Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/90/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3021200345
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3021200345.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AlenyRadičovejačlenovsenátu

JUDr.RastislavaDlugoša,PhD.aJUDr.JozefaŠuleka,vprávnejvecižalobcu:EVITAINTERNATIONAL,
s.r.o., so sídlom Odbojárov 456, 955 88 Tovarníky, IČO: 31 343 066, právne zastúpeného: Highgate
Law & Tax, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingová 5, 811 09 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto,
IČO: 51 477 262, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101444184/2021 zo dňa 9. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 12.10.2021
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj
ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len
„správcadane“)č.100615225/2021zodňa15.04.2021(ďalejajako„prvostupňovérozhodnutie“),ktorým
bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume
3.000,00 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2015.

2. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci
žalovanému z dôvodov nesprávneho zistenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia,
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že správca dane
na základe vykonanej daňovej kontroly mu

v rozhodnutí nepriznal nárok na odpočet DPH vo výške 3.000,00 eur v súvislosti
s faktúrou č. XXXXXXXXX od spoločnosti O.., F. (ďalej len „O.s. r. o.“) v celkovej sume 18.000,00 eur.
Predmetné dodanie súviselo so Zmluvou
o zabezpečení reklamných služieb zo dňa 07.07.2015 v súvislosti s podujatím s názvom U. Y.. Na
základe zmluvy, súčasťou spolupráce mala byť prezentácia obchodného mena a loga žalobcu ako
reklamného partnera podujatia U. Y. v reklamných spotoch v televízii, na billboardoch, podsvietených
nosičoch reklamy (CLV) a pod. Správca dane a žalovaný predmetné dodanie nepovažujú za dodania

spôsobilé založiť nárok žalobcu na odpočet DPH, a to z dôvodu, že pri predmetných dodaniach nejde
o reklamu, ale o sponzoring, ktorý sám o sebe nie je predmetom dane z pridanej hodnoty, nevzniká pri
jeho poskytnutí daňová povinnosť
v súvislosti s DPH a preto nemôže vzniknúť ani právo na odpočítanie dane.3. Žalobca mal za to, že k posúdeniu dodania správca dane aj žalovaný, dospeli na základe nesprávneho
vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko sa pri

posudzovaní predmetného dodania obmedzili iba na subjektívne posúdenie dodania ako nespôsobilého
privodiť žalobcovi zdaniteľný príjem, bez ohľadu na širší koncept reklamy ako takej a bez ohradu
na aktuálne podmienky ekonomického a trhového prostredia. Žalovaný nepovažoval obsah dodania
za dostatočne agresívny na to, aby naplnil definíciu reklamy. Predmetné dodanie preto posúdil ako
sponzoring, napriek tomu, že je uvedené kategorizovanie predmetného dodania

v zjavnom faktickom a vecnom rozpore so skutkovým stavom, ako aj so zámerom žalobcu vyjadreným
v zmluve. V súvislosti s posúdením predmetného dodania žalovaný opomína názor Najvyššieho súdu
SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/64/2016 konštatoval, že: „Pri hodnotení otázky povahy prijatých
reklamných činností o ich použitia no podnikanie (vlastné zdaniteľné obchody) žalobcu je treba vziať s
pomocou prípustnej analógie do úvahy predovšetkým legálnu definíciu reklamy, zo ktorú so považuje
„predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace

s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu:
pričom produktom sú tovary, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie
pôvodu výrobkov o iné právo o záväzky súvisiace 5 podnikaním“ (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č.
147/2001 Z. z. o reklame a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)“. Z vyššie uvedenej definície tak

vyplýva, že prezentácia loga alebo obchodného mena je reklamou, keďže ide o prezentáciu/oznámenie
súvisiacu s zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkt na trhu (t. j. logo alebo obchodné meno).
Žalobca poukázal na to, že žalovaný tento názor Najvyššieho súdu SR opomína napriek tomu,
že sám konštatoval, že sponzorstvo slúži skôr k propagácií firmy. Ak propagácia firmy je podľa
tohto názoru Najvyššieho súdu SR reklamnou činnosťou a podľa názoru žalovaného ide o akési

sponzorstvo (sponzoring), tak z toho jednoznačne vyplýva, že sponzorstvo (sponzoring) môže za
určitých okolností napĺňať znaky reklamnej činnosti a teda nejde o dve izolované množiny, ale sčasti
vzájomne prekrývajúce. Uvedený rozpor posúdenia skutkového stavu správcom dane
s názorom Najvyššieho súdu SR vyjadril žalobca už v odvolaní, na čo však žalovaný reagoval svojim
subjektívnym názorom, že „základným účelom prezentácie loga platiteľa na takýchto podujatiach malo

byť podľa názoru správcu dane vytvorenie resp. udržanie si dobrého mena, prípadne podpora podujatia,
čo je naplnením definície sponzoringu.“

4. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný na strane 11 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „Platiteľ
podujatie U. Y. finančne podporil, t. j. sponzoroval a preto bol uvedený na reklamných materiáloch ako

reklamnýpartner.“Zuvedenéhojezrejmé,žežalovanýstaviasvojuargumentáciuvovzťahukposúdeniu
predmetných dodaní ako sponzoringu na základe subjektívneho názoru, možného účelu predmetného
dodania, ktorý nie je v súlade so skutočným stavom preukázaným žalobcom. Žalobcovi nie je zrejmé,
na základe akých dôkazov dospel žalovaný k názoru, že logo žalobcu bolo na reklamných materiáloch
uvedené z dôvodu, že podujatie finančnej podporil. Žalovaný

v tejto súvislosti míňa elementárnu logiku, príčinnú súvislosť a základný princíp spolupráce, ktorým, ako
je preukázané, bola kúpa reklamného priestoru žalobcom
a zaplatenie odplaty. Žalobca ďalej namietal záver žalovaného, že žalobca nie je natoľko verejnosti
známy, aby jeho logo evokovalo vo verejnosti automatické prepojenie na jeho výrobky. Bez informácie,
predajom akého tovaru sa žalobca zaoberá, si verejnosť nemá možnosť vzhliadnutím loga uvedomiť, že

sa jedná o predajcu kozmetiky. Všeobecná vedomosť verejnosti o existencii tej-ktorej obchodnej značky
však nesmie byť jediným ani rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho, či v predmetnom prípade
ide o reklamu alebo akýsi sponzoring. To, že všeobecná verejnosť alebo konkrétny jednotlivec nemá
vedomosť o existencii obchodnej značky žalobcu neznamená, že za konkrétnych podmienok a pred
konkrétnym publikom nemôže zobrazenie loga žalobcu plniť účel reklamy. Koniec koncov, ako inak sa

má žalobca dostať do povedomia všeobecnej verejnosti, než prostredníctvom reklamy. Okrem toho na
spoločenskejudalosti,naktorejdošlokpredmetnémudodaniu,sazúčastniliajobchodnípartnerižalobcu
ako jedna
z hlavných cieľových skupín, na ktorých bola reklama zameraná. Je teda logické
a nepochybné, že po vzhliadnutí reklamy obchodnými partnermi žalobcu došlo

k naplneniu účelu a zmyslu reklamy, keďže pri týchto jednotlivcoch malo a mohlo dôjsť k spojeniu
obchodného mena a loga žalobcu s jeho podnikateľskou činnosťou. Žalobca mal za to, že predmetné
dodania majú potenciál vyvolať v ich adresátoch pocit serióznosti a etablovanosti žalobcu akoobchodného partnera aj u širšej verejnosti ako sú priamo obchodní partneri, ktorí sa podujatia U. Y.
zúčastnili.

5. Žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí nereagoval na to, že cieľovou skupinou reklamy boli
obchodní partneri, ktorí sa podujatia zúčastnili. Podľa žalobcu nie je možné vnímať uvedenia loga alebo
obchodného mena striktne iba v kontexte daného miesta
a času a izolovane od širšieho kontextu reklamných a marketingových služieb. Efekty zverejnenia loga
alebo obchodného mena v súvislosti s nejakou spoločenskou udalosťou ako je U. Y. sú doprovodom

pre obchodnú a reklamnú stratégiu žalobcu, prispievajú k jeho etablovanosti a majú jasný potenciál
podnecovaťpotenciálnychaleboexistujúcichobchodnýchpartnerovžalobcuuskutočniťsnímzdaniteľné
plnenie. Podľa žalobcu úlohou správcu dane je skôr posúdiť, či je takáto forma prezentácie podnikateľa
objektívne spôsobilá mať pozitívny vplyv na predaj tovarov a služieb podnikateľa. Správca dane by
nemal odoprieť právo na odpočet DPH
v situáciách, kedy tento potenciál je, pri racionálnom nazeraní, objektívne prítomný

a opačne. Správca dane by mohol odoprieť právo na odpočet DPH, ak konanie podnikateľa pri svojej
propagácií je zjavne iracionálne alebo zjavne slúži iným ako komerčným dôvodom. Žalobca nesúhlasil
so záverom žalovaného, že nepreukázal to, že na základe reklamy získal jej objednávateľ nových
zákazníkov a poukázal na to, že rovnako efektívne totiž môže reklama pôsobiť aj voči existujúcim
odberateľom.

V súvislosti s predmetným dodaním sa existujúci odberatelia aj zúčastnili predmetného podujatia. A
práve prepojenie tohto podujatia s menom žalobcu mohlo vytvoriť pozitívny vnem u týchto existujúcich
odberateľov, ktorý sa mohol prejaviť v zdaniteľné plnenia na výstupe. Účelom reklamy je tak, okrem
iného získať nové zákazky, a to bez ohradu na to, či u existujúcich alebo nových klientov a bez ohľadu
na to kedy. Žalobca opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/64/2016 a v

ňom uvedené závery.

6. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril a navrhol, aby súd žalobu zamietol ako
nedôvodnú, pričom uviedol, že naďalej v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach a záveroch uvedených
v napadnutom rozhodnutí, a teda, že napadnuté rozhodnutie ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové

rozhodnutie správcu dane, sú vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. V danom prípade správca
dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len
z daňových dokladov predložených žalobcom, ale za týmto účelom vykonal dokazovanie na zistenie,
či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Správca dane vykonal dokazovanie, ktoré
dôvodnespochybnilouplatnenieodpočítaniadanezozdaniteľnýchobchodovoddodávateľaO.Žalovaný

v súvislosti
s posúdením predmetného dodania uvádza, že z dôkazov predložených žalobcom, ako aj dôkazov
dostupných na internete, týkajúcich sa U. Y., nie je ani jednoznačne zrejmé, že na reklamných
materiáloch podujatia bolo umiestnené logo „W., teda tam nebol umiestnený žiadny odkaz na službu,
výrobok a iný výkon vyrábaný priamo alebo nepriamo distribuovaný platiteľom. Z uvedeného vyplýva,

že divák, účastník kultúrneho podujatia, dostal len informáciu o existencii podnikateľského subjektu a
o skutočnosti, že tento podporil kultúrne podujatie. Nedostal informáciu o výrobkoch, činnosti, cenách
atď. Informácia v podobe loga má len informatívny charakter, logo žalobcu samo o sebe nemôže
napĺňať podstatu reklamy. Účelom informácie v podobe loga nie je podpora predaja a nákupu. Adresát
informáciu, ktorá spočíva len v uvedení loga prípadne obchodného názvu uvedeného na nosičoch

propagujúcich „U. Y.“ sa nedozvie ani len základnú informáciu, čím sa žalobca zaoberá, aký tovar a
služby ponúka.

7. Žalovaný konštatoval, že z vykonaného dokazovania správcu dane vyplýva, že žalobca podporoval
sponzorskými príspevkami kultúrne podujatia „U. Y.“. Sponzorský príspevok v čase realizácie dodaných

služieb nebol daňovo uznateľný výdavok (náklad) a taktiež nebol predmetom DPH. Z uvedeného dôvodu
zúčastnené daňové subjekty predstierali poskytnutie služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo
o sponzorské príspevky na spropagovanie mena „. Keďže sponzoring, ako taký, nie je predmetom
DPH, nevzniká pri jeho poskytnutí daňová povinnosť v zmysle ustanovení zákona o DPH, preto nemôže
vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. V súvislosti s poukázaním žalobcu na ustálenú judikatúru

Súdneho dvora EÚ (C-37/95 a C-110/94) žalovaný uvádza, že v preverovanom prípade žalobca nemá
nárok na odpočítanie dane, nakoľko išlo o reklamnú kampaň o konaní daného podujatia, o mieste a
čase konania, o účinkujúcich na danom podujatí. Žalobca nerozhodoval o miestach, kde budú reklamnépredmety umiestňované a ani o dobe umiestnenia a taktiež neprezentoval svoje produkty, resp. služby
na týchto podujatiach,
z predložených dokladov nie je zrejmé, aké produkty žalobca ponúka. Žalobca podujatie „U. Y.“ finančne

podporil, t. j. sponzoroval a preto bol uvedený na reklamných materiáloch ako reklamný partner. Nie
je pravdivé tvrdenie žalobcu, že „žalovaný v napadnutom rozhodnutí namieta, že žalobca nepreukázal
naplnenie účelu
a definičných znakov reklamy, nakoľko nebol schopný na výzvu správcu dane preukázať informácie
o nových obchodných partneroch, ktorých na základe predmetných dodaní získal.“ Z napadnutého

rozhodnutia nevyplynulo tvrdenie žalobcu, že sa žalovaný orientoval iba na to, či došlo alebo nedošlo
v dôsledku predmetných dodaní
k zdaniteľným obchodom a že žalobcovi bol zamietnutý nárok na odpočet DPH v rozpore s judikatúrou
Najvyššieho súdu SR z dôvodu, že nebol schopný preukázať existenciu konkrétnych zdaniteľných
obchodov na výstupe. Z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že žalobcovi nebol priznaný nárok na
odpočítanie dane z dôvodu nesplnenie podmienok uvedených v § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

8. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/64/2016, žalovaný k
predmetnému rozsudku uvádza, že podľa názoru Najvyššieho súdu SR
„i reklama, ktorá priamo neviedla k uzavretiu nových zmlúv (s novými klientami), môže byť považovaná

za zdaniteľný obchod použitý na dodávky tovarov a služieb platiteľa, pokiaľ prijaté reklamné služby
na vstupe spĺňajú definíciu reklamy a sú čo do rozsahu, vynaložených nákladov, miesta a spôsobu
prezentácie, prípadne ďalších relevantných okolností, primerané podnikateľskej činnosti platiteľa.“ Na
základe predložených dokladov, vyjadrenia konateľa a svedkov bolo zistené, že sa nejednalo o reklamu,
ale

o zviditeľnenie loga, čím bola naplnená definícia sponzoringu. Žalovaný konštatoval, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžf/64/2016 sa netýkalo totožného prípadu, ako uvádza žalobca. V
uvedenom rozsudku Najvyšší súd SR uviedol, že v danom prípade „daňové orgány nijako nespochybnili,
že z hľadiska vyššie citovanej definície reklamy mali žalobcom prijaté služby povahu reklamných
činností, keďže išlo o prezentáciu žalobcovho podnikania s cieľom uplatniť ním poskytované služby na

trhu. Vzhľadom na obsah a povahu zverejnenej reklamy nemožno túto mediálnu prezentáciu žalobcu
spojiť
s inými službami ako s tými, ktoré žalobca poskytuje na trhu ako platiteľ.“ Správca dane vykonal v rámci
daňovejkontrolyavyrubovaciehokonaniarozsiahledokazovanie,nazákladektoréhoprijallogickýzáver,
že reklamný priestor nebol žalobcovi preukázateľne predaný a nedošlo ani k zabezpečeniu reklamných

služieb, uvedený „priestor“ žalobca nevyužil na propagáciu ním predávaných tovarov alebo služieb, ale
spolu s ostatnými partnermi bol uvedený ako partner podporujúci kultúrne podujatie. Pri odpočítaní dane
z neexistujúceho dodania reklamného priestoru žalobca nesplnil podmienky ustanovené
v § 49 zákona o DPH. Žalobca dobrovoľne a vedome prijal faktúru, pričom vedel, že mu bude
dodaná služba propagácie jeho loga, spočívajúca len v umiestnení loga na nosičoch propagujúcich

kultúrne podujatie, ktoré samo o sebe nespĺňalo podstatu reklamy, pretože nemalo žiadnu vypovedaciu
schopnosť o zameraní, činnosti, poskytovaných službách
a produktoch platiteľa tak, aby sa mohlo jednať o skutočnú reklamu zameranú na podporu predaja
ponúkaných produktov. Platiteľ si vedome uplatnil právo na odpočítanie dane, za čo plne zodpovedá.

9. Napadnuté rozhodnutie je podľa žalovaného dostatočne zrozumiteľné, žalovaný nepriznal žalobcovi
právo na odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 49 zákona o DPH, nie
z dôvodu podvodu, alebo zneužitia práva v oblasti DPH. Žalovaný ako aj správca dane postupovali
tak podľa procesno-právneho predpisu (daňový poriadok), ako aj hmotnoprávneho predpisu (zákon o
DPH), v súlade s Ústavou SR, vnútroštátnou

a európskou judikatúrou. Žalobca bol so všetkými použitými dôkazmi riadne oboznámený a mal právo
sa k nim vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení.
Správca dane postupoval podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Aj s ostatnými námietkami žalobcu sa žalovaný

vysporiadal už vo svojom rozhodnutí, na ktoré zároveň poukázal. Žalovaný má zato, že
v daňovom konaní spolu so správcom dane postupovali v súlade so základnými zásadami daňového
konania, ako aj článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.10. Žalobca sa písomne (replikou) ďalej už nevyjadril k vyjadreniu žalovaného.

11. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu
a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná
riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote

a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP) verejne vyhláseným rozsudkom. Po
oboznámení sa so žalobou ako aj s vyjadrením žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom
predloženým žalovaným dospel
k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

12. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101444184/2021 zo dňa 09.08.2021, ktorým bolo podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdené
rozhodnutie správcu dane č. 100615225/2021 zo dňa 15.04.2021, ktorým bol podľa § 68 ods. 5
daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 3.000,00 eur na DPH za zdaňovacie
obdobie august 2015 z dôvodu, že bolo preukázané nesplnenie zákonnej podmienky na odpočítanie

dane uvedenej v § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože dodávateľovi O. ktorý bol uvedený na faktúre
č. XXXXXXXXX nevznikla daňová povinnosť z titulu prijatia sponzorstva, keďže sponzorstvo nie je
predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 zákona o DPH. Nebolo taktiež preukázané ani splnenie podmienky
na odpočítanie dane uvedenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH, v zmysle ktorej musí kontrolovaný daňový
subjekt na výstupe využiť prijaté (fakturované) plnenie pre potreby jeho zdaniteľných plnení.

13. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane
vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie august 2015 až november 2015,
zameranú na dodržiavanie zákona o DPH. Daňová kontrola začala dňa 11.08.2020. O výsledku daňovej
kontroly vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.11.2020, ktorý doručil žalobcovi a vyzval

ho na vyjadrenie k zisteniam uvedeným
v protokole.

14. Na základe predložených dokladov bolo zistené, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane v zmysle §
49 ods. 1 zákona o DPH z nákupu reklamného priestoru v súvislosti s podujatím „U. Q..“ od spoločnosti

O. na základe faktúry č. XXXXXXXXX v celkovej sume 18.000,00 eur, z toho základ dane v sume
15.000,00 eur a DPH vo výške 20 % v sume 3.000,00 eur. Uvedená faktúra bola jednou zo štyroch faktúr
v celkovej výške 96.000,00 eur (z toho základ dane v sume 15.000,00 eur a DPH vo výške 20 % v sume
16.000,00 eur) fakturovaných žalobcovi spoločnosťou O. v období august 2015 až november 2015 v
súvislosti s podujatím „U. Y.“ s rovnakým predmetom fakturácie. Okrem faktúr bola k daňovej kontrole

predloženáZmluvaozabezpečeníreklamnýchslužiebzodňa07.07.2015aHodnotiacasprávcaY.2015.
V zmysle predmetnej zmluvy mala byť žalobcovi ako reklamnému partnerovi v súvislosti s podujatím
„U. Y.“ spoločnosťou O. zabezpečená reklamná služba, ktorá mala obsahovať prezentáciu obchodného
mena alebo loga v pozícii reklamného partnera v spotoch na Z., na bigboardoch, N. A2, LED obrazovke
v Bratislave, LED a LCD obrazovkách v OC Optima a Aupark Košice, ako aj prezentáciu loga žalobcu v

pozícii reklamného partnera prostredníctvom inzercie v denníkoch, týždenníkoch a mesačníkoch.

15. Z výpovede U. G. (konateľa žalobcu) zo dňa 19.08.2020 vyplýva, že malo ísť o reklamný priestor
v súvislosti s podujatím „U. Y..“ V rámci tejto spolupráce mal dostať žalobca VIP vstupy na predmetný
muzikál, kde si obchodní zástupcovia žalobcu mali pozvať svojich obchodných partnerov. Ako presne

začal spolupráca s dodávateľom O. svedok nevedel uviesť, nakoľko takéto akcie robieval žalobca
na konci roka už dlhodobejšie. S dodávateľom sa mohli stretnúť buď na nejakej akcii alebo im dal
ponuku. Komunikácia mala prebiehať mailom a telefonicky, faktúry boli zasielané poštou. Spoločnosť
O. mala zrejme kúpiť reklamné práva na podujatie, ktoré následne predávala viacerým spoločnostiam.
Žalobca si osobne nepreveroval svojho dodávateľa pred tým, než s ním začal spolupracovať, riadil sa

iba odporúčaním svojho známeho C.. Z. U., ktorý pracuje v miestnom rádiu. Ten mu mal poskytnúť
informácie ohľadne toho, koľko stojí reklama, čo by za to mohol dostať a či sa mu to oplatí. L. M.
(bývalého konateľa spoločnosti O.) svedok poznal, nakoľko je to osoba, ktorá poskytla žalobcovi ponukuna podujatie „U. Y..“ Faktúry vystavené dodávateľom O. mal žalobca uhradiť bezhotovostne, pričom
spolupráca už v ďalších obdobiach neprebiehala, nakoľko žalobca nedostal od nich žiadnu ponuku.

16. Spoločnosť O. bola vymazaná z obchodného registra od 20.12.2018. Konateľom uvedenej
spoločnosti bol od 10.03.2014 do 01.10.2015
J. M. a od 01.10.2015 bol konateľom U. U.. Správca dane predvolal na výsluch M. U., avšak v deň
výsluchu sa svedok nedostavil.

17. Z výsluchu J. M. zo dňa 30.09.2020 vyplýva, že spoločnosť O. nemala v roku 2015 žiadnych
zamestnancov, ani splnomocneného zástupcu, a ani žiadny majetok na podnikanie, účtovníctvo
spoločnosti viedol svedok sám, ktorý sa to mal naučiť v priebehu podnikania. Sídlo mala mať spoločnosť
registrované ako virtuálne na adrese M.. Klientov mal navštevovať svedok osobne v sídlach ich
spoločností alebo sa mali stretávať v kaviarňach, prípadne v reštauráciách. Spoločnosť O. sa mala v
roku 2015 zaoberať kúpou a predajom reklamného priestoru. Svedok ďalej uviedol, že spoločnosť O.

