Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. máj 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1420202342
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1420202342.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: U. F., O.. XX.
XX. XXXX, V. F. H.. Č.. X, V., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Fratrič, Timravina ul. č. 9, Bratislava,
proti žalovanej: U.. K. R., O.. XX. XX. XXXX, V. M. H.. Č.. XX, M., zastúpená: In Medias Res, s.r.o.,
IČO: 36 863 351, Sladovnícka ul. č. 13, Trnava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 08. novembra 2021, č. k.
8C/27/2020 - 192, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu M. V. Č..
XX na F. P. V. Y. F.. Č.. XXXX na H. F. X X. V., P. na P.. Č.. XXX X. X. XXX U.X (K. P. R. O.) R.
P.. Č.. XXX X. X. XXX U.X (zastavaná plocha a nádvorie) vrátane podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku vo

veľkosti 3880/100000, všetky zapísané na G. Č.. XXXX evidovanom Okresným úradom Bratislava,
katastrálnym odborom pre D. V. - U.. Č.. G., M. Ú. G. a tieto nehnuteľnosti prikázal do výlučného
vlastníctva žalobcu (výrok I. rozsudku), ktorému uložil povinnosť zaplatiť žalovanej na náhradu jej
spoluvlastníckeho podielu sumu 43. 686, 54 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.
rozsudku) a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7. 650 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok III. rozsudku). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, 2,
3, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že zrušil a vyporiadal podielové

spoluvlastníctvo strán k bytu, nakoľko obe strany žiadali ich podielové spoluvlastníctvo vyporiadať, keď v
konaní bolo sporné, ktorému podielovému spoluvlastníkovi bude nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva
prikázaná, keďže obaja proklamovali záujem byt vlastniť. Uviedol, že v priebehu konania sa situácia
vyvinula tak, že žalovaná si medzičasom našla náhradné bývanie s maloletou dcérou, momentálne
po rozvode so žalobcom je znovu vydatá a v priebehu konania sa jej narodilo druhé dieťa, pričom si
medzičasom zadovážila do výlučného vlastníctva Y. X. M., keď žalobca po celý čas býval v predmetnom
byte, ktorý napokon po dohode strán sporu a vzhľadom na už zabezpečené trvalé bývanie žalovanej,

prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu, ktorý zároveň prostredníctvom vyhlásenia banky preukázal,
že je v jeho finančných možnostiach vyplatiť vyrovnací podiel žalovanej ako ustupujúcej spoluvlastníčke
bytu. Poukázal na skutočnosť, že všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti stanovil na podklade vyjadrenia
spoločnosti ATRIOS real estate predloženej v konaní žalovanou v sume 190. 000 eur, z dôvodu, žeznalecký posudok predložený žalobcom v konaní určoval hodnotu bytu ku dňu 24. 11. 2020, čo už v čase
vyhlásenia rozsudku nekorešpondovalo s reálnou hodnotou bytu, pričom s takto ustálenou hodnotou
bytu určenou v sume 190. 000 eur napokon na poslednom pojednávaní vyslovil súhlas aj žalobca.

Poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporným, že žalobca zo svojho výlučného vlastníctva, ešte
pred uzavretím manželstva so žalovanou, vynaložil spolu 43. 000 eur na kúpu predmetného bytu, keď
na zvyšnú časť kúpnej ceny bytu (110. 500 eur) stranám sporu ako spoludlžníkom poskytla Slovenská
sporiteľňa, a.s. úver na bývanie vo výške 70. 000 eur, ktorý je zabezpečený záložným právom k bytu,
z dôvodu ktorého pri výpočte podielu ustupujúceho spoluvlastníka zo sumy všeobecnej hodnoty bytu

190. 000 eur odrátal výšku zostávajúceho úveru strán sporu, ktorú sa zaviazal splácať žalovaný (zrejme
žalobca, pozn. odvolacieho súdu) ako budúci výlučný vlastník bytu, ktorá bola ku dňu vyhlásenia
rozsudku vo výške 62. 083, 73 eur a zároveň započítal sumu 43. 000 eur, ktorú v súvislosti s kúpou
nehnuteľnosti vynaložil žalobca zo svojich výlučných finančných prostriedkov, ako aj plnenie žalovanej v
súvislosti s poskytnutým úverom, a to v období pred uzatvorením manželstva a po rozvode manželstva.
K tvrdeniu žalovanej, že úver hradila zo svojich výlučných finančných prostriedkov, súd prvej inštancie

uviedol, že nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by počas trvania manželstva platila žalovaná
hypotéku zo svojich výlučných prostriedkov nepatriacich do BSM, tieto prostriedky nezohľadňoval pri
určení výšky vyrovnacieho podielu. Poukázal na to, že žalovaná preukázateľne zo svojich výlučných
finančných prostriedkov zaplatila dve splátky hypotéky pred uzatvorením manželstva so žalobcom v
období august 2017 až september 2017 a po rozvode manželstva so žalobcom (rozvod nadobudol

právoplatnosť dňa 31. 12. 2020, správne rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť,
pozn. odvolacieho súdu) zaplatila 8 splátok v období od januára 2021 až do augusta 2021, t. j. zo
svojich výlučných prostriedkov na nadobudnutie nehnuteľnosti zaplatila 10 splátok hypotéky po 245, 68
eur, spolu 2. 456, 80 eur a nakoľko splátky hypotéky v súvislosti s nehnuteľnosťou platila žalovaná zo
svojich výlučných finančných prostriedkov v plnej výške napriek tomu, že je podielovou spoluvlastníčkou

v podieli 1, je potom žalobca ako druhý spoluvlastník povinný zaplatiť jej polovicu z takto vynaloženej
sumy. Uviedol, že rovnako je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi, čo dal zo svojho (43. 000 eur) na
podiel žalovanej (1/2), z dôvodu ktorého zaviazal žalobcu ako spoluvlastníka, ktorému prikazuje byt do
výlučného vlastníctva, zaplatiť žalovanej ako ustupujúcej spoluvlastníčke hodnotu jej podielu v sume
43. 686, 54 eur, ktorú vypočítal ako rozdiel všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti 190. 000 eur a hodnoty

