Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/98/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606207020
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5606207020.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom
N. č. XX, XX XXX D., proti povinnému: K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, XXX XX Q. K., pre
vymoženie pohľadávky 234,68 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Er/849/2006-45 zo dňa 18. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdzuje.

V nenapadnutých výrokoch ostáva uznesenie nedotknuté.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa ust. § 57 ods. 2 a ust. § 58
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len "ZRK") exekúciu
zastavil. Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi Mgr. Mariánovi Kráľovi trovy exekúcie vo výške 98,- Eur. Novo poverenému súdnemu

exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal.
Súd prvého stupňa ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená na
základe exekučného titulu, ktorý sčasti priznáva zákonom nedovolené plnenie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi a spotrebiteľským právom. Predmetná exekúcia sa vykonáva na základe tuzemského
rozhodcovského rozsudku, pričom konanie dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo
neplnenia si povinnosti povinným, ktoré mu vyplývali zo zmluvy o úvere zo dňa 11.7.2005, uzavretej

podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd mal preukázané, že sa v danom
prípade jednalo o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského
práva. Pričom pre posúdenie, či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nebol určujúci
iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Občiansky zákonník“), ale aj vymedzenie spotrebiteľských
zmlúv v ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia zmluvy

o úvere. Naviac právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského
úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorý definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Jednou
zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
(ďalej len „RPMN“), pričom tento údaj absentuje. Pri absencii RPMN v zmluve, je pritom predmetný

úver bezúročný a bez poplatkov. Súd pri posudzovaní právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným
ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere. Základnou črtou spotrebiteľských jeto, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je pripravený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Na posúdenie právneho vzťahu nemá význam skutočnosť, že zmluva o úvere
bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Pri preskúmaní exekučného titulu súd dospel

k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie
ustanovenia Občianskeho zákonníka a priznal 0,25% úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25% úrok
ročne. Priznané úroky z omeškania prevyšujú zákonné úroky, ktoré upravovalo nariadenie vlády č.
87/1995 Z.z. Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť
nedovolené plnenie od ostatného vymáhaného plnenia. Súd prvého stupňa exekúciu zastavil z dôvodu,

že exekučný titul priznáva aj právo nedovolené odporujúce dobrým mravom a popierajúce spotrebiteľské
právo. Exekučný titul je zároveň po materiálnej stránke nevykonateľný. Tento stav zavinil oprávnený,
nakoľko rozhodcovské konanie sa viedlo na rozhodcovskom súde, ktorý jednostranne určil oprávnený,
pričom súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že oprávnený sa domáha svojich práv zo zmluvy o úvere
výlučne na tom istom rozhodcovskom súde. Oprávnený sám určil podmienky rozhodcovskej doložky a
bol prakticky jediný tvorca podmienok uzavretia zmluvy o úvere, svojim konaním zapríčinil, že bol vydaný

exekučný titul, ktorý je nevykonateľný. Súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
a pôvodnému exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 98 Eur. Vzhľadom na to, že novo
poverenému súdnemu exekútorovi ešte nemohli vzniknúť žiadne trovy, súd mu ich nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že zmluvu medzi ním a povinným nie je možné
považovať za zmluvu spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený
ďalej uviedol, ktoré náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, aby ju bolo možné
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za spotrebiteľský úver. Poukázal tiež na to, že
predmetom jeho činnosti je poskytovanie peňažných prostriedkov, teda nie tovarov alebo služieb, zmluvy

o úvere spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., preto ani nemôžu obsahovať zákonné náležitosti pre zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený nesúhlasil so záverom okresného súdu o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania. Vo vzťahu k tvrdeniu súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania
poznamenal, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami,
t.j. okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, teda aj s úrokom, ktorý

má sankčný charakter. Podľa jeho názoru výška úroku 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je
ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko úver poskytol z vlastných zdrojov
a nepožadoval jeho zabezpečenie, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s
ohľadom na jeho ďalšie obchodné riziko. V tomto smere poukázal na zmluvnú voľnosť obchodných
záväzkových vzťahov deklarovanú ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom uviedol,

že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere
nebolo možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si
môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Obdo 3/96 zo
16.5.1996). V ďalšom poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie
sp. zn. 1Obdo 34/2004 z 21.12.2004, rozsudok sp. zn. 2Obdo 26/2004 z 22.9.2005, rozsudok 2Obdo

28/2004 z 22.9.2005) uviedol, že súd zaoberajúc sa otázkou úrokov z omeškania z hľadiska dobrých
mravov v týchto rozhodnutiach zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré
mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť
zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku
ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a

včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Na
dobrémravysanemôžeodvolávaťten,ktoichakoprvýsvojimkonanímporušil.Podľajehonázorubysúd
pritakejtoaplikáciimoderačnéhoprávavlastnenabádaldlžníkaneplniťsvojzáväzok,keďžetenbyvedel,
že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom. Takéto
konanie by teda viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu

zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného
postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov
z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a za porušenie svojej povinnosti by mal znášať
vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený

poukázal tiež na to, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci
tzv. „absolútny obchod,“ čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez
akýkoľvek zákonných obmedzení. Záverom poukázal na to, že v tomto prípade (či exekučný titul bol
vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celomrozsahu alebo nie) súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Rozhodcovský rozsudok
bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi.
Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný a preto následne udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník
(ust. § 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (ust. § 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec
v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219
ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, tento dôsledne

zohľadnil všetky skutkovo a právne významné okolnosti a príslušné právne normy na daný prípad
aj správne aplikoval. Odvolací súd sa stotožňuje i s obsahom písomného vyhotovenia napadnutého
uznesenia a len na zvýraznenie správnosti jeho dôvodov poukazuje na ďalšie súvislosti, vzhľadom na
odvolacie argumentácie vznesené odvolateľom v odvolaní.

