Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/159/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112206804
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112206804.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: S. Z., nar. XX.XX.
XXXX, bytom Š. XX Y., zast. JUDr. Florián Karabinoš, advokát, so sídlom Romanova 4 Bratislava proti
žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813
11 Bratislava o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C 51/2012-155 zo dňa 24. februára 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdzuje.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.894,44

€ a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.139,88 €; vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Štátu
náhradu trov konania nepriznal.

1.1. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uznesením Okresného súdu Bratislava sp. zn. 3Nt 167/03 zo
dňa 31.10.2003 bol vzatý do väzby. Väzba začala zadržaním dňa 29.10.2003 o 06.15 hod. a bola
žalobcovi predlžená uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 848/04 zo dňa 13.08.2004

a to do dňa 29.12.2004 a opätovne uznesením sp. zn. Tp 1549/04 zo dňa 20.12.2004 a to do dňa
29.06.2005. Žalobca bol z väzby prepustený dňa 29.06.2005. Uznesením prokurátorky Okresnej
prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv 198/08-51 zo dňa 20.07.2009 bolo trestné stíhanie
voči žalobcovi zastavené. Žalobca sa podaním zo dňa 11.08.2011 domáhal predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR, bezúspešne. Žalobca sa domáhal náhrady
škody pozostávajúcej zo skutočnej škody vo výške 350,66 €, ktorá predstavovala náklady spojené s

obhajobou žalobcu v trestnom konaní v spojení s konaním a rozhodnutím o väzbe a zo sumy 296.279,70
€ titulomnáhradynemajetkovejujmyza20mesiacovbezdôvodnejväzby.Nasvojerozhodnutieaplikoval
ust. § 27 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov dôvodiac, že rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané pred
nadobudnutím účinnosti Zákona č. 514/2003 Z.z.. a preto posudzoval nárok podľa ustanovení zák. č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom a to § 5 ods. 1; § 9 ods. 1 veta prvá ; § 23 ; § 22 ods. 3 a dospel k záveru, že
nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 350,66 € uplatnený titulom nároku náhrady vynaložených
prostriedkov na obhajobu v súvislosti s väzbou je v dôsledku vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovaného premlčaný. Uznesenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom o zastavení trestného
stíhania žalobcu sp. zn. Pv 198/08-51 zo dňa 20.07.2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 15.08.2009.
Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. podaná

na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 11.08.2011.Jednoročná premlčacia doba podľa § 23 Zákona č.58/1969 Zb. uplynula dňom 15.08.2010, teda žaloba bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej
premlčacej doby.

1.2. Žalobca si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s vykonanou väzbou a to vo výške 30
násobku minimálnej výšky v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2011
do 31.12.2012 a to vo výške 296.279,70 €. Súd prvej inštancie tento nárok posúdil podľa čl.5 ods.
1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky čl.46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikoval ustálenú rozhodovaciu prax súdov (rozh.

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31. mája 2007) a priznal žalobcovi právo na
náhradu nemajetkovej ujmy, keďže bola daná zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu rozhodnutím
o väzbe nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol na základe rozhodnutia súdu
vo väzbe od 29.10.2003 do 29.06.2005 pričom trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne zastavené.
Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že z dôvodu rozhodnutia o predlžení väzby žalobcu uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 848/04 zo dňa 13.08.2004 a sp. zn. Tp 1549/04 zo dňa

20.12.2004 je potrebné aplikovať na prejednávanú vec zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko k vydaniu
rozhodnutí o predlžení väzby došlo za jeho účinnosti, a ako také nezakladá samotný vznik nároku, je
významné len z hľadiska trvania väzby. K vydaniu rozhodnutia o vzatí do väzby došlo pred účinnosťou
zákona č. 514/2003 Z.z. t.j. pred 01.07.2004 a teda súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č.
58/1969 Zb.. Žalobcovi priznal nemajetkovú ujmy vo výške 9.894,44 €. Pri stanovení výšky nemajetkovej

ujmy vychádzal z kritérií § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa, ktorého výška nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny
rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Súd prvej inštancie priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 9.894,44 €, sumy, ktorá predstavuje náhradu za väzbu za 62 dní v roku 2002

v sume 926,90 € (14,95 € x 62 dní), za 366 dní v roku 2003 v sume 5.815,74 € (15,89 € x 366 dní), za 180
dní v roku 2004 v sume 3.151,80 € (17,51 € x 180 dní). Ďalej uviedol, že zmyslom náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným
vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom, ktorý
môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Je nepochybné, že výkon väzby v dôsledku, ktorého sa

