Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. jún 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407212415
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4407212415.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň

JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v spore žalobkyne: L.. V. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G., X.. XX. V. č. XXXX/XX, zastúpená: JUDr. Natália Borsosová, advokátka so sídlom v
Komárne, Ul. bisk. Királya č. 6, proti žalovanému: G. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, zastúpený:
JUDr. Lívia Kňažíková, advokátka so sídlom v Komárne, Nám. M. R. Štefánika 6, o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k osobnému motorovému vozidlu a zaplatenie 17.446,50
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 07.
augusta 2019 č. k. 16C/207/2007-765, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. m e n í tak, že žalovanému
priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31 %.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov V. a VII. p o t v r d z u j e .

III. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 07. augusta 2019 č. k.
16C/207/2007-765 (napadnutý rozsudok) I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni titulom finančného

vyporiadania podielového spoluvlastníctva 1.600,20 eura s 5 % úrokmi z omeškania ročne od
08.02.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalobu v zostávajúcej časti
príslušenstva pohľadávky a doby omeškania zo sumy 1.600,20 eura zamietol, III. v zostávajúcej časti
o zaplatenie finančného vyrovnania s príslušenstvom konanie zastavil, IV. žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník, V. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 13.030,20 eura s 9,50 % úrokmi z

omeškania ročne zo sumy 5.791,20 eura, od 05.04.2009 do zaplatenia a s 9,50 % úrokmi z omeškania
ročne zo sumy 7.239,00 eur od 20.10.2011 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, VI.
v zostávajúcej časti žalobu ohľadne príslušenstva pohľadávky zo sumy 13.030,20 eura zamietol, VII.
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 % s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa
24.08.2007 domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k motorovému vozidlu.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil, na začiatku tvrdil, že motorové vozidlo patrí do jeho výlučného
vlastníctva. Od opustenia spoločnej domácnosti neumožňoval žalobkyni používať motorové vozidlo. Ztýchto dôvodov žalobkyňa viackrát podala návrh na rozšírenie petitu a domáhala sa náhrady nákladov.
Uznesením 16C/207/2007 zo dňa 25.11.2014 súd naposledy pripustil zmenu petitu žaloby tak, že súd
zrušuje podielové spoluvlastníctvo k osobnému motorovému vozidlu S. T. Y., X,X H., EČV: G. XXXN.

a vyporiadava ho tak, že osobné motorové vozidlo prikazuje do výlučného vlastníctva žalovaného.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom finančného vyporiadania podielového spoluvlastníctva
4.638,41 eura s 8,5 % úrokmi z omeškania ročne od 24.08.2007 do zaplatenia, žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni 13.030,20 eura s 11,25 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 5.791,20 eura, od
05.04.2009 do zaplatenia a 10,50 % úroky z omeškania ročne zo sumy 7.239 eur od 20.10.2011 do

zaplatenia, žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania, k rukám právnej zástupkyne žalobcu,
ktoré budú presne vyčíslené v konečnom návrhu.

3. Súd prvej inštancie z čestného vyhlásenia zo dňa 27.02.2017 mal preukázané, že R. P. čestne
vyhlásila, že bola viackrát prítomná pri osobných aj telefonických rozhovoroch strán sporu a bola
svedkom toho, ako sa žalobkyňa domáha vyplatenia jej podielu z auta, aby si vedela kúpiť iné auto.

Taktiež žalobkyňa povedala žalovanému, že ona mu dá 50 000 Sk, aby jej auto nechal, pretože ona
auto potrebuje. On jej povedal, že auto je len jeho, pretože na jeho meno je vystavená faktúra, auto je
zapísané na jeho meno s tým, aby žalobkyňa na toto auto zabudla. Čestné prehlásenie R. P. zo dňa
10.05.2019, v ktorom potvrdila, že bola svedkom, keď žalobkyňa viackrát žiadala žalovaného o to, aby
jej prenechal auto, lebo bez auta nemá šancu sa zamestnať a bude potrebovať auto na to, aby mohla

chodiť do práce. Žalovaný jej žiadosť vždy odmietol s tým, že aj on potrebuje auto, aby mohol chodiť do
roboty a okrem toho auto je na jeho mene a ona si môže ísť pískať.

4. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie zdôvodnil podľa § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, §
139 ods. 2, § 141 ods. 1, 2, § 142 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Uviedol, že u podielových spoluvlastníkov ide o takzvaný „ideálny podiel“ na spoločnej celej hnuteľnej
veci. To však nevylučuje, aby sa spoluvlastníci dohodli o reálnom podiele na užívaní spoločnej veci.
Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci, i pokiaľ ide o užívanie veci. Preto
tam, kde spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie veci v spoluvlastníctve vôbec alebo aspoň v
rozsahuurčenomjehopodielomnaspoločnejveci,vznikámunároknaposkytnutietomuzodpovedajúcej

náhrady.

5. Prvoinštančný súd viazaný názorom odvolacieho súdu zistil všeobecnú hodnotu motorového vozidla
ku dňu zrušenia podielového spoluvlastníctva, t.j. k 07.02.2017. Žalobkyňa predložila listinné dôkazy,
t. j. ponuky autobazárov na predaj motorových vozidiel približne rovnakého druhu, veku a vybavenia s

tým, že hodnota motorového vozidla na základe IFP kalkulačky bola vypočítaná na sumu 3.582,38 eura.
Strany sporu sa dohodli na tom, že všeobecná cena motorového vozidla ku dňu zrušenia podielového
spoluvlastníctva je 3.500 eur. Z uvedenej ceny, s poukazom na spoluvlastnícky podiel žalobkyne vo
výške 45,72 %, je žalovaný titulom finančného vyporiadania povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.600,20
eur. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni i príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania, pretože

sa jedná o peňažné plnenie podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na Nariadenie
vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení noviel od nasledujúceho dňa po právoplatnosti rozsudku, ktorým
bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo strán sporu k predmetnému motorovému vozidlu, t. j. od
08.02.2017. Rozsudok o zrušení podielového spoluvlastníctva nadobudol právoplatnosť 07.02.2017 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra č. k. 5Co/287/2015, 5Co/265/2015-595 zo dňa 27.04.2016. Z

týchto dôvodov v zostávajúcej časti nárok žalobkyne na príslušenstvo pohľadávky z priznanej finančnej
čiastky titulom vyporiadania od 16.12.2014 do 07.02.2017 zamietol a rovnako zamietol žalobu v časti
uplatňovanej výšky príslušenstva pohľadávky nad priznanú výšku 5 % ročne.

6. Konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou domáhala titulom finančného vyporiadania zaplatenia sumy

4.638,41 eura s 8,5 % úrokmi z omeškania ročne od 24.08.2007 do 16.12.2014 po upresnení. V
zostávajúcej časti nad priznanú sumu vo výške 1.600,20 eura s príslušenstvom zobrala žalobu späť a
žiadala konanie zastaviť. Súd konanie v časti o zaplatenie 3.038,21 eura s príslušenstvom (4.638,41
eura - 1.600,20 eura) zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP s tým, že žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto
časti súhlasil podľa § 146 ods. 1 CSP.

7. O trovách konania ohľadne priznania finančného vyrovnania, súd prvej inštancie rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania priznal strane sporu, ktorá mala v tejto časti
plný úspech, t. j. žalobkyni. Uviedol, že i napriek tomu, že konanie v časti o zaplatenie 3.038,21 eura sprísl. zastavil pre späťvzatie žaloby žalobkyňou, nebolo možné o trovách konania rozhodovať podľa §
256 CSP, pretože mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa v tejto časti žaloby mala plný úspech a
žalovaný je povinný vyplatiť jej finančné vyrovnanie vo výške jej spoluvlastníckeho podielu. Skutočnosť,

že sa zmenila všeobecná hodnota predmetu sporu od začatia konania do rozhodnutia súdu, nemôže
byť v neprospech žalobkyne. Ak by žalovaný so žalobou súhlasil a viackrát nemenil svoje vyjadrenia
ohľadne vlastníctva k predmetu sporu, mohlo byť rozhodnuté i skôr a súd mohol vychádzať z listinných
dôkazov predložených žalobkyňou k žalobe tak, ako to urobil i v predchádzajúcich rozhodnutiach.

