Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. august 2021

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 18Csp/203/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320204303
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Detvaiová

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2021:2320204303.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Evou Detvaiovou, v právnej veci

žalobkyne: I.. Z. R., T..: X.X.XXXX, U. H. S.Á. XXXX/XX, G., zast.: JUDr. Marcel Ružarovský, advokát
so sídlom A. Žarnova 11C, Trnava, IČO: 53 711 343, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 350 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 350 Eur, do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.11.2020 domáhala, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 350 Eur a náhrady
trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že dňa 14.11.2012 uzatvorila so žalovaným zmluvu o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni úver
vo výške 1.500 Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach po 80,37 Eur, pri
dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 70,01% a RPMN 65,72%. Celková čiastka, ktorú mala žalovanému

vrátiť bola 3.375,54 Eur. Keďže medzi stranami sporu nedošlo na základe predsporovej výzvy žalobkyne
k mimosúdnej dohode, domáhala sa žalobkyňa ochrany svojich práv na príslušnom súde. Žalobkyňa
vo svojej žalobe uviedla, že zmluva je v rozpore s právnou úpravou, najmä zákonom č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda že zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované
zákonom,pričomabsenciaalebonesúladtýchtonáležitostísozákonomspôsobujesankciubezúročnosti
a bezpoplatkovosti zmluvy. Žalobkyňa taktiež žiadala určenie neplatnosti dohody o poskytnutí služby,

ktorá tvorí súčasť zmluvy. Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 6.2.2020, sp. zn. XXCsp/XX/XXXX
žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 966,11 Eur s
5% úrokom z omeškania ročne od 9.3.2019 do zaplatenia, vrátane zaplatenia trov konania v rozsahu
100 %. Rozsudok bol potvrdení Krajským súdom Trnava zo dňa 28.9.2020, sp. zn.: 23CoCsp/16/2020.
Súdy v rámci predmetnej zmluvy zistili najmä nasledovné nedostatky: a) žalovaný na účet žalobkyne
vyplatil úver vo výške 1.284,25 Eur, b) zmluva obsahuje nesprávnu výšku spotrebiteľského úveru v
rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, c) žalobkyňa na uzatvorenie dohody o poskytnutí

doplnkovej služby musela pristúpiť, d) žalobkyňa v čase podpisu zmluvy nedostala relevantnú informáciu
o tom, kedy bude splatná prvá ani posledná splátka, e) postup žalovaného pri výpočte RPMN nebol
správny. Na základe týchto nedostatkov bolo právoplatne rozhodnuté, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, čo znamenalo, že spotrebiteľ (žalobkyňa) bola povinná veriteľovi vrátiť len istinu úveru; platbyprevyšujúceistinuúverutakpredstavovalibezdôvodnéobohatenie,ktorébolžalovanýpovinnýžalobkyni
vydať. Žalobkyňa má za to, že sú dané všetky podmienky na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. Vo veci totiž existuje: 1. porušenie

povinnosti veriteľom, ktorú povinnosť mu ukladá zákon č. 129/2010 Z. z., Občiansky zákonník či zákon č.
250/2007Z.z.,atouvedenieobligatórnychnáležitostíúverovejzmluvyazákazpoužívanianeprijateľných
podmienok, 2. spotrebiteľ (žalobkyňa) úspešne uplatnila na súde porušenie predmetných povinností,
keďže o nich bolo právoplatne (v prospech spotrebiteľa) rozhodnuté rozsudkom, 3. príčinná súvislosť,
pretože spotrebiteľ bol v predmetnom konaní úspešný práve v dôsledku toho, že veriteľ (žalovaný)

porušil právne predpisy a vyhotovil zmluvu v rozpore s výslovným znením právnej úpravy. Žiadne ďalšie
podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia pritom zákon nevyžaduje. Podnikatelia, žalovaný,
totižbežnevrámciobdobnýchžalôbnamietajúúčelovotým,ženastranespotrebiteľažiadnareálnaujma
nevznikla, a teda by zadosťučinenie nemalo byť priznané. Uvedená argumentácia je však nesprávna a
účelová, bez opory v právnom poriadku a dokonca v priamom rozpore so samotným účelom inštitútu
primeraného finančného zadosťučinenia. Súdy Slovenskej republiky sa s uvedeným argumentom

