Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/107/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119205781
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5119205781.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcu: MTK Slovensko, s. r. o., so
sídlom Námestie Slovenskej republiky 3, 014 01 Bytča, IČO: 50 411 853, zastúpeného Mgr. Tomášom
Michnicom, advokátom so sídlom Na Priekope 174/13, 010 01 Žilina, IČO: 53 198 646, proti žalovaným:
1/StredoslovenskáenergetikaHolding,a.s.,sosídlomPriRajčianke8591/4B,01047Žilina,IČO:36403
008, 2/ BYTTERM, a. s., so sídlom Saleziánska 4, 010 77 Žilina, IČO: 31 584 705, 3/ Severoslovenské
vodárne a kanalizácie, a. s., so sídlom Bôrická cesta 1960, 010 57 Žilina, IČO: 36 672 297, zastúpenému
JUDr. Danielou Hmírovou, advokátkou so sídlom Oravská ulica 8557/22, 010 01 Žilina, IČO: 37 972 600,

o uloženie povinnosti platiť nájom, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.
k. 32C/47/2019-86 zo dňa 12. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 32C/47/2019-86 zo dňa 12. novembra 2020 potvrdzuje.

II. Žalovaný 1/ má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

IV. Žalovaný 3/ má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.).
Súčasne žalovaným 1/ a 3/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Napokon
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
2. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 23.05.2019, sa žalobca
domáhal, aby bola uložená Každému zo žalovaných 1/ až 3/ povinnosť platiť mu nájomné vo
výške sumy 200,- eur mesačne vždy k 15. dňu v mesiaci. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom

nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú. G., okres G., obec G. evidovaných na LV č. XXXX.
Žalovaní 1/ až 3/ neoprávnene zasahujú do jeho vlastníctva tým, že bez jeho súhlasu užívajú
označené nehnuteľnosti a obmedzujú ho vo výkone vlastníckeho práva. Obmedzenie jeho vlastníckeho
práva spočíva predovšetkým v tom, že žalovaní „využili“ jeho nehnuteľnosti na realizáciu rôznych
terénne zložitých technických úprav a nainštalovanie rôznych technických prvkov, a to: položenie
vodovodných potrubí, položenie elektrických káblov, rozvodov, vodoinštalačné práce, vytyčovanie
vodovodnej a kanalizačnej „siete“ na nehnuteľnostiach, pravidelné vykonávanie revíznych prác, náročné

elektroinštalačné práce, inštalácia rôznych technických zariadení. Pri samotnej realizácii uvedených
technických postupov došlo zo strany žalovaných ku konaniu, ktoré výrazným spôsobom narušilo
stav a okolie predmetných nehnuteľností. Bez jeho súhlasu a vedomia došlo zo strany žalovaných k
svojvoľnému zásahu do jeho vlastníctva. Žalovaní vedome a preukázateľne porušili právo prislúchajúcek cudzím veciam. Žalobca ďalej argumentoval tým, že vlastnícke právo je právom absolútnym, je
právnymporiadkomustanovenámožnosťvlastníkavecdržať,užívaťadisponovaťsňoupodľavlastného
uváženia v medziach zákona. Ide o najklasickejšie absolútne právo, pretože z neho môže nositeľ

vylúčiť ostatných, čiže pôsobí voči všetkým (erga omnes). Vlastnícke právo patrí medzi tzv. vecné
práva, ktoré sa rozlišujú s ohľadom na ich absolútnosť, či relatívnosť. V jednej skupine je tak vlastnícke
právo (súčasne s držbou) a v druhej súd vecné práva k cudzej veci. Do tejto skupiny patrí záložné
právo, zádržné právo a práva zodpovedajúce vecným bremenám. Vlastnícke právo ako najzákladnejšie
subjektívne právo je chránené priamo či nepriamo celým právnym poriadkom počnúc Ústavou SR.

Žalovaní tak majú povinnosť vopred informovať vlastníka nehnuteľnosti (žalobcu) priamo zo zákona.
Protiprávnymkonanímzostranyžalovanýchboloporušenéjehoprávodržbypredmetnýchnehnuteľností
(nemožnosť mať dané nehnuteľnosti vo svojej moci), jeho právo predmetné nehnuteľnosti slobodne
užívať a jeho dispozičné právo (obmedzená možnosť vlastníka slobodne nakladať s nehnuteľnosťami).
Dôvodnosť podanej žaloby a nárokovateľnosť vyplatenia jednorazovej primeranej náhrady, resp.
povinnosť žalovaných hradiť náležitú výšku nájmu za užívanie predmetných nehnuteľností a za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je preukázateľná a podporená zákonnými dôvodmi.
3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Žalobcom uplatnený nárok v plnom rozsahu neuznal. Nebolo mu zrozumiteľné, ktoré
zo žalobcom uvedených činností majú založiť domnelý nárok žalobcu voči nemu. Žalovaný 1/ uviedol,
že žiadnym spôsobom neprevádzkuje a nevlastní vodovodné potrubia, elektrické káble a rozvody a

iné technické zariadenia (líniové stavby ako ich označuje žalobca), ktoré by sa nachádzali na v žalobe
označených nehnuteľnostiach. Tiež nerealizuje a nemá v predmete podnikania ani jednu z činností
opísaných žalobcom v žalobe, a teda nerealizuje inštalácie rôznych technických zariadení, náročné
elektroinštalačné práce, revízne práce, vytyčovanie vodovodnej a kanalizačnej siete, vodoinštalačné
práce, pokladanie káblov a rozvodov a vodovodných potrubí. Žalobca nepreukázal akýkoľvek zákonný,

