Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. júl 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/30/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217224094
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7217224094.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci oprávnenej R. E. nar.
XX.X.XXXX bývajúcej v P. na O. ul. č. XX zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Šándorovou so sídlom
advokátskej kancelárie v Košiciach na Kuzmányho ulici č. 57 proti povinnému R. E. nar. XX.X.XXXX
bývajúcemu v P. č. XXX v M. republike zastúpeného advokátom JUDr. Václavom Bubeníkom so sídlom
advokátskej kancelárie v Moravskej Třebovej na Cihlářovej ulici č. 167/4 v Českej republike v konaní
o zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa o odvolaní oprávnenej a povinného proti rozsudku Okresného
súdu Košice II č.k. 43Pc/67/2017 - 173 zo dňa 20.5.2019 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zvýšení výživného od
16.10.2017 do 4.8.2020 a od 5.8.2020 do budúcna návrh na zvýšenie
výživného zamieta.

II. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o dlžnom výživnom a
spôsobe jeho zaplatenia, v zamietavom výroku a vo výroku o náhrade trov
prvoinštančného konania.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.
41P/143/2014 zo dňa 15.5.2015 v časti o výživnom tak, že zvýšil výživné od povinného R. E. pre
oprávnenú R. E. zo sumy 100 Eur mesačne na sumu 130 Eur mesačne od 16.10.2017 do budúcna, ktoré
zaviazal povinného platiť oprávnenej vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca vopred. Dlžné výživné
za obdobie od 16.10.2017 do 31.5.2019 v sume 585,36 Eur uložil povinnému zaplatiť oprávnenej do
45 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh oprávnenej na zvýšenie výživného

zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že mal preukázané, že od poslednej úpravy výživného došlo k zmene
pomerov na strane oprávnenej ako aj na strane povinného. Na strane oprávnenej zistil podstatnú zmenu
pomerov v tom, že v r. 2017 vážne ochorela, diagnostikovali jej Stillovu chorobu dospelých a bola u nej
zistená histamínová intolerancia potravín, s čím má zvýšené výdavky na lieky, vitamíny, rehabilitácie a
na stravu. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na časový úsek od poslednej úpravy

výživného, od ktorej uplynuli 4 roky, oprávnená v tom čase bola žiačkou 9. triedy základnej školy, v čase
nového rozhodovania bola žiačkou 1. ročníka nadstavbového štúdia na SOŠ v Košiciach. Vzrástli jej
náklady aj na oblečenie, na nákup pomôcok na prax v škole. Povinný bol zamestnaný na dohodu ako
SBS v O. stavbách s príjmom 90 Eur mesačne a mal príjem z prenájmu časti bytu 150 Eur mesačne.Jeho príjem stúpol, v r. 2017 pracoval ako skladník s priemerným čistým mesačným príjmom 16.160 Kč,
pracovnýpomerrozviazaldohodounavlastnúžiadosťk31.1.2018,ikeďsúduuviedol,žezozdravotných
dôvodov, túto skutočnosť nepreukázal. Následne aj ďalší pracovný pomer rozviazal dohodou na vlastnú

žiadosť k 28.2.2019 a uviedol, že v tom čase mal príjem 14.000 Kč. Zároveň nadobudol rodinný dom, v
ktorom v súčasnosti býva. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie zvýšil výživné od povinného
pre oprávnenú zo 100 Eur mesačne na sumu 130 Eur mesačne od podania návrhu do budúcna (s
poukazom na ust. § 77 Zák. rodine), keďže takto zvýšené výživné považoval za primerané potrebám
oprávnenej a finančným možnostiam a schopnostiam povinného. Oprávnená žiadala zvýšiť výživné na

sumu 200 Eur mesačne, preto v prevyšujúcej časti návrh na zvýšenie výživného zamietol. Dlžné výživné
za obdobie od 16.10.2017 do 31.5.2019 v sume 585,36 Eur vypočítal tak, že rozdiel medzi pôvodne
určeným výživným a zvýšeným výživným predstavuje 30 Eur mesačne, pričom výživné bolo zvýšené
od 16.10.2017 a dlžné výživné do 31.5.2019 predstavuje 20 mesiacov, z toho október 2017 alikvotná
čiastka za 16 dní - 15,36 Eur, 19 mesiacov x 30 Eur, t.j. spolu 585,36 Eur, ktoré zaviazal povinného
zaplatiť oprávnenej do 45 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnená z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala
na to, že povinný dobrovoľne na vlastnú žiadosť ukončil ku dňu 31.1.2018 pracovný pomer, v ktorom
dosahoval priemerný čistý mesačný zárobok 16.160 Kč (634,45 Eur), pričom nepreukázal, žeby uvedený

