Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/50/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614213104
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1614213104.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, konajúcej
prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 258
713, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s. r. o., so

sídlom Bratislava, Ružinovská 42, proti žalovaným: 1/ A. Ď., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, P.,
2/ K. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., obaja zast. JUDr. Róbertom Šegedom, advokátom, so sídlom v
Malackách, Záhorácka 1899/11A, o zaplatenie 6.677,79 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a
žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 19. októbra 2021 č.k. 5C 83/2016-120
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 485,99 EUR spolu so zmluvným úrokom vo výške 14,99 % ročne zo sumy 485,99 od
04.03.2014dozaplateniaaúrokzomeškaniavovýške8,25%ročnezosumy485,99EURod04.03.2014
do zaplatenia spoločne a nerozdielne, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že

plnenímjednéhozožalovanýchzanikávrozsahuplneniapovinnosťdruhéhožalovaného.Vprevyšujúcej
časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, domáhajúcim sa voči žalovaným 1/ a 2/
zaplatenia sumy 6 677,79 EUR spolu so zmluvným úrokom vo výške 14,99 % ročne zo sumy 6 200,03
EUR od 04.03.2014 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 6 827,79

EUR od 13.03.2014 do 20.05.2014, zo sumy 6 727,79 EUR od 21.05.2014 do 29.07.2014, zo sumy 6
677,79 EUR od 30.07.2014 do zaplatenia a trov konania, tým, že jeho právny predchodca, spoločnosť
CETELEM SLOVENSKO, a.s. poskytol na základe písomnej žiadosti - návrhu na uzavretie zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 14.07.2009 žalovanému 1/ úver na nákup spotrebného
tovaru vo výške 10 000,00 EUR. Zmluva o úvere bola uzatvorená prijatím návrhu žalovaného žalobcom
tak, že žalobca za žalovaného 1/ uhradil časť kúpnej ceny tovaru zodpovedajúcu výške poskytnutého

úveru a žalovaný tovar prevzal. Žalovaný 1/ sa zaviazal vrátiť poskytnutý úver s dohodnutými úrokmi a
poplatkami, a to formou 84 mesačných splátok vo výške 206,39 EUR, splatných vždy k 15. dňu v mesiaci
so splatnosťou prvej splátky 15.07.2009. Žalovaná 2/ sa zaviazala uhradiť pohľadávku žalobcu spoločne
a nerozdielne so žalovaným 1/. Záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas nebol splnený ani jedným
zo žalovaných, preto v zmysle článku V. V- 3. Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO, a.s,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, bol žalobca oprávnený požadovať zmluvnú pokutu

vo výške 8 % z omeškanej sumy. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného 1/ na úhradu zmluvnej
pokuty naposledy listom zo dňa 07.03.2014. Dňa 12.03.2014 sa stal splatným dlh žalovaného 1/ vovýške 6 677,79 EUR, ktorý vznikol čerpaním peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy.
Okrem toho si žalobca uplatnil aj zmluvný úrok vo výške 14,99 % ročne zo sumy 6 200,03 EUR
od 04.03.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 6 827,79 EUR od

13.03.2014 do 20.05.2014, zo sumy 6 727,79 EUR od 21.05.2014 do 29.07.2014 a zo sumy 6 677,79
EUR od 30.07.2014 do zaplatenia.

3. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení žiadali žalobu zamietnuť poukazujúc pritom na skutočnosť, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, nie je z nej jasné, z čoho pozostáva

mesačná splátka - čo z nej tvorí istinu, aká časť splátky predstavuje úrok a čo tvorí prípadne iné
poplatky. V prípade výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ musí
byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť
si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Uviedli, že žalovaný 1/ zaplatil prostredníctvom banky sumu 3 312,00 EUR (207 Eur x 16 platieb),
prostredníctvom poštových poukazov zaplatil celkovo sumu 3 725,33 EUR, z poistenia bola zaplatená

suma za obdobie od 04/2011 do 03/2012 vrátane suma vo výške 2 476,68 EUR a z titulu anulácie
omeškania žalobcom bola pripísaná suma na platby žalovaného 1/ celkovo 634,31 EUR, celkom teda
žalobcovi zaplatil viac ako 10 000,00 EUR a v tejto časti sa žalobca bezdôvodne obohatil. Poukázali
tiež na skutočnosť, že žalovaná 2/ sa nikde v zmluve nespomína ako účastník zmluvy o úvere, je v
zmluve označovaná ako „partner“. Osobný dotazník žalovaná 2/ nikdy nepodpísala, preto mali za to, že

žalovaná 2/ nie je pasívne vecne legitimovaná.

4. Na pojednávaní dňa 19.10.2021 žalobca predložil k nahliadnutiu originál zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru zo dňa 15.09.2009, originál osobného dotazníka, ktorý bol vyplnený žalovaným
1/ a žalovanou 2/ zo dňa 14.07.2009. Podľa vyjadrenia žalobcu zo strany žalovaných došlo k zaplateniu

sumy spolu 9 514,01 EUR, a to poštovými poukážkami 3.725,33 EUR, z výpisov z účtu vyplýva úhrada
sumy 3 31 EUR, teda spolu suma 7 037.33 EUR. Ďalšia platba bola uhradená z titulu poistného plnenia,
a to dňa 15.12.2011 vo výške 1651,12 EUR, dňa 26.01.2012 vo výške 412,78 EUR, dňa 21.03.2012 vo
výške 206,39 EUR a dňa 23.04.2012 vo výške 206,39 EUR.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.10.2011, oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo
dňa 14.04.2016, výpisom z úverového účtu žalovaných, výpisom z Obchodného registra žalobcu a
zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.10.2011 právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému 1/ ako dlžníkovi a žalovanej 2/ ako spoludlžníkovi účelový spotrebiteľský úver

na rekonštrukcie a prestavby vo výške 25.392,00 EUR. Žalovaní sa zaviazali vrátiť poskytnutý úver
s dohodnutými úrokmi a poplatkami, a to formou 120 mesačných splátok vo výške 405,15 EUR, so
splatnosťou prvej splátky 15.12.2011 a každej ďalšej splátky vždy k 15. dňu v mesiaci, s úrokovou
sadzbou vo výške 12,97 % ročne, ročnou percentuálnou mierou nákladov vo výške 13,77 %, priemernou
ročnou percentuálnou mierou nákladov vo výške 11,889 %, poplatkom za poistenie vo výške 6,99 % a

celkovou čiastkou k zaplateniu 45 441,60 EUR.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa 14.07.2009, výpoveďou zo zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa
07.03.2014, výpisom z úverového účtu žalovaného, výpisom z Obchodného registra žalobcu a zistil,