8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa okrem nároku na zaplatenie finančného vyrovnania
domáhala i náhrady za nemožnosť užívať motorové vozidlo v sume 13.030 eur s príslušenstvom v
zmysle upresneného petitu žaloby zo dňa 25.11.2014. Mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa bola
podielovou spoluvlastníčkou motorového vozidla, ktoré zakúpili so žalovaným vo výške 45,72 %. Strany
sporu ukončili spoločné spolužitie 11.04.2007, kedy žalovaný opustil spoločnú domácnosť a odsťahoval
sa na inú adresu trvalého pobytu s tým, že si zobral i motorové vozidlo patriace do podielového

spoluvlastníctva strán sporu. Žalobkyni v zmysle predžalobnej výzvy nebol ochotný vyplatiť finančné
vyrovnanie predstavujúce jej spoluvlastnícky podiel v motorovom vozidle tak, aby si mohla zabezpečiť
inémotorovévozidlo.Žalovanýtvrdil,žemotorovévozidlopatrídojehovýlučnéhovlastníctva.Žalobkyňa
najprv žiadala len zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a vyplatenie finančného
vyrovnania predstavujúceho výšku spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa nemohla užívať predmetné

motorové vozidlo, napriek tomu, že o to žalovaného žiadala ústne aj telefonicky, tak ako to vyplýva
z čestných prehlásení R. P. zo dňa 27.02.2017 a zo dňa 10.05.2019. Rovnako i z výpovede svedka
- M. P., otca žalobkyne, vyplýva, že žalobkyňa potrebovala motorové vozidlo po tom ako si našla
prácu a bola nútená používať jeho staré 30 ročné auto. Súd prvej inštancie mal jednoznačne
preukázané, že žalovanej nebolo umožnené užívať predmetné motorové vozidlo i napriek tomu, že

o to žalovaného žiadala a preto jej vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zákonné ustanovenia
ako aj závery odvolacieho súdu po splnení zákonných podmienok prináleží náhrada za nemožnosť
užívania motorového vozidla. Výška náhrady za nemožnosť užívania motorového vozidla by žalobkyni
prislúchala za obdobie od 11.04.2007, kedy žalovaný opustil spoločnú domácnosť do nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo zrušené a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo strán sporu, t.

j. do 07.02.2017. Výšku uplatňovanej náhrady si žalobkyňa uplatnila v zmysle predložených listinných
dôkazov z autopožičovní, jednak z roku 2008 a z roku 2019. Cena dlhodobého prenájmu motorového
vozidla v roku 2008 bola 497,91 eura za mesiac a v roku 2019 v rozpätí od 20 - 28 eur za deň.
Žalobkyňa si z uvedeného prenájmu vypočítala hodnotu jej podielu, ktorý predstavuje sumu 241,30 eura
mesačne a domáhala sa zaplatenia sumy 5.791,20 eura za obdobie od 11.04.2007 do 04.04.2009 a

zaplatenia sumy 7.239 eur za obdobie od 05.04.2009 do 19.10.2011 s prísl. V písomnom podaní zo
dňa 14.05.2019 upresnila, že by jej prislúchala suma vo výške 22.199,60 eura, t. j. za 92 mesiacov x
241,30 eura. Obdobie 92 mesiacov je od 11.04.2007 do 16.12.2014. Žalobkyni by prislúchala náhrada do
07.02.2017, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o zrušení podielového spoluvlastníctva. I napriek
týmto skutočnostiam sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady len vo výške 13.030,20 eura tak, ako to

bolo pripustené v uznesení o rozšírení žaloby zo dňa 25.11.2014. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni
nárok na náhradu za nemožnosť užívania motorového vozidla vo výške 13.030,20 eura, pretože mal
za to, že žalobkyňa skutočne motorové vozidlo v podielovom spoluvlastníctve so žalovaným užívať
nemohla, i napriek tomu, že o to žalovaného žiadala. Nárok žalobkyne vyplýva jednak z ustanovenia §
137 Občianskeho zákonníka, ako aj s ustanovenia § 451 OZ a § 458 OZ. Vzhľadom na to, že sa jedná o

peňažné plnenie, súd priznal žalobkyni i príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení noviel od
nasledujúcich dní po vyčíslení nároku žalobkyne. Žalobkyňa si uplatnila príslušenstvo pohľadávky, a to
úroky z omeškania vo výške 11,25 % ročne a 10,5 % ročne, ktoré neboli uvedené v správnej výške, a
preto v zostávajúcej časti príslušenstva nad priznané príslušenstvo, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

9. O trovách konania ohľadne nároku na vyplatenie náhrady súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania priznal žalobkyni, ktorá mala v tejto časti žaloby plný
úspech.

10. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný v časti výrokov IV., V., VII., žiadal rozsudok
vo výroku IV. zmeniť tak, že súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci,
vo výroku V. zmeniť tak, že žalobu zamietne a prizná mu právo na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vecvrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní podrobne uviedol priebeh
konaniavovecicitovanímvýrokovpredchádzajúcichrozsudkovsúduprvejinštancieaodvolaciehosúdu.
Konštatoval, že po ostatnom rozhodnutí odvolacieho súdu strany sporu dospeli ku konsenzu v súvislosti

s určením hodnoty osobného motorového vozidla sumou 3500 eur, čo oznámili aj súdu prvej inštancie
a žiadali, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni titulom vyporiadania zrušeného podielového
spoluvlastníctva sumu 1.600,20 eura. Súd prvej inštancie prijal ich dohodu. Pokiaľ ide o náhradu za
neužívanie veci, podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že žalobkyňa na pojednávaniach dňa 08.11.2007,

05.10.2009 a 15.03.2011 uviedla, že súhlasila s tým, aby si motorové vozidlo ponechal on, pretože
ho potrebuje k výkonu povolania. Táto akceptácia potvrdzuje, že sa ohľadne užívania vozidla dohodli
a uzavreli dohodu o bezplatnom užívaní motorového vozidla s poukazom na § 35 OZ. Poukázal v
tomto smere aj na rozhodnutie NS SR R 54/1973. Taktiež poukázal na to, že odvolací súd v ostatnom
rozhodnutí uviedol, že ohľadne nároku na náhradu za nemožnosť užívania spoluvlastníckeho podielu k
vozidlu musí súd prvej inštancie vykonať dokazovanie ohľadne zákonných predpokladov pre priznanie

tohto nároku, najmä či ho žalobkyňa žiadala, aby jej umožnil motorové vozidlo užívať. Poznamenal,
že až do doby vyslovenia tohto právneho názoru odvolacím súdom, žalovaná nepreukázala, že ho
žiadala, aby jej umožnil vozidlo užívať, naopak z jej vyjadrení vyplýva, že súhlasila, aby vozidlo užíval
on. Žalobkyňa v konaní uviedla, že celú situáciu brala tak, že vozidlo si zoberie on. Až následne
predložila čestné vyhlásenia od R. P., z ktorých súd prvej inštancie považoval za preukázané, že ho

žiadala o užívanie vozidla ústne aj telefonicky. Považuje tieto čestné vyhlásenia za účelové vzhľadom na
vyjadrenia žalobkyne v konaní. Namietal, že súd prvej inštancie dôkaznú situáciu nevyhodnotil správne,
nakoľko všetky dôkazy nevyhodnotil samostatne ako aj v ich vzájomnej súvislosti.

11. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie pri určení náhrady za neužívanie vozidla

vychádzal z listinných dôkazov z autopožičovní z roku 2008 a 2019, teda z ceny dlhodobého prenájmu
motorového vozidla. Uviedol, že nie je možné vychádzať v danej veci z ceny, resp. hodnoty určenej z
prenájmu vozidiel v rámci podnikateľskej činnosti za účelom zisku, keď ide o nárok za neužívanie medzi
fyzickými osobami. Teda ak aj mal súd prvej inštancie, že sú splnené podmienky na priznanie nároku na
užívanie spoločnej veci, výšku nároku je možné určiť len na základe znaleckého dokazovania, ktoré by

presne vyčíslilo výšku náhrady v danom mieste, čase a s prihliadnutím na stav vozidla, jeho opotrebenie
ako aj na potreby konkrétnych osôb.

12.KvýrokuIV.žalovanýuviedol,žesúdprvejinštancienepostupovalsprávne,keďrozhodolpodľa§255
ods.1CSP.Poukázalnato,žežalobkyňasažaloboudomáhalazaplateniasumy4.638,41eurasúrokom

z omeškania titulom finančného vyrovnania, súd jej priznal sumu 1.600,20 eura s príslušenstvom a vo
zvyšnej časti konanie zastavil. Je zrejmé, že úspech žalobkyne oproti žalovanej sume je takmer trikrát
nižší.. Napriek tomu súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa mala plný úspech. Dĺžku konania
nemožno pričítať v jeho neprospech, keďže v konaní uplatňoval a využíval svoje práva rovnako ako
žalobkyňa. Podľa jeho názoru bolo potrebné konštatovať čiastočný úspech oboch strán.

