Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. september 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/74/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412206597
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8412206597.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci žalobcu: B. S., C.. XX.X.XXXX, S. A. O., I.
X, zastúpený JUDr. Milanom Szőllőssym, advokátom advokátskej kancelárie v Košiciach, Kováčska
28, proti žalovanej: KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. Viena Insurance Group, so sídlom Bratislava,
Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/108/2012-227 zo dňa 26.8.2014, v spojení s opravným
uznesením č. k. 4C/108/2012-262 zo dňa 9.6.2012, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti o povinnosti žalovanej zaplatiť

žalobcovi 15.468,80 eur a úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 38.672,- eur od 27.8.2012
do 31.8.2012 do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % trov
vynaložených na účelné uplatnenie práva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 15 468,80 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 38 672 eur
od 27. 8. 2012 do 31. 8. 2012 do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 59,92 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne
od 19. 8. 2012 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

V. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi na náhrade trov konania 5 802,84 eur na účet zástupcu JUDr.
Milana Szöllössyho, advokáta so sídlom Košice, Kováčska 28, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

VI. Žalovaná je povinná zaplatiť štátu na náhrade trov konania 17,74 eur na účet tunajšieho súdu v

Štátnej pokladnici do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku“.

2. Opravným uznesením zo dňa 9.6.2016 súd prvej inštancie opravil piaty výrok rozsudku zo dňa
26.8.2014 tak, že správne znie:„Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % trov vynaložených
na účelné uplatnenie práva na účet zástupcu JUDr. Milana Szöllössyho, advokáta so sídlom Košice,
Kováčska 28, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, žalobca sa žalobou podanou na súd 28.8.2012 domáhal na
žalovanej náhrady škody na svojom zdraví, a to náhrady za bolesť vo výške 1.690,95 eur spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 9 % ročne od 27. 2. 2012 do zaplatenia, náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 38.671,20 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 10.8.2012 do

zaplatenia, náhrady za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19.335,60 eur a náhrady
nákladov spojených s liečením vo výške 88,28 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne
od 7.8.2012 do zaplatenia, a náhrady trov konania.

4. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 7.9.2012 žalobca oznámil, že žalobu
sčasti ohľadom sumy 38.672,- eur berie späť a žiadal o zastavenie konania v tejto časti. Späťvzatie

žaloby odôvodnil tvrdením, že žalovaná mu 30.8.2012 oznámila, že náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 38.672,- eur mu vyplatí s tým, že trval na zaplatení úrokov z omeškania za dobu
od 10.8.2012 do 31.8.2012.

5. Uznesením z 25.10.2012 súd prvej inštancie konanie z časti, ohľadom ktorej žalobca zobral žalobu

späť, zastavil, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.11.2012.

6.Ďalšímuznesenímz11.4.2014súdprvejinštanciekonaniezastavilajohľadnečastinárokunanáhradu
nákladov spojených s liečením vo výške 28,36 eur s jeho príslušenstvom a ohľadom nároku na náhradu
za bolesť vo výške 1.690,95 eur s príslušenstvom s tým, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť

dňa 29.5.2014.

7. Predmetom konania po vyššie uvedeným úpravách žaloby zostal nárok žalobcu na náhradu za 50
% zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 19.335,60 eur, nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania so zaplatením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 38.672 eur vo výške

8,75 % za dobu od 10.8.2012 do 31.8.2012, a nárok na náhradu nákladov spojených s liečením vo výške
59,92 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % za dobu od 7.8.2012 do zaplatenia. Súd prvej
inštancie poukazujúc na ustanovenie § 822 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 823 Občianskeho
zákonníka a § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 a § 28 ods. 2, všetko zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, uzavrel, že v danej veci k poistnej udalosti malo dôjsť 3.7.2010, preto
na právne vzťahy zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu vzniknuté počnúc dňom 3.7.2010,
sa vzťahuje citované ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona o povinnom poistení. Podľa tohto ustanovenia,
poškodený je oprávnený uplatniť si svoje nároky na náhradu škody na zdraví priamo voči poisťovateľovi
a je povinný svoje nároky preukázať.

8. Následne súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 444 a § 449 Občianskeho zákonníka, v
spojení s § 4 ods. 1, 2 a § 5 ods. 1, 2 a 5, všetko zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia uzavrel, že v danej veci účastníci neučinili sporným lekársky
posudok o ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobcu z XX.X.XXXX, vypracovaným B..

W. S., ktorým lekár sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu ohodnotil za použitia ust. zákona č.
437/2004 Z. z. na celkom 2460 bodov. Žalobca vychádzajúc z tohto lekárskeho posudku sa pôvodne
žalobou domáhal na žalovanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 38.671,20 eur
(2460 bodov x 15,72 eur). Žalovaná lekársky posudok z XX.X.XXXX, ako aj žalobcom požadovanú
výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zodpovedajúcu bodovému ohodnoteniu v tomto

posudku, akceptovala a v priebehu konania poskytla žalobcovi poistné plnenie z titulu náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 38.672,- eur. Predmetom konania ostal nárok na zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z..

