvádza, že ak aj znalecký posudok neobsahuje všetky
formálne zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z. z., jeho závery môžu
slúžiť ako dôkaz, a to predovšetkým berúc zreteľ na obsah záverov a výpoveď znalca v súdnom konaní,
v ktorom objasňoval svoje závery. Ostatne ustanovenie § 145 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje

podať v niektorých jednoduchších prípadoch znalecký posudok aj ústne do zápisnice o výsluchu, pričom
z pohľadu objasňovanej skutočnosti postačoval aj takýto kombinovaný postup. Odsúdený danú vec
nepovažuje za prípad jednoduchšieho charakteru, ktorý umožňuje postup podľa § 145 ods. 2 Trestného
poriadku, pričom uvádza, že ak by súd nepovažoval za potrebné písomné vyhotovenie znaleckého
posudku, už na začiatku by ho nenariaďoval a uplatňoval by postup podľa § 145 Trestného poriadku [§

371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku].
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že prvostupňový súd nesprávne priznal
poľahčujúcu okolnosť podľa 36 písm. j) Trestného zákona, keď z odpisu registra trestov je zrejmé,
že v dobe od roku 1999 do 2001 bol odsúdený uznaný 4x vinným zo spáchania rôznej trestnej
činnosti, pričom uložené tresty sú zahladené. Preto naňho nemožno hľadieť, ako by bol odsúdený v

zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona, avšak samotná skutočnosť, že trestnú činnosť spáchal sa
nezahladzuje, a preto nemožno konštatovať, že viedol pred spáchaním skutku riadny život. Odsúdený
uvádza, že bez širšieho odôvodnenia nie je možné jednoznačne zastať vyššie uvedený názor, ale
je potrebné vedenie „riadneho života" posudzovať zo širšieho hľadiska a skúmať všetky okolnosti,
za ktorých k spáchaniu skutkov malo dôjsť ako závažnosť skutkov, okolnosti za ktorých ku skutkom

došlo, následkom trestných činov a podobne. Súd by taktiež mal brať na zreteľ rodinný život, osobné
vlastnosti, predpoklady, pracovné skúsenosti a ostatné. Inštitút zahladenia odsúdenia má predstavovať
bezúhonnosť.Zahladenieodsúdeniapredstavujeodstránenienepriaznivýchdôsledkovodsúdenia,ktoré
nepochybne majú mať význam smerujúci k tomu, aby nedošlo k sťažovaniu ďalšieho spoločenského
uplatnenia. Aj keď inštitút zahladenia odsúdenia nie je dôvodom zániku trestnosti ani dôvodom zániku

trestu, predstavuje však možnosť, aby sa po splnení zákonných podmienok mohli odstrániť nepriaznivé
dôsledky trestu. Ak by bola úvaha odvolacieho súdu správna, prakticky potom zahladenie odsúdenia
v reálnom živote nemalo žiadny význam, hoci k nemu došlo ex lege. V danom prípade teda odsúdený
poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd nesprávne vychádzal pri ukladaní trestu z § 38 ods. 4
Trestného zákona. Trest mal teda konajúci súd ukladať v trestnej sadzbe 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace.

Za daných okolností v nadväznosti na skutočnosť, že trest súd ukladal po vyše 9 rokoch od spáchania
predmetného skutku, správne aplikoval zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona,
pričomodsúdenýsadomnieva,ževjehoprípadeprichádzaldoúvahyajtrestspodmienečnýmodkladom
výkonu trestu odňatia slobody [§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku].
Odvolací súd konštatuje, že konanie odsúdeného, ktorým si na základe fiktívnych faktúr mal odpočítať

daň z pridanej hodnoty z uhradených zdaniteľných plnení smerovalo k uplatneniu nadmerného odpočtu
i keď si tým súčasne znížil svoju daňovú povinnosť. Je potrebné si uvedomiť, že ak chce daňový
subjekt uplatniť daňový odpočet, musí preukázať nárok na uplatnenie dane z pridanej hodnoty vo výške
presahujúcej jeho daňovú povinnosť. Odsúdeného odvolací súd uznal vinným zo skutku neodvedeniadane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Trestného zákona v znení zákona č. 224/2010
Z. z., teda neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť inému
neoprávnený prospech a takým trestným činom spôsobil značnú škodu. Odsúdený si mal uplatniť

