Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/31/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404115928
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1404115928.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: Správcovské
bratislavské družstvo, Bratislava, Drobného 27, IČO : 35 803 843, zastúpené Advokátska kancelária
JUDr. Barbara Holíková, s.r.o., Bratislava, Staré Grunty 162, IČO : 36 863 971 proti žalovanému :
Stavebné bytové družstvo Bratislava IV, Bratislava, Polianky 9, IČO : 00 169 731, zastúpené JUDr.

Jozefom Drvárom, Bratislava, Belinského 16, o zaplatenie 2.462,45 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 28. 3. 2014 č.k. 9C/255/2004 - 548 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 16.
4. 2014 č.k. 9C/255/2004 - 569 zmeňuje tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
2.462,45 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne z dlžnej sumy, od 1. 12. 2001 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho

konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zo dňa28. marca
2014 č. k. 9 C 255/2004-548 v spojení s jeho opravným uznesením zo dňa 16. apríla 2014 č.
k. 9 C 255/2004-569 (týmto v zmysle § 164 O.s.p. opravil sídlo právneho zástupcu žalobcu) zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 2.462,45 € s príslušenstvom titulom konečného
vyúčtovania finančných prostriedkov určených na údržbu a opravy domu vlastníkov bytov a nebytových

priestorov bytového domu na D. XX, XX v G., a to v súvislosti so zmenou správcu vykonávajúceho
správu bytového domu k 30. septembru 2001 vyplývajúcej z potvrdenia zo dňa 15. marca 2002.
1.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca na základe Zmluvy
o výkone správy č. XX/XXXX zo dňa 18. júla 2001 vykonáva správu bytového domu na D. XX, XX
I. G. , a to od 1. septembra 2001. Do 31. augusta 2001 vykonával správu bytového domu žalovaný.
Dňa 27. augusta 2001 žalovaný uznal nevyčerpané prostriedky určené na údržbu a opravy domu,
bytov a nebytových priestorov ku dňu 31. decembru 2000. Zároveň v uznaní dlhu uviedol, že tvorba a

čerpanie fondu prevádzky, údržby a opráv (ďalej aj „FPÚO“) od 1. januára 2001 do 30. septembra 2001
bude predmetom konečného vyúčtovania, ktoré spracuje do 30. novembra 2001. Mandatár žalovaného,
Správcovskébratislavskédružstvo,vyhotovilnazákladedokladovkročnejúčtovnejzávierkežalovaného
za rok 2001 dňa 15. marca 2002 potvrdenie o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu za objekt
0404 (ďalej aj „potvrdenie“), v ktorom potvrdzuje stav vzájomných pohľadávok ku dňu skončenia
správy vo výške 74.183,62,- Sk (ktorá suma predstavuje zostatok fondu opráv spravovaného objektu)

ako dlh, ktorý mu vznikol v súvislosti s ukončením správy ku dňu 30. septembru 2001. Žalovaný v
konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného práva, preto sa súd prvej inštancie zaoberal jej
dôvodnosťou a dospel k záveru, že táto je opodstatnená. Uviedol, že k ukončeniu výkonu správy došloku dňu 30. septembru 2001, a preto na prejednávanú vec aplikoval znenie zákona č. 182/1993 Z. z. v
znení účinnom k predmetnému dátumu, a to jeho ustanovenie § 8 ods. 2, ktoré v prípade ukončenia
správy okrem povinností bývalého správcu predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov správu o

svojej činnosti a odovzdať všetky písomné materiály, súvisiace so správou domu, neukladal bývalému
správcovi povinnosť previesť zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na účty nového správcu
alebo spoločenstva. Žalovaný teda v čase ukončenia výkonu správy nemal zákonnú povinnosť previesť
zostatok majetku vlastníkov na účty nového správcu. Takáto povinnosť mu prináležala z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

keďže ukončením výkonu správy odpadol dôvod spravovania majetku vlastníkov. Pri posudzovaní
dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania súd prvej inštancie poukázal na Potvrdenie o
konečnomfinančnomvyúčtovanífonduprevádzky,údržbyaoprávzaobjektXXXXD.XX,XXI.G.zodňa
15. marca 2002 (č. l. 17 spisu), ktoré presne vyčísľuje žalobcom uplatnený nárok v jeho jednotlivých
položkách (sú v ňom zahrnuté všetky jednotlivé nároky tvoriace žalovanú sumu). Uvedené Potvrdenie
vypracoval a podpísal za žalovaného samotný žalobca F.. H. Č., v tom čase mandatár žalovaného na

základe uzavretej mandátnej zmluvy. Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca - bez ohľadu na
plynutie objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť 1. októbra 2001 - sa subjektívne
dozvedel o tom, že došlo na úkor vlastníkov k bezdôvodnému obohateniu a aj kto ho získal, najneskôr
dňom vystavenia Potvrdenia, teda dňa 15. marca 2002. Prípadná neplatnosť tohto dôkazu nemala vplyv
nazískanievedomostižalobcuoexistenciibezdôvodnéhoobohatenia,anioosobe,ktorásabezdôvodne

obohatila. Dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku začala plynúť
dňom 16. marca 2002 a uplynula dňom 15. marca 2004. Žalobca podal na súde žalobu až dňa 28.
septembra 2004, t. j. oneskorene. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, premlčané právo nebolo
možné žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). K predĺženiu plynutia premlčacej doby
nedošlo ani uznaním dlhu žalovaným dňa 27. augusta 2001, pretože toto uznanie nespĺňalo náležitosti

uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, keďže z neho nevyplýva výška práve žalovanej
sumy a nie je z neho zrejmý ani neuhradený zostatok. Zároveň toto uznanie nezohľadňuje stav ku dňu
skončenia správy žalovaným, keď výška dlhu bola vyčíslená ku dňu 31. decembru 2000 a po ukončení
správy žalovaný žiadny dlh neuznal.
1.2. V prípade trov konania si súd prvej inštancie vyhradil právo rozhodnúť o nich podľa § 150 ods. 3

O.s. p. až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Proti tomu rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny
tak, že odvolací súd jeho žalobe vyhovie a prizná mu tiež náhradu trov konania, alebo ho zruší a vec
vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí aplikoval reštriktívny výklad ust. § 8 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom

ku dňu 30. 9. 2001, t.j. že zákon neukladal bývalému správcovi tiež povinnosť previesť zostatok majetku
vlastníkov na účet nového správcu alebo spoločenstva, ktorá povinnosť bola zavedená až počnúc 1. 7.
2004. S ohľadom na neexistenciu zákonnej povinnosti potom nárok vlastníkov kvalifikoval ako
bezdôvodné obohatenie podľa § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka. Žalobca v odvolaní argumentoval
tým, že zmluva o výkone správy má charakter zmluvy spotrebiteľskej a že aplikácia reštriktívneho

výkladu ust. § 8 ods. 2 cit. zák. by v praxi znamenala hrubý zásah do práv a právom chránených
záujmov vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytových domoch a fakticky by znamenala právo
správcu nevyúčtovať správu a nepreviesť žiadne prostriedky vlastníkom po skončení správy domu v
rozhodnom období a tieto si ponechať. Napriek nepresnostiam zákona je nutné pri interpretácii právnej
normy vždy zachovať účel, vnútornú logiku a systém zákona. Aj v prípade, že povinnosť vykonať

záverečné vyúčtovanie a previesť finančné prostriedky vlastníkov zákon expresis verbis v rozhodnom
obdobíneupravoval,nemožnonijakýmvýkladomdospieťkzáveru,ževlastníkomnepatríprávodomáhať
sa pohľadávky z konečného vyúčtovania a zaplatenia nespotrebovaných prostriedkov, ani že by si
ich odchádzajúci správca mohol ponechať. Žalobca poukazoval na ust. § 10 ods. 1 zák. č. 182/1993
Z.z., ktoré v znení platnom a účinnom ku dňu 30. 9. 2001 odkazovalo vlastníkov upraviť si spôsob a

oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv so žalovaným v zmluve o
spoločenstve alebo v zmluve o výkone správy. Zmluva o výkone správy medzi vlastníkmi a žalovaným
pritom záväzok žalovaného jednoznačne založila, a to v čl. VIII bod 1 písm.b/ a tiež v čl. VIII bod 1 písm.
c/. Zo Zmluvy o výkone správy uzavretej medzi jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov
a žalovaným tak vyplýva povinnosť žalovaného vykonať vyúčtovanie a previesť majetok vlastníkov;

medzi žalovaným a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov vznikol záväzkový vzťah a existencia
takejto povinnosti vyplynula zo zhodného tvrdenia strán sporu, žalovaný ju nepopieral, iba tvrdil, že
táto povinnosť viazala jeho mandatára, na základe mandátnej zmluvy. Žalobca preto tvrdí, že právnymdôvodom záväzku žalovaného bola zmluva a ako pohľadávku z konečného vyúčtovania podľa čl. VIII
bod 1 písm.b/ a c/ Zmluvy o výkone správy ju nemožno potom kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie.
2.1. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že uznanie záväzku zo dňa 27.

