Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. január 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716205140
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6716205140.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň

JUDr. Janky Benkovičovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobcu T. P., narodeného XX. XX. XXXX,
s trvalým pobytom F. K. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpeného JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom,
so sídlom Námestie SNP 70/36, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody, o
odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/100/2016-478
z 8. februára 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e v II. výroku, v časti v ktorej okresný súd uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a m e n í v
časti, v ktorej okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 97,- Eur do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a.

II. Rozsudok okresného súdu m e n í v III. výroku tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi
sumu 2.400,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.607,92 Eur od 30. 03. 2016 do
zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá zostáva rozsudok okresného súdu v III. výroku
nedotknutý.

IV. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)

napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vo výške 207,92 Eur do
15 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Ďalej uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku
5.097,- Eur titulom nemajetkovej ujmy do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok). V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol (III. výrok). Žiadnej sporovej strane náhradu trov konania nepriznal (IV. výrok).

2. Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- Eur s úrokom z omeškania 8,05 % ročne od 30. 03. 2016 do

zaplatenia a tiež zaplatenia náhrady škody v sume 2.607,92 Eur s úrokom z omeškania 8,05 % ročne
od 30. 03. 2016 do zaplatenia, a to z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia.3. Prvoinštančný súd mal vykonanými dôkazmi preukázané, že dňa 08. 06. 2005 o 21:05 hod bol
žalobca zadržaný, bola mu obmedzená osobná sloboda a vykonaná osobná prehliadka a následne mu
uznesením vyšetrovateľa zo dňa 09. 06. 2005 bolo vznesené obvinenie z trestného činu vydierania

podľa § 235 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Uznesenie o vznesení
obvinenia bolo žalobcovi doručené dňa 09. 06. 2005, žalobca proti nemu podal sťažnosť, o tejto však
prokurátornerozhodol.SpodnáslednepodanejobžalobybolžalobcaoslobodenýrozsudkomOkresného
súdu Zvolen č. k. 5T/112/2009-405 zo dňa 27. 02. 2015 v spojení uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 19. 08. 2015, ktorým bolo odvolanie prokurátora zamietnuté. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 19. 08. 2015. Prvoinštančný súd postupujúc podľa prv vysloveného právneho názoru
odvolacieho súdu potom dospel k záveru, že dĺžka trestného stíhania žalobcu nebola zapríčinená jeho
konaním,keďžeužlensamotnéprerušenietrestnéhostíhaniapreneprítomnosťsvedkapoškodenéhoQ.
V. trvalo viac ako dva roky a preto na podklade námietky žalovanej nebolo možné prihliadať na uplynutie
10-ročnej objektívnej premlčacej doby podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

4. Vo vzťahu k zodpovednosti žalovanej za žalobcom uplatnené nároky súd prvej inštancie poukázal na
§ 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a 2 a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 a sp. zn. 1Cdo/133/2018, v zmysle ktorých ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo (ako v prejednávanom prípade) k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobený nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom
zákonnosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

5. Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v sume 2.400,- Eur za trovy obhajoby v trestnom
konaní vyúčtované obhajcom JUDr. Jánom Krnáčom, podľa prvoinštančného súdu zaplatenie tejto sumy
žalobcom preukázané nebolo, na rozdiel od trov obhajoby v sume 207,92 Eur vyčíslených obhajkyňou
JUDr. Zlaticou Vaňkovou. Úhradu sumy 207,92 Eur preukázal žalobca dvoma príjmovými pokladničnými
dokladmi a preto bolo možné žalobcovi prisúdiť náhradu škody len v tomto rozsahu.

6. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi vysvetlil prvoinštančný súd v 26. a 27. odseku
odôvodnenia napadnutého rozsudku v podstate tým, že žalobca nepreukázal, že sa mu po začatí
trestného stíhania život výrazne zmenil a že zo strany okolia, priateľov, známych, či tretích osôb
musel čeliť negatívnym vyjadreniam a prejavom. Naopak, aj počas vedenia trestného stíhania žalobca

prevádzkoval reštauráciu, dosahoval zisky, našiel si životnú partnerku, s ktorou sa oženil a neskôr
mal s ňou dieťa. Napriek tomu mal súd prvej inštancie za to, že vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok
žalobcovi patrí aj nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú ustálil na sumu 500,- Eur/rok
trestného stíhania „vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal ním tvrdenú značnú mieru zásahu do
jeho súkromného a pracovného života tak, ako to uvádzal vo svojich písomných podaniach, nepreukázal

ani zásadné ovplyvnenie či zmenu svojich zvyklostí a životného štandardu do takej miery, aby bol súd
bez akýchkoľvek pochýb schopný konštatovať, že po vznesení obvinenia bola závažným spôsobom
narušená povesť a dobré meno žalobcu na verejnosti, aby súd mohol skonštatovať, že život žalobcu
sa výrazným spôsobom zmenil oproti obdobiu, keď nebolo v predmetnej veci začaté voči nemu trestné
stíhanie, aby súd mohol skonštatovať, že žalobca čelil negatívnym vyjadreniam a negatívnym priamo

zo strany okolia priateľov, známych či iných osôb vo svojom okruhu a aby súd mohol konštatovať
skutočnosť, že okolie žalobcu sa k nemu správalo so zvýšenou opatrnosťou, chladom, odstupom a
opovrhovaním.“ Keďže obvinenie bolo žalobcovi vznesené dňa 09. 06. 2005 a jeho stíhanie skončilo
rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 19. 08. 2015, za 10 rokov predstavuje náhrada nemajetkovej
ujmy sumu 5.000,- Eur a za 2 mesiace a 10 dní po zaokrúhlení sumu 97,- Eur.