mala kúpiť reklamný priestor na veľkoplošnej obrazovke na Z. U.
v V., kde sa mohli zviditeľniť klienti. Reklamní partneri podujatia „U. Y.“ mali byť odprezentovaní aj v
reklamných médiách (Tv Markíza, Dajto, týždenníky, denníky). Reklamný priestor mala spoločnosť O.
D. zakúpiť od spoločnosti F., F. (ďalej len „F.“), ktorá mala byť aj hlavným organizátorom tohto podujatia.
Spoločnosť O. mala zabezpečiť iba reklamných partnerov, ktorí by sa chceli zviditeľniť na podujatí

„U. Y.“. Týchto reklamných partnerov mal zháňať svedok na odporúčanie tretej osoby, ktorej meno si
už nepamätal, prípadne ho mohol osloviť potencionálny klient. Za spoločnosť F. komunikoval svedok
so F. O.. K priebehu projektu „U. Y.“ od získania zákazky až po jeho realizáciu sa svedok nevedel
vyjadriť, nakoľko hlavným organizátorom mala byť spoločnosť F. a pokyny dostával od S. O. a L. M. -
konateľa spoločnosti L. - U. (ďalej len „L.“). Predtým než sa stal svedok konateľom spoločnosti O. nemal

žiadne skúsenosti v oblasti reklamy, na dodávateľov ako ani odberateľov spoločnosti O. v roku 2015 si
nepamätal, po ukončení pôsobenia v spoločnosti O. mal dostať splnomocnenie, ktoré už
s odstupom času nevedel nájsť a ani aký rozsah malo mať, nepamätal si dokedy mohol disponovať
s účtom spoločnosti O. Názov žalobcu bol svedkovi povedomý, na spoluprácu s ním si už však
nespomínal, ani na konateľa žalobcu

M. G.. Po predložení faktúr č. XXXl XXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX sa svedok
vyjadril, že predmetom fakturácie mala byť prezentácia loga žalobcu na podujatí „U. Y.“ v rôznych
médiách, týždenníkoch. Faktúry mal svedok vystavovať sám v nejakom účtovnom programe, ktorého
názov nevedel uviesť. Ako sa nakontaktoval na žalobcu nevedel uviesť, obchodným partnerom ponúkal
iba reklamný priestor na zviditeľnenie loga. Prezentáciu mena a loga reklamných partnerov v médiách

mal dohadovať J. M. (spoločnosť L.), vyhotovovanie loga a spotov sa malo zabezpečovať v subdodávke,
ale svedok nevedel uviesť u akej spoločnosti. Na základe akých podkladov mala byť vyčíslená cena
fakturovaná žalobcovi svedok nevedel uviesť, cena mala byť stanovená po vzájomnej dohode. Žalobca
mal svoje logo poskytnúť spoločnosti O. na CD nosiči, poprípade USB kľúči, ktorý svedok mal odovzdať
osobe, ktorá mala spracovať grafický návrh v subdodávke, meno už nevedel uviesť a následne hotový

grafický návrh mal svedok odovzdať
J. M., ktorý ho mal ďalej odovzdať do médií. Ďalej svedok uviedol, že reklamné práva k projektu „U. Y.“
mala nakúpiť od spoločnosti F. iba spoločnosť O.
18. Z výpovede S. O. (konateľky spoločnosti F.) zo dňa 20.10.2020 vyplýva, že síce formálne potvrdila
spoluprácu so spoločnosťou O., ale nevedela sa konkrétne vyjadriť, v čom spočívala činnosť spoločnosti

O. pri zabezpečení organizácie podujatia „U. Y.“ aj napriek tomu, že mali podpísanú medzi sebou Zmluvu
o spolupráci zo dňa 23.01.2015, ako aj Memorandum o vzájomnej spolupráci medzi spoločnosťami L.,
C. (ďalej len „L.“), L. zo dňa 17.12.2014. Vedela konkretizovať iba činnosti, ktoré vykonávala spoločnosť
F. Podľa L. vyjadrenia spoločnosť F. zorganizovala celé podujatie „U. Y.“ a následne mala reklamný
priestor predať spoločnosti O. Spoločnosť O. mala zabezpečiť iba partnerov, ktorí sa mohli zviditeľniť pri

propagácii podujatia „U. Y.“. Spoločnosť F. určila počet generálnych partnerov, kvôli dĺžke spotov
v televíziách a ľubovoľný počet reklamných partnerov si už mohla zabezpečiť spoločnosť O. Podľa
jej vyjadrenia predmetné podujatie nikto nemoderoval (čiže vylúčila akúkoľvek formu prezentácie
konkrétnych produktov a služieb kontrolovaného žalobcu), žalobcu nepoznala, poznala len jeho logo z
podujatia „U. Y..“

19. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane prvostupňovým rozhodnutímč. 100615225/2021 zo dňa 15.04.2021 vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku rozdiel
dane v sume 3.000,00 eur na DPH za zdaňovacie obdobie august 2015 z faktúry od spoločnosti O. z
dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH.

20. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím
č. 101444184/2021 zo dňa 09.08.2021 tak, že podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil
prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s rozsahom
vykonaného dokazovania, ako aj s právnym záverom správcu dane, že v danej veci išlo o sponzoring,

ktorý nie je predmetom DPH v zmysle ustanovení zákona o DPH. Žalovaný poukázal na to, že aj keď sa
uvedeného podujatia zúčastnili obchodní partneri žalobcu, a ako vyplynulo okrem iného z obsahu jeho
odvolania, išlo mu o udržanie dobrého mena, tak bola naplnená definícia sponzorského odkazu (napr.
podľa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov). Základným účelom sponzorovania je najmä
vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr

k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo
služby. Sponzorský odkaz, resp. sponzoring predstavuje zvyčajne prezentáciu loga, alebo prezentáciu
výrobku skôr statického charakteru, často krát s uvedením, že sa jedná o sponzora. Jeho ústredným
motívom nie je presvedčiť diváka ku kúpe určitého výrobku zdôrazňovaním jeho kvalít, porovnávaním s
podobnými výrobkami, neobsahuj ani žiadny reklamný príbeh (nemá dynamický charakter). Reklama je

činnosť orientovaná na spotrebiteľa, prípadne odberateľa daného produktu. Účinok reklamy je v zásade
prezumovaný, ak v prostredí,
v ktorom sa reklama uskutočňuje je spôsobilá vyvolať asociáciu s určitými službami alebo tovarom.
O reklamu ide vtedy, ak informácia je natoľko agresívna, že jej účelom je podpora predaja a nákupu
a naopak o reklamu nejde vtedy, ak informácia bude mať prevažne informatívny charakter a sleduje

účel, ktorým je snaha sponzora o vytvorenie alebo udržanie jeho dobrého mena. Sponzorský odkaz má
obsahovať informácie
o skutočnosti, že dané kultúrno - športové podujatie je sponzorované a tiež, kto je jeho sponzorom,
avšak bez uvedenia akýchkoľvek špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne
vlastnosti sponzora alebo jeho produktov, nakoľko ich uvedením sa sponzorský odkaz stáva zároveň

reklamou. Keďže v tomto konkrétnom prípade bolo v jednotlivých médiách zverejnené iba logo žalobcu
a nebol uvedený žiadny odkaz na službu, výrobok a iný výkon, ním vyrábaný priamo alebo nepriamo, ide
o sponzoring, ktorého predmetom je podpora kultúrneho podujatia a nie o reklamu, nakoľko takáto
prezentácia spoločnosti nemôže v žiadnom prípade podporiť predaj jeho tovaru a služieb. Žalovaný mal
zato,žezpredloženýchdôkazovzostranyžalobcu,akoajzdôkazovdostupnýchnainternete,týkajúcich

sa podujatia „U. Y.,“ je jednoznačne zrejmé, že na reklamných materiáloch podujatia bolo umiestnené
logo „., a teda tam nebol umiestnený žiadny odkaz na službu, výrobok, či iný výkon vyrábaný, priamo
alebo nepriamo distribuovaný platiteľom.

21. Žalovaný mal za to, že z vykonaného dokazovania správcu dane vyplýva, že žalobca podporoval

sponzorskými príspevkami kultúrne podujatie „U. Y..“ Sponzorský príspevok v čase realizácie dodaných
služieb nebol daňovo uznateľný výdavok (náklad) a taktiež nebol predmetom DPH. Z uvedeného dôvodu
zúčastnené daňové subjekty predstierali poskytnutie služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo
o sponzorské príspevky na spropagovanie mena žalobcu. Účelom konania žalobcu bolo získať
neoprávnenú daňovú výhodu vo forme neoprávneného uplatnenia odpočítania dane z predstieranej

dodanej služby „kúpa reklamného priestoru,“ na ktorú by mal nárok len pri dodržaní podmienok
stanovených v zmysle zákona o DPH. Keďže sponzoring, ako taký, nie je predmetom DPH, nevzniká
pri jeho poskytnutí daňová povinnosť
v zmysle ustanovení zákona o DPH, a preto nemôže vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Žalobca
získal neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania DPH zo sporných faktúr, ktorú si odpočítal zo

sponzorského príspevku, ktorý bol fakturovaný ako reklamné služby - kúpa reklamného priestoru a
zabezpečenie reklamných služieb, prijaté od dodávateľa O. O neoprávnenej daňovej výhode sa dá
hovoriť vtedy, ak platiteľ alebo reťazec platiteľov navodia stav, aby zo štátneho rozpočtu neoprávnene
získali peňažné prostriedky. Dôkazy získané rozsiahlym dokazovaním správcu dane preukázali, že
platitelia v reťazci takýto stav navodili. Žalobca dobrovoľne a vedome prijal faktúru, pričom vedel, že mu

bude dodaná služba propagácie jeho loga, spočívajúca len
v umiestnení loga na nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie, ktoré samo o sebe nespĺňalo podstatu
reklamy, pretože nemalo žiadnu vypovedaciu schopnosť o zameraní, činnosti, poskytovaných službách
a produktoch žalobcu tak, aby sa mohlo jednaťo skutočnú reklamu zameranú na podporu predaja ponúkaných produktov. Žalobca si vedome uplatnil
právo na odpočítanie dane, za čo plne zodpovedá.

22. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,

c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

23. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo

26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

27. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
pri správe daní vyšlo najavo.

28. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový

subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

29. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

30. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

31. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných

voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

32. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť
k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.33. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu

daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú
hospodárske operácie
a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie,
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

34. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

35. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli
predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd
poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

36. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalovaného ako aj administratívneho spisu dospel senát
správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je
v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj
správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Je možné konštatovať, že
správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania

orientované dokazovanie,
o čom svedčí obsah administratívneho spisu, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil správne
skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto
zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup
správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými

v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.

37. Ako už správny súd konštatoval v bode 13. tohto rozsudku, konaniu pred správcom dane a vydaniu
prvostupňového rozhodnutia predchádzala daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie august
2015 až november 2015, pričom obdobné rozhodnutia ako v prejednávanej veci za mesiace september

až november 2015 vydané žalovaným a správcom dane, už boli predmetom súdneho prieskumu
na tunajšom súde a správny súd žaloby žalobcu ako nedôvodné zamietol, a to: rozsudkom zo dňa
23.02.2022, č.k. 13S/118/2021 (zdaňovacie obdobie september 2015), rozsudkom zo dňa 16. marca
2022, č.k. 13S/117/2021 (zdaňovacie obdobie október 2015) a rozsudkom zo dňa 22. februára 2022,
č.k.11S/92/2021 (zdaňovacie obdobie november 2015). Vo všetkých týchto konaniach, tak ako i v

prejednávanej veci, bol žalobcovi vyrubený rozdiel na DPH i z dôvodu, že mu nebol priznaný uplatnený
odpočet DPH od dodávateľskej spoločnosti O. za kúpu reklamného priestoru v súvislosti s podujatím „U.
Y.“. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 140 SSP správny súd odkazuje na uvedené rozsudky
a ich odôvodnenie, keď i v prejednávanej veci po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a
postupu správnych orgánov pred jeho vydaním dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech

a je potrebné podľa § 190 SSP žalobu zamietnuť.

38. Správny súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane
poukazuje na to, že žalobcovi nebol priznaný odpočet DPH z faktúry od dodávateľskej spoločnosti O.
z dôvodu, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 49 ods. 1 Zák. o DPH a zároveň

žalobca nepreukázal splnenie zákonnej podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 Zák. o DPH
a to, že prijaté plnenia boli využité pre potreby jeho zdaniteľných plnení. Správny súd zdôrazňuje, že
dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH nebola skutočnosť, že dodávateľská spoločnosť O. bola zrušená
bez likvidácie a od 20.12.2018 bola ex offo vymazaná z obchodného registra. V prejednávanej veci
nie je sporná skutočnosť, že logo žalobcu (jeho spoločnosti) bolo umiestnené pri propagácii kultúrneho

podujatia „U. Y.“, avšak správny súd poukazuje na to, že žalobca nepreukázal priamy a bezprostredný
súvis tejto služby s jeho zdaniteľnými transakciami. Konateľ žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že
nemá vedomosť o získaní nejakého zákazníka na základe uvedených reklamných služieb, došlo len k
upevneniu obchodných vzťahov so stálymi obchodnými partnermi. Správny súd má za to, že v danomprípade nie je podstatné, či išlo o reklamu alebo o sponzorstvo, podstatnou skutočnosťou pre priznanie
uplatneného odpočtu je to, či išlo o službu, ktorú žalobca použil na svoje zdaniteľné plnenia, dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2 Zák. o DPH. Keďže žalobca v konaní žiadnym

spôsobom nepreukázal, že na základe reklamy svojho obchodného mena pri kultúrnej akcii „U. Y.“
došlo k jeho zdaniteľným plneniam, správca dane a žalovaný rozhodli vecne správne, keď mu nepriznali
uplatnený odpočet DPH a predmetnú daň dovyrúbili.

39. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

40. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa
§ 190 SSP žalobu zamietol.

41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny

súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov
konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho
zastúpenia možno priznať len výnimočne.

42. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd

náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania
si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa jeho
doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v
Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP
sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený

advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o
správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.