Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. jún 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/92/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118206759
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3118206759.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a členov senátu

Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobkyne A. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H., K. XXXX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so
sídlom v Trenčíne, Piaristická 6667, proti žalovaným 1/ mal. E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX,
zastúpenémuÚradompráce,sociálnychvecíarodinyTrenčín,2/Z.E.,nar.XX.XX.XXXX,bytomE.XXX,
a 3/ A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, žalovaní 2/ a 3/ zastúpení JUDr. Gabrielou Kľačanovou,
advokátkou so sídlom v Martine, Andreja Kmeťa 28, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne a žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 12C/34/2018 - 147 zo

dňa 26. mája 2021 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 12C/34/2018 - 188 zo dňa 06. septembra
2021 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. v časti priznaného plnenia
žalobkyni voči žalovanému 1/ p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšnej napadnutej časti výroku I. o splatnosti priznaného plnenia rozsudok súdu prvej inštancie
mení tak, že žalovaný 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 820,80 eur s úrokom z omeškania

vo výške 5% ročne zo sumy 820,80 eur od 10.03.2018 do zaplatenia, a to do troch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania m e n í tak, že
žalobkyňa m á proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%
a žalovaným 2/ a 3/ sa nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobkyni nepriznáva.

IV. Žalovaný 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

V. Žalovaní 2/ a 3/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu škody za bolestné vo výške 820,80 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od
10.03.2018 do zaplatenia, a to všetko do jedného roka po právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II.
rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že

žalobkyňa sa podanou žalobou od žalovaných 1/ až 3/ domáhala solidárneho zaplatenia náhrady škody
za bolestné vo výške 820,80 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 10.03.2018 do zaplatenia a
náhrady trov konania. Z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav: Z uznesenia
Okresného riaditeľstva policajného zboru v Trenčíne, Okresný dopravný inšpektorát v Trenčíne ČVS:ORP-216/DI-TN-2017 Bč zo dňa 03.12.2017 vyplýva, že dňa 13.10.2017 o 15:50 hod. došlo k stretu
maloletého cyklistu E. E. - žalovaného 1/ a cyklistky A. S. - žalobkyne, kedy k dopravnej nehode
došlo tak, že maloletý cyklista E. E. jazdil na bicykli zn. KTM Country Sport, pričom jazdil z chodníka

vpravo po ul. Mierové námestie, cesta II/507 v Nemšovej, a to v smere jazdy na Trenčín, kedy v
mieste dopravnej nehody, v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov jazdil s bicyklom naprieč cestou
II/507 v smere jazdy k ul. Školská, pričom si nevšimol v tom čase po ceste II/507 jazdiacu cyklistku
A. S., ktorá v tom čase viedla svoj bicykel zn. KENZEL City Bike v smere jazdy od Ilavy na Trenčín,
v jazdnom pruhu cyklistky S. došlo ku zrážke prednej časti jej bicykla so zadnou ľavou časťou bicykla

maloletého cyklistu E., v dôsledku čoho cyklistka S. spadla na vozovku a pri nehode podľa záverečnej
lekárskejsprávyvystavenejMUDr.JozefomŠkuntom,doručenej01.12.2017,utrpelazlomeninuhorného
a dolného ramienka lonovej kosti vpravo a odreninu lakťa vpravo, z miesta dopravnej nehody bola
prevezená do Fakultnej nemocnice v Trenčíne, kde po vyšetrení bola v období od 13.10.2017 do
17.10.2017 hospitalizovaná na Klinike úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice Trenčín, následne bola
prepustená domov do domácej liečby, doba liečby zranení trvala od 13.10.2017 do 16.11.2017, počas

ktorej bola obmedzená na bežnom spôsobe života vo vykonávaní bežných životných činností a úkonov,
bola čiastočne odkázaná na pomoc inej osoby pri obliekaní, hygiene, príprave a zaobstaraní si stravy,
mohla sa sama najesť, po prepustení z nemocnice bola samostatne mobilná s pomocou nemeckých
bariel na odľahčovanie poranenej strany, celková doba obmedzenia na bežnom spôsobe života trvala
35 dní, dychovou skúškou použitie alkoholických nápojov zistené nebolo. Zároveň bola táto trestná vec

prečinu Ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona v zmysle § 197 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku s
poukazomna§9ods.1písm.c)Tr.poriadkuodložená,nakoľkotrestnéstínaniejeneprípustnézdôvodu,
že ide o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná. V Zázname dopravnej nehody zo
dňa 13.10.2017, vyplnenom ORP, DI Trenčín o 22:11 hod. sa okrem opísania udalostí uvádza aj to, že
žalobkyňa bola po vyšetrení a ošetrení hospitalizovaná na odd. úrazovej chirurgie, dopravnú nehodu

oznámil MUDr. Bačinský z FN v Trenčíne, oznámenie prijaté v čase o 19:05 hod., maloletý žalovaný 1/
porušil§4ods.1,§137ods.1,§3ods.2písm.a)zák.č.8/2009Z.z.PodľaprepúšťacejsprávyFakultnej
nemocnice Trenčín zo dňa 17.10.2017 bola žalobkyňa hospitalizovaná dňa 13.10.2017 o 18:02 hod.,
prišla v doprovode s dcérou, v bezvedomí nebola, po RTG vyšetrení príjem na oddelenie a oznámené
polícii. V čase príjmu mala 78 rokov, počas hospitalizácie bez výraznejších komplikácii. Hospitalizácia

ukončená dňa 17.10.2017 o 09:42 hod. Podľa Lekárskeho posudku zo dňa 15.01.2018, predloženého
žalobkyňou, bolo ohodnotené jej bolestné z predmetnej zrážky bicyklov zo dňa 13.10.2017 vo výške
45 bodov bez zvýšenia podľa pol. č. 111 c - jednostranná zlomenina horného a dolného rámu lonovej
kosti vpravo, bez posunutia, so začiatkom liečenia dňa 13.10.2017 a ukončením dňa 30.11.2017 bez
hodnoteniasťaženiaspoločenskéhouplatnenia.Podľalekárskychsprávžalobkynevčasezrážkyužívala

lieky na vysoký tlak, štítnu žľazu a na trávenie bez uvedenia nejakých komplikácii alebo problémov.
V deň zrážky pred nehodou bola žalobkyňa ošetrená na chirurgickom oddelení, kde jej bola znesená
dole časť nechta, pretože si zastrihla do nechta palca. Táto lekárska správa bola doplnená vyjadrením
lekára zo dňa 06.05.2020, v ktorom sa uvádza, že žalobkyňa si zastrihla do okolia palca pravej ruky
a počas zákroku pri jej ošetrení bolo aplikované také množstvo anestetika, ktoré nijakým spôsobom

neovplyvnilo jej motorické, senzorické a psychické funkcie. Aplikáciu iných liečiv, anestetík ev. sedatív pri
jej ošetrení vylúčil a následné prekrytie rany obväzovým materiálom bolo v takom rozsahu, že zásadným
spôsobom neovplyvnilo úchopovú funkciu a motoriku ošetrenej končatiny. Bezprostredne pred nehodou
jazdil žalovaný 1/ na bicykli po chodníku spolu so svojimi kamarátmi F. Z., A. K. a R. D., ktorí boli v
konaní vypočutí ako svedkovia. Ako svedok bol vypočutí aj Ing. R. Z., otec F. Z., ktorý bol na mieste

nehody bezprostredne po nej. Ďalej bolo zistené, že na LV č. XXX pre k. ú. Kľúčové, obec Nemšová,
je žalobkyňa vedená ako spoluvlastníčka polovice rodinného domu súpisné číslo XXXX na pozemku C
KN parc. č. 238/1 s výmerou 542 m2 a podľa vyjadrenia jej právneho zástupcu poberala len dôchodok
v celkovej výške asi 500,- eur mesačne, bola bez úspor a ďalšieho príjmu. Žalovaný 1/ bol študentom
1. ročníka strednej odbornej školy, nemá žiadny príjem ani majetok. Žalovaná 2/, matka žalovaného 1/,

dosahovala hrubý príjem okolo 950,- eur mesačne, žalovaný 3/, otec žalovaného 1/ poberal invalidný
dôchodok vo výške 279,- eur mesačne a bol vedený ako zamestnanec v AMK klíma a chladenie s.r.o.
Bzince pod Javorinou s neuvedeným hrubým príjmom a úhrnom poistného vo výške 4,70 eur mesačne
v r. 2020 a v r. 2021 vo výške 27,26 eur mesačne. V písomnom hodnotení na žiaka - maloletého
žalovaného 1/ zo dňa 07.01.2021 Katolícka spojená škola v Nemšovej uviedla, že žalovaný 1/ bol v

školskom roku 2016/2017 a 2017/2018 žiakom ich základnej školy, dosahoval študijné výsledky v pásme
lepšieho priemeru, v triede bol obľúbený najmä pre svoju veselú a nekonfliktnú povahu, reprezentoval
školu v športových súťažiach, zapájal sa do mimoškolských aktivít organizovaných školou. Pozitívne
hodnotili aj komunikáciu a spoluprácu s rodičmi. Počas štúdia bolo správanie žiaka v súlade so školskýmporiadkom, z jeho strany nedochádzalo k disciplinárnym previneniam a nikdy nebol dôvod na udelenie
výchovného opatrenia. Právne vec súd posúdil podľa § 3 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1, § 422 ods. 1,
2, § 444, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), e) a

f), § 9 ods. 3, § 25 ods. 1 písm. c), § 52 ods. 5, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4, § 55 ods. 1, 2, 4, 5, 8 a 9,
§ 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
platného v čase zrážky dňa 13.10.2017 (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) a § 232 ods. 3 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že z vyjadrenia maloletého žalovaného 1/ i svedkov
bez pochybností vyplynuli tie isté skutočnosti, ktoré boli už uvedené v uznesení Okresného riaditeľstva

policajného zboru v Trenčíne, Okresný dopravný inšpektorát v Trenčíne ČVS: ORP-216/DI-TN-2017 Bč
zo dňa 03.12.2017, a to, že dňa 13.10.2017 o 15:50 hod. došlo k stretu maloletého cyklistu - žalovaného
1/ a cyklistky - žalobkyne. Okrem skutočností uvedených v tomto uznesení v súdnom spore samotný
žalovaný 1/ potvrdil, že nič nevidel, ani žalobkyňu, potom prešiel iba on. Kamaráti ostali na chodníku,
lebo on išiel prvý. Svedok A. K. uviedol, že on videl pani na bicykli, išla po krajnici cesty, prešla okolo
neho. On bol v rade posledný a žalovaný 1/ bol v rade asi prvý. Chceli prejsť na druhú stranu. Nevedel,

