Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. august 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/61/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416209359
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6416209359.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobkyne D. U., narodenej XX. XX.
XXXX, trvale bytom H. X. XXX, XXX XX H. X., právne zastúpenej Mgr. et Mgr. Líviou Šouc Kosťovou,
advokátkou, so sídlom Pod Donárom 5, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanému G. A., narodenému
XX. XX. XXXX, trvale bytom H. X. XXX, XXX XX H. X., právne zastúpenému Mgr. Petrom Mačajom,

advokátom, so sídlom Dolná 7, 969 01 Banská Štiavnica, o zaplatenie 10 329,60 Eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4C/157/2016-264 z 3. marca 2020
v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4C/157/2016-287 zo 7. mája
2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4C/157/2016-264 z 3. marca 2020 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4C/157/2016-287 zo 7. mája 2020 vo
výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 329,60 Eur titulom náhrady škody

na zdraví (I. výrok), p o t v r d z u j e a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 500,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy (II. výrok) a v závislých výrokoch o znalečnom (III.
výrok) a o trovách konania (IV. výrok), z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.
„prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa zo dňa 03. 03. 2020 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 329,60 Eur titulom náhrady škody na zdraví v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok) s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 500,- Eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (II. výrok). Zároveň súd
prvej inštancie rozhodol, že znalec MUDr. D. U. s miestom výkonu činnosti A. XX, XXX XX Y. Y., odbor
Zdravotníctva a farmácia, Odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia má nárok na znalečné vo výške 100
% voči žalovanému, ktorý mu je ich povinný nahradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie o jeho výške (III. výrok) a žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania pred súdom

prvej inštancie vo výške 100 % voči žalovanému, ktorý je ich jej povinný nahradiť v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške (IV. výrok).
Následnesúdprvejinštanciedopĺňacímrozsudkomzodňa07.05.2020vozvyšnejčastižalobuzamietol.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči
žalovanému zaplatenia náhrady škody na zdraví (náhradu za bolesť za 20 bodov) vo výške 329,60 Eur a
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- Eur, ktorú jej spôsobil žalovaný fyzickým útokom dňa 13.

10. 2014. Dôsledkom fyzickej inzultácie zo strany žalovaného došlo k značnému zníženiu dôstojnosti
a vážnosti jej osoby v spoločnosti, v ktorej žije. Konanie žalovaného zásadným spôsobom negatívne
ovplyvnilo jej osobnostnú sféru, jej život, zanechal následky na jej duševnom zdraví, súkromí či rodinnomživote. Ujmu, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, pociťuje aj tak, že má strach
o svoju osobu ako aj o osobu jej dcéry, má stres, je frustrovaná a má úzkostlivé stavy. Mala za to, že
ide o závažnú ujmu a takúto ujmu v tej istej situácií alebo spoločenskom postavení by vnímala aj každá

iná fyzická. Ďalej uviedla, že žalovaný sa dlhodobo voči jej osobe ako aj voči osobe jej dcéry dopúšťa
aj iných neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti jej osoby ako aj osobnosti jej dcéry,
pretože rozširuje o nich oboch nepravdivé informácie, a to, že ona a jej dcéra ,,dostali“ do väzenia X. A.
(jej brata a dcérinho strýka); spôsobili smrť B. A. (jej brata a dcérinho strýka); okradli T. A. o hnuteľné
a nehnuteľné veci (jej otca a dcérinho starého otca), permanentne ju uráža hanlivými nadávkami, aj na

verejnosti.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že s podanou žalobou nesúhlasí a žiadal, aby bola zamietnutá
minimálne v časti nemajetkovej ujmy. V prípade, že bude potvrdená ,,pravosť“ lekárskeho posudku
ako aj príčinná súvislosť medzi jeho konaním a zraneniami, je ochotný sumu 329,60 Eur žalobkyni
titulom náhrady škody na zdraví (bolestného) uhradiť, hoci má za to, že v skutočnosti žiadny priestupok
nespáchal. Je to práve žalobkyňa, ktorá jemu aj jeho rodine spôsobuje neustále problémy a komplikácie.

Poprel, že by konal voči žalobkyni tak, aby v značnej miere znížil jej dôstojnosť alebo vážnosť v
spoločnosti.
Z rozhodnutia Okresného úradu Žiar nad Hronom, odbor všeobecnej vnútornej správy pod č. OU-ZH-
OVVS-2015/000164 2014/926/LUP zo dňa 12. 05. 2015, právoplatného dňa 12. 05. 2015, vyplynulo,
že obvinený X A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. X. č. XXX, okres V. nad L., (žalovaný) sa

dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu drobným ublížením na zdraví podľa § 49 ods. 1
písm. d) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o
priestupkoch“) tým, že dňa 13. 10. 2014 v čase medzi 16.00 hod. a 17.00 hod. v dielni pri rodinnom dome
č. XX. v obci H. X. po predchádzajúcej výmene názorov fyzicky napadol svoju sestru D. U., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom H. X. č. XXX, okres V. XX. L. (žalobkyňu) tak, že ju ľavou ruku chytil za oblečenie pod

krkom a päsťou pravej ruky ju opakovane udrel do oblasti hlavy, následne ju pred dielňou chytil pravou
rukou za zadnú časť hlavy za vlasy, zhodil ju na zem, pravým kolenom si na ňu kľakol, ľavou rukou ju
držal za vlasy a päsťou pravej ruky ju opakovane udieral do oblasti záhlavia, čím jej spôsobil zranenie,
povrchové poranenie inej časti hlavy: odrenina, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie s predpokladanou
dobou liečenia od 13. 10. 2014 do 20. 10. 2014 bez PN.