9. Žalobca požadoval zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v maximálnom zákonom

stanovenomrozsahu50%.Zadôvodyhodnéosobitnéhozreteľapretakétozvýšeniepovažovalpriznanú
invaliditu s poklesom vykonávať zárobkovú činnosť o 65 % a ťažké zdravotné postihnutie s mierou
funkčnej poruchy 50 %. Poukazoval tiež na skutočnosti, že úraz utrpel vo veku svojich 44 rokov, pred
úrazom bol zdravý, vo výbornej fyzickej kondícii, keďže pracoval v náročnom pracovnom prostredí, ana svoje obmedzenia nielen v pracovnom, ale aj v rodinnom živote, osobných záľubách, v kultúrnom
a športovom živote.

10. Žalovaná za primerané 65 %-nému poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť, ako
aj ďalším jeho obmedzeniam, považovala zvýšenie v rozsahu 25 %.

11. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva skutočnosť, že žalobca
sa v dôsledku nehody stal invalidným. Zákon č. 437/2004 Z. z. uznanie invalidity výslovne považuje za

dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý zakladá nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Preto okresný súd pri posudzovaní nároku žalobcu na zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia vychádzal zo záveru, že v danej veci existuje dôvod pre takéto zvýšenie.
Rozsah zvýšenia náhrady zákon č. 437/2004 Z. z. ponecháva na súd s tým, že stanovuje maximálnu
hranicu zvýšenia, a to 50 %. V danej veci súd prvej inštancie za primerané zdravotnému stavu žalobcu a
povahe následkov jeho poškodenia, vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, považoval zvýšenie

o 40 %, a to s prihliadnutím na tú skutočnosť, že žalobca utrpel úraz vo veku 42 rokov ako ženatý muž
s dvoma deťmi. V dôsledku úrazu má obmedzenú pohybovú schopnosť a zníženú fyzickú výkonnosť.
Miera poklesu jeho zárobkovej schopnosti je o 65 %, čo mu ešte umožňuje vykonávať ľahšie fyzické
práce v prostredí bez dlhšej chôdze a státia, s možnosťou menenia polôh. Žalobca pracuje na 4-
hodinový úväzok ako Š. - Ú., keď obmedzenie schopnosti sebaobsluhy u žalobcu zodpovedá úrovni I.

stupňa. Žalobca nemá narušené komunikačné, orientačné a duševné schopností, ani oblasť mobility
tak, aby ho obmedzovala k prístupe k prostriedkom hromadnej dopravy. Súd dáva do pozornosti, že už
odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 38 672 eur, ktoré žalovaná žalobcovi poskytla,
samo o sebe predstavuje náhradu za preukázateľné obmedzenia a nepriaznivé dôsledky úrazu pre
žalobcu spočívajúce v obmedzení jeho pohyblivosti a fyzickej výkonnosti, a tým možnosti plne uplatniť

sa v živote a v spoločnosti. Zvýšenie tejto náhrady predpokladá existenciu ďalších skutočností ako
dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňujúcich záver, že obmedzenia nie je možné plne vyjadriť
odškodnením len vo výške zodpovedajúcej bodovému ohodnoteniu v lekárskom posudku. V danej
veci za takéto dôvody súd považoval skutočnosť, že žalobca sa stal invalidnou osobou s ťažkým
zdravotným postihnutím. Vzhľadom na jeho celkový zdravotný stav a povahu následkov poškodenia

jeho zdravotného stavu spôsobeného úrazom, však súd považoval za primerané zvýšenie v rozsahu 40
%. Preto súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia v sume 15.468,80 eur, čo predstavuje 40 % zo sumy 38.672,- eur (výrok I.) a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol (výrok IV.). Predmetom konania bol tiež nárok na náhradu nákladov spojených
s liečením žalobcu vo výške 59,92 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi žalobcom požadovanou

celkovou náhradou týchto nákladov písomne špecifikovanou v konaní pod položkami č. 1 - 35 a sumou,
ktorú žalovaná uhradila žalobcovi, vrátane sumy, ohľadne ktorej súd konanie sčasti zastavil. Žalobca
vynaloženie týchto nákladov podľa súdu prvej inštancie doložil v konaní listinnými dôkazmi, pričom
žalovaná podaním doručeným súdu dňa 5.11.2013 oznámila, že z dôvodu hospodárnosti konania nárok
v tejto časti nenamieta. Preto súd prvej inštancie vychádzajúc z nespornosti tohto nároku uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi aj náhradu týchto nákladov spojených s liečením v celkovej výške 59,92
eur (výrok III.).

12. Aplikujúc ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 11 ods. 6, 7 Zákona o povinnom
poistení, súd prvej inštancie uzavrel, že v danej veci sa žalobca domáhal zaplatenia úrokov z omeškania

s vyplatením poistného plnenia titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 38.672,-
eur za dobu od 10.8.2012 do 31.8.2012 a titulom náhrady nákladov spojených s liečením vo výške
59,92 eur od 7.8.2012 do zaplatenia. Z písomného podania datovaného 10.5.2012 podľa súdu prvej
inštancie vyplýva, že žalobca týmto podaním žalovanej oznámil, že v súvislosti s poistnou udalosťou
z X.X.XXXX, si uplatňuje nárok na poistné plnenie z titulu náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia

podľa lekárskeho posudku z XX.X.XXXX, ktorým bolo sťaženie ohodnotené na 2460 bodov, vo výške
41.721,60 eur. Podľa obsahu podania, jeho prílohou bol lekársky posudok z XX.X.XXXX. Z písomného
podania žalovanej datovaného 30.8.2012 a dokladu o jeho podaní vyplýva, že žalovaná 31.8.2012
žalobcovi oznámila ukončenie prešetrovania poistnej udalosti 28.8.2012 a poskytnutie poistného plnenia
titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe predloženého posudku z XX.X.XXXX

vo výške 38. 672,- eur.

