Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. júl 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/87/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818200315
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8818200315.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. č. XXX, XXX XX S., o zaplatenie sumy 870,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č.k. 3Csp/15/2018-102 zo dňa 17.12.2018 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu 1.inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu žalobcu zamietol. II. Vyslovil, že žalovanej sa
nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 497 Obchodného zákonníka, ust.§ 39, §

52 ods.1, § 53 ods.1,2 a 4, § 54 ods.1, § 106 ods.1,2, § 420 ods.1 a § 420 ods.3 Občianskeho zákonníka,
§ 9 ods.1, 2 a § 11 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z.

3. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade má nárok na náhradu škody základ v
spotrebiteľskej zmluve so žalovaným a uprednostnenie Obchodného zákoníka by malo na spotrebiteľa
nepriaznivé následky hraničiace aj s neprípustnosťou občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky

zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.06.2013 sp.zn. 4Obdo/45/2012, z ktorého citoval. Nakoľko sa
žalovaný dopustil uzavretím zmluvy o pôžičke trestného činu podvodu tým, že žalobcu uviedol do
omylu a spôsobil mu tak na jeho majetku škodu a bol zaň právoplatne odsúdený, hľadí sa na uzavretú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako na absolútne neplatnú. V tejto súvislosti poukázal súd prvej
inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012, sp. zn. 7MCdo/15/2011. Za daných

okolností preto súd prvej inštancie nemohol prihliadať na mimoriadnu splatnosť úveru a posudzovať
premlčanie podľa všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Žalobca si z predmetného právneho vzťahu
medzi ním a žalovaným uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní a tento sa premlčuje v
dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. V prípade, že by nešlo o premlčaný nárok, súd by okrem iných
predpokladov skúmal aj požadovanú výšku škody. Spotrebiteľská zmluva zo dňa 22.12.2015, od ktorej
žalobca nárok na náhradu škody odvodzuje, však nespĺňa všetky zákonom požadované náležitosti.

4. Žalobca získal nepochybne vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody najneskôr v priebehu
trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený s uplatneným nárokom. Už nasledujúci deň, t. j.
29.12.2016, po vyhlásení rozhodnutia (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.01.2017), mal žalobca
riadne pokračovať v uplatnenom nároku na náhradu škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný rozhodne
nemožno považovať za primeranú, a preto takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno

považovať za riadne pokračovanie v konaní. Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného
na občianskoprávne konanie pokračovalo plynutie premlčacej doby.5.Ďalejsúdprvejinštanciekonštatoval,žepodľaust.§9 ods.2písm.f/,i/,j/,k/Zákonaospotrebiteľských
úveroch obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného údaj o konečnej

splatnosti úveru, o počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnej percentuálnej
miere nákladov, ročná úroková sadzba. V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona absencia uvedenej
náležitosti v predmetnej zmluve zo dňa 22.12.2015 spôsobuje, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za týchto okolností neostávalo súdu prvej inštancie iné, ako žalobu žalobcu
zamietnuť v celom rozsahu.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 251, § 255 ods.1 a § 262 ods.1,2
Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). Súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, žalovanému
tak vznikol nárok na plnú náhradu trov konania. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške
náhrady trov konania má byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať aj na článok 17, kde je stanovený

princíp hospodárnosti konania, ako aj postup súdu bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán
sporu. Okrem toho súd poukázal aj na článok 4, kde je uvedená analógia iuris, pričom súd vychádzal z
tej skutočnosti, že žalovaný si náhradu trov neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplynuli, preto súd
rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust.§ 365
ods.1 písm.b, d/, f/ a h/ C.s.p. Konštatoval, že žalovaný v postavení dlžníka uzavrel so žalobcom v
postavení veriteľa zmluvu o úvere č. 802800834 zo dňa 22.12.2015, na základe ktorej sa žalobca
zaviazal žalovanému poskytnúť úver vo výške 500,- Eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutú peňažnú

sumu vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 370,- Eur, t. j. celkovo zaplatiť čiastku vo výške
870,- Eur a to v jednej splátke do 22.12.2016. Žalobca neuhradil splátku v zmysle Zmluvy v dôsledku
čoho sa dlh zo Zmluvy stal splatným. Žalovaný na výzvy a upomienky žalobcu nereagoval, čím došlo
k rozšíreniu jeho záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy. Žalobca podal na žalovaného trestné oznámenie
pre podozrenie zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa ust. § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005