neoprávnený odpočet postupne vo výške 31.114,70 Eur, následne 3.603,0 Eur, 2.951,19 Eur, čím
spoločne mal takto Slovenskej republike spôsobiť škodu vo výške 36.947,47 Eur. Odsúdený poukazuje
na skutočnosť, že prvostupňový ako aj odvolací súd uviedli, že nespochybňuje v absolútnej rovine, že
nejaké práce vykonané boli, pripúšťa túto alternatívu, avšak konštatuje, že k ich realizácii cez sporné
spoločnosti nedošlo. Ak súd pripúšťa, že práce vykonané boli a že boli riadne uhradené, nemôže

jednoznačným spôsobom vychádzať zo zistenej výšky škody, ktorú mal odsúdený spôsobiť štátu, a to na
základe mechanizmu vzniku nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu, nakoľko náklady odsúdenému
vznikli a výška v konaní preukázaná nebola. Odsúdený v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť,
že pri výške škody súd vychádza z podkladov protokolu k daňovej kontrole, ktorý vzhľadom na spôsob
priebehu daňovej kontroly (bližšie rozpísané v odseku I) nie je možné posudzovať za zákonný dôkaz,
a preto nie je možné jednoznačne určiť výšku spôsobenej škody. V ostatných častiach správca práce

nepreveril, nakoľko pre značné množstvo snehu nebolo možné sa tam dostať. V daňovom konaní platí
zásada tzv. obráteného dôkazného bremena spočívajúca v tom, že dôkazné bremeno je na daňovom
subjekte a jednotlivé skutočnosti podstatné pre určenie daňovej povinnosti musí preukazovať daňový
subjekt.Pridokazovanívdaňovomkonanítedasprávcadanepreukazujelenexistenciu,resp.posúdenie
nároku na odpočet DPH, nie samotnú výšku. Aj znalec Ing. O. konštatuje, že niektoré práce boli

vykonané a táto skutočnosť pri určení výšky škody zohľadňovaná nebola, zároveň odsúdený poukazuje
na skutočnosť, že v znaleckom posudku vypracovaným Ing. O. bolo konštatované, že ceny za použité
hnojivá boli adekvátne. Na základe vyššie uvedeného odsúdený uvádza, že za daných okolností súd
nemohol jednoznačne bez ďalšieho dokazovania preukázať výšku škody, ktorú mal svojím konaním
odsúdený spôsobiť štátu, čím za použitia zásady in dubio pro reo prichádza do úvahy použitie miernejšej

trestnej sadzby, nakoľko použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty sa v danom prípade odlišuje práve
spôsobenou výškou škody [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]".
Navrhol, aby dovolací súd rozhodol tak, že zruší rozsudok Krajského súd v Prešove, sp. zn. 5To/44/2020,
z 2. decembra 2020 a rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/93/2015, z 25. septembra 2020 a
prikáže Okresnému súdu Prešov, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka v podstate takto:
„Čo sa týka dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, dôvody tam uvedené celkom
zjavne nasvedčujú tomu, že zo strany dovolateľa ide len o snahu o iné hodnotenie uvedeného dôkazu
- znaleckého posudku, než ako tento posudok hodnotili oba konajúce súdy. Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že dovolacie
konanie nie je zamerané na nápravu skutkových záverov riadneho aj odvolacieho súdu a teda, že
najvyšší súd nie je akoby treťou inštanciou v sústave všeobecných súdov. Takéto odvolania najvyšší súd
vždy posudzuje ako nedôvodné a takto navrhujem dovolanie odsúdeného posúdiť aj v tomto prípade.
Čosatýkadovolaciehodôvodu§371ods.1písm.h)Trestnéhoporiadku,odsúdenýnamietanepriznanie

poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, teda vedenie riadneho života, s poukazom
na okolnosti spáchania skutku, jeho závažnosť a pod., s poukazom na zahladenie jeho odsúdení.
Postup súdu, ak nepriznal túto poľahčujúcu okolnosť, považujem za správny a zákonný, majúci oporu
v zaužívanej praxi súdov, s poukazom na skoršie odsúdenia odsúdeného, hoci sa vo vzťahu k nemu
na ne hľadí, akoby nebol odsúdený. Každopádne to však neznamená, že tieto skoršie trestné činy