8. 2001 nespĺňalo náležitosti v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka, nakoľko z neho nevyplýva výška
práve žalovanej istiny a nie je z neho zrejmý neuhradený zostatok. Žalobca uviedol, že takýto právny
názor byznamenal,že akbyajveriteľdisponovaluznávacímprejavomdlžníka,nemoholbyhopoužiťpri
vymáhaní svojej pohľadávky napr. vtedy, ak by po uznaní dlhu dlžník časť dlhu uhradil. Žalobca pritom
nespochybňuje, že výška uplatňovanej istiny nekopíruje sumu v Uznaní dlhu. Na základe ust. § 588

Občianskeho zákonníka prešlo dôkazné bremeno v tejto časti uplatneného nároku z veriteľa (žalobcu)
na dlžníka (žalovaného); bolo teda procesnou povinnosťou žalovaného preukázať, že predmetný dlh
v uznanej výške ku dňu 31. 12. 2000 nevznikol, že bol splnený alebo že zanikol inak. Uznanie dlhu
žalovaného zaväzuje. Žalobca zastáva názor, že nemožno existenciu uznávacieho prejavu dlžníka
spochybniť z dôvodu, že uznaná suma nekopíruje žalovanú istinu. Žalovaný pohľadávku z Uznania dlhu
uhradil, preto je nutné predpokladať, že stav majetku vlastníkov na FUO bol k 31. 12. 2000 vo výške

262.541,72 Sk a stav ku dňu skončenia výkonu správy potom vyplýva z listinných dôkazov založených v
spisezaobdobieod 1.1.2001 do 30.9.2001.Žalobcapokračoval,žepokiaľjeuplatňovanápohľadávka
pohľadávkouzkonečnéhovyúčtovaniapodľačl.VIIIbod1písm.b/ac/Zmluvyovýkonesprávy,vzťahuje
sa na jej uplatnenie súdnou cestou ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Aj v prípade počítania začiatku
plynutia premlčacej doby odo dňa nasledujúceho po skončení správy žalovaným, t.j. 1. 10. 2001, bol

návrh podaný na súde dňa 28. 9. 2004, t.j. ešte v rámci plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá by uplynula dňa 1. 10. 2004.
2.2. Žalobca k ďalších právnym záverom prvoinštančného súdu namietal, že v prípade zostatku na účte
prevádzky, údržby a opráv ku dňu 30. 9. 2001 vo výške 205.423,78 Sk sa nemožno stotožniť s právnou
kvalifikáciou plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol (§ 451 Občianskeho zákonníka). Táto suma

vychádza z pohľadávky žalovaného z Uznania záväzku ku dňu 31. 12. 2000, ktorá bola žalovaným čo do
výšky 262.541,72 Sk uhradená a zohľadnená v konečnom vyúčtovaní z dôvodu východiska vyúčtovania
stavu prostriedkov FUO k 31. 12. 2000, a pohľadávka vyplývajúca z ust. čl. VIII bod 1 písm.c/ Zmluvy
o výkone správy vo výške 205.423,78 Sk tak nie je premlčaná - návrh bol podaný na súde dňa 28.
9. 2004, t.j. v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá

by uplynula dňa 1. 10. 2004. Podľa čl. VIII bod 1 písm.b/ Zmluvy bol žalovaný povinný pri skončení
správy vykonať vyúčtovanie do 31. 5. Nasledujúceho roku, t.j. do 31. 5. 2002, t.j. premlčacia doba
pohľadávky vlastníkov by začala plynúť 1. 6. 2002 a uplynula 1. 6. 2005; keď zostatok ROUBF musí byť
rovnako predmetom vyúčtovania. V prípade sumy 72.815,55 Sk a sumy 105.117 Sk titulom zálohových
platieb za október 2001 obe sú pohľadávkami z konečného vyúčtovania podľa čl. VIII bod 1 písm. b/

Zmluvy o výkone. Ani argumentácia prvoinštančného súdu, že neprišlo k bezdôvodnému obohateniu,
nakoľko zálohové platby sa poukazovali na účet bytového domu v Tatra banke, a.s. preto nemá právny
základ. Súd tiež v tejto súvislosti neprihliadol na skutočnosť, že v tomto období vlastníci platili na
viacero účtov. Podľa čl. VIII bod 1 písm.b/ Zmluvy bol žalovaný povinný pri skončení správy vykonať
vyúčtovanie do 31. 5. Nasledujúceho roku, t.j. do 31. 5. 2002, takže premlčacia doba by začala plynúť

dňa 1. 6. 2002 a uplynula by 1. 6. 2005. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá záver súdu prvej
inštancie o tom, že suma 309.172,71 Sk na účte č. 2635430177/1100 je žalovaným uhradenou sumou.
Žalovaný nikdy na účet bytového domu nepreviedol z pôvodných účtov (ktoré boli jeho podnikateľskými
účtami) žiadnu sumu s výnimkou plnenia z Uznania dlhu. Zostatok účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX k 30.
9. 2001 vo výške 309.172,71 Sk sa vysporiada ako záporná položka, nakoľko tento účet si bytový dom

ponechal aj u nového správcu, preto finančné prostriedky, ktoré sa na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX ku
dňu skončenia správy nachádzali, sa logicky pri konečnom vyúčtovaní numericky odpočítajú od výšky
pohľadávky vlastníkov z konečného vyúčtovania k 30. 9. 2001. Žalobca v odvolaní ďalej argumentoval
tým, že v prípade, ak by sa prijal záver o právnej kvalifikácii uplatneného nároku podľa § 451 a §
454 Občianskeho zákonníka, by bolo nutné posúdiť, či žalovaný vykonal alebo nevykonal konečné

vyúčtovanie a v prípade záveru, že toto vyúčtovanie nevykonal a vyúčtovanie vykonané mandatárom po
skončení výkonu správy ako aj po skončení platnosti mandátnej zmluvy žalovaný namieta ako nulitné,
vypracovanéneoprávnenouosobou(Potvrdeniezodňa 15.3.2002),takbysubjektívnapremlčaciadoba
vlastníkom fakticky ani nemusela začať plynúť. V prípade objektívnej premlčacej doby je návrh podaný
včas (1. 10. 2001 a uplynula by dňa 1. 10. 2004). V prípade záveru o tom, že žalovaný vyúčtovanie

vypracoval - Potvrdenie o konečnom vyúčtovaní zo dňa 15. 3. 2002 - vypracovaný mandatárom,
prihliadnuc k tvrdeniu žalovaného, že potvrdenie je nulitné, vypracované neoprávnenou osobou, potom
k odsúhlaseniu zostatku z konečného vyúčtovania prišlo ekonomickou námestníčkou žalovaného F.. S.
A. až 12. 3. 2003, a teda subjektívna premlčacia doba by uplynula vlastníkom dňa 12. 3. 2005.2.3. Žalobca záverom z dôvodu procesnej opatrnosti namietol rozpor výkonu práva uplatniť námietku
premlčania žalovaným s dobrými mravmi. Žalobca vyjadril názor, že pre rozhodnutie vo veci je potrebné
prihliadať aj na mimoprávne normy správania, t.j. dobré mravy v občianskoprávnych vzťahoch najmä s