Odvolací súd konštatuje, že nie je právne významné, ako oprávnený (úverovú) zmluvu s povinným
označí. Podľa ust. § 2 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 3 ods. 1, 2 definuje tiež, kto je veriteľom a spotrebiteľom.

Pokiaľ boli splnené (tieto) podmienky pre charakteristiku úverového vzťahu, nemožno vylúčiť uplatnenie
ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch označením zmluvy ako „zmluvy o úvere podľa ust. § 497
Obch. zákonníka.“ Odvolací súd zároveň poukazuje na § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch,
podľa ktorého sa spotrebiteľským úverom na účely zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej

právnej forme. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy
o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka.

Pokiaľ teda Zmluva, hoc má formu zmluvy o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, údaj o RPMN musí byť jej náležitosťou pod sankciou bezúročnosti a

bezpoplatkovostiúveru.Napokon,zobsahuzmluvyoúverejenesporné,žesajednalovosvojejpodstate
o spotrebiteľský úver. Vzhľadom na uvedené je odvolacia argumentácia oprávneného, že RPMN nebola
obligatórnou náležitosťou neopodstatnená.

Ako účelový možno vyhodnotiť výklad ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch

oprávneným a z neho vyplývajúci záver, že na zmluvu o úvere normy tohto zákona nemožno aplikovať,
keďžepredmetomúverovposkytovanýchoprávnenýmniejetovaraleboslužby,alepeňažnéprostriedky.
Je celkom logické, že opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
bude obsahovať len tá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytnutý úver bude použitý
na financovanie obstarania tovaru alebo služby.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Výpočet neprijateľných podmienok v ust. § 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka je (a vždy bol) len demonštratívny - príkladmý. Z toho vyplýva, že neprijateľnou

podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v ust. §
53 ods. 3 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť
akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa charakteristiku zadefinovanú v citovanom
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Úrokzomeškaniavovýške0,25%denne (t.j.ročne91,25%)zdlžnejsumynemožnovžiadnomprípade
považovať za primeraný. Naopak, možno ho kvalifikovať ako neprimerane vysokú sankciu spojenú s
nesplnením záväzku spotrebiteľa. Takéto ustanovenie zmluvy medzi účastníkmi je nutné vyhodnotiť
ako neprimeranú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.Nakoľko sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že dojednanie úroku z omeškania
0,25 % denne z dlžnej sumy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, zvyšnou
časťou argumentácie odvolateľa, týkajúcou sa úroku z omeškania, bolo bezpredmetné sa zaoberať.

Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré
poukazuje odvolateľ, sú aktuálne - aj vzhľadom na judikatúru Súdneho dvoru EÚ - v "spotrebiteľských
veciach" prekonané.

Vo vzťahu ku komunitárnemu právu odvolací súd poukazuje tiež na aktuálnu judikatúru, týkajúcu sa

priamoprávnejúpravyvSlovenskejrepublike-prípadC-76/10,rozhodnutiezodňa16.11.2010.Vzmysle
bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či podmienka spotrebiteľskej
zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej odpovede je povinný
vnútroštátnysúdzabezpečiť,žespotrebiteľnebudetakoutopodmienkouviazaný.Zpredmetnéhozáveru
Súdneho dvora EÚ je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter

jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti aj bod 34 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ C-40/08, ktoré "stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť
zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký

opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy,
v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci".

Odvolacia námietka oprávneného, spočívajúca v názore, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz
právoplatne rozhodol, t.j. či je exekučný titul v súlade s právnymi predpismi, nie je dôvodná. V zmysle

konštantnej judikatúry exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona č. 244/2002
Z.z..Pritomniejeviazanýúčinkamitakéhorozsudkuvzmysleust.§35zákonač.244/2002Z.z.vspojení
s § 159 O.s.p. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd oprávnený preskúmavať
prípadný rozpor exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť

nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či tu nie sú také ustanovenia zákona, ktoré bránia
vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Rozhodcovský rozsudok (na rozdiel od iných
exekučných titulov vymenovaných v ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku) preskúmava exekučný súd
aj z hľadiska hmotného práva. Uvedené oprávnenie dané exekučnému súdu vychádza z ustanovenia
ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. Z označeného ustanovenia možno bez dôvodných pochybností

vyvodiť záver, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku,
nesmietentoexekučnýtitulzaväzovaťúčastníkarozhodcovskéhokonanianaplnenie,ktoréjeobjektívne
nemožné, právom nedovolené, resp. odporuje dobrým mravom (ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z.z.). O významne materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí niet žiadnych pochybností.
Európsky súd pre ľudské práva v súlade so svojou judikatúrou v tomto smere uvádza, že jedným zo

základných aspektov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby tam, kde
súdy konečným spôsobom rozhodli, nebolo ich rozhodnutie ďalej spochybňované.

Z ustanovenia ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť
o zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný a spôsobilý exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Exekučný
súdmôževrozsahujemudanejprieskumnejprávomociskúmaťexekučnýtitulpočasceléhoexekučného
konania Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd neprekročil rámec prieskumnej

právomoci formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva, ale v plnom rozsahu rešpektuje
aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že povinnému v súvislosti s odvolacím konaním
žiadne trovy nepriznal, pretože aj keď mal vo veci plný úspech náhradu trov si neuplatnil a v súvislosti
s predmetným konaním mu ani žiadne trovy nevznikli. Oprávnený ako odvolateľ nebol v tomto štádiu
konania úspešní a preto podľa § 142 ods.1 v spojení s § 224 ods.1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.