nespáchal a že teda viedol riadny život. Len poukazujem na to, že podľa odpisu registra trestov bol R.
J. celkom 4x odsúdený pre rôzne trestné činy, čo určite neznamená, že viedol riadny život. Preto aj v
tomto bode považujem dovolacie námietky odsúdeného za zjavne neopodstatnené. Nakoniec, proti tejto
časti rozsudku smerovalo aj odvolanie okresnej prokuratúry, podané v neprospech obžalovaného, ktoré
odvolací súd vo svojom rozsudku plne akceptoval.

Čo sa týka dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, dôvody tam uvedené taktiež
nasvedčujú tomu, že zo strany dovolateľa ide len o snahu o iné hodnotenie dôkaznej situácie, ktorá bola
riadne preukázaná v konaní pred súdmi, tak okresným ako aj krajským, obdobne, ako je to pri dovolacom
dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Z uvedených dôvodov, považujúc dovolanie odsúdeného za nedôvodné vo všetkých jeho bodoch,

navrhujem ho zamietnuť podľa § 382 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. podľa § 392 ods. 1
Trestného poriadku".
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie bolo
podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a § 566 ods. 3Trestného poriadku], osobou oprávnenou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], prostredníctvom
obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na
príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374

ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinený pred jeho podaním využil svoje právo podať riadny
opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že
nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasl. Trestného poriadku.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto

opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody
taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi
zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne
užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný
prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a

dovolanie nebolo chápané ako „ďalšie odvolanie".
Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385
ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo(§374ods.1Trestnéhoporiadku)anieprávnychdôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia

podľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené
dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.

Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného
poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani

iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval
inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania
označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

Akaledovolacísúdzistíchyburozhodnutiaalebokonania,vecnešpecifikovanúdovolateľompodľa§374
ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne
uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného
poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného
poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu

(viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch,
keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané

zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so
zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou
zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i
samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.

Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže
byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp.
mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného
postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces
v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené
výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným

spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok ESĽP
z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v.
Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára
2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).

V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister
spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz
alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k
záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,
prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie
- „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno
vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak,

že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli
a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a
dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, §
2ods.11Trestnéhoporiadku)anapokonsúdnemusívykonaťanitiedôkazy,ktoréstranysícenavrhli,ale
„neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie

(§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd
vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní)
bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť

odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko
iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Kuplatnenémudovolaciemudôvodupodľa§371ods.1písm.g)Trestnéhoporiadkuobvinenývpodstate

nič závažné neuviedol, namietal predovšetkým nezákonný dôkaz, ktorý mal byť voči nemu použitý,
konkrétne majúc na mysli znalecký posudok č. 1/2017.

Obvinený predmetný znalecký posudok síce hodnotil, ale nerozporoval jeho vykonanie nezákonným
spôsobom súdmi nižšieho stupňa tak, aby vôbec mohol byť citovaný dôvod dovolania splnený.

Súdy sa k tomuto posudku už skôr vyjadrovali. Oba zhodne uviedli, že trpí určitými formálnymi
nedostatkami, avšak ako celok zodpovedá zadaniu súdu prvého stupňa a bolo ho možné použiť ako
zákonný dôkazný prostriedok.

Čo sa týka záveru o nevykonaní prác vo vinohrade z dôvodu klimatických podmienok, ten je
objektivizovaný aj inými dôkazmi. Treba si tiež uvedomiť, že znalecký posudok sa musí hodnotiť nielen
jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Toto hodnotenie však prináleží
súdom a nie obvinenému. Súd prvého stupňa navyše na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie
zákonným spôsobom, vrátane namietaného znaleckého posudku a to je najpodstatnejšie.

Zároveň treba brať na zreteľ, že rozhodnutie o vine obvineného bolo okrem tohto dôkazu založené aj
na iných dôkazov. Možno ustáliť, že takto formulované dovolacie námietky obvineného smerujú výlučne
len voči finálnemu hodnoteniu vykonaného dôkazu, ktoré nekorešponduje jeho predstavám.

