Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2012

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/20/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107209406
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:2107209406.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K. F., bývajúceho vo Y., zastúpeného JUDr.
Darinou Kurňavovou, advokátkou v Trnave, Kapitulská 5, proti žalovaným 1/ M.V. partners, s.r.o., so
sídlom v Trenčíne, Staničná 16/1062, zastúpenej JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou v Trenčíne,
Palackého85/5,2/Singels.r.o.,naposledysosídlomvNovejDubnici,Slovenskéhonárodnéhopovstania
3/5, 3/ EXICA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Račianska 66, 4/ O. M., bývajúcemu v J., zastúpenému

JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou v Trenčíne, Palackého 85/5, o neplatnosť zmlúv a určenie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19 C 38/2007, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 1.
decembra 2010 sp. zn. 10 Co 97/2010, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 1. decembra 2010 sp. zn. 10 Co 97/2010 v časti
výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu i v tejto časti zamietol a súvisiaci

výrok o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Konanie o mimoriadnom dovolaní vo vzťahu k žalovanej 2/ z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava rozsudkom zo 4. februára 2009 č.k. 19 C 38/2007-231 určil, že výlučným vlastníkom
nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Y., k. ú. Y., zapísaných Správou katastra V. na LV č. XXXX ako

parc. č. 1772/6-zastavané plochy a nádvoria o výmere 1042 m2, parc. č. 1772/32-zastavané plochy a
nádvoria o výmere 3394 m2 a hospodárska budova postavená na parc. č. 1772/6, je žalobca. Vo zvyšku
súd žalobu (v časti určenia neplatnosti zmlúv) zamietol. Vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Žalobcovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť 199 € Okresnému súdu Trnava do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Vyhovujúcu časť rozsudku súd odôvodnil použitím § 37 ods. l, § 39 a §
553 ods. l a 2 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,

že žalovaná 1/ poskytla žalobcovi úver v sume 144 000 Sk, pričom na zabezpečenie vrátenia úveru
uzavrela žalovaná 1/ so žalobcom dohodu o zabezpečení záväzku (prevod nehnuteľností patriacich
žalobcovi do vlastníctva žalovanej 1/). Nakoľko žalobca meškal so zaplatením 2 splátok, žalovaná 1/ 5.
marca 2007 vyhlásila v zmysle dohodnutých podmienok v zmluve predčasnú splatnosť úveru. Žiadala,
aby žalobca do 12. marca 2007 zaplatil úver v celom zostatku, t.j. vo výške 144 000 Sk. Žalobca 8.
marca 2007 zaplatil žalovanému 1/ sumu 14 560 Sk a 20. marca 2007 sumu 4 800 Sk. Medzičasom

však došlo k zmene vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech žalovanej 1/ a 21. marca 2007
žalovaná 1/ zaslala späť žalobcovi sumu 19 360 Sk. Žalobca si túto sumu na pošte neprevzal. Dňa 25.
marca 2007 bola do notárskej úschovy prijatá suma 150 000 Sk od žalobcu ako zložiteľa (dlžníka) v
prospech žalovanej 1/ ako veriteľa. Kúpnou zmluvou z 19. marca 2007 previedla žalovaná 1/ predmetné
nehnuteľnosti na žalovanú 2/, ktorá 17. apríla 2007 previedla predmetné nehnuteľnosti na žalovanú
3/. Táto následne opätovne nadobudla predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe dobrovoľnej

dražby konanej 3. decembra 2007. Súd bol toho názoru, že dohoda o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva, na základe ktorej má omeškanie dlžníka s jednotlivými splátkami úveru privodiťten následok, že veriteľ sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku, je absolútne
neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože sa prieči účelu zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva, ktorým je dočasnou stratou prevedeného práva pôsobiť na dlžníka, aby si splnil svoju

