Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoP/14/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6722200327
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6722200327.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobkyne: Z. B., rod. X., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom H. H. XXXX/X, XXX XX B., právne zastúpená advokátom JUDr. Michalom
Vlkolinským, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Námestie SNP 17/29, 960 01 Zvolen, proti
žalovanému: H. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. XXA, XXX XX B., o zaplatenie 4.000,- Eur, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15Pc/2/2022 - 66 zo dňa 17. 03. 2022,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15Pc/2/2022 - 66 zo dňa 17. 03. 2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj „okresný súd“)
návrh žalobkyne zamietol (výrok I. rozsudku). O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi
(žalovanému) nepriznal nárok na náhradu trov konania voči navrhovateľke (výrok II. rozsudku).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa návrhom, doručeným súdu
dňa 27. 01. 2022, domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 4.000,- Eur do troch dní

od právoplatnosti rozhodnutia súdu a súčasne žiadala priznať náhradu trov konania. Nárok zdôvodnila
titulom zameškaného výživného za obdobie od 15. 04. 2021 do 15. 01. 2022. V návrhu uviedla, že
manželstvo so žalovaným bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C 21/2016
zo dňa 15. 03. 2016, právoplatným dňa 30. 03. 2016. Po rozvode manželstva uzatvorila s bývalým
manželom Dohodu o určení rozsahu príspevku na výživu rozvedenej manželky zo dňa 05. 01. 2017
a dohodli sa, že jej bývalý manžel bude prispievať na výživu po rozvode manželstva 400,- Eur v
pravidelných mesačných splátkach vždy do 15-teho dňa v mesiaci za kalendárny mesiac, za ktorý sa

príspevokposkytuje.Odmesiacaapríl2021jejvšakmanželprestalplatiťpríspevoknavýživurozvedenej
manželky. Sama je zdravotne ťažko postihnutá, má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci
si sústavnú opateru, a preto listom zo dňa 03. 12. 2021 prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala
bývalého manžela, aby si povinnosť platiť príspevok na výživu splnil v dodatočnej 10-dňovej lehote.
Žalovaný na výzvu nereagoval a nezaplatil príspevok na výživu tak, ako bol dohodnutý. Žalobkyňa nárok
uplatnila podľa ustanovenia § 72 ods. 1 a 2 Zákona o rodine. Mala za to, že žalovaný si bezdôvodne od
apríla 2021 prestal plniť povinnosť, na ktorej sa dohodli.

3. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 72 ods. 1, 2, 3 Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine.
V ďalšom obsahu odôvodnenia okresný súd uviedol, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy
4.000,- Eur titulom dohodnutého príspevku na výživu rozvedenej manželky medzi účastníkmi konaniaza obdobie 10 mesiacov. To, že účastníci konania boli manželmi a ich manželstvo bolo rozvedené, nik z
účastníkov konania nespochybňoval. Okresný súd z pripojeného spisu zistil, že manželstvo účastníkov
konania bolo právoplatne rozvedené dňom 30. 03. 2016. Účastníci konania následne uzatvorili Dohodu

o určení rozsahu vyživovacej povinnosti, v zmysle ktorej bol žalovaný povinný prispievať na výživu
rozvedenej manželky príspevkom v sume 400,- Eur mesačne, ktorú plnil až do 30. 03. 2021. Návrh na
určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky súdom a ani návrh na schválenie Dohody o určení
príspevku na výživu rozvedenej manželky podaný nebol. Rovnako tieto skutočnosti medzi účastníkmi
konania sporné neboli. Žalovaný prestal prispievať na výživu rozvedenej manželky po uplynutí piatich

rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o rozvode manželstva, t. j. od 01. 04. 2021. V rámci
konania poukazoval na ustanovenie § 72 ods. 3 Zákona o rodine, veta prvá s tým, že takýto príspevok
na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia o rozvode. Lehota piatich rokov uplynula, a preto prestal prispievať na výživu rozvedenej
manželky. Povinnosť prispievať na výživu rozvedeného manžela v zmysle ustanovenia § 72 Zákona
o rodine na rozdiel od vyživovacej povinnosti rodičov alebo vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi

manželmi nevzniká zo zákona, ale len na základe dohody rozvedených manželov alebo rozhodnutia
súdu. Zánikom manželstva ako právnej skutočnosti dochádza k zániku osobných a majetkových práv
medzi manželmi vo všeobecnosti, to znamená, že dochádza k ukončeniu vzájomnej zodpovednosti
za uspokojovanie osobných potrieb a ich individuálne znášanie. Práve ustanovenie § 72 Zákona o
rodine predstavuje osobitný prípad, keď sa na zánik manželstva viaže vznik práva. Zákonná úprava

umožňuje presah obdobia existencie manželstva a vychádza z toho, že vzťahy založené manželstvom
si zaslúžia ochranu aj po ich zániku, avšak len v prípade odkázanosti. V prípade žalobkyne si samotný
bývalý manžel uvedomoval uvedené skutočnosti a uzatvoril so žalobkyňou dohodu, na základe ktorej sa
zaviazal prispievať na výživu rozvedenej manželky čiastkou 400,- Eur. Návrh, ktorý podala žalobkyňa,
poukazoval práve na neschopnosť akoukoľvek činnosťou zabezpečiť si príjem vzhľadom na zhoršenie

zdravotného stavu. Aj keď z dohody uzavretej medzi účastníkmi konania nevyplynulo, že povinnosť
prispievať na výživu rozvedenej manželky trvá v zmysle zákona po dobu piatich rokov, zákonná úprava
v zmysle ustanovenia § 72 ods. 3 Zákona o rodine vymedzuje najdlhšiu dobu prispievania na výživu
rozvedeného manžela, dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Následne
ustanovenie § 72 ods. 3 Zákona o rodine obsahuje úpravu o možnosti výnimočne túto dobu predĺžiť,

ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa
živiť ani po uplynutí tejto doby. V konaní však nebolo preukázané, že bolo zo strany súdu priznané
právo žalobkyne na predĺženie tejto doby na prispievanie na výživu rozvedenej manželky z dôvodu
nepriaznivého zdravotného stavu. Žalobkyňa tieto skutočnosti ani neuvádzala a potvrdila, že návrh na
tamojší súd nepodala. Predĺženie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela nad hornú

hranicupiatichrokovprichádzadoúvahylennanávrhoprávnenéhomanželaapredĺžiťmožnolenlehotu,
ktorá trvá. To znamená, že návrh na predĺženie takejto lehoty musí byť podaný v priebehu jej plynutia.
Žalobkyňa mala možnosť požiadať o predĺženie zákonom stanovenej lehoty piatich rokov počas jej
plynutia,najneskôrdo30.03.2021.Súdprvejinštancienespochybnilfakt,žeužalobkynisúdanédôvody
na predĺženie takejto lehoty na platenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, avšak takáto lehota

predĺžená nebola. Dohoda, ako taká, bola medzi účastníkmi uzavretá, avšak nie je však sama o sebe
exekučným titulom, na základe ktorej by súd mohol konštatovať po zákonom danej lehote piatich rokov
od právoplatnosti rozhodnutia súdu o rozvode manželstva, že povinnosť bývalého manžela prispievať
na výživu rozvedenej manželky aj naďalej po zákonom stanovenej lehote pretrváva. To, či žalovaný,
ako bývalý manžel, bude prispievať na výživu rozvedenej manželky - žalobkyne, je podľa názoru súdu

už len v morálnej rovine a na dobrovoľnosti plnenia tejto povinnosti s poukazom predovšetkým na jej
nepriaznivý zdravotný stav. Vzhľadom na súčasnú zákonnú úpravu, kedy žalobkyňa zmeškala lehotu
na podanie návrhu na predĺženie lehoty poskytovania príspevku na výživu rozvedenej manželky, súd
návrh ako nedôvodný zamietol. Dospel k záveru, že vyživovacia povinnosť, resp. povinnosť žalovaného
prispievať na výživu rozvedenej manželky zanikla uplynutím zákonnej päťročnej lehoty, dňom 30. 03.