13. Podľa citovanej právnej úpravy, poisťovateľ je povinný poskytnúť poškodenému poistné plnenie
do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúťpoistné plnenie, pričom poisťovateľ má povinnosť prešetrovanie ukončiť do 3 mesiacov od oznámenia
poškodeného o poistnej udalosti a oznámiť poškodenému výšku plnenia. V danej veci vychádzajúc zo
skutočnosti, že žalobca žalovanej oznámil poistnú udalosť 10.5.2012, žalovaná mala povinnosť poistné

plnenie poskytnúť najneskôr do 26.8.2012 (15 dní po uplynutí 3-mesačnej lehoty na prešetrovanie
plynúcej od 11.5.2012 do 11.8.2012). Preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške stanovenej
predpismi hmotného práva (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.) počnúc dňom 27.8.2012 do 31.8.2012,
do ktorého žalobca úrok požadoval, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II. a výrok IV.).

14. Z písomného podania datovaného 17.5.2012 podľa okresného súdu vyplýva, že žalobca týmto
podaním žalovanej oznámil, že v súvislosti s poistnou udalosťou z 3.7.2010, si uplatňuje nárok na
náhradu nákladov spojených s liečením v celkovej výške 633,07 eur, pričom obsahom tohto podania
bola písomná špecifikácia týchto nákladov a doklady o ich zaplatení. Z písomného podania žalovanej
datovaného 6.8.2012 a dokladu o jeho podaní vyplýva, že žalovaná 7.8.2012 žalobcovi oznámila
ukončenie prešetrovania poistnej udalosti dňom 3.8.2012 a poskytnutie poistného plnenia titulom

náhrady nákladov spojených s liečením vo výške 544,79 eur. Žalovaná bola podľa prvoinštančného
súdu povinná poskytnúť poistné plnenie titulom náhrady nákladov spojených s liečením do 15 dní
po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu tejto povinnosti, pričom žalovaná mala
povinnosť prešetrovanie ukončiť do 3 mesiacov od oznámenia žalobcu o poistnej udalosti. Žalovaná
prešetrovanie ukončila 3.8.2012 (do 3 mesiacoch od oznámenia). Povinnosť plniť mala do 15 dní od

ukončenia prešetrovania, teda do 18.8.2012. Súd preto žalobcovi priznal úrok z omeškania s plnením
poistného plnenia titulom náhrady nákladov spojených s liečením vo výške stanovenej predpismi
hmotného práva (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.) počnúc dňom 19.8.2012 do zaplatenia. V
prevyšujúcej časti nárok zamietol (výrok III. a výrok IV.).

15. O trovách konania účastníkov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta druhá
O.s.p., s prihliadnutím na § 142 ods. 3 O.s.p.. Žalobca žalobu sčasti zobral späť hlavne z dôvodu,
že žalovaná zaplatila to, čoho sa domáhal (iba v nepatrnej časti zobral žalobu späť bez ohľadu na
správanie žalovanej - bolestné vo výške 1.690,95 eur a náklady spojené s liečením vo výške 28,36
eur). Žalobe, ktorou sa domáhal na žalovanej náhrady za zvýšenie sťaženia spoločenského vo výške

50 % súd vyhovel v rozsahu zvýšenia 40 %. Priznaná výška plnenia však závisela plne od úvahy
súdu. Preto súd v danej veci vychádzal zo záveru, že žalobca, ktorý žalobu zobral sčasti späť pre
správanie žalovanej, a úspech ktorého vo zvyšnej časti závisel od úvahy súdu, má právo na náhradu
nákladov, ktorú účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva. Preto súd žalobcovi priznal náhradu trov
konania vychádzajúc z hodnoty predmetu sporu v jednotlivých časových obdobiach s tým, že súd prvej

inštancie vychádzal z vyčíslenia trov konania právnym zástupcom žalobcu a vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Zároveň súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne špecifikoval náhradu hotových
výdavkov (režijný paušál) spolu s náhradou cestovného a náhradou za stratu času. O trovách štátu
súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď

žalovanej uložil povinnosť v nadväznosti na výsledok konania, povinnosť zaplatiť trovy štátu spočívajúce
vo svedočnom vyplatenom svedkovi Y. S. z rozpočtových prostriedkov súdu uznesením z 28.4.2014 vo
výške 17,74 eur.

16. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho výrokom č. I., II. a V., podala žalovaná včas odvolanie v

zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p., keď podľa názoru odvolateľky prevedené dokazovanie
priznanému 45 %-nému zvýšeniu sťaženia spoločenského uplatnenia nenasvedčuje. V priebehu
súdneho konania bolo nesporne zistené, že žalobca má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
v rozsahu 65 % (teda invalidným je „iba“ čiastočne), tiež miera funkčnej poruchy bola nesporne zistená
v rozsahu 50 % (ide „len“ o dolnú hranicu). U žalobcu nie je podľa žalovanej náročné na oblasť

mobility k prostriedkom hromadnej dopravy, nie sú narušené komunikačné, orientačné, ani duševné
schopnosti, nie je narušená schopnosť samoobsluhy v závažnej miere, nepotrebuje ani sprievodcu, no
aj napriek uvedenému sa súd priklonil k priznaniu daného nároku v rozsahu, ktorý je príznačný pre
prípady najzávažnejšieho charakteru v bežnom živote a v súdnej praxi, t. j. pre prípady, kedy je ľudský
jedinec úplne, alebo takmer vylúčený zo všetkých sfér života, čo nie je podľa žalovanej prípad tunajšieho

žalobcu. Žalovaná tak naďalej považovala za primerané (adekvátne) odškodnenie pre žalobcu vo výške
25 %.17. Vo vzťahu k uplatneniu základného bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia u
žalovaného súd bližšie neskúmal, kedy tento nárok žalobca (poškodený) žalovanej (poisťovateľovi)
preukázal (absencia skúmania doručenia listín preukazujúcich žalobný nárok), čo je dôležité pre

posúdenie dôvodnosti uplatnenia náhrady trov konania, predovšetkým náhrady trov právneho
zastúpenia. Žalovaný v priebehu konania poukazoval na to, že nárok bol žalobcom preukázaný až
dňa 15.5.2015 (deň doručenia výzvy spolu s lekárskym posudkom sťaženia spoločenského uplatnenia
datovanej žalobcom zo dňa 10.5.2012), pričom súd sa danou skutočnosťou bližšie nezaoberal a v tejto
súvislosti nesprávne postupoval pri priznaní náhrady trov konania, konkrétne trov právneho zastúpenia,

rovnako nesprávne postupoval pri priznaní úrokov z omeškania zo sumy 38.672,- eur.

18. V ďalšom žalovaná v podanom odvolaní napadla nesprávny postup súdu, pokiaľ ide o priznanie
náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby označené ako prevzatie a príprava
zastúpenia 18.10.2010, podanie žaloby z 27.8.2012, písomné podanie z 5.9.2012 a z 27.2.2014.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby odvolací súd prvoinštančný rozsudok zmenil tak, že
žalovanú zaviaže k úhrade nárokov titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 9.668,-
eur (25 %), úrokov z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 38.672,- eur od 27.8.2012 do 31.8.2012
neprizná a trovy konania prizná iba v zákonom prislúchajúcej výške; alternatívne žiadala napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

20. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť
ako vecne správny a žalovanú zaviazať k úhrade trov odvolacieho konania. Poukázal, že z ustanovenia
§ 11 ods. 5, 6 zákona č. 381/2001 Z. z., poisťovateľovi jednoznačne vyplýva, že je povinný bez
zbytočného odkladu začať prešetrenie potrebné na zistenie rozsahu svojej povinnosti plniť a do 3

mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrenie a poskytnúť
plnenie, resp. poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov odmietnutia, zníženia plnenia, po
skončení šetrenia poskytnúť plnenie do 15 dní po skončení prešetrenia. Písomným podaním zo dňa
5.12.2011 si žalobca u žalovaného uplatnil právo na náhradu škody z titulu bolestného, podaním zo
dňa 10.5.2012 nárok na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia s tým, že súčasne

v tomto podaní predložil návrh na uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,
a to aj nad výšku náhrady ustanovenú zákonom v zmysle § 6 ods. 1 cit. zákona. K dohode však
nedošlo. Prvoinštančný súd so všetkými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, účastníkov konania
oboznámil na pojednávaní dňa 12.2.2013. Podaním zo dňa 17.5.2012 žalobca si uplatnil právo na
náhradu škody z titulu strany na zárobku a z titulu liečebných nákladov. Žalovaný až listom zo dňa

29.8.2012 žalobcovi oznamuje plnenie z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, teda nie v lehote
3 mesiacov od oznámenia škody poškodením, čo je podľa žalobcu porušenie povinnosti žalovanou v
zmysle ust. § 11 ods. 5 zákona č. 381/2001 Z. z.. Námietka žalovanej, že súd bližšie neskúmal, kedy
nárokžalobcunanáhraduškodyztitulusťaženiaspoločenskéhouplatneniabolžalovanejpreukázaný,je
podľa žalobcu účelová (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 12.2.2013). Účelovosť námietky spočíva v

tom, že žalovaná (poisťovateľ) zastiera porušenie svojej povinnosti skončiť šetrenie na zistenie rozsahu
svojej povinnosti poskytnúť plnenie poškodenému do 3 mesiacov od oznámenia škody poškodeným.
Žalobným návrhom zo dňa 27.8.2012 si žalobca uplatnil právo na náhradu škody z dôvodu, že žalovaná
(poisťovateľ) neakceptovala povinnosti uložené jej v ustanovení § 11 ods. 5, 6 zákona č. 381/2001 Z.
z., t. j. že do 3 mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti, je povinná skončiť šetrenie

na zistenie rozsahu svojej povinnosti plniť a následne poskytnúť plnenie. Žalobný návrh podľa žalobcu
bol podaný opodstatnene aj na základe ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z.. Z ustanovenia
§ 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z. vyplýva, že poškodený je oprávnený uplatniť nárok na náhradu
sťaženia spoločenského uplatnenia na súde, ak do 3 mesiacov sa dohoda neuzatvorila. Keď žalobca
navrhol uzatvoriť dohodu žalovanej dňa 10.5.2012, na ktorú táto reagovala listom až zo dňa 24.9.2012.