povinnosť. V skutočnosti takáto dohoda sledovala účel - nadobudnúť nehnuteľnosť a nie domôcť sa
zabezpečenej pohľadávky. Žalobca si ale následne svoj záväzok splnil. Vzhľadom však na promptné
konanie žalovanej 1/ a jej nasledovné úkony, bolo zrejmé, že ako veriteľ nemala záujem na splnení
záväzku žalobcom. Jej úmyslom bolo získať nehnuteľnosti v nepomerne vyššej hodnote, ako bola
výška jej pohľadávky voči dlžníkovi, resp. zisk z jej predaja. Zmluva o zabezpečení záväzkov dlžníka

prevodom vlastníckeho práva zo 14. novembra 2006, uzavretá medzi žalovanou 1/ ako veriteľom a
žalobcom ako dlžníkom, je neurčitá, svojím účelom odporuje zákonu a je v rozpore s dobrými mravmi.
Je predsa nemysliteľné a spoločensky nežiaduce, aby takýmto právnym úkonom došlo platne k prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Tento právny úkon je teda absolútne neplatný v zmysle § 37 ods.
1 i § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa
ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností,

je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa.
Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a uvedenú zásadu, sa súd
v predmetnom konaní nezaoberal platnosťou dobrovoľnej dražby ako takej, keď mal za to, že vyššie
uvedená zásada sa vzťahuje i na tento spôsob nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.
Zamietnutie žaloby vo zvyšku odôvodnil poukazom na § 80 písm. c/ O.s.p., keď dospel k záveru o

nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Súčasne súd v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok z návrhu na určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaných rozsudkom z 1. decembra 2010 sp. zn. 10 Co 97/2010
odvolanie žalovanej 3/ odmietol. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil
tak, že žalobu i v tejto časti zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 4/ náhradu trov
konania 3 541,42 € k rukám ich advokátky a žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov konania 4 814,29 € k
rukám ich splnomocnenkyni do 3 dní. Rozhodnutie v časti odmietnutia odvolania odôvodnil poukazom

na § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keďže dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 3/ bolo podané po lehote
stanovenej zákonom. V ďalšom odvolací súd poukázal na to, že 19. marca 2007 previedla žalovaná 1/
kúpnou zmluvou predmetné nehnuteľnosti na žalovanú 2/. Následne bola uzatvorená zmluva o prevode
vlastníctva medzi žalovanou 2/ ako predávajúcou a žalovanou 3/ ako kupujúcou (13. apríla 2007). Dňa
4. apríla 2007 bola uzatvorená záložná zmluva medzi žalovaným 4/ ako záložným veriteľom a žalovanou

2/ ako záložcom na zabezpečenie peňažnej pohľadávky - pôžičky vo výške 25 000 000 Sk, pričom
predmetom zálohu boli sporné nehnuteľnosti. Priebeh dobrovoľnej dražby bol osvedčený notárskou
zápisnicou (N 1048/2007, NZ 51122/2007, NCR Is 508790/2007 z 3. decembra 2007, spísaná notárom
JUDr. Petrom Kriškom), pričom príklep bol udelený pre dražiteľa - žalovanú 3/ za podanie v sume 1
700 000 Sk, ktoré bolo zo strany vydražiteľky uhradené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom

súdu prvého stupňa o neplatnosti uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva.
Odvolací súd poukázal na to, že tzv. prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode
práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia záväzkov. Dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky
tým, že veriteľ si ponechá predmet zabezpečenia odporuje účelu § 553 Občianskeho zákonníka v znení
pred 1. januárom 2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako odvolací súd súhlasil s názorom súdu

prvého stupňa o existencii zásady platnej pri prevodoch vlastníckeho práva, podľa ktorej nikto nemôže
previesť na iného viac práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet).
Uvedená zásada je však v niektorých prípadoch v záujme právnej istoty prelomená. Takto je tomu
i v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby. Ak uhradil vydražiteľ cenu
dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k