že na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „úverová
zmluva“) zo dňa 14.07.2009 poskytol právny predchodca žalobcu žalovaným spotrebiteľský úver vo
výške 10 000,00 EUR. Žalovaní boli povinní vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi a
poplatkami a to formou 84 mesačných splátok vo výške 206,39 EUR, so splatnosťou vždy k 15. dňu v
mesiaci, splatnosťou prvej splátky 15.07.2009, úrokovou sadzbou vo výške 14,99 % ročne, RPMN vo

výške 18,80 % a celkovými nákladmi uvedenými vo výške 7 336,76 EUR.

7. Z výpovede zo zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa 07.03.2014 mu malo vyplynúť, že právny
predchodca žalobcu vyzval žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie dlžnej sumy 6 827,79 EUR, zloženej z
úverovej istiny vo výške 6 200,03 EUR, dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 587,86 EUR

a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 39,90 EUR v lehote 14 dní od doručenia
výpovede, s oznámením o splatnosti celého úveru ku dňu účinnosti výpovede. Z pripojeného výpisu z
úverového účtu založeného v spise zistil, že žalovaní po dobu trvania úverového vzťahu čerpali úver vo
výške 10 000,00 EUR a formou mesačných splátok uhradili žalobcovi celkovo sumu 9 514,01 EUR.8. S poukazom na ust. § 497 Obchodného zákonníka uviedol, že vzhľadom na to, že v prejednávanej
veci sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj

zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podrobil úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXX
zo dňa 14.07.2009 preskúmaniu z hľadiska obsahových náležitostí podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001
v zmysle § 25 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

9. Vychádzal z ustanovení § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1 veta prvá, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 258/2001 zákona o spotrebiteľských úveroch.

10. Konštatoval, že podľa prílohy k Občianskemu zákonníku, je smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L
095, 21/4/1993, strana 29 až 34 ) prebratá do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych

spoločenstiev a Európskej únie. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS členské štáty
zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok.

11. Uviedol, že predmetom konania bol záväzok žalovaných, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere. I
keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d)
Obchodného zákonníka), žalobca bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a dlžník v postavení
spotrebiteľa,predmetnázmluvaoúverejezároveňspotrebiteľskouzmluvouanažalovanýchjepotrebné

hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa
názoru súdu prvej inštancie uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i

keď sú upravené v Občianskom zákonníku), nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na
občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny
alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný

zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd
tak ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností, resp. následkov
omeškania) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv). Bez
ohľadu na to, že v danom prípade ide o úverový vzťah, na ktorý sa má aplikovať ustanovenie §
397 Obchodného zákonníka ako tzv. absolútny obchod, súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom,

že predmetná zmluva je zmluvou typovou, a že dlžník nepoužil predmet plnenia na podnikanie, čo
jednoznačne vyplýva z uzavretej zmluvy. Rovnako podľa neho neexistujú pochybnosti, že pôvodný
veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Zmluva medzi žalobcom,
dlžníkom bola uzavretá ako formulárová zmluva, obsah ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť.
Spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na

nepodnikateľský účel zmluvy, mal za typické občianskoprávne vzťahy. V prejednávanej veci ide o vzťah
medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typický občianskoprávny
vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Uvedené je
plne v súlade s princípom ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy v rovnakých
inštitútoch súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu podľa občianskeho práva, a nie

podnikateľského práva, t. j. obchodného práva, ktoré je pre v zmysle § 52 OZ spotrebiteľa nevýhodnejšie
(rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci sp. zn.
61Cb/221/09).

12. Po podrobení spornej zmluvy súdnej kontrole a vykonaním dokazovania dospel súd prvej inštancie

k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere tak, ako tieto určuje ustanovenie § 4 ods. 3 v spojení s § 4 ods. 2, písm. g), h), i), zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a tiež s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene adoplnení niektorých zákonov, nakoľko neobsahuje všetky náležitosti vyžadované citovanými zákonnými
ustanoveniami. Uviedol, že zmluva neobsahuje uvedenie výšky, počtu a termínov, splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona), pričom dojednaná je len celková suma splátok

(84 x 206,39 EUR) bez bližšej špecifikácie, aká časť splátky bude použitá na zaplatenie istiny, úroku
(resp. poplatky žalobcu) a ďalšie poplatky. Splnenie tejto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva
výška úroku, prípadne iných poplatkov. Zmluva neobsahuje ani konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru, výpočet nákladov nezahrnutých do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, ktoré umožňujú

spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku a ktoré nemožno nahradiť odkazom na obchodné
podmienky. V zmluve nie je uvedený ani termín konečnej splatnosti úveru - termín konečnej splatnosti
nie je určený konkrétnym dátumom, ale je ponechaný na výpočet dlžníka (podľa počtu splátok). Uvedené
skutočnosti majú za následok, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z
uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu nebral do úvahy poplatky
uvedené v zmluve o úvere. Preto sa zaoberal návrhom len v časti zodpovedajúcej rozdielu medzi výškou

čerpanej sumy úveru, t.j. 10 000,00 EUR a žalovanými uhradenou sumou 9 514,01 EUR. Žalovaným tak
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi iba istinu čerpaného úveru v celkovej výške 485,99 EUR (10 000,00
EUR - 9 514,01 EUR) a vo zvyšku žalobu zamietol.

13. Pri určení výšky úrokov z omeškania v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere vychádzal súd prvej

inštancie zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, s tým, že žalobcovi vzniklo právo
na úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne.

14. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP s odôvodnením,
že žalobca požadoval od žalovaných v konaní zaplatenie sumy vo výške 6 677,79 EUR, žalobe bolo

vyhovené vo výške 485,99 EUR, žalobca bol teda úspešný v časti 7,28 %, v časti o zaplatenie sumy 6
191,80 EUR boli úspešní žalovaní, t.j. 92,72 % (neúspech žalobcu je úspechom žalovaného). Nakoľko
úspech žalobcu v danej veci bol nepatrný, súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca v rozsahu, v ktorom súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, a vo výroku, ktorým rozhodol,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého odvolanie možno

odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP; konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP); súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (ust. § 365 ods. 1 písm.
b) CSP). Namietal, že spotrebiteľský úver, poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského
úveru zo dňa 14.07.2009 (ďalej len „Úverová zmluva“), vo výške 10 000,- EUR, bol súdom prvej inštancie
posúdený ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že Úverová zmluva neobsahuje (a) uvedenie výšky,
počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, (b) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,

(c) výpočet nákladov nezahrnutých do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov. Záver súdu prvej
inštancie o absencii uvedených náležitostí nevyplýva z vykonaného dokazovania. Z obsahu Úverovej
zmluvy je jednoznačne zrejmé, že súdom namietané náležitostí sú v nej obsiahnuté. Prvoinštančný súd
predmetnú právnu vec nesprávne posúdil, keď náležitostí Úverovej zmluvy posudzoval ako absentujúce,
argumentujúc zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, v

znení účinnom ku dňu uzatvorenia Úverovej zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“),
pričom výklad dotknutých ustanovení tohto zákona tak, ako to interpretoval súd prvej inštancie, je
prekonaný najvyššími súdnymi autoritami. Vytýkal súdu prvej inštancie aplikáciu ust. § 11 ods. 1 písm.
b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako to vyplýva z bodu 29.

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Za nesprávny považoval aj poukaz na ust. § 9 ods. 2 písm.
k) „citovaného zákona“, ako sa to uvádza v bode 29. odôvodnenia rozsudku; pravdepodobne ide o zákon
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý však na daný prípad nie je možnéaplikovať, keďže Úverová zmluva bola uzatvorená dňa 14.07.2009, t.j. za účinnosti zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Namietal, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi ohľadom vyššie uvedených náležitostí Úverovej zmluvy;

súd prvej inštancie tieto argumenty nielenže v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ale ani ich
nevyvrátil relevantnými, presvedčivými úvahami. Aj v odôvodnení rozhodnutia sa v bode 3. len odkazuje
na jeho vyjadrenie zo dňa 20.09.2021, tiež bez bližšej špecifikácie jeho podstatných tvrdení. Vytýkal
tiež súdu prvej inštancie, že ponechal bez povšimnutia aj čiastočné späťvzatie žaloby (v časti úrokov
z omeškania, prevyšujúcich výšku zákonných úrokov z omeškania vo výške 5,25 % p.a.), učinené

žalobcom hneď na začiatku pojednávania dňa 23.09.2021, čo svedčí o tom, že konanie pred súdom
prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uviedol, že v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. V Úverovej zmluve je v časti B) Klasický úver výslovne uvedené, že výška mesačnej
splátky je 206,39 EUR (6.217,71 SKK). Záver súdu prvej inštancie o absencii rozpisu splátky na istinu,

úroky a poplatku ako obligatórnej náležitosti Úverovej zmluvy považoval za nesprávny, založený na
nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to, že je potrebné rešpektovať zásadu právnej istoty a
vychádzať z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v obdobných veciach rozhodoval
ako dovolací súd, ako jednej z najvyšších súdnych autorít - konkrétne z uznesenia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 17.04.2018, sp.zn. 3Cdo/56/2018, uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018, sp.zn.

3Cdo/146/2017, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.04.2018, sp.zn. 4Cdo/211/2017. V
uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.04.2018, sp.zn. 3Cdo/56/2018 v bode 29. svojho odôvodnenia
sa uvádza, že „Vyššie uvedené právne závery, v zásade vyslovené už v skoršom rozhodnutí sp.zn.
3Cdo/146/2017, zastáva najvyšší súd aj v danom prípade a v plnom rozsahu na ne poukazuje.“
V bodoch 19. až 27. odôvodnenia daného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.04.2018

Najvyšší súd SR ako súd dovolací podrobne a vyčerpávajúco zdôvodnil správnosť záveru, že zákon
o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov, ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) neukladá dodávateľom povinnosť uvádzať v
zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis splátky na istinu, úroky či poplatky. Aj v uznesení Najvyššieho
súdu SR zo dňa 23.04.2018 sp. zn. 4Cdo/211/2017 Najvyšší súd SR ako dovolací súd uzavrel, že

„Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že
predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny,

úrokov a poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a poplatkom) osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“
Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani fakt, že v danom prípade išlo o anuitné
splácanie úveru, čo vyplýva z nemennej, stabilnej výšky mesačnej splátky z čerpaného úveru a taktiež

nemennej úrokovej sadzby. Pri anuitnom splácaní platí, že splátka má rovnakú výšku počas celej doby
splácania a úroky sa platia vždy z aktuálne dlžnej sumy. Takýmto splácaním úveru klesá v splátke podiel
úrokov a zvyšuje sa podiel splácanej istiny. Poukázal na závery Krajského súdu v Trenčíne v obdobných
prípadoch, kedy súd vzal do úvahy rozsudok Súdneho dvora - tretia komora zo dňa 09.11.2016 vo veci
C-42/15, a konštatoval, že „nebolo povinnosťou veriteľa, vzhľadom na to, že strany si dojednali fixné

anuitné splátky, obsahujúce ako splátku istiny, tak i splátku úrokov, špecifikovať v zmluve samostatne
údaj o výške, počte a termínoch splátok úrokov, resp. pripájať k zmluve amortizačnú tabuľku, obsahujúcu
takýto údaj. Záver súdu prvej inštancie o tom, že úver sa považuje výlučne v dôsledku absencie toho
jediného údaja za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských
úveroch potom nie je opodstatnený a dôvodný.“