Podľa Lekárskeho posudku o bolestnom zo dňa 16. 02. 2016 vypracovaného MUDr. D. D. žalobkyňa
bola po napadnutí žalovaným liečená od 13. 10. 2014 do 09. 05. 2015, s diagnózou Pomliaždenie hlavy
(hodnotenie bolestného: 5 bodov) a s diagnózou Pohmoždenie ramena vľavo (hodnotenie bolestného:
15 bodov), spolu hodnotenie bolestného: celkový počet bodov 20.
V zmysle lekárskej správy MUDr. B. Y., UPS chirurgia zo dňa 13. 10. 2014 o vyšetrení žalobkyne: TO:

zbil ju brat, bil ju po hlave. Obj: bez edému, heamt., hybnosť v krčnej chrbtici plne voľná.
ZlekárskejsprávyMUDr.D.U.,neurológa,zodňa14.10.2014vyplynulo,že žalobkyňa bolainzultovaná
bratom, opakované údery päsťou do hlavy, strhol ju na zem, v bezv. nebola, sťažuje sa na bolesti v
záhlaví, bolesti v ľavom pleci (v 2009 ortoped. operácia), parestezie v ľHK do IV. a V. prsta ľavej ruky.
Podľa lekárskej správy MUDr. G. Y. zo dňa 21. 10. 2014 bola žalobkyňa po inzultácii bratom, opakované

údery, aj úraz na rameno vľavo, ošetrená na chir. amb. 13. 10. 2014, tŕpnutie rúk, bolesti ramena.
Zo záverov Znaleckého posudku č. 14/2019 zo dňa 24. 06. 2019 vypracovaného D.. D. U., znalcom v
odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia, súd prvej inštancie zistil, že pri
vyšetrení na chirurgickej pohotovostnej ambulancii zo dňa 13. 10. 2014 je popisované iba poranenie
hlavy v zmysle pomliaždenia. Pri neurologickom vyšetrení z 14. 10. 2014 pacientka už udáva aj bolesti

v ľavom pleci. Aj pri opakovanom neurologickom vyšetrení z 28. 10. 2014 a ortopedickom vyšetrení z
21. 10. 2014 pacientka udáva bolesti ľavého pleca a pri lekárskom vyšetrení sú prítomné aj objektívne
príznaky svedčiace pre stav po poranení oblasti ľavého pleca, aj keď ľavé plece bolo už poškodené
predchádzajúcim chorobným procesom, o čom svedčia záznamy v lekárskej dokumentácii aj MRI
nález z mája 2014. Následky pomliaždenia v oblasti pleca sa nemuseli prejaviť ihneď pri prvotnom

vyšetrení, ale mohli sa prejaviť aj niekoľko hodín až dní neskôr. Prítomnosť už stávajúcich chorobných
zmien nevylučuje poranenie oblasti pleca pri incidente dňa 13. 10. 2014. Na základe záznamov v
lekárskej dokumentácii znalec konštatoval, že konanie žalovaného voči žalobkyni zo dňa 13. 10.
2014 opísané v rozhodnutí Okresného úradu Žiar nad Hronom mohlo viesť k zdravotným následkom
žalobkyne uvádzaným v lekárskom posudku zo dňa 16. 10. 2016, ktorý vypracoval MUDr. M. D., a to

k pomliaždeniu hlavy a pomliaždeniu ľavého pleca. Konaním žalovaného mohlo byť spôsobené také
pomliaždenie ľavého ramena žalobkyne, ktoré je ohodnotené 15 bodmi v zmysle zákona č. 437/2004
Z.z., pod položkou 113a, ako to ohodnotil v lekárskom posudku o bolestnom zo dňa 16. 02. 2016 D..
M. D.. Konaním žalovaného voči žalobkyni mohlo byť spôsobené také pomliaždenie hlavy žalobkyne,ktoré je ohodnotené 5 bodmi v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z., pod položkou 3, ako to ohodnotil v
posudku o bolestnom zo dňa 16. 02. 2016 MUDr. M. D.. Konaním žalovaného boli spôsobené žalobkyni
zranenia - pomliaždenie hlavy a pomliaždenie ľavého ramena. Pomliaždenie hlavy je ľahké zranenie,

ktoré nezanechá trvalé následky. Pomliaždenie ramena je ľahké poranenie s predĺženou dobou liečenia,
aj vzhľadom na skutočnosť, že poranené rameno bolo už pred incidentom poškodené chorobným
procesom, čo mohlo predĺžiť dobu liečenia pomliaždenia ramena. Samotné pomliaždenie vzniknuté pri
incidente z 13. 10. 2014 však nie je príčinou trvalých následkov, ktoré sú u žalobkyne prítomné. Sadzba
bodového ohodnotenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z. za bolesť pri úrazoch je nasledovná: položka 3

- pomliaždenie hlavy bez otrasu mozgu 5 bodov, položka 113 pomliaždenie ramena ťažšieho stupňa 15
bodov, spolu 20 bodov. Nutnosť aplikácie umelého kĺbu a s tým súvisiace obmedzenia, nie sú následkom
poranenia žalobkyne zo dňa 13. 10. 2014, ale dôsledkom dlhotrvajúcich chorobných zmien, ktoré začali
už niekoľko rokov pred napadnutím žalobkyne žalovaným.
Podľa rozhodnutia Okresného úradu Žiar nad Hronom, odbor všeobecnej vnútornej správy č. OU-ZH-
OVVS-2015/000081 2014/997,998/LUP zo dňa 12. 05. 2015, právoplatného dňa 13. 07. 2015, bola

obvinená D. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. X. č. XXX, okres V. A. L. (žalobkyňa), uznaná
vinnou zo spáchania priestupku proti majetku poškodením veci podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch,
ktorého sa dopustila tým, že dňa 13. 10. 2014 v čase medzi 16.00 hod. a 17.00 hod. pri dome č. G. v
obci H. X. po predchádzajúcej výmene názorov s XX. XXXX,, nar. H. trvale bytom V. č. C., okres XXXBB,
úmyselne poškodila pravý predný svetlomet na jeho osobnom motorovom vozidle značky VW Golf II, ev.

