Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120303776
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6120303776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu V. U. N. so sídlom O. J. XM., XXX XX
G., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO. 47 232 471, proti žalovanému Q. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytomK.XX,XXXXXS.,ozaplatenie8.147,49Eursprísl.,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Kežmarok, č.k. 10Csp/14/2021-84 zo dňa 12. novembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Pripúšťa vstup spoločnosti R U. s.r.o., so sídlom O. nábrežie XA, XXX XX G., F.: XX XXX XXX do
konania na miesto žalobcu.

II. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 5.058,68 Eur s prísl..

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.058,68 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 5.058,68 eur od 21.10.2021 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 2 prvá veta, 8, § 7 ods. 1, 2, 16, 17, 19, 20, 27, § 9 ods. 1, 2,
§ 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 07.12.2017,

§ 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, 2, § 54a, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
§ 216 ods. 2, § 217 ods. 1, § 232 ods. 3 prvá veta, § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa XX.XX.XXXX L. o spotrebiteľskom úvere
dobrápôžička, predmetom ktorej bol bezúčelový úver vo výške 8.000,- Eur. Vo formulári zmluvy je v

úvodnej časti obsahujúcej údaje o klientovi uvedené okrem jeho mena, priezviska, bydliska, rodného
čísla a dátumu narodenia už len číslo jeho občianskeho preukazu, štátna príslušnosť a telefónne
číslo. Žiadne údaje k posúdeniu jeho bonity tam nie sú a priamo z obsahu zmluvy ani nevyplýva,
že by od žalovaného bolo vyžadované dokladovanie jeho pomerov nejakými dokumentmi a dôkazmia zmluva na žiadne takéto dokumenty neodkazuje ani ich nespomína. Z listiny „Aktuálny stav úveru
ku dňu 31.03.2020“ predloženej žalobcom zistil, že žalovaný dňa 07.12.2017 vyčerpal sumu 8.000,-
Eur a úhrady realizoval len v období od 20.01.2018 do 22.02.2018, kedy spolu zaplatil sumu 229,94

Eur. Z úhrad žalovaného bola na istinu započítaná suma 109,60 Eur, čím ako neuhradená istina
ostala evidovaná suma 7.890,40 Eur. Listom označeným ako „Upozornenie - výzva na splatenie dlžnej
časti úveru“ zo dňa 20.06.2018 žalobca upozornil žalovaného na omeškanie v splácaní a možnosť
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a listom - Výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa 17.07.2018 mu
oznámil, že úverová pohľadávka sa ku dňu 17.07.2018 stala predčasne splatnou, pričom ho súčasne

vyzval na úhradu dlžnej sumy v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Obidve písomnosti
vychádzajúce z predložených poštových dokladov boli žalovanému doručované.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že posudzovaná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Vzhľadom na
§ 54a Občianskeho zákonníka zistil, že dané právo zo spotrebiteľskej zmluvy premlčané ani v časti nie
je. Výsledky vykonaného dokazovania priviedli súd prvej inštancie k záveru, že je potrebné vychádzať

z fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Konštatoval, že v danom prípade žalobca poskytol
žalovanému vysoký úver, pričom ničím nepreukázal, žeby mal zistenú a preverenú výšku jeho príjmov,
výdavkov, rodinný stav a žeby prihliadal na údaje z príslušnej databázy alebo registra. O neunesení
dôkazného bremena, ale ani bremena tvrdenia žalobcom pokiaľ ide o preukázanie skúmania bonity
žalovaného nemožno mať žiadne pochybnosti, keďže žalobca ani po výslovnej výzve súdu nepredložil

k tomu žiadne skutkové tvrdenia a žiadne dôkazy. Navyše je známe, že žalovaný v čase uzavretia
tejto zmluvy už jeden mimoriadne vysoký úverový záväzok mal, preto bolo absolútne nevyhnutné, aby
žalobca preukázal, že riadne preskúmal schopnosť žalovaného splácať ďalší takýto vysoký záväzok
v čase uzatvorenia tejto ďalšej úverovej zmluvy, so zohľadnením povinností z už uzatvorenej zmluvy
a za každých okolností musí byť splnený minimálny zákonom predpísaný štandard posúdenia bonity