či sa žalovaný 1/ pozrel doľava i doprava. Žalovaný 1/ išiel cez priechod a žalobkyňa nestihla zabrzdiť a
narazila do neho. Žalobkyňa držala riadidlá oboma rukami. K. R. D. potvrdil, že pri priechode zastavili,
lebo chceli prejsť na druhú stranu, pozreli sa, či nejde auto. Ešte raz sa pozreli, potom žalovaný 1/
vybehol cez priechod a jemu do zadného kolesa narazila na bicykli žalobkyňa. Uviedol, že žalobkyňa
bola v zlom uhle, žalovaný 1/ ju nevidel, keď vošiel na priechod. Žalovanému 1/ vo výhľade, aby videl

žalobkyňu, pravdepodobne bránil on. Žalobkyňa netrúbila, nezvonila, ani nič nekričala. Bola ticho. Držala
riadidlá oboma rukami. Z vykonaného dokazovania bez pochybností vyplynulo, že k zrážke bicyklov
žalobkyne a žalovaného 1/ došlo neúmyselným konaním oboch tak, že po krajnici cesty išla na bicykli
žalobkyňa, pred priechodom resp. na priechode pre chodcov ako 1. v poradí chcel žalovaný 1/ prejsť
na druhú stranu cesty po priechode doprava a pritom z dôvodu, že po jeho pravej strane sa nachádzali

asi 2 jeho kamaráti a cez nich nevidel, že po ceste prechádza na bicykli žalobkyňa, vošiel na bicykli na
priechod a vytvoril žalobkyni náhle prekážku v jazde a ona narazila svojim predným kolesom do jeho
zadného kolesa, v dôsledku čoho spadla a utrpela zranenia. Zároveň logicky vyplýva, že ak v danom
momente stáli v zákryte žalovaný 1/, jeho 2 resp. minimálne 1 kamarát a žalobkyňa, tak ako žalovaný 1/
nevidel žalobkyňu, tak isto ona nemohla vidieť jeho a v dôsledku toho obaja, a to žalobkyňa i žalovaný

1/ logicky neurobili žiadne úkony (nebrzdili, netrúbili, neuhýbali), aby predišli zrážke svojich bicyklov.
Týmto je preukázaná príčinná súvislosť medzi zrážkou a zraneniami žalobkyne. Súd nemal pochybnosti
o rozsahu zranení žalobkyne spôsobenej zrážkou vzhľadom na námietku žalovaných 2/,3/, že žalobkyňa
nebola ošetrená ihneď po zrážke, ale až po dlhšom čase a odmietla privolanie sanitky, a to z dôvodu, že
k zrážke došlo o 15:50 hod. v Nemšovej, žalobkyňa bola po vyšetrení a ošetrení hospitalizovaná o 18:02

hod., cesta z Nemšovej do FN Trenčín trvá určitú dobu, teda doba 2 hodín od zrážky a do samotnej
hospitalizácie po vyšetrení a ošetrení v danom prípade zodpovedá danej situácii, nie je neprimerane
dlhá na miestne pomery. V okolnosti, že žalobkyňa odmietla privolanie sanitky, súd nevidel okolnosti,
ktoré by narušili príčinnú súvislosť medzi zrážkou a následkami - zraneniami. Vzhľadom k príčine zrážky
nebolo možné vykonať ani žalobkyňou a ani žalovaným 1/ úkony, ktorými by zabránili vzniku zrážky,

preto ani na strane žalobkyne a ani na strane žalovaného 1/ nie je možné hovoriť o zodpovednosti
za škodu podľa § 415 Občianskeho zákonníka a súd neprihliadol na argumentáciu žalovaných 2/ a
3/, že žalobkyňa vzhľadom na svoj vek a skúsenosti mala predvídať a byť opatrnejšia vzhľadom na
zónu s pohybom detí. Podľa vyššie citovaných ustanovení zákona o cestnej premávke je nepochybné,
že žalovaný 1/ porušil viaceré ustanovenia ako je uvedené v uznesení vyšetrovateľa a najmä tým, že

išiel na bicykli po chodníku a prechádzal cez cestu po / pri priechode pre chodcov na bicykli, čo nie je
dovolené ani chodcom podľa § 53 ods. 1 a 4, § 9 ods. 1 tohto zákona. Vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané,žebysažalobkyňanedržalariadidielsvojhobicyklaobomirukami,ažebybolaniepriplnom
vedomí pod vplyvom lokálneho anestetika po ošetrení krátko pred predmetnou zrážkou. Súd bol názoru,
že žalovaný 1/ je zodpovedný podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka za vznik škody na strane

žalobkyne vo forme bolestného z dôvodu porušenia uvedených ustanovení zákona o cestnej premávke.
Výška škody ako náhrada bolestného vo výške 820,80 eur nebola medzi stranami sporná. Spornou
skutočnosťou bola solidárna zodpovednosť maloletého žalovaného 1/ a jeho rodičov - žalovaných 2/
a 3/ podľa § 422 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Podľa § 422 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
dohliadajúce osoby (napr. rodičia) zodpovedajú za škodu spôsobenú napr. maloletými deťmi na princípe

subjektívnej zodpovednosti, pričom ich zavinenie sa predpokladá. Zodpovednosti sa zbavia vtedy, ak
preukážu, že náležitý dohľad nezanedbali. To, či bola zanedbaná povinnosť náležitého dohľadu alebo
nie, sa posudzuje vždy podľa okolností každého jednotlivého prípadu, pričom je potrebné prihliadnuť aj
na osobitné právne predpisy, vymedzujúce povinnosti dohliadajúcich osôb ako aj na povahové vlastnostia celkové správanie sa dohliadanej osoby (mal. dieťaťa). Pod pojmom „náležitý dohľad“ sa podľa
judikatúry (napr. R 4/1970) nepovažuje taký dohľad, ktorý by bol za normálnych okolností vykonávaný
stále, nepretržite a bezprostredne, pretože v takom prípade by bola zákonom predpokladaná možnosť

zbaveniasazodpovednostipraktickyvylúčená. Priposudzovaníintenzitynáležitéhodohľadujepotrebné
vychádzať z povahových vlastností a celkového správania sa dohliadanej osoby (mal. dieťaťa). V danom
prípade žalovaní 2/ a 3/ ako rodičia maloletého dieťaťa - žalovaného 1/ tvrdili, že ústne poučili svojho
syna, žalovaného 1/, ako sa má správať na ceste, čo sa nedá preukázať listinnými dôkazmi, pretože
takého poučenia rodičov sa bežne robia v rodinách ústne bez prítomnosti svedkov a vzhľadom na

charakter sporu nie je ani predpoklad, že by žalovaní 1/ až 3/ tvrdili opak vo svoj neprospech. Keďže
maloletédetichodiabežnesamédoškolyaprechádzajúcezcestu,jebežné,žeužodmaličkasúvedené
rodičmi k opatrnosti pri prechádzaní cez cestu, ako aj v škole i v materskej škôlke. Žalovaní 2/ a 3/
predložili hodnotenie žalovaného 1/ ako žiaka základnej školy v čase zrážky, z ktorej vyplýva, že nemal
študijné, ani výchovné problémy a žalovaní 2/ a 3/ sa zaujímali o jeho prospech a správanie. Procesná
opatrovníčka maloletého žalovaného 1/ potvrdila, že na ÚPSVaR nemali doteraz žiadne záznamy o

výchovných problémoch maloletého žalovaného 1/ a ich rodinu neviedli v ich evidencii. Samotný zákon o
cestnej premávke dovoľuje cyklistovi staršiemu ako 10 rokov sa pohybovať po komunikácii bez dohľadu
staršej osoby. Vzhľadom na okolnosti vzniku zrážky, spôsobenej nepriaznivým umiestnením všetkých
osôb v určitom, rozhodnom momente, ako aj na povahové vlastnosti a študijné výsledky maloletého
žalovaného 1/ bol súd názoru, že žalovaní 2/ a 3/ preukázali, že nezanedbali náležitý dohľad nad

maloletým žalovaným 1/. Skutočnosť, že žalovaný 1/ spolu s 3 kamarátmi išli na bicykloch po chodníku
a nie po ceste, hoci tým porušovali pravidlá cestnej premávky, možno hodnotiť z ich pohľadu skôr za ich
určitú ochranu pred nákladnými a osobnými vozidlami, idúcimi po hlavnej ceste, i keď len do momentu,
kým by neprechádzali cez hlavnú cestu na druhú stranu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd žalobu voči
žalovaným 2/ a 3/ zamietol. Maloletý žalovaný 1/ bol v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie študentom

bez príjmu a majetku, teda nemá z čoho zaplatiť náhradu škodu. Žalobkyňa mala 81 rokov. Toto však
nie sú dôvody na to, aby boli s maloletým žalovaným 1/ solidárne zodpovední za škodu aj jeho rodičia
- žalovaní 2/ a 3. Podľa § 450 Občianskeho zákonníka súd skúmal existenciu podmienok na primerané
zníženie náhrady škody. Súd zistil, že v danom prípade ide o škodu spôsobenú neúmyselne bez
objektívnej možnosti jej zabránenia zo strany poškodenej, ale s objektívnou možnosťou jej zabránenia

škodcom-maloletýmžalovaným1/(akbysapozreldoľavaajďalejodkamarátovanevbeholbynabicykli
na cestu, resp. by išiel cez priechod pešo a bicykel by tlačil vedľa seba). Škoda nie je vysoká a pozostáva
len z náhrady za bolestné, maloletý žalovaný 1/ je študentom bez príjmu a majetku, poškodená je
osoba vo veku 81 rokov, poberajúca len dôchodok vo výške okolo 500,- eur mesačne bez úspor. Tieto
podmienky vzniku škody nepovažoval súd za dôvod na mimoriadne zníženie náhrady škody podľa §

450 Občianskeho zákonníka a na skutočnosť, že žalovaný 1/ nemá príjem, je možné prihliadnuť podľa
§ 232 ods. 3 CSP pri určení lehoty splatnosti dlhu. Žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta listom,
ktorého súčasťou bol aj Lekársky posudok zo dňa 15.01.2018 o výške žalovaného bolestného, vyzvala
zákonných zástupov maloletého žalovaného 1/ na úhradu žalovanej sumy 820,80 eur do 30 dní od
doručenia tejto výzvy. Podľa poštovej doručenky žalovaná 2/ túto výzvu prevzala dňa 07.02.2018. Podľa

§ 563 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd priznal žalobkyni aj zákonný úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne od uplynutia 30 dňovej lehoty od prevzatia výzvy - listu zo dňa 02.02.2018, tak, ako
žiadala žalobkyňa, a to až do zaplatenia. Podľa § 232 ods. 3 CSP súd určil maloletému žalovanému
1/ dlhšiu lehotu na plnenie vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodnutia nemal žiadny príjem ako
študent, mal 16 rokov a mohol by si cez letné prázdniny privyrobiť na letnej brigáde. Podľa § 255 ods.

