Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/22/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8009201062
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8009201062.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: X., bytom v D., zastúpený Mgr. Petrom
Cúthom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Laurinská č. 18, proti žalovaným: 1/ Ústav na výkon
väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom v Prešove, ul. kpt. Nálepku č. 1,
2/ mjr. K. J. vedúci Otvoreného oddelenia žalovaného 1/, 3/ J. pedagóg Otvoreného oddelenia
žalovaného 1/, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného 2/ z 20. októbra 2009

č. ÚVV-958646/21-2009, rozhodnutia žalovaného 3/ z 16. októbra 2009 č. ÚVV-958646/21-2009,
rozhodnutia komisie žalovaného 1/ z 15. októbra 2009, rozhodnutia žalovaného 1/ z 24. apríla 2009, z
27. marca 2009 a zo 16. októbra 2009, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 13. júna 2013, č.k. 2S/63/2009 - 205, takto

r o z h o d o l :

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyuznesenieKrajskéhosúduvPrešovez13.júna2013, č.k.2S/63/2009
- 205 v časti, ktorou krajský súd zastavil konanie m e n í tak, že konanie z a s t a v u j e a po

právoplatnosti rozhodnutia vec postúpi krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Prešove. V
ostatnej časti uznesenie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým uznesením z 13. júna 2013, č.k. 2S/63/2009 - 205, podľa § 250d

ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zastavil konanie, ktorým sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutí žalovaných uvedené v úvodnej časti tohto uznesenia. Vyslovil, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Podľa odôvodnenia uznesenia krajského súdu rozhodnutím žalovaného 2/ z 20. októbra 2009 č.
UVV-958646/21-2009bola zamietnutá sťažnosťžalobcuprotirozhodnutiu správnehoorgánu1.stupňa,

žalovaného 3/ zo 16. októbra 2009 č. ÚVV-958646/21-2009, ktorým bol žalobcovi podľa § 52 ods.
3 písm. d) zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody alebo zákon č.
475/2005 Z.z.") uložený disciplinárny trest umiestnenie do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase
na dobu 5 dní za disciplinárne previnenie, porušenie § 39 písm. b) cit. zákona tým, že v notebooku mal
nainštalované iné veci, než na ktoré mal súhlas, neplnil pokyny a príkazy príslušníka zboru určenému

pri oboznamovaní sa s podmienkami povolenia, vo svojom notebooku prechovával materiály ohrozujúce
mravnosť, čím porušil § 40 písm. i) cit. zákona v znení zákona č. 93/2008 Z.z.

Krajský súd poukázal na to, že pred začatím konania vo veci samej skúmal splnenie podmienky konania,
či žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca uznaný vinným z disciplinárneho
previnenia podľa § 52 ods. 3 písm. d) zákona o výkone trestu odňatia slobody, za ktorý mu bol uložený

disciplinárny trest, podlieha súdnemu prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.Krajský súd konštatoval, že disciplinárne tresty ukladané podľa § 52 ods. 3 písm. a) až f) zákona o
výkone trestu odňatia slobody predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnych právomocí,
ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody ako jedného

zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva, s poukazom na to, že orgánom
prokuratúry je podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním zákonnosti pri ukladaní disciplinárnych
trestov podľa zákona č. 475/2005 Z.z.. s poukazom na to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa §
52 ods. 3 písm. g) citovaného zákona, trestaní za konanie majúce znaky priestupku podľa § 52 ods.

4 uvedeného zákona a pri zhabaní veci podľa § 56 zákona zákonodarca má svoju právnu požiadavku
subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch a v § 100 uvedeného zákona zároveň
aplikáciu zákona o správnom konaní, s poukazom na to, že v preskúmavanej veci sa nejedná o takéto
rozhodnutia, keďže žalobcovi bol uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods.3 písm. d): umiestnenie do
uzavretého oddielu v mimopracovnom čase na dobu 5 dní.
Krajský súd poukazom na § 244 ods. 1,2, §§ 247 a nasl. O.s.p. dospel k záveru, že správny súd

nemá právomoc podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať žalobou
napadnuté rozhodnutia žalovaného, a preto konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 O.s.p..

Krajský súd žalovaných 2/ a 3/ nepokladal za pasívne legitimovaných účastníkov konania, keďže zo
skutkových okolností danej veci vyplýva, že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu vydal žalovaný

v 3. rade ako pedagóg a o sťažnosti žalobcu voči tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný v 2.
rade ako vedúci oddelenia výkonu trestu ÚVV a ÚVT Prešov v rámci výkonu svojich služobných
povinností. Žalovaní v 2. a 3. rade nekonali ako fyzické osoby, ale na základe svojho funkčného
zaradenia, keď realizovali im prislúchajúcu disciplinárnu právomoc, preto nemajú pasívnu legitimáciu v
konaní o preskúmanie týchto rozhodnutí a nemôžu byť žalovaní, keďže napadnuté rozhodnutia vydali

pri vykonávaní štátnej služby a v služobnom pomere, v služobnom úrade žalovaného v 1. rade.