žalobca náhrady nemajetkovej ujmy domáhal, predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca
a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného života, do jeho
cti a dobrej povesti a je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom
17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a
rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2

Ústavy SR. Prihliadol na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov, ktoré vznikli
žalobcovi v súkromnom a spoločenskom živote. Výkonom väzby u žalobcu došlo k obmedzeniu jeho
súkromného a rodinného života, k odčleneniu žalobcu od jeho najbližších a táto skutočnosť neodvratne
zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby v

rozsahu608dníbolžalobcaobmedzovanývosvojompohybe,vkontaktesblízkymiosobamiaznámymi.
Náhradu nemajetkovej ujmy súd priznal žalobcovi v základnej výške, ktorú si žalobca uplatnil t.j. bez
jej zvýšenia o 30 násobok, keď podľa názoru súdu prvej inštancie neboli dané dôvody na zvýšenie
základnéhožalobcomuplatnenéhozvýšeniaodškodnenia,keďžežalobcatvrdenia,ktorýmiodôvodňoval
30 násobné zvýšenie základného výšky nemajetkovej ujmy v konaní nepreukázal. Práve naopak, bolo

preukázané, že väzba nespôsobila rozpad manželstva. Dôvodom rozvodu bola skutočnosť, že žalobca
bývalú manželku pred uzavretím manželstva podviedol a skutočnosť, že po prepustení z väzby netrávil
čas s rodinou. Vzťah žalobcu s jeho maloletým synom nie je vyhovujúci resp. nie je žiadny, pretože
žalobca sa so synom z vlastného rozhodnutia nekontaktuje, nestretáva a to i napriek tomu, že maloletý
syn by o stretávanie s otcom mal záujem. Po návrate z väzby žalobca pokračoval v práci taxikára teda

v práci, ktorú vykonával i pred vzatím do väzby. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že výkon väzby nebol
prispôsobený jeho zdravotnému stavu žiadnym spôsobom nepreukázal.
1.3. Žalovaný vzniesol námietku premlčania i vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy, na námietku ktorú súd prvej inštancie neprihliadol. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla v
súvislosti so vzatím do väzby teda v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý však náhradu

nemajetkovej ujmy ako náhradu škody neupravoval. Podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. právo na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak
bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený pričom škodou sa
rozumela výhradne majetková ujma (skutočná škoda a ušlý zisk) a nie nemajetková ujma. Premlčanienároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy potom nie je možné posudzovať podľa § 23 zákona č.
58/1969 Zb.,ale premlčanie nároku je potrebné posúdiť v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka, podľa ktorých je premlčacia doba tri roky. Súd neposudzoval premlčanie ani podľa § 106

ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa, ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa,
kedy se poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a to i napriek tomu, že uplatnený nárok
nanáhraduškodymámajetkovúpovahuatozdôvodu,že úspešnéuplatnenienárokunanáhraduškody
je podmienené zastavením trestného stíhania a k tomu môže dôjsť až po uplynutí subjektívnej lehoty
stanovenej v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznesenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad

Váhom o zastavení trestného stíhania navrhovateľa sp. zn. Pv 198/08-51 zo dňa 20.07.2009 nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.08.2009 a teda premlčacia doba uplynula dňa 15.08.2012, žaloba bola podaná
na súd dňa 05.03.2012 a teda včas.
1.4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a priznal
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.139,88 € .

1.5. V priebehu konania bola zo štátnych finančných prostriedkov uhradená sumy vo výške 13,90
€ titulom svedočného pre svedkyňu W. Z.. Súd o priznaní svedočného rozhodol uznesením č.k. 16C
51/2012-139 zo dňa 9. decembra 2013. Trovy svedočného, ktoré štát hradil sú trovami konania (§ 137
Občianskeho súdneho poriadku), ale podľa § 148 Občianskeho súdneho poriadku nemá štát právo na
ich náhradu proti účastníkovi, ktorý je v konaní od súdnych poplatkov oslobodený. Žalovaný je osobne

oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a preto mu súd nemohol uložiť povinnosť zaplatiť štátu trovy
konania, ktoré znášal.