Uvedené skutočnosti podľa žalobcu nasvedčujú tomu, že žaloba bola podaná dôvodne a nebola podaná
predčasne. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove,
z ktorých vyplýva právny názor: „Poisťovateľ sa dostáva do omeškania, ak mu poškodený nebráni
preveriť správnosť bodového ohodnotenia a poisťovateľ toto preverenie zbytočne odkladá“. Žalovaná v
predmetnej veci podľa žalobcu zavinila, že pre jej správanie žalobca vzal dňa 5.9.2012 návrh konania v

časti práva na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia späť, ktorý bol podaný dôvodne
a žalovaná tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p., je povinná uhradiť trovy konania. Z
uvedeného dôvodu námietka žalovanej v odvolaní súvisiaca s právom žalobcu na náhradu trov konania
je irelevantná.21. V súvislosti s námietkou žalovanej, že vykonané dokazovanie nenasvedčuje priznanie nároku na
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 40 % poukázal žalobca na právny názor vyslovený

Krajským súdom v Prešove v konaní č. k. 15Co/12/2012 dňa 29.5.2013, podľa ktorého „ustanovenie
§ 5 ods. 5 zákona číslo 437/2004 Z. z. umožňuje úvahu súdu, pričom súd je povinný vykonať
v rámci možnosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia potrebné dokazovanie,
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje úvahy k tomu dostatočným spôsobom vysvetliť“. Odvolanie
žalovanej bezdôvodne spochybňuje dostatočne vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie,

čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že žalovaná sa nezúčastnila ani jedného pojednávania, a tým aj
dokazovania. Podľa žalobcu, v prejednávanej predmetnej veci bola úplne pasíva a jej konanie nemá
v oporu v ustanovení § 101 O.s.p.. Žalovaná žiadne návrhy na doplnenie dokazovania nenavrhla a
namietala iba to, že žalobca je invalidným „iba“ čiastočne, je osobou zdravotne poškodenou „iba“ v
rozsahu 15 %, nemá oporu v ustanovení § 5 ods. 5 zákona číslo 437/2004 Z. z., a ani v právnom názore
KS Prešov č. k. 15Co/12/2012 zo dňa 29.5.2013 a právnom názore NS SR č. k. 5Cdo 212/2010. Z

vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyplýva: „Uznanie invalidity v zmysle § 5 ods.
5 zákona č. 437/2004 Z. z. je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, kedy môže súd
náhradu za SSU zvýšiť o 50 %“.

22. Argumenty žalovanej, ktoré sú dôvodom odvolania, nemajú podľa žalobcu opodstatnenie, sú plne

účelové, keď žalovaná neuniesla podaným odvolaním dôkazné bremeno, preto na základe uvedených
skutočností navrhol žalobca odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť
ako vecne správny.

23. Žalovaná sa k podanému vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.

24. Odvolací súd prv než prejednal vec v dôsledku podaného odvolania rozhodol o jej vrátení súdu
prvého stupňa, a to z dôvodu, že sa výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ako bol vyhlásený
pod bodom V., nezhoduje s jeho písomným vyhotovením. Dňa 26.8.2014 súd prvej inštancie vyhlásil
rozsudok súdu prvej inštancie pod bodom V. v znení, podľa ktorého žalovaná je povinná zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % trov vynaložených na účelné uplatnenie práva na
účet zástupcu JUDr. Jozefa Szőllőssyho, advokáta so sídlom Košice, Kováčska 28/1 do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. V písomnom vyhotovení rozsudku však už je uvedená aj výška týchto
trov. Takéto rozhodnutie nezodpovedá ust. § 151 ods. 7 O.s.p., podľa ktorého súd môže o náhrade
trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania

vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady
trov konania súd samostatným uznesením.

25. Uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania nie je v súlade s týmto
ustanovením. Súd prvej inštancie mal teda uviesť do písomného vyhotovenia presne ten istý výrok

ako ho vyhlásil, pokiaľ ide o náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalovaným a žalobcom a až
po právoplatnosti tohto rozhodnutia by bolo možné rozhodnúť aj o výške náhrady trov konania, a to
samostatným uznesením.