spotrebiteľa. Nie je možné vychádzať len z tvrdení, či čestného prehlásenia spotrebiteľa, ak tieto nie
sú podopreté konkrétnymi podkladmi a nestačí mať preukázaný len príjem spotrebiteľa, lebo zákon
jasne hovorí o preverení údajov nielen o príjme, ale aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, čo
žalobca nepreukázal, že náležite preveril. Žalobca mal preukázať, že skutočne žiadal údaje o výdavkoch
žalovaného a že tieto aj náležite preveril. Vzhľadom na uvedené mal za to, že došlo k hrubému porušeniu

povinností veriteľa zistiť konkrétnu výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa. V predmetnej veci dospel k záveru, že žalobca absolútne ničím nepreukázal, že by náležite
skúmal a vyhodnotil bonitu žalovaného, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Nedôsledné
skúmanie bonity spôsobilo aj ďalší dôsledok, a to ten, že nie je možné úver predčasne zosplatniť, preto
je právny úkon o zosplatnení absolútne neplatný. Navyše samotné oznámenie o vyhlásení okamžitej

splatnosti úveru ani nemožno akceptovať ako korektnú výzvu k plneniu pre nesprávne uvedenú výšku
dlhu, keď je vyzvaný k úhrade sumy, teda so zarátaním úrokov a poplatkov, na ktoré nárok vôbec
nevznikol a v skutočnosti jeho dlh bol podstatne nižší. Neplatnosť predčasného zosplatnenia má za
následok, že žalobca má len nárok na nezaplatené splátky splatné ku dňu rozhodovania súdu. Ku dňu
rozhodovania súdu bolo splatných 46 splátok po 114,97 Eur, žalovaný zaplatil len 229,94 Eur, preto

jeho splatný dlh ku dňu vyhlásenia rozsudku činí 5.058,68 Eur. Z uvedeného dôvodu vyhovel žalobe
len v tejto časti a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, že
žalobca tieto nežiadal z jednotlivých splátok odo dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti, ale žiadal ich
odo dňa nasledujúceho po dni, keď v zmysle jeho názoru vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť celú
dlžnú sumu jednorázovo, čo vzhľadom na dispozičný princíp nemohol prekročiť. Z uvedeného dôvodu

priznal úroky z omeškania z celej prisúdenej istiny až odo dňa nasledujúceho po zročnosti poslednej
priznanej splátky, teda od 21.10.2021.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žaloba bola sčasti zamietnutá, žalobca a žalovaný tak boli úspešní
v časti a v časti neúspešní, pričom pomer ich úspechu a neúspechu je cca pol na pol. Vzhľadom na

uvedené rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

6.Protirozsudkupodalodvolaniežalobca,atoprotivýrokuII.aIII.rozsudku.Odvolanieprávneodôvodnil
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
Poukázal na to, že ako zákonom regulovaný subjekt je povinný správať sa obozretne, preto je vysoko

nepravdepodobné, že by poskytol peňažné prostriedky bez riadneho skúmania bonity žalovaného, s
vysokým rizikom ohrozenia ich návratnosti. Tvrdenie konajúceho súdu označil ako zavádzajúce, nakoľko
u žalovaného tak ako u každého klienta bola skúmaná bonita výpisom z úverového registra (SRBI),
ako aj dokladov o príjme, teda boli splnené všetky podmienky na konanie v súlade so zákonom ospotrebiteľských úveroch. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces, pričom poukázal na to, že
žalovaný skutkové tvrdenia týkajúce sa skúmania bonity nepoprel, preto platí domnienka, že skutkové
tvrdenia sa považujú za pravdivé. Pokiaľ by súd mal pochybnosti o pravdivosti, resp. dostatočnosti