ohľadom na postavenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na D. XX, XX v G.
a správanie žalovaného počas správy bytového domu, po skončení správy a v priebehu konania pred
súdom, a síce, že žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu preniesol parciálne povinnosti zo Zmluvy
o výkone správy na zmluvného partnera a následne sa zbavuje svojich zákonných povinností práve
poukazom na tento zmluvný vzťah, do ktorého sám, dobrovoľne a bez súhlasu vlastníkov v bytovom

dome vstúpil (mandátna zmluva). Žalovaný od skončenia správy nikdy nemal v úmysle vyúčtovať
správu a previesť nevyčerpané prostriedky vlastníkom, zo žiadnej výpovede či listinného dôkazu takáto
snaha a záujem nevyplýva, žalovaný zostal nečinný. Žalovaný vlastným mandatárom vypracované
vyúčtovanie považuje za nulitný právny úkon, hoci suma zistená vyúčtovaním bola následne potvrdená a
odsúhlasenávlastnouekonomickounámestníčkoužalovaného 15.3.2003.Vlastnícibytovanebytových
priestorov v bytovom dome na D. XX, XX I. G. márne uplynutie premlčacej doby nijako nezavinili,

sami ani prostredníctvom nového správcu (žalobcu) nemajú prístup k účtovným dokladom žalovaného
a teda nie sú schopní vypracovať konečné vyúčtovanie jeho správy, pokiaľ je on sám vo veci nečinný.
Z uvedeného dôvodu považuje žalovaným vznesenú námietku premlčania v prípade jeho vlastnej
nečinnosti pri skončení správy, procesný postup a zvolenú obranu, za v rozpore s dobrými mravmi.
3. Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný vo vyjadrení poukazoval na to, že medzi identickými
účastníkmi je vedených niekoľko desiatok súdnych konaní v právnej zhodných veciach, z toho 5 je
vedených identickým samosudcom (sp. zn. 9C 181/2004, sp. zn. 9C 243/2005, sp. zn. 9C 255/2004,
sp. zn. 9C 128/2004, sp. zn. 9C 256/2004), z ktorých prvé je právoplatne skončené zamietnutím návrhu
žalobcu z dôvodu premlčania ním uplatneného práva (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 6Co 722/2013). Žalovaný je názoru, že právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý v odôvodnení
rozsudku odvolacieho súdu sa vzťahu na všetkých 5 súdnych sporov a je žiadúce akceptovať ho aj
v doposiaľ neskončených 4 veciach, vrátane prejednávanej právnej veci. Žalovaný poukazoval na
písomne uzatvorenú mandátnu zmluvu zo dňa 15. 2. 2001 podľa § 566 a nasl.
Obchodného zákonníka, ktorou došlo ku komplexnému zmluvnému, odplatnému preneseniu výkonu

správy v spomínanom bytovom dome zo žalovaného ako originálneho správcu, ktorého výkonom správy
poverili zmluvne vlastníci, na žalobcu ako nového správcu, ktorý do 31. 12. 2001 namiesto žalovaného
v celom rozsahu reálne vykonával ako mandatár správu pre vlastníkov v bytovom dome na Eisnerovej
38, 40 v Bratislave. Terajšie ako aj predchádzajúce predstavenstvo žalovaného ako jeho štatutárny
orgán sa dištancuje od prejavov vôle tých bývalých členov predstavenstva žalovaného z obdobia

r. 2001 (uzatvorenie mandátnej zmluvy), podpísanie uznávacích prejavov, ktoré sa nenachádzajú v
evidenciách žalovaného a pod. Tieto osoby žalovaného ich vedomým protiprávnym konaním poškodili
na jeho ekonomických právach a žalovaného fakticky postupne cielene zbavili realizácie výkonu
správy. Žalovaný poukazoval na to, že za neho pri uzatváraní mandátnej zmluvy konali bývalí členovia
predstavenstva žalovaného, ktorým končilo ich 5 ročné funkčné obdobie. Žalovaný bol len formálno-

právnym, nie faktickým správcom. Žalovaný považuje za právne neúčinné : 1/ písomné uznanie záväzku
(dlhu) žalovaným zo dňa 2. 10. 2001, 2/ potvrdenie žalobcu zo dňa 15. 3. 2002 a konečné vyúčtovanie
zo dňa 15. 3. 2003, ktorého spracovateľkou mala byť F.. A. a schvaľujúcim F.. H. Č.. Zákon o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov dovoľuje realizovať výkon správy len podľa tohto zákona a na jeho
základe a nie na základe mandátnej zmluvy.

3.1. Žalovaný trval na tom, že uznávací prejav zo dňa 27. 8. 2001 so stavom ku dňu 31. 12.
2000 nie je perfektným právnym úkonom, uznanie dlhu nie je nijako označené, nenachádza sa v
evidenciách žalovaného, ktorý ho dostal k dispozícii až počas súdneho konania. Je na žalobcovi,
aby preukázal skutočnosti deklarované v uznaní dlhu. Žalovaný argumentoval znaleckým posudkom
č. X/XXXX vypracovaného Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý dokladá

disproporcie v účtovnom stave k 31. 12. 1999 v porovnaní so stavom k 1. 1. 2000, nerešpektovanie
zákona o účtovníctve.
3.2. Žalovaný uviedol, že žalobca ako bývalý mandatár po 30. 9. 2001 nebol 15. 3. 2002 oprávnený
zastupovať žalovaného na základe mandátnej zmluvy a vydávať v mene žalovaného a za neho
predmetné potvrdenie. Žalobca po 30. 9. 2001 prestal byť mandatárom a stal sa na zmluvnom základe

správcom bytového domu na D. XX, XX I. G.. V čase vyhotovenia potvrdenia ešte nebolo spracované
ročné vyúčtovanie za r. 2001 za spomínaný bytový dom. Žalobca úhradou zrealizovanou z účtu
vlastníkov po 30. 9. 2001 neplnil úhrady faktúr dodávateľom za obdobie pred 30. 9. 2001 za žalovaného
72.815,55 Sk, ale plnil za vlastníkov, ktorí prijali naturálne plnenie.3.3. Žalobca si riadne a včas nesplnil všetky zmluvne prevzaté povinnosti mandatára (čl. XI body 7
a 8 mandátnej zmluvy), neodúčtoval peňažné prostriedky dohodnutým spôsobom a mieni si vynútiť
takéto plnenie na základe anonymnej nešpecifikovanej zmluvy o výkone správy. Z doposiaľ vedených

súdnych konaní je účastníkom známy spôsob uzatvárania zmlúv o výkone správy žalovaným v období
rokov 1998 a neskôr, ktorý s odstupom času klasifikujeme ako protiprávny, nekorešpondujúci so
zákonom č. 182/1993 Z.z., ktorý ukladá povinnosť uzatvoriť zmluvu o výkone správy jednu, jedinú
vlastníkmi konajúcimi spoločne a nerozdielne ako jedna zmluvná strana majúca viacerých účastníkov
(všetkých vlastníkov) a správcom, schválenú nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov. Žalobca

takouto zmluvou o výkone správy z rozhodného obdobia nedisponuje, v odvolaní ju neoznačil a ako
taká je táto zmluva o výkone správy neakceptovateľná. Podľa žalobcu ide o absolútne neplatný právny
úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka., z ktorého dôvodu nemožno akceptovať žalobcovo tvrdenie
o čl. VIII bod 1 písm.b/ a c/ zmluvy. Po 30. 9. 2001 žalovaný nebol ako bývalý správca oprávnený ani
povinný spracovať ročné vyúčtovanie za r. 2001 a správu o činnosti, pretože nositeľom tejto povinnosti
bol žalobca, ktorý mal postupovať aj podľa čl. XI mandátnej zmluvy. Ten bol oprávnený tiež spracovať

vyúčtovanie FPÚO ku dňu skončenia správy 30. 9. 2001 ako aj ročné vyúčtovanie so stavom k 31. 12.
2001. Bolo vecou vlastníkov a žalobcu, či a kedy si na súde uplatnia zaplatenie žalovanej istiny.
4. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 8. októbra 2015
sp. zn. 9 Co 368/2014 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 28. marca 2014 č. k. 9 C 255/2004-548 v

spojení s opravným uznesením zo dňa 16. apríla 2014 č. k. 9 C 255/2004-569 zmenil (§
220 O. s. p.) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.462,45 € s úrokom z omeškania 17,6
% ročne z dlžnej sumy, od 1. decembra 2001 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 5. apríla 2011 č. k. 9 C 255/2004-131 v napadnutej časti potvrdil.
5.1. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu

záveru, že uplatnený nárok žalobcu má povahu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,
a preto následne nesprávne právne posúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania. V bližších
podrobnostiach ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výkon správy od 1. októbra
2001 vo vzťahu k predmetnému bytovému domu na základe zmlúv o výkone správy (uzavretých s
jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov) vykonáva žalobca. Z dokazovania tiež vyplynulo,

