Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/54/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7914212845
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7914212845.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň

JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobkyne: D. S., nar. XX.X.XXXX, bytom
P., X. XX, zastúpenej JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou, so sídlom vo Vranove nad Topľou,
Dobrianskeho 1651, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO:
35 807 598, o zaplatenie 1.028 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trebišov zo dňa 28. novembra 2019 sp.zn. 2C/192/2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 28.11.2019 č.k. 2C/192/2014 - 109.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 28.11.2019
č.k. 2C/192/2014 - 109 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1.028 € do 3 dní od dňa
právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Určil, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi
konania číslo zmluvy 900301540 bod 11 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou,
predstavujeneprijateľnúzmluvnúpodmienku(výrokII.).Priznalžalobkyni nároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 100 % proti žalovanému (výrok III.).

2. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 26.09.2011 zmluvu o
úvere č. 900301540, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.000 €, ktorý sa
žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 968 € t. j. zaviazala sa celkovo
zaplatiť čiastku 1.968 € v 12 splátkach po 164 €. Žalovaná prehlásila, že finančné prostriedky sú jej
poskytnuté na účel podnikania. Žalobkyňa titulom úverovej zmluvy zaplatila žalovanému celkovo 2.028
€, a to dňa 07.05.2012 sumu 328 €, dňa 04.06.2014 sumu 700 € a dňa 11.06.2014 sumu 1.000 €.

Listom zo dňa 17.02.2014 bolo žalobkyni oznámené, že žalovaný voči nej eviduje ešte záväzok vo
výške 5.236,83 €, ktorý je nutné uhradiť najneskôr do 5 dní od doručenia tohto oznámenia. Zo zmluvy
o úvere zistil, že v nej nie je uvedený údaj o výške úrokovej sadzby, ďalej údaj o výške RPMN, údaj o
priemernej hodnote RPMN, o dobe trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru. V zmysle bodu 11
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné 2/3
zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou. Z výpovede žalobkyne na pojednávaní súd zistil, že zmluvu uzatvorila so žalovaným tak, že

ho telefonicky kontaktovala a v priebehu dvoch dní sa stretla s jeho agentom, ktorému dala občiansky
preukaz a poskytla mu osobné údaje s tým, že zmluvu podpísala v Čiernej nad Tisou pri svojom aute. Na
zmluve boli uvedené len jej meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu
a adresa trvalého bydliska. Agent žalovaného jej odovzdal 1.000,- eur s tým, že následne jej zašle kópiuzmluvy, splátkový kalendár a ďalšie potrebné veci poštou. O tom, že je podnikateľka, vôbec nebola reč,
pričom mu jasne povedala, že peniaze potrebuje pre osobnú potrebu. Pri uzavretí zmluvy jej žalovaný
nič nevysvetlil a informácie o tom, že je živnostníčkou, pravdepodobne získal z internetu, nakoľko v tom

čase pracovala v Prvej stavebnej sporiteľni v Čiernej nad Tisou a na internetovej stránke boli uvedené jej
kompletné údaje aj s IČO-m, adresou a telefónnym číslom. Tvrdila, že všetky údaje týkajúce sa živnosti
boli doplnené do zmluvy, ktorá jej bola následne doručená poštou.

3. Právne posudzoval vec podľa ust. § 1, § 9 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy dňa 26.09.2011 (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.), podľa § 3,
§ 39, § 41, § 52, § 53, § 451, § 456, § 458 a § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a
námietku miestnej príslušnosti posudzoval podľa § 105 ods. 1 v spojení s ust. § 87 písm. f) O.s.p., ktorý
bol účinný v čase podania žaloby (26.08.2014).