opakovane zaoberali a konštantne uzatvárajú, že tento argument nemá žiadnu právnu relevanciu. Bez
právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku
takejto ujmy (rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 7.12.2017, sp. zn. 3Co/101/2017). Pri nároku
na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy (rozhodnutie Krajského súdu
Prešov zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 7Co/100/2017). Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby

spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti
dôjde (rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 7Co/101/2017). Na priznanie
nároku na primerané finančné zadosťučinenie teda postačí, ak veriteľ poruší práva spotrebiteľa, resp.
povinnosti veriteľovi uložené právnou úpravou a spotrebiteľ tieto porušenia úspešne uplatní na súde.
Medzi porušením povinnosti a úspešným uplatnením práva musí existovať kauzálny nexus. Spotrebiteľ

nemusí utrpieť skutočnú škodu, postačí, ak mu takáto škoda hrozí. V tomto prípade však možno
konštatovať, že škoda spotrebiteľovi nie len hrozila (čo už samo o sebe je postačujúce na priznanie
finančného zadosťučinenia) ale reálne aj vznikla. Pri čestnom a odbornom postupe žalovaného pri
vyhotovovaní zmluvy, by majetkové práva spotrebiteľa neboli ohrozené a nebolo by do nich zasiahnuté.
Je pravdou, že veriteľovi patrí a mala by patriť odplata za poskytnutý úver, avšak iba v prípade splnenia

podmienky, že sám neporuší kogentné ustanovenia zákona upravujúce postup poskytovania úverov. Ak
veriteľ postupuje v rozpore so zákonom a spotrebiteľ je tak objektívne uvedený do omylu v otázkach
podstatných pre posúdenie obsahu, resp. rozsahu jeho záväzku, veriteľ tak bez právneho dôvodu
ohrozuje jeho majetok a v končenom dôsledku do neho aj priamo zasahuje (ak je úver poskytnutý).
Zásah do práv a majetkovej sféry žalobkyne je pritom zrejmý z toho, že najskôr bola zo strany

žalovaného zavedená (nepravdivo informovaná) o podmienkach úveru, následne bola nútená plniť na
účet žalovaného prostriedky, na ktoré zo zákona nemal žalovaný nárok a napokon bola žalobkyňa
nútené podstúpiť súdne konanie za účelom ochrany svojich práv, keďže žalovaný sa aj napriek svojmu
nezákonnému postupu odmietol akýmkoľvek spôsobom mimosúdne dohodnúť. Žalobkyňa v žalobe v
tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu prax súdov. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia

žalobkyňa vyčíslila na sumu 350 Eur. Napríklad aj Krajský súd Trenčín (sp. zn. 5Co/934/2015)
považuje za súladné so zákonom, aby sa výška primeraného finančného zadosťučinenia odvodzovala
od výšky úveru, morálnej a majetkovej ujmy. Krajský súd Prešov (sp. zn. 7Co/350/2015) považoval
za logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným
uplatňovaným nárokom. Odplata za poskytnutie úveru formálne predstavovala 1.875,54 Eur (celková

čiastka - istina). Skutočná odplata po zohľadnení nezákonného strhnutia poplatku však predstavovala
až sumu 2.091,29 Eur; teda v tejto výške boli zároveň ohrozené majetková práva žalobkyne. Preto
žalobkyňa považuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia 350 Eur za primeranú na to, aby
pre spotrebiteľa predstavovala dostatočnú náhradu za diskomfort z dôvodu, že spotrebiteľ bol nútený
domáhať sa ochrany práv na súde (aby tak naďalej neznižoval svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý

postupoval v rozpore so zákonom) a zároveň táto výška finančného zadosťučinenia bude v dostatočnej
miere plniť aj odradzovaciu funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo strany žalovaného.
Napokon, ďalšími kritériami pre posúdenie výšky primeraného zadosťučinenia sú: intenzita zásahu do
práv spotrebiteľa, výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžka trvania závadného stavu a
objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom, spoločenskom živote

žalobcu (Krajský súd Trenčín, sp. zn. 4Co/124/2019).2. Žalobkyňa na preukázanie svojho nároku predložila listinné dôkazy, a to rozsudok Okresného súdu
Galanta sp. zn.: XXCsp/XX/XXXX-XXX zo dňa 6.2.2020 a rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn.:
23CoCsp/16/2020-172 zo dňa 28.9.2020.

3. Súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu vydaním platobného rozkazu sp. zn: XXCsp/XXX/XXXX-XX zo
dňa 24.11.2020, proti ktorému podal žalovaný odpor, preto ho súd podľa § 267 ods. 3 CSP zrušil.

4. Žalovaný v odpore popiera základ nároku, pretože rozsudok vo veci sp. zn. XXCsp/XX/XXXX

nebol vydaný na základe záveru o porušení práv spotrebiteľa. Uvedené rozhodnutie bolo vydané
na základe súdu o bezúročnosti úveru. Podľa rozsudku KS Trenčín, č.k. 19Co/110/2019 zo dňa
15.7.2020: „Samotná skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala niektoré podstatné
náležitosti podľa zákona, síce v širšom zmysle možno označiť ako porušenie povinnosti uviesť v zmluve
náležitosti podľa zákona, nejde však o porušenie výslovne formulovanej povinnosti dodávateľa (zákon o
spotrebiteľských úveroch to uvádza ako náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie ako povinnosti

dodávateľa - veriteľa) a čo je podstatné, tento nedostatok sankcionuje zákon o spotrebiteľských
úveroch bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.“ Žalovaný ďalej namieta, že podaná žaloba
neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorou by suma 350 Eur bola odôvodnená. Z podstaty finančného
zadosťučinenia, ktoré je v civilnom práve používané na viacerých miestach vyplýva, že ide o satisfakciu
za imateriálnu ujmu. Žiadnu inú funkciu mu právna úprava nepriznáva. Všeobecne teda primerané

finančné zadosťučinenie znamená odčinenie nemajetkovej ujmy (buď v peniazoch, alebo aj nepeňažnou
formou). Vyznačuje sa ďalej tým, že má osobný charakter, t.j. viaže sa na osobu, ktorá takúto ujmu
utrpela. Do 9.6.2013 právna úprava umožnila priznanie finančného zadosťučinenia v prípade, ak
porušenieprávaalebopovinnostipodľaosobitnýchpredpisovbolospôsobiléprivodiťspotrebiteľoviujmu.
V súvislosti s obsahom podanej žaloby to znamená, že žalobkyňa bola povinná tvrdiť a preukázať, že

táto podmienka je splnená v prípade zmluvného vzťahu uzavretého dňa 14.11.2012. Žalobkyňa uvádza
v podanej žalobe len tvrdenie, že sumu 350 Eur považuje za primeranú. Takéto vymedzenie odporuje
finančnému zadosťučineniu ako satisfakcii v zmysle hore uvedeného, keďže žalobkyňa nevymedzuje za
čo konkrétne by sa satisfakcia mala priznať. Rovnako zo žaloby nevyplývajú ani skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné usudzovať, či je splnená podmienka primeranosti. Primeranosť je vlastnosť, ktorá

vyžaduje adekvátnosť ku konkrétnym okolnostiam, v súvislosti s ktorými sa satisfakcia má poskytnúť.
Žalobkyňa v podanej žalobe ale neuvádza, v čom by prvok primeranosti mal byť splnený, hoci okolnosti
preukazujúce primeranosť požiadavky musí preukazovať ona. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje,
aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 4.3.2020 uviedla, že žalovaný iba všeobecne a paušálne
popiera nárok žalobkyne na primerané zadosťučinenie, hoci jej nárok objektívne existuje a je podoprený
relevantnými dôkazmi. Je nepochybné, že porušenie ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. predstavuje
porušenie práva žalobkyne ako spotrebiteľa. Zákon č. 250/2007 Z. z. je všeobecným zákonom vo vzťahu