že žalovaný dňa 27. augusta 2001 uznal dlh na nevyčerpaných finančných prostriedkoch určených na
údržbu a opravu domu k 31. decembru 2000 voči žalobcovi vo výške 262.541,72 Sk a predmetnú sumu
aj uhradil. Sporná zostala výška týchto prostriedkov za obdobie od 1. januára 2001 do 30. septembra
2001 (t. j. do zmeny správcu predmetného bytového domu), ktorá mala byť predmetom konečného
vyúčtovania, ktoré sa žalovaný zaviazal spracovať do 30. novembra 2001, čo

však neurobil. Žalovaná pohľadávka je uplatňovaná za obdobie od 1. januára 2001 do 30. septembra
2001, kedy v zákone č. 182/1993 Z. z., v tom čase platnom znení ustanovenia § 8 ods. 2, nebola
výslovne upravená povinnosť končiaceho správcu previesť zostatok majetku vlastníkov na účet nového
správcu (alebo spoločenstva). Takáto povinnosť bola zahrnutá do právnej úpravy v ustanovení § 8a
zákona č. 182/1993 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2004. Správne však podľa názoru odvolacieho súdu

upozorňoval žalobca, že zákon č. 182/1993 Z. z. (v znení platnom k 30. septembru 2001) odkazoval
vo svojom ustanovení § 10 ods. 2, posledná veta, zmluvné strany zmluvy o výkon správy, t. j.
vlastníkov bytov a nebytových priestorov a správcu, aby si v zmluve o výkone správy upravili spôsob
a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv. Jednotliví vlastníci bytov
a nebytových priestorov pre prípad ukončenia výkonu správy zaviazali odchádzajúceho správcu (t. j.

žalovaného) povinnosťou vykonať vyúčtovanie a previesť majetok vlastníkov z konečného
finančného vyúčtovania, a to v čl. VIII bod 1 písm. b/ a tiež v čl. VIII bod 1 písm. c/ zmluvy o výkone
správy. Takáto povinnosť teda žalovanému ako končiacemu správcovi - bez ohľadu na to, že nebola v
tom čase výslovne pojatá do zákona č. 182/1993 Z. z., ustanovenia § 8 ods. 2 - vyplývala zo zmluvných
podmienok dohodnutých v zmluvách o výkone správy, uzavretých medzi žalovaným ako správcom

a jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, konkrétne čl. VIII ods. 1 písm. b/ a c/. Ide teda
o peňažný záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o výkone správy, ktorý podlieha premlčaniu vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe (§ 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka), so začiatkom plynutia od 1.
októbra 2001 (záväzok mal byť splnený do 30. septembra 2001), ktorá by uplynula dňa
30. septembra 2004. Žalobca v prejednávanej veci podal žalobu na súde dňa 27. septembra 2004, t. j.

včas, ešte v rámci plynutia premlčacej doby.
5.2. Ohľadom existencie a výšky uplatňovanej pohľadávky v sume 2.462,45 € odvolací súd dospel k
záveru, že z vykonaných dôkazov vyplynula žalobcom tvrdená výška zostatku ku dňu ukončenia
výkonu správy. K tomuto záveru dospel odvolací súd jednak na základe obsahu Uznania dlhuzo dňa 27. augusta 2001 (ďalej aj „uznanie dlhu“), ktoré vyhodnotil ako platné v zmysle § 558
Občianskeho zákonníka, pretože obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom a z vykonaných
dôkazov nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť jeho obsah. Uznanie dlhu

preukazuje výšku dlhu k 31. decembru 2000; prípadné prírastky, či úbytky vo fonde údržby a opráv
v nasledujúcom období nie sú relevantné z hľadiska posudzovania platnosti tohto
právneho úkonu. Spomínané uznanie dlhu založilo právnu domnienku existencie dlhu žalovaného voči
vlastníkom bytov a nebytových priestorov vo výške 262.541,72 Sk k 31. decembru 2000. Uvedený
dlh žalovaného zanikol splnením, keďže žalovaný tento dlh aj uhradil. Žalobca ohľadom výšky žalovanej

istiny produkoval dôkazy, ktorými odôvodňoval ním uplatňovanú výšku zostatku, ktorú mal žalovaný ako
končiaci správca poskytnúť (za obdobie od 1. januára 2001 do 30. septembra 2001). Námietky
žalovaného voči uplatňovanej výške pohľadávky sa obmedzili len na jej popieranie, tvrdil, že sú
to vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu, ktorí mali na úhradách nedoplatky, tieto nebol
ale schopný vyčísliť, či inak špecifikovať. Pritom to bol žalovaný, kto mal mať k dispozícii chýbajúce
prvotné doklady. Pokiaľ tieto vlastníkom bytov a nebytových priestorov neboli k dispozícii, nemôže ísť

táto skutočnosť na ich úkor. Napokon správnosť výšky uplatnenej istiny žalobca v rámci dokazovania
pred súdom prvej inštancie podporil svedeckými výpoveďami (svedkyňa F.. A.) ako aj Potvrdením o
konečnom finančnom vyúčtovaní zo dňa 15. marca 2002, vykonaným ku dňu 30. septembra
2001 (t. j. ku dňu skončenia výkonu správy odporcom). Na základe týchto skutočností potom odvolací
súd dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná výška zostatku fondu, ktorý bol žalovaný

povinný previesť žalobcovi, ako novému správcovi, na účet vlastníkov, v sume 2.462,45 €.
5.3. Žalovaný sa s plnením dostal do omeškania, v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak
prináleží žalobcovi aj úrok z omeškania, kedy výška dvojnásobku základnej sadzby NBS predstavovala
17,6 %. Úrok z omeškania priznal odvolací súd žalobcovi od 1. 12. 2001, keďže žalovaný sa zaviazal
vykonať konečné vyúčtovanie do 30. 11. 2001 (nasledujúcim dňom sa s plnením dostal do omeškania).