2. Rozsudok vo vyhovujúcej časti odvolaním napadla žalovaná, vytýkajúc súdu prvej inštancie, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pretože na základe vykonaných dôkazov
dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a žalovanej bola odňatá možnosť konať
pred súdom. V prvom rade vytkol súdu prvej inštancie absenciu splnenia požiadavky predpokladanej v
§ 157 ods. 2 O.s.p. a to na riadne odôvodnenie rozsudku. Zdôraznil, že tak, ako na spôsob a rozsah
náhrady pri rozhodovaní o nárokoch o náhradu škody sa podľa zákl. č. 58/69 Zb. generálne subsidiárne

uplatňuje § 442 nasl. Občianskeho zákonníka, je v prípadoch rozhodovania o nárokoch na náhradu
škody vyplývajúcich z vadného pozbavenia osobnej spôsobilosti možné rovnako subsidiárne použiť pre
spôsobarozsahnáhradyčl.5ods.5Dohovoru.Ajvprípadesubsidiárnehopoužitiačl.5ods.5Dohovoru
je však základ nároku daný ust. zák. č. 58/1969 Zb. a to vrátane ustanovení o podmienkach premlčania
nároku, ktoré sa na neho v celom rozsahu vzťahujú, teda tak ako sa v zmysle § 23 zák. č. 58/1969 Zb.

v lehote 1 roka od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia premlčuje nárok na náhradu skutočnej
škody ušlého zisku a všetkých iných nárokov, ktoré je možné titulom rozhodnutia o väzbe uplatniť
sa subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka premlčuje sa v rovnakej lehote i nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý je uplatnený za subsidiárneho použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru.
Neobstojí preto záver súdu, že vzhľadom na to, že zákon č. 58/69 Zb. nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy ako súčasť náhrady škody neupravuje tak, na tento sa ustanovenia zákona upravujúce otázku
premlčania nároku nevzťahujú. Súd prvej inštancie výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy stanovil
„s prihliadnutím na osobu žalobcu jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije, pracuje na závažnosť
vzniknutej ujmy na okolnosti, za ktorých k nej došlo na závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom
živote žalobcovi“. Odhliadnuc od skutočností, že ide o vymenovanie kritérií pre posúdenie o určenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého aplikácia nie je
vzhľadom na posúdenie veci podľa iného právneho predpisu namieste, ide o všeobecné konštatovanie
bez konkrétneho pomenovania a označenia následkov, ktoré mali byť žalobcovi v dôsledku rozhodnutia
o väzbe spôsobené a ktoré by boli tak závažného charakteru, že na ich odškodnenie je potrebné priznať
náhradu nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie také preto nemožno považovať za presvedčivé založené

na výsledkoch vykonaného dokazovania. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne
rozhodnutie zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že je vylúčené, aby sa nárok, ktorý nie

je upravený zák. č. 58/69 Zb. mohol premlčať podľa zásad upravených v tomto zákone, keďže zákon
č. 58/69 Zb. nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, vyplýva nárok výlučne z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a je nutné aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu tri roky
podľa § 101 Obč. zákonníka, a to aj na základe použitia § 20 zák. č. 58/69 Zb., ktorý stanovuje, že pokiaľnie je ustanovené inak spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Žalovaný účelovo stotožňuje pojem náhrady škody s pojmom odškodnenie a tak vytvára omyl v tom, že
pojem náhrada nemajetkovej ujmy je súčasťou rozsahu pojmu náhrady škody. Žalovaný v ostávajúcej

časti odkázal na právnu vetu rozsudku NS SR č. 13/2009 Zb., že „nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy treba posudzovať aj v súvislosti z čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ľudských práv, i keď nárok
na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb.“. Vo zvyšnej časti rozsiahleho
vyjadrenia k odvolaniu sa žalovaný venoval súhrnu judikatúry NS ČR, NS SR ako aj Ústavného súdu ČR
ktorá z väčšej časti nesmeruje k relevantným odvolacím námietkam žalovaného, ale je akýmsi zhrnutím

prijatýchprávnychzáverovsúdovvšetkýchinštanciitýkajúcichsaproblematikynáhradyškodyatonielen
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Rozsudok
súdu prvej inštancie žiadal v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu
trov konania.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 26. januára 2017 sp.
zn. 9 Co 489/2014 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej napadnutej časti zmenil tak,