či zmluvný základ ním uplatňovaného nároku. Medzi ním a porušovaním vlastníckeho práva, ktoré
žalobca uviedol v žalobe, neexistuje žiadny vzťah. Z činností vykonávaných z jeho strany nevyplýva
povinnosť, ktorej sa žalobca domáha. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný 1/ za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a ním uplatnené nároky sú nedôvodné, nepreukázané a neexistentné. Dokazovanie
negatívnej skutočnosti z jeho strany považoval za právne absurdné. Žalovaný v rade 1/ žiada žalobu voči

nemu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému v rade 1 náhradu trov konania v rozsahu 100%.
4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe uplatnený nárok v celom rozsahu neuznal a žiadal žalobu voči nemu
v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že žalobca v žalobe nekonkretizoval, ktoré z obmedzení žalobcu
satýkatoho-ktoréhožalovaného.Vymenovanieobmedzeníjevágne,veľmivšeobecnéanejasnéanieje
zrejmé, ktoré z obmedzení sa týka pozemku uvedeného na LV č. XXXX, k. ú. G.. Rovnako nie je zrejmé,

kedy došlo k jednotlivým obmedzeniam, nie je jasné, na základe čoho žalobca dospel k požadovanej
výške nájomného, z čoho vychádzal pri jej určovaní, prečo je voči všetkým žalovaným uplatňované
v rovnakej výške, nakoľko nie je špecifikovaná miera prípadného obmedzenia vlastníckeho práva zo
strany toho-ktorého žalovaného. Napriek uvedenému žalovaný 2/ prehlasoval, že žiadne z obmedzení,
uvádzaných žalobcom, nesúvisia s jeho činnosťou alebo s majetkom v jeho vlastníctve. Žalovaný 2/

tak namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Ďalej uviedol, že na území Žiliny je držiteľom
povolenia na výrobu a rozvod tepla, vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, v súčasnosti
s platnosťou do 01.01.2036. Cez pozemky parcely KN-C: č. 6561/11 a č. 6561/10, k. ú. G., ktoré sú
zapísanénaLVč.XXXXasúvovlastníctvežalobcu,vediesekundárnyrozvodústrednéhokúrenia(ÚK)a
teple úžitkovej vody (TÚV) z objektu výmenníkovej stanice patriacej žalovanému 2/ do objektu bývalého

internátu Žilinskej univerzity, dnes bytového domu súp. č. XXXX. Uvedený sekundárny rozvod ÚK a
TÚV je vo vlastníctve žalovaného 2/ ako držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla a je nevyhnutný
pre zásobovanie teplom a TÚV objektu bytového domu šúp. č. XXXX. Pozemky, cez ktoré sekundárny
rozvod ÚK a TÚV v jeho vlastníctve vedie, sú zaťažené zákonným vecným bremenom v prospech
žalovaného 2/ a na ťarchu žalobcu. Zákonné vecné bremeno v jeho prospech je upravené priamo v

zákone č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v platnom znení (§ 10 ods. 1 a 8). Čo sa týka právnej
úpravy, existujúcej v čase výstavby sídliska Hliny V, a teda aj predmetného sekundárneho rozvodu ÚK
a TÚV, žalovaný 2/ poukázal na zákon č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej aj
ako „elektrizačný zákon“) a na nariadenie vlády č. 80/1957 Zb., ktorým sa vykonáva elektrizačný zákon
(§ 18 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1 a 5, § 26 ods. 1). Na základe uvedeného bol žalovaný 2/ toho názoru, že v

jeho prospech a na ťarchu žalobcu, resp. právnych predchodcov, bolo zriadené vecné bremeno podľa
príslušných ustanovení elektrizačného zákona, ktoré umožňuje umiestnenie a prevádzku sekundárneho
rozvodu UK a TÚV.5.Žalovaný3/žiadalžalobuzamietnuťapriznaťmunároknanáhradutrovkonania. Žalobcomuplatnené
nároky neuznal a považoval ich za neopodstatnené v celom rozsahu, nesúhlasil so skutkovými a
právnymi dôvodmi a tvrdeniami žalobcu. Ďalej uviedol, že v predmetných pozemkoch nemá umiestnené

žiadne potrubia, ani pozemky žiadnym spôsobom nevyužíva. Na situácii z geografického informačného
systému o ním prevádzkovaných sieťach preukazuje, že verejný vodovod LT DN 100 mm, ktorý
prevádzkuje, je umiestnený mimo pozemkov žalobcu a na predmetných pozemkoch je umiestnená
vodovodná prípojka, ktorú nezriadil a nie je jeho majetkom. Je prevádzkovateľom verejných vodovodov a
verejných kanalizácií podľa zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách

a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení zmien a
doplnení [§ 2 písm. a), § 3 ods. 2, § š ods. 3 písm. e), § 4 ods. 1, ods. 3, § 4 ods. 6]. Na dodávku
vody z verejného vodovodu do vodovodnej prípojky, ktorá je uložená aj v pozemkoch žalobcu, pre
odberné miesto výmenníková stanica, číslo parcely 6565, Hlinská 2576/1 Žilina, má uzatvorenú zmluvu
č. 20120993 zo dňa 17.04.2012 o dodávke vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových
vôd verejnou kanalizáciou s odberateľom MPM SPRÁVCOVSKÁ SPOLOČNOSŤ, s. r. o. Na základe

uvedených ustanovení zákona nie je vlastníkom stavby na cudzom pozemku. Žalobca nepreukázal
užívanie alebo akékoľvek obmedzovanie jeho vlastníckeho práva žalovaným v rade 3/. Zo skutočností,
tvrdenýchžalobcom,nevyplýva,žebymalprávonapeňažnéplnenievočinemu,nímtvrdenéskutočnosti
z listinných dôkazov nevyplývajú. S poukazom na uvedené tak nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú žalobcovi v tomto spore ide.