pracovný pomer skončil zo zdravotných dôvodov. Uviedla, že vzhľadom k tomu, že nevyhnutnými
výdavkami povinného sú platby za elektrinu, internet, televíziu v sume 2.500 Kč považuje súdom
určené výživné v sume 130 Eur za neprimerane nízke vzhľadom k jej zdravotnému stavu, veku a jej
nevyhnutným výdavkom. Zdôraznila, že trpí nevyliečiteľnou Stillovou chorobou dospelých, pri ktorej
má výrazné pracovné obmedzenia, nemôže chodiť na brigády, lebo trpí na reumatické bolesti kĺbov a

berie lieky na reumu. Zároveň trpí histamínovou intoleranciou potravín, preto má zvýšené výdavky na
stravu v sume 200 Eur mesačne. Poukázala aj na tú skutočnosť, že povinný je vlastníkom rodinného
domu nezaťaženého žiadnou ťarchou a osobného motorového vozidla. Namietala aj nesprávny výpočet
dlžného výživného, pretože povinný jej za rozhodné obdobie neplatil žiadne výživné, iba v novembri
2017 jej zaplatil 30 Eur a v decembri 2017 jej zaplatil sumu 30 Eur. Súd prvej inštancie mal teda vypočítať

dlžné výživné v sume 130 Eur mesačne a nie len v sume 30 Eur mesačne. Navrhla, aby odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že výživné zvýši zo sumy 100 Eur mesačne na sumu 200
Eur mesačne od 16.10.2017 do budúcna, dlžné výživné za obdobie od 16.10.2017 do 8.7.2019 v sume
3.588,38 Eur zaviaže povinného zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku a prizná jej aj náhradu
trov konania vo výške 100% v zmysle ustanovenia § 55 CMP z dôvodu, že vzhľadom na okolnosti tohto

prípadu to je spravodlivé. Zdôraznila, že je študentkou bez akéhokoľvek príjmu a považuje za nanajvýš
nespravodlivé, aby znášala trovy konania, keď jej otec (povinný) od nadobudnutia jej plnoletosti neplatil
žiadne výživné aj keď ho o to pred podaním návrhu žiadal. Preto bola nútená podať návrh na súd.

4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj povinný z dôvodu,

že súd prvej inštancie nevypočul ním navrhovaného svedka E. E., jeho syna z prvého manželstva,
ktorý mal preukázať, že oprávnenej v roku 2017 odovzdal sumu 500 Eur, čo oprávnená poprela.
Taktiež súd prvej inštancie nevypočul priateľa matky oprávnenej, keď tento priateľ matky s nimi
býval v spoločnej domácnosti a prispieval na spoločné náklady. V konaní bolo len konštatované, že
prispieva do domácnosti sumou 300 Eur bez konkrétneho preukázania tejto čiastky, ak by to bola

pravda, matka oprávnenej by potom nemala žiadne náklady spojené s vedením spoločnej domácnosti.
Podľa jeho názoru vôbec nie je podstatné, že je vlastníkom rodinného domu, lebo tento si fakticky
zriadil z vyporiadaného podielu po zániku BSM, pričom matka oprávnenej má v podstate hodnotnejší
byt v Košiciach. Namietal, že neboli jednoznačne preukázané náklady spojené s liečením choroby
oprávnenej, pretože predložené doklady nemusia ešte preukazovať, že vlastníkom nakúpeného tovaru

sa stala oprávnená, resp., že to platila ona. Poukázal aj na doklad za injekcie Metoject, pri ktorých
doplatokčinilcca10Eurzaoseminjekcií,tietoinjekciesúaplikovanévrozsahujednaampulkatýždenne,
teda vystačia približne na dva mesiace. Zdôraznil, že na výživu oprávnenej by mal prispievať podľa
svojich možností a schopností, preto by súd mal vziať do úvahy jeho zdravotný stav. V súčasnej
dobe poberá od 31.5.2019 od Úradu práce podporu v sume 5.729 Kč (230 Eur). Podľa napadnutého