7. O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“).

8. V zákonnej lehote podali proti rozsudku prvoinštančného súdu odvolanie obe sporové strany.

9. Žalobca napadol odvolaním III. a IV. výrok rozsudku požadujúc jeho zmenu tak, že žalovanej bude
uložená povinnosť zaplatiť mu 2.400,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.607,92 Eur od
30. 03. 2016 do zaplatenia a bude mu priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.10. V odvolaní uviedol, že s advokátom JUDr. Jánom Krnáčom sa dohodol na zmluvnej odmene vo výške
2.400,- Eur za zastupovanie v trestnom konaní a túto advokátovi uhradil na základe vystavenej faktúry

štyrmi bezhotovostnými prevodmi, ktoré zdokladoval bankovými potvrdeniami priloženými k podanej
žalobe. Okrem toho pre porovnanie predložil súdu špecifikáciu a kalkuláciu jednotlivých úkonov právnej
pomoci, pričom uhradená zmluvná odmena bola nižšia ako by bola tarifná odmena. Prvoinštančný súd
mu napriek tomu náhradu škody za tieto trovy právneho zastúpenia nepriznal, keď súčasne skutkové
tvrdenie o úhrade uvedenej sumy žalovaná ani nepoprela a táto okolnosť ani nebola súdom označená

za spornú v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 CSP. Náklady na právne zastúpenie by pritom nemusel
vynaložiť nebyť trestného stíhania, čím je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným uznesením o
vznesení obvinenia a nákladmi na obhajobu.

11. Žalobca tiež namietal, že prvoinštančný súd mu bez akéhokoľvek vysvetlenia nepriznal úrok z
omeškania zo žalovanej náhrady škody v sume 2.607,92 Eur, hoci ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003

Z. z. upravuje priznanie úroku z omeškania ako sankcie za neuspokojenie opodstatnených nárokov
poškodených.

12. Ohľadne výroku o trovách konania žalobca poukázal na to, že prvoinštančný súd tento výrok
zdôvodnil absolútne nedostatočne, pretože v podstate iba odkázal na citáciu § 255 ods. 2 CSP. Podľa

žalobcu bolo namieste priznať mu plnú náhradu trov konania, pretože bol plne úspešný v základe oboch
uplatnených nárokov a plne úspešný bol, resp. mal byť aj vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody, kedy
mu prvoinštančný súd nezákonne neprisúdil čiastku 2.400,- Eur a pri náhrade nemajetkovej ujmy zasa
výška plnenia závisela od úvahy súdu.

13.Napokonžalobcavodvolaníuviedol,žeprvoinštančnýsúdnepostupovalnapojednávaniachvsúlade
s ust. § 118 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (resp. podľa § 181 ods. 1 a 2 CSP) a že síce
akceptuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, avšak odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti
nedostatočne vystihuje jemu spôsobené ujmy.

14. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že prvoinštančný súd opodstatnene nepriznal
žalobcovi úrok z omeškania. Poukázala na § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. argumentujúc, že
toto ustanovenie neukladá povinnosť súdu priznať úrok z omeškania, ale takúto možnosť len pripúšťa.
Žalovaná za správny označila napadnutý rozsudok aj ohľadne trov konania, pretože žalobca nemal plný
úspech v spore.

15. Žalovaná svojim odvolaním napadla II. výrok rozsudku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhla rozsudok v tomto výroku zmeniť a žalobu zamietnuť,
resp. rozsudok zrušiť a vrátiť vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. V odvolaní označila odôvodnenie rozsudku týkajúce sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za
nedostatočné, arbitrárne a rozporné s ust. § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd neuviedol ako určil
vzorec, podľa ktorého náhradu nemajetkovej ujmy priznal a neuviedol ani kritériá obsiahnuté v ust. § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ho viedli k stanoveniu žalobcovi prisúdenej sumy. Odôvodnenie
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je až prekvapujúce a nelogické, pretože prvoinštančný súd sa

zameral skôr na negovanie dôvodov jej priznania uvádzaných žalobcom.

17. Podľa žalovanej vykonané dokazovanie preukázalo, že u žalobcu neboli splnené podmienky na
priznanienáhradynemajetkovejujmy.Vočižalobcovibolivdanomčasesúčasnevedenéajďalšietrestné
stíhania a preto nebolo možné presne oddeliť, ktoré stíhanie a v akej miere mu zasiahlo do života.