K žiadosti žalobcu o odstránenie nečinnosti žalovaného 1/ pri doručovaní rozhodnutia komisie ÚVV a
ÚVT Prešov, krajský súd uviedol, že konanie o tomto návrhu je tiež vylúčené z rozhodovania súdom
podľa § 250t O.s.p., s poukazom na uvedené ustanovenia zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v

platnom znení.

Záverom krajský súd poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí
sp. zn. III. ÚS SR 274/07 z 11.10.2007 a názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v
uznesení sp. zn. 6Sžo/53/2011 z 20.3.2012.

Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Namietal,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p.) a v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. tým, že sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Nesúhlasil s právnym názorom
krajského súdu. Podľa jeho názoru správa väzenstva, vrátane konania o uložení disciplinárneho trestu
na základe administratívnoprávnych noriem, ktorými sú ustanovenia zákona o výkone trestu odňatia

slobody upravujúce konanie o disciplinárnych previneniach, je výkonom verejnej správy, ktorú v tomto
prípade uskutočňovali odporca 2/ a odporca 3/ v postavení orgánu verejnej správy. Uviedol, že zo
zákonného vymedzenia pôsobnosti Zboru väzenskej a justičnej stráže (§ 1 ods. 1 , § 4 ods. 1 zák.
č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže) je zrejme, že príslušníci zboru väzenskej a
justičnej stráže pri ukladaní disciplinárnych trestov za disciplinárne previnenia odsúdených vo výkone

trestu odňatia slobody nerozhodujú v postavení orgánov činných v trestnom konaní, ale v postavení
správneho orgánu v zmysle § 1 ods. 2 správneho poriadku. Ďalej poukázal na súdnu prax najvyššieho
súdu, podľa ktorej až na výnimku, rozhodnutia o disciplinárnom previnení boli predmetom súdneho
prieskumu.Napadnutérozhodnutiekrajskéhosúdupovažovalzanepreskúmateľné.Žiadal,abyodvolací
súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu žalobcu voči uzneseniu krajského súdu sa písomne vyjadril žalovaný 1/. Trval na
skutočnosti, že pri ukladaní disciplinárneho trestu príslušníci ústavu postupovali v súlade so zákonomo výkone trestu odňatia slobody (§ 58 a nasl.), pričom na ich postup sa nevzťahuje správny poriadok.
Žiadal uznesenie krajského súdu potvrdiť ako vecne správne.

Žalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadali uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť ako
vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p) preskúmal napadnuté uznesenie
krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v
merite veci nie je dôvodné, keďže prvostupňové rozhodnutie súdu bolo potrebné zmeniť len z dôvodu
postúpenia veci príslušnému orgánu na konanie.

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského
súdu vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje,
že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania,

uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia. Senát odvolacieho súdu považuje právne
posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu,
aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho
záveru súdu prvého stupňa uvádza.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania

súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Podľa § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú

primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 2 O.s.p., ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 7 ods. 1,2,3 O.s.p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy
a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade
všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so

zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi
predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon.

Podľa § 100 ods.1 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného do 31.12.2013, ak tento zákon neustanovuje inak,
všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v
znení neskorších predpisov) sa použije pri rozhodovaní o a) zavinených trovách a zvýšených trovách
výkonu trestu, b) náhrade škody na majetku štátu v správe ústavu, c) zhabaní veci, d) zhabaní veci.

Podľa čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom
chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 151 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a
povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.

Podľa § 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (ďalej len „ zákon o prokuratúre"), prokuratúra
je samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym
prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa §3ods.1,2zákonaoprokuratúreprokuratúrachrániprávaazákonomchránenézáujmyfyzických

osôb, právnických osôb a štátu.

Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na
predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu
porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je

prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov
zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb a štátu.

Podľa § 18 ods.1,2 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva

väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné
liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli
držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení
alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne
záväzné právne predpisy.

Prokurátor je povinný a) vykonávať previerky zachovávania zákonnosti v miestach uvedených v
odseku 1, b) písomným príkazom ihneď prepustiť na slobodu osobu držanú v mieste uvedenom v
odseku 1 nezákonne bez rozhodnutia alebo v rozpore s rozhodnutím súdu alebo iného oprávneného
štátneho orgánu, c) písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo

opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu,
ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom, d) dozerať, aby
sťažnosti a oznámenia osôb držaných v miestach uvedených v odseku 1 sa bez meškania odoslali tým
orgánom alebo činiteľom, ktorým sú adresované.

Podľa § 47 ods.1,2 zákona o prokuratúre na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v
miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je
obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori.