Poukázal tiež na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.03.2017 sp.zn. 6Co/84/2017, zo
dňa 28.02.2017 sp.zn. 6Co/68/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.04.2017 sp.zn.
11Co/39/2016, v ktorom sa s poukazom na rozsudok Súdneho dvora - tretia komora zo dňa 09.11.2016
vo veci C-42/15, uvádza, že ...predmetná zmluva o úvere mala všetky náležitosti v zmysle zákona,
na základe ktorých žalobkyňa mohla posúdiť rozsah svojho záväzku, a preto nebolo nevyhnutné, aby

jednotlivé splátky boli rozčlenené na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Najnovšie sú tieto závery
potvrdené aj ďalším rozsudkom Súdneho dvora EU z 05.09.2018 vo veci C- 331/18 TE proti Pohotovosti,
s.r.o., v ktorom sa konštatuje, že „Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
vnútroštátnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej musí
zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie

úrokov a ostatných nákladov.“ Taktiež sa v ňom uvádza, že „Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. I
smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15,
EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred
vyhlásenímrozsudkuapredzmenouvnútroštátnejprávnejúpravyvykonanouscieľomdosiahnuťsúlads
výkladomprijatýmvuvedenomrozsudku.“Boltohonázoru,ževyššieuvedenézávery,vyslovenésúdnou

praxou, sú použiteľné aj v tomto prípade, nakoľko znenie príslušného ustanovenia zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení neskorších predpisov, bolo v
čase prijatia citovaných súdnych rozhodnutí totožné s ust. § 4 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských
úveroch (t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
Úverovej zmluvy) - ide o ustanovenie, zakotvujúce povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

S prihliadnutím na uvedené žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže jasné, zrozumiteľné a určité uvedenie výšky
mesačnej splátky v Úverovej zmluvy posúdil ako absentujúci údaj, predmetnú právnu vec nesprávne
právne posúdil, keďže ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch nesprávne vyložil
a neprihliadol na ustálené závery súdnej praxe, porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces,

keď v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s uvedenými konštantnými závermi súdnej
praxe, týkajúcimi sa výkladu požiadavky uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis splátky na
istinu, úroky a poplatky, a ani s argumentmi žalobcu, tvrdenými počas konania. Nesúhlasil so záverom
súdu prvej inštancie o absencii údaja o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v Úverovej zmluve,
v ktorej je uvedený dátum splatnosti prvej mesačnej splátky ako deň 15.07.2009, počet mesačných

splátok: 84 a splatnosť - vždy k 15. dňu v mesiaci. Z týchto údajov je dátum konečnej splatnosti
úveru zrejmý. Uviedol, že zo zákona o spotrebiteľských úveroch pritom nevyplýva, akým spôsobom
má byť určený dátum konečnej splatnosti úveru, resp., že dátum konečnej splatnosti úveru musí byť
uvedený výslovne napísaním presného dátumu. Súdny dvor - tretia komora zo dňa 09.11.2016 vo veci
C-42/15 konštatoval, že „je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa

odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a
s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“ Judikatúra Súdneho dvora ES je pre všeobecné súdy
členských štátov EÚ podľa žalobcu záväzná; výkladom poskytnutým Súdnym dvorom ES sa musí
riadiť nielen súd, ale aj všetky členské štáty EU, štátne orgány, občania členských štátov EÚ. Výklad,
prezentovaný rozhodnutiami Súdneho dvora ES nadobúda záväznú povahu. V článku 2 ods. 2 CSP

je zakotvené, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo. Odborná verejnosť medzi najvyššie súdne autority zaraďuje aj Súdny dvor Európskej
únie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 26.02.2018 sp.zn. 3Cdo/146/2017,

týkajúcom sa posudzovania náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zdôraznil potrebu použitia
eurokonformného výkladu zákonných ustanovení. Za použitia eurokonformného výkladu zákona o
spotrebiteľských úveroch, ako aj s prihliadnutím na závery súdnej praxe (viď vyššie) je nutné vykladať
zákonnú požiadavku uviesť v zmluve termín konečnej splatnosti úveru tak, že z Úverovej zmluvy musí
byť spotrebiteľovi jasné a zrozumiteľné, kedy je konečná splatnosť úveru. V danom prípade je v Úverovej

zmluve táto požiadavka naplnená; je v nej uvedený dátum splatnosti prvej mesačnej splátky úveru,
celkový počet splátok a splatnosť každej mesačnej splátky. Neuvedenie výslovného dátumu o konečnej
splatnosti úveru tak nemôže mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalobca tiež
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.02.2019, č.k. 11Co/335/2018-134, v ktorom
ako odvolací súd uviedol, že „údaje o počte splátok a ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby

špeciálnych znalostí či zručností a bez osobitnej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len
jednoduchým úsudkom termín končenej splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a
ich splatnosti preňho dôležitý, odvodiť. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že
potreba vyjadrenia exaktného údaja o konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch,
keď sa spôsob splácania úveru alebo i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami,

ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej splatnosti neprimerane sťažujú. Možno bez výhrad súhlasiť s
argumentáciou žalovaného, že ani pri hľadaní účelu a zmyslu posudzovaného zákonného ustanovenia,
rovnako ako v prípade údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
nemožno prehliadať ciele smernice a v tejto súvislosti tiež interpretačné závery ESD, formulované vovzťahu k určitosti vyjadrenia časových aspektov realizácie úverovej zmluvy a k následkom absencie
niektorých jej náležitostí.“
Uvedené závery majú podľa žalobcu za následok, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže v Úverovej zmluve sú uvedené všetky údaje, z
ktorých je zrejmá konečná splatnosť úveru, predmetnú právnu vec nesprávne právne posúdil, keďže
ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nesprávne vyložil a neprihliadol na ustálené
závery súdnej praxe, porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, keď v odôvodnení svojho
rozhodnutia sa nevysporiadal s uvedenými konštantnými závermi súdnej praxe, týkajúcimi sa spôsobu

uvedenia údaja o konečnej splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V bode 29. odôvodnenia
napadnutého rozsudku sa zároveň uvádza, že Úverová zmluva neobsahuje náležitosť podľa ust. § 4
ods. 2 písm. h) Zákona o spotrebiteľských úveroch, bez bližšieho odôvodnenia či špecifikácie údajne
absentujúcej náležitosti.
Konštatoval, že v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať h) ročnú úrokovú sadzbu a v