2021. Poskytovanie príspevku na výživu rozvedenej manželky po uvedenej dobe už nebolo zákonnou
povinnosťou, preto súd návrh na zaplatenie zameškaného príspevku na výživu rozvedenej manželky
zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a uviedol, že žalovaný
bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, avšak v konaní mu žiadne trovy nevznikli, resp. žiadne trovy si
neuplatnil. Preto súd rozhodol, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Uviedla, že
žalobkyňa a žalovaný dňa 07. 06. 1997 uzatvorili manželstvo, ktoré bolo následne rozvedené rozsudkomOkresného súdu Zvolen zo dňa 15. 03. 2016 sp. zn. 17C/21/2016. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 30. 03. 2016. Na základe Dohody o určení rozsahu príspevku na výživu rozvedenej manželky zo dňa
05. 01. 2017 sa žalobkyňa a žalovaný dohodli, že v zmysle článku III bod 1/ bude žalovaný prispievať

na výživu žalobkyne po rozvode manželstva, a to v rozsahu 400,- Eur v pravidelných mesačných
splátkach, vždy do 15. dňa v mesiaci za kalendárny mesiac, za ktorý sa príspevok poskytuje. Doba, do
ktorej bude žalovaný ako povinný príspevok na výživu žalobkyni ako rozvedenej manželke poskytovať
upravená nebola. Z dôvodu, že od mesiaca apríl 2021 sa žalovaný dostal do omeškania s platením
príspevku na výživu žalobkyne ako rozvedenej manželky, ktorá má dlhodobo nepriaznivý zdravotný

stav a ako imobilná si vyžaduje sústavnú opateru, listom zo dňa 3.decembra 2021 právny zástupca
žalobkyne vyzval žalovaného, aby si povinnosť platiť príspevok na výživu splnil v dodatočnej 10-dňovej
lehote. Výzva bola žalovanému doručená dňa 9. decembra 2021, žalovaný na výzvu neodpovedal, ani si
povinnosť platiť príspevok na výživu žalobkyne nesplnil a naďalej neplní. Žalobkyňa uviedla, že v zmysle
predloženejDohodyourčenírozsahupríspevkunavýživurozvedenejmanželkysažalobkyňaažalovaný
dohodli na príspevku na výživu rozvedeného manžela. Žalovaný bezdôvodne prestal plniť príspevok,

na ktorom sa dohodol so žalobkyňou, a to od apríla 2021. Prestal prispievať na výživu rozvedenej
manželky po uplynutí piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o rozvode manželstva, t. j.
od 01. 04. 2021. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že povinnosť prispievať na výživu rozvedeného
manžela v zmysle ustanovenia § 72 Zákona o rodine vzniká na základe dohody rozvedených manželov
alebo rozhodnutia súdu. V danom prípade súd o výške príspevku na výživu rozvedenej manželky

nerozhodoval z dôvodu, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená dohoda. Z formulácie § 72
ods. 3 prvá veta „príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich
rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“ vyplýva časové obmedzenie pre rozhodovanie
súdu o príspevku na výživu na rozvedeného manžela, nie obmedzenie pre dohodu ako dvojstranný
právny úkon rozvedených manželov dohodnúť sa na výške vyživovacej povinnosti a dobe jej trvania

buď na dobu určitú, napríklad do 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode, alebo na
dobu neurčitú, ako tomu je v tomto prípade. Uvedený výklad by podľa žalobkyne zodpovedal aj vôli
strán v čase, keď sa predmetná dohoda uzatvárala, keď žalobkyňa o tom, že táto dohoda by mala byť
obmedzená lehotou piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode vyrozumená nebola a
takéto zmluvné dojednanie v predmetnej dohode ani nie je obsiahnuté a žalovaný ako povinný manžel

si takéto obmedzenie plnenia nevymienil. Z obsahu predmetnej dohody čl. IV bod 2/ a 3/ však vyplýva
dohoda zmluvných strán o práve odstúpiť od tejto dohody za tam uvedených podmienok. V súkromnom
práve platia základné zásady, a to zásada individuálnej autonómie vôle a zásada zmluvnej slobody,
prejavujúca sa okrem iného aj tým, že účastníci súkromnoprávnych vzťahov môžu uzavrieť aj takú
zmluvu, ktorá nie je osobitne zákonom upravená, za predpokladu, že táto neodporuje obsahu alebo