6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je vlastníkom pozemkov
zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k. ú. G.. Táto skutočnosť nebola medzi sporovými
stranami sporná. Súčasne nepovažoval za spornú ani skutočnosť, že cez dva pozemky žalobcu parcely
č. 6561/11 a č. a č. 6561/1 (zrejme nesprávne súd prvej inštancie uviedol č. 6561/1 namiesto č. 6561/10),
prechádzajú sekundárne rozvody tepla a TÚV. Tieto rozvody boli vybudované za účinnosti zákona č.

79/1957 Zb. a nariadenia vlády č. 80/1957 Zb.
7. Súd prvej inštancie mal súčasne za to, že žalobca v spore nepreukázal, napriek jeho tvrdeniu, že
do jeho vlastníckeho práva k označeným pozemkom akýmkoľvek spôsobom a neoprávnene, zasahujú
žalovaný 1/ a 3/, tzn. v konaní nebola preukázaná pasívna vecná legitimácia týchto žalovaných, a aj
z tohto dôvodu žalobu voči žalovaným 1/ a 3/ zamietol. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v konaní

síce bolo na základe tvrdenia žalovaného 2/ preukázané, že cez dva pozemky žalobcu prechádzajú
sekundárne rozvody žalovaného 2/, tzn. že existuje zásah do vlastníckeho práva žalobcu zo strany
žalovaného 2/, zároveň však, ako vyplýva z jeho vyjadrenia zo dňa 06.09.2019, tieto rozvody boli
vybudované za účinnosti zákona č. 79/1957 Zb. (§ 22) a nariadenia vlády č. 80/1957 Zb. (§18), teda za
účinnosti právnych predpisov, ktoré umožňovali takéto rozvody na dotknutých pozemkoch vybudovať a

zároveň povinnosť vlastníka pozemkov trpieť výkon oprávnení žalovaného 2/. Táto povinnosť je podľa
predmetných právnych predpisov vecným bremenom, ktoré sa nezapisovalo a teda ani nezapisuje do
katastra nehnuteľností. Podľa ust. § 42 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike v znení neskorších
predpisov, ako aj podľa ust. § 38 ods. 4 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, oprávnenia
k cudzím nehnuteľnostiam, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedených zákonov, zostali

nedotknuté, tzn. nedotknuté zostali aj popísané oprávnenia žalovaného 2/. Zároveň podľa ust. § 22 ods.
2 zákona č. 79/1957 Zb. platilo, že vlastník dotknutého pozemku mal právo požiadať energetický podnik
o jednorazovú náhradu, s tým, že žiadosť o túto jednorazovú náhradu musela byť pod stratou nároku
podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). V súlade s
tým preto už právnemu predchodcovi žalobcu buď náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva bola

vyplatená a žalobca už na ňu nemá nárok, alebo sa právo na túto náhradu prekludovalo, a preto ani
žalobca ako právny nástupca na túto náhradu nárok nemá. Z dôvodu existencie zákonnej prekážky
pre priznanie akejkoľvek náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva (znenie právnych predpisov) a
nepreukázania iného zásahu zo strany žalovaného 2/ do práv žalobcu, súd prvej inštancie žalobu aj
voči žalovanému 2/ zamietol.

8. Súd prvej inštancie ako ďalší dôvod na zamietnutie žaloby vo vzťahu k všetkým žalovaným uviedol to,
že žalobca sa domáhal plnenia nájomného, pričom však nepreukázal existenciu akéhokoľvek titulu, na
základe ktorého by mu nárok na platenie nájomného vznikol a zároveň sa domáhal nároku na plnenie
do budúcnosti, čo platné právne predpisy umožňujú len v presne stanovených prípadoch, čo však nebol
žalobcom uplatnený nárok.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca bol v konaní neúspešný, preto nemá
nárok na náhradu trov konania. V konaní boli úspešní žalovaní 1/ až 3/. Žalovaným v 1/ a 3/ tak priznalnárok na náhradu trov konania na základe nimi uplatneného nároku. Žalovanému 2/, ktorý si v konaní
neuplatnil nárok na náhradu trov konania, takýto nárok nepriznal.
10. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhoval, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Žalobca odvolanie odôvodnil s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP, pričom
primárne namietal, že sa jeho splnomocnený zástupca nemohol zúčastniť pojednávania dňa 12.11.2020
z objektívnych dôvodov, ktoré boli súdu prvej inštancie zo strany jeho zástupcu včas oznámené a
riadne ospravedlnené. Jeho zástupca zaslal na súd prvej inštancie dňa 11.11.2020 oznámenie, v ktorom