č. ZH-922BB tak, že pravou nohou jedenkrát kopla do sklenenej výplne svetla, ktorú rozbila, čímXX,XX
A. spôsobila škodu vo výške 67,92 Eur, ktorú v priestupkovom konaní žiadal nahradiť.
Súd prvej inštancie konštatoval, že ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania zamietol z dôvodu, že
prítomnosť navrhovaných svedkov N. U. a N. A. sa súdu nepodarilo zabezpečiť a vykonanie výsluchu D..
D. D. k podanému lekárskemu posudku, po zadovážení jeho písomného vyjadrenia zo dňa 04. 06. 2018,

vyžiadaného na základe žiadosti žalovaného a po vykonaní znaleckého dokazovanie nepovažoval za
účelné a hospodárne.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 444, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj ,,OZ“), § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej aj ,,zákon č. 437/2004 Z.z.“), opatrenia

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 15/2014 zo 14. 05. 2014 č. S03594-OL-2014 o
ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok
2014, § 193 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“).
Súd prvej inštancie konštatoval, že pri ujme na zdraví Občiansky zákonník uvádza niekoľko nárokov
oprávneného. Podstata úpravy odškodňovania nárokov nemajetkovej povahy vychádza z toho, že

odškodniť možno len nároky, ktoré Občiansky zákonník resp. ďalšie predpisy umožňujú kompenzovať.
Žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na jednorazové odškodnenie bolesti. Občiansky zákonník
nevymedzuje ani pojem bolesť, ani pojem sťaženie spoločenského uplatnenia, ani to, v akom rozsahu
a na základe čoho sa tieto práva priznávajú. Uvedené otázky sú upravené v zákone č. 437/2004 Z.z.,
ktorý stanovuje podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný sa dopustil priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu drobným ublížením na zdraví podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona SNR č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov tým, že dňa 13. 10. 2014 v čase medzi 16.00
hod. a 17.00 hod. v dielni pri rodinnom dome č. H. v obci XX. XX. po predchádzajúcej výmene názorov
fyzicky napadol žalobkyňu tak, že ju ľavou ruku chytil za oblečenie pod krkom a päsťou pravej ruky ju

opakovane udrel do oblasti hlavy, následne ju pred dielňou chytil pravou rukou za zadnú časť hlavy za
vlasy, zhodil ju na zem, pravým kolenom si na ňu kľakol, ľavou rukou ju držal za vlasy a päsťou pravej
ruky ju opakovane udieral do oblasti záhlavia, čím jej spôsobil zranenie, povrchové poranenie inej časti
hlavy: odrenina, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie s predpokladanou dobou liečenia od 13. 10. 2014
do 20. 10. 2014 bez PN.

Súd prvej inštancie poukázal na to, že je v zmysle § 193 CSP viazaný rozhodnutím Okresného úradu
Žiar nad Hronom, odbor všeobecnej vnútornej správy pod č. OU-ZH-OVVS-2015/000164 2014/926/
LUP zo dňa 12. 05. 2015, právoplatného dňa 12. 05. 2015, o tom, že bol spáchaný priestupok a o tom,
kto ich spáchal.
Pri určení výšky náhrady za bolesť sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo

sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku. Posudzujúci lekár hodnotí bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe zákona č. 437/2004 Z.z.
Podľa Lekárskeho posudku o bolestnom zo dňa 16. 02. 2016, vypracovaného MUDr. D. D., žalobkyňa
bola po napadnutí žalovaným liečená od 13. 10. 2014 do 09. 05. 2015, s diagnózou Pomliaždenie hlavy(hodnotenie bolestného: 5 bodov) a s diagnózou Pohmoždenie ramena vľavo (hodnotenie bolestného:
15 bodov), spolu hodnotenie bolestného: celkový počet bodov 20.
Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namietal skutočnosť, že správny orgán pri rozhodovaní o

priestupku nekonštatoval poškodenie ramena žalobkyne, za ktoré si v tomto súdnom konaní uplatňuje
odškodnenie bolesti a toto poškodenie jej zdravia nevyplýva ani zo žalobkyňou predloženej lekárskej
dokumentácie.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na lekársku správu D.. D. U., neurológa, zo dňa 14. 10.
2014 (deň nasledujúci po incidente), v ktorej boli už zaznamenané aj bolesti žalobkyne v ľavom pleci

a na lekársku správu D.. G. Y. zo dňa 21. 10. 2014, z ktorej vyplýva aj úraz na rameno vľavo, tŕpnutie
rúk, bolesti ramena.
Z vykonaného znaleckého dokazovania, a to zo záverov Znaleckého posudku č. 14/2019 zo dňa 24.
06. 2019, vypracovaného D.. D. U., mal súd prvej inštancie preukázané, že na základe záznamov
v lekárskej dokumentácii možno konštatovať, že konanie žalovaného voči žalobkyni zo dňa 13. 10.
2014 opísané v rozhodnutí Okresného úradu Žiar nad Hronom mohlo viesť k zdravotným následkom