účelu Občianskeho zákonníka. Podľa § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) účastníci
občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno
odchýliť. Z uvedeného je zrejmé, že jednou zo základných zásad súkromného práva je zásada zmluvnej
voľnosti. Z tejto zásady vyplýva i podmienka materiálneho právneho štátu, spočívajúca v rešpektovaní

autonómneho prejavu vôle účastníkov súkromnoprávnych vzťahov orgánmi verejnej moci. V danom
prípade je tak podľa žalobkyne daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, spočívajúci
v nesprávnom právnom posúdení veci. Ako vyplýva napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2M
Cdo 4/2009, nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu
hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo

zisteného skutkového stavu. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.000,- Eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia a aby priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Odvolanie žalobkyne bolo doručené žalovanému dňa 11. 05. 2022 s možnosťou k uvedenému sa v

lehote 10 dní vyjadriť.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

7. V dôsledku podaného odvolania žalobkyne krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015

Z. z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd vykonal vecný prieskum odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie

a konania súdu prvej inštancie, ktoré tomuto rozsudku predchádzalo, a to v medziach dôvodov a
rozsahu odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP. Čo sa týka odvolania žalobkyne voči rozsudku
súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379
CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie
a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,

so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ust. § 382 CSP je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ust.
§ 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie súd náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako odvolateľka v odvolaní
neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani nežiadala doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ust. §
384 ods. 1 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jej viny prezentované v
prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o odvolaní žalobkyne vychádzal zo súdom
prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať
dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384

ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust. § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovanej 1/ a odvolacie
dôvody uvedené v jej odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k
záveru, že podané odvolanie dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie v odvolaní napadnutých výrokoch považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci
odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali

procesných podmienok.

11. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného odvolací súd s

prihliadnutím na zásadné odvolacie námietky žalobkyne v jej podanom odvolaní uvádza nasledovné.

12. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 4.000,- Eur titulom
zameškaných, nezaplatených mesačných príspevkov na výživu rozvedeného manžela celkovo vo výške
400,- Eur mesačne na základe dohody účastníkov konania, ako bývalých manželov, uzavretej medzi

účastníkmi konania dňa 05. 01. 2017.

13. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním vo veci zistil, že účastníci konania, žalobkyňa a
žalovaný, sú bývalí manželia, ktorých manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 17C/21/2016 zo dňa 15. 03. 2016, právoplatným dňa 30. 03. 2016.

14. Z obsahu spisového materiálu je ďalej zistiteľná i „Dohoda o určení rozsahu príspevku na výživu
rozvedenej manželky“ (ďalej aj len „Dohoda“) uzavretá medzi účastníkmi dohoda, ako rozvedenými
manželmi, dňa 05. 01. 2017, v zmysle ktorej podľa čl. III. ods. 1 sa účastníci dohody, ako bývalí manželia,
dohodli, že rozvedený manžel - žalovaný - je povinný uhrádzať rozvedenej manželke - žalobkyni

príspevoknavýživurozvedenejmanželkyvovýške400,-Eurmesačne,vždydo15-tehodňavmesiaciza
kalendárny mesiac, za ktorý sa príspevok poskytuje. Z článku IV. uvedenej dohody vyplýva, že účastníci
tejto dohody prehlásili, že v deň uzatvorenia tejto dohody uzatvorili súčasne medzi sebou i písomnú
dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, na základe ktorej vyporiadali medzi sebou
spoločné bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré zaniklo na základe rozsudku špecifikovanom

v článku I. tejto dohody. Dohodou o vyporiadaní BSM sa účastníci dohody medzi sebou dohodli na
vysporiadaní spoločného majetku, majetkových práv a iných majetkových hodnôt ako aj spoločných
záväzkov zo zaniknutého BSM. Podľa odseku 2 článku IV. predmetnej dohody sa účastníci dohodli, že
každýzúčastníkovtejtodohodyourčenírozsahupríspevkunavýživurozvedenejmanželkyjeoprávnenýod dohody odstúpiť, a to v tom prípade, ak by ktorýkoľvek z nich ako účastník dohody o vyporiadaní BSM
špecifikovanejvodseku1tohtočlánkunenadobudoldosvojhovlastníctvaakýkoľvekmajetok,majetkové
právo alebo inú majetkovú hodnotu, a to spôsobom a v rozsahu, ako sa účastníci medzi sebou dohodli

v dohode o vyporiadaní BSM špecifikovanej v odseku 1 tohto článku.