zostatku úveru viažuceho sa k nehnuteľnosti 62. 083, 73 eur so zohľadnením sumy 43. 000 eur (-) ako
vkladu žalobcu z jeho výlučných prostriedkov a zohľadnením sumy 2. 456, 80 eur (+) ako 10 splátok
hypotéky hradených žalovanou mimo trvania BSM z jej výlučných prostriedkov, keď výslednú sumu
prepočítal na podiel žalobkyne predstavujúci 1, a preto má podiel žalovanej hodnotu 43. 686, 54 eur
(190. 000 - 62. 083, 73 - 43. 000 + 2. 456, 80) : 2 = 43. 686, 54 eur. Poukázal na to, že zmyslom

vyporiadania spôsobom podľa § 142 ods. 1 vety tretej Občianskeho zákonníka nie je len poskytnutie
primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale vyriešenie všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi
podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou podielového spoluvlastníctva, pričom so zreteľom
na to sa vyporiadanie vykonáva ako vyporiadanie v širšom slova zmysle, v rámci ktorého sa prihliada
aj k tomu, či a do akej miery ten-ktorý spoluvlastník zhodnotil spoločnú nehnuteľnosť investíciami,

príp. iným spôsobom s tým, že strany sporu žiadali vyporiadať podielové spoluvlastníctvo v tzv. širšom
zmysle, keďže žiadali, aby bolo pri vyporiadaní prihliadnuté aj na to, čo jednotliví spoluvlastníci vložili
zo svojho výlučného vlastníctva do zhodnotenia (rekonštrukcie) predmetného bytu. Uviedol, že nebolo
sporné, že po nadobudnutí spoluvlastníctva k bytu, žalobca so žalovanou byt rekonštruovali (obaja s
rekonštrukciou súhlasili), čím zvýšili jeho všeobecnú hodnotu, keď nesporným bolo aj to, že žalobca

svoje výlučné prostriedky získané darom od rodičov v celkovej výške 16. 500 eur použil na rekonštrukciu
bytu, na ktorú preukázateľne prispela aj žalovaná sumou 1. 200 eur s tým, že na rekonštrukciu bytu
boli podľa tvrdení strán sporu použité tiež prostriedky poskytnuté žalovanej bankou prostredníctvom
spotrebiteľského úveru vo výške 5. 000,- eur, avšak tento úver strany sporu predčasne splatili po uzavretí
manželstva z prostriedkov získaných na svadbe patriacich do BSM, preto túto sumu pri vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva nijak nezohľadňoval. K ďalším tvrdeniam strán sporu o investovaní svojich
výlučných prostriedkov do kúpy, rekonštrukcie bytu, či do jeho zariadenia alebo užívania, pri vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej nezohľadňoval, nakoľko žalovaná svoje tvrdenia o
zaplatení aj iných položiek v súvislosti s bytom z vlastných finančných prostriedkov nepreukázala. K
tvrdeniu žalovanej, že jej brat poskytol dňa 22. 08. 2017 finančnú hotovosť v sume 5. 000 eur na

rekonštrukciu nehnuteľnosti, dňa 14. 01. 2017 jej rodičia finančnú hotovosť v sume 11. 720 eur (čestné
prehlásenie dňa 24. 08. 2020) uviedol, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, že by tieto finančné
prostriedky boli použité v súvislosti s nadobudnutím a zhodnotením bytu, keďže tieto prostriedky boli
rodičmi žalovanej darované viac ako pol roka pred samotnou kúpou bytu, pričom kúpna cena bolahradená (nebolo rozporované) z výlučných prostriedkov žalobcu a z hypotekárneho úveru poskytnutého
stranám sporu bankou, keď žalovaná ani neuviedla, ako konkrétne mali byť tieto prostriedky použité s
tým, že všeobecné tvrdenie, že všetky poskytnuté prostriedky, či už od rodičov alebo brata, boli použité

v súvislosti s nadobudnutím alebo zhodnotením bytu, bez bližšej špecifikácie a bez preukázania, na čo
konkrétne mali byť použité, nepostačuje na priznanie alebo započítanie takéhoto nároku žalovanej v
rámci širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva, najmä v situácii, keď ich použitie v súvislosti
s nadobudnutím, či zhodnotením bytu bolo žalobcom rozporované. Za nedôveryhodné označil aj ďalšie
tvrdenie žalovanej podporené čestným prehlásením jej brata zo dňa 24. 08. 2020, podľa ktorého jej

mal dňa 10. 08. 2017 poskytnúť 8. 000 eur na kúpu a zariadenie bytu, keď kúpa bytu bola hradená z
výlučných prostriedkov žalobcu a z hypotekárneho úveru poskytnutého žalobcovi a žalovanej bankou s
tým,žeprípadnéprostriedkypoužiténazariadeniebytu(akobolotvrdenévčestnomprehlásení),nemajú
vplyv na rozhodnutie v konaní, keďže zariadenie bytu je predmetom samostatného vlastníctva, prípadne
spoluvlastníctva a nemá vplyv na hodnotu bytu, a preto nebral pri rozhodovaní do úvahy žiadne platby
jednotlivých strán sporu týkajúce sa zariadenia bytu, keďže tieto nemajú vplyv na hodnotu nehnuteľnosti,

ale sú samostatným predmetom vlastníctva, resp. spoluvlastníctva strán sporu. Uviedol, že tvrdené
prostriedky na zariadenie bytu boli vynaložené stranami sporu za trvania manželstva a v prípade
nepreukázania opaku patrili do BSM žalobcu a žalovanej bez ohľadu na to, z účtu ktorého z manželov
boli jednotlivé položky platené s tým, že účel niektorých platieb žalobcu nebolo možné z predložených
dokladov ani identifikovať (O.. O. P. P. W. V. Y. Z.), pričom tento nebol riadne špecifikovaný ani v obsahu