2 CSP súd nepriznal žiadnej strane právo na náhradu trov konania pre čiastočný úspech vo veci. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce uviedol, že žalobu voči žalovaným 2/ a 3/ zamietol, ako aj
dôvody tohto rozhodnutia, avšak takýto výrok v rozsudku absentoval, a preto ho dopĺňacím rozsudkom
zo dňa 06.09.2021 doplnil.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to voči vyhovujúcemu výroku
I. v časti splatnosti priznaného plnenia a voči výroku II. o náhrade trov konania z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Namietala, že súd bez racionálneho dôvodu a v rozpore s
účelom náhrady škody z ublíženia na zdraví stanovil lehotu na plnenie v neprimerane dlhej dobe 1 roka
od právoplatnosti rozsudku. Jedná sa o nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví, a to bolestné,

ktorého účelom je kompenzovať vytrpené bolesti pokiaľ možno v čo najkratšom čase od ich vytrpenia.
Skoré nahradenie vytrpených bolestí efektívnejšie pomáha zmierniť utrpenú ujmu poškodeného, ako
náhradaposkytnutásodstupomniekoľkýchrokov.Kdopravnejnehodedošlodňa13.10.2017,kedymala
žalobkyňa 77 rokov. V čase podania odvolania mala žalobkyňa 81 rokov. Stanovenie lehoty splatnostinároku žalobkyne až na 1 rok po právoplatnosti rozsudku neprimeraným spôsobom predlžuje neistotu
žalobkyne v otázke náhrady škody a vzhľadom k veku žalobkyne a jej zdravotnému stavu tým aj reálnosť
poskytnutého plnenia náhrady vzniknutej škody. Žalobkyni škoda preukázateľne vznikla a zodpovednosť

žalovaného 1/ za škodu je nepochybne daná. Už len 3 roky vedenia súdneho konania musia žalovanému
1/ postačovať na to, aby sa na náhradu škody primerane pripravil. Za primeranú lehotu na plnenie nároku
na náhradu škody žalobkyňa považuje 30 dní. Žalobkyňa sa v maximálnej možnej miere snažila vo veci
mimosúdne dohodnúť. Žalovaní tvrdošijne akúkoľvek dohodu odmietali, navrhovali vypočuť viacerých
svedkov, čím došlo k predĺženiu konania a k ďalším potrebným úkonom, a preto by v danom prípade

bolo porušením práva na spravodlivý proces, pokiaľ by žalobkyni nebola priznaná náhrada trov konania
v rozsahu 100 %. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže
žalovaného 1/ zaplatiť jej priznané plnenie do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a prizná jej náhradu
trov prvostupňového konania v rozsahu 100 %. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný 1/, a to voči

vyhovujúcemu výroku I. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Uviedol,
že je maloletým dieťaťom, ktoré nemôže samostatne konať pred súdom. Žalobkyňa ho zažalovala
samostatne napriek tomu, že mal byt' zastúpený svojimi zákonnými zástupcami, čo považuje za vadu
žaloby, ktorá je neodstrániteľná. Súd prvej inštancie mu uznesením č. k. 12C/34/2018 - 111 zo dňa
17.02.2021 ustanovil opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, pracovisko Ilava.

Proti uzneseniu nebolo prípustné odvolanie. Podľa žalovaného 1/ nebol dôvod ustanovovať v konaní
maloletému úrad práce, nakoľko sa nejedná o mimosporové konanie a podľa presvedčenia žalovaného
1/ nie je možné hovoriť o rozpore medzi záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodičov, nakoľko všetci
sú v procesnom postavení žalovaných. Žalovaného 1/ mali od začatia súdneho konania zastupovať
buď jeho zákonní zástupcovia alebo procesný opatrovník v súlade s ust. § 69 CSP. Ak sa súd prvej

inštancie domnieval, že medzi žalovanými 1/, 2/ a 3/ existuje rozpor záujmov, bol povinný tento vysvetliť
a svoj procesný postup vo vzťahu k žalovanému 1/ riadne odôvodniť, k čomu nedošlo. Akékoľvek, čo
i len stručné odôvodnenie v odvolaním napadnutom rozsudku úplne absentuje. Súd prvej inštancie
po vykonaní dokazovania rozhodol, že žalovaný 1/ vytvoril žalobkyni prekážku náhlu. Tento záver
súdu prvej inštancie považuje žalovaný 1/ za právne nesprávny a ničím neodvodnený, nakoľko súd

nemá odborné vedomosti na to, aby mohol takúto otázku zodpovedať. Toto prináleží výlučne osobe
s odbornými znalosťami z príslušného odboru. Všetci svedkovia potvrdili, že žalobkyňa narazila do
žalovaného 1/ bez toho, aby urobila čokoľvek, čo by mohlo stretu s bicyklom žalovaného 1/ zabrániť,
resp. aspoň zmenšiť následky vzájomného stretu bicyklov, a to aj napriek tomu, že išla po rovnom
úseku cesty s dobrými rozhľadovými možnosťami a bola na frekventovanej hlavnej ceste s veľkým

pohybom motorových vozidiel a aj chodcov, nakoľko v blízkosti je škola. Pre žalobkyňu je miesto stretu
známe, nakoľko v Nemšovej býva a žije a miestne pomery dobre pozná. Je vecou žalobkyne, že napriek
pomerne pokročilému veku a bezprostredne po chirurgickom ošetrení vedie bicykel ako účastník cestnej
premávky. Tieto skutočnosti ju však nezbavujú povinnosti reagovať primeraným spôsobom na vzniknutú
situáciu v cestnej premávke. Žalovaný 1/ žalobkyňu nevidel, keďže mu vo výhľade prekážala iná osoba,

avšak nestotožňuje sa s tým, že žalobkyňa nevidela jeho a jeho kamarátov, ktorý pred prechodom pre
chodcov pôsobili ako hlúčik osôb, a teda podľa presvedčenia žalovaného 1/ žalobkyňa bola povinná
zvýšiť svoju ostražitosť a pozornosť, čo neurobila. Žalovaný 1/ sa nestotožnil ani s okamihom omeškania
tak, ako ho ustálil súd prvej inštancie. Je pravdou, že žalobkyňa zaslala rodičom žalovaného 1 / listy zo
dňa 02.02.2018. Okrem týchto však zaslala aj posledné výzvy na zaplatenie náhrady škody na zdraví

zo dňa 24.05.2018, v ktorých poskytla žalovaným 2/ a 3/ dodatočnú lehotu na zaplatenie škody, a to
7 dní od doručenia výzvy, pričom obe výzvy boli doručené žalovaným 2/ a 3/ dňa 05.06.2018, a teda
sa nemohli dostať do omeškania už dňa 10.03.2018. Prejednávanú vec súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil, čo do zavinenia stretu bicyklov, ako aj čo do príčinnej súvislosti medzi zraneniami
žalobkyne a stretom bicyklov. Žalovaný 1/ sa domnieva, že stret nezavinil výlučne on sám, pričom

minimálne rovnakou mierou na vzniku stretu bicyklov sa podieľala samotná žalobkyňa. Žalovaný 1/
svoj právny názor opiera o ust. § 415 Občianskeho zákonníka a o vykonané dokazovanie. Súd prvej
inštancie pochybil aj tým, že ani čiastočne neznížil náhradu škody v rozpore s ust. § 450 Občianskeho
zákonníka. Čo sa týka preukázania príčinnej súvislosti medzi zraneniami žalobkyne a stretom bicyklov,
žalobkyňaneuniesladôkaznébremeno.Žalobkyňaodmietlaprivolaniesanitkynamiestostretu,odmietla

návrh žalovanej 2/, že ju odvezie do nemocnice. Nie je možné sa stotožniť so záverom súdu prvej
inštancie, že presun z Nemšovej do Trenčína trvá dve hodiny. Počas tohoto časového úseku žalobkyňa
mohla utrpieť zranenie, ktoré nemá pôvod v zrážke s bicyklom žalovaného 1/, pričom dôkazné bremeno
spočívalo v súdnom konaní výlučne na žalobkyni. Rozhodnutie čo do výroku o trovách konania nie jevôbec odôvodnené, čo je neprípustné. Súd prvej inštancie len uviedol, že nepriznal žiadnej strane právo
na náhradu trov pre čiastočný úspech vo veci. Žalovaní 2/ a 3/ boli vo vzťahu k žalobkyni úspešní v
plnom rozsahu a napriek tomu im súd náhradu trov konania vo vzťahu k žalobkyni nepriznal. V tejto

časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie právne nesprávne a nepreskúmateľné. Žalovaný 1/ navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaní 2/ a 3/, a to voči

výroku II. o náhrade trov konania z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP písm. f) a h). Uviedli,
že odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku nie je odôvodnený a považujú ho za nepreskúmateľný.
Voči žalovaným 2/ a 3/ súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu a mali tak vo vzťahu k
žalobkyni plný úspech vo veci, a preto im od žalobkyne prináleží spoločne a nerozdielne právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Výrok II. o náhrade trov konania považujú vo vzťahu k ním
za právne nesprávny a aj za nespravodlivý. Jedná sa o sporové súdne konanie, v ktorom sa právo na

náhradu trov konania vo všeobecnosti spravuje úspechom vo veci samej. Žalovaní 2/ a 3/ boli v plnom
rozsahu úspešnou stranou sporu. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade
trovkonaniazmeniltak,žeimpriznáspoločneanerozdielneodžalobkyneprávonanáhradutrovkonania
pred súdom prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žalobkyňa sa k odvolaniam žalovaných 1/, 2/ a 3/ písomne vyjadrila a navrhla, aby odvolací súd na
námietky žalovaného 1/ a žalovaných 2/ a 3/ ako na nedôvodné neprihliadol, a aby rozhodol v súlade
s odvolaním podaným žalobkyňou. Uviedla, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo veci samej je vecne správny a zákonný a odvolacie námietky žalovaného 1/ i žalovaných 2/ a 3/
proti vecnej správnosti rozsudku sú úplne nedôvodne a neopodstatnené. Súd prvej inštancie vo veci