15. Zároveň z článku V. odsek 3 vyplýva, že práva a povinnosti účastníkov tejto dohody, ktoré nie sú
touto dohodou upravené, sa riadia ustanoveniami Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení a ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

16.Uvedenádohodajedatovanádňa05.01.2017,pričomzobsahuDohodyo určenírozsahupríspevku
na výživu rozvedenej manželky nevyplýva, že by ju účastníci zmluvného vzťahu uzatvárali na určitý čas.

17. V súdenej veci tak možno ustáliť, že manželstvo účastníkov konania, ako manželov, bolo rozvedené
rozsudkom okresného súdu právoplatným dňom 30. 03. 2016. Dohoda o určení rozsahu príspevku

na výživu rozvedenej manželky bola medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 05. 01. 2017. Žalovaný
na základe uvedenej dohody príspevok na výživu rozvedenej manželky plnil až do 30. 03. 2021,
opak v konaní nebol účastníkmi konania tvrdený. Suma uplatňovaná žalobkyňou na základe podanej
žaloby predstavuje zameškané mesačné platby titulom príspevku na výživu rozvedeného manžela
dohodnutého medzi účastníkmi konania vo výške 400,- Eur mesačne a to odo dňa 01. 04. 2021 za

obdobiedo30.11.2021,kedyžalovanýdobrovoľnepríspevoknavýživurozvedenéhomanželažalobkyni
neplnil.

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne citáciou poukázal na ust. § 72 ods. 1, 2,
3, upravujúcich príspevok na výživu rozvedeného manžela a k uvedenému zákonnému ustanoveniu

uviedol v ostatnej obsahovej časti odôvodnenia rozsudku i detailný výklad a následne uviedol i právne
posúdenie a aplikáciu citovanej právnej normy na zistený skutkový stav.

19. Odvolací súd nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie uvádza, že účelom a zmyslom právnej
úpravy inštitútu príspevku na výživu rozvedeného manžela je ustanoviť povinnosť bývalého manžela

prispievať rozvedenému manželovi, ktorý nie je schopný sám sa živiť, na primeranú výživu, a to vo výške
podľa jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Po zániku manželstva dochádza k zániku
vzájomnej vyživovacej povinnosti manželmi. V odôvodnených prípadoch má však aj rozvedený manžel
nárok na tzv. primeranú výživu (najmä náklady na stravovanie, ale aj náklady na uspokojovanie ďalších
nevyhnutných potrieb spojených s vekom, zdravotným stavom, spôsobom života). Ustanovenie § 72

ods. 1 Zákona o rodine je formulované tak, že dáva bývalému manželovi právo žiadať poskytovanie
príspevku od rozvedeného manžela. V prípade, ak bývalý manžel príspevok neposkytuje dobrovoľne po
tom, čo ho rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, o poskytovanie príspevku žiada alebo ho
neposkytuje vo výške zodpovedajúcej zákonným kritériám, určí jeho rozsahu na návrh niektorého z nich
súd.Konanieopríspevkunavýživurozvedenéhomanželanemožnozačaťzúradnejmoci,jehozačatieje

podmienenépodanímnávrhunajehourčenierozvedenýmmanželom.Príspevoknavýživurozvedeného
manžela možno priznať iba odo dňa začatia súdneho konania (§ 77 ods. 1 druhej vety Zákona o rodine).
Pokiaľ ust. § 72 ods. 2 Zákona o rodine uvádza, že rozsah príspevku na výživu rozvedeného manžela
určuje súd v prípade, ak sa bývalí manželia na poskytovaní príspevku nedohodli, otázka, či k takejto
dohode došlo alebo nie, sa posudzuje ku dňu podania návrhu na začatie konania.

20. Zánik manželstva, ako právna skutočnosť, zásadne spôsobuje zánik osobných a majetkových práv
medzi manželmi (vo všeobecnosti znamená ukončenie vzájomnej zodpovednosti za uspokojovanie
osobných potrieb a jej individuálne znášanie). V niektorých prípadoch ich existencia pretrváva,
bezpodielové spoluvlastníctvo sa však ďalej netvorí. Ustanovenie § 72 Zákona o rodine predstavuje

špeciálny prípad, keď sa na zánik manželstva viaže vznik práva, tak ako už vo svojom rozhodnutí uviedol
súd prvej inštancie.