žaloby, či v ďalších vyjadreniach žalobcu v konaní. K platbám z účtu žalovanej na kuchyňu, či vstavanú
skriňu uviedol, že tieto boli vynaložené za trvania BSM, a nebolo preukázané, že by išlo o výlučné
prostriedky žalovanej (uvedené nepreukazuje ani skutočnosť, že boli hradené z účtu žalovanej ako
jednéhozmanželov),pričomžalovanoupredloženýdokladtýkajúcisaúhradypoistnéhonanehnuteľnosť
tiež nemá vplyv na rozhodnutie, keďže ide o výdavok súvisiaci s užívaním nehnuteľnosti a nezvyšuje jej

hodnotu, pričom išlo tiež o platbu vykonanú za trvania BSM žalobcu a žalovanej. K tvrdeniu žalobcu, že v
byte vykonal práce v hodnote 5. 000 eur uviedol, že ich nebral do úvahy, keďže ich žalovaná rozporovala
a neboli nijako preukázané, z dôvodu ktorého zaviazal žalovanú na zaplatenie rozdielu preukázaných
nákladov žalobcu vynaložených na rekonštrukciu zo svojich výlučných prostriedkov, a teda zhodnotenie
nehnuteľnosti v sume 16. 500 eur a nákladov preukázateľne vynaložených žalovanou na rekonštrukciu

nehnuteľnosti v sume 1. 200 eur z jej výlučných prostriedkov a výslednú sumu prepočítal na podiel
žalobkyne predstavujúci 1, keďže strany sporu ako podieloví spoluvlastníci boli povinní tieto náklady
uhrádzať spoločne (§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
7. 650 eur (16. 500 - 1. 200 : 2). Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil
právneust.§255ods.2vspojenís§262ods.1C.s.p.avecnetým,žežalobevyhovelvčasti,vktorejsa

žalobca domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva a prikázania nehnuteľnosti do jeho výlučného
vlastníctva z dôvodu, že sa situácia v priebehu konania vyvinula tak, že si žalovaná medzičasom
zabezpečila trvalé bývanie spolu s maloletou dcérou, a nadobudla do svojho výlučného vlastníctva dom
v Kvetoslavove, keďže potrebovala riešiť svoju bytovú otázku (po rozchode strán sporu bývala žalovaná
s maloletou dcérou v nájme po dobu, čo žalobca zostal bývať v predmetnom byte), a preto nebolo v

čase vyhlásenia rozhodnutia už dôvodné, prikázať žalovanej byt do výlučného vlastníctva a určiť za
ustupujúceho spoluvlastníka žalobcu, ktorý v byte dlhodobo žije, keď počiatočná dôvodnosť takéhoto
postupu (prikázania veci do výlučného vlastníctva žalovanej, ktorá sa stará o maloletú dcéru, pričom obe
mali v uvedenej nehnuteľnosti svoj domov) v priebehu konania odpadla, nakoľko žalovaná s maloletou
dcérou už mala vytvorený nový domov mimo predmetného bytu s tým, že v ostatnej časti žaloby boli obe

stranysporučiastočneúspešné,keďženiektorézuplatnenýchnákladovavýdavkovžalobcuajžalovanej
pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bral do úvahy, iné z dôvodov uvedených v odôvodnení
rozsudku ako sporné a nepreukázané nezohľadňoval, a preto nepovažoval za úspešnú ani jednu stranu
vkonaní,alečiastočnýúspechdosialiobestranysporu,zdôvoduktoréhonáhradutrovkonanianepriznal
žiadnej strane sporu. K argumentu žalobcu na priznanie nároku na náhradu trov konania jemu ako

úspešnej strane, poukazujúceho na komunikáciu strán ohľadom vyporiadania spoluvlastníctva dohodou
uviedol, že z predloženej komunikácie vyplýva, že obe strany boli rovnako aktívne v hľadaní riešenia
situácie, avšak k dohode napokon nedospeli, a preto považoval za nespravodlivé za takýchto okolností
pričítať niektorej zo strán sporu rozhodnutie súdu ako úspech, či neúspech v konaní, keď výsledné
rozhodnutie súdu bolo výsledkom meniacej sa situácie v priebehu konania, pričom žalobca v predloženej

komunikácii neponúkol žalovanej ako ustupujúcej spoluvlastníčke sumu vyrovnacieho podielu vo výške
priznanej jej rozhodnutím súdu.

2.Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.
650 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III. napadnutého rozsudku) podala žalovaná v

zákonnej lehote odvolanie s poukazom na odvolacie dôvody vyplývajúce z ust. § 365 ods. 1 písm. b),
e), f), g), h) C. s. p. a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a zrušiť a priznať jej náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu. Poukázala na to, že rozhodnutie v napadnutej časti (výrok III.)
a jeho odôvodnenie nebolo vydané v súlade s príslušnou zákonnou (C. s. p.) a ústavnou (Ústava SR)
právnou úpravou, nakoľko súd prvej inštancie oprel svoje závery o viacero vyvrátiteľných domnienok,

ktoré nie sú podložené a nemajú oporu v priebehu vedenia konania a vo vykonanom dokazovaní. Vytkla
súdu prvej inštancie, že opomenul skutočnosť, že nielen tvrdenia žalobcu, ale i samotného súdu treba aj
hmatateľne (verifikovane) podložiť a nesúhlasila s tým, že má povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 7. 650
eur, keď z priebehu konania pred súdom prvej inštancie, konkrétne i z pojednávania uskutočneného dňa
07. 09. 2021, resp. dňa 07. 10. 2021 vyplýva, že opakovane zdôraznila, že sa jedná vo vzťahu k jej osobe
zo strany žalobcu o nedobromyseľný postup majúci za následok ukrátenie majetkového plnenia, ktoré

jej riadne prislúcha, a tej zásadnej skutočnosti, že túto nehnuteľnosť reálne spolu kontinuálne užívali,
pričom do nej rovným dielom investovali každý výlučné finančné prostriedky, avšak závery súdu prvej
inštancie premietnuté do výroku III. napadnutého rozhodnutia, túto skutočnosť účelovo opomínajú, keď
sa nie v zmysle zásady objektívnej pravdy dotknutý súd prekvapivo priklonil na stranu žalobcu a akoby
verifikovaljehosubjektívnetvrdeniazadané(preukázané)premeritórnerozhodnutiesúduvtejtootázke,