Z. z. Súd uznal Trestným rozkazom sp. zn. 13T/184/2016-51 zo dňa 28.12.2017 žalovaného vinným zo
spáchania prečinu úverového podvodu a žalobcu v postavení poškodeného v súlade s ust. § 288 ods. 1
zákona č. 301/2005 Z. z. odkázal so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne
konanie. Pri trestnom čine úverového podvodu nie je škodou len suma rovnajúca sa výške poskytnutého
úveru, ale aj odplata za poskytnutie úveru a ďalšie záväzky, ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania

dlžníka, ktoré žalobca ako poškodený vzhľadom na okolnosti a to dojednaný úrok, zákonný úrok z
omeškania, zmluvná pokuta mal nárok alebo ktoré mohol odôvodnene dosiahnuť. V tejto súvislosti
poukázal žalobca na ust.§ 380 Obchodného zákonníka a § 386 ods.2 Obchodného zákonníka „Za
škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strany vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v
dôsledku porušenia povinnosti druhej zmluvnej strany“. Žalobca má za to, že v trestnom konaní, ako

aj v civilnom konaní dostatočne preukázal, že v prípade absencie konania žalovaného nebolo by došlo
k uzavretiu zmluvy, ani k poskytnutiu úveru a ani k vzniku škody v majetkovej sfére žalobcu. Peňažné
prostriedky, ktoré žalobca poskytol žalovanému titulom zmluvy by žalobca vzhľadom na okolnosti a svoje
pomery mohol poskytnúť inému subjektu (klientovi), ktorý by svoje záväzky plnil riadne a včas. Žalobca
mohol odôvodnene dosiahnuť zisk. Niet pochýb o tom, že konanie žalovaného malo charakter úmyslu,

čo bolo potvrdené aj trestným rozkazom, ktorým uznal žalovaného vinným zo spáchania úmyselného
trestného činu úverového podvodu. Konajúci súd odkázal žalobcu s nárokom na náhradu škody na
civilné konanie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011,
sp. zn. I. ÚS 269/2011-55. Žalobca má za to, že tak v civilnom, ako aj v trestnom konaní preukázal,
že žalovaný naplnil znaky občianskoprávnej ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu, a to

konkrétne protiprávny úkon a konanie žalovaného, ktorým úmyselne uviedol žalobcu do omylu v otázke
splnenia podmienok poskytnutia úveru a neplnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy, ujma na strane
žalobcu a to majetková ujma, tak ako je uvedená v žalobe, príčinná súvislosť medzi predpokladmi
uvedenými v bode 1. a 2, zavinenie - priamy úmysel žalovaného, ktorý bol preukázaný v trestnom
konaní. Uvedené skutočnosti majú za následok, že žalobca sa v civilnom konaní domáha náhrady

škody vo výške, ktorú odvodzuje od svojho nároku vyplývajúceho zo zmluvy. Táto skutočnosť sama o
sebe nemôže mať za následok posúdenie predmetnej žaloby, ako žaloby na plnenie zo zmluvy, bez
zohľadnenia všetkých okolností, ktoré nasvedčujú tomu, že ide o žalobu na náhradu škody. Žalobca sa
v predmetnom konaní nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy z titulu zmluvy, ale z titulu náhrady škody. Zuvedeného dôvodu má žalobca za to, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď žalobu v celom
rozsahu zamietol z dôvodu posúdenia predmetnej zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov. Žalobca
zároveň uvádza, že v predmetnom konaní nie je vhodné poskytovať zvýšenú ochranu strane sporu, teda

žalovanému, ktorý svojim konaním porušil nie len ustanovenia zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov,
predpisy Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a dokonca sa dopustil trestného činu, ktorým
spôsobil žalobcovi škodu. Opačný postup by mal podľa názoru žalobcu za následok porušenie princípov
všeobecnej spravodlivosti, porušenie princípov na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok a
výsledkom tohto postupu by nebolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúcich stav a

poznatky právnej náuky. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

8. Odvolanie žalobcu bolo doručené na vyjadrenie žalovanej v lehote 10 dní. Táto sa však k odvolaniu
nevyjadrila.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario a zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

