Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/46/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412206597
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8412206597.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B., bývajúceho v O., zastúpeného JUDr. Milanom
Szöllössym, advokátom v Košiciach, Mlynská 28 proti žalovanej Kooperativa poisťovňa, a. s. Vienna
Insurance Group,
so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 4C/108/2012, o dovolaní žalovanej

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. aseptembra 2017, sp. zn. 11Co/74/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 26. augusta 2014, č. k.
4C/108/2012-227 v spojení s opravným uznesením z 9. júna 2016,

č. k. 4C/108/2012-262 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 15 468,80 eur
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úroky
z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 38 672 eur od 27. augusta 2012 do 31. augusta 2012 do
3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.), žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi 59,92 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75% ročne
od 19. augusta 2012 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.), v

prevyšujúcej časti žalobu zamieta (výrok IV.), žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania vo výške 100% trov vynaložených na účelné uplatnenie práva na účet zástupcu JUDr. Milana
Szöllössyho, advokáta v Košiciach, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok V.), žalovaná
je povinná zaplatiť štátu na náhrade trov konania 17,74 eur
na účet súdu prvej inštancie v Štátnej pokladnici do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok
VI.). Rozhodol tak majúc za to, že nárok žalobcu na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia je čiastočne dôvodný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca sa v dôsledku dopravnej nehody stal invalidným, pričom zákon č. 437/2004 Z. z.
o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

437/2004 Z. z.“) uznanie invalidity výslovne považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa zakladajúci
nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa citovaného zákona v
prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznaná invalidita, môže súd náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. V posudzovanej veci žalobca požadoval zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50%, súd však považoval za primerané zdravotnému
stavu žalobcu a povahe následkov jeho poškodenia zvýšenie o 40%. Na odôvodnenie tohto záveru

uviedol nasledovné: „Žalobca úraz utrpel vo veku 42 rokov ako ženatý muž s dvoma deťmi. V dôsledku
úrazu má obmedzenú pohybovú schopnosť a zníženú fyzickú výkonnosť. Miera poklesujeho zárobkovej schopnosti je o 65%, čo mu ešte umožňuje vykonávať ľahšie fyzické práce
v prostredí bez dlhšej chôdze a státia, s možnosťou menenia polôh. Žalobca pracuje
na 4-hodinový úväzok ako školník - údržbár. Obmedzenie schopnosti sebaobsluhy u žalobcu zodpovedá

úrovni I. stupňa. Žalobca nemá narušené komunikačné, orientačné a duševné schopnosti, ani oblasť
mobility tak, aby ho obmedzovala k prístupe k prostriedkom hromadnej dopravy.“ Poznamenal, že
už odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 38 672 eur, ktoré žalovaná žalobcovi
poskytla, samo o sebe predstavuje náhradu za preukázateľné obmedzenia a nepriaznivé dôsledky úrazu
pre žalobcu, spočívajúce v obmedzení

jeho pohyblivosti a fyzickej výkonnosti, a tým možnosti plne uplatniť sa v živote
a v spoločnosti. Zvýšenie tejto náhrady predpokladá existenciu ďalších skutočností
ako dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom v danej veci za takýto dôvod považoval súd to, že
žalobca sa stal invalidnou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Za dôvodný považoval aj nárok
žalobcu na náhradu nákladov spojených s liečením a za čiastočne dôvodný nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania s plnením poistného plnenia titulom náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia a titulom náhrady nákladov spojených s liečením. O trovách
konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p., § 142 ods. 3 O. s. p.
a 148 ods. 1 O. s. p.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 19. septembra
2017, sp. zn. 11Co/74/2016 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti o povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi 15 468,80 eur a úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 38 672,-

eur od 27. augusta 2012 do 31. augusta 2012
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% trov vynaložených na účelné uplatnenie práva.
Dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, na jeho podklade dospel k
správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie

náležite odôvodnil. S dôvodmi napadnutého rozhodnutia
sa v celom rozsahu stotožnil a poukázal na ne. Odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil
ako nedôvodné. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia o 40% dostatočne vystihuje samotnú povahu individuálnych dôvodov, ktoré v prejednávanej
veci treba považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa.