26. Po vrátení veci súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. 4C/108/2012-262 zo dňa 9.6.2016

opravil V. výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že ten správne znie:
„Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % trov vynaložených
na účelné uplatnenie práva na účet zástupcu JUDr. Milana Szöllössyho, advokáta so sídlom Košice,
Kováčska 28, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.“

27. Uvedené opravné uznesenie nebolo napadnuté v zákonnej lehote odvolaním žiadnou z procesných
strán.

28. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), prejednal
vec podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia, právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovanej bolo podané pred týmto
dátumom. V prípade žalovanej ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré jej vzniklo podľa
doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i jej právnej istoty, jetrebajejodvolanieprejednaťpodľaprávnejúpravyúčinnejvčase,kedytotobolopodané.Vpodmienkach
právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej
istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného v článku 1 ods. 1

Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz
retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na
základedôveryvplatnýaúčinnýprávnypredpis,nemôžebyťvosvojejdôvereknemusklamanýspätným
pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže
ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu,

ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už
nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

29. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10
O.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie žalovanej, preskúmal podľa § 212 ods. 1, v spojení s § 214
ods. 2 O.s.p. vec v medziach, v ktorých sa odvolateľka domáhala jej preskúmania, spolu s konaním,

ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu, ako aj na príslušnej webovej stránke súdu a zistil, že
odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

30. Predmetom odvolacieho prieskumu boli výroky I., II. a V., ktorými súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nárok titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 40 %, ako aj výrok, ktorým bola
žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania titulom omeškania s vyplatením poistného
plnenia titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo sumy 38.672,- eur od 27.8.2012 do
31.8.2012 a výrok, ktorým bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške

5.802,84 eur. Vzhľadom k tomu, že opravným uznesením bol zmenený práve tento v poradí V. výrok
rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že namiesto konkrétneho vyčíslenia trov konania bola žalovaná
zaviazaná zaplatiť žalobcovi ich náhradu vo výške 100 % trov vynaložených na účelné uplatnenie práva,
na účet právneho zástupcu žalobcu, s tým, že voči takémuto opravnému uzneseniu žalovaná nepodala
odvolanie, preto mal odvolací súd za to, že takýto opravený výrok nenamieta, a nakoľko týmto opravným

uznesením, voči ktorému žalovaná nič nenamietala, bol zmenený výrok, ktorý bol dotknutý odvolaním
žalovanou, odvolací súd sa v ďalšom konaní touto časťou odvolania žalovanej nezaoberal.

31. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal len výrok, ktorým súd priznal žalobcovi nárok titulom
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v intenciách § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. vo výške

40 %, keď žalovaná mala za to, že primerané (adekvátne) je priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobcovi vo výške 25 %.

32. V dôvodoch sú namietané odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p., t.
j., že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

nazistenierozhodujúcichskutočností,nazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. nijako neobstojí, keď súd prvej
inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v tomto

sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, t. j. môžu byť vykonané len na návrh niektorej
zo strán sporu. Pokiaľ mala žalovaná za to, že žalobcom podaný opis udalostí nie je pravdivý a
súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, mala uviesť jej verziu skutkových tvrdení a na
preukázanie týchto svojich skutkových tvrdení navrhnúť dôkazy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v
občianskomsúdnomsporovomkonanídôkaznébremenoprimárnezaťažuježalobcu,t.j.jenažalobcovi,

aby preukázal ním tvrdené skutočnosti. Dôkazným bremenom sa rozumie aj procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci nebola, alebo nemohla byť preukázaná, a kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu

prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia týchto skutočností, ani o tom, že by táto skutočnosť nebola
pravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z
existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne výsledky; ide o toho účastníka, ktorý
existenciu týchto skutočností tvrdí.34. Ak teda žalovaná tvrdila, že primerané odškodnenie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia u
žalobcu je vo výške 25 % základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, bolo

jejpovinnosťouoznačiťapredložiťsúdurelevantnédôkazynapreukázanietýchtoskutočností,keďokruh
rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenie dôkazov na preukázanie
tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporné právne pomery účastníkov
konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje aj povinnosť

označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočností; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať nárok
nazvýšeniesťaženiaspoločenskéhouplatnenia.Pokiaľsútietoskutočnostipreukázané,žalobcauniesol
tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaná nie je v procese subjektom, ktorého by sa
vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí nielen
tvrdiť, že žalobcovi nevznikol nárok na 40 % zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa §
5 ods. 5 zákona č. 437/2004, na svoje tvrdenie musí označiť dôkaz. Teória v tejto súvislosti hovorí

o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkmi konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu konania) a na tom, ako právna
norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. V tejto súvislosti odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje nielen to, že žalobca utrpel úraz vo veku XX rokov, ale aj tú
skutočnosť, že má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu, pričom miera poklesu jeho schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť predstavuje až 65 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, keď žalobca
ako robotník zamestnaný v pozícii B. L. I., už tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, nemôže
vykonávať nielen túto profesiu, ale ani žiadnu, stredne fyzicky náročnú manuálnu profesiu. Uvedenému
zodpovedá aj tá skutočnosť, že žalobca pracuje na skrátený (štvorhodinový) pracovný úväzok v
nenáročnejpozíciiŠ.-Ú.,čozodpovedázáverusúduprvejinštancie,žetakétoobmedzenieniejemožné

plne vyjadriť odškodnením len vo výške zodpovedajúcej bodovému ohodnoteniu v lekárskom posudku
a vzhľadom na ťažké zdravotné postihnutie je u žalobcu ako invalidnej osoby, primerané jeho zvýšenie
v rozsahu 40 %. U žalobcu je potrebné zohľadniť pri tomto zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia
nielen vyššie vymedzenú neschopnosť zamestnať sa v primeranej profesii, ktorá by zabezpečovala
primeraný životný štandard u žalobcu a jeho rodiny, ale aj tá skutočnosť, že je schopný vykonávať iba