4. Uzavrel, že zmluva o úvere, ktorú strany uzavreli, je zmluvou spotrebiteľskou, lebo žalobkyňa v
konaní preukázala, že pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo
inej obchodnej činnosti a úver si zobrala na súkromné účely, pre svoju osobnú potrebu. Konštatoval, že
len samotnú držbu oprávnenia na výkon živnostenskej činnosti nemožno bez ďalšieho spájať s účelom
úveru na výkon povolania alebo na podnikanie. Údaje o identifikačnom čísle na základe živnostenského

oprávnenia žalobkyne boli vpísané do vopred predtlačeného formulára zmluvy, tieto identifikačné údaje
sú pritom verejne prístupné aj na stránke živnostenského registra a takýto údaj možno do zmluvy
zakomponovať bez toho, aby dlžník toto oprávnenie veriteľovi fyzicky predložil. Žalovaný pritom v
konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy. Keďže súd
posúdil predmetný vzťah ako vzťah spotrebiteľský, následne sa vyporiadal so vznesenou námietkou

miestnejnepríslušnostiOkresnéhosúduTrebišovspoukazomnaustanovenie§87písm.f)O.s.p.tak,že
miestna príslušnosť bola daná na výber a popri všeobecnom súde žalovaného bol na konanie príslušný
aj súd, v obvode ktorého mala žalobkyňa ako spotrebiteľka bydlisko. K žalovaným tvrdenej prekážke res
iudicata, ktorú mal tvoriť rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. SR/18104/09 súd uviedol, že žalovaný
na preukázanie svojho tvrdenia predmetný rozhodcovský rozsudok nepredložil, pričom podľa spisovej

značky rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že sa nemohol vzťahovať na zmluvu uzavretú v roku 2011.
Následne súd skúmal, či zmluva o úvere má náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel
kzáveru,ževzmluvechýbaúdajoúrokovejsadzbeúveruvzmysle§9ods.2písm.i)citovanéhozákona,
údaj o RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona, doba trvania zmluvy a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona a údaj o priemernej

hodnote RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) citovaného zákona. S poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. a)
citovaného zákona preto dospel k záveru, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa
bola preto povinná zaplatiť žalovanému iba sumu, ktorú skutočne čerpala, t.j. 1.000,- eur a keďže
žalobkyňa žalovanému uhradila 2.028,- eur, vznikol jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
zmysle ust. § 451 a násl. Občianskeho zákonníka. Žalovaným vznesenú námietku premlčania považoval

za nedôvodnú, keďže začiatok plynutia dvojročnej subjektívne premlčacej doby v zmysle § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka splýva s okamihom úhrady tej - ktorej sumy, ktorú nad rámec skutočne
poskytnutých peňazí dlžník veriteľovi zaplatil, k čomu v prejednávanej veci došlo dňa 04.06.2014 a
11.06.2014. Prvú splátku totiž žalobkyňa uhradila 07.05.2012 vo výške 328 €, druhú splátku uhradila dňa
04.06.2014 vo výške 700 € a uhradením tejto splátky už zaplatila úver v celkovej výške 1000 € a tento

úver preplatila o 28 € a dňa 11.06.2014 zaplatila 1.000 €, teda preplatila úver o ďalších 1.000 €. Keďže
žaloba bola podaná na súd dňa 26.08.2014, bola podaná tak v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby, ako aj trojročnej objektívnej premlčacej doby.

5. Pokiaľ ide o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, v zmysle ktorej 2/3 dohodnutého poplatku za

poskytnutý úver mal predstavovať administratívny poplatok t.j. poplatok za vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, súd konštatoval, že neprijateľnosť
tejto zmluvnej podmienky už bola judikovaná rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/2/2015
zo dňa 11. marca 2015 a Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. apríla 2018 sp.zn. 10Co/96/2017. V
ostatne uvádzanom rozsudku Krajský súd v Prešove uviedol, že je za hranicou rozumného úsudku,

aby administratívny poplatok vo výške presahujúcej 50 % sumy poskytnutého úveru sledoval reálne
výdavky spojené s poskytnutím úveru. Za stavu, kedy spotrebiteľ v zmysle zmluvy je povinný zaplatiť
veriteľovi okrem úroku ešte aj administratívny poplatok v sume presahujúcej 50 % poskytnutého úveru,
je dôvodné dospieť k záveru, že tento administratívny poplatok v skutočnosti predstavuje odplatu zaposkytnutie úveru, a teda jeho podstata a účel je rovnaká, ako pri úroku. Zdôraznil, že aj odplata
podlieha súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Cena plnenia tak nie je vyňatá zo súdnej
kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly v zmysle §