rozhodnutia by mal platiť na výživnom mesačne 130 Eur a takmer 600 Eur by mal doplatiť do 45 dní.
Nevie z čoho to má zaplatiť, na jeho bežné náklady nebol braný žiaden ohľad, ani na skutočnosť, že
oprávnená sa chváli na sociálnych sieťach svojim partnerom, ktorý pokiaľ je zamestnaný ako čašník
ju istotne nezanedbáva po stránke telesnej, ani po stránke duševnej, pretože jej oblečenie, v ktoromsa na sociálnych sieťach predvádza, určite nepochádza zo second handu. Namietol aj tú skutočnosť,
že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o tom, že k údajnej zmene pomerov malo dôjsť
práve k dátumu podania návrhu. Z vyššie uvedených dôvodov je presvedčený, že súd prvej inštancie

nesprávnym procesným postupom mu znemožnil realizovať jeho právo na spravodlivý súdny proces,
že nevykonal navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Oprávnená vo svojom vyjadrení k odvolaniu povinného uviedla, že tento nenavrhol vypočuť svedka E.
E. predtým ako súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené, naviac považuje jeho vypočutie
za nadbytočné, jeho výpoveď by bola neobjektívna z dôvodu, že je voči nej zaujatý, nikdy s ním nemala
dobrý vzťah ako s bratom, povinný ho vždy pred ňou výrazne uprednostňoval. V prílohe predložila
správu zo sociálnej siete, ktorú jej navrhovaný svedok zaslal, oslovuje ju tam hanlivým a vulgárnym
spôsobom, snaží sa na ňu citovo vplývať a manipulovať ju v tom smere, aby návrh vzala späť. Uviedla,

že byt, v ktorom býva s matkou v Košiciach je zaťažený hypotékou v sume viac ako 20.000 Eur. Keďže
sa matka rozišla so svojim priateľom, ktorý prispieval na bývanie a chod domácnosti sumou 300 Eur
mesačne, sú nútení byt predať a kúpiť si jednoizbový byt. Ako dôkaz predložila dohodu o rezervácii
nehnuteľnosti, ktorá vypovedá o tom, že trojizbový byt, v ktorom bývajú predajú a následne kúpia
jednoizbový byt a vyplatia hypotekárny úver viaznuci na byte. K navrhovanému dôkazu, aby bol vypočutý

priateľ jej matky uviedla, že matka sa s priateľom rozišla, naviac povinný tento dôkaz v konaní nenavrhol
vykonať a skutočnosť, ktorá má byť preukázaná jeho výpoveďou nie je sporná. Ďalej konštatovala, že
náklady spojené so svojou liečbou riadne zdokladovala a preukázala jednak lekárskymi správami ako aj
príjmovými pokladničnými dokladmi za lieky. Už na pojednávaní dňa 28.2.2019 uviedla, že jej choroba
súvisí s tým, že prežívala v detstve traumy, keďže povinný ju v detstve psychicky týral. K predloženému

dokladu Úradu práce o tom, že povinnému bola priznaná podpora v nezamestnanosti v sume 5.729
Kč od 31.5.2019 zdôraznila, že z predloženého rozhodnutia Úradu práce zo dňa 21.7.2019 vyplýva,
že povinný ukončil pracovný pomer s posledným zamestnávateľom dohodou bez vážneho dôvodu. Z
uvedeného teda vyplýva, že sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania, resp. príjmu.
Tvrdí, že to urobil úmyselne, aby sa vyhol plateniu výživného.

6. Povinný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu oprávnenej uviedol, že trvá na vypočutí svedka, svojho
syna E. E., ktorý by mal potvrdiť, že v roku 2017 odovzdal oprávnenej čiastku 500 Eur. Poukázal aj
na to, že matka oprávnenej si po vyporiadaní BSM ponechala byt v hodnote 93.000 Eur so súvisiacou
hypotékou v sume 20.000 Eur, teda čistá hodnota bytu bola vyššia ako 70.000 Eur, čo je podstatne

vyššia čiastka, ktorú od nej obdŕžal. Zdôraznil, že nepodceňuje chorobu oprávnenej, ale v konaní
neboli jednoznačne preukázané náklady spojené s liečením jej choroby, pretože predložené doklady
nemusia ešte preukazovať, že vlastníkom nakúpeného tovaru sa stala oprávnená. Ako urážajúce vníma
jej tvrdenie, že ju týral. Navrhol, aby oprávnená predložila súdu doklad, že je naďalej zapísaná ako
študentka na nejakej škole a že túto školu aj pravidelne navštevuje a sústavne sa pripravuje na svoje

budúce povolanie. Čo sa týka náhrady trov konania je presvedčený, že na ich úhradu nemá žiaden
nárok. Navrhol, aby si každý znášal náklady konania zo svojho.