10. Z rozhodnutia sp.zn. 13T/184/2016 - 51 zo dňa 28.12.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 26.01.2017, vyplýva, že žalovaná bola odsúdená za prečin úverového podvodu podľa § 222
ods. 1 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s
podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby podmienečného odsúdenia na 12 mesiacov.
Zároveň súd poškodenú spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., s jej nárokom na náhradu škody odkázal na
konanie vo veciach občianskoprávnych. Žalovaná dňa 22.12.2015 vo Vranove nad Topľou uzatvorila

s obchodným zástupcom spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., zmluvu o spotrebnom úvere č. 802800834,
ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru v sume 500,- Eur, ktorý sa podpisom zmluvy zaviazala splatiť
spolu s príslušným poplatkom v sume 140,- Eur a úrokmi predstavujúcimi sumu 230,- Eur, celkom
10- timi mesačnými splátkami vo výške 87,- Eur, čo však následne po prevzatí jej poskytnutého úveru
už neurobila, splátky vôbec nesplácala, pričom v snahe vylákať úver, do žiadosti o poskytnutie úveru

uviedla svoj čistý príjem rodičovský príspevok v sume 190,10 Eur, čo sa nezakladalo na pravde, nakoľko
rodičovský príspevok v tom čase vôbec nepoberala, čím tým svojim konaním spoločnosti spôsobila
celkovú škodu v sume 870,- Eur.

11. Zmluva o úvere bola podpísaná dňa 22.12.2015, pričom bolo preukázané, že žalobca ako veriteľ

poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 500,-Eur. Tento sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu
s poplatkom vo výške 370,-Eur, vo výške 870,- Eur v 10 mesačných splátkach po 87,- Eur počnúc
dňom 26.01.2016 vždy k 26.kalendárnemu dňu v mesiaci. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že v predmetnej veci má nárok na náhradu škody žalobcu základ v spotrebiteľskej zmluve.
Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu, teda ide o

typickýobčianskoprávnyvzťah.Spotrebiteľskýúverjejedenznajfrekventovanejšíchobčianskoprávnych
vzťahov. Žalobca sa domáha náhrady škody vo vzťahu k žalovanej, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu, že
žalovaná po poskytnutí úveru 500,-Eur od žalobcu a po jeho prevzatí splátky vôbec nesplácala, pričom v
snahe vylákať úver do žiadosti o poskytnutie úveru uviedla svoj čistý príjem rodičovský príspevok v sume
190,10 Eur, čo sa nezakladalo na pravde, nakoľko rodičovský príspevok v tom čase vôbec nepoberala,

čím tým svojim konaním mala spôsobiť celkovú škodu v sume 870,- Eur

12. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že nakoľko sa žalovaná dopustila uzavretím zmluvy o
pôžičke trestného činu podvodu a bola zaň právoplatne odsúdená, hľadí sa na uzavretú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere ako absolútne neplatnú. Správny je aj odkaz súdu prvej inštancie na rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012, sp. zn.7M/Cdo 15/2011. Súd prvej inštancie mal za to,
že nemôže prihliadať na mimoriadnu splatnosť úveru, s čím odvolací súd súhlasí. Premlčanie nároku
je potrebné posudzovať naozaj podľa všeobecnej trojročnej premlčacej doby, pričom žalobca si z
uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní a tento sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca získal nepochybne vedomosť o osobe

škodcu a rozsahu škody najneskôr v priebehu trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený
s uplatneným nárokom. Už v nasledujúci deň, t.j. 29.12.2016 po vyhlásení rozhodnutia, keď rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 26.01.2017 mal žalobca riadne pokračovať v uplatnenom nároku na
náhradu škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodnenemožno považovať za primeranú, a preto takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno
považovať za riadne pokračovanie v konaní. Po skončení trestného konania odkázaním poškodeného
na občianskoprávne konanie pokračovalo plynutie premlčacej doby. Odkedy to bolo a kedy mala 2-

ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady škody uplynúť však súd prvej inštancie
nešpecifikoval.Tým,žeodvolacísúdsúhlasísnázoromsúduprvejinštancie,žeideoabsolútneneplatnú
zmluvu, bolo nad rámec predmetu konania skúmať, či táto zodpovedá podmienkam uvedených v § 9
ods.1,2 Zákona o ochrane spotrebiteľa a či sa úver môže považovať za bezúročný a za bez poplatkov
tak ako to má na mysli ust.§ 11 ods.1 Zákona o ochrane spotrebiteľa.