k spotrebiteľom a dodávateľom, bez ohľadu na špecifiká ich právneho vzťahu. Zákon o spotrebiteľských
úveroch je následne zákonom špeciálnym, ktorý konkretizuje práva a povinnosti strán pri uzatváraní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom tento zákon celkom jednoznačne slúži k ochrane spotrebiteľa
(už len z dôvodu, že veriteľ má povinnosť uviesť do zmluvy o úvere náležitosti podľa § 9 ods. 2
zákona). Podmienka porušenia práva spotrebiteľa, a to práva na pravdivé informácie o poskytovanom

produkte v zmluve o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je splnená (viď
nesprávne uvedená RPMN, nesprávne informácie o výške úveru, absencia termínov splatnosti splátok
a pod.) O porušení týchto povinnosti bolo právoplatne rozhodnuté, pričom tento rozsudok je záväzný pre
strany sporu, ako aj pre konajúci súd, nakoľko sa ním vyriešila otázka hmotnoprávneho vzťahu medzi
stranami sporu. Za predmetné porušenia pritom zodpovedá práve a výlučne žalovaný, ktorý predmetnú

zmluvu o spotrebiteľskom úvere predložil žalobkyni na podpis a mal z tejto zmluvy prospech. Žalobkyňa
teda v žalobe zrozumiteľne uviedla, ktoré práva a povinnosti boli porušené - išlo o ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého ustanovenia má veriteľ povinnosť riadne a pravdivo
informovať spotrebiteľa o podmienkach úveru v písomnej forme. V konečnom dôsledku, aj aktuálna
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR je celkom jednoznačná, pokiaľ ide o podmienky pre priznanie

nároku podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
rozsudokzodňa30.1.2019,sp.zn.6Cdo/127/2017).SťažnosťprotipredmetnémurozsudkuNajvyššieho
súdu SR bola Ústavným súdom SR dňa 15.4.2020, sp. zn. III. ÚS 124/2020 zamietnutá ako zjavne
neopodstatnená. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nárok žalobkyne v konaní 17Csp/34/2019 nebol vydaný nazáklade porušenia práv spotrebiteľa, ale na základe bezúročnosti úveru, tieto tvrdenia sú tendenčné a
účelové. Je celkom nepochybné (a táto skutočnosť si nevyžaduje ani osobitné vykonávanie dôkazov),
že zmluva, aká bola predmetom konania 17Csp/34/2019 je formulárová zmluvy, vyhotovená výlučne

veriteľom, pričom spotrebiteľ má možnosť buď zmluvu ako celok prijať alebo neprijať. Vyhotovenie
zmluvy je teda celé v „réžii“ veriteľa - žalovaného. Ak zmluva obsahovala také vady, že to spôsobilo
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, potom žalovaný jednoznačne konal v rozpore so zákonom a
porušil práva spotrebiteľa (resp. svoje povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhotoviť zmluvu
v súlade so zákonom). Takýmto právom je nepochybne právo spotrebiteľa na pravdivé a správne

informácie o poskytovanom úvere. Žalovaný dokonca žalobkyňu v otázke náležitostí úveru tak zavádzal,
že to mohlo mať vplyv (a aj malo) na nedôvodné znižovanie jej majetku (napr. deklarovanie výšky istiny
1.500 Eur, avšak v skutočnosti výška istiny bola nižšia, čo musel spotrebiteľ umelo doplatiť). V súlade
s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (6 Cdo 389/2015 a 6 Cdo 127/2017) nie je potrebné,
aby existovala akákoľvek ujma spotrebiteľa a už vôbec nemožno hovoriť o náhrade nemajetkovej ujmy.
Žalovaný, podobne ako iný veritelia, nedôvodne a účelovo stotožňujú nárok podľa ustanovenia § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. so zadosťučinením podľa iných právnych predpisov, najmä podľa
Občianskeho zákonníka, ktorý pozná náhradu nemajetkovej ujmy ako zadosťučinenie pri zásahoch
do osobnosti fyzickej osoby. Podmienka existencie ujmy nie je ani zákonným predpokladom pre vznik
žalobouuplatnenéhonároku,dokoncaod10.6.2013saupustiloodpodmienky,žeporušeniejespôsobilé
privodiť spotrebiteľovi ujmu. Ak teda právna úprava do 9.6.2013 vyžadovala iba spôsobilosť privodiť