uviedol, že sa z predmetného pojednávania riadne ospravedlňuje (potvrdenie od ošetrujúceho lekára)
a požiadal súd prvej inštancie o odročenie pojednávania. Zároveň ospravedlnil neúčasť žalobcu na
pojednávaní, nakoľko žalobca nesúhlasil so substitúciou a trval na jeho osobnej účasti. Súd prvej
inštancie ospravedlnenie jeho zástupcu neakceptoval a pojednávanie dňa 12.11.2020 uskutočnil v jeho
neprítomnosti napriek tomu, že nesúhlasil, aby sa pojednávalo bez jeho prítomnosti. Týmto postupom
súd prvej inštancie porušil zásadu na spravodlivý súdny proces a zásadu rovnosti strán. Súd prvej

inštancieuviedol,ževyhovieťžiadostižalobcuoodročeniepojednávaniabybolonehospodárne.Žalobca
považoval za neakceptovateľné, ak súd prvej inštancie postavil hospodárnosť konania nad právo na
spravodlivý súdny proces a právo rovnosti strán v konaní. V opačnom prípade by súd prvej inštancie
na riadnu žiadosť a ospravedlnenie zástupcu žalobcu pojednávanie nariadené na deň 12.11.2020
odročil a stanovil iný náhradný termín. V neposlednom rade žalobca poukázal na skutočnosť, že sa na

pojednávaní zúčastnila konateľka žalobcu práve z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu pojednávania ako
takého. Konateľka si na zastupovanie zvolila advokáta, aby ju zastupoval a poskytol jej právnu pomoc.
Súd prvej inštancie neakceptoval riadne a včas podané ospravedlnenie zástupcu z pojednávania dňa
12.11.2020 a týmto svojim postupom znemožnil žalobcovi riadne konať pred súdom a hájiť svoje práva.
V konaní mu bolo znemožnené predkladať listinné dôkazy na podporu jeho tvrdení prostredníctvom

jeho zástupcu, ktorý v čase konania pojednávania trpel zdravotnými ťažkosťami a nemohol sa zúčastniť
nariadeného pojednávania. Citujúc časti odseku č. 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca
namietal, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom relevantne neskúmal opodstatnenosť svojich tvrdení
a bez náležitého odôvodnenia rozhodol tak, že žalobu zamietol. V tomto kontexte žalobca namietal,
že nemohol na pojednávaní uplatniť všetky dôkazy, ktoré by potvrdzovali dôvodnosť podanej žaloby

práve z dôvodu zamietavého postoja súdu prvej inštancie o neodročení pojednávania na iný termín
na základe žiadosti jeho zástupcu. S odkazom na ust. § 366 písm. d) CSP žalobca tvrdil, že v
priebehu roka 2020 zaslal žalovaným 1/ až 3/ žiadosti o vytýčenie inžinierskych sietí a vytýčenie
ochrannéhopásmanapredmetnýchpozemkoch.Akoprílohuodvolaniažalobcapredložillistinnédôkazy,
ktoré mali odôvodňovať jeho tvrdenia uvedené v žalobe, a to vyjadrenie k žiadosti o stanovisko k

existencii plynárenských zariadení spolu s mapou identifikácie plynárenských zariadení a zápis o
vytýčení podzemného energetického zariadenia spolu s mapovým podkladom - situácia vytyčovaného
úseku. Na podklade uvedeného mal žalobca za to, že riadne preukázal existenciu vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom a zároveň preukázal skutkový stav, že cez na jeho pozemkoch sú umiestnené
prípojky žalovaných 1/ až 3/. Z dôvodu, že prípojky žalovaných 1/ až 3/ prechádzajú cez pozemky v jeho

vlastníctve, je legitímne, aby žiadal žalovaných 1/ až 3/ o platenie nájomného ako formy satisfakcie za
obmedzenie jeho vlastníckeho práva.
12. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, žeskutočnosť prejednania veci na pojednávaní
konanom dňa 12.11.2020 bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcu nemá byť posúdená ako
porušenie práva na spravodlivý proces, pričom tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní týkajúce sa

(ne)udelenia substitučnej plnej moci považuje za účelové. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobcu,
že mu bolo znemožnené predkladať listinné dôkazy v konaní. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie považoval za vecne správne a žiadal odvolací súd jeho potvrdenie v celom rozsahu. Súčasne
žalovaný 1/ žiadal, aby mu bol voči žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

13. Žalovaný 2/ v reakcii na odvolanie žalobcu uviedol, že zotrváva na všetkých písomných a ústnych
tvrdeniach produkovaných vo vedenom spore, napadnutý rozsudok považuje za správny a žiadal jeho
potvrdenie odvolacím súdom.
14. Žalovaného 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval toto za nedôvodné a v plnom rozsahu
sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie. V konaní nebola preukázaná vecná legitimácia

žalovaného 3/ a žalobca nepreukázal ani existenciu akéhokoľvek titulu, na základe ktorého by
vznikol nárok žalobcu na nájomné. Na pozemkoch týkajúcich sa prejednávaného sporu je umiestnená
vodovodná prípojka, ktorá však nie je majetkom žalovaného a ktorá sa pre potreby zákona č. 442/2002
Z. z. nepovažuje za verejný vodovod a ani za jeho súčasť. Nestotožnil sa ani s odvolacími námietkamižalobcu týkajúcimi sa vedenia sporu, keď súd prvej inštancie neakceptoval žalobcove ospravedlnenie
a dňa 12.11.2020 uskutočnil pojednávanie bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Na základe
uvedeného žalovaný 3/ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu a priznať mu proti žalobcovi

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
15. Žalobca, ktorému boli vyjadrenia žalovaných 1/ a ž 3/ doručené prostredníctvom zástupcu dňa
17.09.2021, písomne nereagoval.
16. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania odvolaciemu súdu predložené neboli.
17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané

oprávneným subjektom (§ 359 CSP - súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalobcu, keďže žalobu
zamietol v celom rozsahu), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť
takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2
a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust.

