Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. jún 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819205054
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3819205054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: T., právne zastúpená: Q., proti
žalovanému: M., právne zastúpený: Q., o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. júla 2021, č.k. 18C/33/2019-188, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému voči žalobkyni priznal
nárok na náhradu 100% trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 60 CSP, § 657, §
451 ods. 1, 2 Obč. zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou,
podanou na Okresný súd Prievidza dňa 22.11.2019, domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy
10.000,- eur spolu s úrokom z omeškania o výške 5% ročne zo sumy 10.000,- eur od 21.11.2019 do

zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že v čase od 24.11.2017 do 17.05.2018
žalovanému požičala v jednotlivých splátkach celkovo sumu 10.000,- eur, ktorú jej žalovaný, napriek jej
opakovaným urgenciám doposiaľ nevrátil. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou vecnej
legitimácie strán sporu, pričom dospel k záveru, že žalobkyňa pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného ako
jej dlžníka nepreukázala. Konštatoval, že nebol naplnený základný predpoklad vzniku zmluvy o pôžičke,
a to dojednanie strán o pôžičke, pričom samotné odovzdanie sumy peňazí na vznik takejto zmluvy

nepostačuje.Uviedol,žezvykonanéhodokazovaniavyplynuloanebolotožalobkyňouurobenésporným
(s poukazom na § 151 ods.1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela,
sa považujú za nesporné), že v čase, kedy žalobkyňa čiastkové platby v mesiaci 11/2017 v sume
2.000,- eur, v mesiaci 01/2018 v sume 1.000,- eur, v mesiaci 03/2018 v sume 2 x 1.000,- eur a v
mesiaci 05/2018 v sume 5.000,- eur poukazovala na účet žalovaného, žila v spoločnej domácnosti so
žalovaným a jeho otcom, pričom bola životnou partnerkou otca žalovaného. Z vykonaného dokazovania
tiež vyplynulo, že účet, na ktorý žalobkyňa poukázala sumu 10.000,- eur, síce patril žalovanému, ale

otec žalovaného k nemu mal dispozičné právo. Nebolo rozporované tvrdenie žalovaného, že tento
účet reálne využíval iba otec žalovaného, ktorému boli v skutočnosti žalobkyňou finančné prostriedky
takto zasielané titulom finančnej výpomoci. Žalovaný, ako aj svedok (otec žalovaného) v spore tvrdili,
že sumu 10.000,- eur otec žalovaného od žalobkyne titulom daru či finančnej výpomoci v rokoch
2017 a 2018 skutočne prijal, avšak dňa 12.02.2019 došlo osobou otca žalovaného k vráteniu sumy
10.000,- eur v hotovosti k rukám žalobkyne, k čomu mu mala v daný deň

podpísať aj príjmový pokladničný doklad. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti považoval vykonávanie
ďalších navrhnutých dôkazov za účelom preverenia pravosti podpisu žalobkyne na origináli príjmového
pokladničného dokladu resp. dokazovania grafickou diagnostikou, kedy bol tento doklad vyhotovenýresp. či bol nejakým spôsobom menený za nadbytočný za stavu, kedy žalobkyňa tvrdenie o darovaní
sumy 10.000,- eur resp. poskytnutí finančnej výpomoci otcovi žalovaného ako svojmu vtedajšiemu
partnerovi, s ktorým žila v spoločnej domácnosti nijako nerozporovala. Tvrdila, že je nepochybné, že

finančné prostriedky na účte, ktorého vlastníkom je žalovaný, sú jeho vlastníctvom a to znamená
okamihom ich pripísania resp. vkladom na tento účet sa stali jeho vlastníctvom a preto je žalovaný
povinný ich žalobkyni vrátiť. Vzhľadom k tomu, že v posudzovanej veci išlo o ústnu zmluvu o
pôžičke,skutočnostitýkajúcesajejvzniku,subjektovzmluvnéhovzťahu,predmetuaobsahuzmluvy,súd
prvejinštanciepovažovalza potrebnéposudzovaťpredovšetkýmsprihliadnutímnasprávanieakonanie