13.Zobsahuspisuvyplýva,žetrestnéstíhaniebolozačatédňa11.10.2016arozsudokvovecinadobudol
právoplatnosť dňa 26.01.2017. Teda v tomto období tak ako súd prvej inštancie uviedol, po skončení
trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený
bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby pokračuje. Stále platí R 31/1974. Neplatná
zmluva bola uzavretá dňa 22.12.2015. Žalovanej bola toho istého dňa vyplatená suma 500,- Eur.

Trestné stíhanie začalo 11.10.2016 a spočívalo do právoplatnosti rozhodnutia, teda do 26.01.2017.
Žaloba bola podaná dňa 01.02.2018. 2-ročná premlčacia subjektívna doba na uplatnenie náhrady škody
začala plynúť dňa 23.12.2015, plynula do 10.10.2016, v čase od 10.10.2016 do 26.01.2017 (najskôr
do 29.12.2016 uvádza ako alternatívu súd prvej inštancie), táto premlčacia doba spočívala a následne
pokračovala do podania žaloby, teda do 01.02.2018. V danom prípade teda ešte neuplynuli dva roky,

pokiaľ by sme tieto doby spočítali. Súd prvej inštancie však tvrdí, že žalobca riadne nepokračoval v
uplatnenom nároku na náhradu škody a to z dôvodu, že napriek tomu, že 29.12.2016 po vyhlásení
rozhodnutia alebo 26.01.2017 po právoplatnosti rozsudku mal riadne pokračovať v uplatnenom nároku
a dobu, za ktorú bol nečinný nemožno považovať za primeranú, a preto takéto konanie, resp. nečinnosť
poškodeného nemožno považovať za riadne pokračovanie v konaní.

14. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie, tak ako uviedol vo svojom rozhodnutí a ako to
citoval odvolací súd vyššie, nestotožňuje. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.10.2016 vo veci začalo
trestné stíhanie na podnet žalobcu. Tento skutočne v tom čase mohol vedieť, že mu vznikla škoda a
kto za ňu zodpovedá, pretože si ju v trestnom konaní uplatnil. Najneskôr vtedy začala plynúť 2-ročná

subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody. Nárok si žalobca uplatnil na súde
dňa 01.02.2018, teda v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe. Ku škode malo dôjsť dňa 22.12.2015,
kedyvyplatilžalobcanazákladeneplatneuzavretejzmluvyžalovanejsumu500,-Eur.Dopodaniažaloby
dňa 01.02.2018 neuplynula ani 3-ročná objektívna premlčacia doba. Preto otázka, či žalobca riadne
pokračoval v uplatnenom nároku stráca v uvedenej veci právny význam. Uvedená otázka je dôležitá

vtedy, keď spočíva premlčacia doba v trestnom konaní dlhšiu dobu a žaloba nestihne podať žalobu v
subjektívnej 2-ročnej, prípadne objektívnej 3-ročnej premlčacej dobe.

15. Súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil, že nárok je premlčaný. Zároveň, ako už odvolací
súd uviedol vyššie, zaoberal sa aj otázkou bezúročnosti, bezpoplatkovosti úveru, pričom ani riadne

nevysvetlil prečo aj z týchto dôvodov bolo možné žalobu ako celok zamietnuť.

16. Súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalobu zamietol pre premlčanie nezaoberal sa už otázkou
naplnenia znakov zodpovednosti za škodu, tak ako ich popísal žalobca v odvolaní. Zároveň sa
nezaoberal ani otázkou, či chovanie žalovaného malo charakter úmyslu, tak ako to tiež namieta žalovaný

vo svojom odvolaní. Aj keď k tomu odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ nárok nie je premlčaný, ani v
3-ročnej dobe, je nad rámec predmetu sporu zaoberať sa otázkou 10-ročnej premlčacej doby.

17. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo

nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

18. Z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.19. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje

spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti

svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje stranám sporu posúdiť ako súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci
samej.

20. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k

nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

21. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobcovi aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je možné napraviť

v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods.1 písm.
b) C.s.p. rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

22. Úlohou súdu prvej inštancie bude sa riadne zaoberať uplatneným nárokom žalobcu na náhradu
škody, tak ako popísal odvolací súd vyššie, javí sa, že nárok nie je premlčaný. Súd prvej inštancie

zároveň svoje závery v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 220ods.2 C.s.p. riadne odôvodní.

23. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho
konania v zmysle ust.§ 396 ods.3 C.s.p.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.