riadne vykonal všetky dôkazy potrebné pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej a závery
svojho rozsudku dostatočne precízne zdôvodnil a jasne uviedol, na základe akých dôkazov a akých
skutočností dospel k záveru, že žalovaný 1/ je zodpovedný žalobkyni za škodu, ktorú jej spôsobil
svojou jazdou na bicykli. Uvedený záver súdu prvej inštancie je podporený celým radom dôkazov,
počnúc zabezpečeným vyšetrovacím spisom OR PZ TN č. ČVS: ORP-216/DI-TN-2017- Bč, výpoveďou

samotného žalovaného 1/, ktorý potvrdil, že „ako vošiel z chodníka na cestu, tak sa zrazil s druhým
bicyklom, on ju asi spoza chalanov nevidel, lebo mu stáli po ľavej strane odkiaľ ona išla“. Situácia
dopravnej nehody sa zomlela veľmi rýchlo, keďže aj samotný žalovaný 1/ uviedol „ja som nevidel ako
žalobkyňa do mňa narazila, iba som to pocítil z ľavej strany do zadného kolesa“ a ďalej žalovaný 1/
pred súdom prvej inštancie pokračoval a uviedol „žalobkyňa sa ma iba pýtala, či som ju nevidel a ja

som jej odpovedal, že som ju nevidel“. Priebeh dopravnej nehody medzi žalobkyňou a žalovaným 1 /
vyplýva aj z výpovedí svedkov R. D., A. K. a F. Z., ktorí jasne potvrdili, že žalovaný 1/ išiel plynule z
chodníka cez priechod pre chodcov na bicykli, hoci cyklista nesmie ísť cez priechod pre chodcov na
bicykli. Svedok A. K. vypovedal, že: „Žalovaný 1/ išiel cez priechod a pani žalobkyňa nestihla zabrzdiť
a narazila do neho. Videl som to na vlastné oči.“. Ďalší priamy svedok udalosti R. D. pred súdom prvej

inštancie vypovedal: „...potom žalovaný 1/ vybehol na priechod a jemu do zadného kolesa narazila
na bicykli žalobkyňa, videl som na vlastné oči túto zrážku.“. Je tak evidentné, že žalovaný 1/ musel
vybehnúť tesne pred žalobkyňou na priechod pre chodcov, keď táto hneď vzápätí narazila do jeho
bicykla.Zároveňzvýpovedísvedkovjezrejmé,žežalovaný1/vošieldojazdnéhopruhužalobkynepreto,
lebo ju nevidel. Uvedené však nezbavuje žalovaného 1/ zodpovednosti za stret bicyklov nehľadiac na to,

že ako cyklista ani nemôže ísť po priechode pre chodcov na bicykli. V konaní pred súdom prvej inštancie
bolo ako listinnými dôkazmi, tak výsluchmi svedkov dostatočne preukázané, že žalovaný 1/ vytvoril
žalobkyni náhlu prekážku v jazde, a že žalobkyňa nemala možnosť stretu so žalovaným 1/ zabrániť.
Zároveň bolo v konaní preukázané listinnými dôkazmi, že vek žalobkyne ani jej chirurgické ošetrenie
neboli prekážkou toho, aby mohla viesť riadne bicykel. Na základe toho sú všetky námietky žalovaných

1/ až 3/, ktorými sa snažia spochybniť zodpovednosť žalovaného 1/ za stret bicyklov, čisto účelovou
obranou, ktorá je však v rozpore s vykonaným dokazovaním. Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a
utrpenýmzranenímjepreukázanázabezpečenýmvyšetrovacímspisomORPZTNč.ČVS:ORP-216/DI-
TN-2017- Bč, prepúšťacou správou z FN Trenčín, lekárskym posudkom o bolestnom zo dňa 15.01.2018
a podporne aj výpoveďou svedka Ing. R. Z., ktorý potvrdil, že po nehode žalobkyňa nebola schopná

prejsť ani 20 metrov a on jej musel pomôcť na najbližšiu lavičku. Na základe vykonaného dokazovania
tak nie je sporu o tom, že zranenia popísané v lekárskou posudku o bolestnom sú v príčinnej súvislosti s
pádom, ktorý žalobkyňa utrpela pri zrážke so žalovaným 1/. Námietka žalovaného 1/, že žalobkyňa mala
preukázať, že neutrpela zranenia cestou do nemocnice, je až absurdná a svedčí o tom, že namiestotoho, aby sa žalovaní 1/ až 3/ postavili k zodpovednosti žalovaného 1/ čelom, snažia sa za každú cenu
tejto zodpovednosti zbaviť. Ak teda žalovaný 1/ má nejakú vedomosť o tom, že by žalobkyňa mala
mať ešte inú dopravnú nehodu v čase medzi stretom s bicyklom so žalovaným 1/ a jej ošetrením vo

FN Trenčín, bolo to v prvom rade vecou žalovaných, aby túto okolnosť dokazovali. Faktom však je, že
žalobkyňa žiadnu inú nehodu, než tú s bicyklom žalovaného 1/, nemala, čo koniec koncov potvrdzuje aj
zabezpečený vyšetrovací spis OR PZ TN č. ČVS: ORP-216/DI-TN-2017- Bč. Vo vzťahu k namietanému
postupu súdu prvej inštancie žalobkyňa uviedla, že je v prvom rade na úvahe samotného súdu prvej
inštancie,čipovažujezáujmyžalovaných1/až3/zapotenciálnekonfliktné,atedačijepotrebnévzáujme

objektívnosti maloletému účastníkovi konania ustanoviť opatrovníka. Žalobkyňa je toho názoru, že súd
prvej inštancie postupoval v danom prípade veľmi správne a dokonca prezieravo, pokiaľ maloletému
účastníkovi konania ustanovil ako opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín a vylúčil tak
možný konflikt záujmov medzi žalovaným 1/ a jeho rodičmi žalovanými 2/ a 3/. Okrem toho vzhľadom na
to, ako súd prvej inštancie v konečnom dôsledku rozhodol, kedy žalovaného 1/ zaviazal k náhrade škody
a žalovaných 2/ a 3/ nie, svojím postupom v ustanovení opatrovníka dokonca vylúčil pochybnosti o tom,

či žalovaní 2/ a 3/ neuprednostnili hájenie svojich záujmov na úkor záujmov žalovaného 1/ vzhľadom na
výsledok konania. V každom prípade však postupom súdu prvej inštancie boli práva žalovaného 1/ ako
maloletého účastníka zabezpečené a ani táto námietka žalovaného 1/ nie je dôvodná.

6. Žalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že právny názor žalobkyne nepovažujú

za správny. Žalovaný 1/ bol v čase stretu cyklistov maloletým dieťaťom na základnej škole, plniacim
si povinnú školskú dochádzku. V súčasnej dobe sa sústavne pripravuje na budúce povolanie štúdiom
na strednej škole. V čase stretu, ako aj dnes nemá žiadny príjem a žiadny majetok vyššej hodnoty, je
nemajetný, býva u rodičov, ktorí financujú aj jeho štúdium. Naproti tomu žalobkyňa má stabilný príjem
vdovský a starobný dôchodok a je spoluvlastníčkou nehnuteľností, v ktorých býva. Nie je možné súhlasiť

so žalobkyňou, že maloleté dieťa sa malo na náhradu škody „primerane pripraviť“, čo bez reálneho
príjmu a majetku nie je možné. Maloletého E. vzniknutá situácia v súvislosti so stretom cyklistov mrzela
a mrzí a z pohľadu žalovaných 2/ a 3/ celú situáciu do krajnosti vyhrotila práve žalobkyňa. Žalovaný 1/
s určitosťou nie je schopný uhradiť finančné prostriedky žalobkyni v lehote 30 dní. Súd prvej inštancie
zaviazal maloleté dieťa okrem istiny aj na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa 10.03.2018 až do

zaplatenia,ajkeďžalobkyňamaloletéhonazaplatenienáhradyškodypredpodanímžalobynasúdvôbec
nevyzvala, výzvy zo dňa 24.05.2018 žalobkyňa doručovala výlučne zákonným zástupcom žalovaného
1/, obom boli zásielky doručené 05.06.2018 a určila im lehotu na zaplatenie 7 dní od doručenia výzvy.
S určitosťou sa maloletý žalovaný 1/ nemohol dostať do omeškania v deň 10.03.2018. Podľa právneho
názoru žalovaných 2/ a 3/ sa žalovaný 1/ dostal do omeškania až odo dňa nasledujúceho po doručení

žaloby žalobkyne zo dňa 25.07.2018 opatrovníkovi maloletého, nie skôr. Žalobkyňa uviedla maloleté
dieťa vo svojej žalobe bez procesného opatrovníka, bez akéhokoľvek zástupcu, samostatne mu súdom
prvej inštancie neboli doručované písomnosti. Konanie o náhradu škody je konaním sporovým a súd
prvej inštancie mal na vadu žaloby zareagovať tak, že žalobu voči maloletému žalovanému 1/ mal
zastaviť v súlade s ustanovením § 62 CSP pre nedostatok procesnej subjektivity. Namiesto toho súd

prvej inštancie vadu žaloby svojou aktivitou odstránil, a to uznesením č. k. 12C/34/2018 - 111 zo
17.02.2021, ktorým maloletému žalovanému 1/ ustanovil za opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny Trenčín, pracovisko Ilava. Procesným postupom súdu prvej inštancie došlo podľa mienky
žalovaných 2/ a 3/ k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie vo vzťahu k žalovanému 1/, nakoľko
záujmy žalovaného 1/ a žalovaných 2/ a 3/ nie sú vo vzťahu k žalobkyni v protiklade. Nie je možné

prisvedčiť ani konštatovaniu žalobkyne, že lehota splatnosti predlžuje neistotu žalobkyne v otázke
náhradyškody.Právoplatnýmrozhodnutímvprejednávanejvecisaneistotavšetkýchstránsporuskončí.
Argumentáciažalobkyneajohľadomvýrokuotrováchkonanianiejesprávna.Žalobkyňanemôžepredsa
protistrane vyčítať návrhy na vykonanie dokazovania. Je to využitie prostriedkov procesnej obrany v
súlade s ustanoveniami § 149 a § 151 CSP.