Úverovej zmluve je táto náležitosť uvedená nasledovne: Ročná úroková sadzba: 14,99 % (viď časť
B) Úverovej zmluvy). Žalobcovi preto nebol zrejmý dôvod posúdenia tohto zákonného ustanovenia §
4 ods. 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch ako absentujúcej náležitosti Úverovej zmluvy.
V bode 29. odôvodnenia súdneho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že Úverová zmluva
neobsahuje „výpočet nákladov nezahrnutých do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, ktoré

spotrebiteľoviumožňujúpoznaťrozsahsvojhozáväzkuaktorénemožnonahradiťodkazomnaobchodné
podmienky.“ Pre žalobcu ako stranu sporu je odôvodnenie v bode 29 nepostačujúce, neposkytuje
mu jasnú, zreteľnú, zrozumiteľnú, určitú a presvedčivú predstavu o dôvodoch súdneho rozhodnutia
(posúdenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov). Zo strany súdu prvej inštancie tak došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, keďže právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu a teda aj práva na spravodlivý súdny
proces. Súd prvej inštancie zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, keďže v Úverovej zmluve (listinnom dôkaze, založenom v súdnom spise), je ročná úroková
sadzba riadne uvedená. Vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku je podľa
žalobcu možné sa len domnievať, že súd prvej inštancie má na myslí ust. § 4 ods. 2 písm. m) zákona o

spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
musí obsahovať m) výpočet nákladov uvedených v j 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli
zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov,
spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
S poukazom na ust. § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že do ročnej

percentuálnej miery nákladov, uvedenej v Úverovej zmluve, boli zahrnuté všetky náklady vrátane
poistenia.Tiežtrebauviesť,ževÚverovejzmluvesúuvedenéajnasledovnéúdaje:poplatokzauzavretie
žiadosti/zmluvy splatný v deň čerpania úveru: 0,00 EUR (0,00 SKK), mesačný poplatok za správu úveru
platný ku dňu podpisu žiadosti/zmluvy: 0,00 EUR (0,00 SKK), poplatok za predčasné splatenie úveru:
0 % z predčasne splatenej čiastky. Preto mal za nesprávne závery súdu prvej inštancie a ich priamy

rozporsvykonanýmdokazovaním.Navyše,súdprvejinštanciepredmetnúprávnuvecnesprávneprávne
posúdil, keď náležitosť zmluvy podľa ust. § 4 ods. 2 písm. m) zákona o spotrebiteľských úveroch skúmal
a spájal so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, v rozpore s priamym a jednoznačným znením ust.
§ 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Napokon, strohosť a zmätočnosť odôvodnenia súdneho
rozhodnutia má za následok, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. Súd prvej inštancie v bode 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že „nebral do
úvahy poplatky uvedené v zmluve o úvere“. Z tejto formulácie však nie je celkom zrejmé, na aké poplatky
neprihliadal. Ide o nepresvedčivé a nezrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, obsahuje veľa
nepresností, rozporov, absentuje výklad jednotlivých zákonných ustanovení, ktoré súd prvej inštancie

na daný prípad aplikoval. Nejasnosť a nepresvedčivosť súdneho rozhodnutia, jeho nepreskúmateľnosť,
nedostatočné odôvodnenie svedčia o porušení práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.
Žalobcapoukázalnato,ževbode2.odôvodnenianapadnutéhorozsudkusúdprvejinštancieuvádzaako
vyjadrenie k žalobe vyjadrenie zo dňa 27.08.2021, čo však nezodpovedá obsahu súdneho spisu. Súd
prvej inštancie absolútne neprihliadol na vyjadrenie žalovaných k žalobe zo dňa 30.10.2017, doručené

súdu dňa 31.10.2017, a na ktoré poukazoval žalobca na pojednávaniach a vo svojej záverečnej reči.
Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k žalobe nárok žalobcu uznávali, nespochybnili, iba žiadali o
splátkový kalendár. Napriek tomu súd prvej inštancie sa s týmto vyjadrením žalovaných k žalobe zo
dňa 30.10.2017 nijako nevysporiadal, ani ho nespomína v odôvodnení rozsudku zo dňa 19.10.2021.Zo strany súdu nedošlo ku konfrontácií jednotlivých vyjadrení k žalobe, k uvedeniu úvah, pre ktoré na
toto vyjadrenie žalovaných z 30.10.2017 nebral žiaden ohľad. Tieto okolnosti majú podľa žalobcu za
následok závažný nedostatok súdneho rozhodnutia, jeho zmätočnosť, neurčitosť, nepresvedčivosť, a v

konečnom dôsledku znamenajú pre žalobcu porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Na základe uvedených odvolacích dôvodov žalobca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie po
čiastočnom späťvzatí uskutočnenom na pojednávaní dňa 23.09.2021 (vo výške úrokov z omeškania,
presahujúcej zákonnú výšku úrokov z omeškania 4,25 % p.a.), po zohľadnení sumy, priznanej žalobcovi
vo výške 485,99 EUR s príslušenstvom zmeniť a uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a

nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 6 191,80 EUR spolu so zmluvným úrokom vo výške 14,99 % ročne
zo sumy 5 714,04 EUR od 04.03.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo
sumy6341,80EURod13.03.2014do20.05.2014,zosumy6241,80EURod21.04.2014do29.07.2014,
zo sumy 6 191,80 EUR od 30.07.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a
žiadal mu priznať nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.

