Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/64/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216213898
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kúdelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7216213898.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so sídlom Mostová 2,
811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpeného advokátskou kanceláriou
smith&smith legal s.r.o., so sídlom Panenská 24, 811 03 Bratislava, IČO: 36 360 341, proti žalovanému:
Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom Rastislavova 43, 041 90 Košice, IČO: 00 606
707, zastúpeného JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou, so sídlom Kováčska 32, 040 01 Košice,

o zaplatenie 801 114,06 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.
33Cb/101/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2019, č.
k. 2Cob/130/2018-139, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2019, č. k.
2Cob/130/2018-139, rozsudok Okresného súdu Košice II z 25. apríla 2017, č. k. 33Cb/101/2016-67 a
uznesenie Okresného súdu Košice II z 24. mája 2018, č. k. 33Cb/101/2016-129 zrušuje a vec vracia

Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 25. apríla
2017, č. k. 33Cb/101/2016-67 v znení opravného uznesenia súdu prvej inštancie z 24. mája 2018, č.
k. 33Cb/101/2016-129 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

1.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný. Pri vyslovení
predmetného záveru okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že zmluva o postúpení pohľadávok zo 16.
októbra 2012, č. 2012/XX/XX uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou TRANSMEDIC SLOVAKIA
s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže za
postupníka ju podpísal len jeden konateľ, hoci v zmysle výpisu z obchodného registra mali za žalobcu
konať dvaja konatelia spoločne. S predmetnou zmluvou nie sú spojené žiadne právne následky a hľadí

sa na ňu, ako keby neexistovala. Z tohto dôvodu každý právny úkon nadväzujúci na predmetnú zmluvu
o postúpení pohľadávok (t. j. dohoda o spätnom postúpení pohľadávok z 1. júna 2016, ako aj zmluva
o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou
TRANSMEDIC SLOVAKIA s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom) trpí rovnakou vadou, t.
j. absolútnou neplatnosťou.
1.2. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej inštancie neprešli na žalobcu pohľadávky uplatnené v

predmetnom spore, keďže neboli platne postúpené, a preto žalobu zamietol z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
1.3. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby podľa okresného súdu bola skutočnosť, že časť zmluvy
o postúpení pohľadávok, v ktorej je uvedená odplata, nie je súdom preskúmateľná, keďže táto časť
nebola súdu zverejnená, pričom súd a aj žalovaný majú právo vedieť výšku odplaty za postúpenie
pohľadávok. Táto skutočnosť rovnako zakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok z

dôvoduabsencietejtopodstatnejnáležitostipreobchádzaniezákona,resp.prerozporsdobrýmimravmi.1.4. Tretím dôvodom neplatnosti zmluvy podľa okresného súdu je skutočnosť, že pohľadávky, ktoré
boli obsiahnuté v zmluve o postúpení pohľadávok, predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia,
keďže ide o pohľadávky z nezaplatenej kúpnej ceny za dodané lieky, zdravotnícke pomôcky a ďalšie

prostriedky na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti. Poukázal pritom na znenie ustanovenia § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré zakazuje postúpenie pohľadávky, ktorej obsah by sa postúpením
zmenil.
1.5. V závere svojho rozsudku okresný súd uviedol, že sa nepochybne jedná o pohľadávky z
verejnoprávneho vzťahu. Žalovaný má pritom eminentný záujem na tom, aby mal povinnosť plniť

konkrétnemu veriteľovi a osobitne na tom, aby sa pohľadávky voči nemu nesústreďovali u jedného
veriteľa, ktorého jediným cieľom je dosahovanie príjmu z nezaplatených úrokov z omeškania voči
pôvodnému veriteľovi.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 30. januára
2019, č. k. 2Cob/130/2018-139 rozsudok okresného súdu v znení jeho opravného uznesenia potvrdil a

žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti spochybňujúce závery súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku
okresného súdu skonštatoval, že prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo
16. októbra 2012 podpísal len jeden z konateľov, hoci v súlade so znením spoločenskej zmluvy v mene

spoločnosti žalobcu mali konať vždy dvaja konatelia spoločne. Preto takýto prejav vôle nie je možné
považovať za prejav vôle spoločnosti, lebo nebol vykonaný spôsobom, ktorým mal konať štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti. Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, či druhá zmluvná strana bola alebo
nebola v dobrej viere, pretože žiadny právny predpis nepripúšťa pre takýto prípad možnosť namietať
dobrú vieru.