S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
g) Trestného poriadku.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku:Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný

trestný čin nepripúšťa - to znamená, že
- obvinenému bol uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo
- obvinenému bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa.

Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému

mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný
vinným, ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu (trestu domáceho väzenia, trestu
povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia a pod.).

Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za
prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný

čin). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom
Trestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona.

Obvinený v podstate namietal nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona
[páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život] zo strany Krajského súdu v Prešove.

Pokiaľ ide o takéto tvrdenie obvineného, najvyšší súd k tomu uvádza, že otázka zisťovania, resp.
zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností nezakladá tak označený, ako ani žiaden iný dôvod
dovolania.

V tomto smere dáva dovolací súd obvinenému do pozornosti R 18/2015 a predovšetkým prvú vetu tohto
rozhodnutia, podľa ktorej otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností
a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v
prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

V predmetnej veci ani samotné nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona
nie je v rozpore so zákonom. Je zrejmé, že obvinený bol v dobe od roku 1999 do roku 2001 štyrikrát
uznaný za vinného zo spáchania rôznorodej trestnej činnosti, za súčasného zahľadenia uložených
trestov. To, že obžalovaný spáchal tieto trestné činy, je čírym faktom, čo pri hodnotení jeho osoby je
možné posúdiť ako okolnosť, že pred spáchaním trestného činu v danej veci neviedol riadny život. Na

tom nič nemení ani zahladenie predchádzajúcej trestnej činnosti.

Zo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol
naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy
viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete
výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej

inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je
oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové záverymôže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je
odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného
činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený

pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie
okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,

§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného
zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a
spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia
slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je
zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným
skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať
spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce súdy vyvodili a ktoré
sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému

súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v
dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací

súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať
(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď
môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného
poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže

doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku
však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu" inštanciu zameranú k
preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.

Obvineným formulované dovolacie námietky nemožno kvalifikovane podradiť pod dovolací dôvod podľa

§371ods.1písm.i)Trestnéhoporiadkuaanipodakýkoľvekinýdovolacídôvod,nakoľkosanimidomáha
preskúmania skutkových záverov a prehodnotenia už hodnotených dôkazov súdmi nižších stupňov. Ich
obsahom sa nie je možné z právneho hľadiska zaoberať tak, aby bol dovolací prieskum aspoň okrajovo
súladný s platnou a účinnou právnou úpravou (výnimkou je už skôr zmieňovaná procesná situácia, keď
je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku).

Najvyšší súd pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má
doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho
prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie
- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pre dovolací súd je v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený L. J.
spáchal trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Popísanému skutkovému stavu
plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného ako zločinu neodvedenia
dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu

odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie
príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu.Pokiaľ obvinený v nadväznosti na svoje dovolacie námietky podotkol, že skutkový stav nebol zistený do
takej miery, aby o ňom neexistovali dôvodné pochybnosti v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech
obvineného (in dubio pro reo), tak k tomu najvyšší súd uvádza, že aj námietka týkajúca sa nepoužitia

uvedenej zásady je vo svojej podstate založená na spochybňovaní procesu hodnotenia dôkazov vrátane
skutkových zistení, ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy, a preto s výnimkou ministerského dovolania
podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nepredstavuje účinne uplatniteľnú námietku v dovolacom konaní.

Prelepšiepochopenie,zásadaindubioproreovyplývazprincípuprezumpcieneviny,ktoréhomateriálne

ukotvenie nachádzame v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, resp. v čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a význam ktorého sa v trestnoprávnej legislatíve premietol v § 2 ods. 4 Trestného
poriadku. Keďže povaha uvedenej zásady je výlučne procesná, námietky s ňou spojené nie sú spôsobilé
naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. (k tomu viď napr. uznesenie
najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/15/2013, z 1. júla 2013 alebo uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn.
3Tdo/47/2015, z 9. septembra 2015).

Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu
argumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako nedôvodnú.

Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodov dovolania

namietaných obvineným rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.