Žalobca pritom nepreukázal svoje tvrdenia, čo konštatoval aj prvoinštančný súd. Z výpovede žalobcu,
jeho matky, jeho manželky, svedka M. V. a ani z iných dôkazov totiž nevyplynulo, že by trestné stíhanie
zásadným spôsobom ovplyvnilo jeho život. Vo vzťahu k trvaniu trestného konania poukázala žalovaná
na to, že viaceré hlavné pojednávania museli byť odročené z dôvodov na strane žalobcu, resp. jeho
obhajcu a teda dĺžka trestného stíhania bola zavinená aj samotným žalobcom. Počas súdneho konania

došlo k zmene zákonného sudcu, kedy žalobca trval na novom prejednaní veci a pojednávania boli
odročované aj kvôli neprítomnosti svedkov, čo nemohla žalovaná ovplyvniť. Takisto jej nemožno pričítať
zodpovednosť za negatívnu medializáciu v regionálnej alebo celoštátnej tlači, kde navyše žalobca neboloznačený priezviskom, resp. inými osobnými údajmi. Mal sa preto domáhať ochrany voči konkrétnym
médiám.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej nesúhlasil s tým, že neboli naplnené podmienky
podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaná
neobjektívne a účelovo interpretovala jeho výpoveď i výpovede svedkov. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí
sp. zn. 30Cdo/2813/2011 rozlíšil tri kritériá univerzálneho charakteru determinujúce nemajetkovú ujmu:
1. povaha a okolnosti trestnej veci, 2. dĺžka a okolnosti trestného konania a 3. následky spôsobené

trestným konaním v osobnostnej sfére. V jeho prípade mu hrozil trest odňatia slobody dva až osem
rokov. Trestné stíhanie trvalo od roku 2005 do roku 2015 a jeho dĺžku determinovali okolnosti, ktoré
nemoholovplyvniť.Muselsapodrobiťširokejškáletrestno-procesnýchúkonov(napr.osobnáprehliadka,
domová prehliadka, zadržanie, atď.), dlhú dobu bol vystavený fyzickej nepohode, psychickej záťaži,
pocitom strachu, neistoty a obáv. Vážnosť zásahu do jeho práv bola prehĺbená medializáciou prípadu.
O jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia nebolo rozhodnuté a podstata stíhaného skutku

bola nastrojená a vyprovokovaná políciou. Zo strany štátu, resp. štátnych orgánov sa mu nedostalo ani
minimálneho zadosťučinenia, či prejavenia ľútosti. Ku dňu vznesenia obvinenia bol bezúhonnou osobou
a pokiaľ žalovaná poukázala na iné jeho trestné stíhania, v prvej veci bol spod obžaloby oslobodený už
v roku 2004 a táto nemala žiaden súvis s prejednávanou vecou a v prípade druhého trestného stíhania
bol v roku 2016 odstíhaný v Rakúsku v súvislosti so zadovážením a dispozíciou s motorovým vozidlom

pochádzajúcim z majetkovej trestnej činnosti iných osôb, čo oľutoval.

19. Na základe odvolania žalobcu a žalovanej krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal
v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil
na prejednanie odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie a na základe toho rozsudok

súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP čiastočne potvrdil a podľa ust. § 388 CSP čiastočne zmenil,
a to spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku, pričom v nadväznosti na to rozhodol v zmysle ust.
§ 396 ods. 1 CSP aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní.

20. Predmetom sporu bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,-

Eur s úrokom z omeškania 8,05 % ročne od 30. 03. 2016 do zaplatenia a nárok na náhradu škody vo
výške 2.607,92 Eur s úrokom z omeškania 8,05 % ročne od 30. 03. 2016 do zaplatenia predstavujúcej
náklady vynaložené na obhajobu v súvislosti s trestným stíhaním.

21. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe v rozsahu nemajetkovej ujmy v sume

5.097,- Eur a v rozsahu náhrady škody v sume 207,92 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Žalobca podal odvolanie čo do nepriznania náhrady škody v sume 2.400,- Eur s úrokom z omeškania
5 % ročne zo sumy 2.607,92 Eur od 30. 03. 2016 do zaplatenia (a aj ohľadne trov konania). Žalovaná
podalaodvolaniečodopriznanianemajetkovejujmyvsume5.097,-Eur.Odvolacísúdviazanýrozsahom
podaných odvolaní (§ 379 CSP) preto mohol preskúmať správnosť rozsudku iba v uvedenom rozsahu.

22. Z hľadiska skutkových zistení nebolo v konaní sporným, že žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa
zo dňa 09. 06. 2005 vznesené obvinenie z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a ods. 2 písm.
b) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené dňa
09. 06. 2005 a žalobca proti nemu podal sťažnosť, o ktorej však prokurátor nerozhodol. Spod následne

podanej obžaloby bol žalobca oslobodený rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 5T/112/2009-405 zo
dňa 27. 02. 2015 v spojení uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 08. 2015, ktorým
bolo odvolanie prokurátora zamietnuté. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 19. 08. 2015.

