Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. máj 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21CoE/64/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607200186
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607200186.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova
8, 821 08 Bratislava, IČO : 36864421, proti povinnému: K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, XXX
XX X. S., o vymoženie 732,92 Eur s príslušenstvom, v exekučnej veci vedenej súdnou exekútorskou
JUDr. Máriou Krasňanovou pod sp. zn. EX 9/07, o odvolaní oprávneného a o odvolaní súdnej exekútorky
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er 12/2007-62, zo dňa 30.1.2012, takto
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň exekúciu
zastavil. Zároveň oprávneného zaviazal na náhradu trov súdnemu exekútorovi vo výške 55,38 Eur
v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ust.§ 23a ods. 1 zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd dospel k záveru, že
v danom prípade rozhodcovská doložka uvedená v bode 17 Všeobecných podmienok zmluvy o úvere
má povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, táto je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. V tomto prípade teda ide aj o výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť v predmetom konaní legitimitu pre exekučný titul
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval
na strane žalovaného. Nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie
vyvolané oprávneným. K tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastavenie exekúcie predchádzalo
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože exekútor plnenie ešte nevymohol a povinnosť súdu
postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, trvá permanentne počas celého
exekučného konania. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobne
vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V danom prípade nie je splnená ani písomná forma
rozhodcovskej doložky, nakoľko dlžníkove vyhlásenie, že súhlasí so všeobecnými podmienkami pre
poskytnutie úverov zaväzuje sa ich dodržiavať nie dodržaním v písomnej forme tak, ako to predpokladá
ust. § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedených dôvodov dospel súd k záveru o
neexistencii platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovskej doložky, ktorá ak nie je uzatvorená
písomnou formou, je neplatná. Z tohto dôvodu, keďže neexistuje vykonateľný exekučný titul, súd v
zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň zastavil.
O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak
dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných

trov exekúcie. Nakoľko oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nevykonateľného
exekučného titulu, procesne zavinil, že sa exekúcia musela zastaviť a preto je povinný hradiť trovy
súdnemu exekútorovi. Preskúmaním exekútorského spisu a po zohľadnení úkonov súdnej exekútorsky
súd jej priznal podľa § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky odmenu za 1 hodinu a 45 minút, t.j. 2 začaté
hodiny účelne vynaložených trov exekúcie, ktoré špecifikoval na strane 7 rozhodnutia spolu vo výške
400,- Sk. Poukázal na to, že zásada primeranosti trov exekúcie sa naplno prejavu práve v určovaní
tzv. hodinovej odmeny, ktorú upravovala vyhláška v znení platnom do 30.4.2008 v ust. § 14 ods. 1,
2. Uviedol, že sa nestotožnil s časovým trvaním vykonania týchto úkonov uvedených špecifikácii trov.
Súd pri posudzovaní dôvodnosti časového trvania prihliadol na náročnosť týchto úkonov, čo do štúdia,
obsahu a spracovania. Súd má za to, že vypracovanie žiadosti o súčinnosť Obvodnému oddeleniu PZ
LM nemohol súdnej exekútorke objektívne trvať 20 minút. Rovnako sa nestotožnil ani s dĺžkou trvania
vypracovania žiadosti na Obvodný úrad LM 20 minút žiadosti o doručenie zásielky, prostredníctvom
zamestnávateľa povinného 20 minút, vypracovanie dvoch žiadosti o súčinnosť zamestnávateľovi zo dňa
15.7.2008 a 30.9.2008 po 20 minút a návrhu na uloženie poriadkovej pokuty 20 minút. Za primeranú
považuje dobu trvania súd takú, ako priznal. Zároveň uviedol, že legislatívnemu termínu počtu hodín
účelne vynaložených na exekúciu zodpovedá sčítanie jednotlivých čiastkových časových trvaní a nie
je prípustné, aby súdna exekútorka za každú takúto čiastkovú účinnosť automaticky priradila odmenu
200,- Sk. Ďalej poukázal na to, že súdnej exekútorke patrí náhrada trov, ktoré jej vznikli pri vykonávaní
exekúcie do času, kedy sa rozhoduje o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie. Preto jej súd nemohol
priznať odmenu za úkony, z ktorých je zrejmé, že sa týkajú budúcnosti a navyše sú aj administratívnymi
prácami v zmysle § 25 vyhlášky a to zrušenie blokácie na účte povinného, zaslanie faktúry a vrátenie
poverenia. Po zohľadnení úkonov, ktoré súdna exekútorka vykonala jej súd podľa § 15 vyhlášky priznal
paušálnu sumu odmeny vo výške 100,- Sk a to za získanie poverenia na vykonanie exekúcie, za
doručenie upovedomenia o začatí exekúcie oprávnenému, za každé zisťovanie platiteľa povinného
trikrát, za zisťovanie majetku povinného, t.j. spolu vo výške 600,- Sk. Zároveň špecifikoval za čo súdnej
exekútorke nepriznal paušálnu odmenu, tretí odsek č.l. 8 rozhodnutia. Súdna exekútorka si v špecifikácii
trov exekúcie uplatnila náhradu hotových výdavkov predstavujúcich poštovné vo výške 759,21 Sk,
zároveň uplatnené poštovné výdavky ďalej nešpecifikovala. Prvostupňový súd priznal súdnej exekútorke
náhradu hotových výdavkov, ktoré boli v exekútorskom spise preukázané, posledný odsek č.l. 8 a
začiatok č.l. 9 odôvodnenia rozhodnutia. Celkovo súd priznal náhradu trov exekúcie súdnej exekútorke
vo výške 55,38 Eur.