dotknutýchsubjektovstránsporu,akoajsvedkavrelevantnomobdobíatiežsprihliadnutímnašpecifické
skutkové okolnosti daného prípadu. Mal za to, že v spore nebolo preukázané uzatvorenie zmluvy o
pôžičkemedzižalobkyňouažalovaným.Predpokladyvznikuústnejzmluvy opôžičke(dohoda
strán o pôžičke a odovzdanie premetu pôžičky) nevyplynuli z výsledkov vykonaného dokazovania.
Konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že medzi ňou a žalovaným
došlo k dohode o dočasnom prenechaní druhovo určenej veci t.j. peňazí, k dohode o určení času, na aký

sa tieto požičiavajú a že zároveň k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky pre potreby žalovaného. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepredložila súdu žiadny svojou povahou nezávislý dôkaz,
ktorým by bolo možné jej tvrdenia verifikovať v miere dostatočnej pre vytvorenie skutkového záveru,
že ňou tvrdenú pôžičku skutočne poskytla žalovanému, ktorý tieto jej tvrdenia rozporoval. Žalobkyňa
síce tvrdila, že právnym titulom pre poskytnutie sumy 10.000,- eur žalovanému bola ústne uzavretá

zmluva o pôžičke, avšak na toto svoje tvrdenie o dôvode, teda právnom titule zaslania peňazí na účet
žalovaného žalobkyňa súdu neposkytla žiaden relevantný dôkaz. Tvrdenie žalovaného, že zo strany
žalobkyne išlo o platby v prospech jeho otca, s ktorým žila žalobkyňa v
partnerskom vzťahu a tvrdenie žalovaného, že svoj účet, vedený v U., žalovaný poskytol na tento
účel len ako platobné miesto mal za preukázané jednak výsluchom žalovaného ako aj výsluchom

svedka, ktorý tvrdenia žalovaného vo svojej výpovedi pred súdom dostatočne potvrdil. Ďalej súd prvej
inštancie dôvodil, že žalobkyňa v spore ničím nevyvrátila tvrdenia žalovaného, ani tvrdenia svedka, že
ňou poskytnuté finančné prostriedky bezhotovostným prevodom boli na účet žalovaného ako určeného
platobného miesta zaslané žalobkyňou v skutočnosti svedkovi, t.j. pánovi O. G. z titulu jej dobrovoľnej
finančnej výpomoci svojmu vtedajšiemu priateľovi resp. z titulu jej daru svojmu životnému partnerovi, s

ktorým v rozhodnom čase zdieľala spoločnú domácnosť. Žalobkyňa tak nepreukázala vecnú legitimácia
žalovaného ako osoby, s ktorou sa v postavení veriteľa dohodla na požičaní sumy 10.000,- eur a na
vrátení tejto sumy osobou žalovaného ako dlžníkom. Ak sa následne žalobkyňa domáhala vrátenia sumy
10.000,- eur titulom bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie konštatoval, že právne posúdenie je
vecou súdu, nemožno však žalobkyni vyhovieť ani po zmene právnej kvalifikácie právnym zástupcom

v priebehu posledného súdneho pojednávania, pretože žalobkyňa ani len neoznačila resp. nenavrhla
dôkazy na preukázanie dôvodnosti svojho nároku titulom bezdôvodného obohatenia voči žalovanému
ako osobe, ktorá sa mala na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. Na základe vykonaného dokazovania
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v celom spore zohráva len takú úlohu, že poskytol
účet, ktorého je majiteľom, založený mu jeho otcom v čase, keď bol žalovaný ešte maloletý, len ako

platobné miesto, na ktoré bola suma 10.000,- eur žalobkyňou skutočne poukázaná, avšak nie pre
potreby žalovaného ako to tvrdí žalobkyňa, ale pre potreby tretej osoby, ktorá na strane pasívne vecne
legitimovaných v spore označená nebola. Záverom zdôraznil, že tvrdenie žalovaného, že sa tak malo
udiať v rokoch 2017 a 2018 bez jeho vedomia, keďže predmetný účet v U.e on osobne nikdy nevyužíval
a užíval ho výlučne otec žalovaného nebolo žalobkyňou rozporované. V spore bolo preukázané, že