§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil.
18. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie

o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
19. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku

alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

20. Vzhľadom na doteraz uvedené považoval odvolací súd za potrebné vysporiadať sa s podstatnými
tvrdeniami a námietkami žalobcu uvedenými v jeho opravnom prostriedku.
21. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia

súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v
zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia
zistil.
22. Žalobca primárne namietal, že súd prvej inštancie mu svojim nesprávnym procesným postupom,
keď neodročil na žiadosť jeho zástupcu pojednávanie dňa 12.11.2020 a na tomto pojednávaní spor

prejednal a rozhodol, znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
23. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie na prejednanie sporu nariadil pojednávanie v termíne
dňa 18.06.2020. Na žiadosť zástupcu žalobcu súd prvej inštancie rozhodol o tom, že odročil toto
pojednávanie bez prejednania veci na termín 12.11.2020. Zástupca žalobcu totiž podaním, doručeným

súdu prvej inštancie dňa 17.06.2020 (deň pred nariadeným pojednávaním), požiadal o odročenie
pojednávania nariadeného na deň 18.06.2020 a ospravedlnil svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní
z dôvodu doprovodu manželky na lekárske vyšetrenie dňa 18.06.2020 s tým, že žalobca nesúhlasí
s jeho substitúciou a trvá na jeho osobnej účasti. Zástupcovi žalobcu bolo odročenie pojednávania
oznámenédňa17.06.2020elektronickyprostredníctvome-mailovejsprávy,pričombolsúčasnevyzvaný,

aby súdu predložil potvrdenie, týkajúce sa jeho nemožnosti zúčastniť sa na odročenom pojednávaní (viď
č. l. 68 spisu). Následne dňa 11.11.2020 (opätovne deň pred nariadeným pojednávaním) elektronickým
podaním požiadal zástupca žalobcu opätovne o odročenie pojednávania z dôvodu zhoršenia jeho
zdravotného stavu (brušná chrípka) a s ohľadom na pandemickú situáciu. K žiadosti o odročenie
pojednávaniapripojilfotokópiepriepustiekzodňa11.11.2020azodňa12.11.2020(nač.l.75a76spisu).

Súd prvej inštancie v reakcii na túto žiadosť toho istého dňa oznámil elektronicky prostredníctvom e-
mailovej správy, že jeho žiadosti nevyhovie. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zástupca žalobcu mu
predložil doklad o návšteve ošetrujúceho lekára s dátumom dňa 12.11.2020, teda zo dňa, kedy mal ešte
len navštíviť svojho ošetrujúceho lekára. K pandemickej situácii, ktorou odôvodňoval zástupca žalobcusvojužiadosť,súdprvejinštancieuviedol,ževdňoch07.11.2020a08.11.2020sauskutočniloceloplošné
testovanie COVID-19. Avšak prípadný pozitívny výsledok alebo karanténu v prípade, ak sa testovania
nezúčastnil, zástupca žalobcu ako dôvod pre odročenie pojednávania neuviedol.

24. V napadnutom rozsudku potom súd prvej inštancie odôvodnil svoj postup, keď vec prejednal
za prítomnosti konateľky žalobcu a v neprítomnosti zástupcu žalobcu tým, čo už bolo uvedené v
prípise zaslanom zástupcovi žalobcu dňa 11.11.2020 a súčasne tým, že zástupca vo svojej žiadosti o
odročeniepojednávanianeuviedolanepreukázalexistenciužiadnehorelevantnéhodôvodu,súvisiaceho
s COVID-19, pre ktorý by sa nemohol zúčastniť nariadeného pojednávania. Zároveň z dôvodov na

strane žalobcu bolo pojednávanie už raz odročené (18.06.2020) a pojednávanie, nariadené na deň
02.04.2020, bolo zrušené z dôvodu vyhlásenej mimoriadnej situácie na území SR vládou SR (Dodatok
č. 1 k Opatreniu predsedu súdu, vedené na Okresnom súde Žilina pod 1Spr/425/20).
25.Vovšeobecnostiodvolacísúdpoukazujenato,žeprávostrany,abyjejvecbolaprejednávanáverejne
a v jej prítomnosti, ktoré je zaručené v ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nemožno chápať tak, že súd nemôže
konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti strany, ale tak, že súd je povinný umožniť strane uplatnenie

tohto práva. V ust. § 157 ods. 1 CSP sa súdu ukladá povinnosť postupovať v konaní tak, aby sa mohlo
rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jednom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
26. Podľa dôvodovej správy k ust. § 183 CSP odročovanie pojednávaní predstavovalo jeden z kľúčových
problémov slovenského civilného procesu. Prijatá právna úprava preto tento problém reflektovala
sprísnenými podmienkami odročovania pojednávaní so zvýraznením procesnej diligencie procesných

strán a výnimočnosti odročovania, prostredníctvom reštriktívneho výkladu daného ust. § 183. Osobitne
sa reflektovala právna úprava zákona č. 586/2003 Z. z. advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v
súvislosti s ústavným právom na právnu pomoc, teda ak strana odôvodnene trvá na prítomnosti svojho
právneho zástupcu, nemožno v týchto prípadoch spravodlivo žiadať substitučné zastúpenie. Požiadavka

odôvodnenosti trvania na prítomnosti zvoleného právneho zástupcu však musí byť vykladaná prísne
reštriktívne, t. j. nepôjde o bežné spory či situácie, ale len o také procesné situácie, kedy je táto
požiadavka dôvodná so zreteľom na povahu a dĺžku sporu, osobné väzby strany a advokáta a pod.
Ambíciou navrhovaného ustanovenia bolo výrazne zredukovať aplikačné problémy súvisiace s dĺžkou
súdnych konaní a tým prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie.