pričom na strane druhej, t. j. v otázke rovnako reálne preukázaných výlučných finančných prostriedkov z
jej strany na zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti, tieto už predčasne spochybňuje a nepokladá ich za
dostatočnehmatateľnéadôveryhodnépreustálenievkonečnomdôsledkuspravodlivéhozáverupreobe
zúčastnené strany. Uviedla, že táto skutočnosť a závery súdu prvej inštancie sa potom javí objektívne
ako nezákonný procesný postup vo veci, ktorým preukázateľne účastníkovi konania odňal možnosť

konať pred súdom a zásadným spôsobom porušil zásadu rovnosti zbraní v otázke dokazovania v civilno-
sporovom súdnom konaní. Namietla, že súd prvej inštancie zdôvodnil napadnutý výrok do značnej miery
viacerými zmätočnými a rozporuplnými úvahami obsiahnutými v bodoch 13 až 16 rozhodnutia, keď v
prospech žalobcu priznal sumu 16. 500 eur a v jej prospech absurdne len sumu 1. 200 eur s tým,
že nepresvedčivo v kontexte uvedeného vyznieva i vágne nezohľadnenie sumy 5. 000 eur, ktorá jej

bola bankou poskytnutá, pričom sa jednalo výslovne o jej výlučné finančné prostriedky, ktoré podľa
zhodného vyjadrenia účastníkov konania boli vynaložené na rekonštrukciu spoločného bytu, keď na tejto
skutočnosti nič nemení ani neurčitý dohad žalobcu v tom smere, že podľa jeho spomienok mal byť tento
úver vraj splatený z prostriedkov získaných na svadbe. Uviedla, že táto skutočnosť je a zostala v spornej
rovine, keď túto verziu žalobcu nepotvrdila a nie je potom zrejmým, ako a čím má súd túto skutočnosť

za preukázanú s tým, že je pozoruhodné, že súd v tomto smere opakovane aplikuje dvojitý meter
na posudzovanie tvrdení žalobcu a jej tvrdení, keď z napadnutého rozhodnutia vyplýva nepochybne
zrejmá nerovnovážnosť v posudzovaní váhy na jednej strane „len“ vyjadrení žalobcu (bez relevantného
dôkazu) versus na strane druhej verifikovaných listinných dôkazov, ktoré predložila. Poukázala na to, že
v priebehu konania bolo legitímne vyvrátené tvrdenie žalobcu v tom smere, že na nadobudnutie a neskôr

i rekonštrukciu a zariadenie predmetných nehnuteľností nepoužila žiadne vlastné finančné prostriedky,
keď o opaku tohto tvrdenia svedčia ako predložené výpisy z jej účtu, tak prehľad jednotlivých transakcií
z jej bežného i úverového účtu, v neposlednom rade i smerodajné čestné prehlásenia, z ktorých listín
vyplývajú tieto skutočnosti (pozn. kúpna zmluva bola zavkladovaná dňa 28. 08. 2017), a to, že dňa
14. 01. 2017 jej bola pred kúpou spoločnej nehnuteľnosti poskytnutá od jej rodičov finančná hotovosť

v sume 11. 720 eur (viď čestné prehlásenie rodičov a výpis z jej účtu), čo zásadne vyvracia závery
žalobcu o jej nemajetnosti pred samotnou kúpou dotknutých nehnuteľností, dňa 18. 07. 2017 bola na
jej účet pred kúpou spoločnej nehnuteľnosti plnená z titulu poskytnutia úveru suma 5. 000 eur, dňa
10. 08. 2017 jej bola pred kúpou spoločnej nehnuteľnosti poskytnutá od C.. P. G. finančná hotovosť
v sume 8. 000 eur (viď čestné prehlásenie), čo rovnako vyvracia závery žalobcu o jej nemajetnosti

pred samotnou kúpou dotknutých nehnuteľností, dňa 22. 08. 2018 jej bola poskytnutá od V. L. Š.
finančná hotovosť v sume 5. 000 eur (viď výpis z jej účtu), a preto je nemysliteľné a nereálne, aby sa
z týchto vyššie konkrétne špecifikovaných finančných prostriedkov, ktoré jej patrili neuhradila ani len
časť, či už na nadobudnutie predmetného bytu, následne i na preukázanú rekonštrukciu tohto bytu,
ktorá zásadným spôsobom zvýšila jeho aktuálnu všeobecnú (trhovú) hodnotu. Namietla, že v tejto

časti rozhodnutia sa jedná výslovne o nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania, ustálenie
nesprávnych skutkových záverov, majúcich za následok jej poškodenie a jej majetkových práv v
tomto konaní. Uviedla, že tvrdenia žalobcu ohľadne jeho výlučného pričinenia sa o nadobudnutie tejto
nehnuteľnosti, tak jej následnej rekonštrukcie, s ktorými sa nepochopiteľne nekriticky stotožnil i súdprvej inštancie, pôsobia do značnej miery účelovým dojmom a sú zásadne neudržateľné v kontexte
vykonaného dokazovania s tým, že zásadným pre toto konanie je tak predovšetkým ustáliť ten záver, že
tieto jej nezanedbateľné finančné prostriedky boli preukázateľne použité na nadobudnutie a neskôr i na

rekonštrukciu predmetného bytu, resp. financovanie ďalších nevyhnutných nákladov spojených s touto
nehnuteľnosťou. Poukázala na to, že žalobca, ako vyplýva z priebehu konania, v tejto časti ani sám
nespochybňuje takúto formu majetkovej spoluúčasti z jej strany vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti,
ktorou bola objektívne zhodnotená, čo má zásadný vplyv i na jej aktuálnu hodnotu a v tej súvislosti i
výšku určeného vyporiadacieho podielu medzi účastníkmi konania s tým, že súd síce v napadnutom

rozhodnutí konštatuje (bod 15.), že žalobca mal vraj tieto skutočnosti rozporovať, avšak v spisovom
materiáli sa nenachádza žiaden relevantný dôkaz o podložení takéhoto vyhlásenia zo strany žalobcu.
Vytkla súdu prvej inštancie, že nepostačuje pre úspešné namietanie tvrdení a predložených dôkazov
z jej strany len subjektívne vyjadrenie žalobcu v tom zmysle, že tento dotknuté finančné prostriedky v
súvislosti s nadobudnutím, či zhodnotením predmetného bytu bez ďalšieho akéhokoľvek hmatateľného
dôkazu rozporuje, nakoľko je zrejmé, že ako súdom prijateľný argument účastníka konania neobstojí a