13. K výroku VII. žalovaný uviedol, že je vecne nesprávny, poukázal na výrok VI., ktorým súd prvej
inštancie konanie v časti príslušenstva pohľadávky zamietol. Uviedol, že pokiaľ súd mal priznať náhradu
za užívanie motorového vozidla, podielové spoluvlastníctvo je možné vyporiadať podľa cien platných ku
skončeniu užívania spoločnej veci ním, teda nie podľa znaleckého posudku z roku 2007. Z toho dôvodu

je potrebné vykonať znalecké dokazovanie aj na cenu motorového vozidla, ku ktorému má byť zrušené
a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo ako aj na ustálenie výšky náhrady za užívanie motorového
vozidla. Nie je možné vychádzať z potvrdenia, ktoré predložila žalobkyňa, pretože ho vydal podnikateľ.
Poukázal na to, že náhrada za užívanie motorového vozidla predstavuje úplne inú sumu v roku 2007
ako v roku 2014 aj z dôvodu technického opotrebenia vozidla ako aj z dôvodu poklesu cien.

14. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. V odvolaní k trovám konania uviedla, že súd prvej inštancie v bode
26.2 napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne odôvodnil, prečo jej priznal 100% náhradu trov konania,

teda odvolacie dôvody žalovaného sú irelevantné. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný od začiatku
súdneho konania popieral jej spoluvlastnícky podiel, účelovo menil svoje vyjadrenia, pričom raz tvrdil, že
auto je iba jeho, následne tvrdil, že už sa vyporiadali. Ani jedno tvrdenie žalovaného sa nepreukázalo ako
pravdivé a o zrušení spoluvlastníckeho podielu rozhodol až súd autoritatívnym rozhodnutím. V tejto častibola plne úspešná, nakoľko došlo ku zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva tak, ako to
žiadalavosvojejžalobe.Skutočnosť,žesúdjejpriznalnáhraduzajejpodielibavsume1.600,20euranie
je rozhodujúcim kritériom pri priznaní náhrady trov konania, nakoľko nemohla predvídať dĺžku súdneho

konania,avčasepodaniažalobyhodnotamotorovéhovozidlabolaurčenásprávne,navyšetútohodnotu
ani žalovaný v tom čase nepopieral. Jednoznačne má za to, že žalovaný zapríčinil dĺžku súdneho
konania, keď sústavne popieral jej spoluvlastnícke právo k motorovému vozidlu, a akúkoľvek možnosť
týkajúcusavyporiadaniaodmietolaždorozhodnutiasúduozrušeníspoluvlastníctva.Súdprvejinštancie
správne hodnotil výsledok konania v časti o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva ako

jej úspech a vecne správne preto rozhodol, ak jej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
vo výške 100%.

15. K odvolacím dôvodom žalovaného ohľadne výroku V. žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie
správne poukázal na listinné dôkazy - čestné vyhlásenia R. P., ktoré žalovaný nerozporoval. Svedok
M. P. súdu takisto potvrdil, že jej nebolo umožnené užívať motorové vozidlo patriace do podielového

spoluvlastníctva strán sporu a bola odkázaná na iné motorové vozidlo. Rozšírenie žaloby bola reakcia
na jej snahu užívať motorové vozidlo, čo však žalovaný ignoroval, lebo považoval motorové vozidlo
za svoje. Súd prvej inštancie správne poukázal v bode 27. odôvodnenia na jednotlivé právne názory
odvolacieho súdu v tomto konaní, a poukázal aj na platnú judikatúru (2 názory súdnej praxe). Súd
správne vyhodnotil, že medzi nimi nebola uzatvorená žiadna zmluva o užívaní motorového vozidla,

pričom obrana žalovaného, že taká dohoda bola, je v rozpore s jeho postojom v konaní, keď v zásade od
začiatku popieral jej spoluvlastnícke právo k motorovému vozidlu. Poukázala na to, že čo sa týka nároku
titulomnáhradyzanemožnosťužívaniaspoluvlastníckehopodieluprichádzadoúvahypodľaposledného
rozhodnutia odvolacieho súdu obdobie od 11.04.2007 do 16.12.2014, kedy súd rozhodol o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva. Za uvedené obdobie jej prináležala suma 241,30 eura mesačne, teda