53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval ďalej, že dojednanie o administratívnom poplatku je
vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti sa jedná
a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s
dobrými mravmi. Žalobca ako spotrebiteľ nebol s jeho podstatou oboznámený, poplatok nie je náležite
špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so

všetkou administratívou s tým spojenou. Poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého
úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou činnosťou.
Konštatoval preto, že zmluvná podmienka týkajúca sa určenia rozsahu administratívneho poplatku
vo výške 2/3 z celkového poplatku za úver nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na
neprimeranevysoképlnenie,apretojuvzmyslegenerálnejklauzulyuvedenejv§53ods.1Občianskeho

zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov je potrebné považovať za neprijateľnú a
s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatnú.

6. V prejednávanej veci išlo o totožný obsah zmluvnej podmienky, aj keď vyjadrený v čl. 11 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru a súd vychádzajúc z porovnania poskytnutého úveru 1.000 € a poplatku

968 €, z ktorého 2/3 mal prestavovať administratívny poplatok, dospel k záveru, že ide o zmluvnú
podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a preto o podmienku neprijateľnú a neplatnú z dôvodu rozporu s ust. § 39 OZ pre
obchádzanie zákona. Konštatoval, že poplatok dosahuje takmer výšku poskytnutého úveru a dojednanie
poplatku v takejto výške nemožno posúdiť inak, ako snahu žalovaného o obchádzanie zákona a

neúmerné navyšovanie poskytnutého úveru. V danom prípade išlo o plnenie výlučne vo finančnom
záujme dodávateľa, keďže došlo k spoplatneniu úkonov a služieb dodávateľa, ktorými sa spotrebiteľovi
neposkytuje skutočné protiplnenie.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods.
1, 2 CSP a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť rozsudok tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne.
Namietal procesnú neprípustnosť žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, keďže ide
o žalobu o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, ktorá je prípustná iba vtedy,
ak to vyplýva z osobitného predpisu. Určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky pritom nevyplýva
zo žiadneho osobitného predpisu a týmto nie je ani § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa. Nesúhlasil s posudzovaním žalobkyne ako spotrebiteľa, keďže úver jej bol poskytnutý na
účel podnikania. Žalobkyňa bola v zmluve označená svojím identifikačným číslom a ide teda o zmluvu
medzi dvoma podnikateľmi. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne
obohatil, keďže nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Zotrval
aj na vznesenej námietke premlčania.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu
trov odvolacieho konania. K prípustnosti žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky poukázala
na to, že v ust. § 137 CSP nie sú druhy žalôb určené taxatívne a v zmysle § 298 ods. 1 CSP môže
súd v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu určiť, že zmluvná podmienka v spotrebiteľskej

zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Zároveň možnosť podania tejto žaloby vyplýva aj z ust.
§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a tejto ochrany sa môže
domáhať na súde v zmysle § 3 ods. 5 cit. zákona. Poukázala na to, že s účinnosťou od 01.01.2018 zákon
č. 129/2010 Z.z. v ust. § 11 ods. 4 explicitne vymedzil, že spotrebiteľ sa môže na súde domáhať určenia

neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru. Poukázala tiež na to, že rovnaká zmluvná podmienka už bola judikovaná
ako neprijateľná napr. aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5Co/119/2013 z 21.08.2014 a
15Co/118/2015 zo dňa 12.07.2015, a teda žalovaný bol povinný zdržať sa používania tejto podmienky vzmluvách so spotrebiteľmi. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa nebola v tomto vzťahu spotrebiteľkou
uviedla, že žalovaný nepreukázal, že úver poskytol žalovanej na účel podnikania, a teda ide o zmluvu
spotrebiteľskú. Zmluva neobsahovala predpísané náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.,

v dôsledku čoho sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a za
tejto situácie žalobkyňa bola povinná vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Keďže však uhradila o 1.028,-
eur viac, vzniklo tak na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, a to plnením bez právneho dôvodu.
Zo všetkých týchto dôvodov navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

10. Žalovaný v replike zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní.

11. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrário v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

13. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. novembra 2020 o 09.45
hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia bolo zverejnené dňa 16. novembra 2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v
zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

15. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP t.j., súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

17. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť

alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

20. Súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. §

191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie,zozistenéhoskutkovéhostavuvyvodilajsprávnyprávnyzáver,rozsudoknáležiteodôvodnil
a neboli zistené ani vady procesných podmienok, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.21. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ust. §
11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy dňa 26.09.2011, a to z dôvodu chýbajúcich náležitostí úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm.
i), j), f) a y) tak, ako to podrobne uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, na
ktoré dôvody odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje a na tomto mieste ich neopakuje.

22. Vychádzajúc zo záveru, že úver poskytnutý žalobkyni je bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa bola

povinná zaplatiť iba istinu úveru vo výške 1.000,- eur, pričom však v skutočnosti uhradila žalovanému
2.028,- eur. Tým vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu 1.028,- eur
(2.028,- eur mínus 1.000,- eur) v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže plnenie nad
rozsah istiny je plnením z neplatného úkonu (neplatnosť zmluvy v časti dohody o úrokoch a poplatkoch).

23. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak zaviazal v zmysle ust. § 451 ods. 1 OZ

žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.028,- eur a nedôvodná je odvolacia
námietka žalovaného o nenaplnení žiadnej z foriem bezdôvodného obohatenia.

24. Súd prvej inštancie správne posúdil aj žalovanou vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú,
keď vychádzajúc z ust. § 107 ods. 1 OZ posudzoval začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej

doby v zmysle už ustálenej súdnej praxe od okamihu, kedy žalobkyňa uhradila sumy nad rámec
poskytnutého úveru žalovanému. K tomu došlo ohľadne sumy 28 € dňa 4.6.2014 a ohľadne sumy
1.000,- € dňa 11.6.2014, pričom žaloba bola podaná dňa 26.08.2014, a teda v rámci subjektívnej
dvojročnej i objektívnej trojročnej premlčacej doby (ktorá začala plynúť v zmysle § 107 ods. 2 OZ odo
dňa, keď k obohateniu došlo, t.j. ohľadne sumy 28,- eur dňa 04.06.2014 a ohľadom sumy 1.000,- eur

dňa 11.06.2014).

25. Nedôvodná je preto aj odvolacia námietka žalovaného, v zmysle ktorej žalobou uplatnený nárok je
premlčaný.

26. Nedôvodná je aj odvolacia námietka o nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ súd prvej
inštancie posudzoval daný vzťah ako vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z dôvodov, ako ich
podrobne uviedol súd prvej inštancie, žalobkyňa je v tomto právnom vzťahu spotrebiteľkou, pretože
samotné uvedie jej údajov do formulárovej zmluvy, týkajúcich sa jej živnostenského oprávnenia, bez
ďalšieho nemá za následok nespotrebiteľský charakter zmluvy. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že

úver potrebovala pre osobnú potrebu, pre súkromné účely a žalovaný v konaní neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie tej skutočnosti, že tento úver jej bol poskytnutý na podnikanie, resp. na výkon
zamestnania alebo povolania.

27. K námietke procesnej neprípustnosti žaloby o určenie neprijateľných zmluvných podmienok odvolací

súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. januára 2019 sp.zn. 6Cdo/127/2017,
v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je
určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. (s účinnosťou od 01.07.2016 v zmysle § 137 písm.
c) CSP), ale ide o osobitný druh žaloby, patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi
ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných

predpisoch (§ 53 ods. 1, 4, 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa). Uzavrel, že v prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať
naliehavý právny záujem.

28. Odvolací súd nemá dôvod odkloniť sa od tohto záveru, konštatuje prípustnosť žaloby o určenie

neprijateľných zmluvných podmienok, a teda nedôvodnosť aj tejto ostatnej odvolacej námietky
žalovaného.

29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 CSP potvrdil, vrátane výroku o

nároku na náhradu trov konania.

30.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárokna náhradu trov odvolacieho konania, a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy konania úspešnej žalobkyni
v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, a
to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).