2.2. V závere rozhodnutia krajský súd skonštatoval, že Slovenská republika má kodifikovaný právny
poriadok a súdy pri rozhodovaní nie sú viazané platnými zákonmi.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dňa 10. mája 2019 dovolanie, ktorým žiadal, aby
dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.1. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej
aj „C. s. p.“), ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.

4. Namietanú vadu zmätočnosti videl dovolateľ v tom, že krajský súd vo svojom rozhodnutí neuviedol
odpovede na otázky zásadné pre rozhodnutie vo veci samej, čím mu znemožnil náležite argumentovať

v rámci využitia mimoriadnych opravných prostriedkov. Z napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé,
prečo postupcovi (t. j. obchodnej spoločnosti TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o.) nepatrila pohľadávka
v čase postúpenia, ak bol postupca jej pôvodným veriteľom, ako sa mal postúpením zmeniť obsah
pohľadávky a čo viedlo súd k záveru, že predmetná pohľadávka je pohľadávkou verejnoprávnou.
4.1. Konajúce súdy sa podľa žalobcu nevysporiadali s jeho argumentáciou, že ak by aj bola prvá

zmluva o postúpení pohľadávok neplatná, tak spoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o. mohla v čase
uzavretia zmluvy č. 2016/XX/XX nakladať s pohľadávkou a platne ju postúpiť na žalobcu. Namiesto toho
sa krajský (ale aj okresný) súd zameral na údajnú neplatnosť pôvodnej zmluvy. Odvolací súd pritom
posudzoval neplatnosť pôvodnej zmluvy z úplne iných právnych záverov, keď vychádzal z toho, že
MVDr. V. G. podpísal pôvodnú zmluvu ako konateľ sám, hoci v mene žalobcu mali konať vždy dvaja

konatelia spoločne. Okresný súd však vyhodnotil konanie MVDr. G. ako konanie splnomocnenca, ktorý
konal bez platnej plnej moci. Preto podľa žalobcu odvolací súd si svoj svojvoľný záver o neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2016/XX/XX odôvodnil okolnosťami, ktoré nemali relevanciu ani pre
rozhodnutie v pôvodnom konaní a už vôbec nie v predmetnom spore.
4.2. Podľa dovolateľa krajský súd porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 387

ods. 3 C. s. p., keď sa nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi, nakoľko odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nedáva žiadne (ani len vágne) odpovede na jeho zásadné tvrdenia. Uvedené podľa
žalobcu vedie k záveru, že napadnutý rozsudok je svojvoľný, a preto je nepreskúmateľný.
4.3. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal s jeho odvolacími
námietkami týkajúcimi sa ostatných dôvodov neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, keď sa len

nesprávne a nekriticky stotožnil so závermi súdu prvej inštancie.

5. Nesprávne právne posúdenie videl dovolateľ v nesprávnom posúdení otázky jeho aktívnej vecnej
legitimácie, keď na dostatočné preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v spore mu ako postupníkovipostačovalo preukázať, že postupca oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky na postupníka. Z
uvedeného dôvodu nebolo potrebné posudzovať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Pri
vyriešení predmetnej otázky poukázal na judikát č. R 119/2003, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ v príslušnom gramatickom tvare) sp. zn. 5Obdo/20/2008,
3Obo/175/2010, 1MCdo/11/2012, 3Cdo/2/2016 a 1Obdo/4/2017.
5.1. Zároveň žalobca poukázal na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/76/2007, v ktorom dovolací súd pripustil,
že návrh na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky môže podať aj dlžník, ak preukáže, že
má na tomto určení naliehavý právny záujem, a nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca

alebo preukázal postupník. Predmetné rozhodnutie (z ktorého vychádzali vo veci konajúce súdy) však
nerieši otázku, či môže dlžník v spore o zaplatenie pohľadávky namietať neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky.

6. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu v lehote určenej súdom prvej inštancie (ktorá bola do 8. júla 2019)
nevyjadril. Vyjadrenie k dovolaniu doručil žalovaný okresnému súdu až dňa 10. júla 2019 po uplynutí

určenej lehoty, a preto dovolací súd pri svojom rozhodovaní na predmetné vyjadrenie nemohol prihliadať
s poukazom na ustanovenie 436 ods. 3 C. s. p.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas žalobca
zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

8. Ako opodstatnenú vyhodnotil dovolací súd už námietku žalobcu, že konanie pred odvolacím súdom
(ale aj pred súdom prvej inštancie) je poznačené vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm.
f/ C. s. p. Žalobca tak dôvodne uplatnil dovolací dôvod podľa § 431 C. s. p., ktorý vymedzil spôsobom
predpokladaným znením ustanovenia § 431 ods. 2 C. s. p.

8.1. Vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu už vo svojich skorších rozhodnutiach (napr.
3Obdo/72/2016, 3Obdo/10/2017 a 3Obdo/72/2019) vyslovil, že o naplnenie prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f/ C. s. p. ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho predpisu na zistený skutkový stav
veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia.
Označená vada zmätočnosti je naplnená aj vtedy, keď určité skutočností v konaní strana namietala,

avšak pri hodnotení skutkových zistení súdom tieto náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných
skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či
irelevantnosť.
8.2. Uvedenými nedostatkami podľa názoru dovolacieho súdu trpí rozsudok odvolacieho súdu, ako aj
rozsudok súdu prvej inštancie.

9. Úvodom dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ale
aj rozsudku okresného súdu zodpovedajú konštatovaniu odvolacieho súdu uvedenému v bode 100.
odôvodnenia jeho rozsudku, a to že súdy nie sú pri rozhodovaní viazané platnými zákonmi.

10. Dovolaciemu súdu sa javí až nepochopiteľný spôsob, akým súdy nižšej inštancie dospeli k záveru
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom spore. Z odôvodnení ich rozsudkov je
zrejmé, že predmetný záver postavili na konštatovaní o neplatnosti v poradí prvej zmluvy o postúpení
pohľadávok (t. j. zmluvy zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX), ktorá mala zakladať neplatnosť ďalších
právnych úkonov (ďalších postúpení predmetných pohľadávok).

10.1. Predmetná konštrukcia by mohla mať svoje opodstatnenie v prípade, ak by v poradí prvá zmluva
o postúpení pohľadávok bola neplatná a postupník by následne ďalšou zmluvou postúpil „neplatne
postúpené pohľadávky“ na tretí subjekt. V rozhodovanej veci tomu tak nebolo.

11. V kontexte rozhodovanej veci preto predmetný záver nemôže obstáť. Na bližšie odôvodnenie

dovolací súd uvádza, že:
11.1. Ak bola zmluva o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX platná, bolo platné
aj spätné postúpenie pohľadávok z 1. júna 2016 zo žalobcu na obchodnú spoločnosť TRANSMEDIC
SLOVAKIA, s.r.o. a táto ako veriteľ žalobou uplatnených pohľadávok mohla opätovne zmluvou o
postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX platne postúpiť pohľadávky na žalobcu.

11.2. Ak by aj platil záver, že zmluva o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/
XX bola neplatná z dôvodu, že za postupníka ju podpísal len jeden konateľ, hoci podľa výpisu z
obchodného registra mali konať spoločne dvaja konatelia, znamenalo by to, že veriteľom predmetných
pohľadávokbolnaďalejpostupca,t.j.obchodnáspoločnosťTRANSMEDICSLOVAKIA,s.r.o.Neplatnosťtejto zmluvy o postúpení pohľadávok by spôsobovala aj neplatnosť spätného postúpenia pohľadávok
z 1. júna 2016, avšak táto skutočnosť nemala vplyv na určenie subjektu, ktorý bol na plnenie voči
žalovanému oprávnený požadovať plnenie. Týmto subjektom bola obchodná spoločnosť TRANSMEDIC

SLOVAKIA, s.r.o. Preto zmluvou o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX mohla
obchodná spoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o. ako postupca platne postúpiť žalobou uplatnené
pohľadávky na žalobcu ako postupníka.
11.3. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/
XX nešlo o zmluvu, ktorá nadväzovala v reťazi právnych úkonov na zmluvu o postúpení pohľadávok zo