tohto tvrdenia, bol povinný o nich poučiť procesnú stranu, čo však nesplnil, čím mu odňal právo
riadne uplatňovať jeho procesné práva a možnosť preukázať skutočnosť, ktorú považoval za nespornú.
Skúmanie bonity nemá vplývať priamo zo zmluvy, nakoľko zo žiadneho zákonného ustanovenia takáto
podmienka nevyplýva. Na tomto mieste poukázal aj na ustálenú súdnu prax. K nesplneniu podmienok
zosplatnenia pohľadávky uviedol, že s uvedenou právnou argumentáciou sa nestotožňuje, nakoľko

výkladom predmetného ustanovenia nemožno dospieť k uvedeným záverom. Zákon v uvedenom
ustanovení rozlišuje dve sankcie za konanie, pričom z výkladu nemožno vyvodiť, že uvedené sankcie sa
kumulujú, ale práve naopak, viažu sa na dva druhy konaní veriteľov. Ak súd vyhlásil úver za bezúročný
a bez poplatkov, nakoľko hrubo porušil povinnosť uvedenú v ustanovení § 7 ods. 1 zákona, nemohla
zároveň nastať situácia, že nedošlo k platnému zosplatneniu pohľadávky, preto súdom priznaná suma
nekorešponduje so sumou na ktorú má pri potencionálnej bezúročnosti nárok. V tejto časti považuje

rozhodnutie súdu za nezákonné a v rozpore s platnou právnou úpravou. Navrhol, aby odvolací súd
zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátil vec na nové prejednanie alebo aby
zmenil prvoinštančné rozhodnutie v napadnutej časti tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže
žalovaného na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8.Podanímdoručenýmdňa12.02.2022navrholžalobcaXXX..,M.zmenunastranežalobcuzdôvodu,že
medzinímakopôvodnýmveriteľomaspoločnosťouV.U.N..bolauzatvorenáL.opostúpenípohľadávok,
pričom nový veriteľ spoločnosť V. U. N. v zmysle § 80 ods. 2 C.s.p. vyjadrila súhlas so vstupom do

konania na miesto žalobcu.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

13. Podľa § 80 ods. 1 C.s.p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod

alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na
jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli.14. Podľa § 80 ods. 2 C.s.p., súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania
došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

15. Podľa § 80 ods. 3 C.s.p., ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

16. Podaním doručeným dňa 12.02.2022 navrhol žalobca XXX... zmenu na strane žalobcu z dôvodu,
že medzi ním ako pôvodným veriteľom a spoločnosťou V. U. N.. bola dňa XX.XX.XXXX uzatvorená L. o

postúpení pohľadávok č. F./XXXX. Na základe uvedenej zmluvy došlo k postúpeniu pohľadávok vrátane
pohľadávky, ktorá je predmetom uvedeného súdneho konania. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 80
C.s.p. navrhli zmenu strany sporu na strane žalobcu, pričom nový veriteľ spoločnosť R U. s.r.o. v zmysle
§ 80 ods. 2 C.s.p. vyjadrila súhlas so vstupom do konania na miesto žalobcu. Z uvedeného dôvodu a
s poukazom na vyššie citované ustanovenia, preto odvolací súd pripustil vstup spoločnosti V. U. N. do
konania na miesto pôvodného žalobcu XXX.G.17. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd

v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože
pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste
ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj
predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

18. Súd prvej inštancie po preskúmaní spisu dospel k záveru, že v predmetnom prípade je poskytnutý
úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pretože pred poskytnutím spotrebiteľského
úveru nebola skúmaná bonita žalovaného dostatočným spôsobom a tiež dospel k záveru o neplatnom
predčasnom zosplatnení spotrebiteľského úveru. S uvedenými závermi sa však vôbec nestotožnil
žalobca v podanom odvolaní, preto sa odvolací súd zaoberal, či došlo k naplneniu vytýkaných

nedostatkov súdom prvej inštancie ako aj k naplneniu prípadnej sankcie spočívajúcej v bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

19. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť
veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského

úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade,
ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods.
2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto
súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon
sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé

porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii
spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

20. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou

starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto
zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov,
ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a
nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr.
štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi

alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do
pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

21. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity
klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti

vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu
mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.22. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na to, že pri skúmaní bonity vychádzal jednak z výpisu z
úverového registra (SRBI), ako aj z dokladov o príjme, avšak z týchto listín žalobca nemohol úplne zistiť
finančnú situáciu na strane žalovaného. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že z uvedených

listín a registrov nemohol žalobca ako veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu žalovaného, teda takýto
postup žalobcu nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj
uvedené konanie žalobcu považoval za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné
považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca
skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jeho celkovú zadlženosť, počet

vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda
žalobca si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie jeho
schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej
inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o preukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti
žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti
ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna

finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval
k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.

23. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove
v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia

bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho
zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení
povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom

podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez
toho,abybolozrejmé,čopostretnedlžníkapouzavretízmluvy.Akjetakátoagendaobzvlášťsledovanáz
dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky
na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže
na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných

majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu
nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s
odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce
morálke.“

24. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda, že
nesplnenie povinnosti žalobcu ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa má za
následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a rovnako aj so
záverom, že predmetný úver nemohol právny predchodca žalobcu platne zosplatniť, a teda, že žalovaný

jetakpovinnývrátiťlensumu,ktorámubolareálneposkytnutá,avšakvrozsahusplatnýchsplátokkudňu
rozhodovania súdu prvej inštancie. Keďže žalovaný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie právnemu
predchodcovi žalobcu už zaplatil sumu 229,94 Eur, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania, potom súd
prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi priznal len rozdiel medzi uvedenými sumami a vo
zvyšku nárok žalobcu správne zamietol. Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej

inštancie ohľadom zamietnutia žaloby v časti úrokov z omeškania.

25. Žalobca v podanom odvolaní ešte uvádzal, že žalovaný v priebehu konania nepoprel skutkové
tvrdenia týkajúce sa skúmania bonity, preto bolo potrebné tieto považovať za nesporné skutkové
tvrdenia, k čomu odvolací súd uvádza, že pasivita žalovaného v konaní nemôže mať automaticky za

následok povinnosť súdu priznať akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie,
v ktorom vystupuje spotrebiteľ. Napriek skutočnosti, že žalovaný bol v priebehu prvoinštančného
konania pasívny, nevyjadril sa k podanej žalobe a ani k ďalším žalobcom predloženým dôkazom,
nemožno v konečnom dôsledku dospieť k záveru o nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani
uvedená skutočnosť neznamená, že súd musí rozhodnúť len na základe takto tvrdených skutočností

a predložených dôkazov. Samotný Civilný sporový poriadok v prípade spotrebiteľských sporov dáva
súdu možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je
to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd môže aj bez návrhu takýto dôkaz obstarať alebo
zabezpečiť, čím sa tak sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi sporovýmistranami, t.j. medzi veriteľom a spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie
uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy, nezabavila súd prvej inštancie preskúmať spotrebiteľskú
zmluvu ex offo, teda či táto obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, prípadne či neobsahuje

aj aj neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj to, či pred uzatvorením zmluvy bola dostatočne skúmaná
bonita spotrebiteľa.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo
a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k

dodržaniu tejto povinnosti, následkom je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Primárne by
jednoznačne mali byť všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej
žalobe. Úlohou súdu v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej
procesnej aktivite sporových strán. Z vyššie uvedených dôvodov preto námietku žalobcu v tomto smere
vyhodnotil ako nedôvodnú.

27. Vo vzťahu k vyššiemu má odvolací súd za to, že už samotné nedostatočné skúmanie bonity
spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, preto sa nebolo potrebné ďalej zaoberať
ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

28. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok

o trovách konania.

29. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutej
časti, t.j. vo výroku II. a III. ako vecne správny potvrdil.

30. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim

procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd nezistil ani
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).