7. Odvolací súd pri predbežnom preskúmaní napadnutého rozsudku zistil, že súd prvej inštancie pri
doterajšom rozhodovaní o náhrade trov konania nepoužil ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Z hľadiska
spravodlivého rozhodnutia o náhrade trov konania je podľa názoru odvolacieho súdu toto zákonné

ustanovenie rozhodujúce, a preto odvolací súd vyzval strany sporu podľa § 382 CSP, aby sa vyjadrili
k jeho možnej aplikácii.8. Žalobkyňa na výzvu odvolacieho súdu reagovala vyjadrením, v ktorom uviedla, že na použitie
ustanovenia § 257 CSP v prospech žalovanej strany nevidí žiadny opodstatnený dôvod. Žalobkyňa sa
pred podaním svojej žaloby o náhradu škody snažila korektne dohodnúť o dobrovoľnej úhrade svojich

nárokov z ublíženia na zdraví. Vôľu na dohodu žalobkyňa prejavila ešte aj na začiatku pojednávania
na súde prvej inštancie, avšak táto ostala bez odozvy na strane žalovanej. Dokonca žalovaná strana
sa snažila žalobkyňu vykresliť ako nespôsobilú osobu, ktorá údajne nezodpovedným spôsobom viedla
bicykel po lekárskom ošetrení, čo bola evidentne nepravda a žalobkyňa bola nútená zabezpečovať
ďalšievyjadreniaošetrujúcichlekárovnavyvrátenietýchtonezmyslov.Právepretvrdohlavýpostojstrany

žalovanej nárok žalobkyne na náhradu škody dospel do štádia pred súdom a musel byť prejednaný a
doposiaľ nie je uhradený. Ani k odvolaciemu konaniu vôbec nemuselo prísť, pokiaľ by aj po rozhodnutí
súdu prvej inštancie žalovaná strana dobrovoľne uhradila preukázanú škodu na zdraví, ktorá naviac
nepredstavuje nejakú závratnú čiastku. Pritom je potrebné mať na zreteli aj tú skutočnosť, že škodová
udalosť nastala ešte dňa 13.10.2017, teda pred viac ako 4 a pol rokom a žalobkyňa doposiaľ nebola z
tejto udalosti odškodnená žiadnym spôsobom. Žalobkyňa je starobná dôchodkyňa vo veku 82 rokov a

jej jediným príjmom je starobný a vdovský dôchodok vo výške 580,- eur, z ktorého hradí zálohové platby
plynu a elektriny v sume 80,- eur, vodu 15,- eur, na lieky dopláca 20,- eur mesačne a na stravu a vitamíny
minie 150,- eur mesačne + samozrejme sú tu ďalšie výdavky na ošatenie, drogériu a pod. a zvyšných
finančných prostriedkov jej ostane minimum. Je teda zrejmé, že náhrada spôsobenej škody je pre ňu
významnou pomocou na kompenzáciu jej zdravotného stavu a zabezpečenie prípadnej kúpeľnej liečby

na doliečenie. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nezavinila škodovú udalosť ani spôsobené zranenia, a
preto nevidí dôvod na použitie § 257 CSP vo vzťahu k strane žalovanej.

9. Žalovaní 2/ a 3/ na výzvu odvolacieho súdu reagovali vyjadrením, v ktorom uviedli, že Ustanovenie
§ 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok v súlade s ustanovením §

255 CSP a aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. V
prejednávanej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti. Žalovaným
2/ a 3/ nie je možné nepriznať náhradu trov konania na základe všeobecného záveru hodnotiaceho
dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde ani o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo
vzťahu k určitému typu súdneho konania a nie je ho možné vykladať ani tak, že je naň možné prihliadnuť

kedykoľvek pri celkom voľnej úvahe súdu. Súd prvej inštancie posudzoval existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa už v súvislosti s možnou aplikáciou ust. § 450 Občianskeho zákonníka, pričom
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa nenašiel. Súčasne okolnosti, ktoré sú meritom sporu
medzi stranami sporu, nemôžu byť zároveň považované za dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu
k rozhodovaniu o trovách konania. Poukázali na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

26.05.2020, sp. zn.: IV. ÚS 178/2019 - 67 a ďalej uviedli, že žalobkyňa je od počiatku právne zastúpená
a napriek tomu žalovala rodičov maloletého pre zanedbanie náležitého dohľadu nad maloletým, a to
aj napriek tomu, že prípadné porušenie právneho predpisu zo strany dieťaťa nezakladá automaticky
porušenie náležitého dohľadu rodičov nad ním bez ďalšieho, vždy je potrebné skúmať konkrétne
okolnosti daného prípadu. Žalovaní 2/ a 3/ si dovoľujú vyjadriť svoje presvedčenie, že žalobkyňa ich

zažalovala len preto, že maloletý E. E. je nemajetný. Tiež sú presvedčení o tom, že rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania proti ním by bolo neprimerane tvrdé. Žalobkyňa má stabilný príjem v
podobe vdovského a starobného dôchodku a je vlastníčkou časti nehnuteľností na bývanie, a teda je v
jej majetkových možnostiach trovy konania žalovaným 2/ a 3/ zaplatiť.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že všetky odvolania boli podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363
CSP), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/

a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a
nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo vyhovujúcej časti výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdiť a vo zvyšku výroku I. v časti splatnosti priznaného plnenia a vo výroku II. o

náhrade trov konania zmeniť podľa § 388 CSP.

11. Odvolaniami bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku
II. o náhrade trov konania. V zamietajúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie (dopĺňací rozsudok)napadnutý nebol, v tejto časti nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd v tejto časti
nepreskúmaval.

12. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobkyňa utrpela škodu
v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného 1/, ktorý porušil viaceré ustanovenia zákona o cestnej
premávke, vytvoril pri jazde na bicykli náhlu prekážku žalobkyni ako cyklistke, v dôsledku čoho spadla
a utrpela zranenia a tým jej vznikol nárok na náhradu škody vo forme bolestného vo výške 820,80 eur,
ktorý sa stal splatným na základe výzvy žalobkyne na 30. deň od jej prevzatia matkou žalovaného 1/, a

preto od prvého dňa omeškania priznal žalobkyni aj úrok z omeškania. Lehotu na plnenie určil súd na
jeden rok od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že v čase rozhodnutia nemal žalovaný 1/ žiaden príjem,
mal 16 rokov a mohol by si cez letné prázdniny privyrobiť na letnej brigáde. Podľa § 255 ods. 2 CSP súd
nepriznal žiadnej strane právo na náhradu trov konania pre čiastočný úspech vo veci.

13. Podstata odvolacích argumentov žalobkyne bola koncentrovaná na tvrdenia o tom, že súd bez

racionálnehodôvoduavrozporesúčelomnáhradyškodyzublíženianazdravístanovillehotunaplnenie
v neprimerane dlhej dobe, čo predlžuje neistotu žalobkyne v otázke náhrady škody a vzhľadom k veku
žalobkyne a jej zdravotnému stavu aj reálnosť poskytnutého plnenia náhrady vzniknutej škody, ako aj
na tvrdenia o porušení práva na spravodlivý proces, pokiaľ by žalobkyni nebola priznaná náhrada trov
konania v rozsahu 100 %.

14. Podstata odvolacích argumentov žalovaného 1/ bola koncentrovaná na tvrdenia o tom, že je
maloletým dieťaťom, žalobkyňa ho zažalovala samostatne napriek tomu, že mal byt' zastúpený svojimi
zákonnými zástupcami, na ustanovenie opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín
nebol dôvod z dôvodu, že sa nejedná o mimosporové konanie a nie je možné hovoriť o rozpore medzi

záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodičov. Záver súdu, že žalovaný 1/ vytvoril žalobkyni prekážku
náhlu je právne nesprávny a ničím neodvodnený, nakoľko súd nemá odborné vedomosti na to, aby
mohol takúto otázku zodpovedať. Toto prináleží výlučne osobe s odbornými znalosťami z príslušného
odboru. Zavinenie stretu bicyklov a príčinnú súvislosti medzi zraneniami žalobkyne a stretom bicyklov
považoval za nesprávne právne posúdené. Súd pochybil podľa neho aj tým, že ani čiastočne neznížil

náhradu škody. Nestotožnil sa ani s okamihom omeškania a rozhodnutie o trovách konania nepovažoval
za riadne odôvodnené.

15. Podstata odvolacích argumentov žalovaných 2/ a 3/ bola koncentrovaná na tvrdenia o
nepreskúmateľnosti výroku II. o náhrade trov konania z dôvodu absencie jeho odôvodnenia a o

nespravodlivom rozhodnutí o náhrade trov konania, keď žalovaní 2/ a 3/ boli v plnom rozsahu úspešnou
stranou sporu.

16. Žalobkyňa v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h)
CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Žalovaný 1/ v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e),

f) a h) CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci,žesúdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Žalovaní 2/ a 3/ v podanom odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a
h) CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaní 2/ a 3/ v podanom odvolaní síce odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) jeho zákonným
označením a pomenovaním neuviedli, avšak odvolací súd, posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu (vsúlades§124ods.1CSP),zpodanéhoodvolaniavyvodil,žežalovaní2/a3/uplatnilivosvojomodvolaní
aj tento odvolací dôvod, keď namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pokiaľ ide o výrok o
náhrade trov konania.

19. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

21. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

22. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,

prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

23. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Pokiaľ ide o časť napadnutého rozsudku, ktorým bol žalovaný 1/ zaviazaný na náhradu škody
žalobkynispoluspríslušenstvom,odvolacísúdpreskúmanímvecidospelkzáveru,žesúdprvejinštancie
vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli,
neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne
ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto v uvedenej časti
stotožňuje so skutkovými a i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd
aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2
CSP a k odvolacím námietkam žalovaného 1/ dodáva nasledovné:

25. Žalovaný 1/ v prvom rade namietal, že je maloletým dieťaťom, ktoré nemôže samostatne konať pred
súdom, žalobkyňa ho zažalovala samostatne napriek tomu, že mal byt' zastúpený svojimi zákonnými
zástupcami, čo považoval za neodstrániteľnú vadu žaloby. Zároveň namietal, že na ustanovenie
kolízneho opatrovníka uznesením súdu prvej inštancie č. k. 12C/34/2018 - 111 zo dňa 17.02.2021

neboli splnené zákonné podmienky, nakoľko sa nejedná o mimosporové konanie a podľa presvedčenia
žalovaného nie je možné hovoriť o rozpore medzi záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodičov, nakoľko
všetci sú v procesnom postavení žalovaných. Tieto námietky žalovaného 1/ vyhodnotil odvolací súd za
zjavne neopodstatnené. Hoc je žalovaný 1/ maloletým dieťaťom, má procesnú subjektivitu, pretože ajmaloleté dieťa má spôsobilosť na práva a povinnosti. V konaní tak neexistovala prekážka, pre ktorú
by mal súd konanie podľa § 62 CSP zastaviť. Od procesnej subjektivity je potrebné odlíšiť procesnú
spôsobilosť, t. j. spôsobilosť samostatne konať. Každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu,

v akom má spôsobilosť na právne úkony. Procesná spôsobilosť vyjadruje oprávnenie konať samostatne
pred súdom, t. j. realizovať jednotlivé procesné úkony v konaní. Absencia procesnej spôsobilosti
neznamená, že konkrétny subjekt nemôže vystupovať v konaní, ale len to, že musí byť v konaní
zastúpený zástupcom, resp. že procesné úkony môže uskutočňovať len prostredníctvom zástupcu. Aj
maloletédieťamáprocesnúspôsobilosť,avšakvzásadeibavtakomrozsahu,vakommáspôsobilosťna

právne úkony podľa hmotného práva. Úplná procesná spôsobilosť fyzickej osoby vzniká až plnoletosťou,
t. j. dovŕšením osemnásteho roku veku a pred dovŕšením osemnásteho roku veku možno nadobudnúť
spôsobilosť na právne úkony skôr, a to uzavretím manželstva, avšak za predpokladu, že maloletý dovŕšil
šestnásť rokov. Rozsah procesnej spôsobilosti je teda priamo úmerný rozsahu spôsobilosti na právne
úkony a plnú procesnú spôsobilosť nemajú maloletí a osoby obmedzené v spôsobilosti na právne úkony.
V rozsahu, v akom nemá fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať pred súdom, koná za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník.