ujmu a nie vznik ujmy samotnej, potom od 10.6.2013 o to viac nemožno žiadať od spotrebiteľa, aby
takúto ujmu dokazoval, pretože vypadla aj podmienka „spôsobilosti konania privodiť ujmu“. Žalobkyňa
teda nemusí preukázať ani to, že konanie veriteľa je spôsobilé privodiť ujmy, pretože takúto podmienku
už zákon nepozná. Postačí, ak preukáže samotné porušenie práva alebo povinnosti. Ak však ujma
vznikne, táto okolnosť iba znásobuje závažnosť konania žalovaného a musí sa odzrkadliť vo výške

primeraného finančného zadosťučinenia. Na druhej strane, ak ujma neexistuje, nemá to žiadny vplyv na
vznik a existenciu nároku (v tejto súvislosti možno hovoriť o akejsi „priťažujúcej“, „zostrujúcej“ okolnosti).
Pre úplnosť žalobkyňa dodáva, že nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nie je nárokom,
ktorý pozná § 13 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom tohto konania nie je osobnosť človeka
a jeho nemajetkové práva (česť, vážnosť, dôstojnosť), ale ochrana práv spotrebiteľa, teda ochrana

fyzickej osoby z hľadiska postavenia (statusu) v zmluvnom vzťahu (podobne to uviedol aj Okresný súd
Lučenec vo veci 7Csp/111/2019). Keďže nárok spotrebiteľa vznikol až právoplatnosťou rozhodnutia
vo veci 17Csp/34/2019, nie je potrebné preukazovať spôsobilosť konania žalovaného privodiť ujmu
(napokon žalobkyni ujma nielen hrozila, ale aj vznikla, na čo poukázala už v žalobe).

6. Pokiaľ ide o sumu primeraného finančného zadosťučinenia, žalobkyňa uviedla, že túto dostatočne
odôvodnila s odkazom na konkrétne skutočnosti. Zdôraznila, že výška primeraného finančného
zadosťučinenia závisí od úvahy súdu, teda žalobkyňa ju odhaduje s prihliadnutím na relevantnú
súdnu prax a okolnosti prípadu. Túto nie je možné vypočítať tak, ako napr. bezdôvodné obohatenie
z bezúročného úveru. Napokon, ďalšími kritériami pre posúdenie výšky primeraného zadosťučinenia

sú: a) intenzita zásahu do práv spotrebiteľa - neuvedenie viacerých obligatórnych náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, vrátane nesprávnej RPMN, ako jedného z najpodstatnejších údajov zmluvy,
b) výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným - viac ako 2.000 Eur, ktoré žalovaný od žalobkyne
požadoval (vo forme odplaty, na ktorú nemal nárok), pričom časť tejto sumy aj získal, c) dĺžka trvania
závadného stavu - od uzatvorenia zmluvy (14.11.2012) až do rozhodnutia súdu (28.9.2020), teda

takmer 7 rokov a d) objektívna spôsobilosť tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom
živote žalobkyne - znižovanie životnej úrovne na úkor žalovaného, ktorý požadoval neprimerane vysokú
odplatu za úver, zadržiavanie finančných prostriedkov žalobkyne, ktoré vrátila až po právoplatnom
rozhodnutí súdu. V tejto súvislosti aj iné súdy uvádzajú, že spotrebiteľ je nútený vynaložiť úsilie spojené
so súdnymi konaniami (ako prejav diskomfortu), pričom cieľom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z. je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol
úspešný (napr. Krajský súd Žilina zo dňa 28.01.2021, sp. zn. 9CoCsp/31/2020). Napokon nemožno
prehliadať skutočnosť, že žalovaný sa odmietal akokoľvek mimosúdne dohodnúť, teda žalobkyňa bola
nútená domáhať sa ochrany svojich práv na príslušnom súde proti ekonomicky a právne silnejšiemu

subjektu. Rovnaký postoj vo vzťahu k žalobkyni (spotrebiteľovi) a jej nárokom má žalovaný aj v tomto
konaní. Záverom poukazuje aj na sankčnú funkciu primeraného finančného zadosťučinenia, teda jeho
výška musí byť taká, aby bola spôsobilá odradiť žalovaného od ďalšieho protiprávneho konania. Z vyššie
uvedených dôvodov žalobkyňa trvá na podanej žalobe v celom rozsahu.7. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 22.4.2021 uviedol, že žalobkyňa vo svojom podaní tvrdí,
že tým, že úver mal byť bezúročný, je daný predpoklad pre priznanie nároku na primerané finančné