nemožno čo do vecnej stránky považovať vyjadrenia žalobcu typu „nevie, na čo boli tieto prostriedky
žalovanej použité" a podobne, čím súd prvej inštancie v tejto súvislosti nesprávne a nedôvodne prenáša
v konaní dôkazné bremeno na ňu, naviac, ak sám súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí výslovne
konštatuje, že ako prostriedky od jej rodičov, tak logicky i prostriedky z úveru a od F. C.. G., jej
boli poskytnuté a mohla s nimi v plnej výške disponovať preukázateľne pred nadobudnutím (kúpou)

predmetného bytu (v prípade prostriedkov od rodičov dokonca viac ako pol roka pred kúpou tohto
bytu), keď v tejto časti sa javí napadnuté rozhodnutie ako zjavne nepreskúmateľné, kedy sa súd prvej
inštancie uspokojil s odôvodnením svojho rozhodnutia na základe viacerých vyvrátiteľných domnienok
bez verifikovaného skutkového základu. Žalovaná vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že legitímne žiada
rovnako ako v prípade žalobcu započítať vynaloženie týchto jej výlučných finančných prostriedkov v

spojitosti s predmetnou nehnuteľnosťou v jej prospech, ktoré súd prvej inštancie bez relevantného
zákonného dôvodu opomenul a nevysporiadal s nimi zákonom predpokladaným spôsobom, t. j. určito,
zrozumiteľne, presvedčivo a v súlade so zásadou právnej istoty, pričom takýto postup súdu sa javí
do značnej miery nepresvedčivý, nepreskúmateľný a v rozpore s čl. 2 základných princípov C. s. p.,
kedy každý občan SR ako účastník konania môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v

súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, tak môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo, k čomu však
napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie jednoznačne nedošlo s tým, že uvedený záver potom
nepochybne zakladá odvolací dôvod k takto nepresvedčivému postupu súdu (odňatie možnosti konať
pred súdom a uplatňovať týmto spôsobom svoje práva a záujmy), ktoré malo za následok vydanie

nezákonného rozhodnutia súdu. Uviedla, že v tejto súvislosti tak treba ustáliť, že predmetné rozhodnutie
vnapadnutejčasti(výrokuIII.)apredovšetkýmjehoodôvodneniejezaloženénaviacerýchvyvrátiteľných
domnienkach a nepodložených tvrdeniach súdu, ktoré však nevychádzajú z relevantne vykonaného
dokazovania v tomto konaní, nemožno ich tým pádom aplikovať na individuálne prejednávanú vec
a v prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220

ods. 2 C. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov
alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie alebo zmenu v odvolacom konaní), ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Žalovaná zdôraznila, že
splátky hypotekárneho úveru týkajúce sa predmetného bytu mimo manželstva (ktoré uhrádza dlhodobo
a kontinuálne zo svojich výlučných finančných prostriedkov, pričom v dotknutom byte dlhodobo nežije

ani ho inak neužíva) súd počítal, resp. započítal iba do mesiaca august 2021, avšak úver naďalej
preukázateľne spláca (o čom predložila i dňa 07. 10. 2021 na pojednávaní ďalšie doplňujúce listinné
doklady), takže súd opätovne opomenul do výpočtu sumáru týchto splátok pripočítať všetky ďalšie
kalendárne mesiace (9/2021, 10/2021, 11/2021, 12/2021, atď.), až kým nedôjde k reálnemu prevzatiu
tohto úveru zo strany žalobcu v tomto konaní. Namietla, že sa súd prvej inštancie nepreskúmateľne

(ne)vysporiadal s otázkou ustálenia hodnoty ohľadne zariadenia spomínaného bytu, keď na jednej
strane vychádzal pri ustálení hodnoty predmetného bytu z ohodnotenia určeného na základe vyjadrenia
spol. ATRIOS real estate, ktorá pri ustálení hodnoty dotknutej nehnuteľnosti objektívne vychádzala z
aktuálneho stavu predmetného bytu, to znamená aj s ohľadom na jeho aktuálny stav, zariadenie, výbavu
a tým pádom celkové zhodnotenie, ktoré sa malo premietnuť do aktuálnej ceny, pričom na druhej strane

v bode 15. napadnutého rozhodnutia neudržateľne v kontexte vyššie uvedeného argumentuje tým, že
nebralprirozhodovanídoúvahyžiadnefinančnéprostriedkyvynaloženénazariadenieavybavenietohto
bytu, keďže tieto nemajú podľa vyjadrenia súdu vplyv na hodnotu tejto nehnuteľnosti, čo je v príkrom
rozpore s jeho predchádzajúcim prijatím listinného dôkazu, ohodnotením bytu spol. ATRIOS real estate,ktoré práve aj toto zariadenie a vybavenie bytu objektívne zohľadňuje pri stanovení všeobecnej (trhovej)
hodnoty nehnuteľnosti, a preto je tento postup súdu v tejto otázke možné hodnotiť ako postup v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou súdov, ktorým vyvoláva prípadné ďalšie súdne konanie, konkrétne, či jej

žalobca bude bez ďalšieho dobrovoľne alebo pod hrozbou ďalšej žaloby refundovať polovicu zariadenia
a vybavenia ich spoločného bytu alebo si polovicu zo všetkého zariadenia a vybavenia bytu vysťahuje
a zoberie ako svoje výlučné vlastníctvo (jedná sa napríklad o vstavanú kuchyňu plus jej kompletné
zariadenie,vstavanúobývačku+jejkompletnézariadenie,sedačku,vstavanéskrinevizbeavpredsieni,
vstavané skrinky v kúpeľni, nábytok v izbách, postele, matrace, koberce, doplnky atď.). Vytkla súdu prvej