7. Oprávnená vo vyjadrení k vyjadreniu povinného zotrvala na svojom názore, že nie je potrebné vypočuť
ako svedka E. E.. Poprela, že by jej povinný v roku 2017 mal odovzdať sumu 500 Eur. Vypočutie svedka

namieta z dôvodu, že jeho výpoveď by bola neobjektívnym dôkazom, pretože tento je voči nej značne
zaujatý. K bytovej otázke uviedla, že v súčasnej dobe býva so svojou matkou v jednoizbovom byte,
pričom povinný býva sám vo veľkom rodinnom dome. Je toho názoru, že ide o relevantnú skutočnosť,
keďžepriurčenívýživnéhosúdprihliadaajnamajetkovépomerypovinnéhorodičaajehoživotnúúroveň.
K predloženým dokladom o nákladoch na jej liečbu uviedla, že zo všetkých dokladov o zakúpených

liekoch je nesporné, že tieto boli určené špecificky pre jej liečbu, čo možno ľahko zistiť z preložených
lekárskych správ. Zdôraznila, že v konaní predložila potvrdenie o návšteve školy, z ktorého vyplýva, že
v máji 2020 ukončila nadstavbové štúdium, od 5.8.2020 do 31.12.2020 bola zamestnaná a od 1.1.2021
bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Konštatovala, že od podania odvolania (júl
2019) jej povinný každý mesiac zasielal výživné v sume 50 Eur mesačne a od januára 2021 jej zaslal

spolu 600 Eur, t. j. každý mesiac po 100 Eur.

8.KonaniavoveciachvýživnéhoplnoletýchosôbsaprejednávajúarozhodujúpodľaZákonač.161/2015
Z.z. Civilný mimosporový poriadok (CMP).9.Podľaust.§2ods.1CMP,nakonaniapodľatohtozákonasapoužijúustanoveniaCivilnéhosporového
poriadku (CSP), ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

11. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich

schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

12. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

13. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

14. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len
na návrh.

15. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne
zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine v súlade s § 191 CSP
vyhodnotil dôkazy, prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci,

preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie o zvýšení výživného, dlžnom výživnom a spôsobe
jeho zaplatenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd
sa dôsledne vysporiadal s námietkami oprávnenej aj povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili ich
obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a ani v priebehu odvolacieho konania neuviedli
a nepreukázali žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o zvýšení výživného

pre oprávnenú. Odvolací súd je toho presvedčenia, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli
nepochybne preukázané všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie o zvýšenie výživného, následne
o výpočte dlžného výživného a spôsobe jeho zaplatenia v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá
pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech,
resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací súd tiež poznamenáva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V tomto prejednávanom prípade
súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie, zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne

posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné a neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti
dodáva, že vykonanie dôkazov vypočutím svedkov navrhovaných povinným nepovažoval za podstatné.
Svedok E. E. mal preukázať odovzdanie 500 Eur oprávnenej. Povinný uviedol, že jej ich mal odovzdaťdňa 17.9.2017. Keďže návrh na zvýšenie výživného oprávnená podala dňa 16.10.2017, takýto dôkaz
je pre konanie irelevantný, uvedená suma by sa ani nemohla započítať do dlžného výživného, ktoré sa
určuje od podania návrhu, resp. od kedy sa výživné zvyšuje. Vypočutie ďalšieho navrhnutého svedka,

bývalého priateľa matky oprávnenej, odvolací súd taktiež nepovažoval za potrebné vykonať, keďže on
nemal vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej a prispievať na domácnosť v ktorej bývala oprávnená s
matkou mal, keďže tam býval aj on. Naviac, táto skutočnosť nebola ani sporná.