že žalobu zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd mal za to, že súd
prvej inštancie správne ustálil, že právny predpis, podľa ktorého je potrebné posudzovať nárok žalobcu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Nesúhlasil s
právnym názorom súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v otázke premlčania

bolo potrebné posúdiť v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zastal
názor, že v prípade nárokov na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ustanovenia § 22
a § 23 dostatočne upravujú začiatok, dĺžku a plynutie premlčacej lehoty a to bez ohľadu na to, či si
poškodený ako odškodnenie uplatní náhradu skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradu nemajetkovej

ujmy. Pokiaľ je teda premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe zákonom
o zodpovednosti za škodu takto upravené, nie sú podľa odvolacieho súdu splnené predpoklady na
aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko zákon č. 58/1996 Zb. je vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku lex specialis. V zmysle uvedeného mal odvolací súd za to, že jednoročná
premlčacia doba podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. uplynula dňom 15. augusta 2010, a teda právo

na náhradu škody (a je bezpredmetné, či ide o náhradu skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradu
nemajetkovej ujmy) je premlčané, pretože žalobca podal žalobu na súd až dňa 5. marca 2012.
6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Žalobca za podstatu nesprávnosti
právnych záverov odvolacieho súdu považoval nesprávne posúdenie odvolacím súdom, keď na nárok
žalobcu spočívajúci v náhrade nemajetkovej ujmy nesprávne aplikoval špeciálnu právnu úpravu o

premlčaní obsiahnutú v § 23 zákona č. 58/1969 Zb. namiesto všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka o premlčaní.
7. Najvyšší súd ako súd dovolací rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2017 sp. zn.
9 Co 489/2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže odvolací súd predmetnú právnu otázku
premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nesprávne právne posúdil. Dovolací vyslovil,

že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa mal posudzovať vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu; uznesením o zastavení trestného
stíhania (právoplatným 15. augusta 2009) došlo k nezákonnosti väzby vykonanej žalobcom; nasledujúci
deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, t. j. 19. augusta 2009 začala plynúť trojročná

premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr 19. augusta 2012; žaloba bola súdu prvej inštancie doručená
5. marca 2012, teda pred uplynutím premlčacej doby.

8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom preskúmal a prejednal vec
v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods 1. C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok

bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie správne ustálil, že právny predpis podľa ktorého je potrebné posudzovať nárok
žalobcunanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,resp.nesprávnymúradnýmpostupom

je zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnymúradnýmpostupomatospoukazomnaustanovenie§27ods.1a2Zákonač.514/2003Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, dôvodiac,
že rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z..Rovnako správne postupoval pri posúdení nároku podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov (rozh.
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31. mája 2007) , keďže bola daná zodpovednosť
štátu za spôsobenú škodu rozhodnutím o väzbe nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané, že

žalobca bol na základe rozhodnutia súdu vo väzbe pričom trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne
zastavené.

10. Na podklade takéhoto posúdenia veci v dôsledku žalovaným vznesenej námietky premlčania
rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu skutočnej škody - trov obhajoby je v zmysle § 23 cit.zák.

premlčaný, na rozdiel od náhrady nemajetkovej ujmy. Dôvodil, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy ako súčasť náhrady škody neupravuje, preto sa ustanovenia zákona
upravujúce otázku premlčania nároku nevzťahujú a premlčanie nároku je potrebné posúdiť v zmysle
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.

10.1. SprávnosťprijatéhozáverusúduprvejinštančneoaplikáciívšeobecnýchustanoveníObčianskeho
zákonníka v otázke premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podporil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 2Cdo 142/2017 zo dňa 31. júla 2018, ktorý v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol odkázal na právne závery uvedené v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. júna 2018 sp. zn. 3 Cdo 191/2017, že nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka. Z § 5 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu
trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Keďže zákon č. 58/1969 Zb. vo
svojich ustanoveniach nedefinuje právny pojem „škoda“, je potrebné podľa § 20 zákona č. 58/1969

Zb. subsidiárne vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Vo všeobecnosti sa v
rovine právnej teórie a praxe považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného.
Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného,
oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Za ušlý zisk sa považuje

ušlý majetkový prospech spočívajúci v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť
škodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemajetková ujma neodškodňuje, s výnimkou
škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie (§ 442 ods. 2 Občiansky zákonník) a pri
odškodnení bolesti poškodeného a sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví (§ 444

Občianskeho zákonníka). Nárok na náhradu škody za väzbu zaručuje nielen vnútroštátna právna
úprava - zákon č. 58/1969 Zb., vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj článok 5 ods. 5 Dohovoru. V zmysle tohto
článku Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý kto bol obeťou zatknutia

alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva
na odškodnenie je porušenie práva niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že
pozbavenie osobnej slobody bolo v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom tohto nároku je
vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva sa škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie škoda materiálna, tak i

nemateriálna“.