16. Žalovaní 1/ a 2/ podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote
odvolanie proti napádanému rozhodnutiu a to proti všetkým výrokom z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1, písm. f) a h) s poukazom na § 255, 262 CSP považujúc ho za arbitrárne, zmätočné, odôvodnenie
je nesúhlasné s výrokovou časťou (časti odôvodnenia napr. pod bodmi č. 5. a 6. uvedené na str. 3

zjavne nepatria k prejednávanej veci), súd sa nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s obranou nimi
uplatnenou v rámci konania na súde, pričom v plnej miere poukázali na písomné vyjadrenie zo dňa
27.8.2021. Zvlášť poukázali na skutočnosť vo vzťahu k žalovanej v II. rade, že žalovaná v II. rade
je v listine nazvanej Žiadosť/zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru/Návrh na uzavretie zmluvy
v zmysle § 43a Občianskeho zákonníka č. XXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“ alebo „žiadosť“)

označená ako partnerka klienta - žalovaného 1/; v dolnej časti zmluvy je už veľmi malými písmenami
uvedené: „Vyhlasujem, že súhlasím s vyššie uvedenou žiadosťou partnera/ky o spotrebiteľský úver
CETELEM SLOVENSKO, a.s. a VÚP a že všetky údaje uvedené v súvislosti s touto žiadosťou sú úplné
a pravdivé. Ďalej vyhlasujem, že spoločne a nerozdielne s partnerom/kou uhradím záväzky zo zmlúv
o úvere, vrátane príslušenstva na základe prijatia tejto žiadosti spoločnosťou CETELEM SLOVENSKO

a.s., súhlasím pre prípad omeškania so splácaním úveru s vykonávaním zrážok z mojej mzdy podľa
časti F) a vyjadrujem súhlas s podmienkami spracovania osobných údajov, ktoré sú v príslušnom článku
VÚP, porozumel som im a súhlasím. Uviedli, že žalovaná 2/ nebola oboznámená s VÚP a tieto ani
nepodpísala, hoci žalobca na ne odkazoval. Ak žalobca tvrdil opak, žiadali, aby doložil súdu ako dôkaz
VÚP opatrené podpisom žalovanej 2/. Takýto dôkaz však žalobca nedoložil. Žalovaná 2/ nemala žiadnu

vedomosť o tom, že de facto a de iure sa stala ručiteľkou úveru, pri podpise mala za to, že je uvedená
iba v pozícii partnera žiadateľa o úver - žalovaného 1/ a to na účely posúdenia bonity žalovaného 1/ a
jej iba ako osoby spolužijúcej v jednej domácnosti, tak ako jej to bolo ostatne prezentované zo strany
pracovníka žalobcu a taktiež nemala vedomosť o skrytom vyhlásení, že sa stáva ručiteľkou úveru. Na
základe týchto skutočností namietali pasívnu legitimáciu žalovanej 2/. Dôvody, pre ktoré súd prvej

inštancie tejto námietke nevyhovel, v napádanom rozhodnutí absentujú. Poukázali aj na skutočnosť,
že žaloba bola podaná na súd dňa 10.12.2014, pričom vôbec prvé rozhodnutie vo veci bolo vydané
až 19.10.2021. Ak by aj namietaný výrok vo vzťahu k povinnosti žalovaných zaplatiť uvedenú istinu v
sume 485,99 Eur bol správny, poukázali na skutočnosť, že zmluvný úrok z omeškania vo výške 14,99 %
ročne od 04.03.2014 do zaplatenia, resp. úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 04.03.2014 do

zaplatenia niekoľkonásobne prevyšujú žalovanú istinu (aj keď žalovaný 1/ mal za to, že istinu vo výške
10 000 Eur v celom rozsahu zaplatil (zaplatil celkovo 10 148,32 Eur) - v kontexte uvedeného poukázali
na písomné vyjadrenie zo dňa 27.08.2021, ako aj na obsah ich záverečného návrhu prednesené na
pojednávanídňa19.10.2021.Zakéhodôvodukonanievovecitrvalotakdlhúdobuniejezrejmé,žalovaní
v zmysle výzvy súdu vždy promptne reagovali.

Záver súdu prvej inštancie, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov považoval za v rozpore
s výrokom o povinnosti žalovaných zaplatiť okrem istiny aj zmluvný úrok vo výške 14,99 % ročne zo
sumy 485,99 Eur od 04.03.2014 do zaplatenia a za zrejmú zmätočnosť výrokovej časti napádaného
rozhodnutia s tvrdeniami uvádzanými v odôvodnení. Na základe uvedeného žalovaní 1/ a 2/ mali za
to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

napádané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto žiadali napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie eventuálne
zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť.17. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu
žalovaných 1/ a 2/ uviedol, že neobstojí námietka žalovanej 2/ o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
na jej strane. Jej tvrdenie, že nemala vedomosť o tom, že „de facto sa stala ručiteľkou úveru“, označil za

nepravdivé a nepreukázané, naopak, z vykonaného dokazovania vyplýva priamy opak. O poskytnutie
spotrebiteľského úveru požiadal žalovaný 1/ telefonicky dňa 26.03.2009, na základe čoho mu bol návrh
zmluvnej dokumentácie zaslaný poštou na oboznámenie sa a v prípade súhlasu na podpísanie. Dňa
15.07.2009 bola žalobcovi doručená podpísaná žiadosť/zmluva o poskytnuté spotrebiteľského úveru
(ďalej len „Úverová zmluva“), vyplnený osobný dotazník a ostatné doklady, nevyhnutné k posúdeniu

žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru. Tieto jeho skutkové tvrdenia neboli zo strany žalovaných
popreté, preto v súlade s ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.
v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) sa považujú za nesporné. Žalovaní mali dostatok
času na oboznámenie sa s návrhom zmluvnej dokumentácie, a to v domácom (resp. nimi určenom)
prostredí, v čase, ktorý im najviac vyhovuje, a po dobu, ktorú považovali za potrebnú. Žalovaná 2/
predložila výplatné pásky za obdobie 5, 6/2009, predmetnú Úverovú zmluvu podpísala, pričom sa

vyjadrila, že súhlasí s vyššie uvedenou žiadosťou o spotrebiteľsky úver a so Všeobecnými podmienkami
CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, a že všetky údaje uvedené v
súvislosti so žiadosťou o úver sú pravdivé. Žalovaná 2/ ďalej vyhlásila, že spoločne a nerozdielne s
partnerom (žalovaným 1/) uhradí záväzky zo zmluvy o úvere, vrátane príslušenstva. Žalovaná 2/ je
teda solidárnym dlžníkom voči žalobcovi, spolu so žalovaným 1/. Žalovaná 2/ sa v Úverovej zmluve