19. Odvolací súd poznamenáva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom trvá, kým deti nie

sú schopné samé sa živiť. Deti sú schopné samé sa živiť vtedy, ak sú schopné samostatne uspokojovať
svoje potreby. Vyživovacia povinnosť rodičov sa pri rozhodovaní posudzuje vždy samostatne u každého
z nich. Poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti
rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného
ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov, v
zmyslektoréhojerodičpovinnýplnerešpektovaťvyživovaciupovinnosťasvojevýdavky,akoajpracovné

a životné aktivity usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Vyživovacia
povinnosť rodičov sa pri rozhodovaní posudzuje vždy samostatne u každého z nich. Pre určenie výšky
vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvotná premisa,
že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Miera životnej úrovne je
objektívne zistiteľná rôznymi dôkazmi. Pre určenie výšky výživného je vodiacou zásadou na strane

povinného miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Za schopnosti každého rodiča
treba považovať jeho reálny zárobok, ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia. Tento však treba
pri posudzovaní ďalej modifikovať možnosťami rodiča, ktoré rozširujú reálne dosahovaný zárobok o
subjektívnymi vlastnosťami podmienené možnosti. Pre posúdenie možností a schopností povinného
rodiča teda nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové možnosti

dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných
skúseností a podobne. V zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine súdne rozhodnutie o výživnom
je možné zmeniť, ak sa zmenia pomery. Nie je rozhodujúce či sa tieto pomery zmenia na strane
oprávneného alebo povinného.

20. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dôsledne porovnal pomery účastníkov v čase
predchádzajúcej úpravy výživného so súčasnými pomermi a stotožnil sa so záverom súdu prvej
inštancie, že preukázateľné výdavky oprávnenej sa oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu zvýšili. K
zmene pomerov došlo z dôvodu samotného veku oprávnenej, keďže výživné bolo naposledy upravené
v júli 2015, kedy navštevovala 9. ročník základnej školy, v čase rozhodovania súdu prvej inštancie

bola žiačkou strednej odbornej školy, čím sa nepochybne zvýšili jej výdavky. Oprávnenou prezentované
výdavky v súvislosti so zabezpečením výživy v podstate nevybočujú z rámca potrieb iných detí v
rovnakom stupni školského vzdelávania, preto o ich výške nemal pochybnosti ani odvolací súd. Naviac
preukázala, že od 8/2017 sa jej zhoršil zdravotný stav, diagnostikovali jej Stillovu chorobu dospelých
a bola u nej zistená histamínová intolerancia potravín, s čím má zvýšené výdavky na lieky, vitamíny,

rehabilitácie a na stravu. Štúdium ukončila v máji 2020, od 5.8.2020 sa zamestnala. Bývala spoločne s
matkou v trojizbovom byte, tento však museli predať, lebo matka nevedela splácať hypotéku, ktorou bol
zaťažený. Teraz bývajú spolu v jednoizbovom byte. U matky sa zárobkové pomery nezmenili. Povinný v
čase poslednej úpravy výživného pracoval na dohodu v SBS a jeho príjem bol 90 Eur a ďalší príjem mal
z prenájmu časti bytu v sume 150 Eur mesačne. Zmena nastala aj u neho. Zamestnal sa v spoločnosti

I. s.r.o. Svitavy, jeho čistá mzda za obdobie od 09/2017 do 12/2017 bola 64.658 Kč (priemerná mesačná
čistá mzda 16.160 Kč v prepočte 633 Eur) a v 01/2018 jeho čistá mzda bola 15.433 Kč (605 Eur).
Pracovný pomer ukončil na vlastnú žiadosť ku dňu 31.1.2018. Následne sa zamestnal v spoločnosti
C. s.r.o. s priemerným čistým mesačným zárobkom 13.075 Kč (512,75 Eur). Povinný ukončil pracovný
pomer k 28.2.2019 dohodou zo strany zamestnanca. Od 3/2019 bol zamestnaný v spoločnosti AJ.

s.r.o., kde mal príjem na výplatnej páske 10.000 Kč a 4.000 Kč dostal len tak. Táto spoločnosť však
neodvádzala za neho povinné odvody, musel ich uhradiť on. Od 31.5.2019 bol zaevidovaný na Úrade
práce ako nezamestnaný a bola mu priznaná podpora v nezamestnanosti v sume 5.729 Kč (230 Eur).
Čo sa týka jeho výdavkov, mesačne platil zálohové platby na elektrickú energiu 2.500 Kč, za odber vody
500 Kč, za pripojenie na internet 480 Kč, za lieky 500 Kč. Keď pracoval v spoločnosti I. s.r.o. Svitavy, mal