27. Podľa ust. § 183 ods. 1 CSP tak môže byť pojednávanie odročené len z dôležitých dôvodov.
Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z
dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať,
aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred
pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá

na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom.
Od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k
odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu (§ 183 ods. 2 CSP). Podľa
ust. § 183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne
po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti

mohla predpokladať. V žiadosti o odročenie pojednávania je potrebné nielen tvrdiť, že existujú dôvody
na odročenie pojednávania, ale je potrebné preukázať aj ich dôvodnosť
(k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 167/2010 zo dňa 21.09.2011).
28. Žalobca tak v danom prípade namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval procesne súladne, keď
spor prejednal a rozhodol v neprítomnosti jej právneho zástupcu, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na

právnu pomoc podľa ust. čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ako imanentnej súčasti práva na spravodlivý proces. V
konaní mu bolo znemožnené predkladať listinné dôkazy na podporu jeho tvrdení prostredníctvom jeho
právneho zástupcu.

29. Z vyššie spomenutých skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu vyplýva, že zástupca žalobcu

požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu (brušná chrípka) a
vzhľadom k pandemickej situácii, ktoré dôvody považoval za dôležité v zmysle ust. § 183 ods. 1 CSP.
Súdprvejinštancievšakvzmysleust.§183ods.4CSPnepovažovaluvedenédôvodyzadôležité,keďže
zo strany zástupcu žalobcu nedošlo k ich preukázaniu. Odvolací súd sa zásadne stotožnil so súdom
prvej inštancie v tom, že zástupca žalobcu síce oznámil dôvody, pre ktoré žiadal odročiť pojednávanie

a ktoré by samy o sebe mohli odôvodňovať odročenie pojednávania, keďže je všeobecne známe, že
chrípkové ochorenie je ochorením, ktoré bez rizika zhoršenia zdravotného stavu neumožňuje účasť na
pojednávaní, resp. u ktorého z dôvodu prenosu jeho pôvodcu môže byť ohrozený aj zdravotný stav
osôb na pojednávaní zúčastnených, avšak ním tvrdené dôvody dostatočne nepreukázal. Pokiaľ ide olistiny označené zástupcom žalobcu ako „Potvrdenie od ošetrujúceho lekára“, pripojené k žiadosti o
odročenie pojednávania, odvolací súd poukazuje, že išlo o listiny označené ako „Priepustka“ datované
dňa 11.11.2020 a dňa 12.11.2020. Z listiny datovanej dňa 11.11.2020 nevyplýva iná informácia než

tá, že zástupca žalobcu navštívil dňa 11.11.2021 a dňa 12.11.2021 lekára MUDr. Y. Q., všeobecného
lekára. Z tejto listiny však vôbec nevyplýva účel tejto návštevy, t. j. či bol zástupca žalobcu menovaným
lekárom vyšetrený z dôvodu výskytu tvrdeného ochorenia (brušná chrípka), alebo išlo len o bežnú
kontrolnú návštevu u lekára. Pochybnosti o pravdivosti tvrdení zástupcu vyvoláva aj skutočnosť, že
druhá listina je datovaná dňom 12.11.2020, t. j. dňom nasledujúcim po dni, kedy ju zástupca žalobcu

predložil. Inak povedané táto druhá listina mala preukazovať návštevu zástupcu žalobcu u lekára, ku
ktorej malo ešte len v budúcnosti dôjsť. Napokon aj správanie zástupcu žalobcu, ktorý požiadal aj o
odročenie predchádzajúceho pojednávania, ktoré sa malo konať dňa 18.06.2020, pričom ním tvrdený
dôležitý dôvod pre jeho odročenie rovnako, a to aj napriek následnej výzve súdu prvej inštancie, nijako
nepreukázal (na výzvu nereagoval), evokuje odvolaciemu súdu možné obštrukčné tendencie zástupcu
žalobcu v spore. Zároveň odvolací súd konštatuje, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu ním

tvrdeného dôvodu pre odročenie pojednávania ani v odvolacom konaní, napr. predložením relevantného
potvrdenia ošetrujúceho lekára zástupcu žalobcu o tom, že zdravotný stav zástupcu žalobcu mu dňa
12.11.2020 (v deň pojednávania) neumožňoval účasť na pojednávaní.
30.Pokiaľideoďalšídôvod,prektorýžiadalprávnyzástupca,atopandemickúsituáciu,odvolacísúdmal
za to, že vo všeobecnosti nebolo možné v čase konania pojednávania epidémiu ochorenia COVID-19

považovať bez ďalšieho za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 183 ods. 1 CSP.
Na tomto závere nemení nič ani ust. § 3 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych
opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení účinnom ku dňu konania pojednávania, v zmysle
ktorého v čase mimoriadnej situácie [1) § 3 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994

Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov] alebo núdzového stavu [2) Čl. 5
ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov] a) súdy vykonávajú pojednávania, hlavné
pojednávania a verejné zasadnutia len v nevyhnutnom rozsahu, b) je ochrana zdravia dôvodom na
vylúčenie verejnosti z pojednávania, hlavného pojednávania a verejného zasadnutia. Dôvodová správa

k tomuto ustanoveniu ozrejmuje zámer zákonodarcu tak, že navrhované ustanovenie rieši problematiku
vykonávania pojednávania, hlavného pojednávania a verejného zasadnutia súdmi v čase mimoriadnej
situácie a núdzového stavu. Podstatou právnej úpravy je docieliť taký stav, aby súdy vykonávali
pojednávania len v nevyhnutnom rozsahu. Minimalizuje sa tak potreba presúvania účastníkov konania
a ich právnych zástupcov na súdy, resp. koncentrácie viacerých osôb v pojednávacích miestnostiach

súdov. Právna úprava v písmena a) neznamená, že súdy nesmú uskutočňovať pojednávania, ale
je opatrením, ktoré má vykonávanie pojednávaní obmedziť len na nevyhnutné minimum. Medzi to
„nevyhnutné minimum“ možno zaradiť najmä hlavné pojednávania vo väzobných veciach v trestných
konaniach, pojednávania úkonov v konaniach starostlivosti súdu o maloletých a v iných konaniach
úkonov, bez ktorých uskutočnenia hrozí nenávratná škoda alebo iný vážny neodvratný následok. V

konkrétnom prípade to bude vecou úvahy zákonného sudcu (senátu). V danom posudzovanom prípade
súd prvej inštancie prostredníctvom zákonného sudcu zvážil vykonanie pojednávania a vzhľadom ku
skutočnosti, že tesne pred pojednávaním sa v dňoch 07.11.2020 a 08.11.2020 uskutočnilo druhé kolo
plošného testovania obyvateľstva na ochorenie COVID-19 (všeobecne známa skutočnosť) a súčasne
vzhľadom ku skutočnosti, že zástupca žalobcu prípadný pozitívny výsledok svojho testu, resp. svoju

karanténnu povinnosť ako dôvod pre odročenie pojednávania neuviedol, pojednávanie vykonal. Tento
procesný postup súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za správny a súladný so spomenutým
ustanovením zákona č. 62/2020 Z. z.
31. V danom prípade tak dospel odvolací súd k záveru, že procesným postupom súdu prvej inštancie
(za dodržania povinnosti súdu prvej inštancie podľa ust. § 183 ods. 4 CSP) nedošlo k odňatiu možnosti

žalobcu konať pred súdom a teda k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a preto odvolací súd
považoval odvolaciu námietku žalobcu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP za nedôvodnú.
32. V kontexte s už posudzovaným odvolacím dôvodom žalobca ďalej namietal, že z dôvodu neúčasti
svojho zástupcu na pojednávaní tak bez vlastnej viny nemohol prostredníctvom svojho zástupcu uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Vzhľadom k tomu, že odvolaciu námietku

spočívajúcu v porušení práva žalobcu na spravodlivý proces nepovažoval odvolací súd za dôvodnú,
nebolo možné za dôvodnú posúdiť námietku týkajúcu sa nemožnosti žalobcu včas uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Na margo uvedeného odvolací súd poukazuje na
to, že žalobca v spore aj napriek výzve súdu prvej inštancie - uznesením č. k. 32C/47/2019-43 zo dňa18.09.2019 - nepodal k vyjadreniam žalovaným k jeho žalobe repliku (§ 167 ods. 3 CSP), hoci bol
poučený o tom, že pokiaľ sa v určenej lehote nevyjadrí k vyjadreniam žalovaných 1/ až 3/ k jeho žalobe,
na neskôr ním predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd prvej inštancie ani nemusí prihliadať.

Odvolacísúdboltiežtohonázoru,žežalobcaodzačatiakonaniapodanímžalobynasúdeprvejinštancie
dňa 23.05.2019 do rozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 12.11.2020, t. j. v období takmer 18 mesiacov,
resp. v období od doručenia vyjadrení žalovaných k jeho žalobe dňa 27.09.2019 do rozhodnutia súdu
prvej inštancie dňa 12.11.2020, t. j. v období takmer 14 mesiacov, mal dostatok času produkovať dôkazy
za účelom preukázania svojich skutkových tvrdení popretých žalovanými. Žalobca však v podanom

odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mu v danej dôkaznej iniciatíve objektívne bránili.
33. Pokiaľ ide o listiny predložené žalobcom spolu s odvolaním, odvolací súd tieto rozdelil do dvoch
skupín: 1/ listiny vyhotovené pred vyhlásením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (rozumej
v konaní prd súdom prvej inštancie): identifikácia plynárenských zariadení zo dňa 25.08.2020 (na č. l.
97 spisu), vyjadrenie obchodnej spoločnosti SPP - distribúcia, a. s. k žiadosti o stanovisko k existencii
plynárenských zariadení zo dňa 25.08.2020 adresované zástupcovi žalobcu (na č. l. 98 spisu) a 2/ listiny