23.Súdprvejinštancievzhľadomnatietozisteniasprávnevychádzalzjednotlivýchustanovenízákonač.
514/2003Z.z.,ktorýupravujezodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkone
verejnej moci (§ 1 písm. a) cit. zákona). Podľa § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. sa výkonom verejnej
moci rozumie rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených

záujmoch a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb a podľa § 2 písm. b) bod 1. cit. zákona je
orgánom verejnej moci (aj) štátny orgán. Teda aj trestné konanie realizované podľa Trestného poriadku
orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. súdmi je výkonom verejnej moci.24. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím.

25. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa štát svojej zodpovednosti za škodu nemôže
zbaviť, čím sa završuje právna úprava tejto zodpovednosti ako zodpovednosti objektívneho charakteru
(bez ohľadu na zavinenie) s absolútnou povahou (bez možnosti liberácie). Objektívna zodpovednosť sa
niekedy označuje aj ako zodpovednosť za výsledok. Podľa ust. § 25 ods. 1 cit. zákona tiež platí, že ak

§ 26 neurčuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa
spravujú Občianskym zákonníkom.

26.Právnavedaisúdnapraxpotomzhodnezust.§3ods.1písm.a)zákonač.514/2003Z.z.vyvodzujú,
že na vznik zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody

ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

27. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje, že právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia

vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona platí, že ak tento zákon neustanovuje inak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. zasa platí, že právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

28. Z uvedeného vyplýva, že podmienkou zodpovednosti štátu je zmena alebo zrušenie právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená. V prípade právoplatného zastavenia trestného stíhania,

resp. oslobodenia spod obžaloby je situácia špecifická v tom, že podľa Trestného poriadku (zákon č.
301/2005 Z. z.) už nenasleduje ďalší proces, ktorého výsledkom by bolo výslovné zrušenie uznesenia,
ktorým bolo stíhanej osobe vznesené obvinenie. Pokiaľ potom zmyslu právnej úpravy má zodpovedať
z čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vyplývajúca zásada, že každá majetková ujma spôsobená
nezákonným zásahom štátu má byť odčinená, rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia

o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod
obžaloby z dôvodu. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

29. Judikatúra vzťahujúca sa ešte k predchádzajúcej právnej úprave zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zákone č. 58/1969 Zb. pritom už v minulosti dovodila, že ten,
proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších podmienok zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď
R35/1991,R70/1994).Tietozáverysúaplikovateľnéajnavsúčasnostiplatnúprávnuúpravuvzákoneč.
514/2003 Z. z., pretože táto právna úprava stojí na rovnakých základných zásadách ako predchádzajúca

a boli potvrdené vo vzťahu k aktuálne platnej právnej úprave zákona č. 514/2003 Z. z. napríklad
rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 (R 37/2014), sp. zn. 4Cdo/183/2009 alebo
sp. zn. 1Cdo/167/2016.

30. V týchto súvislostiach odvolací súd zdôrazňuje, že sa jedná o objektívnu zodpovednosť štátu za

škodu, t. j. rozhodujúcim kritériom posúdenia zákonnosti vznesenia obvinenia je neskorší výsledok
trestného stíhania, kedy zastavenie trestného stíhania, či oslobodenie spod obžaloby ukazuje, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o vznesení obvinenia, resp. nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie ale to, či sa toto podozrenie v trestnom konaní aj potvrdilo. V podmienkach materiálneho

právneho štátu musí totiž štát niesť (objektívnu) zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/15/2009), pričom podstata nároku na náhradu škody sa v týchto prípadoch neviaže na(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania ale na samotný
výsledok trestného stíhania (viď obdobne aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 25/2011).

31. Týmto výkladom nijak nedochádza k popretiu možnosti štátu viesť trestné stíhanie proti konkrétnej
osobe ani sa neobmedzuje legitímne právo štátu odhaľovať trestnú činnosť a viesť trestné stíhanie
proti osobe, ktorá je dôvodne podozrivá, že sa trestnej činnosti dopustila. Naopak, najvyššie súdne
inštancie sa vo svojich rozhodnutiach s týmto argumentom vysporiadali konštatovaním, že štát má právo
a súčasne povinnosť odhaľovať trestné činy a viesť trestné stíhanie voči osobám podozrivým z ich

spáchania, ale právny názor, podľa ktorého je štát povinný odškodniť škodu vzniknutú jednotlivcovi, proti
ktorému bolo vedené trestné stíhanie ako proti obvinenému, ak sa podozrenie voči nemu nepotvrdilo len
odzrkadľujeobjektívnycharakterzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Štát
teda za konanie svojich orgánov zodpovedá, aj keď z ich strany ku žiadnemu subjektívnemu pochybeniu
nedošlo a to s ohľadom na výsledok ich činnosti. Práve preto ide o spomínanú zodpovednosť štátu „za
výsledok“.

32. Žalovaná z týchto dôvodov neopodstatnene poukazovala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 163/2013, pretože z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, že nemôže byť za nezákonné
považované uznesenie o vznesení obvinenia v prípade následného oslobodenia obvineného spod
obžaloby z dôvodu, že mu vina nebola preukázaná. Odvolací súd preto nemal žiaden dôvod odkloniť sa

od dlhodobo zaužívanej judikačnej praxe, ktorej podstatu už vyjadril vyššie a s ktorou sa plne stotožňuje.