21. V rámci hierarchie vyživovacích povinností v zmysle výslovnej zákonnej úpravy príspevok na výživu
rozvedeného manžela predchádza plneniu vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom a vzájomná

vyživovacia povinnosť manželov spôsobuje zánik nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela.
Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od výživného medzi manželmi,
keďže v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň a vyžaduje sa
kvalifikovaná miera odkázanosti. Označením „príspevok na výživu“ zákonodarca zdôraznil rozdiel vovzťahu k výživnému medzi manželmi, spočívajúce jednak v podmienkach ich vzniku ako aj v ich rozsahu,
ide o úhradu všetkých odôvodnených potrieb v bežnom chápaní pojmu výživné, a to v primeranom
rozsahu.

22. Podľa ust. § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku
na výživu na návrh niektorého z nich súd. Zákonnou podmienkou na rozhodovanie súdu je teda
skutočnosť, že bývalí manželia sa nedohodli. Nie je stanovená forma dohody, t. j. zmluva môže mať
písomnú formu, môže ísť i o ústnu dohodu, prípade konkludentný súhlas. Pokiaľ sa dohodnú na platení,

avšak sporná zostane výška príspevku na výživu rozvedeného manžela, nemožno hovoriť o dohode a
bývalý manžel sa môže obrátiť s návrhom na súd. Zákon o rodine však zaviedol časové ohraničenie
poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela s hornou hranicou 5 rokov, pričom uvedené
predstavuje predpokladanú maximálnu dobu, v ktorej má rozvedený manžel podľa úvahy zákonodarcu
získať potrebné návyky (zamestnanie, podnikateľská činnosť), zabezpečiť starostlivosť o deti a aspoň
do určitej miery odstrániť rozdiely vyvolané spravidla manželstvom, ktoré vplývali na jeho ekonomickú

nesamostatnosť.

23. Ohraničenie uvedenej doby trvania vyživovacej povinnosti po zániku manželstva nie je absolútne
a vo výnimočných prípadoch (zdravotné dôvody, osoby vo vyššom veku) je možné vyživovaciu
povinnosť predĺžiť. Zákon o rodine v účinnom znení stanovuje, že za začiatok plynutia uvedenej

lehoty sa považuje deň právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Viazanie začiatku plynutia lehoty na
právoplatnosť rozsudku o rozvode je v súlade s účelom príspevku na výživu rozvedeného manžela,
ktorý má reagovať na následky vyvolané manželstvom, ktoré sa prejavia v určitom čase po jeho zániku.
Presúvať ekonomickú zodpovednosť na bývalého manžela v neprimeranom dlhom časovom horizonte
je neprimeraným zaťažovaním a nemá oporu ani v princípoch rodinného práva, neskôr vzniknutá

neschopnosť samostatne sa živiť nemusí byť v kauzálnej súvislosti s osobným stavom vyvolaným
manželstvom. V období nasledujúcom po dobe 5 rokov od rozvodu, resp. zániku manželstva, ide už o
osoby bez vzájomného právneho vzťahu s vlastnými ekonomickými, profesijnými, rodinnými záujmami,
a preto nie je odôvodnené viazať ich zodpovednosťou za ekonomické postavenie bývalého manžela
s časovým odstupom od rozvodu manželstva. Žiaducim stavom je ekonomická nezávislosť bývalých

manželov, k čomu smeruje predovšetkým vyporiadanie ich bezpodielového spoluvlastníctva.

24. Predĺženie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela nad hornú hranicu 5 rokov
prichádza do úvahy len na návrh oprávneného manžela. Predĺžiť možno len lehotu, ktorá trvá, a
preto návrh musí byť podaný v priebehu jej plynutia. V odseku 3 § 72 Zákon o rodine rozoznáva dva

prípady, kedy súd môže výnimočne dobu 5 rokov predĺžiť, a to: ak povinným je manžel rodiča, ktorému
bolo zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo ak
oprávneným je manžel s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, vyžadujúcim sústavnú opateru.
Ďalšiu dobu, na ktorú možno poskytovanie tohto príspevku predĺžiť, zákonodarca neustanovil, preto to
môže byť doba trvania okolností, ktoré súd zhodnotil ako výnimočné.