inštancie,žeakobyvôbecnebraldoúvahy(atedatenfakt,žesajednaloorovnocennýchspoluvlastníkov
nehnuteľnosti,kedyjedenznichnemalumožnenévdôsledkukonaniatohodruhéhovtejtonehnuteľnosti
ďalej zotrvať a užívať ju so svojím dieťaťom riadnym spôsobom), že počas kalendárneho roku, kedy
so svojím dieťaťom bola nútená bývať v podnájme, bola taktiež nútená vynaložiť podstatné finančné
prostriedky na platby tohto nájmu vo výške takmer 10. 000 eur za rozhodné obdobie a v prípade novej
nehnuteľnosti, ktorú si zadovážila na bývanie, bola nútená si vziať ďalší vysoký úver vo výške 150. 000

eur, a preto je možné objektívne ustáliť, že sa jedná o arbitrárny a preukázateľne prekvapivý postup
súdu v konaní (pre účastníka nepredvídateľný) v rozpore s čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, majúci
za následok nepresvedčivé rozhodnutie v napadnutej časti bez zákonného dokazovania a odôvodnenia
svojho rozhodnutia zo strany súdu. Uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo
výroku III. tohto rozhodnutia) tak možno považovať za rozhodnutie, ktoré trpí viacerými skutkovými i

právnymi vadami, bolo vydané ako prekvapivé v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, keď jej súd
svojim postupom odňal riadnu a zákonnú možnosť konať pred súdom a v tejto súvislosti presadzovať
svoje práva a záujmy legitímnym spôsobom, na základe nesprávnej a nepodloženej úvahy dospel k
nesprávnym skutkovým i právnym záverom a v konečnom dôsledku možno konštatovať, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza objektívne z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré nemá oporu v

spisovom materiáli a doposiaľ vykonanom dokazovaní.

3.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že navrhuje rozsudok v napadnutej časti ako

vecne správny potvrdiť a priznať mu voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
nakoľko v odvolaní nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé docieliť zmenu vydaného
rozhodnutia. Uviedol, že formulovanie odvolania vníma ako neurčité, zmätočné a plné protirečení,
keď na jednej strane žalovaná nesúhlasí s tým, že je povinná uhradiť sumu 7. 650 eur, avšak ani
jedným argumentom nevyvracia tvrdenia a dôkazy, od ktorých odvodil počas konania svoj nárok, a

ktorý mu súd priznal, nakoľko nespochybňuje výšku investícií, ktoré použil, rozsah prác, ani ďalšie
relevantné skutočnosti, keď žalovaná iba vo všeobecnej rovine namieta, že súd používal „dvojaký
meter“, nezohľadnil že „finančné prostriedky žalovanej boli preukázateľne použité na nadobudnutie a
neskôr i rekonštrukciu predmetného bytu“. Nezrozumiteľnosť a zmätočnosť odvolania videl žalobca
aj v tom, že žalovaná namieta jej povinnosť uhradiť mu sumu 7. 650 eur (ako kompenzáciu za

vykonané zhodnotenie z jeho výlučných prostriedkov), avšak v odvolaní uvádza aj také nesúvisiace
skutočnosti ako: nadobudnutie bytu, kúpa hnuteľných vecí do bytu (koberce, matrace, doplnky), jej
nájom po opustení spoločnej domácnosti, hradenie splátok úveru počas trvania manželstva, kúpu novej
nehnuteľnosti, avšak bez ohľadu na to, že tieto tvrdenia sú súdu predkladané tendenčne, je potrebné
v prvom rade konštatovať, že žiadnym spôsobom nesúvisia s výrokom, proti ktorému bolo podané

odvolanie (a v podstatnej časti ani s predmetom konania ako takým). K tvrdeniu žalovanej, že jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, žalobca uviedol, že dané bližšie nekonkretizovala. Uviedol, že nie
je pravda, že do nehnuteľnosti rovným dielom každý z účastníkov investoval výlučné (teda nepatriace
do režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov) finančné prostriedky, keď počas konania presne
špecifikoval aké investície vykonal zo svojich výlučných finančných prostriedkov (získaných darom od

rodičov) a v čom tieto investície spočívali (rekonštrukcie), avšak žalovaná žiadnu obdobnú konkretizáciu
nevykonala, pričom ním vykonané investície nijako nespochybnila, a neurobila tak ani v odvolaní.
Poukázal na to, že žalovaná počas konania nielenže nepreukázala vykonanie žiadnej investície zo
svojich vlastných prostriedkov, ale ani neuviedla o akú investíciu by malo ísť, keď dokonca ani v
odvolaní žalovaná neuvádza, aké investície na predmetnej nehnuteľnosti vykonala, pričom tvrdenie

žalovanej, že investovala do nehnuteľnosti finančné prostriedky je všeobecné, nepreskúmateľné a bez
skutočnej výpovednej hodnoty. Namietol, že žalovaná hrubo zavádza ak tvrdí, že súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku (bod 13.) konštatuje nespornosť počas konania v tom, že účastníci konania
každý zo svojich výlučných prostriedkov nadobudli byt, nakoľko súd nič takéto nekonštatuje, keďže bytbol kúpený za úver (kde boli dlžníkmi obaja účastníci) a za sumu poskytnutú výlučne jemu. Trval na
tom, že spotrebiteľský úver čerpaný žalovanou bol splatený predčasne darmi získanými na svadbe a
patriacich do BSM a rovnako je aj pravda, že žalovaná túto verziu nepotvrdila, ale ani ju nespochybnila

(neurobila tak dokonca ani v odvolaní), čo však zároveň znamená, že toto skutkové tvrdenie sa považuje
za nesporné (ust. § 151 C. s. p.), a preto jej tvrdenia, že súd v tomto aplikuje „dvojitý meter“, alebo že
je tu zrejmá „nerovnovážnosť v posudzovaní váhy na jednej strane „len“ vyjadrení žalobcu“ sú nielen
zmätočné a nezrozumiteľné, ale zjavne odporujúce vykonanému dokazovaniu, ktorého bola žalovaná
strana prítomná. K tvrdeniu žalovanej v odvolaní, že mala pred kúpou bytu finančnú hotovosť uviedol, že

ani počas konania ani v samotnom odvolaní nie je uvedené, ako s finančnou hotovosťou naložila, pričom
napriek absencii tvrdení žalovanej strany o tom ako sa pričinila o rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti
(čo presne bolo zrekonštruované, kedy a v akej výške), je žalovanou v odvolaní opakovane uvádzané,
že „tieto nezanedbateľné finančné prostriedky žalovanej boli preukázateľne použité na nadobudnutie a
neskôr i rekonštrukciu predmetného bytu“, pričom svoje výhrady o údajnej rekonštrukcii bytu zo strany
žalovanej prezentoval vo svojom podaní zo dňa 13. 08. 2020 a žalovaná sama v odvolaní priznáva, že