33. Žalobcovi bolo uznesením zo dňa 09. 06. 2005 vznesené obvinenie z trestného činu vydierania podľa
§ 235 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, spod následne podanej
obžaloby bol právoplatné oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol

stíhaný a tým bola z hľadiska ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
preukázanáexistencianezákonnéhorozhodnutia-uzneseniaovzneseníobvineniažalobcovi.Opätovne
odvolací súd opakuje, že štát tu zodpovedá za výsledok a nie za to, či príslušný orgán pri vznesení
obvinenia pochybil alebo nie.

34. Hoci žalovaná to v odvolaní nenamietala (na rozdiel od prvoinštančného konania), prvoinštančný
súd správne konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene štátu v tejto veci
podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., pretože žalobcom uplatnené nároky boli odvodzované
od nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia a žalovaná škoda (ujma) nevznikla v
dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, notárom alebo súdnym exekútorom, kedy by podľa § 4 ods.

1 písm. a) cit. zákona konalo v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR a takisto neboli splnené ani
podmienkypodľa§4ods.1písm.b)cit.zákona,kedybyvmeneštátumalokonaťMinisterstvovnútraSR,
t. j. hoci prokurátor nerozhodol postupom podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku o žalobcom podanej
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, hoci rozhodnúť mal, v konečnom dôsledku prokurátor
podal vo veci obžalobu (a teda fakticky nastal stav zamietnutia sťažnosti), čím teda „odobril“ vznesenie

obvinenia žalobcovi. V takom prípade neprichádza do úvahy, aby za štát konalo Ministerstvo vnútra SR
alebo Ministerstvo spravodlivosti SR, ale bolo potrebné konať s Generálnou prokuratúrou SR podľa § 4
ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., keď to bola práve Generálna prokuratúra SR, ktorá v konečnom
dôsledku svojim listom zo dňa 29. 03. 2016 (č. l. 34 spisu) vecne vybavila (teda nepostúpila podľa §
4 ods. 3 cit. zákona inému príslušnému orgánu) žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody zo dňa 08. 02. 2016 (č. l. 35 a nasl. spisu). Aj z tohto hľadiska by bolo podľa odvolacieho
súdu nelogickým, aby za štát v súdnom konaní ohľadne už raz prejednaného nároku (§ 15 cit. zákona)
konal následne iný orgán než ten, ktorý sa ním v rámci predbežného prerokovania nároku meritórne
zaoberal.

35. Odvolací súd pre úplnosť takisto nad rámec odvolacích dôvodov uvádza, že v zrušujúcom uznesení
zo dňa 30. 05. 2019 (ktorým zrušil prvý rozsudok okresného súdu v tejto veci) usmernil prvoinštančný
súd ako z hľadiska súladu s dobrými mravmi posudzovať žalovanou vznesenú námietku premlčania
žalovaných nárokov vo vzťahu k plynutiu 10-ročnej premlčacej doby podľa § 19 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. a v tejto otázke prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru, že dĺžku trestného

konania, ktoré trvalo viac než 10 rokov nezavinil žalobca, keďže len prerušenie trestného stíhania pre
neprítomnosť svedka poškodeného Q. V. trvalo od 16. 01. 2007 do 05. 05. 2009. Hoci teda uznesenie
o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené dňa 09. 06. 2005 a žalobu v tejto veci podal na súde
až dňa 27. 04. 2016, t. j. po uplynutí 10 rokov od doručenia uznesenia, nebolo možné podľa § 3ods. 1 Občianskeho zákonníka prihliadnuť na žalovanou vznesenú námietku premlčania z dôvodu, že
jej vznesenie je výkonom práva nesúladným s dobrými mravmi vzhľadom na skutočnosť, že to bola
žalovaná (štát), ktorá zavinila, že trestné konanie trvalo viac než 10 rokov. Nakoľko táto otázka nebola

predmetom odvolacích dôvodov žalovanej, odvolací súd v tomto smere už len poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2017 zo dňa 21. 11. 2017 a odôvodnenie svojho zrušujúceho
uznesenia zo dňa 30. 05. 2019, v ktorom túto otázku bližšie rozobral.

36. Čo sa týka spôsobu a rozsahu náhrady škody, podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že

sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (ak osobitný zákon neustanovuje inak) a ďalej z ust. § 18 ods. 1
a 3 cit. zákona vyplýva, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia.

37. Na rozdiel od prvoinštančného súdu mal odvolací súd po zopakovaní dokazovania preukázané, že

žalobca vynaložil na svoju obhajobu nielen čiastku 207,92 Eur, ktorú prisúdil žalobcovi už prvoinštančný
súd ako trovy obhajoby zaplatené advokátke JUDr. Zlatici Vaňkovej, ale aj čiastku 2.400,- Eur
fakturovanú žalobcovi faktúrou č. 2015/016 zo dňa 06. 07. 2015 (č. l. 25 spisu) advokátom JUDr. Jánom
Krnáčom, ktorý žalobcu obhajoval v trestnom konaní po menovanej advokátke. Odvolací súd dáva
za pravdu žalobcovi, že úhrada uvedenej sumy ako trov obhajoby advokátovi JUDr. Jánovi Krnáčovi

nebola zo strany žalovanej spochybnená a navyše túto skutočnosť preukazujú aj žalobcom predložené
potvrdenia o platbách zo dňa 10. 07. 2015 v sume 1.700,- Eur, dňa 23. 08. 2015 v sume 500,- Eur, dňa
25. 09. 2015 v sume 100,- Eur a dňa 27. 01. 2016 v sume 100,- Eur (doklady o platbách na č. l. 30 až
33 spisu), t. j. celkovo v sume 2.400,- Eur.