zadosťučinenie. Žalovaný zastáva názor, že označená skutočnosť nespĺňa predpoklad vyjadrený v § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., pretože bezúročnosť úveru nepredstavuje porušenie práva spotrebiteľa.
Napríklad aj podľa rozsudku KS Trenčín, č.k. 19Co/110/2019 zo dňa 15.7.2020: „Samotná skutočnosť,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala niektoré podstatné náležitosti podľa zákona, síce
v širšom zmysle možno označiť ako porušenie povinnosti uviesť v zmluve náležitosti podľa zákona,

nejde však o porušenie výslovne formulovanej povinnosti dodávateľa (zákon o spotrebiteľských úveroch
to uvádza ako náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie ako povinnosti dodávateľa - veriteľa)
a čo je podstatné, tento nedostatok sankcionuje zákon o spotrebiteľských úveroch bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru.“ Krajský súd v Nitre v rozsudku č.k. 6Co/241/2018 zo dňa 29.11. 2019 uviedol:
„Pokiaľ ide o rozhodnutie o primeranom finančnom zadosťučinení (bod 36 napadnutého rozsudku),
odvolací súd poukazuje na to, že zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia vyplýva, že ide o

prostriedok slúžiaci k reparácii ujmy, ktorá mala byť v konaní spôsobená. Je na žalobkyni preukázať, či
jej ujma vznikla a ponúknuť na svoje tvrdenia dôkazy.“ Žalovaný namieta aj tvrdenia žalobkyne, ktorými
odôvodňuje svoju objektívne neprimeranú požiadavku. V prvom rade tvrdí, že skutočnosti uvádzané
žalobkyňou nie sú dôvodom pre to, aby boli zohľadnené pri určovaní náhrady relutárnej satisfakcie.
Primerané finančné zadosťučinenie nie je náhrada za údajne hroziace dôsledky, pretože už len samotné

tvrdenie o nich je teoretický predpoklad. Za druhé, ak by „hroziaci“ následok viedol k vzniku škody, tak by
bol vysporiadaný náhradou škody za predpokladu, že ho nekryje náhrada v podobe úrokov z omeškania.
Žalobkyni bol úrok z omeškania uhradený, pričom žiadne skutočnosti o hroziacej alebo vzniknutej
škode ani netvrdila (a v podaní takýto následok ani nepreukazuje). Žalobkyňa v podaní ani netvrdí, aké
skutočnostianásledkybyvlastnepriznanímfinančnéhozadosťučineniamalibyťvysporiadané.Žalovaný

trvá na vyjadrení k žalobe a navrhuje, aby súd podanú žalobu zamietol.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie na 10.8.2021, na ktoré sa nedostavila žalobkyňa, ktorej neúčasť
ospravedlnil jej právny zástupca a nedostavil sa žalovaný ani jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť
neospravedlnili. Súd v súlade s § 180 CSP vec prejednal na pojednávaní v ich neprítomnosti. Právny

zástupca žalobkyne sa pridržal písomných podaní, v ktorých je podrobne popísané, prečo považujú
návrh za dôvodný. Pokiaľ ide o samotný vznik nároku, odkázal na judikatúru NS SR, ktorú citovali aj vo
vyjadreniach a podľa ktorej jediným predpokladom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
je úspech spotrebiteľa v spore proti dodávateľovi. Táto podmienka je bezpochyby splnená, čo dokazujú
právoplatné rozhodnutia tunajšieho súdu a Krajského súdu Trnava. Pokiaľ ide o výšku primeraného

finančného zadosťučinenia, túto zdôvodnili s ohľadom na viacero okolností, pričom tieto okolnosti berie
do úvahy aj súdna prax. Jedná sa najmä o intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa, výšku nedôvodne
požadovanej sumy veriteľom, pričom táto okolnosť je jedna z podstatných, teda akýmsi vodíkom pre
stanovenie primeranej sumy, pokiaľ ide o zadosťučinenie. Podľa súdnej praxe by zadosťučinenie malo
predstavovať 20% až 30% z odplaty, ktorú požaduje veriteľ. Žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje

necelých 20%, preto uplatnenú sumu vo výške 350 Eur považujú za primeranú. Právny zástupca
žalobkyne na doplnenie uviedol, že žalobkyňa žiadala od žalovaného iba jeden úver na preklenutie
nepriaznivej ekonomickej situácie, avšak žalovaný jej poskytol dva úvery, pričom z oboch pri poskytnutí
z istiny úveru strhol určitú čiastku, ktorá žalobkyni vyplatená nebola. Žalovaný taktiež vykonával zrážky
zo mzdy, ktoré boli tunajším súdom vo vzťahuj k zmluvám, ktoré boli uzavreté medzi žalobkyňou a

žalovaným zakázané. Z týchto dôvodov žiadal, aby súd žalobe vyhovel a priznal žalobkyni náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa žalobou, vyjadreniami strán sporu, žalobkyňou
predloženými listinnými dôkazmi a s obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav: žalobkyňa podala

na tunajšom súde proti žalovanému žalobu tak, ako je vyššie uvedené. Okresný súd Galanta rozsudkom
zo dňa 6.2.2020, sp. zn. 17Csp/34/2019-123 žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
vo výške 966,11 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 9.3.2019
do zaplatenia, vrátane zaplatenia trov konania vo výške 100%. Súd v rámci predmetnej zmluvy zistil
nedostatky, v dôsledku ktorých považoval úver z predmetnej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov.

Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd Trnava rozsudkom sp. zn.
23CoCsp/16/2020-172 zo dňa 28.9.2020 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.10. Podľa § 3 ods. 5 prvá a tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti
porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ

proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

11.Základnýmzákonnýmpredpokladomúspešnéhouplatneniaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia
v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú
predpisy na ochranu spotrebiteľa. Uvedený nárok je daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu
vyplývajúcuznoriemnaochranuspotrebiteľov,ktorýmisúnajmäosobitnáúpravaspotrebiteľskýchzmlúv
obsiahnutá v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných

službách na diaľku a podobne. Účelom týchto noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho
účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.

12. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne.

Žalobkyňa ako spotrebiteľ si úspešne v predchádzajúcom spore sp. zn. 17Csp/34/2019 uplatnila
porušenie svojho práva ako aj porušenie povinnosti ustanovených právnymi predpismi, v dôsledku
čoho bolo vydané rozhodnutie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
966,11 Eur s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný pri vyhotovovaní zmluvy porušil
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., čím sa bezdôvodne obohatil a vyvolal stav právnej neistoty.

Žalovanýpreukázateľnenedôvodne,vrozporesozákonomzískalodžalobkynebezdôvodnéobohatenie
vo výške 966,11 Eur. Tunajší súd rozsudkom pod sp. zn. 17Csp/34/2019 zo dňa 6.2.2020 určil úver
za bezúročný a bezpoplatkový pre pochybenia pri vypracovaní zmluvy o úvere. Nemožno mať preto
pochybnosti o tom, že žalobkyni podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vznikol
voči žalovanému nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Bol to práve žalovaný, kto nepostupoval

s odbornou starostlivosťou, predložil žalobkyni na podpis zmluvu, ktorá nespĺňala náležitosti v zmysle
zákona č. 129/2010 Z.z.

13. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné
predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. Faktom je, že žalovaný porušil spotrebiteľské

práva žalobkyne už momentom uzatvorenia úverovej zmluvy, ktorá bola súdom vyhodnotená ako
bezúročná a bez poplatkov, a ktorá nespĺňala náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z. Z
uvedeného preto vyplýva splnenie predpokladu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
pri uplatnenom porušení práva alebo povinnosti ustanovenej nielen samotným zákonom č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ale aj osobitnými predpismi, v tomto prípade zákona č. 129/2010 Z.z.

Žalovaný porušil spotrebiteľské práva žalobkyne predložením jej zmluvy o úvere, uzatvorenej v rozpore
so zákonom č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho bola zmluva súdom vyhodnotená ako bezúročná a bez
poplatkov, v dôsledku čoho plnenie žalobkyne nad rámec poskytnutého úveru predstavuje sa strane
žalovaného bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne.

14. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Neexistuje spôsob
výpočtu, vzorec, ktorý by určil konkrétnu výšku finančného zadosťučinenia a je len výsledkom voľnej
úvahy súdu s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním
ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela
v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri uzatváraní

úverovej zmluvy dojednávaní konal v rozpore so zákonom. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť
najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa,
ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia
musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti. Ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania, žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 2.250,36 Eur hoci na skutočne

poskytnutýúver(1.284,25Eur)zdôvodujehobezúročnostiabezpoplatkovostimalažalovanémuzaplatiť
1.284,25 Eur. Žalobkyňa tak žalovanému zaplatila o 966,11 Eur viac, čo predstavuje bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného. Žalobkyňa z dôvodu v rozpore so zákonom uzatvorenej úverovej
zmluvymuselainiciovaťsúdnekonanienaochranusvojichspotrebiteľskýchpráv,pričomsamotnésúdnekonaniejestresujúcimfaktorom,odôvodňujúcimpriznaniefinančnéhozadosťučinenia.Zadanéhostavu,
s ohľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa
úspešne domohla na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a jeho priznaná

výška je primeraná povahe a najmä rozsahu porušenia práv žalobkyne, zodpovedá svojmu účelu (teda
poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov) pričom vo
vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené, neprimerané obohacovanie sa aj
s poukazom na to, že žalobkyňa zaplatila žalovanému o 966,11 Eur viac, než jej bolo poskytnuté a s
poukazom na to, že žalovaný od žalobkyne žiadal pri poskytnutí úveru 1.500 Eur, z ktorého v skutočnosti

žalobkyni poskytol len sumu 1.284,25 Eur úrok vo výške 70,01% ročne, pričom žalobkyňa mala
žalovanému vrátiť sumu 3.375,54 Eur. V prejednávanej veci ujma na strane žalobkyne bez akýchkoľvek
pochybností vznikla, keďže bol v predchádzajúcom spore pod sp. zn.: XXCsp/XX/XXXX žalovaný
zaviazaný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 966,11 Eur. Bezdôvodné obohatenie na
strane žalovaného bez akýchkoľvek pochybností, aj vzhľadom na skutočne poskytnutú výšku úveru
(1.284,25 Eur) je natoľko vysoké, že mohlo mať vplyv aj na rozpočet žalobkyne a na uspokojovanie jej

potrieb, keď predstavuje cca 75% z istiny skutočne poskytnutého úveru žalovanej a navyše žalobkyňa
žiadala o úver z dôvodu preklenutia nepriaznivej finančnej situácie.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že suma vo výške 350 Eur, ktorá predstavuje
len necelých 19% z odmeny požadovanej žalovaným pri poskytnutí úveru, pričom žalovaný úročil

poskytnutý úver ročnou úrokovou sadzbou až 70,01%, splní všetky funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia, a teda bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný sankčný
charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň bude odmenou
pre žalobkyňu, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobila, ale napriek nepochybne svojej slabšej
ekonomickej a právnej situácii, akú si mohol zabezpečiť žalovaný, sa pustila do sporu s ním. Vzhľadom

na všetky okolnosti daného prípadu súd považoval sumu vo výške 350 Eur za primeranú, keďže konanie
žalovaného vyústilo do súdneho sporu, ktoré prebiehalo viac ako 1,5 roka a ku ktorému by nebolo došlo,
keby žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou, korektne a poctivo a žalobkyňa by nemusela niesť
náklady na právne zastúpenie. Súd považuje postup žalovaného za absolútne neprípustný, nepožívajúci
právnu ochranu a to aj s poukazom na to, že sa nejedná o ojedinelý prípad. Na základe uvedeného súd

žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

16.Podľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu
poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila.

17. O nároku žalobkyne na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods.
1 CSP, keďže bola v konaní v celom rozsahu úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100%. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a
to v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Galanta.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Vodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodania(označeniesúdu,ktorémujeurčené,ktohorobí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa z. č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.