5.4. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 5. apríla 2011 č. k.
9 C 255/2004-131, ktorým vo veci nariadil znalecké dokazovanie a zároveň uložil žalobcovi ako aj
žalovanému povinnosť zložiť na účet súdu preddavok na trovy znalca, každému po 350 €, ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p., potvrdil. Uviedol, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že
ani jednému z účastníkov nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Účelom nariadeného

znaleckého dokazovania mali byť zistenia v záujme oboch účastníkov konania, uloženiu povinnosti zložiť
preddavok preto nebránila žiadna procesná prekážka (§ 141 ods. 1 O. s. p.). Rovnako nebol dôvod na
to, aby trovy znaleckého dokazovania preddavkovo znášal štát.
6. Na základe dovolania žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd SR ako súd dovolací
Uznesením č.k. 7 Cdo 90/2016 zo dňa 29.11.2017 Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. októbra

2015 sp. zn. 9 Co 368/2014 vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.462,45 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne z dlžnej sumy, od 1. decembra 2001 do zaplatenia, o
troch dní od právoplatnosti rozsudku, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
6.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd okrem iného uviedol, že dospel k záveru, že
konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a
zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok
spočíva predovšetkým v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal
argumentáciou žalovaného produkovanou už pred súdom prvej inštancie (a zopakovanou aj vo
vyjadrení k podanému odvolaniu), ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať eventuálne

zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Konkrétne žalovaný namietal, že žalobca bol do 30.
septembra 2001 nositeľom povinnosti spracovať konečné finančné vyúčtovanie FPÚO podľa č. XI.
Mandátnej zmluvy, dňa 15. marca 2002 (v čase, keď podpísal za žalovaného potvrdenia o konečnom
vyúčtovaní FPÚO ku dňu ukončenia správy k 30. septembru 2001 - č. l. 17 spisu) mu však už také
oprávnenie podľa mandátnej zmluvy neprináležalo, nebol teda oprávnený zastupovať žalovaného,

konať v jeho mene ako mandant; za ďalšie, v čase vyhotovenia potvrdenia z 15. marca 2002 ešte
nebolo spracované ročné vyúčtovanie za rok 2001 za bytový dom, ktorého sa má týkať žalovaná
suma, a preto nemohla byť ani známa suma, ktorú si žalobca uplatňuje; uznávací prejav zo dňa
27. augusta 2001 so stavom k 31. decembru 2000 je neplatný úkon, keďže nie je nijako označený,
nenachádza sa v evidenciách žalovaného, tento právny úkon je tiež neplatný pre konflikt záujmov

osoby konajúcej v mene žalovaného a samotného žalovaného; napokon žalobca nemôže odvíjať svoju
aktívnu legitimáciu na základe zmlúv o výkone správy uzatvorených s jednotlivými vlastníkmi (niektorí
z nich navyše v čase podania žaloby nemali spôsobilosť individuálne konať, neboli riadne zastúpení),
čo je v rozpore so zákonom. So všetkými uvedeným skutočnostiam sa odvolací súd nevysporiadalriadne, jeho rozhodnutie tak nie je dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom
konaní. Neobstojí vo vzťahu k hodnoteniu uznávacieho prejavu konštatovanie odvolacieho súdu, že
„z vykonaných dôkazov nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť jeho obsah“,

keďže žalovaný argumentov odôvodňujúcich záver o neplatnosti tohto úkonu uviedol niekoľko; odvolací
súd sa ale nimi nezaoberal. To isté platí aj vo vzťahu k argumentácii o výsledku sporov, ktoré boli vedené
medzi identickými účastníkmi, a v ktorých bol žalovaný úspešný. Závery vyplývajúce z týchto konaní
(viď bod 3) napriek tomu, že časovo predchádzajú rozhodnutiu v preskúmavanej veci, ostali odvolacím
súdom nepovšimnuté.

7. K Uzneseniu NS SR sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol aby odvolací súd opätovne
rozsudok Okresného súdu Bratislava IV spis. zn. č. 9C 255/2004-548 zo dňa 28.3.2014 v spojení s
jeho opravným uznesením spis. zn. 9C 255/2004-569 zo dňa 16.04.2014 zmenil tak, že jeho návrhu
žalobcu v plnom rozsahu vyhovie. K jednotlivým námietkam žalovaného na ktoré poukázal dovolací
súd uviedol a to konkrétne k existencii mandátnej zmluvy, že existencia, platnosť/neplatnosť Mandátnej
zmluvy uzatvorenej medzi Stavebným bytovým družstvom Bratislava IV a Správcovským bratislavským

družstvom, je vecou obchodno-záväzkového vzťahu medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Pre
posúdeniedobromyseľnostivlastníkovbytovanebytovýchpriestorovtretíchosôb-vlastníkovbytovaNP
vdomenaul.D.X-XXI.G.,jejehoobsahprávneirelevantný.Žalovaný,takakopočaspredchádzajúceho
celého konania na súde prvej inštancie zavádza súd prezentáciou interpersonálnych problémov medzi
žalobcom a žalovaným ako podnikateľskými subjektmi a osobnými spormi štatutárov. Žalobca mal za

to, že touto argumentáciou, nie je potrebné sa obšírnejšie zaoberať, nakoľko nemá žiaden právny
význam pre rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný zámerne ignoruje skutočnosť, že na strane aktívne
legitimovaného účastníka, sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, v ktorom aktuálne
vykonáva správu žalobca.
7.1. Žalobca namietal, že nejde o pravdivé tvrdenie žalovaného, že v čase vyhotovenia potvrdenia

z 15.03.2002 ešte nebolo spracované RV 2001 a preto nemohla byť známa suma, ktorú si
žalobca uplatňuje. Skutočnosť, že zákon prikazuje doručenie ročného vyúčtovania vlastníkom bytov a
nebytových priestorov do 31.05. toho-ktorého roka neznamená, že správca nedisponuje relevantnými
údajmi skôr, práve naopak z dôvodu riadneho zaúčtovania každej platby, má prehľad o jednotlivých
položkách vyúčtovaní bezodkladne po skončení príslušného kalendárneho roka. Dokonca v danom

prípade obsahuje Potvrdenie z 15.03.2002 stavy na účtoch, na fonde opráv a podobne ku dňu 30.09.
predošlého roka, takže tvrdenie, že žalobca nemohol poznať sumu, ktorej zaplatenie si predmetnou
žalobou uplatňuje je z hľadiska časového irelevantné.
7.2. Pokiaľ ide o samotné posúdenie Uznania dlhu, tento právny úkon musí okrem náležitostí uvedených
v ust. § 558 Občianskeho zákonníka spĺňať aj všeobecné náležitosti, ktoré sú týmto zákonom kladené

na akýkoľvek právny úkon. Žalobca mal zato, že žiadna z vyššie uvedených esenciálnych náležitostí
v Uznaní dlhu nechýba. Uznanie dlhu je platným právnym úkonom, nakoľko obsahuje aj právny dôvod
vzniku záväzku - ust. § 16 ods. 7 ZoVB ako aj jeho výšku. Z obsahu je zrejmé, že predmetom uznania
bola celá suma nevyčerpaných prostriedkov /zostatok ROUBF/ vzťahujúca sa na celý bytový dom D.
XX-XX v G. a teda celková suma uznania patrila z titulu ZoVB všetkým vlastníkom bytov a nebytových

priestorov, ktorí sú zároveň podielovými spoluvlastníkmi bytového domu. Uznávacím prejavom zo dňa
28.07.2001 žalovaný uznal svoj dlh, čo do dôvodu a výšky, čoho právnym dôsledkom z procesného
hľadiska je okrem iného aj presun dôkazného bremena na žalovaného. Žalovaného tak zaťažuje
dôkazné bremeno (ktoré podľa nášho názoru neuniesol), že dlh v dôkaznej časti neexistoval, prípadne,
že by bol splnený alebo zanikol inak. Záväzok žalovaného voči vlastníkom vyplývajúci z Uznania dlhu

z 28.07.2001 však nie je predmetom vymáhania v tomto konaní, ako mylne vo vyjadrení prezentuje
žalovaný. Uznaním dlhu v tomto konaní žalobca preukazoval stav zostatku finančných prostriedkov
bytového domu ku dňu 31.12.2000 a predmetom konania bola pohľadávka vyplývajúca z konečného
vyúčtovania ku dňu skončenia správy za obdobie od 1.1.2001 do 30.09.2001 (voči ktorým vlastníci
započítalisvojepohľadávkyuhradenézprostriedkovFUO,stavyvzájomnýchzáväzkovaichšpecifikáciu

preukazuje Potvrdenie zo dňa 15.3.2002), ktorú preukázal listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise.
7.3. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, keď
žalovaný si mylne zamieňa podmienky vedenia konania s vecnou legitimáciou. V zmysle § 217 ods. 1
C.s.p. právne významný pre posúdenie existencie vecnej legitimácie je stav vo veci v dobe rozhodovania
súdu. Preto je právne relevantná práve tá skutočnosť, že žalobca (ako ex lege zástupca vlastníkov