Proti predmetnému uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený,
prostredníctvom právneho zástupcu, žiadal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd rozhodol a) nad rámec zverenej právomoci,
b) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, e) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Vo vzťahu k písmenu a), že rozhodol nad rámec zverenej moci uviedol, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Je
dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo k situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti - ust. § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z.z.. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona v rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu
právnej istoty nemôže ten istý štátny orgán, všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenie
smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam,
kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená
procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez
pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť
a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Vyššie
uvedené tvrdenie j potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
v rámci Občianskeho súdneho konania. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a

právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu - veriteľa
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať za
účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaní
realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkoch, alebo
iných prostriedkov nápravy je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore
s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí
neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu, zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
(Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23.9.2009. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určil
lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že
pokiaľ táto lehota márne uplynie je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým
založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré
na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia
samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil
povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na
vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho
uskutočneného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi
a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí prijatý. Poukázal aj na
ust. § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy,
ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd vo veci
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd teda nedisponuje
právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak sa všeobecný súd nestotožní
s ústavne súladne interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca žiada, aby všeobecný
súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR pre rozbor s princípom právnej istoty, princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práv v právny poriadok. K bodu pod písmenom b) uviedol, že Ustanovenie §45 ods.2 ZoRK však
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v
rozsudku rozhodcovského súdu! Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. §45 ods.2 ZoRK
s významom ust. § 40 ZoRK v spojení s ust. § 43 ZoRK a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je
vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov
rozhodcovského konania. Nie je totižto z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok možné, aby
paralelne popri sebe exitovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu
rozsudku rozhodcovského súdu. Ak by uvedené tvrdenie nebolo pravdivé, opravný
mechanizmus upravený ust. § 40 a nasl. ZoRK by nemal žiaden zmysel, pretože účastník
rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným
súdom. Navyše, v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník očitá v oveľa
výhodnejšom postavení než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust.
§ 40 a nasl. ZoRK, pretože je zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena
a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku.
Rovnako tak je oslobodený od akéhokoľvek časového obmedzenia, ktoré by ho
zaväzovalo uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas
(vylúčenie lehoty ust. § 41 ZoRK komponovanej za účelom zachovania princípu právnej
istoty). Zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania, kedy účastník konania
nemusí čeliť právu protistrany domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred

druhostupňovým orgánom súdnej moci. Tvrdíme, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. l ZoRK). Aj v takomto prípade je však
exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou
interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak
od právomoci všeobecného súdu
konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. K dôvodu uvedenom pod písmenom c) žalobca
tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na
spravodlivý súdny proces a práva vlastniť majetok, ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie
majetku. Žalobca aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred exekučným súdom výrazné nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.
Rovnako postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórnosti
súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd založil a
odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva a preto sa exekučný súd ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať konečné
rozhodnutie. Exekučný súd aplikoval ustanovenia a Smernice Rady 93/13/EHS, pričom Smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátnom Európskej únie
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Navyše exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj
na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne
nemožné. Porušením princípu rovnosti zbraní bol žalobca uvedený exekučným súdom do takého
postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb
v porovnateľnom postavení. Žalobca namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení.
Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd
navyše dával nezákonne povinnému dostatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv
z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa,
ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútené ho preto voči povinnému vymáhal. Preto
možno predpokladať bez pochýb, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie.
Práve preto bolo vhodné a objektívne vypočuť oprávneného umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec.
V exekúcii súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného
konania tak porušil aj zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. K dôvodu pod písmeno d) uviedol,
že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával. K záverom dospel len na základe domnienok bez
reálneho zistenia skutočného stavu veci. K dôvodu pod písmenom e) poukázal na ust. § 45 ods. 1
a), b), c) a odsek 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, že len z týchto dôvodov, resp. z uvedeného
vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného
titulu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej
doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Súd tak vecne správne právne posúdil a v rozpore
so zákonom exekučné konanie zastavil. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii
usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, odvolateľ tvrdí, že táto
je platná. V danom prípade nejde o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ a teda
žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako
na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len
fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny, ani faktický základ,
možnosť voľby účastníkom dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. e) Občianskeho zákonníka. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený takisto vyslovil nesúhlas ani s právnym názorom
posúdenia zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Takisto poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Odvolateľ teda
v konečnom dôsledku tvrdil, že neboli dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, nakoľko bola
začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové skutočnosti, ani skutkové okolnosti,

ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval rozhodnutie súdu o
vyhlásení exekúcie za neprípustné, za nezákonné.

Proti predmetnému uzneseniu v časti náhrady trov exekúcie podala odvolanie aj súdna exekútorka,
podaním zo dňa 18.2.2012, ktoré doplnila podaním zo dňa 29.2.2012. Žiadala rozhodnutie v časti
náhrady trov konania zmeniť a určiť trovy exekúcie v zmysle vyúčtovania. Poukázala na nesprávne
postup súdu, na svojvoľné krátenie špecifikácie ňou vyúčtovaných trov exekúcie. Ak by zákonodarca
mal na mysli postup, potom by taxatívne vo vyhláške č. 288/1995 určil presne, koľko minút má exekútor
vynaložiť na ten, ktorý úkon. Je zarážajúce a absolútne dehonestujúci postup súdu voči inštitútu súdneho
exekútora, keď súd určuje časy trvania úkonov na 5 alebo 10 minút. Ďalej poukázala na nesprávny
postup pri nepriznaní úkonov po zastavení exekúcie. Čo sa týka nepriznania odmeny za vydanie
príkazov na začatie exekúcie do bankových subjektov uviedla, že súd mal vychádzať z doloženia zo
spisu a z pomocného prehľadu, podľa ktorého sú zaevidované aj platby za poštovné. Ďalej doložila
doručenky od uvedených príkazov v roku 2006 a 2007. Žiadala vyšpecifikovať, podľa akého predpisu súd
ustálil, že odmenu za ten, ktorý úkon je uznaný iba osobným doručením, v žiadnom platnom právnom
predpise sa takýto výrok nenachádza. Mala za to, že jej vyčíslené trovy exekúcie sú správne a všetky
doklady sa nachádzajú v spise a dajú sa preveriť.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného a k odvolaniu súdnej exekútorky nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) uznesenie v napadnutých častiach výroku ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu oprávneného, čo do vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a
zastavenia exekúcie konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom na zdôraznenie
správnosti dopĺňa, že dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a teda je neplatná, pričom nekalý charakter tejto rozhodcovskej doložky aj odvolací súd videl
v tom, že aj keď bola daná možnosť riešiť spory aj v riadnom súdnom konaní, zároveň z rozhodcovskej
doložky vyplynula ustanovená podmienka, ktorá zároveň túto možnosť vylučuje, pričom je to práve
veriteľ, kto podal žalobu proti spotrebiteľovi ako prvý, takže ustanovenie o možnosti podať žalobu aj na
súde (rozumnej všeobecnom) je pre spotrebiteľa prakticky irelevantná, keď po podaní žaloby veriteľom
na rozhodcovskom súde spotrebiteľ stráca možnosť (podľa dojednanej rozhodcovskej doložky) žalovať
protistranu na riadnom súde. Spotrebiteľ (povinný) fakticky tak stráca právo brániť sa voči nárokom
zo zmluvy na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Uvedené vyplýva priamo z čl. 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. Je potrebné skonštatovať, že za neprijateľné treba považovať už riziko,
že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner (veriteľ - oprávnený) prakticky nanúti podrobenie sa právomoci
rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými spôsobmi riešenia sporu) vykonávaného zmluvným
partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovno - cennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak
len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v takom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne
sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Krajský súd v Žiline poukazuje
na to, že sa nestotožňuje ani s námietkou odvolateľa, že exekučný súd nie je oprávnený opätovne
preskúmavať exekučný titul, resp. že nemá právomoc opätovne preskúmavať exekučný titul s poukazom
na dôvody uvedené v odvolaní, túto námietku vyhodnotil za nedôvodnú. Odvolateľ namieta, že exekučný
súd nie je oprávnený uskutočňovať revíziu exekučného titulu postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, pričom súd však poukazuje na to, že o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň jej
zastavení rozhodoval podľa § 57 ods. pís. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Dôvody pre ktoré
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň zastavil sú zrejmé. Zároveň odvolateľ žiadal prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podať návrh na súlad ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súd k tomuto udáva, že v danom prípade prvostupňový

súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, ale rozhodoval
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň zastavení exekúcie postupom podľa ustanovení §
58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s
vysloveným právnym názorom prvostupňového súdu, že exekučný súd je povinný ex offo v každom
štádiu exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie a pokiaľ
zistí, že exekúcia je neprípustná, je potrebné exekúciu zastaviť. Správne prvostupňový súd konštatoval,
že pokiaľ teda bude exekúcia vedená na podklade exekučného titulu, ktorý je v rozpore so zákonom,
musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená. Uvedené skutočnosti vyplývajú priamo z
dikcie ustanovení § 57 ods. 1 pís. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Vo vzťahu k odvolaniu súdnej exekútorky, vo vzťahu k trovám exekúcie, súd poukazuje na to a plne
sa rovnako stotožňuje s dôvodmi priznania, resp. nepriznania trov exekúcie súdnej exekútorke v celej
uplatnenej výške s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. V danom prípade súd dostatočne odôvodnil,
z akých dôvodov sa nestotožnil s časovým trvaním vykonania jednotlivých úkonov špecifikovaných
v uplatnených trovách exekúcie, pričom prihliadol na náročnosť týchto úkonov, čo do štúdia, obsahu
a spracovania. Odvolací súd nevidel nesprávnosť postupu súdu pri nepriznaní úkonov vo vzťahu
k exekútorke po zastavení exekúcie, pričom postup súdu, keď nepriznal súdnej exekútorke trovy
exekúcie do budúcnosti považoval aj odvolací súd za správny. Takisto sa odvolací súd stotožnil aj s
nepriznaním paušálnych úkonov podľa § 15 ods. 1 vyhl. č. 288/1995 Z.z., ktoré správne vyšpecifikoval
prvostupňový súd, keď správne rozhodol, že paušálny úkon za doručenie špecifikovaných písomností
podľa § 15 vyhl. Č. 288/1995 Z.z. sa vyžaduje, aby bol vykonaný osobne exekútorkou. Krajský súd v
Žiline takisto neprihliadol na dodatočné doloženie špecifikácie poštovných výdavkov, nakoľko správne
uviedol prvostupňový súd, keď priznal tie hotové výdavky, ktoré boli podľa exekútorského spisu v
čase rozhodovania prvostupňového súdu preukázané. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil aj
odvolanie súdnej exekútorky ako nedôvodné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.