10.3. Vzhľadom na vyslovený právny záver dovolacieho súdu v uznesení sp.zn. 2Cdo 142/2017 zo
dňa 31. júla 2018, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 455 C.s.p.) v otázke premlčania nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné uzavrieť, že zákon č. 58/1969 Zb. obsahuje v § 23

osobitnú, špeciálnu (vo vzťahu k Občianskemu zákonníku) právnu úpravu premlčania, podľa ktorej sa
právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste premlčí za rok odo dňa, keď
nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest
alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k zákonu č.
58/1969 Zb.) právnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba je trojročná a plynie odo

dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
10.4. Z vyššie uvedeného záväzného právneho názoru dovolacieho súdu teda vyplýva, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy sa posudzuje o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka; premlčacia doba začína plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy došlo kneoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Osobitná právna úprava premlčania nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej „nezákonnou“ väzbou nie upravená v zákone č. 58/1969 Zb.
a neupravuje ju ani Dohovor. Preto sa ako nevyhnutné javí (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.) subsidiárne

použitie § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je zároveň podľa jeho ustanovenia § 853 subsidiárnym
predpisom na občianskoprávne vzťahy, pokiaľ tieto nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným
zákonom, pričom tieto sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú tieto vzťahy obsahom
aj účelom im najbližšie.
10.5. Vzhľadom na vyššie uvedené teda v danom prípade uznesením o zastavení trestného stíhania

(právoplatným 15. augusta 2009) došlo k nezákonnosti väzby vykonanej žalobcom; nasledujúci deň po
nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, t. j. 19. augusta 2009 začala plynúť trojročná premlčacia
doba, ktorá uplynula najneskôr 19. augusta 2012; žaloba bola súdu prvej inštancie doručená 5. marca
2012, teda pred uplynutím premlčacej doby. Ak teda súd prvej inštancie na žalovaným vznesenú
námietku premlčania vo vzťahu k nemajetkovej ujme neprihliadol bol jeho záver vecne správny.
11.Vprípadepriznanejnáhradynemajetkovejujmy,ktorúsižalobcauplatňovalvsúvislostisjehoväzbou

(táto trvala od 29.10.2003 do 29.06.2005) súd prvej inštancie rovnako správne posúdil nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru i keď nárok na
odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to s poukazom na NS SR z 31.
5. 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005 (uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. R 13/2009), rozsudok NS SR z 21.6.2018 sp. zn. 3 Cdo 191/2017.

12.1. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
stanovil „s prihliadnutím na osobu žalobcu jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije, pracuje na
závažnosť vzniknutej ujmy na okolnosti, za ktorých k nej došlo na závažnosť následkov, ktoré vznikli
v súkromnom živote žalobcovi“. Ďalej namietal, že ide o vymenovanie kritérií pre posúdenie o určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvedených v § 17 ods. 3,4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého aplikácia

nie je vzhľadom na posúdenie veci podľa iného právneho predpisu namieste, že ide o všeobecné
konštatovanie bez konkrétneho pomenovania a označenia následkov, a takéto rozhodnutie nie je
presvedčivé.
12.2. Čiastočne dôvodná námietka žalovaného, že aplikácia § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., nie je
vzhľadom na posúdenie veci podľa iného právneho predpisu namieste, nie je sama o sebe spôsobilá

ovplyvniť dôvodnosť nároku žalobcu (za splnenia ďalších zákonných predpokladov).
12.3. Z priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri určení
rozsahu odškodnenia žalobcu za obmedzenie osobnej slobody výkonom väzby je potrebné vychádzať
z takých kritérií ako je napr. povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody, následky
v osobnej sfére poškodenej osoby. Tieto kritériá je potrebné hodnotiť tak vo vzťahu k okolnostiach

prejednávanej veci (osobe žalobcu, charakteru trestnej veci, dôsledkov vo sfére žalobcu a ďalšie). S
prihliadnutím aj na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky, súdov okolitých krajín a najmä
Európskeho súdu pre ľudské práva, je možné konštatovať, že každý štát si sám upravuje podmienky a
kritériá priznávania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to vzhľadom na spoločenské, ekonomické
a právne podmienky toho ktorého štátu. Napr. v rozsudku ESĽP Shillyayev proti Rusku, sťažnosť č.