výdavkynacestovné,lebodennedochádzal50km,čojezamesiac1.000km,platil2.400Kčzapohonné
hmoty. Tým bola dostatočne preukázaná podstatná zmena pomerov, ktorá nastala tak u oprávnenej ako
aj u povinného a ktorá odôvodňovala zmenu pôvodného súdneho rozhodnutia na zvýšenie výživného
od povinného voči oprávnenej.21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní správne prihliadal na
zvýšenie zárobku povinného ako aj na skutočnosť, že pracovný pomer v spoločnosti I. s.r.o. Svitavy

rozviazal dohodou na vlastnú žiadosť k 31.1.2018 i keď uviedol, že zo zdravotných dôvodov, túto
skutočnosť nepreukázal, následne aj ďalší pracovný pomer rozviazal dohodou na vlastnú žiadosť
k 28.2.2019. Aj keď bol od 31.5.2019 zaevidovaný na Úrade práce ako nezamestnaný a bola mu
priznaná podpora v nezamestnanosti v sume 5.729 Kč (230 Eur), jeho vyživovacia povinnosť tým
nezanikla.Keďžedošloajknárastuodôvodnenýchpotrieboprávnenej,súdprvejinštanciesprávnezvýšil

vyživovaciu povinnosť povinného voči oprávnenej od podania návrhu do budúcna, keďže oprávnená
sa v tom čase stále pripravovala na budúce povolanie. Štúdium ukončila v máji 2020, následne sa
ešte počas prázdnin od 5.8.2020 riadne zamestnala, teda bola pripravená a schopná sama sa živiť,
tým povinnému zanikla vyživovacia povinnosť dňom 4.8.2020. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zvýšení výživného od 16.10.2017 (od podania návrhu)
do 4.8.2020 a od 5.8.2020 do budúcna návrh na zvýšenie výživného zamietol. Čo sa týka zvýšenia

výživného zo sumy 100 Eur na sumu 130 Eur mesačne je odvolací súd presvedčený, že takéto zvýšenie
je primerané schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinného, ako aj odôvodneným
potrebám oprávnenej. U povinného bral do úvahy jeho zárobok v spoločnosti I. s.r.o. J. za celé obdobie
od9/2017do1/2018,ktorýpriemernevychádzalna619Eur.Naďalšiezamestnanianeprihliadal,pretože
v nich dosahoval nižší zárobok a pracovný pomer v I. s.r.o. J. ukončil na vlastnú žiadosť bez toho, aby

preukázal, že tento pracovný pomer musel ukončiť zo závažných dôvodov. Zohľadnil jeho odôvodnené
mesačné výdavky: zálohové platby na elektrickú energiu 2.500 Kč, za odber vody 500 Kč, za pripojenie
na internet 480 Kč, za lieky 500 Kč, výdavky na cestovné 2.400 Kč (za pohonné hmoty), spolu 6.380
Kč (250 Eur) + strava 200 Eur mesačne. V rodinnom dome žil sám, sám musel hradiť všetky náklady.
Bolo preukázané, že okrem staršieho rodinného domu vlastnil 20 ročné osobné motorové vozidlo. Iný

hodnotnejší majetok nemal. Nemal ani inú vyživovaciu povinnosť. Oprávnenej ako nevyhnutné mesačné
náklady uznal: na stravu 200 Eur, na lieky 50 Eur, mesačník MHD 10 Eur, kozmetika a drogéria 20 Eur,
oblečenie 20 Eur. Spolu 300 Eur. Bývala s matkou a matkiným priateľom v trojizbovom byte, neskôr len
s matkou v jednoizbovom byte. Je však potrebné brať zreteľ na to, že voči oprávnenej mali vyživovaciu
povinnosť obaja rodičia, teda aj jej matka. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o

zvýšení výživného zo sumy 100 Eur na sumu 130 Eur považoval za zákonné, primerané schopnostiam,
možnostiam a majetkovým pomerom povinného, ako aj odôvodneným potrebám oprávnenej. Konanie
vo veciach výživy plnoletých osôb je návrhovým konaním. Oprávnená žiadala zvýšiť výživné na 200 Eur
mesačne, priznané jej bolo zvýšenie výživného na 130 Eur mesačne, preto súd prvej inštancie správne
návrh oprávnenej v prevyšujúcej časti zamietol. Pri prepočte kurzu medzi Eurom a Kč odvolací súd