spolu 92 mesiacov x 241,30 eura = 22.199,60 eura, avšak žiadala iba 13.030 eur. Žalovaný mohol v
konaní predložiť iný dôkaz, resp. mohol navrhnúť vykonať dokazovanie napr. ustanovením súdneho
znalcanaurčenienájmuzaužívanievrozsahujejspoluvlastníckehopodielu.Žalovanývšaktakýtonávrh
nežiadal vykonať a iný dôkaz súdu takisto nepredložil. Jeho námietky prednesené v odvolacom konaní
preto považuje za čisto účelové, smerujúce k ďalšiemu predĺženiu súdneho konania. Má za to, že súd

prvej inštancie aj v tejto časti rozhodol správne v zmysle vykonaného dokazovania, a svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil. Právom jej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% vo výroku VII.,
nakoľko jej súd priznal náhradu za užívanie motorového vozidla v sume, akú v konaní žiadala, teda aj
v tejto časti žaloby bola plne úspešná.

16.Kvyjadreniužalobkynesažalovanýpísomnevyjadril.Poukázalnapredošlérozhodnutieodvolacieho
súdu sp. zn. 5Co/265/2015 zo dňa 27.04.2016, v ktorom na strane 16 je uvedené, že ohľadom nároku
žalobkyne na náhradu za nemožnosť užívania motorového vozidla je nutné zo strany súdu prvej
inštancie dokazovanie ohľadne zákonných predpokladov pre priznanie tohto nároku, a to najmä či
žalobkyňa žiadala žalovaného, aby jej umožnil motorové vozidlo užívať. Z toho je zrejmé, že bolo nutné,

aby ho žalobkyňa požiadala o užívanie predmetného motorového vozidla. Rozšírenie žaloby o tento
nárok nemôže automaticky znamenať, že žalobkyňa ho žiadala o užívanie vozidla. Nie je pravdou, že by
nerozporovaltvrdeniežalobkyne.Uviedol,žečestnéprehláseniaR.P.neobsahujúanidátum,aničasové
obdobie kedy sa mali uskutočniť telefonické hovory medzi ním a žalobkyňou. Poukázal na vyjadrenia
žalobkyne v konaní ohľadne toho, že vozidlo si mal ponechať on a vyplatiť jej alikvótnu čiastku a že

keď sa odsťahoval, vozidlo si už od neho nepýtala. Tvrdila, že chcela od neho iba finančné prostriedky,
ktoré do vozidla ona vložila.

17. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, uviedla rovnaké skutočnosti ako v jej
vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Konštatovala, že žalovaný v konaní ani raz nerozporoval ňou

predložené čestné vyhlásenia, teda má za to, že v tomto smere uniesla dôkazné bremeno. Poukázala
na zápisnicu z pojednávania zo dňa 1.4.2019, podľa ktorej žalovaný prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uviedol, že žalovaný navrhol sumu 3.500 eur titulom vyrovnania celého sporu, pričom právny
zástupca žalovaného uviedol, že motorové vozidlo má hodnotu 1.500 eur, pričom ak z tejto sumy mal
súd určiť hodnotu jej spoluvlastníckeho podielu (menej ako polovica zo sumy 1.500 eur), potom je

možné konštatovať, že zvyšnú sumu žalovaný ponúkal ako náhradu za nemožnosť užívania motorového
vozidla.18. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),

prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch V. a VII. vecne správny, preto
ho v týchto častiach podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok vo výroku IV. ako vecne nesprávny
zmenil podľa § 388 CSP.

19. Žalovaný podal odvolanie aj v časti výroku IV. rozsudku týkajúceho sa trov konania. Odvolací súd
poukazuje na to, že súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 21.12.2009 tak, že žalobe
vyhovel (nárok na náhradu za nemožnosť užívania motorového vozidla ešte nebol predmetom konania),
odvolací súd uznesením zo dňa 18.05.2010 č. k. 6Co/68/2010-279 rozsudok súdu prvej inštancie
(okrem výroku o zastavení konania o vzájomnej žalobe) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie rozhodol v poradí druhým rozsudkom zo dňa 06.03.2012