XXXX/XX, za rozhodujúce pri posúdení výšky odškodnenia podľa čl. 5 Dohovoru boli kritéria - povaha
trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére sťažovateľa,
pričom odškodnenie ruskými orgánmi sťažovateľa vo výške 2.700,-€ považoval ESĽP za nedostatočné.
Ďalej podľa rozsudku veľkého senátu ESĽP z 28.05.2002, o veci Stafford proti Spojenému Kráľovstvu,
sťažnosť č. 46295/99, z dôvodu porušenia čl. 5 ods. 1 Dohovoru za to, že bola obmedzená osobná

sloboda sťažovateľa po dobu 17 mesiacov a 22 dní (celkom 532 dní), bolo priznané odškodnenie
vo výške 16.500 €. V poslednej dobe je snaha štátov pri odškodňovaní sťažovateľov za obmedzenie
osobnej slobody výkonom väzby vychádzať zo sadzby stanovenej za 1 deň výkonu väzby. ESĽP
však neposkytuje žiadne pevné pravidlá, ani referenčný rámec čo do výšky peňažného odškodnenia.
Odvolací súd poukazuje aj nato, že pri určení rozsahu odškodnenia je potrebné prihliadnuť aj na rozsah

odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach ako to konštatoval aj Najvyšší súd SR
v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp.zn. 6 Cdo 37/2012, v ktorom rozhodnutí dovolací súd poukázal na
nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp.zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla
2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. Vychádzajúc tak zo spoločenských a ekonomických
podmienok Slovenskej republiky (napr. výšky životnej úrovne), v porovnaní s rozhodovacou praxou

Európskeho súdu pre ľudské práva, a aj vzhľadom na neskoršie rozhodnutia súdov Slovenskej republiky
odvolací súd má zato, že podobne ako sa ustálila súdna prax v Českej republike, je dôvodné predbežne
ustáliť sadzbu stanovenú za 1 deň výkonu väzby v rozsahu od 20,-€ do 60,- €. V tomto rozmedzí bypotom bolo dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj v danej prejednávanej veci, vychádzajúc z
okolností prejednávanej veci.
12.4. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania bolo zistené, že obmedzenie osobnej slobody

žalobcu výkonom väzby trvalo celkom 608 dní, že k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu došlo v
krátkom časovom období po uzavretí manželstva ( toto bolo uzavreté dňa 28.6.2033), v období jeho
väzby sa mu dňa XX.XX.XXXX narodil syn S. a samotným výkonom väzby došlo nepochybne k
výraznému obmedzeniu súkromného a rodinného života väzobne stíhanej osoby, k jej odčleneniu od
najbližších a tým aj k neodvratnému zásahu do jej citového a intímneho života. Ďalej bolo potrebné

pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zohľadniť aj skutočnosť, že vzatie do väzby bolo mediálne
prezentované v širšom okolí (Denník Nový Čas zo dňa 30.10.2003). Súd prvej inštancie nesprávne
aplikujúc ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.12.2012
(keďže vec bolo potrebné posudzovať podľa zák.č. 58/1969 Zb.) stanovil nižšiu sadzbu za 1 deň výkonu
väzby, ktorú by bolo možné podľa názoru odvolacieho súdu priznať aj vo vyššej výške (pozri odsek
12.3.). Vychádzal zo sadzby vo výške 14,95 € za predchádzajúci kalendárny rok 2002, vo výške 15,89 €

za predchádzajúci kalendárny 2003, vo výške 17,51 € za predchádzajúci kalendárny rok 2004. Odvolací
súd však nemôže výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy korigovať, keďže zamietajúci výrok nebol
žalobcom napadnutý a odvolací súd ho v zmysle zásady zákazu reformatio in peius nemohol zmeniť
v neprospech žalovanej - odvolateľa.
13. Hodnotiac kľúčové námietky žalovaného prezentované v odvolaní dospel odvolací súd k záveru,

že ak súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 9.894,44€, ktorá predstavuje
náhradu za väzbu za 62 dní v roku 2003 v sume 926,90 € (14,95 € x 62 dní), za 366 dní v roku 2004 v
sume 5.815,74 € (15,89 € x 366 dní), za 180 dní v roku 2005v sume 3.151,80 € (x 180 dní) je potrebné
rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.894,44€
v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

14. O náhrade trov odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 , § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu
žalovaného nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom
a dovolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď o
výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).