bytov a NP na W.. D. XX-XX v G.) v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie bol a je „majiteľom“
žalovanej pohľadávky, teda je nespochybniteľné, že v čase vyhlásenia prvoinštančného rozsudku bol
žalobca aktívne vecne legitimovaný.7.4. Záverom žalobca poukázal na viaceré právoplatne skončené súdne konania vedené v identických
právnych sporoch medzi tými istými stranami sporu, v ktorých bolo rozhodnuté v jeho prospech, resp.
vlastníkov na základe rozhodnutí súdov druhej inštancie, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

v spis. zn. 9Co/368/2014, 9Co/370/2014 zo dňa 08.10.2015, 9Co/468/2012 zo dňa 04.06.2015, 14
Co/694/2013 zo dňa 13.12.2016, 9 Co/327/2014 zo dňa 24.11.2016, 14Co 617/2013 zo dňa 31.10.2017
a 1 Cob 211/2016 zo dňa 12.04.2018. Ako vyplýva z jednotlivých odôvodnení rozhodnutí, súdy sa v
konaniach vysporiadavali jednak s otázkou premlčania nároku žalobcu i s otázkou platnosti uznávacieho
prejavu žalovaného, existenciou mandátnej zmluvy, aktívnou legitimáciou žalobcu a ďalšími tvrdeniami

strán sporu a rozhodli tak, že žalobám vlastníkov v plnom rozsahu vyhoveli.
8. K vyjadreniu žalobcu podal stanovisko žalovaný, ktorý zotrval na argumentácii, ktorú prezentoval
vo svojom vyjadrení čo sa týka neplatnosti Mandátnej zmluvy, Potvrdenia z 15.3.2002, Uznania dlhu z
27.8.2001 a neexistencii zmluvy o výkone správy k domu ul. D. XX-XX I. G.. V súvislosti s uznaním dlhu
tvrdil, že nemohol platne uznať dlh k cudzím prostriedkom patriacim vlastníkom bytov v dome v čase
ukončenia správy na protiprávne zriadenom účte v Tatra banke, a.s. , ktorý nebol jeho účtom. Žalovaný

tvrdil,ževzájomnévyrovnanieprostriedkovROUBFodprvéhoprevodubytuvdomespôsobomkogentne
ustanoveným v § 16 ods 7 zákona č. 182/1993 Z.z. nebolo vykonané až do skončenia správy žalovaným
ako mandantom. Žalovaný rovnako zotrval na argumentácii o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu,
namietal, že návrh na začatie konania bol podaný 84 „ navrhovateľmi“ a to v dome, kde je 56 bytov, ktoré
ani v čase podania žaloby neboli všetky prevedené do osobného vlastníctva a z procesného hľadiska

nebolo rešpektované ani solidárne konanie spoluvlastníkov bytu, resp. manželov majúci byt v BSM ako
neprípustnú, nelegálnu procesnú anomáliu, keď žalobca označil počet navrhovateľov prevyšujúci počet
bytov v dome. Čo sa týka rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, na ktoré poukazoval žalobca označil
rozhodnutia, ktoré boli vydané v jeho prospech sp. zn. 5 Co 378/2013, 6 Co722/2013, 6 Co 16/2014,
4 Co 156/2012.

8.1. Toto svoje stanovisko doplnil ďalším písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu 26.11.2018,
kde poukázal na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 645/2014 a 3 Cob
373/2013, v ktorých rozhodnutiach súdy akceptovali jeho námietku o premlčaní práva žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 v spojení s ustanovením § 451 Občianskeho
zákonníka a žiadal aby tak spravil aj konajúci súd.

9.Kpredmetnýmpodaniamžalovanéhosavyjadrilžalobcapísomnýmpodanímdoručenýmodvolaciemu
súdu dňa 27.6.2019 v ktorom podaní zotrval na svojej doterajšej argumentácii počas konania na súde
prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, ktorou preukazoval dôvodnosť žaloby. Zároveň poukázal na
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 694/2013, 14 Co 617/2013, 7 Co 239/2018, 1
Cob 211/2016, ktoré v poslednom období rozhodli v jeho prospech.

10. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom preskúmal a prejednal
vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods 1. C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods.

1 C.s.p. na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie v zmysle § 204 C.s.p. a § 384 ods. 1,2 C.s.p.
čítaním listinných dôkazov a to Zmluvy o výkone správy č. 76/2001 uzavretej medzi vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov a žalobcom zo dňa 16. 8. 2001, Potvrdenia o konečnom finančnom vyúčtovaní
FPÚO k 30. 9. 2001 zo dňa 15. 3. 2002, Uznanie dlhu SBD Bratislava IV zo dňa 27. 8. 2001 ohľadom
bytového domu D. XX, XX I. G. ku dňu 31. 12. 2000, Mandátna zmluva zo dňa 27. 3. 2002 podľa

§ 566 a nasl. Obch.zák. medzi SBD Bratislava IV a žalobcom, Mandátna zmluva medzi žalobcom a
žalovaným zo dňa 15. 2. 2001, Znalecký posudok č. 4/2011 vypracovaným znalkyňou F.. O. X., Zmluva
o výkone správy č. N.-XXXX/XXX/XXX/XX, Uznesenie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 Co 645/2014, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 29/2019, Zmluva o výkone
správy č. N.-XXXX/XXX/XXX/XX a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je treba v zmysle § 388 C.s.p. zmeniť, pretože súd
prvej inštancie vec neposúdil správne po právnej stránke.
12. Odvolací súd z takto vykonaného dokazovania zistil, že v súdenej právnej veci je predmetom konania
žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 2.462,45 € s príslušenstvom, titulom konečného
vyúčtovania finančných prostriedkov určených na údržbu a opravy domu vlastníkov bytov a nebytových

priestorov bytového domu na D. XX, XX I. G., a to v súvislosti so zmenou správcu, vykonávajúceho
správubytovéhodomu k 30.9.2001.Žalovanývkonaníargumentovalo.i.vsúvislostisvýkonomsprávy
tým, že správu fakticky do 30. 9. 2001 vykonával žalobca, z dôvodu, že medzi účastníkmi bola uzavretá
dňa 15. 2. 2001 Mandátna zmluva, v zmysle ktorej bol žalobca poverený výkonom správy nehnuteľností(bytov a nebytových priestorov viacerých bytových domov). K uvedenej mandátnej
zmluve nutno uviesť, že táto nič nemení na právnom postavení žalovaného ako správcu bytového
domu vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome až do 30.

9. 2001; toto postavenie správcu totiž vyplývalo žalovanému zo zmlúv o výkone správy, uzavretých
s jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Z týchto právnych skutočností (jednotlivých
Zmlúv o výkone správy uzavretých medzi žalovaným ako správcom a jednotlivými vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov) vyplýva vecná pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní. Z vykonaného
dokazovania ďalej vyplynulo, že výkon správy od 1. 10. 2001 vo vzťahu k predmetnému bytovému

domu na základe zmlúv o výkone správy (uzavretých opäť s jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov) vykonáva žalobca. Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný dňa 27. 8. 2001 uznal
dlh na nevyčerpaných finančných prostriedkoch, určených na údržbu a opravu domu k 31. 12. 2000
voči žalobcovi vo výške 262.541,72 Sk a predmetnú sumu aj uhradil. Sporná zostala výška týchto
prostriedkov za obdobie od 1. 1. 2001 do 30. 9. 2001 (t.j. do zmeny správcu predmetného bytového
domu), ktorá mala byť predmetom konečného vyúčtovania, ktoré sa žalovaný zaviazal spracovať do 30.