predmetudražbyudelenímpríklepu(§27zákonač.527/2002Z.z.odobrovoľnýchdražbáchaodoplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v
znení neskorších predpisov). Predpokladom prechodu vlastníckeho práva k draženej veci na vydražiteľa
je zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením v ustanovenej lehote, pričom vlastníctvo neprechádza na
vydražiteľa príklepom, ale ku dňu príklepu až zaplatením tejto ceny. S prihliadnutím na to, že predaj na

dražbe je treba považovať za verejnoprávny úkon, vzhľadom k povahe predaja ako verejnoprávneho
úkonu v rámci dražby prejde na vydražiteľa vlastníctvo veci, aj pokiaľ by sa neskôr ukázalo, že vec
nebolapredmetomvlastníctvapovinného.Protiuvedenýmdôsledkomdražbymožnobrojiťlenpostupom
podľa § 21 zákona o dobrovoľných dražbách podaním žaloby o určenie neplatnosti dražby, a to vzákonnej prekluzívnej lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Vzhľadom na to, že žalobca v zákonom
určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať
ako otázkou predbežnou v inom konaní a je potrebné vychádzať z toho, že vlastníkom predmetných

nehnuteľností sa na základe udeleného príklepu a uhradenia ceny dosiahnutej vydražením v stanovenej
lehote stal vydražiteľ - žalovaná 3/. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobu i v tejto časti zamietol. O trovách
konania (prvostupňového i odvolacieho) odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v jeho zmeňujúcej časti na základe podnetu žalobcu podal
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal zrušiť rozsudok krajského súdu
v napadnutej časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci (§
243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Poukázal na § 1 až § 3 O.s.p., § 37, § 39, § 126 ods. 1, § 132 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra

2007, § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov. S názormi okresného a krajského súdu o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom
prevode ako aj o existencii zásady „nemo plus iuris“ pri prevodoch nehnuteľností sa stotožnil a
tento názor súdov pokladá generálny prokurátor za správny. Uviedol však, že nie je možné súhlasiť s

názorom odvolacieho súdu o prelomení tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby (ktorá mimochodom
prebehla počas tohto konania o určenie vlastníckeho práva). Vydražiteľom sa stala žalovaná 3/, ktorej
dobromyseľnosťprinadobudnutívlastníctvadražboujevzhľadom navšetkyskutkovéaprávneokolnosti
vylúčená. Ochranu jej vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam nepripúšťa objektívne právo. Súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.

Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,
že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V danom
prípade je predmetom konania ochrana vlastníctva žalobcu, ktorého vlastnícke právo bolo narušené
absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Zásada „nemo plus iuris“ svedčí v prospech žalobcu a

nemôže byť spochybnená ani dražbou. Argumentom k tomuto tvrdeniu je samotný titul nadobudnutia
vlastníctva dražbou, ktorým je len iný typ súkromnoprávnej zmluvy, v ktorej zásada „nemo plus iuris“
jednoducho platí a jej prelomenie by zákonodarca musel výslovne ustanoviť. Bez ohľadu na to, či
dobrovoľnádražbajelenosobitnýmzmluvnýmtypomaleboinouskutočnosťoupodľa§132Občianskeho
zákonníka, ustanovenie, ktoré by zásadu „nemo plus iuris“ výslovne prelamovalo zákon o dobrovoľných

dražbách neobsahuje. Keďže takéto ustanovenie neexistuje, musí platiť aj v prípade dobrovoľnej dražby
všeobecná zásada súkromného práva, ktorou je zásada „nemo plus iuris...“.

Žalobca sa s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní stotožnil a navrhol, aby mu dovolací súd
vyhovel.

K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadril aj žalovaný 4/ prostredníctvom právnej zástupkyne a navrhol
mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Ostatní účastníci konania sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.),
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej
republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s §
243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je podané
opodstatnene.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu
alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený

zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti
takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a) vkonaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v
mimoriadnomdovolaní.Obligatórne(§243iods.2vspojenís§242ods.1O.s.p.)sazaoberáprocesnými
vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O.s.p. a tzv. iné vady dovolateľ nenamietal, vady v zmysle §
237 O.s.p. nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) pokiaľ ide o otázku
prelomenia zásady „nemo plus iuris“ v prípade dobrovoľnej dražby.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v
občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k
právam iných osôb.