16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX, ale išlo o samostatnú zmluvu, ktorou veriteľ pohľadávok (obchodná
spoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o.) realizoval dispozíciu so svojim majetkom, a ktorou postúpil
svoje pohľadávky na žalobcu.
11.4. Tu len ako poznámku dovolací súd dopĺňa, že v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok
zo 6. júna 2016 bol v zmysle výpisu z obchodného registra oprávnený konať v mene žalobcu konateľ
samostatne, a to od 20. mája 2016 (k tomu viď aj bod 32. odôvodnenia rozsudku okresného súdu, resp.

bod 15. odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Na zmluvu o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č.
2016/XX/XX sa tak v žiadnom prípade nemohol vzťahovať súdmi označený dôvod neplatnosti v poradí
prvej zmluvy o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX.

12. Dovolací súd konštatuje, že záver súdov nižšej inštancie o neplatnosti zmluvy o postúpení

pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/04/70 postavený na tvrdení o neplatnosti zmluvy zo 16. októbra
2012, č. 2012/XX/XX - ktorá nemala na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v rozhodovanom
spore (a ani na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX) žiadny vplyv
- nemôže obstáť.
12.1. Preto najvyšší súd dospel k záveru, že dovolateľ opodstatnene vytýkal súdom nižšej inštancie,

že ich rozhodnutia sú svojvoľné. Vzhľadom na vyššie uvedené závery dovolací súd uvádza, že vo
veci konajúce súdy odmietli žalobcovi (resp. jeho subjektívnemu právu) poskytnúť súdnu ochranu, keď
jeho žalobu zamietli z dôvodu, ktorý nemal zákonnú oporu. Takýto prístup súdov nižšej inštancie k
rozhodovanej veci odporuje ústavou garantovanému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj právu na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

12.2. Priamo zo znenia Civilného sporového poriadku (viď čl. 2 ods. 1 jeho Základných princípov) pritom
vyplýva pre súdy povinnosť postupovať tak, aby ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov (vrátane práva domáhať sa plnenia, ktoré druhá strana napriek dodaniu tovaru
riadneavčasveriteľovineposkytla)bolaspravodliváaúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.
12.3. Skutočnosť, že nesprávny procesný postup konajúcich súdov - ktorý bol zavŕšený zamietnutím

žaloby bez toho, aby vôbec posudzovali opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť uplatneného nároku
- ktorým bolo žalobcovi prakticky znemožnené domáhať sa svojho subjektívneho práva a realizovať
jemu patriace procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom, dosahuje takú intenzitu, že
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, dokumentuje aj to, že súd prvej inštancie a aj
odvolací súd nekriticky prevzali do svojich rozhodnutí obsah vyjadrení žalovaného bez toho, aby tieto

vyjadrenia akýmkoľvek spôsobom posúdili. Procesná obrana žalovaného v predmetnom spore bola
pritom založená výlučne na tvrdení, ktoré bolo pre rozhodovaný spor irelevantné (tvrdenie o neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX). Ani táto skutočnosť však nebránila
konajúcim súdom, aby na predmetnom tvrdení žalovaného v rozpore so zásadami elementárnej logiky
založili svoje rozhodnutia.

13. Naopak súdy nižšej inštancie sa absolútne odmietli zaoberať argumentáciou žalobcu, ktorá sa týkala
podstatných okolností rozhodovaného sporu (viď body 11. a 12. vyššie), keďže ani v stručnosti vo svojich
rozsudkochneuviedli,prečojehotvrdeniamnemožnopriznaťúspech.Žalobcapritomvsporeopakovane
uviedol (viď jeho vyjadrenie z 10. októbra 2016, ako aj odvolanie z 21. augusta 2017), že zmluvou o

postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016 pôvodný veriteľ nakladal so svojim majetkom, a že ani prípadná
neplatnosť v poradí prvej zmluvy o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012 nemá žiadny vplyv na
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX.

14. Keďže konajúce súdy náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností

nezhodnotili rozhodujúce skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnili ich bezvýznamnosť,
či irelevantnosť, odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu, ako aj krajského súdu treba považovať v
okolnostiach rozhodovaného sporu za nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva
žalobcu ako strany sporu na spravodlivý proces a konanie zaťažili vadou v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.14.1. Jediným možným prostriedkom nápravy porušenia uvedených práv žalobcu súdmi nižšej inštancie
je tak zrušenie vydaných rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré už bude
zodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho procesu.