žalobca konštatoval, že „nevie, na čo boli tieto prostriedky žalovanej použité“, pričom ide opäť o logicko-
argumentačný nesúlad v jej výrokoch, nakoľko jedným výrokom tvrdí, že skutočnosti nerozporoval a
následne druhým výrokom tvrdí, že sa vyjadril, že nevie, na čo boli prostriedky použité. Poukázal na
skutočnosť, že žalovaná v konaní a dokonca ani v odvolaní neuviedla aké investície do zhodnotenia
nehnuteľnosti vykonala a akú časť z nich požaduje kompenzovať. K námietke žalovanej v podanom

odvolaní, že sa súd nevysporiadal s otázkou zariadenia bytu, žalobca uviedol, že otázka zariadenia
bytu nebola predmetom konania, nežiadal to ani on a ani žalovaná, pričom uvedené nebolo možné
tým skôr, že byt bol nadobudnutý pred uzavretím manželstva, zatiaľ čo jeho zariadenie bolo vykonané
počas trvania manželstva, keď zariadenie bytu ako postele, matrace, doplnky neboli oceňované a ich
vyporiadanie rozhodne nebolo predmetom konania. Uviedol, že mu nie je zrejmé, ako táto otázka

súvisí s odvolaním žalovanej proti výroku III. rozsudku, pričom žalovaná nielen počas konania ale ani
v odvolaní nešpecifikovala o aké veci (aké zariadenie bytu) má ísť, a preto výčitka žalovanej, že súd
prvej inštancie nezobral do úvahy žiadne finančné prostriedky vynaložené na zariadenie a vybavenie
bytu je bez právneho základu s tým, že počas konania nebola zo strany žalovanej takáto požiadavka ani
vznesená, a žalovaná nevykonala v tomto smere voči súdu prvej inštancie žiadne úkony a nepredložila

žiadne dôkazy. K tvrdeniu žalovanej, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil, že počas
trvania spoluvlastníctva k predmetnému bytu bola nútená bývať v podnájme, a bola nútená vynaložiť
finančné prostriedky takmer 10. 000 eur, vziať si ďalší vysoký úver vo výške 150. 000 eur, žalobca
uviedol, že žalovaná ani v jednom prípade nepreukázala, že by k niečomu bola „nútená“ a v konaní
pred súdom prvej inštancie ani nepreukázala úhradu nájomného či čerpanie úveru, predovšetkým však

nie je zrejmé ako mal súd tieto skutočnosti zohľadniť, keďže žalovaná v tomto smere nedala žiaden
návrh, a tiež nie je zrejmé, ako tieto skutočnosti súvisia s odvolaním žalovanej proti výroku III. rozsudku.
Žalobca pre úplnosť dodal, že žalovaná z nehnuteľnosti odišla dobrovoľne (našla si mimomanželskú
známosť a rozhodla sa bývať v novej domácnosti so svojim novým partnerom, terajším manželom),
úhradu nájomného nepreukázala a úver si zrejme brala na novú nehnuteľnosť, ktorá je v jej výlučnom

vlastníctve.

4.

Žalovaná, ktorej bolo vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu doručené dňa 27. 01. 2022, sa k nemu

nevyjadrila.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods.

l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok
verejne vyhlásil dňa 26. mája 2022 podľa ust. § 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p.,
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6.Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.
s. p.).

8.

Spoukazomnacitovanéustanovenie,prihliadnucnaobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkový
stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne
vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a

právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného
súdu, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7. 650 eur titulom, vyporiadania ich
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.

9.

Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej
povinnosťzaplatiťžalobcovisumu7.650eurtitulomrozdielu,ktorývznikolmedzinákladmivynaloženými
žalobcomnarekonštrukciunehnuteľnosti(výlučnéprostriedkyžalobcuvsume16.500eur)vpodielovom
spoluvlastníctve strán sporu a výlučných prostriedkov žalovanej, ktorých investíciu do rekonštrukcie bytu

v konaní preukázala (1. 200 eur).

10.

Požiadavka, že v civilnom sporovom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je

vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach Civilného sporového poriadku a vyjadruje
základnú zásadu civilného súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem skutočný stav veci je
totožnýspojmomobjektívnarealita,ktorásprejednávanouvecousúvisíatvorípredmetkonania.Zásada
materiálnejpravdytedaznamenátoisté,akozásadaobjektívnejpravdy.Jetotižprocesnoupožiadavkou,
abypoznatkysúduoskutočnostiachbolivsúladesobjektívnourealitou,pričompojemskutočnýstavveci

je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 157 ods. 2, § 220 ods. 2, § 192 C. s. p.). Pre poznávaciu
činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy
nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť
tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov strán sporu, z vykonaného
dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky

potrebnéskutočnostiaoznačiťknimpotrebnédôkaznéprostriedky(ideopovinnosťtvrdeniaapovinnosť
dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu
žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit
actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž
pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné

tvrdenie nebolo dokázané.

11.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu

„rovností zbraní“ v civilnom procese (čl. 6 C. s. p.), ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno,
ktorá ťaží stranu sporu. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie
ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese
spadá pod všeobecný princíp rovnosti strán sporu v konaní. Zásada rovnosti strán v procese saprejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,
o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť strán v
občianskom súdnom konaní bližšie charakterizoval do 01. 07. 2016 § 18 O. s. p., v zmysle ktorého
účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im
rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premietala aj v ďalších ustanoveniach
Občianskehosúdnehoporiadku,predovšetkýmvustanoveniachupravujúcichvedeniekonaniaapriebeh

dokazovania.Vprocesedokazovania(§191C.s.p.)vovšeobecnostiplatí,žestranasporumápovinnosť
tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom
procesného práva, ktoré dopadá na tú stranu sporu, v záujme ktorej je, aby určitá skutočnosť, rozhodná
podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná, aby ju súd uznal za pravdivú.