11. 2001, čo ale neurobil.
13. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení
účinnom do 30. 6. 2004, t.j. aj v rozhodnom období) správca je povinný najneskôr do 31. mája
nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov správu o svojej činnosti za
predchádzajúci rok, najmä o finančnom hospodárení, o stave spoločných častí domu a spoločných

zariadení domu, ako aj o iných významných skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Ak správca
skončí svoju činnosť, je povinný 30 dní pred jej skončením, najneskôr v deň skončenia činnosti predložiť
vlastníkom bytov a nebytových priestorov správu o svojej činnosti a odovzdať všetky písomné materiály,
ktoré súvisia so správou domu.
14. Odvolací súd na základe zisteného skutkového stavu s poukazom na citované ustanovenia zákona

č. 182/1993 Z.z. dospel k záveru, že nemá dôvod odchýliť sa od svojich právnych záverov vyslovených
vo svojom rozsudku č.k. 9 Co 368/2017, 9 Co 370/2014-636 zo dňa 8.10.2015 o dôvodnosti žaloby
(bližšie pozri odseky 5.1, 5.2).
14.1. Predmetná pohľadávka je uplatňovaná za obdobie (1.1. 2001 - 30. 9. 2001), kedy v zákone č.
182/1993Z.z. vtomčaseplatnomzneníust.§8ods.2,nebolavýslovneupravenápovinnosťkončiaceho

správcu previesť zostatok majetku vlastníkov na účet nového správcu (alebo spoločenstva). Takáto
povinnosť bola zahrnutá do právnej úpravy v ustanovení § 8a zák. č. 182/1993 Z.z. s účinnosťou od 1.
7. 2004. Zákon č. 182/1993 Z.z. (v znení platnom k 30. 9. 2001) odkazoval vo svojom ust. § 10 ods.
2, posledná veta, zmluvné strany zmluvy o výkone správy, t.j. vlastníkov bytov a nebytových priestorov
a správcu, aby si v zmluve o výkone správy upravili spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami

fondu prevádzky, údržby a opráv. Jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov pre prípad ukončenia
výkonu správy zaviazali odchádzajúceho správcu (t.j. žalovaného) povinnosťou vykonať vyúčtovanie a
previesť majetok vlastníkov z konečného finančného vyúčtovania, a to v čl. VIII bod 1, písm.b/ a tiež
v čl. VIII bod 1 písm. c/ zmluvy o výkone správy. Takáto povinnosť teda žalovanému ako končiacemu
správcovi - bez ohľadu na to, že nebola v tom čase výslovne pojatá do zákona č. 182/1993 Z.z., ust.

§ 8 ods. 2 - vyplývala zo zmluvných podmienok dohodnutých v zmluvách o výkone správy, uzavretých
medzi žalovaným ako správcom a jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, konkrétne čl.
VIII ods. 1 písm. b/ a c/. Ide teda o peňažný záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o výkone správy, ktorý
podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 100 ods. 1, § 101 Obč. zák.), so
začiatkom plynutia od 1. 10. 2001 (záväzok mal byť splnený do 30. 9. 2001), ktorá by uplynula 30.

9. 2004. Žalobca v súdenej právnej veci podal návrh na začatie konania na súde dňa 27. 9. 2004, t.j.
včas, ešte v rámci plynutia premlčacej doby.
14.2. Ohľadom existencie a výšky uplatňovanej pohľadávky v sume 2.462,45 € odvolací súd dospel k
záveru, že z vykonaných dôkazov vyplynula žalobcom tvrdená výška zostatku ku dňu ukončenia výkonu
správy. K tomuto záveru dospel odvolací súd jednak na základe obsahu Uznania dlhu zo dňa 27. 8.

2001, ktoré vyhodnotil ako platné uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu zo
dňa 27. 8. 2001 preukazuje výšku dlhu k 31. 12. 2000; prípadné prírastky, či úbytky vo fonde údržby a
oprávvnasledujúcomobdobíniesúrelevantnézhľadiskaposudzovaniaplatnostitohtoprávnehoúkonu.
Spomínané Uznanie dlhu zo dňa 27. 8. 2001 založilo právnu domnienku existencie dlhu žalovaného
voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov vo výške 262.541,72 Sk ku dňu 31. 12. 2000. Uvedený

dlh žalovaného zanikol splnením, keďže žalovaný tento dlh aj uhradil. Žalobca ohľadom výšky žalovanej
istiny produkoval dôkazy, ktorými odôvodňoval ním uplatňovanú výšku zostatku , ktorú mal žalovaný
ako končiaci správca poskytnúť (za obdobie od 1. 1. 2001 do 30. 9. 2001). Námietky žalovaného
voči uplatňovanej výške pohľadávky sa obmedzili len na jej popieranie, tvrdil, že sú to vlastníci bytova nebytových priestorov bytového domu, ktorí mali na úhradách nedoplatky, tieto nebol ale schopný
vyčísliť, či inak špecifikovať. Pritom to bol žalovaný, kto mal mať k dispozícii chýbajúce prvotné doklady.
Pokiaľ tieto vlastníkom bytov a nebytových priestorov neboli k dispozícii, nemôže ísť táto skutočnosť

na ich úkor. Napokon správnosť výšky uplatnenej istiny žalobca v rámci dokazovania pred súdom
prvej inštancie podporil aj svedeckými výpoveďami (svedkyňa F.. A.), ako aj Potvrdením o konečnom
finančnom vyúčtovaní zo dňa 15. 3. 2002, vykonanom ku dňu 30. 9. 2001 (t.j. ku dňu skončenia výkonu
správy žalovaným). Na základe týchto skutočností potom odvolací súd dospel k záveru, že v konaní
bola preukázaná výška zostatku fondu, ktorý bol žalovaný povinný previesť žalobcovi, ako novému

správcovi, na účet vlastníkov, v sume 2.462,45 €.
15. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov po vrátení veci Najvyšším súdom SR ako
súdom dovolacím napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa
16. 4. 2014 č.k. 9C/255/2004 - 569 v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 2.462,45 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne z dlžnej sumy, od 1. 12. 2001 do zaplatenia.
16. O úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní a ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ktorých výšku
ustanovuje vykonávací predpis. Týmto predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., pričom podľa
§ 10a a § 3 citovaného predpisu výška úrokov je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou
bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolaciemu súdu je

z rozhodovacej činnosti známe, že od 1.12.2001 (prvý deň omeškania, keďže žalovaný sa zaviazal
vykonať konečné vyúčtovanie do 30. 11. 2001) bola základná diskontná sadzba 8,80% a žalobca preto
má právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 %.
17. Dôvodom prečo NS SR zrušil rozsudok KS BA bolo, že tento sa dostatočným spôsobom
nevysporiadal s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu, ktorá mohla mať zásadný význam

pre rozhodnutie vo veci. K jednotlivým argumentom na ktoré poukázal aj dovolací súd v odseku 16.
svojho uznesenia odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.
18. Žalovaný namietal, že žalobca bol do 30. septembra 2001 nositeľom povinnosti spracovať- konečné
finančné vyúčtovanie FPÚO podľa č. XI. Mandátnej zmluvy, dňa 15. marca 2002 (v čase, keď podpísal
za žalovaného potvrdenia o konečnom vyúčtovaní FPÚO ku dňu ukončenia správy k 30. septembru

2001 - č. 1. 17 spisu) mu však už také oprávnenie podľa mandátnej zmluvy neprináležalo, nebol teda
oprávnený zastupovať žalovaného, konať v jeho mene ako mandant.
18.1. Odvolací súd považuje pre posúdenie veci túto námietku žalovaného za právne irelevantnú.
Aj keď je pravdou, že mandátna zmluva medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 15. 2. 2001 bola
ukončenékudňu30.9.2001,povinnosťžalovanéhoakopredchádzajúcehosprávcuvykonaťvyúčtovanie

za predchádzajúce obdobie a ku dňu ukončenia správy previesť zostatok na fonde ROUBF na účet
vlastníkovvyplývalapriamozoZmluvyovýkonesprávymedzijednotlivýmivlastníkmibytovanebytových
priestorov v bytovom dome na D. W. XX-XX a to konkrétne z ustanovení čl. VIII bod 1 písm. b), c).
19. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku, že v čase vyhotovenia potvrdenia z 15. marca
2002 ešte nebolo spracované ročné vyúčtovanie za rok 2001 za bytový dom, ktorého sa má týkať