15. Aj keď pre vydanie kasačného uznesenia postačujú doposiaľ uvedené skutočnosti, dovolací súd
považuje za nevyhnutné aj vzhľadom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania vysporiadať
sa aj s ďalšími dovolacími námietkami žalobcu, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci.

16. Podľa dovolacieho súdu nemôžu obstáť ani ďalšie dôvody, pre ktoré považoval okresný súd za
neplatnúzmluvuopostúpenípohľadávokzo6.júna2016,č.2016/XX/XX,asktorýmisavcelomrozsahu
stotožnil odvolací súd v rámci postupu podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p.
16.1. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súdu nie je
známa odplata za postúpenie pohľadávky. Postúpenie pohľadávky môže byť odplatné a aj bezodplatné,
a súd v konaní o zaplatenie postúpenej pohľadávky, a ani dlžník nie sú oprávnení požadovať

sprístupnenie sumy, za ktorú bola pohľadávka postúpená, a to aj v prípade odplatného postúpenia.
Predmetná požiadavka zo strany okresného súdu nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Inými
slovami povedané, v spore o zaplatenie postúpenej pohľadávky nemá čo súd zaujímať, za koľko bola
pohľadávka postúpená, súd má len rozhodnúť o tom, či je dlžník povinný postúpenú pohľadávku uhradiť
postupníkovi. Z pohľadu dlžníka je táto informácia taktiež irelevantná, keďže je povinný len postúpenú

pohľadávku splniť subjektu uvedenému v oznámení postupcu o postúpení pohľadávky, resp. subjektu,
ktorý mu postúpenie pohľadávky preukázal. Odplata za postúpenie pohľadávky je relevantná len vo
vzťahu medzi postupcom a postupníkom a jedine v prípade sporu medzi postupcom a postupníkom o
zaplatenie dohodnutej odplaty, resp. v spore, v ktorom postupník uplatňuje voči postupcovi svoje práva
podľa § 527 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, by potreboval súd predmetnú informáciu pre svoje

rozhodnutie vo veci.
16.2. Rovnako tak dovolací súd považuje za arbitrárne konštatovanie súdu prvej inštancie, že
pohľadávka zo súkromnoprávneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou, na základe ktorej boli
žalovanému dodané lieky a iné zdravotnícke pomôcky, má verejnoprávny charakter. Predmetné
konštatovanie sa javí ako účelová snaha, aby žalovaný ako nemocnica nemusel splniť voči dodávateľovi

svoju povinnosť vyplývajúcu z obchodného záväzkového vzťahu. Verejnoprávny charakter totiž majú len
pohľadávky, ktoré majú svoj pôvod v predpisoch verejného práva, pričom pohľadávku za dodanie liekov
a iných zdravotníckych pomôcok medzi takéto pohľadávky nie je možné zaradiť.
16.3. Len pre úplnosť považuje dovolací súd poukázať na judikát č. R 86/2004 publikovaný v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2004, ktorého právne vety

znejú nasledovne:
„Zo zmluvy o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti je zdravotná poisťovňa v postavení dlžníka a
zdravotnícke zariadenie v postavení veriteľa, ktorému nič nebráni, aby svoju pohľadávku postúpil
novému veriteľovi, ktorým môže byť aj iný subjekt než zdravotnícke zariadenie.
Postúpením pohľadávky sa postavenie dlžníka nezhoršuje; zmena veriteľa nemá vplyv na obsah

pohľadávky.“
16.4. Z predmetného judikátu je zrejmé, že nič nebráni postúpeniu pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o
poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Rovnako tak nič iné ako dohoda dlžníka s veriteľom nemôže brániť
postúpeniu pohľadávky vzniknutej z dodania liekov alebo iných zdravotníckych pomôcok.

17. Namietaným nesprávnym právnym posúdením (§ 432 ods. 1 C. s. p.) a odklonom od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.) sa dovolací súd už nemohol
zaoberať pre vady zmätočnosti skonštatované vyššie, nakoľko v okolnostiach rozhodovaného sporu by
posudzovanie nastolenej právnej otázky bolo predčasné.