25. V súdenej veci sa manželia na príspevku na výživu rozvedeného manžela, resp. manželky, dohodli,
keď uzavreli písomnú Dohodou o rozsahu príspevku na výživu rozvedenej manželky. Uvedenú dohodu
žalovaný bývalý manžel dobrovoľne plnil po dobu 5 rokov a následne na výživu rozvedenej manželky
po uvedenom období prestal prispievať. V období po 01. 04. 2021 tak už nemožno hovoriť o dohode

medzi manželmi, keďže bývalý manžel už nemá vôľu prispievať na výživu rozvedenej manželky a v
takom prípade by o príspevku na výživu rozvedeného manžela mohol rozhodnúť výlučne súd. Ako
súd prvej inštancie správne uviedol, takýto návrh je však možné podať len po dobu piatich rokov od
zániku manželstva a rovnako predĺžiť možno len lehotu, ktorá trvá. Zo samotnej dohody o rozsahu
príspevku medzi manželmi vyplýva, že v neupravených otázkach sa vzťahy medzi manželmi spravujú

ustanoveniami Zákona o rodine.

26. Zo Zákon o rodine z ust. § 72 ods. 2, 3 vyplýva, že najdlhšie možno priznať príspevok na
výživu rozvedeného manžela po dobu päť rokov, čím zákonodarca vymedzil maximálnu dĺžku obdobia
čiastočnejekonomickejprepojenostibývalýchmanželovnadobupiatichrokov,výnimočneidlhšie,očom

by však musel rozhodnúť súd. Ako súd prvej inštancie uviedol, Dohoda o rozsahu príspevku na výživu
rozvedeného manžela nemôže byť bez ďalšieho exekučným titulom, na základe ktorého by konajúci
súd mohol uložiť povinnosť na konkrétne žalované plnenie, nakoľko nemožno odhliadnuť od charakterupredmetu dohody, t. j. že sa jedná o plnenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, ktorá povinnosť,
v prípade neexistencie ďalšieho súdneho rozhodnutia, trvá po dobu piatich rokov od zániku manželstva

27. Záverom sa žiada uviesť, že pokiaľ mala žalobkyňa za to, že na základe uvedenej dohody bude
žalovaný rozvedený manžel prispievať na jej výživu do konca života, je potrebné uviesť, že majetkovému
vysporiadaniu medzi manželmi a definitívnemu usporiadaniu vzťahov medzi manželmi slúži inštitút
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V súdenej veci z obsahu spisu vyplýva, že
bezpodielového spoluvlastníctvo manželov si účastníci konania vyporiadali rovnako dohodou.

28. Vzhľadom na skutočnosť, že v súdenej veci žalobkyňa nepreukázala, že by bolo rozhodnuté súdom
o povinnosti žalovaného prispievať na výživu rozvedenej manželky po dobu dlhšie ako 5 rokov od zániku
manželstva, nebolo preukázané, že by takýto návrh bol podaný, správne súd prvej inštancie nemal
daný právny základ, na základe ktorého by mohol rozhodnúť o uložení povinnosti žalovanému plniť
žalobkyňou uplatňovanú sumu. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v jeho meritórnom výroku I, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, potvrdil ako vecne správny.

29. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok II. rozsudku o trovách konania, ktorým súd vyslovil,
že odporca nemá nárok na náhradu trov konania voči navrhovateľke.
Keďžezospisuiodvolacísúdzistil,ževoveciinakprocesneúspešnýžalovanýnáhradutrovkonaniavoči

žalobkyni nepožadoval, správny bol výrok súdu prvej inštancie o nepriznaní nároku na trov konania inak
úspešnému žalovanému. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd potvrdil ako vecne správny rozsudok
súdu prvej inštancie i v jeho výroku II.

30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 a § 255 ods.

1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom žalobkyňou táto nebola úspešná ani sčasti, keďže nedošlo k
zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto celkový procesný úspech v odvolacom konaní prináleží
žalovanému. Žalovaný sa však k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, a preto mu v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že inak
procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

31. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).