ľahšie veci týkajúce sa osobnej hygieny, keď tento je schopný umyť sa a obliecť, to všetko len pravou
rukou, ale nemôže vykonávať bežné činnosti, a to šoférovať dlhšie trasy z dôvodu bolesti v ruke, kolene
a panve, nemôže robiť v záhrade, vrátane bežných úkonov, ako je kľaknúť si, vyjsť na rebrík, zohýnať
sa a úplne musel prestať so svojimi záľubami, spočívajúcimi v rekreačnom hraní hokeja a futbalu.

35. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. (od
1.7.2016 § 191 CSP), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov alebo z prednesov strán, nevyplynuli, ani inak nevyšli najavo počas konania, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

36. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O.s.p. (od 1.7.2016 s ust. §
192, § 193 a § 205 CSP).

37. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od 1.7.2016 § 365 ods. 1 písm. h)
CSP), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

38. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.39. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., účinného v čase jeho
rozhodovania. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje

rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd
jeho rozsudok ako vecne správny v napadnutom rozsahu potvrdil. Správne, podrobné, presvedčivé a
zákonom zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v jeho napadnutej časti, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje.

40. Bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa riadi zákonom stanovenými kritériami
a zvýšenie základného bodového hodnotenia na dvojnásobok, zveril zákon výlučne posudzujúcemu
lekárovi. Následne sa náhrada určuje na základe bodového ohodnotenia určeného posudzujúcim
lekárom, určenie zdravotnej náhrady už teda nie je vecou posudzujúceho lekára. Súd môže následne
zvýšiť základnú náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzajúcu z bodového hodnotenia
určeného posudzujúcim lekárom, a to až do výšky 50 % (§ 5 ods. 5 zákona číslo 437/2004 Z. z.).

Vecou úvahy a rozhodnutia súdu, je teda iba zvýšenie základnej náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, pričom jediným zákonom určujúcim kritériom je že, musí ísť o prípad hodný osobitného
zreteľa. Závery posudzujúceho lekára o tejto otázke (zvýšenie náhrady na základnú sadzbu), nie sú
pre súd záväzné, ale sú určitým východiskom, usmernením pre súd a predstavujú akési odporúčanie
z medicínskeho hľadiska. Súd teda sám nemôže určovať, ani zvyšovať bodové hodnotenie sťaženia

spoločenského uplatnenia v zmysle § 10 zákona 437/2004 Z. z., tieto sú vecou odborného posúdenia
lekára. Súd určuje (iba) výšku náhrady zodpovedajúcej stanovenému bodovému hodnoteniu v zmysle
lekárskeho posudku a túto náhradu môže následne zvýšiť až o 50 % na základe vlastnej úvahy v
medziach určených zákonom, konkrétne v § 5 ods. 5 citovaného zákona (musí ísť o prípad hodný
osobitného zreteľa, čo posudzuje súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu). V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu, vykonaného B..
W. S., ktorá, ako už uviedol vyššie, je výlučne vecou posudzujúceho lekára a ktorý všetky položky
základného bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšil na dvojnásobok v zmysle
§ 10 ods. 4 zákona č. 437/2004, najmä s poukazom na nízky vek, stratu pôvodného zamestnania
a zvýšené riziko vzniku postplenektomickej sepsy. Preto, ak mal ošetrujúci lekár za dôvodné u

všetkých položiek zvýšenie základného bodového hodnotenia na dvojnásobok, je podľa odvolacieho
súdu primeraným zvýšenie tejto základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzajúcu z
bodového hodnotenia určeného posudzujúcim lekárom o 40 % v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z. z..

41. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie venoval skutkovým
právnym otázkam významným pre posúdenie splnenia predpokladov, priznanie zvýšenej náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu náležitú pozornosť, pre účely ich posúdenia vykonal všetko
navrhované (žalovaná nenavrhovala v tomto smere vykonať žiadne dokazovanie) s tým, že zhodnotenie
výsledku vykonaného dokazovania je v súlade s § 132 O.s.p., účinného v čase jeho rozhodnutia, dospel

k správnym skutkovým záverom, na ich základe následne vyvodil aj správne závery, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 444 až § 449), zákona 381/2001 Z. z. (§ 4, §
15 ods. 1 a § 28 ods. 2) a ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. (§ 4, § 5), ktoré si správne vyložil v
súlade s konštantnou judikatúrou a ústavnou súdnou praxou. Svoje dôvody vedúce k zvýšeniu náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia do výšky 40 %, náležite odôvodnil a toto odôvodnenie rozsudku

je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., kde sa podrobne a precízne vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán.

42. Ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu

skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a z ktorého vychádza jeho
právne posúdenie. Odvolacie námietky žalovanej preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozsudku v časti priznania zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nad rámec 25 %,
ako to navrhovala žalovaná, do 40 %, ako to priznal žalobcovi súd prvej inštancie. Zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia o 40 %, aj podľa názoru odvolacieho súdu, dostatočne vystihuje

samotnú povahu individuálnych dôvodov, ktoré v prejednávanej veci treba považovať za dôvody hodné
osobitného zreteľa a so zreteľom na závažnosť a intenzitu následkov u žalobcu v jeho spoločenskom
uplatnení vo všetkých oblastiach jeho súkromného a pracovného života, toto zvýšenie treba považovať
za primerané. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je vždy vecou úvahy súdu vmedziach určených zákonom (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.) a pokiaľ táto úvahu súdu nevybočí
z týchto medzí z hľadísk, ako to bolo aj v prejednávanej veci, nemožno súdu vytýkať nesprávny postup
tak, ako to namietala v podanom odvolaní žalovaná. Odvolací súd by do tejto úvahy mohol zasiahnuť iba

v prípade, že by bola porušená zásada primeranosti, pričom v danom prípade ustálené 40 % zvýšenie
odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, aj odvolací súd považuje za primerané následkom,
ktoré poškodenie zdravia zanechalo u všetkých oblastiach spoločenského uplatnenia žalobcu.

43. Vykonaným dokazovaním, a nebolo to medzi účastníkmi ani sporné, bolo preukázané, že žalobca

si uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý bol
žalovanému preukázaný relevantným spôsobom (znaleckým posudkom B.. S.), písomným podaním zo
dňa XX.X.XXXX, keď súčasne v tomto podaní predložil návrh na uzavretie dohody o náhrade sťaženia
spoločenského uplatnenia nad výšku náhrady ustanovenej zákonom podľa § 5 ods. 5 cit. zákona. Táto
skutočnosť nebola žalovanou rozporovaná a v konaní nebol uplatnený ani dátum uplatnenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia. Na základe tejto skutočnosti (uplatnenie nároku na náhradu

sťaženia spoločenského uplatnenia) bolo povinnosťou žalovanej v zmysle ust. § 11 ods. 5 zákona č.
381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúmotorovýmvozidlom,
v znení účinnom ku dňu uplatnenia náhrady škody, začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu
jej povinností poskytnúť poistné plnenie a následne splniť aj oznamovaciu povinnosť a povinnosť
plniť. Podľa § 11 ods. 7 cit. zákona, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po

skončení prešetrenia potrebného na zistenie rozsahu povinností poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie,
alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto
rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie plnenia. Podľa ods. 8 citovaného paragrafového
znenia, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z
omeškania podľa osobitného predpisu. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že po

uplynutí nároku na náhradu škody žalobcom dňa 10.5.2012, bola žalovaná ako poisťovňa, povinná
najneskôr do 3 mesiacov plniť povinnosti v zmysle citovaného ustanovenia § 11 ods. 6, teda oznámiť
poškodenému výšku poistného plnenia, alebo poskytnúť mu poistné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré
odmietla poskytnúť plnenie, alebo pre ktoré znížila poistné plnenie, alebo poskytnúť vysvetlenie k tým
uplatneným nárokom, u ktorých nebol preukázaný rozsah jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie a

výška poistného plnenia. V prípade podľa § 11 ods. 6 písm. a), teda ak bol rozsah povinnosti plniť,
preukázaný,bolapovinnáposkytnúťnásledneplneniedo15dníposkončeníprešetrenia,tedanajneskôr
15 dní po uplynutí 3-mesačnej lehoty od uplatnenia nároku na náhradu škody.

44. Žalovaná v konaní tvrdila, ale nepreukázala splnenie povinnosti v zmysle cit. ustanovenia § 11 ods.

6, z ktorého dôvodu vznikla jej povinnosť v zmysle § 11 ods. 8 citovaného zákona, zaplatiť žalobcovi
ako poškodenému úroky z omeškania.

45. Vychádzajúc zo skutočností, že šetrenie bola žalovaná povinná ukončiť do 3 mesiacov od uplatnenia
náhrady škody, t. j. do 11.8.2012 (§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka), bola povinná následne

poskytnúť poistné plnenie do 15 dní, t. j. do 16.8.2012 (§ 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a keďže
k tomu nedošlo, dostala sa do omeškania od 27.8.2012.

46.Vzmysleust.§3nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,vzneníúčinnomk27.8.2012,t.j.kprvémudňu
omeškania, výška úrokov z omeškania je o 8 %-tuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 27.8.2012, predstavovala 0,75 % ročne, a teda
navýšená o 8 %-tuálnych bodov predstavuje výšku úroku z omeškania 8,75 % ročne.

47. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok aj vo výrokovej časti o povinnosti

žalovanej zaplatiť žalobcovi 8,75 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 38.672,- eur od 27.8.2012 do
31.8.2012.

48. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

49. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, keď žalobca
ako plne úspešný účastník odvolacieho konania mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o samotnej výške náhrady trov konania, vrátane samotnej výškytrov prvoinštančného konania (súd prvej inštancie po vrátení za účelom opravy výroku o náhrade trov
konania účastníkov opravným uznesením rozhodol len o povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi trovy
konania), rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením

vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).