žalovaná suma, a preto nemohla byť ani známa suma, ktorú si žalobca uplatňuje.
19.1. Samotná skutočnosť, že zákon resp. Zmluva o výkone správy medzi jednotlivými vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na D. W. XX-XX prikazuje vykonať vyúčtovanie
do 31.5 nasledujúceho roku neznamená, že správca nedisponuje relevantnými údajmi skôr a práve
naopak z dôvodu riadneho vyúčtovania každej platby má prehľad o jednotlivých položkách vyúčtovaní

bezodkladne po skončení príslušného kalendárneho roka. V danom prípade nadovšetko došlo k
ukončeniu správy zo strany žalovaného už ku dňu 30.9.2001 a samotné Potvrdenia o konečnom
finančnom vyúčtovaní FPÚO k 30. 9. 2001 obsahuje stavy a zostatky na účtoch, na fonde opráv ku dňu
30.9.2001, faktúry uhradené žalovaným ako správcom z účtu domu po 30.9.2001, preddavky vlastníkov
uhradené pre nového správcu a preto tvrdenie žalovaného, že žalobca nemohol poznať sumu, ktorej

zaplatenie si predmetnou žalobou uplatňuje je z hľadiska časového irelevantné.
20. K neplatnosti uznávacieho prejavu zo dňa 27. augusta 2001 so stavom k 31. decembru 2000 ktorý
žalovaný považoval za neplatný úkon, keďže nie je nijako označený, nenachádza sa v evidenciách
žalovaného a je tiež neplatný pre konflikt záujmov osoby konajúcej v mene žalovaného a samotného
žalovaného odvolací súd uvádza, že Uznanie dlhu zo dňa 27.8.2001 vyhodnotil ako platné uznanie dlhu

v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, pretože obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom. Je v
ňom totiž obsiahnuté písomné uznanie žalovaného, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, keď
je nesporné, že právnym dôvodom vzniku záväzku bolo vrátenie nevyčerpaných prostriedkov ROUBF
bytového domu na ulici D. XX-XX I. G. správcom po ukončení výkonu správy. Žalovaný skutočnosti,ktoré uvedené listinné dôkazy preukazujú, nebol schopný v konaní vyvrátiť, príp. relevantne spochybniť.
Podstatné je, že žalovaný svoje tvrdenie, že dlh ku dňu uznania neexistoval, resp. existoval v inom
rozsahu (bez presnej špecifikácie), napriek tomu, že na jeho strane bolo dôkazné bremeno ohľadne

preukázania tvrdení, ničím nepreukázal, a len púhe spochybňovanie skutočností, pre rozhodnutie v
danej veci často nepodstatných, nebolo z jeho strany spôsobilým prostriedkom pre dosiahnutie úspechu
v konaní. Samotná skutočnosť, že Uznanie dlhu sa nenachádza v evidenciách nemá za následok
neplatnosť tohto právneho úkonu
21. K otázke žalobcom spochybňovanej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu , ktorý podľa žalovaného

nemôže odvíjať svoju aktívnu legitimáciu na základe zmlúv o výkone správy uzatvorených s jednotlivými
vlastníkmi (niektorí z nich navyše v čase podania žaloby nemali spôsobilosť individuálne konať, neboli
riadnezastúpení)považujeodvolacísúdzapotrebnélenpoznamenať,žesamotnýnedostatokplnejmoci
na zastupovanie v konaní je odstrániteľnou prekážkou, a táto bola odstránená samotným Uznesením
Okresného súdu prvej inštancie č.k. 9 C 255/2004 - 41 zo dňa 17.8.2007, ktorý rozhodol o zámene strán
sporu na strane žalobcu tak, že pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu a to namiesto žalobcov 1./

až83./pripustilaby,dokonaniavstúpilterajšížalobca,t.j.Správcovskébratislavskédružstvo,Bratislava,
Drobného 27, IČO: 35 803 343). Aktívna legitimácia žalobcu vyplýva priamo s ustanovení § 8b ods. 1
zákona č. 182/1993 Z.z. a preto neobstojí námietka, že žalobca nemôže odvíjať svoju aktívnu legitimáciu
na základe zmlúv o výkone správy uzatvorených s jednotlivými vlastníkmi.
21.1. Žalovaný odôvodňoval nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, keď namietal, že návrh na

začatie konania bol podaný 84 „ navrhovateľmi“ a to v dome, kde je 56 bytov, a z procesného hľadiska
nebolo rešpektované ani solidárne konanie spoluvlastníkov bytu, resp. manželov majúci byt v BSM čo
považoval za neprípustnú, nelegálnu procesnú anomáliu, keďže žalobca označil počet navrhovateľov
prevyšujúcich počet bytov v dome. K uvedenému odvolací súd dodáva, že každý z pôvodných žalobcov
jefyzickáosoba,pretomáprocesnúsubjektivitu(§19O.s.p.resp.§61Cs.p.vspojenís§7Občianskeho

zákonníka) a disponuje aj procesnou spôsobilosťou v zmysle § 20 O.s.p., rep. § 67 C.s.p. v spojení
s § 10 Občianskeho zákonníka a contario) pred súdom konať. Keďže niektoré byty boli v podielovom
resp. bezpodielovom spoluvlastníctve je logické, že počet žalobcov mohol byť vyšší ako počet bytov v
dome keďže žalobu za byt alebo nebytový priestor podali viacerí či všetci podieloví alebo bezpodieloví
spoluvlastníci.

22. NS SR vo svojom rozhodnutí tiež poukázal nato, že odvolací súd sa nevysporiadal ani s inými
výsledkami sporov, ktoré boli vedené medzi identickými účastníkmi, a v ktorých bol žalovaný úspešný.
Odvolaciemu súd je z rozhodovacej činnosti známe čo čiastočne vyplýva aj zo samotného obsahu
spisu, že existuje množstvo sporov, medzi totožnými stranami sporu, kde je čiastočné úspešný žalobca
(rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 9Co/368/2014, 9Co/370/2014, 9Co/468/2012, 14

Co/694/2013, 9 Co/327/2014, 14Co 617/2013, 1 Cob 211/2016, 11Co 128/2001, 2 Co 449/2011, 14
Co 694/2013, 14 Co 617/2013, 7 Co 239/2018, 1 Cob 211/2016) a rovnako čiastočne je úspešný
aj žalovaný (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 5 Co 378/2013, 6 Co722/2013, 6 Co
16/2014, 4 Co 156/2012, 6 Co 645/2014, 3 Cob 373/2013). Závery z týchto jednotlivých rozhodnutí
ale nie je úplne možné presne aplikovať aj na prejednávanú vec, keď pri jednotlivých nárokoch sa

vychádzalo z rozdielnych skutkových zistení, napr. keď došlo k ukončeniu činnosti žalovaného ako
správcu v rozdielnom časovom období, za účinnosti inej právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z.z. a
podobne.
22.1. Nadovšetko právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom
poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v

obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť právnych názorov súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je riešená a
upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 8 ods.
3, § 20 ods. 1 písm. b/, § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b/). V záujme zachovania princípov právnej
istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je žiaduce, aby všeobecné súdy rešpektovali príslušnú

judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej procedúre publikovaná v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Povinnosťou všeobecných súdov
však rozhodne nie je reagovať na akékoľvek rozhodnutie iného súdu, či iného senátu toho istého súdu,
existencia odlišnej rozhodovacej činnosti je totiž síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe
súdov v určitých prípadoch nie je vylúčené, že súbežne budú popri sebe stáť aj rozhodnutia, ktoré k

riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky.
23. Ďalšími námietkami žalovaného uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu resp. v ďalších jeho podaniach
po rozhodnutí dovolacieho súdu sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť
iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súdvo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé
súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
24. O náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

§ 396 ods. 1,2 , § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko odvolací súd
odvolaniu žalobcu vyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovel, mal žalobca v konaní plný úspech a vznikol mu voči žalovanému nárok na náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).