18.Záveromdovolacísúdpovažujezanevyhnutnéuviesť,žeakkrajskýsúdzastávanázor,žeprisvojom
rozhodovaní nie je viazaný rozhodnutiami najvyššieho súdu (prípadne ústavného súdu), ktoré predložila
v spore niektorá zo strán (v danom prípade žalobca), čo vyplýva z druhej vety bodu 100. odôvodnenia
jeho rozsudku, tento názor je v rozpore s realitou a nemá oporu v zákone ani v judikatúre najvyššieho
súdu a ústavného súdu.

18.1. Predovšetkým dovolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 2 ods. 2 Základných princípov
Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít. V ods. 3 predmetného článku je upravená výnimka, v zmysle ktorej ak sa spor na základeprihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na
dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
18.2.Uvedenýprincípjepremietnutýajdonormatívnehotextuzákladnéhoprocesnéhokódexu,vzmysle

ktoréhoaksasúdodkloníodustálenejrozhodovacejpraxe,odôvodnenierozsudkuobsahujeajdôkladné
odôvodnenie tohto odklonu (k tomu viď § 220 ods. 3, resp. § 393 ods. 3 C. s. p.).
18.3. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu a ústavného súdu) v tejto
súvislosti vyplýva, že:
- „Predvídateľnosť súdneho rozhodovania smeruje k ochrane princípu právnej istoty ako jedného z

atribútovdemokratickéhoprávnehoštátu(čl.1ods.1ústavyačl.2C.s.p.)akrovnostistránsporu(čl.47
ods. 3 ústavy). Neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov predstavuje jurisdikčnú
ľubovôľu. Jednota judikatúry napĺňa tiež princíp vnútornej jednoty a bezrozpornosti právneho poriadku
ako celku. Právny poriadok totiž so sebou prináša imperatív rovnakého pohľadu na porovnateľné právne
inštitúty, hoci by boli upravené v rôznych právnych predpisoch, či sa týkali rôznych právnych odvetví.
Pre adresáta právnej normy je totiž významné, aby mal rovnaký (obdobný) právny inštitút v práve ako

celku ten istý obsah a význam“ (k tomu viď 4Cdo/236/2017);
- „Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj povinnosť súdu, aby sa v porovnateľnej procesnej situácii vysporiadal
s rovnakými námietkami rovnako, čo je výrazom práva na súdnu ochranu v podobe predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí“ (k tomu viď 3Obo/2-4/2019 a 3Obdo/46/2019);

- „Povinnosťou súdu je vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie
iného súdu s odlišným právnym názorom v skutkovo obdobnej situácii je relevantné vo vzťahu k ním
rozhodovanému sporu. Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým
stranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v
skoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky

na kvalitu súdneho rozhodnutia možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené a teda za
také, ktoré neporušuje základné právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň platí, že len rozhodnutie
disponujúceuvedenýmiatribútmimôže,zpohľadustránsporu,alenapokonisamotnejverejnosti,naplniť
očakávania týkajúce sa predvídateľnosti práva a existencie právnej istoty v súdnom systéme“ (k tomu

viď 4Obdo/7/2018);
- „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej
istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS

16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci
neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy
rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom“ (k tomu viď II. ÚS 19/2016).
18.4. Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť

dôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy
Slovenskej republiky, krajský súd nevynímajúc. Krajský súd však v predmetnom spore ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nerešpektoval a zároveň odignoroval aj povinnosť svoj
odklon od tejto rozhodovacej praxe dôkladným a predovšetkým presvedčivým spôsobom odôvodniť.

19. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/
C. s. p. (viď bod 14. vyššie), najvyšší súd žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449
ods. 1 C. s. p.).
19.1. Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj na rozsudok súdu
prvej inštancie a v prípade zrušenia výlučne rozsudku odvolacieho súdu by bol odvolací súd povinný

rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, dovolací súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti
konania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku) konštatuje, že nápravu nemožno
dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.
19.2. Preto dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie a jeho opravné uznesenie (§ 449 ods.
2 C. s. p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 C. s. p.).

20. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a aj odvolací súd) viazané právnym
názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 C. s. p.).21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o trovách pôvodného konania a
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.