12.

Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej, namietajúcej, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané
dokazovanie v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu, nakoľko akceptoval subjektívne tvrdenia
žalobcu a listinné dôkazy, ktoré predložila (výpisy z jej účtu, prehľad jednotlivých transakcií z jej bežného
i úverového účtu, ako aj čestné prehlásenia), a ktoré preukázali, že do spoločnej nehnuteľnosti so

žalobcom investovala vlastné finančné prostriedky, spochybnil, považuje odvolací súd za nutné uviesť,
žeprávnaúpravaCivilnéhosporovéhoporiadkuvychádzazozásadykontradiktórnosticivilnéhoprocesu,
z ktorej vyplýva nevyhnutnosť aktivity procesných strán v prípade uplatňovania alebo bránenia svojho
práva. Z princípu kontradiktórnosti konania ďalej vyplýva, že súd nevykonáva dôkazy na preukázanie
nesporných skutkových tvrdení, ale naopak, nesporné skutkové tvrdenia si osvojí ako zistený skutkový

stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. Iba účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za
sporné. K účinnému popretiu skutkového tvrdenia žalobcu môže dôjsť prostriedkami procesnej obrany
(skutkovými tvrdeniami) žalovaného. Výnimka zo zásady osvojenia si nesporných skutkových tvrdení
je upravená v ust. § 186 ods. 2 C. s. p., t. j. v prípade, ak existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti
zhodných (nesporných) tvrdení sporových strán.

13.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou žalovanej, nakoľko ako vyplýva z
obsahu odôvodnenia rozsudku v jeho napadnutej časti, súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo

vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru, že žalovaná ohľadom svojich tvrdení, že do spoločnej
nehnuteľnosti investovala vlastné finančné prostriedky neuniesla v konaní dôkazné bremeno. Na
zdôraznenie správnosti tohto záveru súdu prvej inštancie odvolací súd iba dodáva, že v sporovom
konaní dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto

skutočností tvrdí, pričom v sporovom konaní sa považuje predovšetkým súd prvej inštancie za súd,
ktorý zisťuje skutkový stav, čo vyplýva aj z Civilného sporového poriadku, z dôvodu ktorého nebolo
možné súhlasiť ani s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie sa akceptáciou argumentácie žalobcu
a spochybnením ňou predlžených listinných dôkazov dopustil nezákonného postupu, ktorým žalovanej
odňal možnosť pred súdom konať, resp. porušil zásadu rovností zbraní v otázke dokazovania v civilnom

sporovom konaní.

14.

Obsahom základného práva na spravodlivý proces totiž nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd
konštatuje, že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil (v
súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci
podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami žalovanej, ktoré v konaní prezentovala, keď z
hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§

220 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom
vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca žalobou domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila. Súd prvej inštancie vodôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich
vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom

uvedeným v napadnutom výroku svojho rozsudku.

15.

Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 C. s. p., majú strany povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné

a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním
dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na
svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní svoju povinnosť
tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú
na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto
procesnúsituáciuvjejneprospechvovýsledku(rozhodnutívovecisamej),lebotvrdenáokolnosťnebude

preukázaná.

16.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v konaní nariadil štyri pojednávania (dňa 01. 12. 2020,

ktoré bolo odročené z dôvodu možnej mimosúdnej dohody medzi stranami sporu, dňa 03. 03. 2021,
ktoré bolo odročené z dôvodu núdzového stavu, dňa 11. 05. 2021, ktoré bolo zrušené z dôvodu PN
zákonného sudcu, dňa 07. 09. 2021, ktoré bolo odročené z dôvodu možnej mimosúdnej dohody a 07.
10. 2021, na ktorom bol vypočutý žalobca a jeho právny zástupca a právny zástupca žalovanej, ktorá
sa na pojednávanie nedostavila), pričom na tomto pojednávaní sa obe strany sporu vyjadrili, že nemajú

žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

17.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 07. 10. 2021 zároveň vyplýva, že sa žalobca k úveru vo výške

5. 000 eur, ktorý bol žalovanej poskytnutý prvý krát v priebehu konania vyjadril tak, že jeho účelom
bol nákup hnuteľných vecí do nehnuteľnosti, pričom bol splatený v krátkom čase zo svadobných darov,
ktoré so žalovanou dostali s tým, že právny zástupca žalovanej dané skutkové tvrdenie nerozporoval,
a nakoľko sa dokazovanie vykonáva len ohľadom sporných skutkových tvrdení, príp. ak existuje
dôvodnápochybnosťopravdivostizhodných(nesporných)tvrdenísporovýchstrán,postupovalsúdprvej

inštancie absolútne procesne správne, keď uvedenú sumu pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
nezohľadnil.

18.

K odvolacím námietkam žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací
súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo

odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.

19.

Odvolací súd k argumentácii žalovanej v podanom odvolaní, že rozhodnutie v napadnutom výroku
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnychskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

20.

K odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.), ako

i odvolaciemu dôvodu, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm.
g/ C. s. p.), považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaná k týmto odvolacím dôvodom nič
bližšie neuviedla, preto sa ním nebolo možné v odvolacom konaní zaoberať, nakoľko ak strana sporu iba
formálneodcitujeodvolacídôvodbeztoho,abyhokonkretizovalavsúvislostisnapádanýmrozhodnutím,
a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie odvolacieho dôvodu

spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada a v zmysle ust. § 373
ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, pričom v posudzovanej veci
odvolací súd existenciu tohto odvolacieho dôvodu ani nezistil.

21.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom sa aj správne
argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalovaná v
odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, keď iba zopakovala svoje tvrdenia z prvoinštančného

konania, ohľadne ktorých však súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalovanou v odvolaní a
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v jeho napadnutej časti,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku (výrok III.) ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

22.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. §
255ods.1aust.§262ods.1C.s.p.tak,ževodvolacomkonaníplneúspešnémužalobcovipriznalnárok

nanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%,pričomovýškenáhradytrovodvolaciehokonania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).