38. Z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 31. 10. 2016 (č. l. 68 spisu) vyplynulo, že suma 2.400,-
Eur bola dohodnutá ako zmluvná odmena za obhajobu v trestnom konaní za všetky úkony trestného
stíhania. Takýto spôsob dojednania odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb je v súlade s
ust. § 2 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a § 5 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov, ktoré paušálnu odmenu upravujú ako jeden zo spôsobov určenia zmluvnej odmeny advokáta

pri uzavretí zmluvy o poskytnutí právnych služieb.

39.NajvyššísúdSRvuznesenísp.zn.6Cdo/402/2015zodňa28.04.2016uviedol,žepreúčelynáhrady
škody za zodpovednosť štátu treba považovať za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie
odmeny advokátovi na obhajobu náklady v rozsahu tarifnej odmeny.

40. Žalobca cestou právneho zástupcu počas konania predložil prehľad realizovaných úkonov právnej
pomoci (č. l. 71 a nasl. spisu) v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní. Okrem dvoch úkonov
právnej pomoci, ostatné úkony považoval odvolací súd za účelne vynaložené, pričom k jednotlivým
úkonom právnej služby boli účtované aj režijné paušály, náhrada za stratu času za cesty advokáta z

miesta výkonu jeho činnosti do miesta odvolacieho konania (cesta Zvolen - Banská Bystrica a späť),
ako aj hotové výdavky na dopravu advokáta. Základná sadzba tarifnej odmeny bola pritom správne
advokátom účtovaná podľa § 12 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov ako 1/8 výpočtového základu, keďže žalobca bol stíhaný pre trestný čin podľa § 235 ods. 1 a
ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, na ktorý Trestný zákon v tomto ustanovení

určoval trest odňatia slobody s hornou hranicou 8 rokov. Odvolací súd sa stotožnil s námietkami
žalovanej len v tom, že nepovažoval za účelné doplnenie dôkazného návrhu zo dňa 14. 09. 2009 v
sume 52,16 Eur + 6,95 Eur režijný paušál, nakoľko tomuto úkonu predchádzal úkon zo dňa 03. 09. 2009
označený ako dôkazný návrh a takisto neboli účelné ani účasti na pojednávaniach dňa 02. 02. 2010
a dňa 22. 06. 2010 v sume po 27,05 Eur + 7,21 Eur, ktoré boli odročené bez prejednania veci kvôli

neúčasti samotného žalobcu. Podľa predmetného vyčíslenia boli trovy obhajoby v čiastke 2.531,71 Eur
čo po odpočítaní nepriznaných úkonov predstavuje sumu 2.404,08 Eur ako účelne vynaložené náklady
na právnu pomoc (vrátane DPH podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky) a túto sumu žalobcom požadovaná
suma 2.400,- Eur nepresahuje. Ostatné žalovanou namietané úkony boli účelne vynaložené, pričom z
vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že úkony právnej služby spočívajúce v účasti na výsluchu dňa

05. 05. 2009 a účasti na pojednávaní dňa 10. 06. 2014 boli počítané v rozpore s § 14 ods. 1 písm. c)
cit. vyhlášky (navyše, v prípade výsluchu dňa 05. 05. 2009 žalobca neuplatnil odmenu za 4 hodiny a v
prípade pojednávania dňa 10. 06. 2014 bol výpočet správny).41.Vnadväznostinauvedenémalodvolacísúdpreukázanúajposlednúpodmienkuzodpovednostištátu
za škodu - príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Žalobca totiž musel
účelne vynaložiť čiastku 2.400,- Eur ako náklady svojej obhajoby len v dôsledku toho, že bol trestne

stíhaný pre skutok, ktorý ako sa neskôr ukázalo, sa nestal. Ak by totiž nedošlo k jeho trestnému stíhaniu,
žiadna škoda spočívajúca v nákladoch na právne zastúpenie by mu nevznikla. Bola teda preukázaná
existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody na strane žalobcu a príčinná súvislosť medzi nimi
a preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.400,- Eur.

42. Žalobca si z uvedenej sumy a tiež zo sumy 207,92 Eur uplatnil aj úrok z omeškania, ktorý však
v podanom odvolaní žiadal prisúdiť vo výške 5 % ročne zo sumy 2.607,92 Eur od 30. 03. 2016 do
zaplatenia (pôvodne v žalobe žiadal úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne). Z dokazovania vyplynulo,
že žalobca listom zo dňa 08. 02. 2016 (č. l. 35 spisu) požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 2.607,92 Eur (a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 15.000,- Eur). Žiadosť žalobcu bola vybavená listom generálnej prokuratúry zo dňa 29. 03. 2016
(č. l. 34 spisu) ako nedôvodná.

43. Ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje, že ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak

príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

44. Aplikujúc cit. ustanovenie odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy
náhrady škody 2.607,92 Eur od 30. 03. 2016 do zaplatenia, nakoľko žalobca náhradu škody riadne

uplatnilvzmyslecit.ustanovenialistomzodňa08.02.2016ajehonárokneboluspokojenýakotovyplýva
z listu generálnej prokuratúry zo dňa 29. 03. 2016. Preto od nasledujúceho dňa 30. 03. 2016 sa žalovaná
dostala s úhradou uvedenej sumy do omeškania a žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania podľa
§ 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (v nadväznosti na § 25 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z.) vo výške 5 %, ktorú žalobca aj požadoval. Žalovaná si podľa odvolacieho súdu

nesprávne vykladá ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože toto ustanovenie neumožňuje úrok
z omeškania poškodenému nepriznať, iba je možné ho priznať od neskoršieho okamihu. Inak povedané,
možnosť priznania úroku nie je fakultatívna - zákonná dikcia „Ak súd rozhodnutím prizná poškodenému
aj úrok z omeškania ...“ je len vyjadrením toho, že ak poškodený žalobou uplatní úrok z omeškania
dôvodne, okamih omeškania nastáva najskôr dňom oznámenia o neuspokojení nároku, resp. ak toto

nebolo vydané, uplynutím šiestich mesiacov na predbežné prerokovanie nároku, a to za predpokladu,
že súd neurčí začiatok omeškania neskôr.

45. Pokiaľ ide o žalobcovi prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy, v tejto časti je rozhodnutie
prvoinštančného súdu v zásade správne. Odvolací súd síce dáva za pravdu žalovanej, že prvoinštančný

súd svoj rozsudok odôvodnil ohľadne tohto nároku pomerne nekonzistentne, avšak podľa odvolacieho
súdu boli preukázané také okolnosti, ktoré odôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi
v podstate v prvoinštančným súdom stanovenej výške 5.000,- Eur. Konkrétne prvoinštančný súd priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.097,- Eur počítajúc trvanie jeho trestného stíhania
presne na dni vychádzajúc z toho, že primeranou náhradou je suma 500,- Eur za každý rok trestného

stíhania a alikvotne to prepočítal ešte aj na dni a mesiace trestného stíhania. Odvolací súd si však
nemyslí, že je možné takto exaktne prepočítavať určitý parameter (dĺžku trvania trestného stíhania)
rozhodujúci pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., ale je
potrebné brať do úvahy aj iné okolnosti. Inými slovami, podľa odvolacieho súdu nie je možné povedať,
že za dva mesiace a 10 dní trestného stíhania patrí žalobcovi suma 97,- Eur ako náhrada nemajetkovej

ujmy, keď žiaden vzorec výpočtu právna úprava v tomto smere neobsahuje.46. Odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok, pokiaľ ide o prisúdenie čiastky 5.000,- Eur žalobcovi
aohľadnesumy97,-Eurrozsudokprvoinštančnéhosúduzmenilažalobuvtejtočastizamietoluvádzajúc
nasledovné:

47. Ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje, že ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

48. Ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. potom demonštratívne stanovuje kritériá, ktoré je potrebné
zohľadniť pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, konkrétne treba prihliadnuť na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

49. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že samotné konštatovanie porušenia
práv žalobcu nebolo možné považovať za dostatočné. Aj podľa odvolacieho súdu vzhľadom na okolnosti
prejednávanej veci ujmu žalobcu nemožno odčiniť inak ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Dlhotrvajúce trestné stíhanie žalobcu nebolo primerané a spravodlivé „vybaviť“ len
deklaráciou o porušení práv (či inou, nepeňažnou formou kompenzácie).

50. Pokiaľ ide o kritériá určené v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. tieto sú v zásade prebratím
judikatúrou formulovaných okolností, ktoré je potrebné zohľadňovať aj pri rozhodovaní o náhrade

nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Preto aj judikatúra vzťahujúca sa
k tejto problematike ochrany osobnosti je použiteľnou na účely rozhodovania o náhrade nemajetkovej
ujmy podľa osobitného zákona č. 514/2003 Z. z.

51. V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na (stále aktuálne) východiská formulované ohľadne

tejto problematiky Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/15/2003, podľa ktorého pri vyjadrení
miery, akou bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Toto treba zisťovať
dokazovaním a posúdiť na základe zistenia a vyhodnotenia tejto reakcie a iba vtedy, ak sa preukáže
reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere v zmysle § 13 ods.

2 OZ, môže jej byť subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súčasne Najvyšší súd
SR v inej súvislosti uviedol, že iba závažná ujma odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch a za takú je považovaná ujma, ktorú by z objektívneho hľadiska a nie z hľadiska subjektívnych
pocitov dotknutého vzhľadom na okolnosti a intenzitu zásahu, jeho dopad a dôsledky a jeho trvanie
považovala za značnú každá iná fyzická osoba v danom mieste a čase a v tej istej situácii, spoločenskom

postavení, atď. (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2011).