predmetnýúčet vU.svedokO.G.nazákladeplatnejplatobnejkartyvyužívadodnes.Nazáklade
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný
v spore, preto sa s poukazom na tento nedostatok nezaoberal meritom veci, nevykonal s poukazom
na zásadu hospodárnosti civilného sporového konania navrhnuté znalecké dokazovanie ani výsluchom
žalobkyne ani ďalšími listinnými dôkazmi, pretože žiadny z navrhnutých dôkazov by nebol spôsobilý

preukázať pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore. Z uvedených dôvodov ďalšie dokazovanie
zamietolažalobnýnávrh zdôvodunedostatkupasívnejvecnejlegitimáciežalovanéhozamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o konkrétnej výške trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu
prvej inštancie vytýkala nesprávne skutkové a právne závery (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.f/ a h/ CSP). Súdu prvej inštancie vytýkala, že svoje právne závery nepodložil žiadnou právnou normou,
údajný nedostatok pasívnej legitimácie odôvodnil výlučne na základe toho, že bankový účet žalovaného
bez akéhokoľvek právneho základu považoval za platobné miesto daru / finančnej pomoci svedka -

otca žalovaného, a to výlučne na základe ich tvrdení. Teda peniaze sa prevodom / vkladom na účet
žalovaného podľa právneho názoru súdu prvej inštancie nikdy nedostali do vlastníctva žalovaného a
okamihom, kedy ich z účtu vybral disponent, dostali sa do vlastníctva disponenta. Uviedla, že sám súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku pritom spomenul, že pôžička je reálnym kontraktom
a hoci sa nejako podrobnejšie nevysporiadal s vydaním bezdôvodného obohatenia, mala za to, že aj

pri bezdôvodnom obohatení mohol súd prvej inštancie rozhodnúť ako rozhodol jedine a výlučne za
podmienky, že žalobkyňa na žalovaného nikdy vlastnícke právo k finančným prostriedkom nepreviedla.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie predovšetkým to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1

písm. f/ CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

6. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli

v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

7. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou

právnej normy).

8. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové a
právne závery, že za stavu, že účet žalovaného slúžil len ako platobné miesto, na ktoré boli poukázané
finančné prostriedky, s ktorými však žalovaný (ktorý nebol v žiadnom právnom, teda ani zmluvnom
vzťahu so žalobkyňou) reálne nikdy nedisponoval a s ktorým účtom, a teda aj finančnými prostriedkami

disponoval otec žalovaného, ktorý uvedenú skutočnosť nespochybňoval. Možno sa tak plne identifikovať
s právnym názorom súdu prvej inštancie, že na strane žalovaného rozhodne nemožno hovoriť o
zmluvnom vzťahu so žalobkyňou titulom poskytnutej pôžičky, a rovnako ani o vzniku a existencii
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, čo nemohlo indikovať k inému, ako zamietajúcemu
rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

9. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho
dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetkypre strany známe fakty, spolu so správnou citáciou právnych predpisov, ktoré vytvárajú dostatočné
východiská pre jeho potvrdenie.

10. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k najpodstatnejším odvolacím námietkam žalobkyne, odvolací súd
dodáva nasledovné:

11. Jednou z prvých otázok, ktoré rieši súd v civilnom sporovom konaní, je otázka, či ten, kto podal
žalobu, je v spore aktívne legitimovaný a ten, voči komu žaloba smeruje, či je pasívne legitimovaný.

Na to, aby sa niekto stal stranou konania netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o
ktorý v konaní ide - stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný
závisí od toho, či on aj žalovaný sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je
žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom

procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí
stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo
nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých
sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe
čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne

vnímažalovanéhoakoúčastníkaurčitéhohmotnoprávnehovzťahu,alevždyibato,čižalobcaažalovaný
účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie
je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), v

skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo/192/2004).

12. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane
žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je teda
nevyhnutné predovšetkým zistiť, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca (-ovia) odvodzuje (-ú) svoje subjektívne práva. Nedostatok
vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby
meritórnym rozhodnutím.

13. Odvolací súd len pripomína, že otázka vecnej legitimácie, rovnako aktívnej ako aj pasívnej, nie je
otázkou podmienok konania, a teda ani jej nedostatok nie je vadou podmienok konania, ktorý by viedol k
zastaveniu konania v prípade neodstrániteľnosti, resp. neodstránenia vady. Vecná legitimácia je otázkou
hmotného práva a jej nedostatok, či na strane žalobcu (aktívna vecná legitimácia) alebo žalovaného

(pasívna vecná legitimácia) musí viesť k zamietnutiu žaloby.

14. Tu treba tiež uviesť, že akýkoľvek vopred, v priebehu sporu vyslovený názor konajúceho súdu o
existencii resp. neexistencii vecnej legitimácie nie je pre výsledok sporu rozhodujúci a nemôže zakladať
nijaké legitímne očakávania strán sporu, a ani nijako zaväzovať konajúci súd. Podstatný, rozhodujúci

záver o vecnej legitimácii je ten, ktorý konajúci súd vysloví v rozsudku o veci samej.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie v danej veci je v súlade
s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozsudku riadne uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne

legitimovaným subjektom v konaní, t. j. osobou, ktorá zodpovedá za škodu žalobkyni. Pri hodnotení
dôkazov nemožno súdu prvej inštancie vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s
jeho závermi, ktoré žalobkyňa namieta v odvolaní. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne
posúdil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného.

16. V danej veci sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 10.000,- eur s prísl. pôvodne
titulom uzatvorenej zmluvy o pôžičke a následne titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keď tvrdila,
ženaúčetžalovanéhobolazaslanáuvedenáfinančnáčiastka,ktorújejžalovanýnevrátil.Zobsahuspisu
vyplýva,žeúčet,naktorýbolazaslanážalovanásuma,patrížalovanému,tátoskutočnosťspornánebola.V konaní však nebolo preukázané, že by medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke,
že by žalovaný bol účastníkom takéhoto zmluvného vzťahu, vôľa zmluvných strán a kauza zmluvného
vzťahu zmluvy o pôžičke v konaní medzi stranami sporu preukázaná nebola. Dôkazné bremeno

pritom zaťažovalo žalobkyňu. Účet žalovaného slúžil len ako platobné miesto, na ktoré boli poukázané
finančné prostriedky, s ktorými však žalovaný, ktorý nebol v žiadnom právnom ani zmluvnom vzťahu so
žalobkyňou, reálne nikdy nedisponoval. V okolnostiach posudzovanej veci bol to otec žalovaného (nie
samotný žalovaný), ktorý bol so žalobkyňou v zmluvnom vzťahu, na základe ktorého mu žalobkyňa na
dohodnuté platobné miesto poskytla plnenie, preto výlučne on, bez ohľadu na to, že majiteľom účtu bol

v rozhodnom období žalovaný, je účastníkom záväzkového vzťahu so žalobkyňou. V konaní bolo bez
akejkoľvek pochybnosti preukázané, že žalovaný reálne s pripísanými finančnými prostriedkami nikdy
nedisponoval, z ktorého dôvodu neboli splnené ani zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti na
stranežalovanéhozavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Žalovanýboldouvedenejvecivtiahnutýpráve
tým, že jeho účet bol poskytnutý len ako platobné miesto.

17. Žalobkyňou uplatnené odvolacie námietky tak v ich súhrne argumentačne neboli spôsobilé k
odlišnému, v prospech nej spôsobilému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a
správne odôvodnený podľa § 378 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods.
1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní
úspešný a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho
konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v zmysle § 251

ods. 1 CSP, preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

20. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).