písomne zaviazala, že spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/ uhradí záväzky z Úverovej zmluvy,
vrátane príslušenstva. Ide o dohodu v súlade s ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon č.
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), podľa ktorého ak právnym predpisom alebo rozhodnutím
súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov
má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie

od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Neobstojí podľa neho
ani odvolacie tvrdenie žalovanej 2/, že „nebola oboznámená s VÚP“. Uzatvorenie Úverovej zmluvy
žalobca preukázal originálom Úverovej zmluvy a osobným dotazníkom; z originálu Úverovej zmluvy,
zhodného s kópiou založenou v súdnom spise, vyplýva, že žalovaná 2/ Úverovú zmluvu podpísala,
pričom na druhej strane Úverovej zmluvy sú uvedené Všeobecné podmienky žalobcu pre poskytnutie

spotrebiteľského úveru - ide o jedno obojstranné tlačivo, pričom z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie
žalovanej 2/, že nebola oboznámená so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie spotrebiteľského
úveru. Žalovaná 2/ sa v Úverovej zmluve preukázateľne zaviazala, že záväzky z Úverovej zmluvy uhradí
spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/, je teda solidárnym dlžníkom spolu so žalovaným 1/. Tvrdenie
žalovaných, že žalovaný 1/ uhradil celkovo 10 148,32 EUR, je podľa žalobcu nepravdivé a nevyplýva

ani z vykonaného dokazovania. Aj z dôkazov, predložených žalovanými (poštových poukážok a výpisov
z účtu) vyplýva, že žalovaní uhradili sumu 7 037,33 EUR; ak sa k tejto sume pripočítajú platby, uhradené
titulom poistného plnenia, v celkovej výške 2 476,68 EUR (t.j. 1 651,12 EUR dňa 15.12.2011, 412,78
EUR dňa 26.01.2012, 206,39 EUR dňa 21.03.2012 a 206,39 EUR dňa 23.04.2012), ide o výslednú sumu
9 514,01 EUR. Táto suma je totožná so sumou, uvedenou žalobcom v potvrdení o prijatí splátok, zo dňa

16.08.2021, ktoré bolo predložené žalobcom. Odvolanie žalovaných považoval žalobca za nedôvodné,
žalovaní neuhradili svoj dlh s príslušenstvom, vyplývajúci z Úverovej zmluvy. V ostatnom žalobca zotrval
na svojom odvolaní zo dňa 30.11.2021 voči rozsudku súdu prvej inštancie.

18. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k

odvolaniu žalobcu uviedli, že spotrebiteľský úver poskytnutý v zmysle žiadosti zo dňa 14.07.2009, ktorý
uzatvoril ako dlžník žalovaní 1/ sa musí posudzovať výslovne podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa
použije na právne vzťahy, ktoré vznikli po 11.06.2010. Podľa § 25 ods. 1 zákona o spotrebiteľských

úveroch platí, že na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11.06.2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v ods. 2 neustanovuje inak. Je teda
zrejmé, a hoc žalobca poukazuje a vysvetľuje ustanovenia cit. zákona s poukazom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ktoré posudzujú podmienky platnosti tohto zákona na právne vzťahy vzniknuté
po 11.06.2010, že na tento úverový vzťah je nutné nahliadať cez ustanovenia ZoSÚ (258/2001 Z.z.).

Spotrebiteľská zmluva uzatvorená dlžníkom - žalovaním v I. rade nespĺňa minimálne jednu zákonnú
podmienku (§ 4 ods. 2, písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch), ktorá v zmysle § 3 jednoznačne
považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Považovali žalobcom uvádzané tvrdenia
za tvrdenia a contra legem (ZoSÚ), keďže tento zákon taxatívne vymenúva prípady, v ktorých saspotrebiteľskýúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkovaneponechávatútootázkunaúvahusúdu.V
§ 9 zákona o spotrebiteľských úveroch absentuje napríklad úprava konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, tak ako to upravuje § 4 ods. 2, písm. g), ktorý sa musí na tento právny vzťah použiť. V §

4 ods. 2, písm. g) neuvádza taxatívne ako náhradu pri konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
možnosť výpočtu samotným spotrebiteľom. Pri absencii čo len jednej zákonnej požiadavky potom o
spotrebiteľských úveroch sankcionuje túto zmluvu bezúročnosťou a bez poplatkov. Ustanovenie § 4 ods.
2, písm. i) nie je totožné s ustanovením § 9 ods. 2, písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, tak ako
uvádza žalobca.

Dňa 12.10.2017 pribudol vo veci (ne)možnosti eurokonformného výkladu zákona o spotrebiteľských
úveroch v otázke členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
poplatkov podstatný právny argument. Národná rada Slovenskej republiky dňa 12.10.2017 prijala
zákon č. 279/2017 Z. z., ktorým s účinnosťou od 01.05.2018 upustila od požiadavky členenia splátok
spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Vyššie uvedenú zmenu zákonodarca
odôvodnil skutočnosťou, že bez takejto zmeny by bol zákon o spotrebiteľských úveroch v rozpore so

Smernicou (Smernica EP a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušené smernice Rady 87/102/ES - ďalej len „smernica“) a tiež dôvodom, že týmto krokom zákonodarca
napráva skutočnosť, že Slovenská republika pri implementácii smernice išla, napriek požiadavke tzv.
úplnej harmonizácie, nad rámec podmienok stanovených smernicou. Samotný zákonodarca tak priamo
potvrdil, že Zákon o SÚ je v tejto otázke v rozpore so smernicou a že eurokonformný výklad Zákona

o SÚ skrze zásadu zákazu výkladu zákona contra legem nie je možný. Pri konflikte vnútroštátneho
práva a smernice musia súdy SR skúmať, či môžu alebo nemôžu smernici priznať priamy účinok,
pričom v sporoch medzi jednotlivcami je v zásade priamy účinok smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy
sú povinné skúmať či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, inak povedané či môžu zákon
vykladať eurokonformne. Eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, nakoľko takýto výklad

nemôže nahradiť výslovné znenie zákona a to z dôvodu, že by sa jednalo o výklad contra legem. Ak
teda zákon o spotrebiteľských úveroch taxatívne uvádza podstatné náležitosti obsahu spotrebiteľskej
zmluvy a ich neuvedenie sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru, nie je možné tento
zákon vykladať inak a táto skutočnosť musí byť posúdená výlučne zákonom uvádzaným spôsobom,
upraveným v § 3 zákona bez ohľadu na skutočnosť, ako odôvodňuje žalobca možné použitie jeho