vychádzal z kurzových lístkov Národnej banky Slovenska v rokoch 2017 - 2019, keď priemerne platil
kurz 1 Euro = 25,50 Kč. Následne odvolací súd preskúmal aj výpočet dlžného výživného. Konštatuje, že
súd prvej inštancie pri jeho výpočte postupoval v zmysle zákona a vypočítal ho matematicky správne. Pri
jeho určení mohol vychádzať len z rozdielu medzi zvýšeným výživným a pôvodne určeným výživným.
Skutočnosť, že povinný neplatil výživné v pôvodne určenej výške neovplyvňuje dlžné výživné, pretože

je to dlh na už súdom právoplatne určenom výživnom, ktorý je spôsobilý núteného výkonu rozhodnutia.
Čo sa týka splatnosti dlžného výživného, súd je povinný postupovať podľa § 232 ods. 3 CSP a zároveň
je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie výhody splátok
nebude mať ťaživý dopad na oprávnenú, prípadne či je možné od nej spravodlivo žiadať strpenie plnenia
v splátkach alebo dlhšej ako zákonnej lehote. Odvolací súd vzhľadom k povahe pojednávanej veci,

priznanému nároku, dĺžke rozhodovania o návrhu (návrh bol podaný dňa 16.10.2017) nepovažuje
za spravodlivé priznať výhodu splátok, pretože povinnému muselo byť zrejmé, ako si plní vyživovaciu
povinnosť a pri primeranej prezieravosti si mohol predbežne vyčísliť dlžné výživné a vytvárať úspory na
úhradu dlžného výživného. Prihliadol však na skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania sa povinný
zaevidoval na Úrade práce ako nezamestnaný a bola mu priznaná podpora v nezamestnanosti v sume

5.729 Kč (230 Eur). Z uvedeného dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o jeho povinnosti
zaplatiť oprávnenej dlžné výživné do 45 dní od právoplatnosti rozsudku.

22. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zákonne a správne rozhodol v napadnutých výrokoch o
zvýšení výživného od 16.10.2017 do 4.8.2020, o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia ako aj o

zamietavom výroku, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil
iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.23. Oprávnená v priebehu konania navrhla, aby jej súd priznal náhradu trov konania vo výške 100 % a
v odvolacom konaní žiadala priznať aj plnú náhradu trov odvolacieho konania.

24. Podľa § 49 ods. 1 CMP účastník platí trovy konania, ktoré vznikaj jemu a jeho zástupcovi, ak nejde
o trovy konania, ktoré platí štát.

25. Podľa ust. § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon

neustanovuje inak.

26. Podľa § 53 CMP v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych
úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom,
ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

27. Podľa § 57 CMP o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd
len na návrh.

28. Podľa § 58 CMP o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí.

29. Konania vedené podľa CMP sa podstatným spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa
CSP. Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už
jestvujúceho sporu o právo, t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie
plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť

úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen
v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v
aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového
konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach
primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda

sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení § 53 až § 55 CMP.

30. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov,
v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania
podľa zásady úspechu v konaní (§53 CMP). Druhou výnimkou je tzv. separácia nákladov (§ 54 CMP),

kedy môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec
vznikli (napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Pri rozhodovaní o
separátnych trovách však nemožno prihliadať k úspechu v konaní, ani k zavineniu zastavenia konania,
nakoľko náhradu (separátnych) trov konania môže znášať aj ten účastník, ktorý mal v konaní úspech
(§ 53 CMP), pokiaľ druhému účastníkovi spôsobil vznik trov svojim procesným zavinením. Treťou a

poslednou výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na
okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia
náhradutrovkonaniapriznať,pretometeriálnykorektívspravodlivéhopožadovanianáhradytrovkonania
môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že pre aplikáciu
§ 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. Jediným zákonným kritériom je, že je to

s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. V prejednávanej veci odvolací súd takéto okolnosti nezistil
a navrhovateľka ich žiadnym spôsobom nepreukázala. Samotná skutočnosť, že bola študentkou bez
príjmu nie je dôvodom na priznanie náhrady trov konania. Povinný sa konaniu nevyhýbal, pojednávaní
sa zúčastňoval, žiadne procesné obštrukcie nerobil. Náhradu trov konania si neuplatnil. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštančného konania

a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

31. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).