Miestne príslušný na vykonávanie dozoru je krajský prokurátor tej prokuratúry, v ktorej obvode má sídlo

orgán vykonávajúci správu miesta uvedeného v odseku 1.Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako krajský súd,
že rozhodnutia napadnuté žalobou nemôžu byť predmetom preskúmavania súdom podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že disciplinárne tresty ukladané podľa
§ 52 ods. 3 písm. a) až f) uvedeného zákona predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnej
právomoci, ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody
ako jedného zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva, s poukazom na

to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa § 52 ods. 3 písm. g) citovaného zákona, trestaní za konanie
majúce znaky priestupku podľa § 52 ods. 4 uvedeného zákona a pri zhabaní veci podľa § 56 zákona
zákonodarca nastolil právnu požiadavku subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch
a v § 100 uvedeného zákona zároveň aplikáciu zákona o správnom konaní v zákonom vymedzených
prípadoch, s poukazom na to, že v preskúmavanej veci sa nejedná o takéto rozhodnutia.

Odvolací súd považoval za správny aj právny záver krajského súdu, na základe ktorého nepokladal
žalovaných 2/ a 3/ za pasívne legitimovaných účastníkov konania, keďže v danom prípade nekonali
a nerozhodovali ako fyzické osoby, ale na základe svojho funkčného zaradenia, keď realizovali im
prislúchajúcu disciplinárnu právomoc a napadnuté rozhodnutia vydali pri vykonávaní štátnej služby a
v služobnom pomere, v služobnom úrade žalovaného v 1. rade.

Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci a z relevantnej právnej úpravy, na ktorú poukazoval
krajský súd, ako aj citovanej vyššie, odvolací súd v predmetnej veci sa nestotožnil s tvrdením
žalobcu, ktorým vyjadril svoj nesúhlas s argumentáciou prvostupňového súdu uvedenou v odôvodnení
napadnutého uznesenia.

Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného
nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy podliehajúceho súdnemu prieskumu v
zmysle §§ 244 a nasl. O.s.p.. Z právnych noriem citovaných vyššie vyplýva, že nad zákonnosťou
postupu a rozhodnutí žalovaného 1/ dozerá príslušný prokurátor. V rámci trojdelenia štátnej moci na

zákonodarnú, výkonnú a súdnu možno prokuratúru spolu s ochrancom práv, v rámci širšieho ponímania
štátnej moci, zaradiť do moci súdnej, avšak s prihliadnutím na čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky ako i
na znenie právnej normy ustanovenej v § 2 zákona o prokuratúre treba prokuratúru považovať za štátny
orgán s osobitným postavením, ktorého postavenie ako i pôsobnosť upravuje osobitný právny predpis. Z
uvedenéhomožnojednoznačnedospieťkzáveruotom,žeústavnavýkontrestuodňatiaslobodyaústav

na výkon väzby nie je možné považovať za správny orgán, ktorého legálna definícia je obsiahnutá v § 1
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok, podľa
ktorého je správnym orgánom štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy,
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Z uvedeného

vyplývazáver,žerozhodnutiežalovanéhovydanépodľazákonač.475/2005Z.z.vdisciplinárnomkonaní
nemožno považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnej právomoci
správnych súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Pretože nie je daná právomoc správnych súdov na preskúmanie žalobou napadnutých rozhodnutí a

jedná sa o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, krajský súd postupoval vecne a právne
správne, keď konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil.

Odvolací súd však zastáva názor, že je potrebné pre zabezpečenie ochrany práv žalobcu v prípade
existencie iného príslušného orgánu na konanie a rozhodnutie, aby bola vec postúpená tomuto orgánu

na ďalšie konanie.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že právomoc iného orgánu je daná charakterom rozhodnutia
žalovaného, ktoré bolo vydané v disciplinárnom konaní v zmysle zákona č. 475/2005 Z.z.. Keďže
sa jedná o právoplatné rozhodnutie žalovaného 1/, ktorým bola predmetná vec vyriešená s konečnou

platnosťou a s prihliadnutím na obsah písomného podania žalobcu, označeného ako žaloba na
preskúmaniezákonnostirozhodnutiavkonaní,oktoromsúdkonštatovalnedostatokprávomoci,odvolací
súd toto písomné podanie posudzujúc ho podľa obsahu v zmysle § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. v spojení
s § 41 ods.2 O.s.p. považoval za podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia vydanéhožalovaným 1/, na ktoré konanie je príslušný prokurátor. V prejednávanej veci je daná právomoc Krajskej
prokuratúry v Prešove.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva,
že súd prvého stupňa sa vecou náležite zaoberal a svoj právny záver, na základe ktorého konanie vo
veci zastavil, aj náležite odôvodnil.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu v časti, v ktorej
krajský súd konanie zastavil, v zmysle § 250ja ods.3, veta druhá v spojení s § 246c ods.1 veta prvá
a s § 220 O.s.p. zmenil tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpi
krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Prešove. V ostatnej časti podľa § 250ja ods.3, veta
druhá v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. napadnuté uznesenie potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 2 O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v
tomto konaní nemal úspech.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.