záverov uvádzaných v odvolaní. Žalovaní poukázali na skutočnosť, že žaloba bola podaná na súd dňa
10.12.2014, pričom vôbec prvé rozhodnutie vo veci bolo vydané až 19.10.2021. Ak by aj žalobcom
navrhovaný výrok rozhodnutia vo vzťahu k povinnosti žalovaných zaplatiť tam uvedenú istinu bol
správny, žalovaní poukázali na skutočnosť, že zmluvný úrok z omeškania vo výške 14,99% ročne od
04.03.2014 do zaplatenia resp. úroky z omeškania vo výške 8,25% ročne od 04.03.2014 do zaplatenia

niekoľkonásobne prevyšujú žalovanú istinu. Žalovaní zastávali názor, že pri sporoch tohto typu ide o
neprimeranú dĺžku konania, ktorá spočíva najmä v nečinnosti súdu a uvedená skutočnosť by nemala
byť na ťarchu účastníka konania - spotrebiteľa.

19. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu

žalovaných 1/ a 2/ sa pridržiaval podaného odvolania a svojich doterajších ústnych aj písomných
vyjadrení. Osobitne poukázal na nesprávnu argumentáciu žalovaných, že v zákone č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov sa nenachádza údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru ako zákonná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V súčasne platnom a účinnom
znení tohto zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení sa síce takáto náležitosť nenachádza, avšak

takáto právna úprava platí až od 01.05.2018 (v dôsledku zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony). Do 30.04.2018 platilo ust. § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Inak povedané, išlo o obdobnú náležitosť (údaj o konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru), ako podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
znení neskorších predpisov. V súvislosti s námietkou žalovaných o neprimeranosti dĺžky trvania konania
žalobca uviedol, že žalovaní napriek ich zmluvnej povinnosti splatiť úver riadne a včas túto nedodržali;
žalovaní kedykoľvek aj do podania žaloby aj po podaní žaloby (o ktorej mali preukázateľnú vedomosť

už 30.10.2017, keď predkladali vyjadrenie k žalobe, doručené súdu dňa 31.10.2017) mohli svoj záväzok
uhrádzať, resp. uhradiť, ale nestalo sa tak. V ostatnom sa žalobca pridržiaval podaného odvolania a
doterajších vyjadrení.20. K tomuto vyjadreniu žalobcu žalovaní vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho
právneho zástupcu zotrvali v plnom rozsahu na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré boli v konaní
doložené ako aj prezentované na samotnom pojednávaní.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
z procesných dôvodov a pre zmätočnosť jeho odôvodnenia.

22. Žalobca je oprávnený so svojou žalobou disponovať. Znamená to, že môže žalobu vziať späť, a to
buď celkom alebo sčasti. Ak žalobu vezme späť v celom rozsahu, súd konanie zastaví. Ak je žaloba
vzatá späť v časti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v
rozhodnutí vo veci samej (§ 145 ods. 2 CSP).

23. V prejednávanej veci právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 23.9.2021
v časti úroku z omeškania, ktorý si žalobou uplatňoval žalobou vo výške 8,25 % ročne, zmenil tak,
že žiadal priznať mu úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne a v prevyšujúcej časti požadovaného
úroku z omeškania vzal žalobu späť. O tomto čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom súd prvej inštancie
nerozhodol a v rozpore so zmeneným žalobným návrhom v časti úroku z omeškania rozhodol a priznal

žalobcovi ním pôvodne uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne, teda nad rámec žalobcom
požadovaného úroku z omeškania po čiastočnom späťvzatí žaloby. Toto procesné pochybenie preto
žalobca aj vo svojom odvolaní správne namietal.

24. Podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.

25. Ústavný súd SR zdôrazňuje povinnosť dodržiavať pravidlá logiky aj pri hodnotení dôkazov:

„Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP) zohráva vnútorné presvedčenie súdu.
Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky.“ (I. ÚS 114/08). Všeobecný súd by nemal
byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť

konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS
402/08).

26. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS
119/03, III. ÚS 209/04). Ústavný súd SR ďalej uvádza: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ...“ (II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04). Ústavný súd SR dodáva: „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument....“ (II. ÚS 410/06). Európsky
súd stabilne uvádza, že „...podľa ustálenej judikatúry zohľadňujúcej princíp vzťahujúci sa na riadny
výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov musia dostatočne uviesť dôvody, na ktorých sú

založené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26) alebo že „národné súdy musia ale vyjadriť s
dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia.“ (napr. Hadjianastassiou v. Grécko,
§ 33).

28. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 5. a 6. uviedol, že vykonal dokazovanie

oboznámením sa so zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.10.2011 a v bode 8. uviedol, že vykonal
dokazovanie oboznámením sa so žalobou (v ktorej v bode 1. vychádzal zo žalobcom uvedeného dátumu
zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 14.7.2009), so zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 14.7.2009, z ktorých rozdielne uvádzaných dátumov zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je možné
presvedčivo zistiť, s akou zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa súd prvej inštancie ako podstatnom
dôkaze oboznámil, resp. preskúmal a vyhodnocoval. Preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

je nepresvedčivé a bránilo aj riadnemu preskúmaniu odvolacím súdom. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia je tiež nedostatočne odôvodnené v rozpore s § 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal so všetkými pre danú vec rozhodujúcimi argumentáciami sporových strán a
nedostatočne vyhodnotil aj náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kedy bolo potrebné aplikovať aj
aktuálnu rozhodovaciu prax súdov v tejto oblasti.

29. Odvolací súd preto vzhľadom a vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť o čiastočnom
späťvzatí žalobcu, riadne vykonať dokazovanie náležitými dôkazmi, tieto riadne vyhodnotiť, oboznámiť

sa s pre vec náležitou jurisdikciou, vysporiadať sa s argumentáciou a námietkami sporových strán pre
vec podstatnými a opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428
CSP).