S ohľadom na závažnosť a intenzitu následkov u žalobcu v jeho spoločenskom uplatnení
vo všetkých oblastiach jeho súkromného a pracovného života preto považoval takéto zvýšenie za
primerané. Skonštatoval, že v prípade žalobcu je pri zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia
potrebné zohľadniť nielen to, že nemôže vykonávať pôvodnú profesiu (robotník zamestnaný v pozícii
montážnika oceľových konštrukcií), ale ani žiadnu stredne fyzicky náročnú manuálnu profesiu, ktorá by

muajehorodinezabezpečovalaprimeranýživotnýštandard,aleajskutočnosť,že„jeschopnývykonávať
iba ľahšie veci týkajúce sa osobnej hygieny, keď tento je schopný umyť sa a obliecť, to všetko len pravou
rukou, ale nemôže vykonávať bežné činnosti, a to šoférovať dlhšie trasy z dôvodu bolesti v ruke, kolene
a panve, nemôže robiť v záhrade, vrátane bežných úkonov, ako je kľaknúť si, vyjsť na rebrík, zohýnať
sa a úplne musel prestať so svojimi záľubami, spočívajúcimi v rekreačnom hraní hokeja

a futbalu.“ Zdôraznil, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je vždy vecou úvahy
súdu v medziach určených § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., pričom do tejto úvahy
by mohol zasiahnuť iba v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti,
o čo v posudzovanej veci nešlo. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho
poúdenia veci odvolacím súdom podľa § 421 CSP. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, že nárok žalobcu na zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietne, resp. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu namietala, že priznaný nárok
na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 40% (z celkového možného navýšenia o
50%) je neadekvátny a nedôvodný. Uviedla, že u žalobcu „nie je narušená oblasť mobility k prostriedkom
hromadnej dopravy, nie sú narušené komunikačné, orientačnéani duševné schopnosti, nie je narušená schopnosť sebaobsluhy v závažnej miere, nepotrebuje ani
sprievodcu“. Napriek týmto skutočnostiam súdy nižších inštancií priznali žalobcovi nárok na zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu príznačnom pre „prípady najzávažnejšieho

charakteru v bežnom živote a v súdnej praxi, t. j. pre prípady, kedy je ľudský jedinec úplne alebo
takmer vylúčený zo všetkých sfér života, čo však nie je prípad žalobcu.“ V tejto súvislosti poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) z 23. februára 2017, sp. zn. 3Cdo/192/2015 a na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) z 11. decembra 2008, sp. zn.

25 Cdo 4215/2007 a z 23. januára 2003, sp. zn. 25 Cdo 1593/2001. Dôvodila, že pre naplnenie hypotézy
uvedenej v § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. je potrebné, aby „nepriaznivé následky pre životné úkony
poškodeného na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb
alebo naplnenie jeho spoločenských úloh boli výnimočné (osobité), a to až do takej miery,
že bez zvýšenia by odškodnenie len v rozsahu základného bodového ohodnotenia celkom zrejme
nemohlo spĺňať zákonom stanovenú požiadavku primeranosti.“ Zdôraznila že v súlade

so súdnou praxou je zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nad rozsah základného
bodového ohodnotenia prípustné iba vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy
„možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené, či úplne stratené v porovnaní s vysokou úrovňou
jeho kultúrnych, športových, či iných aktivít v dobe pred vznikom škody alebo vtedy, keď je poškodený
pre následky úrazu takmer vyradený

zo života a jeho predpoklady na uplatnenie v spoločnosti sú takmer stratené.“ Vo vzťahu k uvedenému
poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/90/2004 a rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 25 Cdo
2709/2005 a sp. zn. 25 Cdo 847/2004. Namietala tiež, že odvolací súd v rozpore s právnou úpravou
priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní v časti neúspešný, náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Žalobca považoval dovolanie za nedôvodné v celom rozsahu.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,

sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

10. Žalovaná podala dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom. Namietala, že súdmi priznaný nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia je vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu neadekvátny, t. j. že súdy
nerešpektovali zásadu primeranosti medzi priznaným zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a povahou následkov poškodenia zdravia žalobcu. Na podporu tohto tvrdenia poukázala na

rozhodnutia najvyššieho súdu,
sp. zn. 3Cdo/192/2015 a sp. zn. 3Cdo/90/2004, ale aj na niekoľko rozhodnutí NS ČR.11. Z obsahu dovolania teda vyplýva (§ 124 ods. 1 CSP), že podstatná právna otázka v prejednávanej
veci je, či odvolací súd pri posudzovaní nároku žalobcu na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. rešpektoval zásadu primeranosti (princíp

proporcionality). So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky dovolací súd posudzoval prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu.

12. Pre právnu otázku, ktorá je relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil,
rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojim

rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na definíciu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu“ uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 6. marca 2017, sp. zn.
3Cdo/6/2017, kde sa uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ V zmysle judikátu R 71/2018 do

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v

Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha
v rokoch 1974, 1980 a 1986.

13. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má
preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,

na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh
(§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z.). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje
jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju,
a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti (§ 4
ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.). V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity,

môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%
(§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.).

14. Úvaha súdu o primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. nie je voľná. Súd musí dbať o to, aby priznaná výška tejto náhrady bola

založená na objektívnych a rozumných dôvodoch a aby medzi výškou priznanej náhrady a spôsobenou
škodou existoval vzťah primeranosti. Pri rozhodovaní
o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú
spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu,
stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa

v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť
vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti
v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad
oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich

vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia
zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených
stránok, v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však
zostáva ich jednota (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu z 21. júna 2018, sp. zn. 3Cdo/209/2017).15. V posudzovanej veci žalobca, ktorého zdravie bolo poškodené v dôsledku dopravnej nehody,
požadoval zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v maximálnom možnom rozsahu,

t. j. o 50%. Za dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto zvýšenie považoval priznanú invaliditu s
poklesom vykonávať zárobkovú činnosť o 65% a ťažké zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy
50%. Súd prvej inštancie považoval
za primerané zdravotnému stavu žalobcu a povahe následkov jeho poškodenia zvýšenie tejto náhrady
o 40%. Pri stanovení výšky náhrady vychádzal z predložených listinných dôkazov,

ako aj z výpovede samotného žalobcu a ďalších svedkov. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na
konkrétne skutkové okolnosti prípadu a jasne vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru o primeranosti
zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 40%. Odvolací súd považoval rozhodnutie
súdu prvej inštancie za vecne správne. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd si bol
vedomý toho, že by mohol zasiahnuť do úvahy súdu
prvej inštancie ohľadom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5

zákona č. 437/2004 Z. z., ale iba v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Dovolací súd
konštatuje, že právne úvahy súdov oboch inštancií, založené na výsledkoch vykonaného dokazovania,
pri rozhodovaní o primeranom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zohľadnili
závažnosť poškodenia zdravia žalobcu a jeho dôsledky
na možnosti žalobcu uplatniť sa v živote a spoločnosti.

16. V dovolateľkou označenom rozhodnutí najvyššieho súdu z 23. februára 2017,
sp. zn. 3Cdo/192/2015 bola riešená otázka primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Odvolací súd považoval
za primeranú náhradu nižšiu (20%), ako žalobcovi priznal súd prvej inštancie (50%).