26. V prejednávanej veci nemal žalovaný 1/ plnú procesnú spôsobilosť, avšak od začiatku konania bol
zastúpený zákonnými zástupcami, rodičmi, ktorí boli zároveň žalovanými 2/ a 3/. Uvedené vyplýva už zo
samotnej žaloby, keď žalobkyňa v jej bode I. uviedla, že žalovaný 1/ je synom žalovanej 2/ a žalovaného

3/ a zároveň tiež uviedla, že žalovaní 2/ a 3/ sú zákonnými zástupcami maloletého žalovaného 1/. Žaloba
tak v tomto smere nebola postihnutá žiadnou vadou a už vôbec nie neodstrániteľnou, ako to namietal
žalovaný 1/. Keďže žalovaný 1/ bol od začiatku konania zastúpený svojimi rodičmi ako zákonnými
zástupcami, nebol dôvod na ustanovenie procesného opatrovníka žalovanému 1/ v zmysle CSP.

27. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody na zdraví spôsobenej žalovaným 1/, avšak z
dôvodu, že tento je maloletý, uplatnila si ju solidárne aj voči jeho rodičom, žalovaným 2/ a 3/, keďže
v zmysle § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka rodičia zodpovedajú za škodu spôsobenú maloletým
spolu s ním spoločne a nerozdielne, pretože sú povinní vykonávať nad ním dohľad. Žalovanými tak
bolo nielen maloleté dieťa, ale aj jeho zákonní zástupcovia, rodičia. Žalovaní 2/ a 3/ sa mohli zbaviť

svojej zodpovednosti v zmysle § 422 Občianskeho zákonníka, ak by preukázali, že náležitý dohľad
nezanedbali, čo napokon aj preukázali a žaloba bola voči ním zamietnutá. Žalovaní 2/ a 3/ tak mohli
svojuobranusústrediťvýlučnenapreukázanietoho,ženáležitýdohľadnezanedbali.Vprocesnejobrane
žalovaného 1/ mohli byť pasívni, prípadne mohli v jeho mene uznať uplatnený nárok, uzatvoriť zmier
a podobne. Hoc žalovaní 2/ a 3/ takto nepostupovali, ide o potenciálne možnosti, ktoré prichádzali

do úvahy počas celého konania. Počas celého konania tak existovala potenciálna možnosť, že by
mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom. Zákon o rodine obsahuje v ustanovení § 31
ods. 2 osobitnú úpravu kolízie záujmov, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou v
Občianskom zákonníku a viaže potrebu ustanovenia kolízneho opatrovníka už na možnosť stretu

záujmov. Podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine žiadny z rodičov nesmie zastupovať maloleté
dieťa, ak by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými
deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. Práve podľa ustanovenia § 31 ods. 2 Zákona o
rodine súd prvej inštancie uznesením č. k. 12C/34/2018 - 111 zo dňa 17.02.2021 ustanovil maloletému

žalovanému 1/ kolízneho opatrovníka v osobe Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín a odvolací
súd sa s postupom súdu prvej inštancie stotožňuje a považuje ho za správny. Podľa § 30 Občianskeho
zákonníka je nutné ustanoviť zastúpenému osobitného hmotnoprávneho zástupcu v prípade, ak dôjde
k stretu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného alebo k stretu záujmov tých, ktorých
zastupuje ten istý zákonný zástupca. Vyžaduje sa existujúca kolízia záujmov. Použitie uvedeného

ustanovenia však neprichádza do úvahy, keďže v tomto prípade má Zákon o rodine vlastnú, špeciálnu
právnu úpravu pre zastupovanie detí rodičmi pre prípad kolízie záujmov. Vychádza zo zvýšenej miery
ochrany, ktorú poskytuje právo maloletému dieťaťu ako zastúpenému. Preto v zmysle § 31 ods. 2 stačí
len potenciálna možnosť, že by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom.
Nevyžaduje sa už existujúca kolízia záujmov, stačí možnosť jej existencie. Tá je v zmysle judikatúry

daná vždy, ak ide o konanie, v ktorom sú účastníkmi aj rodič, aj maloleté dieťa, resp. viaceré deti,
z ktorých aspoň jedno je zastúpené spoločným rodičom. Ak teda nastane prípad, že pre existenciu
dôvodov podľa § 31 ods. 2 nemôže žiadny z rodičov ako zákonný zástupca zastúpiť svoje maloleté
dieťa, súd mu ustanoví opatrovníka. Ide o osobitný typ opatrovníka - kolízneho opatrovníka. Ako bolouvedené vyššie, potencialita stretu záujmov medzi žalovaným 1/ a jeho rodičmi, žalovanými 2/ a 3/ tu
bola počas celého konania (hoc reálne nemusela nastať), a preto súd prvej inštancie pri ustanovení
kolízneho opatrovníka maloletému žalovanému 1/ postupoval správne, pričom jeho ustanovenie nie je

viazané iba na mimosporové konanie podľa CMP, ale za splnenia podmienok podľa § 31 ods. 2 Zákona
o rodine môže byť ustanovený aj v sporovom konaní, dokonca aj len pri hmotnoprávnom úkone. Pokiaľ
ide o osobu opatrovníka, môže ním byť aj právnická osoba, pričom najčastejšie prichádza do úvahy
orgán sociálnoprávnej ochrany detí, ktorým je aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, ktorého
súhlas s ustanovením sa nevyžaduje.

28. Pokiaľ ide o samotný stret žalobkyne a žalovaného 1/ ako cyklistov dňa 13.10.2017, v dôsledku
ktorého žalobkyňa spadla a utrpela zranenia, za tento zodpovedá jednoznačne žalovaný 1/, pričom
spoluzodpovednosť žalobkyne neprichádza do úvahy. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne
preukázané, že bol to žalovaný 1/ a nie žalobkyňa, kto porušil právne povinnosti, konkrétne povinnosti
stanovené zákonom o cestnej premávke tak, ako ich vyhodnotil v napadnutom rozsudku súd prvej

inštancie. Predovšetkým porušil zákaz jazdy na bicykli po chodníku a následne použil ako cyklista
priechod pre chodcov, čo je rovnako zakázané. Pokiaľ by jazdil na bicykli ako predpisuje zákon o cestnej
premávke (po cestičke pre cyklistov a kde nie je, pri pravom okraji vozovky) a ako cyklista by nevstúpil na
priechod pre chodcov z chodníka, k stretu so žalobkyňou by nedošlo. Porušenie právnych predpisov zo
strany žalovaného 1/ bolo dostatočne preukázané výpoveďami svedkov (kamarátov žalovaného 1/), a to

aj v spojení s jeho vlastnou výpoveďou. Rovnako tak bolo preukázané, že v dôsledku nesprávnej jazdy
žalovaného 1/ na bicykli tento vytvoril žalobkyni náhlu prekážku, ktorá v dôsledku toho do neho narazila
a v dôsledku zrážky spadla. Z výpovede svedkov je tiež zrejmé, že žalobkyňa následne nebola schopná
ďalšieho pohybu na bicykli. V nadväznosti na uvedené je tak zrejmé, že medzi konaním žalovaného 1/,
ktorým porušil právne predpisy, a pádom žalobkyne, pri ktorom jej vznikli zranenia, je priama príčinná

súvislosť. Nebyť konania žalovaného 1/, ktorým porušil viaceré ustanovenia zákona o cestnej premávke,
k zrážke so žalobkyňou a tým aj k jej zraneniam a ku škode na jej zdraví by nedošlo. Záver súdu prvej
inštancie o tom, že žalovaný 1/ vytvoril žalobkyni náhlu prekážku, v dôsledku čoho spadla a utrpela
zranenia, je jednoznačne a presvedčivo odôvodnený, má základ vo viacerých dôkazoch, ktoré v súhrne
vylučujú iný záver, než aký prijal súd prvej inštancie. Na posúdenie zodpovednosti žalovaného 1/ neboli

zadanejdôkaznejsituácie,kedysosvedeckýchvýpovedíjednoznačnevyplýva,žeboltožalovaný1/,kto
porušil všeobecne záväzné právne predpisy o jazde na bicykli, v dôsledku čoho došlo k zrážke, žiadne
odborné vedomosti z iných odvetví. Pokiaľ teda žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, tento odvolací dôvod nebol daný.
Okrem toho žalovaný 1/ ani len neuviedol, aký konkrétny dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nevykonal,

navrhol, pričom tento by bol zároveň potrebný pre zistenie rozhodujúcej skutočnosti.