žalobkyne uvádzaným v lekárskom posudku zo dňa 16. 10. 2016, ktorý vypracoval D.. M. D., a to
pomliaždenie hlavy a pomliaždenie ľavého pleca. Následky pomliaždenia v oblasti pleca sa nemuseli
prejaviť ihneď pri prvotnom vyšetrení, ale mohli sa prejaviť aj niekoľko hodín až dní neskôr.
Pretože mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že v príčinnej súvislosti s
protiprávnym konaním žalovaného došlo u žalobkyne ku vzniku škody na zdraví, uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 329,60 Eur titulom náhrady škody na zdraví, ktorá predstavuje
náhradu za bolesť ohodnotenú na 20 bodov v zmysle lekárskeho posudku zo dňa 16. 02. 2016
vypracovaného H.. M. D. s výškou náhrady za bolesť v zmysle opatrenia Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky č. 15/2014 zo 14. 05. 2014 č. S03594-OL-2014, ktorá predstavuje 16,48 Eur za
jeden bod (20 x 16,48 Eur = 329,60 Eur).

Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie bol viazaný žalobným návrhom žalobkyne a hoci výsledná suma
výšky náhrady za bolesť sa zaokrúhľuje na najbližšie celé euro smerom nahor, t.j. v danom prípad činí
330,- Eur, súd prvej inštancie rešpektujúc dispozičné oprávnenie žalobkyne nepovažoval za nutné, aj
vzhľadom na minimálnu výšku vzniknutého rozdielu, využiť v danom prípade možnosť prekročiť žalobný
návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, aj keď určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti
fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú
podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Ten istý skutkový dej
môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných
právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť
vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnu úpravu, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho
ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného

životapoškodeného(rozsudokNajvyššiehosúduSRz28.mája2014,sp.zn.7Cdo65/2013(R1/2015)).
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s
osobnosťou človeka a jej prejavmi. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do
osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú existencia
zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v

ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, musí ísť o zásah neoprávnený a
musí byť daná príčinná súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi. Na úspešné uplatnenie práva
na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný dňa 13. 10. 2014 fyzicky napadol žalobkyňu tak, že ju ľavou ruku chytil za oblečenie pod

krkom a päsťou pravej ruky ju opakovane udrel do oblasti hlavy, následne ju pred dielňou chytil pravou
rukou za zadnú časť hlavy za vlasy, zhodil ju na zem, pravým kolenom si na ňu kľakol, ľavou rukou ju
držal za vlasy a päsťou pravej ruky ju opakovane udieral do oblasti záhlavia, čím jej spôsobil zranenie.
Urobil tak pred jej dcérou, inými členmi jej rodiny, ako aj pre inými svedkami. Súd prvej inštancie mal
za to, že takéto protiprávne konanie žalovaného bolo objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu

spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti žalobkyne v jej morálnej integrite, zanechať následky
na jej duševnom zdraví, súkromí či rodinnom živote. Konanie žalovaného možno považovať za konanie
proti osobnej a mravnej integrite žalobkyne, znižujúce jej dôstojnosť, vážnosť a česť. Ľudská dôstojnosť
predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého slovenského právneho poriadku. Tým sa ľudskádôstojnosť stáva objektívne ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným, inak nehierarchicky
usporiadaným základným právam (klasickým a politickým) ako hodnota nadradená (Nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. 1. ÚS 1586/09). Ujmu, ktorá žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s konaním

žalovaného, žalobkyňa pociťuje tak, že má strach o svoju osobu ako aj o osobu jej dcéry, má stres, je
frustrovaná a má úzkostlivé stavy.
Podľa názoru súdu prvej inštancie u žalobkyne sa jedná o závažnú nemajetkovú ujmu vzniknutú
na jej osobnosti. Súd prvej inštancie mal preukázanú aj existenciu poslednej podmienky vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti, ktorou je príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi neoprávneným

zásahom žalovaného do osobnosti žalobkyne objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú a vznikom
tejto nemajetkovej ujmy.
V konaní však nebolo preukázané, že sa žalovaný dlhodobo voči žalobkyni dopúšťa aj iných
neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti tým, že o nej rozširuje nepravdivé informácie
a permanentne ju na verejnosti uráža hanlivými nadávkami. Z výpovede svedka H.. X. D., nar. XX.
XX. XXXX, bytom H. X. XXX, starostu obce H. X. vyplynulo, že vzťahy na obidvoch stranách sú vážne

narušené. Svedok nemal vedomosť o tom, že by konaním žalovaného utrpela žalobkyňa na svojej
povesti v obci alebo, že by bol nejakým spôsobom znížený jej sociálny status v obci.
Pokiaľ ide o žalovanou namietané vyjadrenia žalovaného prednesené počas správnych a trestných
konaní, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie R 36/1996, v zmysle ktorého vyjadrenie
subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv účastníka priestupkového

konania nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti občana, aj keď by sa inak týkal osobnosti
navrhovateľa, ak sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za akých malo k zásahu dôjsť.
Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy. Voľba
formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Z obsahu ustanovenia
§ 13 ods. 2 OZ nevyplýva skutočnosť, že by priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo

podmienené súčasným priznaním primeraného zadosťučinenia tzv. morálnej satisfakcie (Ústavný súd
SR, III. ÚS 154/2011). Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom
rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako
nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej
osoby v značnej miere. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je objektívnym kritériom

posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie, či by za konkrétnej
situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú
ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste
a v postavení postihnutej fyzickej osoby.
Súd prvej inštancie pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie vychádzal z celkovej povahy, ako

aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (prihliadol na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného
zásahu, na charakter a rozsah zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie i šírku vzniknutej nemajetkovej
ujmy). Nakoľko súd prvej inštancie konanie žalovaného, ktorého sa voči žalobkyni dopustil dňa 13. 10.
2014, posúdil ako závažný zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti žalobkyne, ktorý je jej
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti, pri zohľadnení účelu primerané

zadosťučinenia a individuálnych podmienok, okolností a osobitností daného prípadu, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,- Eur ako kompenzáciu jej vzniknutej nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie mal za to, že poskytnuté zadosťučinenie bude spôsobenú nemajetkovú ujmu
primerane nahrádzať, v žalobe uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- Eur
súd prvej inštancie považoval za neprimeraný závažnosti vzniknutej ujmy.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1
CSP. Žalobkyňa dosiahla plný úspech, a to do uplatneného nároku na náhrady škody na zdraví ako
aj do uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (z prisúdenej sumy), kde bola žalobkyňa
nepochybne úspešná čo do základu, nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu aj v tejto časti ako
dôvodnú, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Žalobkyňa teda vo veci dosiahla

celkový úspech vo výške 100 % a v plnom rozsahu jej vznikol nárok na náhradu trov konania.
Keďže súd prvej inštancie sporovým stranám neuložil povinnosť zložiť preddavok na úhradu nákladov
spojených s podaním znaleckého posudku č. 14/2019 zo dňa 24. 06. 2019 znalcom MUDr. D. U.,
znalcovi priznal nárok na znalečné vo výške 100 % voči žalovanému, ktorý bol v konaní neúspešný a
ktorý mu je ich povinný nahradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o

jeho výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol v plnom rozsahu a priznal mu nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP.
Uviedol, že žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nárokom na bolestné (bodmi za bolestné),
ktoré jej malo byť spôsobené pomliaždením ramena a jeho konaním. Vzhľadom na rozhodnutie
Okresného úradu Žiar nad Hronom, odbor všeobecnej vnútornej správy č. OU-ZH-OVVS-2015/000164

2014/926/LUP zo dňa 12. 05. 2015, právoplatného dňa 12. 05. 2015, je síce súd viazaný tým, že
bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku voči žalobkyni, avšak toto samotné ešte nedokazuje,
že by jej spôsobil pomliaždenie ramena. V samotnom opise priestupku sa nikde neuvádza, že by
akýmkoľvek spôsobom pri incidente kontaktoval ľavé rameno žalobkyne. V rozhodnutí o priestupku je
podrobne rozpísané, čoho sa mal on dopustiť, ľavé rameno žalobkyne sa v ňom však nikde neuvádza.
Priestupkom mal spôsobiť: „zranenie, povrchové poranenie inej časti hlavy: odrenina, ktoré si vyžiadalo

lekárske ošetrenie s predpokladanou dobou liečenia od 13. 10. 2014 do 20. 10. 2014 bez PN.“ Aj počas
prvotných vyšetrení sa žalobkyňa na pomliaždenie ramena nesťažovala a vzhľadom na veľký časový
odstup medzi incidentom a vypracovaním posudku o bolestnom, ako aj vzhľadom na predchádzajúci
zlý zdravotný stav ľavého ramena žalobkyne, nie je vôbec preukázané, že by bolo pomliaždenie ľavého
ramena žalobkyni spôsobené práve ním pri inkriminovanom incidente. Žiadny iný dôkaz o tom, že

by spôsobil žalovanej pomliaždenie ramena okrem rozhodnutia o priestupku, kde sa však žiadne
rameno žalobkyni nespomína, žalobkyňa nepredložila, preto mal za to, že ani v tomto smere (t.j. 15
bodov za bolesť za pomliaždené rameno) žalobkyňa neuniesla dôkazové bremeno. Nakoniec sám
znalec napísal v znaleckom posudku iba toľko, že k pomliaždeniu ramena mohlo dôjsť spôsobom,
akým uvádza žalobkyňa a samotná príčina pomliaždenia ramena v neskorších lekárskych správach je

vedená ako subjektívne tvrdenie žalobkyne. Jediné objektívne preukázanie príčinnej súvislosti medzi
jeho protiprávnym konaním a pomliaždením ľavého ramena žalobkyne by muselo byť uvedené v
rozhodnutí o priestupku, čo však nie je. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď judikoval, že žalobkyňa uniesla
dôkazné bremeno (príčinnú súvislosť medzi jej pomliaždeným ramenom a jeho konaním) iba na základe

jej subjektívnych tvrdení.
Čo sa týka nároku žalobkyne na náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie jeho konanie, ktorého
sa voči žalobkyni dopustil dňa 13. 10. 2014, posúdil ako závažný zásah do psychickej a morálnej integrity
osobnosti žalobkyne, ktorý je jej objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti.
Podľa názoru súdu prvej inštancie ujma, ktorá žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s jeho konaním,

žalobkyňa pociťuje tak, že má strach o svoju osobu ako aj o osobu jej dcéry, má stres, je frustrovaná
a má úzkostlivé stavy.
Súd prvej inštancie konštatoval, že sa u žalobkyne jedná o závažnú nemajetkovú ujmu vzniknutú na
jej osobnosti, pretože jeho konanie možno považovať za konanie proti osobnej a mravnej integrite
žalobkyne, znižujúce jej dôstojnosť, vážnosť a česť.