52. Uvedené zásady premietnuté následne aj do zákonného znenia ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. okresný súd rešpektoval, keď na základe vykonaných dôkazov prihliadal na osobu žalobcu, jeho
pracovné postavenie, vzťahy v rodine, okolnosti trestného stíhania, závažnosť stíhaného skutku, atď.

a potom tiež na následky, ktoré uznesenie o vznesení obvinenia spôsobilo v jednotlivých oblastiach
života žalobcu. Žalovaná podľa odvolacieho súdu nedoceňuje skutočnosť, aké závažné dôsledky na
existenciu jednotlivca v rodine, či v spoločnosti môže objektívne mať vznesenie obvinenia konkrétnej
osobe. Treba si tiež uvedomiť, že demonštratívne uvedené kritéria nie sú vyčerpávajúce, zákon neurčuje
ani akú dôležitosť to-ktoré kritérium má a už vôbec ich nekvantifikuje (teda aká suma nemajetkovej

ujmy je v akom prípade primeraná). Ide o úvahu súdu, ktorá musí byť preskúmateľná a z tohto hľadiska
je (len) názorom žalovanej, že prvoinštančný súd priznal žalobcovi niečo, čo by okolnostiam prípadu
nezodpovedalo.

53. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie v čase, kedy bol bezúhonnou

osobou, pretože spod predchádzajúceho obvinenia bol oslobodený v roku 2004 a ani ďalšie trestné
stíhanie skončené v roku 2016 nemá podľa odvolacieho súdu súvis s tým, že bol vyše desať rokov
neoprávnene stíhaný. Z konania pritom nevyplynulo, že by to bol žalobca, kto zavinil takúto dlhú dobu
trestného stíhania. Žalobcovi nemožno pričítať prerušenie trestného stíhania, zmeny v obsadení súduzákonným sudcom, ktorý prejednával jeho trestnú vec ani procesnú disciplinovanosť svedkov. Nie je
tu podstatným, či toto žalovaná mohla ovplyvniť, ale výsledok trestného konania. Odvolací súd sa
nestotožňuje ani s tým, že nebolo možné oddeliť, ktoré trestné stíhanie a ako zasiahlo do života žalobcu.

Žalovaná neprodukovala dôkazy ako to bolo s trestným stíhaním žalobcu, ktoré skončilo v roku 2016,
pričom je zrejmé, že v roku 2004 bol žalobca v inej veci oslobodený, prebiehalo tam len odvolacie
konanie, ktoré takisto skončilo v roku 2007 prospech žalobcu a preto obvinenie zo dňa 09. 06. 2005 bolo
žalobcovi vznesené ako bezúhonnému človeku a to sa počas trestného stíhania trvajúceho do roku 2015
nezmenilo. Pokiaľ ide o následky trestného stíhania žalobcu v jeho v osobnom, resp. pracovnom živote,

odvolací súd poukazuje na výpoveď samotného žalobcu, jeho manželky, jeho matky, svedka V. a tiež na
invazívne úkony, ktoré boli spojené s trestným stíhaním žalobcu (domová prehliadka, osobná prehliadka,
zadržanie), pochybenie prokuratúry v trestnom konaní v tom, že nerozhodla o sťažnosti žalobcu proti
uzneseniu o vznesení obvinenia i konštatovanie krajského súdu v uznesení zo dňa 19. 08. 2015, že
postup polície javil znaky vyprovokovanej trestnej činnosti. Všetky tieto okolnosti vo vzájomnom súhrne
odvolací súd kvalifikuje za tak závažné, že nie subjektívne žalobca, ale každý človek v rovnakej situácii

by toto objektívne považoval za značné zásahy do svojej osobnostnej sféry. Podľa odvolacieho súdu
teda bolo dostatočne preukázané, že vo vzťahu k žalobcovi nepostačuje určitá morálne satisfakcia, ale
je namieste poskytnutie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výška 5.000,- Eur je adekvátna
okolnostiam prípadu v nadväznosti na ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

54. Vo vzťahu k žalobcom prezentovanej medializácii prípadu odvolací súd dodáva, že štát nemôže
zodpovedať za formu, akou bola informácia o jeho trestnom stíhaní (ak bolo ináč poskytnutie informácií
súladné s ust. § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku) ďalej skúmaná a rozpracovaná médiami, ako bola
žalobca vykreslený a aký dopad to malo mať na jeho osobnosť. Tu by mohla prichádzať do úvahy
zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka) zo strany daného mediálneho subjektu.

55. Odvolací súd zmenil podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
trovách prvoinštančného konania poukazujúc na to, že žalobca mal plný úspech ohľadne žalovaného
nároku na náhradu škody, takisto bol daný aj základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a len

jeho výška závisela od úvahy súdu. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech
žalovaného, ale len dôsledok úvahy súdu. Preto odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak,
že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanej v rozsahu 100 %
a rovnako rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, v ktorom mal takisto úspech žalobca. O výške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).