29. Žalobkyňa jazdila po správnej strane cesty. Z vykonaného dokazovania nebola preukázaná žiadna
okolnosť, ktorá by znižovala jej schopnosť jazdiť na bicykli, a v žiadnom prípade nezanedbala prevenčnú
povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, keď narazila do žalovaného 1/ bez toho, aby

urobila čokoľvek, čo by mohlo stretu s bicyklom žalovaného 1/ zabrániť, resp. aspoň zmenšiť následky
vzájomného stretu bicyklov. Pokiaľ žalovaný 1/ jazdil na bicykli nesprávne a zákonom nedovoleným
spôsobom,porušilviaceréustanoveniaprávnehopredpisuupravujúcehojazdunabicykliazvykonaného
dokazovania je preukázané, že vo výhľade na cestu, po ktorej šla žalobkyňa, mu bránili jeho kamaráti,
nemôže sa úspešne dovolávať porušenia prevenčnej povinnosti zo strany žalobkyne, ktorá jazdila na

bicykli zákonom aprobovaným spôsobom, pričom je zároveň logické, že pokiaľ žalovaný 1/ pre svojich
kamarátov nevidel žalobkyňu, nevidela ani ona jeho, resp. nemohla rozpoznať, že má záujem prejsť
cez cestu. Ani prípadná znalosť miestnych pomerov zo strany žalobkyne nemôže viesť k záveru o
porušení jej prevenčných povinnosti. Frekventovanosť cesty v mieste zrážky svedčí skôr v prospech
záveru, že žalobkyňa prevenčnú povinnosť nezanedbala, keď musela venovať pozornosť nielen skupine

kamarátov na bicykloch na chodníku, ale aj vozidlám jazdiacim po ceste. Argumentáciu žalovaného
1/, resp. jeho rodičov o porušení prevenčnej povinnosti žalobkyne ako cyklistky, ktorá preukázateľne
neporušila žiadne dopravné predpisy, pričom žalovaný 1/ ich porušil viacnásobne, vyhodnotil odvolací
súd ako bez reálneho základu, zjavne účelovú s cieľom znížiť mieru zodpovednosti žalovaného 1/.
Pokiaľ žalovaný 1/ žalobkyňu nevidel, keďže mu vo výhľade prekážala iná osoba, a nestotožňuje sa

s tým, že žalobkyňa nevidela jeho a jeho kamarátov, ktorý pred prechodom pre chodcov pôsobili ako
hlúčik osôb, a teda podľa presvedčenia žalovaného 1/ žalobkyňa bola povinná zvýšiť svoju ostražitosť
a pozornosť, čo neurobila, tak aj v tomto je evidentná účelovosť argumentácie žalovaného 1/, ktorý
vôbec nemal ako cyklista jazdiť po chodníku a následne ako cyklista vstupovať na priechod pre chodcov.Pokiaľ by aj z bicykla zišiel, bol povinný presvedčiť sa pred vstupom na vozovku, či tak môže urobiť bez
nebezpečenstva. Ak možno hovoriť o porušení prevenčnej povinnosti, tak iba zo strany žalovaného 1/,
avšak porušenie prevenčnej povinnosti z jeho strany podľa § 415 Občianskeho zákonníka neprichádza

do úvahy, pretože svojím konaním alebo opomenutím porušil iné zákonné normy, a to ustanovenia
zákona o cestnej premávke.

30. Pokiaľ ide o námietku o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobkyne v preukázaní príčinnej
súvislosti medzi jej zraneniami a stretom bicyklov, ani táto nebola dôvodná. Z vykonaného dokazovania

je zrejmé, že žalobkyňa v dôsledku porušenia povinností žalovaným 1/ spadla z bicykla a svedok Ing.
R. Z. uviedol, že následne nebola schopná prejsť ani 20 metrov a pomáhal jej dostať sa na najbližšiu
lavičku, kde s ňou čakal na jej odvoz inou osobou. K hospitalizácii žalobkyne došlo približne 2 hodiny
po nehode, pričom nejde o čas jej transportu z Nemšovej do nemocnice v Trenčíne, ale v rámci tohto
času bola nielen transportovaná do nemocnice, ale pred hospitalizáciou aj vyšetrená a ošetrená. O jej
zraneniach a ich rozsahu svedčia prepúšťacia správa z nemocnice a lekársky posudok o bolestnom.

Tieto dôkazy tak vo vzájomných súvislostiach jednoznačne preukazujú príčinnú súvislosť medzi jej
zraneniami a zrážkou so žalovaným 1/. Možnosť, že žalobkyňa utrpela zranenie, ktoré nemá pôvod v
zrážke s bicyklom žalovaného 1/, je len ničím nepodloženou špekuláciou žalovaného 1/ a v tomto smere
nebolo dôkazné bremeno na žalobkyni, ale práve na žalovanom 1/, ktorý, pokiaľ by mal vedomosť o
inom zranení žalobkyne, ku ktorému mohlo dôjsť po ich vzájomnej zrážke na bicykloch v dôsledku inej

udalosti, mal povinnosť tvrdenia (povinnosť uviesť k akému zraneniu, kedy, ako došlo) a aj dôkaznú
povinnosť, t. j. označiť dôkazy o takom zranení žalobkyne. Pokiaľ si v tomto žalovaný 1/ nesplnil ani
len povinnosť tvrdenia, možno jeho argumentáciu považovať iba za všeobecnú a vágnu, a ani nie za
relevantné skutkové tvrdenie, ktoré by bolo možné považovať za riadnu procesnú obranu.

31. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri skúmaní možnosti zníženia náhrady škody v zmysle s
ustanovenia§450Občianskehozákonníkaavprijatíprávnehozáveruonesplnenípodmienokpretakéto
zníženie. V ustanovení § 450 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté pravidlo o moderácii povinnosti
nahradiť škodu. Zmysel ustanovenia sa vykladá tak, že zníženie rozsahu povinnosti nahradiť škodu
zmierňuje vplyv zodpovednosti na škodcu tam, kde by uloženie povinnosti nahradiť škodu v plnom

rozsahu predstavovalo s prihliadnutím na všetky okolnosti prílišnú (R 144/1951), resp. nežiaducu tvrdosť
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. Cz 17/68). Primerané zníženie náhrady škody prichádza
do úvahy iba vo výnimočných situáciách, kedy by plná náhrada škody predstavovala pre žalovaného
neúmerne veľkú záťaž. Zo znenia zákona vyplýva jednoznačný príkaz súdom pri rozhodovaní o nároku
na náhradu škody vždy skúmať, či sú dané podmienky zníženia náhrady škody a vo svojom rozhodnutí

zdôvodniť aj záver, prečo k zníženiu nepristúpili. Súd prvej inštancie podmienky zníženia náhrady
škody skúmal a vo svojom rozhodnutí zdôvodnil, prečo k nemu nepristúpil. Znížiť náhradu škody
možno iba z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zákon však neustanovuje všetky kritéria, ktorými
je naplnený pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Pri znížení náhrady škody súd vychádza z
viacerých okolností. Súd musí zobrať do úvahy to, ako ku škode došlo, aké sú osobné a majetkové

pomery osoby, ktorá škodu spôsobila a aké sú pomery osoby, ktorá bola poškodená. Jediným dôvodom,
kedy je moderácia škody zo zákona vylúčená, je skutočnosť, že škoda bola spôsobená úmyselne. V
prejednávanej veci nebola škoda spôsobená úmyselne. Pri skúmaní pomerov škodcu a poškodeného
súd prihliada najmä na príjmy z pracovnej a inej zárobkovej činnosti, na ich majetkové pomery,
vyživovacie povinnosti, celkový spôsob života, dosiahnutú životnú úroveň a pod.

32. Ku škode došlo neúmyselne, avšak po viacnásobnom porušení právnych predpisov zo strany
žalovaného 1/, ktorý jej pri zvýšenej miere opatrnosti mohol zabrániť, ak by hoc aj jazdiaci na bicykli po
chodníku z bicykla včas zišiel a prechádzal by cez cestu ako chodec po riadnom presvedčení sa, že
nehrozí nebezpečenstvo tak, ako to vyžaduje zákon o cestnej premávke. Hoci bola škoda spôsobená

žalovaným 1/ ako maloletým, ktorý študuje, je nemajetný a bez príjmu, nie sú tieto okolnosti dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa na zníženie nároku žalobkyne na náhradu škody, pretože nemožno ich
posudzovať izolovane, ale komplexne s tým, že ide o škodu na zdraví osoby vyššieho veku, výška
škody nie je vysoká a nepredstavuje neúmerne veľkú záťaž pre žalovaného 1/ a hoc žalobkyňa poberá
dôchodok,zároveňniejezárobkovočinná,jejpríjemniejevysoký(naúrovnicca580,-eur)aznehomusí

hradiť náklady na bývanie, ošatenie, stravu a zdravotnú starostlivosť. Žalovaný 1/ je výživou odkázaný
na svojich rodičov, a preto nemá žiadne výdavky, ktoré by si mal hradiť sám, no na druhej strane už
je vo veku, kedy môže aj popri štúdiu dosiahnuť príjem napr. z dohody o brigádnickej práci študenta.Všetky tieto okolnosti skutočne nepredstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, v dôsledku ktorých by
prichádzalo do úvahy zníženie náhrady škody podľa § 450 Občianskeho zákonníka.

33. Pokiaľ sa žalovaný 1/ nestotožnil ani s okamihom omeškania tak, ako ho ustálil súd prvej inštancie,
tak ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Matke žalovaného 1/, ako jeho zákonnej zástupkyni bola
dňa 07.02.2018 doručená výzva na zaplatenie bolestného do 30 dní od jej doručenia, t. j. do 09.03.2018
(vrátane). V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka tak v tento deň nastala splatnosť nároku žalobkyne
na náhradu škody a pokiaľ tak žalovaný 1/ neučinil, je od 10.03.2018 v omeškaní a od tohto dňa patrí

žalobkyni aj priznaný úrok z omeškania. Nič na tom nemení ani posledná výzva na zaplatenie náhrady
škody na zdraví zo dňa 24.05.2018, pretože táto je podľa obsahu len predžalobnou výzvou a žalobkyňa
ňou nemenila splatnosť jej nároku, ale len poskytla žalovaným dodatočnú lehotu, aby sa vyhli konaniu
pred súdom, čo je z obsahu výzvy zrejmé. Žalovaný 1/ bol jednoznačne prostredníctvom jeho zákonnej
zástupkyne vyzvaný na náhradu škody už skôr, a to tak, aby škodu nahradil do 09.03.2018, keďže tak
neurobil, je od nasledujúceho dňa v omeškaní.

34. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že výška bodového ohodnotenia zranení žalobkyne a hodnoty
bodu a tým aj celková výška vypočítaného bolestného neboli v odvolacom konaní namietané. Rovnako
nebola predmetom odvolacích námietok ani výška priznaného úroku z omeškania.

35. Pokiaľ ide o lehotu určenú žalovanému 1/ na plnenie a výrok o náhrade trov konania, dospel k
odvolací súd k záveru, že v týchto častiach je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť pre
nesprávne právne posúdenie.