Mal za to, že žalobkyňa nijak nepreukázala, že má stres, je frustrovaná a má úzkostlivé stavy a to
dokonca ani všeobecne (napr. lekárskymi správami od psychiatra či správami od psychológa). Čo
sa týka dcéry žalobkyne, rozsudok súdu prvej inštancie je v priamom rozpore s realitou, pretože
žalobkyňa sama ,,vyhodila“ dcéru z domu, ktorý získala darovaním od otca strán a ,,spravila z nej
bezdomovca.“ Žalobkyni teda on nemohol spôsobiť strach o dcéru a zároveň nemohol svojím konaním

počas inkriminovaného incidentu znížiť dôstojnosť žalobkyne v očiach jej dcéry. Tomu nasvedčuje aj
to, že spolu so žalobkyňou podala jej dcéra úplne rovnakú žalobu, vedenú na Okresnom súde Žiar
nad Hronom pod sp. zn. 19C/155/2016, kde dcéra žalobkyne po tom, ako ju žalobkyňa ,,vyhodila“
z domu, vo veci ďalej nekonala a žaloba bola zamietnutá. Nakoniec, súd prvej inštancie nemôže
posúdiť, že utrpela ľudská dôstojnosť žalobkyni v očiach jej dcéry, keď túto dcéru ani nevypočul (teda

dospel ku skutkovému zisteniu bez toho aby o ňom vykonal dôkaz). To, že sa A. U. odmietla dostaviť
na súd za účelom podania svedeckej výpovede, je skôr nepriamym dôkazom toho, že nemala záujem
akýmkoľvek spôsobom podporiť nárok a tvrdenia žalobkyne. Ostatní prítomní incidentu sú osoby, ktoré
mali so žalobkyňou zlý vzťah už pred incidentom, a preto jeho konanie (z ktorého bol uznaný za vinného
zospáchaniapriestupku)nemohlonijakpoškodiťalebočoilenohroziťdôstojnosťžalobkynevichočiach.

O vzájomných vzťahoch svedčia konania o priestupkoch, ktoré sú súčasťou spisu ako aj svedecká
výpoveď starostu.
Dôležitým faktom, prečo nemohlo jeho konanie spôsobiť závažnú nemajetkovú ujmu vzniknutú na
osobnosti žalobkyne, je aj skutočnosť, že sa dopustil iba priestupku proti občianskemu spolunažívaniudrobným ublížením na zdraví a aj pri ňom bol uznaný za vinného len preto, že sa k tomuto priestupku
sám priznal (podľa jeho výpovede sa priznal výmenou za to, že pri rovnakom incidente bola zo spáchania
priestupku voči nemu uznaná aj žalobkyňa a on už chcel mať pokoj s chodením na úrady). Je zrejmé,

že žalobkyňa sa naďalej snaží jeho ,,kriminalizovať,“ avšak bezúspešne. Napriek opakovanej snahe
žalobkyne presvedčiť či už orgány činné v trestnom konaní alebo Okresný úrad v Žiari nad Hronom o
tom, že on žalobkyni ubližuje, zostala žalovaná bezúspešná. Jej ľudská dôstojnosť teda nemohla byť
závažným spôsobom narušená, preto opačné rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že mohol spôsobiť
žalobkyni závažnú nemajetkovú ujmu, považuje za nesprávne a ničím nepodložené.

Súd prvej inštancie vlastne konštatoval, že spáchanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
je automaticky spôsobilé privodiť závažnú nemajetkovú ujmu pre poškodenú stranu, ktorá musí byť
kompenzovaná peniazmi, a to len na základe deklarovaných pocitov poškodenej strany (v tomto prípade
žalobkyne) bez toho, aby existovali akékoľvek objektívne dôkazy a bez vypočutia svedkov priestupku
(v tomto prípade rodinných príslušníkov sporových strán). Takýto právny názor súdu prvej inštancie je
neprijateľný.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu a priznal jej voči žalovanému nárok náhradu trov konania, vrátane trov
odvolacieho konania
Uviedla, že zotrváva na všetkých svojich argumentoch a stanoviskách, ktoré prezentovala v podanej

žalobe a na svojich vyjadreniach počas celého súdneho konania.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, zákonné a mala za to, že súd prvej inštancie
správne právne ako aj správne skutkovo posúdil prejednávanú vec.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu

určenom ustanoveniami § 379, § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom (ďalej aj ,,rozsudok súdu
prvej inštancie“) v odvolaním napadnutom výroku ohľadne náhrady za bolesť (I. výrok) podľa § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil a vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy (II. výrok) vrátane
závislých výrokoch o trovách konania a znalečnom (III., IV. výrok) zrušil podľa 389 ods. 1 písm. b) CSP

a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Preskúmanímveciohľadnenáhradyzabolesť odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštancievykonal
náležité, rozsiahle dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods.
1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v

hodnotení dôkazov ohľadne náhrady za bolesť zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor
s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné
ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

7. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd správne posúdil nárok žalobkyne v zmysle ustanovení

zákona č. 437/2004 Z.z.. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol vykonané dôkazy ohľadne náhrady
za bolesť a aj z nich zistené skutočnosti a tieto správne právne posúdil. Rozsudok ohľadne náhrady
za bolesť nevykazuje znaky nepreskúmateľného rozhodnutia pre nedostatok alebo nezrozumiteľnosť
dôvodov.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v odvolaní ohľadne náhrady za bolesť neuviedol
žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného
súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že
neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový
dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia ohľadne náhrady za bolesť.

9. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 OZ sú: a)
porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a škodou, d) zavinenie.10. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť protiprávnym konaním alebo opomenutím

povinnosti, ktorá mala byť v súlade s právom vykonaná. Úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním
došlo k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej zo všeobecných právnych predpisov a iných noriem,
zo zmlúv, resp. iných právnych úkonov i generálnej prevencie vyplývajúcu z ustanovenia § 415 OZ.

11. Škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná

peniazmi ako všeobecným ekvivalentom.

12. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah
príčiny a následku, ktorá musí byť preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

13. Zavinenie má subjektívny charakter, pretože ide o psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu

a ku škode. Zavinenie môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné.

14. Pretože žalobkyňa žalobou uplatnila nárok na náhradu škody na zdraví spôsobenej jej
protiprávnym konaním žalovaného, súd prvej inštancie správne preskúmal základné predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods.1 OZ.

15. Je nesporné, že žalovaný sa dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu drobným
ublížením na zdraví podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch tým, že dňa 13. 10. 2014 v čase
medzi 16.00 hod. a 17.00 hod. v dielni pri rodinnom dome č. 143 v obci XX. X. po predchádzajúcej
výmene názorov fyzicky napadol žalobkyňu (svoju sestru) tak, že ju ľavou ruku chytil za oblečenie pod

krkom a päsťou pravej ruky ju opakovane udrel do oblasti hlavy, následne ju pred dielňou chytil pravou
rukou za zadnú časť hlavy za vlasy, zhodil ju na zem, pravým kolenom si na ňu kľakol, ľavou rukou ju
držal za vlasy a päsťou pravej ruky ju opakovane udieral do oblasti záhlavia, čím jej spôsobil zranenie,
povrchové poranenie inej časti hlavy: odrenina, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie s predpokladanou
dobou liečenia od 13. 10. 2014 do 20. 10. 2014 bez PN (viď rozhodnutie Okresného úradu Žiar nad

Hronom, odbor všeobecnej vnútornej správy pod č. OU-ZH-OVVS-2015/164 2014/926/LUP zo dňa 12.
05. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 05. 2015).

16. Podľa ustanovenia § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o
osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

17. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 194 stanovuje, že prejudiciálne otázky môže súd v civilnom
konaní posúdiť sám, bez ohľadu na to, či vec patrí alebo nepatrí do jeho právomoci a bez ohľadu na
otázku príslušnosti. Súd teda môže takto posudzovať aj také otázky, ktoré patria do právomoci iného
orgánu verejnej moci. Civilný sporový v ustanovení § 193 taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady,

ktoré ako prejudiciálne v tomto režime riešiť nemôže, pretože riešenie týchto otázok je len v kompetencii
príslušných vnútroštátnych a medzinárodných súdov a ich rozhodnutiami je súd viazaný. Ako to vyplýva
z citovaného ustanovenia § 193 CSP, súd v civilnom konaní je okrem iných viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok a o tom, kto ho spáchal.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný priestupok
a kto ho spáchal je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty priestupku zároveň
okolnosťami významnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.

19. Odvolací súd konštatuje, že neuvedenie pomliaždenia ramena žalobkyne v rozhodnutí Okresného

úradu Žiar nad Hronom, odbor všeobecnej vnútornej správy pod č. OU-ZH-OVVS-2015/164 2014/926/
LUP zo dňa 12. 05. 2015 neznamená, že žalovaný protiprávnym konaním nespôsobil škodu na zdraví,
a to pomliaždenie ramena žalobkyne.20. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný spôsobil žalobkyni okrem pomliaždenia
hlavy bez otrasu mozgu aj pomliaždenie ramena, čo vyplýva z Lekárskeho posudku o bolestnom zo dňa
16. 02. 2016 XX.. D. D. a taktiež zo záverov Znaleckého posudku č. 14/2019 MUDr. D. U. zo dňa 24.

06. 2019, pričom žalovaná bezprostredne po fyzickom napadnutí žalovaným pri odborných vyšetreniach
uviedla okrem iných bolesti i v ľavom ramene (viď lekárska správa D.. D. U., neurológa, zo dňa 14. 10.
2014, XX.. G. Y., ortopéda, zo dňa 21. 10. 2014, 28. 10. 2014).

21. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd poukazuje na judikát publikovaný pod

R 22/1979, z ktorého vyplýva: ,,Výrok rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo
delikt, nerieši rozsah a výšku škody ani vtedy, keď je odškodniteľná ujma pojmovým znakom trestného
činu. Medzi výškou škody uplatniteľnou v adhéznom konaní a výškou škody rozhodujúcou pre posúdenie
trestnej stránky veci môže byť rozdiel. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný v zmysle §
135 ods. 1 (aktuálne § 193 CSP- poznámka odvolacieho súdu), pokiaľ ide o výšku škody. Nebolo by
síce správne nevziať do úvahy závery a zistenia urobené v tomto smere v trestnom konaní, avšak v

občianskom súdnom konaní musia byť podľa potreby vykonané ďalšie dôkazy zistením skutočného
stavu vecí.“

22. Vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania pred prvoinštančným súdom vyplynulo, že žalobkyni
v súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného vznikol nárok na náhradu za bolesť podľa položky 3

- pomliaždenie hlavy bez otrasu mozgu 5 bodov, položky 113a pomliaždenie ramena ťažšieho stupňa
15 bodov, spolu 20 bodov, súd prvej inštancie správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 329,60 Eur (20 bodov x 16,48 Eur), preto odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako odvolaním
napadnutý výrok týkajúci sa náhrady škody na zdraví (I. výrok) ako vecne správny potvrdiť.

23. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy (II. výrok)
vrátane závislých výrokoch o trovách konania a znalečnom (III., IV. výrok) zrušil podľa 389 ods. 1 písm.
b) CSP a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie .

24. Žalobkyňa uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného

v žalobe odôvodnila tým, že dôsledkom fyzickej inzultácie zo strany žalovaného došlo k značnému
zníženiu dôstojnosti a vážnosti jej osoby v spoločnosti, v ktorej žije. Konanie žalovaného zásadným
spôsobom negatívne ovplyvnilo jej osobnostnú sféru, jej život, zanechal následky na jej duševnom
zdraví, súkromí či rodinnom živote.

25. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy vyplýva, že protiprávne
konanie žalovaného, ktorého sa žalovaný dopustil pred jej dcérou, inými členmi jej rodiny, ako aj pred
inými svedkami, bolo objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo
ohrození osobnosti žalobkyne v jej morálnej integrite, zanechať následky na jej duševnom zdraví,
súkromí či rodinnom živote. Konanie žalovaného možno považovať za konanie proti osobnej a mravnej

integrite žalobkyne, znižujúce jej dôstojnosť, vážnosť a česť.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že uplatnenie si peňažného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2
OZ nemožno zamieňať s ustanovením § 16 OZ, podľa ktorého možno pri preukázaní neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti priznať aj škodu v zmysle ustanovení o zodpovednosti za

škodu. V danom prípade má ustanovenie § 16 OZ na mysli skutočnú škodu a teda škodu vyjadriteľnú v
peniazoch - materiálnu škodu. Ustanovenie § 13 ods. 2 OZ na rozdiel má na mysli škodu nemateriálnu,
ktorá vznikla dotknutej osobe ako ujma, keď v značnej miere bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo vážnosť v spoločnosti.

27. Len v prípade, že by nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ (teda najmä morálna
satisfakcia - ospravedlnenie) najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

28. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba za

zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 OZ) a iba v zákonom ustanovenej výške (§ 13 ods. 3
OZ). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške,
je potrebné aplikovať § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 OZ v ich vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita,trvanie a rozsah nepriamych následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej postavenie v rodine a
v spoločnosti.

29. V súdnej praxi Najvyššieho súdu SR bolo opakovane vysvetlené, že ,,pokiaľ ide o vyjadrenie
miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z
následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či v inom prostredí fyzickej osoby. Túto
mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v
prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti

v značnej miere v zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 15/03,
Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, str. 68) Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch musí
mať súd preukázané, že sú tu okolnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že z hľadiska intenzity trvania rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a v spoločnosti
v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Najvyšší súd SR vo svojej

rozhodovacej praxi poukázal i na to, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so
zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané.

30. Naplnenie podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby so sebou prináša
priznanie morálnej satisfakcie ako sankcie v prípade, ak je súčasne preukázané, že zásah do osobnosti

fyzickej osoby bol neoprávnený, bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby
a existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto ohrozením osobnosti. To však neznamená,
že súčasne musia byť iba týmto splnené aj podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pretože pre takéto rozhodnutie súdu ustanovuje zákon osobitné podmienky v § 13 ods. 2 OZ
a pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zasa osobitné kritériá v § 13 ods. 3 OZ.

(viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 165/2018 zo dňa 04. 04. 2012)

31. Preskúmanímveciodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštancie prirozhodovaníonáhradenemajetkovej
ujmy nepostupoval v súlade s ustanovením § 13 OZ.

32. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie náležitým spôsobom neskúmal, či bola znížená
dôstojnosť alebo vážnosť žalobkyne v spoločnosti zásahom (protiprávnym konaním) žalovaného, akú
následnú reakciu zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či v inom prostredí žalovanej, či sa jednalo
reakciu svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, aká bola intenzita
trvania rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej postavenie v rodine a

v spoločnosti a či v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.

33. Podľa názoru odvolacieho súdu to, že sa žalovaný dopustil protiprávneho konania voči žalobkyni
pred dcérou žalobkyne, inými členmi jej rodiny, ako aj pre inými svedkami, pričom žalovaná má strach o
svojuosobu,odcéru,mástresajefrustrovaná,avšak bezdodatočného preukázaniareakciesvedčiacej

o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti žalobkyne v značnej miere v zmysle § 13 OZ, bez
vysvetlenia z akého dôvodu nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, je nepostačujúce pre
rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 OZ.

34. Odvolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je síce predmetom

voľnej úvahy súdu, avšak aj táto úvaha podlieha hodnoteniu. Súd preto musí vychádzať z riadne
zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a
preskúmateľných dôkazoch, hľadiskách a úvahách. Základom pre možnosť uplatnenia voľnej úvahy
súdu je preto zistenie a jasné označenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na
určitom kvalitatívnom a kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. To však

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v zásade neumožňuje.

35. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy (II. výrok) vrátane závislých výrokoch o trovách konania a
znalečnom (III., IV. výrok) zrušiť podľa 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie postupovať v intenciách uvedených odvolacím
súdom a rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy po ustálení, či v posudzovanejveci boli splnené zákonné podmienky pre výnimočne subsidiárne priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
(§ 13 ods. 2 OZ) a zároveň osobitné kritéria pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(§ 13 ods. 3 OZ).

37. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

38. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP).

39. Odvolaním nenapadnutý výrok dopĺňacieho rozsudku zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).