tak, že žalobu zamietol (predmetom konania už bol aj nárok na náhradu za nemožnosť užívania
motorového vozidla ešte nebol predmetom konania), odvolací súd uznesením zo dňa 27.02.2013 č.
k. 5Co/121/2012-457 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V poradí tretím rozsudkom zo dňa 16.12.2014 súd prvej inštancie žalobe vyhovel, zamietol
žalobu iba v nepatrnej časti ohľadne príslušenstva pohľadávky zo sumy 13.030,20 eura, odvolací súd

rozsudkom zo dňa 27.04.2016 č. k. 5Co/265/2015-595 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti týkajúcej sa výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k osobnému motorovému vozidlu S.
T. Y., X,X H. EČV: G. XXXN. a prikázaní tohto vozidla do výlučného vlastníctva žalovaného potvrdil a
rozsudok v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni finančné
vyporiadanie v sume 4.638,41 eura s príslušenstvom a sumu 13.030,20 eura s príslušenstvom zrušil a

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie rozhodol vo veci v poradí
štvrtým rozsudkom, ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania, tak, že žalobe v časti finančného
vyporiadania spoluvlastníckeho podielu a v časti náhrady za nemožnosť užívať spoluvlastnícky podiel
vyhovel, žalobu v zostávajúcej časti príslušenstva pohľadávky a doby omeškania zo sumy 1.600,20 eura
zamietol a v zostávajúcej časti o zaplatenie finančného vyrovnania s príslušenstvom konanie zastavil.

20. Z uvedených skutočností je zrejmé, že žalobkyňa sa pôvodne domáhala zaplatenia sumy 4638,41
eura titulom vyporiadania. V časti sumy 3.038,21 eura vzala žalobu späť, z procesného hľadiska teda
zavinila zastavenie konania. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne
zavinila zastavenia konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V zastavujúcej časti by patrila

náhradatrovkonaniažalovanému.Vzhľadomnačiastočnéspäťvzatiežalobypotompredmetomkonania
bolasuma1600,20eura,vktorejbolažalobkyňaplneúspešná(neúspešnáibavnepatrnejčastitýkajúcej
sa príslušenstva pohľadávky) a v tejto časti jej patrí nárok na náhradu trov konania. Žalovaný by mal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 65,50 % (suma 3.038,21 eura predstavuje 65,50 % zo sumy
4.638,41 eura) a žalobkyňa by mala nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,50 % (suma 1.600,20

eura predstavuje 34,50 % zo sumy 4.638,41 eura). Preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31 % ( 65,50 % mínus 34,50 %).

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení
sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí

vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle

§ 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a
nebude ich opakovať.
24. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu
prvej inštancie v napadnutých výrokoch V. a VII. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistilskutkový stav a v intenciách platnej právnej úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo
veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie,príslušnéustanoveniapodstatnépreprávneposúdenieveciinterpretovalaaplikovalprávne

súladným spôsobom, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd
prvej inštancie primerane rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na
odvolateľom vznášané tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje
rozhodnutie presvedčivo a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné
otázky predkladané žalovaným v jeho odvolaní.

25. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, skutkové či právne, s ktorými by sa súd prvej
inštancie nebol vyporiadal, pokiaľ boli pre danú vec relevantné. Odvolací súd považuje za správne i
argumenty žalobkyne uvedené vo vyjadreniach k odvolaniu žalovaného.
26. Žalovaný sa v odvolaní bránil voči priznaniu náhrady za nemožnosť užívania motorového vozidla
tým, že žalobkyňa ho nikdy nevyzvala, aby jej umožnil motorové vozidlo užívať. Poukázal na dôvody
uvedené v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že je potrebné zisťovať, či ho

žalobkyňa vyzývala, aby jej umožnil vozidlo užívať.
27. Odvolací súd k dôvodom súdu prvej inštancie týkajúcim sa napadnutého výroku V. o priznaní
náhrady za nemožnosť užívať motorové vozidlo v sume 13.030,20 eura s príslušenstvom uvádza
nasledovné:
28. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa

na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda
o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo
či ide o faktický stav. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne
významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou (uznesenie

Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo 184/2010).
29. Odvolací súd konštatuje, že spoluvlastník má nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom nevyhnutným predpokladom na vznik tohto nároku je
to, že druhý spoluvlastník (príp. ostatní spoluvlastníci) užívajú túto spoločnú vec nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Nie je vôbec rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov

(s výnimkou prípadu ak by súčasťou tejto dohody bola dohoda o bezplatnom užívaní celej veci druhým
spoluvlastníkom), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide len o faktický stav. Ak
teda medzi spoluvlastníkmi nebola uzavretá dohoda o bezplatnom užívaní veci výlučne jedným zo
spoluvlastníkov, má druhý spoluvlastník nárok na náhradu za užívanie. Rovnako je nutné konštatovať,
že pre vznik tohto nároku voči druhému spoluvlastníkovi nie je vôbec z právneho hľadiska významný

dôvod, prečo tento spoluvlastník spoločnú vec neužíva. Nárok na túto náhradu by spoluvlastník nemal,
ak by medzi spoluvlastníkmi bola uzavretá dohoda o bezplatnom užívaní. V prípade tvrdenej ústnej
dohody, by musel spoluvlastník toto svoje tvrdenie bezpochýb preukázať.
30. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ohľadne nároku na náhradu za nemožnosť užívať spoluvlastnícky
podiel došlo medzičasom k posunu v judikatúre. Spoluvlastník má vždy nárok na náhradu za nemožnosť

užívať jeho spoluvlastnícky podiel. Ide o objektívnu nemožnosť užívať. Nárok nemá iba v prípade,
ak sa spoluvlastníci dohodli, že jeden z nich bude užívať spoločnú vec bezplatne. Takáto dohoda
spoluvlastníkov musí byť jednoznačne preukázaná. Na tento posun v judikatúre musel odvolací súd
reflektovať bez ohľadu na svoj právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí.
31. Žalovaný tvrdil, že sa so žalobkyňou dohodli na užívaní motorového vozidla, že žalobkyňa súhlasila,

aby vozidlo užíval on, lebo ho potrebuje na výkon práce. Žalovaný však ničím nepreukázal, že by sa
so žalobkyňou dohodli, že jej spoluvlastnícky podiel bude užívať bezplatne. Tomu nasvedčuje aj to,
že žalovaný spočiatku úplne popieral, že vozidlo je v podielovom spoluvlastníctve, tvrdil, že je jeho
výlučným vlastníctvom, teda z jeho pohľadu nemal dôvod uzatvárať dohodu o užívaní spoločnej veci či
už bezplatne alebo za odplatu. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré bolo na ňom.

32. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nárok žalobkyne na náhradu za nemožnosť
užívať jej spoluvlastnícky podiel k predmetnému motorovému vozidlu, je daný. Výšku tejto náhrady
priznal žalobkyni vo výške ako si uplatnila, keď mal za to, že ide o primeranú náhradu s ohľadom na
ceny prenájmov motorových vozidiel autopožičovňami. Žalovaný v odvolaní namietal priznanie náhradypodľa cien autopožičovní z dôvodu, že ide o podnikateľský subjekt. V priebehu konania však dôkaz
predložený žalobkyňou o výške nájmu motorových vozidiel nespochybnil, či nevyvrátil žiadnym iným
dôkazom. Znalecké dokazovanie v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nenavrhol. V tomto

prípade by však znalecké dokazovanie nebolo potrebné, keďže cena nájmu motorových vozidiel je
relevantná cestou autopožičovní. Žalobkyňa by mala nárok na náhradu za nemožnosť užívať motorové
vozidlo až do právoplatnosti rozhodnutia o zrušení podielového spoluvlastníctva, t. j. do 07.02.2017,
náhradu si však uplatnila iba do 19.10.2011, preto súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť nad rámec
jej žalobného návrhu.

33. Žalovaný odvolaním namietal rozhodnutie o trovách konania vo výroku VII., ktorý sa týka výlučne
trov konania vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu za nemožnosť užívať motorové vozidlo. V tejto
časti žaloby bola žalobkyňa neúspešná iba v nepatrnej časti - percento výšky úroku z omeškania, preto
súd prvej inštancie rozhodol správne podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že jej priznal nárok na náhradu trov
konania v tejto časti v plnej výške.

34. Vzhľadom k dôvodom uvedeným súdom prvej inštancie i k odvolacím súdom uvedeným
skutočnostiam, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch V. a VII ako vecne
správny potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1, § 255, § 262 ods. 1
CSP. V tomto štádiu konania bola v merite veci úspešná žalobkyňa, preto odvolací súd vyslovil, že sa
jej nárok na náhradu týchto trov priznáva voči žalovanému v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V časti trov konania boli čiastočné

úspešné obe sporové strany.

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).