vyhotovené po vyhlásení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie: zápis o vytýčení podzemného
energetického zariadenia zo dňa 29.01.2021 (na č. l. 99 spisu), mapový podklad - situácia vytyčovaného
úseku zo dňa 29.01.2021 (na č. l. 100 spisu). Čo sa týka prvej skupiny listinných dôkazov predložených
žalobcom spolu s odvolaním, odvolací súd poukazuje na to, že ide o listiny adresované zástupcovi
žalobcu a datované dňa 25.08.2020, teda je bez najmenších pochybností zrejmé, že tieto listiny mal

možnosť žalobca predložiť počas konania na súde prvej inštancie a neuviedol žiadny relevantný dôvod,
prečo k tomu nedošlo. Na tieto listiny tak odvolací súd ako na novoty podľa ust. § 366 CSP prihliadať
nemohol, keďže nešlo o prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré nemohol
žalobca bez vlastnej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Čo sa týka druhej skupiny listín
predložených žalobcom spolu s odvolaním, je zrejmé, že tieto boli vyhotovené na základe objednávky

samotného žalobcu. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol akékoľvek skutočnosti, ktoré mu bránili,
aby ešte počas konania na súde prvej inštancie dosiahol na základe svojej objednávky vyhotovenie
vytýčenie podzemného energetického zariadenia, prípadne takýto dôkaz len označil a požiadal súd,
aby ho zabezpečil. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobca v žalobe iný dôkaz ako výpis z katastra
nehnuteľností z LV č. XXXX, k. ú. G. neoznačil. Rovnako tomu bolo aj do samotného vyhlásenia

napadnutéhorozsudku.Možnotedakonštatovať,žežalobcadopojednávaniadňa12.11.2020rezignoval
na svoje povinnosti podľa ust. čl. 8, § 132 ods. 1
a § 167 ods. 3 CSP.
34. V nadväznosti na to bola potom nedôvodná aj odvolacia námietka, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak na podklade jediného

dôkazu produkovaného žalobcom dospel ku skutkovému zisteniu, že žalobca je vlastníkom pozemkov
evidovaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym
odborom pre k. ú. G.. Toto zistenie napokon korešponduje jednak s tvrdeniami žalobcu v žalobe, ako aj z
obsahom jediného listinného dôkazu produkovaného žalobcom. Súčasne súd prvej inštancie vychádzal
z tvrdenia žalovaného 2/, ktoré v rámci (nepodanej) repliky žalobca nenamietal a urobil ho tak v zmysle

ust. § 151 ods. 1 CSP nesporným, že cez pozemky žalobcu parcely KN-C: č. 6561/10 č. 6561/11, k. ú. G.,
prechádzajú sekundárne rozvody tepla a teplej úžitkovej vody žalovaného 2/, pričom boli vybudované
za účinnosti zákona č. 79/1957 Zb. a nariadenia vlády ČSR č. 80/1957 Zb. Iné pozitívne skutočnosti
súd prvej inštancie preukázané nemal. Naopak súd prvej inštancie nemal preukázané žiadnymi dôkazmi
skutkové tvrdenia žalobcu, že okrem zmieneného zásahu žalovaného 2/, ktorýkoľvek zo žalovaných

akokoľvekinakzasahujedovlastníckehoprávažalobcukpredmetnýmpozemkomevidovanýmvkatastri
nehnuteľností na LV č. XXXX, k. ú. G..
35. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za daný ani odvolací dôvod podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. f) a g) CSP.
36. Napokon ak žalobca namietal odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda, že

napadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,odvolací
súd konštatuje, že žalobca tento odvolací dôvod nijako bližšie nešpecifikoval. Z obsahu odvolania
je možné vyvodiť len to, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie
a v kontexte s tým namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie dospel k
záveru, že zo strany žalobcu nebol preukázaný žiadny právny titul, na podklade ktorého mu vznikol

voči ktorémukoľvek zo žalovaných žalobou uplatnený nárok. Súčasne žalobca neprodukoval žiadnu
konkrétnu argumentáciu, ktorou by konkretizoval svoje námietky k právnemu záveru súdu prvej inštancie
o tom, že z dôvodu priebehu sekundárnych rozvodov tepla a teplej úžitkovej vody žalovaného 2/ mohlo
vlastníkovi pozemku vzniknúť len právo na jednorazovú náhradu podľa ust. § 22 ods. 2 zákona č.79/1957 Zb. v spojení s ust. § 18 ods. 1 nariadenia vlády ČSR č. 80/1957 Zb. a toto, ak nebolo
doposiaľuspokojené,jetohočasuužprekludované.Vzhľadomnatoakeďžesastotožnilsodôvodnením
napadnutého rozhodnutia, nepovažoval odvolací súd za potrebné opakovať dôvody napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa riadne vysporiadal s podstatou argumentácie žalobcu v spore.
Odvolací súd sa tak obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie.

37. V nadväznosti na uvedené odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak v meritórnom výroku (výrok I.), ako aj v závislom výroku o

nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP pri
aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/ až 3/ boli v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešní a vznikol im tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré im v súvislosti s
odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP). Preto odvolací súd uložil žalobcovi nahradiť žalovanému
1/, ako aj žalovanému 3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ ide o žalovaného 2/,

odvolací súd tomuto nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne
žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy v odvolacom konaní nevznikli. Práve to bol dôvod, pre
ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa
textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie

o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj §
262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak,
taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou

zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z
uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018
zo dňa 28.02.2018.
39. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).