Podľadovolaciehosúduneboldôvodzasiahnuťdoúvahyodvolaciehosúduovýškenáhradyzasťaženie
spoločenského uplatnenia, pretože záver odvolacieho súdu o primeranosti priznanej náhrady pokladal
za správny a korešpondujúci so zistenými skutkovými okolnosťami.
Na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané obmedzenie žalobcu v osobnom, rodinnom,
spoločenskom, športovom a pracovnom živote v takom rozsahu, aby išlo

o výnimočný prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval odškodnenie na hornej hranici
zákonom prípustnej miery zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Vo vzťahu k posudzovanej veci však uvedené nemožno automaticky bez ďalšieho vykladať tak, že
priznané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 40% je neadekvátne. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie, potvrdené odvolacím súdom, zodpovedalo individuálnym okolnostiam sporu, ktoré

boli odlišné od sporu, sp. zn. 3Cdo/192/2015 a jeho dôvody
boli náležite vysvetlené.

17. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/90/2004 dovolací súd konštatuje, že
poukazovanie na vybranú časť rozhodnutia, bez zohľadnenia jeho celého kontextu, nie je spôsobilé

privodiť záver o nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnom spore. V označenom prípade
súdy posudzovali nárok žalobcu na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
predchádzajúcej právnej úpravy
- vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia
a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia. Súd prvej inštancie odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu zvýšil
na čiastku zodpovedajúcu 30-násobku základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia. Odvolací súd jeho rozhodnutie zmenil, pričom za dôvodnú a primeranú považoval náhradu
zodpovedajúcu 5-násobku základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
Dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti zrušil z dôvodu nedostatočného zistenia

skutkového stavu veci. V odôvodnení uviedol, že „zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia nad ustanovené najvyššie pomery odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky je prípustné len
v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy zapojenie poškodeného
do spoločenského (napr. kultúrneho, športového, politického) života je v dôsledku poškodenia zdravia
veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s jeho významnými aktivitami pred vznikom

škody.“ Práve odvolací súd sa uvedeným neriadil a výšku odškodnenia sťaženia spoločenského
uplatnenia určil nesprávne, keďže na strane žalobcu zohľadnil podstatne priaznivejšie okolnosti, ako
žalobca v skutočnosti mal. V prejednávanom spore
sa odvolací súd od právneho názoru dovolacieho súdu, vyslovenom v rozhodnutí, sp. zn.3Cdo/90/2004 neodklonil a nárok žalobcu na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
posudzoval s ohľadom na jeho možnosti zapojiť sa do pracovného a spoločenského života v dôsledku
poškodenia zdravia.

18. Otázku primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia riešil najvyšší súd
aj v rozhodnutí z 19. júna 2019, sp. zn. 8Cdo/142/2018. V označenom spore súdy nižších inštancií
priznali žalobcovi nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z. z. v plnom rozsahu, t. j. o 50%. Dovolací súd však zasiahol do úvahy odvolacieho

súdu ohľadom priznaného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle citovaného
ustanovenia, pretože konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu využitie maximálneho možného
zvýšenia tejto náhrady neodôvodňovali. O takýto prípad ale v posudzovanej veci nejde. Odvolací súd
žalobcovi nepriznal požadované maximálne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
ktoré sa priznáva iba v tých najzávažnejších prípadoch sťaženia spoločenského uplatnenia sa v ďalšom
živote.

19. Dovolací súd uzatvára, že v danom spore odvolací súd pri posudzovaní zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia o 40% zachoval zásadu primeranosti a svoje právne úvahy,
podložené výsledkami vykonaného dokazovania, aj náležite odôvodnil a svojim právnym posúdením
veci sa neodklonil od vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu. Dovolací súd preto nemal dôvod

zasiahnuť do úvah odvolacieho súdu ohľadom dôvodnosti
a primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č.
437/2004 Z. z.

20.Zuvedenýchdôvodovdospelnajvyššísúdkzáveru,žedovolaniežalovanejneopodstatnenesmeruje

proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432
ods. 2 CSP).

21. Pokiaľ ide o časť dovolania žalovanej, ktorá smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách

konania, dovolací súd uvádza, že v zmysle § 421 ods. 2 CSP (v spojení s § 357 písm. m/ CSP) je
predmetná časť dovolania procesne neprípustná.

22. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447
písm. c/ CSP.

23. O náhrade trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.