Podľa § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo
k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva
nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na
neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu. Ku dňu zaplatenia ceny
dosiahnutej vydražením vydražiteľom zaniká pohľadávka veriteľa v rozsahu uspokojenia veriteľa z

výťažku dražby.

Ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa vydražiteľ vlastníkom
nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu (§ 150 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov). Podľa § 61

Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Dovolací súd uvádza, že názory o originárnej povahe nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej
dražbe zrejme nachádzajú svoju oporu aj v paralele § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. s ustanovením
§ 150 ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe v rámci exekučného konania bol už

judikatúrou (porovnaj napr. II. ÚS 289/08) označený za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho
práva (dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu
medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom
verejnej moci (§ 2 Exekučného poriadku) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Exekučného
poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. l/ Exekučného poriadku

totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu,
preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu
dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou
§ 61 Exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmé, že zákonodarca
vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho

práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Zákon č. 527/2002
Z.z. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v
dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy,
aknavrhovateľdražbyniejeanivlastníkompredmetudražby,aninímniejeten,včiommenenavrhovateľkoná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia
samotného zákona č. 527/2002 Z.z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť
k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo

plus iuris“. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 13. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 448/2010.

Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto
nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom

anadobúdateľomnemôžespôsobiťprevodvlastníckehoprávananadobúdateľa,akprevodcasámnebol
vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446
Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto
dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy

a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej
v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie
vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu
dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou.

Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z.z.
zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka.
Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných
dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch

ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho
charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora
ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z.z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje
notárskou zápisnicou. Zo zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol
oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak,

ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru.

Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému
vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do

vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do
vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom.

Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie
uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby.

Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či
jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.

Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie
absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly

súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym
subjektomvykonávajúcimsvojučinnosťakopodnikanie,tedazaúčelomdosiahnutiazisku.Podľanázoru
odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12
ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho
postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné

porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako
štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného
poriadku). Názor odvolacieho súdu o prelomení zásady „nemo plus iuris“ v danej veci je vzhľadom na
vyššie uvedené nesprávny.

Dovolacísúdzáveromešteuvádza,žeotázkouplatnostidobrovoľnejdražbysadovolacísúdnezaoberal,
nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto konaní (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na
súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inomkonaní), no zároveň treba uviesť, že riešenie danej otázky nie je pre toto konanie v konečnom dôsledku
ani potrebné.

Tým, že súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke veci,
došlo vo vzťahu k uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci k inej vade v konaní, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na takúto inú vadu
je dovolací súd povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p), nie je preto rozhodujúce,
či bol tento dovolací dôvod v mimoriadnom dovolaní generálnym prokurátorom uplatnený alebo nie.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e
O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a ním chránených
záujmov účastníkov konania a túto nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd
Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené rozhodnutie krajského súdu v napadnutej zmeňujúcej časti
a súvisiaci výrok o trovách konania v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. zrušil

a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

V závere dovolací súd dodáva, že konanie o mimoriadnom dovolaní vo vzťahu k žalovanej 2/
zastavil (§ 103 O.s.p., § 104 ods. 1 O.s.p., § 107 ods. 4 O.s.p., § 243c O.s.p.), pretože žalovaná 2/
zanikla v priebehu konania o mimoriadnom dovolaní bez právneho nástupcu. Spoločnosť Singel s.r.o.,

naposledy so sídlom v Novej Dubnici, Slovenského národného povstania 3/5, bola k 13. marcu 2012
vymazaná z obchodného registra (uznesením Okresného súdu Trenčín z 30. decembra 2011 č.k. 28
CbR 53/2011-24, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2012, súd zrušil obchodnú spoločnosť bez
likvidácie).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania i dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.