36. Žalovaný 1/ bol napadnutým rozsudkom zaviazaný na peňažné plnenie žalobkyni. Lehota na plnenie

je v zásade tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. V zmysle § 232 ods. 3 CSP súd môže v
odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Odôvodneným prípadom na určenie dlhšej lehoty na
plnenie budú spravidla také sociálne, rodinné a majetkové pomery strany sporu (žalovaného 1/), ktoré
jej reálne neumožňujú splniť uloženú povinnosť v lehote troch dní. Takýmto odôvodneným prípadom je
aj prejednávaná vec, kedy je žalovaný 1/ maloletou osobou bez príjmu a je nemajetný. Jeho postavenie

jednoznačne odôvodňuje určenie dlhšej, ako trojdňovej lehoty na plnenie. Na druhej strane je tu právo
žalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré zahŕňa nielen právo domáhať sa na nezávislom
a nestrannom súde ochrany jej porušeného práva, ale tiež aj právo, aby jej súdna ochrana bola
poskytnutá účinne, čo je napokon aj základným princípom sporového konania (čl. 2 CSP). Podľa názoru
odvolacieho súdu je naplnením tohto základného princípu len také poskytnutie súdnej ochrany, keď je

strana žalovaného zaviazaná na plnenie v primeranej lehote nielen vzhľadom na okolnosti na jej strane,
ale aj na strane žalobcu a s prihliadnutím na predmet sporu. Pomery žalovaného 1/ na jednej strane
odôvodňujú určenie dlhšej lehoty na plnenie, no na strane druhej je predmetom sporu náhrada škody na
zdraví žalobkyne, ktorá dôvodne a oprávnene očakáva, že súdna ochrana, ktorej sa domáhala, jej bude
poskytnutá účinne nielen v zmysle prejednania a rozhodnutia sporu v primeranej lehote, ale aj v zmysle

poskytnutia priznaného peňažného plnenia v primeranej lehote vzhľadom k jej pomerom, ktoré tiež nie
sú veľmi priaznivé, keď jej príjem tvoria len dôchodkové dávky vo výške, ktorá môže postačovať len
na uspokojovanie jej základných potrieb. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani povahu uplatneného
nároku, spočívajúceho v náhrade škody na zdraví, ktorú utrpela ako osoba vyššieho veku. Zhodnotením
všetkých uvedených okolností dospel odvolací súd k záveru, že je namieste určiť žalovanému 1/ dlhšiu

lehotu na plnenie, než základnú - trojdňovú, avšak nie ročnú, ako ju určil súd prvej inštancie. Za
spravodlivú lehotu na plnenie, zodpovedajúcu pomerom strán sporu a povahe veci, považuje odvolací
súd lehotu troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, počas ktorých je žalovaný 1/ objektívne spôsobilý
škodu uhradiť, a to s prihliadnutím na tú skutočnosť, že aj popri štúdiu môže pracovať brigádne. V
súvislosti s určením dlhšej lehoty na plnenie považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že aj keď pri jej

určení posudzuje obdobné okolnosti, ako pri posudzovaní možnosti uplatnenia moderačného práva z
hľadiska výšky náhrady škody, ide o dve kvalitatívne odlišné kategórie a splnenie podmienok pre určenie
dlhšej lehoty na plnenie nemožno stotožňovať s podmienkami pre zníženie náhrady škody, kde sa
vyžaduje splnenie prísnejších podmienok vyjadrených v zákonnom označení ich existencie ako „dôvody
hodné osobitného zreteľa“, zatiaľ čo na určenie dlhšej lehoty na plnenie postačuje „odôvodnený prípad“.

37. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti výroku I. v priznanej
istine a úroku z omeškania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a v časti splatnosti
priznaného plnenia ho podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.38. Odvolací súd ďalej preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o náhrade
trov konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ nielen ako výrok závislý na vyhovujúcom výroku I., ktorý

bol napadnutý odvolaniami strán sporu, ale aj ako výrok, ktorý bol napadnutý samostatným odvolaním
žalobkyneazároveňsamostatnýmodvolanímžalovaných2/a3/.Odvolacísúddospelkzáveru,ževýrok
II. napadnutého rozsudku je vecne nesprávny. Aj keď sa žalobkyňa domáhala plnenia od žalovaných 1/
až 3/ solidárne a bolo jej plne vyhovené len vo vzťahu k žalovanému 1/ a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/
bola jej žaloba v celom rozsahu zamietnutá, nebolo možné z týchto dôvodov rozhodnúť o náhrade trov

konania spôsobom, ako rozhodol súd prvej inštancie z dôvodu čiastočného úspechu vo veci. Žalovaní
1/ až 3/ tvorili samostatné procesné spoločenstvo, pričom nárok žalobkyne bol voči žalovanému 1/
uplatnený na iných skutkových a právnych dôvodoch, ako voči žalovaným 2/ a 3/ v tom zmysle, že
nárok žalobkyne bol voči žalovanému 1/ nárokom z titulu náhrady škody spôsobenej ním priamo, no
voči žalovaným 2/ a 3/ predstavoval len nárok odvodený, založený na zodpovednosti žalovaných 2/ a 3/
ako rodičov maloletého žalovaného 1/ za dohľad nad ním a jeho správaním.

39. Súd bol povinný uvedené rozlišovacie kritéria a výsledok sporu premietnuť aj do rozhodnutia o
náhrade trov konania. Keďže tak neurobil, posúdil nároky strán na náhradu trov konania nesprávne,
a preto bolo potrebné výrok o náhrade trov konania podľa § 388 CSP zmeniť, pričom vo vzťahu k
nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ bolo potrebné rozhodnúť o nároku na

náhradu trov prvoinštančného konania aj v zmysle § 396 ods. 2 CSP, keďže odvolací súd zmenil výrok
I. napadnutého rozsudku v časti splatnosti priznaného plnenia. Žalobkyni bol priznaný voči žalovanému
1/ celý uplatnený nárok a voči žalovanému 1/ bola plne úspešná, a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 CSP
odvolací súd priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100
%. Vo vzťahu žalobkyne a žalovaného 1/ odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré by žalobkyni nemal podľa § 257 CSP priznať nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania. Za tieto nemožno považovať ani vek, postavenie a sociálne pomery žalovaného 1/, keď je
nevyhnutné zohľadniť aj sociálne pomery žalobkyne, ktoré nemožno hodnotiť ako výrazne priaznivé
oproti žalovanému 1/. Okrem toho bol to postoj žalovaného 1/ a jeho rodičov, v dôsledku ktorých musela
žalobkyňa uplatniť svoj nárok na náhradu škody na súde, pričom ten sa preukázateľne ukázal byť ako

jednoznačný.

40. Žalobe žalobkyne v časti nároku uplatneného voči žalovaným 2/ a 3/ nebolo vyhovené vôbec, a preto
by v zmysle zásady úspechu v tejto časti patril nárok na náhradu trov konania žalovaným 2/ a 3/ voči
žalobkyni. Odvolací súd však žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči

žalobkyni nepriznal, pretože v tomto vzťahu existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú
v povahe uplatneného nároku žalobkyňou voči žalovaným 2/ a 3/, ako aj v sociálnych pomeroch týchto
strán sporu.

41. Žalobkyňa si nárok na náhradu škody uplatnila voči žalovaným 2/ a 3/ v zmysle § 422 Občianskeho

zákonníka. Za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyne jednoznačne zodpovedá maloletý žalovaný 1/.
Povinnosť nad ním vykonávať dohľad patrí jeho rodičom, žalovaným 2/ a 3/. Zákon v tomto prípade
predpokladá solidárnu zodpovednosť dohliadajúcich osôb. Subjektívna zodpovednosť dohliadajúcich
osôb je konštruovaná na prezumpcii ich zavinenia vo vzťahu k zanedbaniu náležitého dohľadu a
tejto zodpovednosti sa môžu zbaviť iba vtedy, ak preukážu, že náležitý dohľad nezanedbali. Pokiaľ

sa teda žalobkyňa domáhala náhrady škody aj voči žalovaným 2/ a 3/, vychádzajúc z prezumpcie
ich zodpovednosti vyplývajúcej priamo zo zákona, nepoznajúc ich osobné pomery a spôsob výchovy
maloletého, nemohla v tejto časti predvídať výsledok sporu. Žalovaní 2/ a 3/ až v konaní preukázali, že
náležitý dohľad nezanedbali, čím sa svojej zodpovednosti zbavili. Ide o špecifický prípad prezumovanej
zodpovednosti, ktorý poškodená osoba nemajúca žiaden bližší vzťah ku škodcovi a k osobám

vykonávajúcim nad ním dohľad, nemôže objektívne zhodnotiť z hľadiska možného výsledku sporu. Táto
okolnosť spolu s tým, že žalovaní 2/ a 3/ sú zárobkovo činné osoby, žalovaný 3/ poberá aj dôchodkové
dávky a len príjem žalovanej 2/ prevyšuje príjem žalobkyne, ktorá žije sama len z dôchodkových dávok
a je osobou vyššieho veku, predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré odvolací súd
považoval za spravodlivé nepriznať žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania

voči žalobkyni, hoc by im ako úspešným inak patrila.

42. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému 1/ nárok
na ich náhradu v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 % zdôvodu, že odvolanie žalovaného 1/ bolo v celom rozsahu nedôvodné a žalobkyňa tak mala plný úspech
v odvolacom konaní, a to aj pokiaľ ide o jej odvolanie do výroku o náhrade trov konania vo vzťahu
k žalovanému 1/. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne do vyhovujúceho výroku v časti lehoty splatnosti

priznaného plnenia, tak na jeho podklade odvolací súd v tejto časti vyhovujúci výrok I. zmenil, hoc nie
v súlade s odvolacím návrhom žalobkyne, avšak určenie konkrétnej lehoty záviselo výlučne na úvahe
odvolacieho súdu a odvolanie žalobkyne bolo v tejto časti čo do základu dôvodné. Pokiaľ ide o odvolanie
žalovaných 2/ a 3/, tomuto odvolací súd nevyhovel ani z časti, nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania im nepriznal, a preto vo vzťahu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ mala plný úspech žalobkyňa,

a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči ním, a to spoločne
a nerozdielne, keď títo obaja mali postavenie žalovaných na tom základe, že ich zodpovednosť za
škodu spolu so žalovaným 1/ bola prezumovaná ako solidárna z titulu, že obaja sú rodičmi žalovaného
1/, ktorí mali spoločnú zodpovednosť vykonávať nad ním dohľad. Aj v súvislosti s rozhodovaním o
trovách odvolacieho konania sa odvolací súd zaoberal možnou aplikáciou ustanovenia § 257, avšak
nezistil žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznať žalobkyni nároky na

náhradu trov odvolacieho konania, a to vo vzťahu k žalovanému 1/ z rovnakých dôvodov, ako je uvedené
vyššie v súvislosti s jeho zaviazaním na náhradu trov prvoinštančného konania. Vo vzťahu žalobkyne k
žalovaným 2/ a 3/ existovali dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania žalovaným 2/ a 3/, no v opačnom prípade to vzhľadom na vyššie uvedené
sociálne pomery týchto strán sporu už neplatí.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).