Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. august 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216200383
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8216200383.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobkyne: Slovenská republika - Lesy
Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, právne zastúpený:
IURIS SL s. r. o., so sídlom Dúbravská cesta 2, Bratislava - mestská časť Karlova Ves 841 04, IČO:
53 204 786, proti žalovaným: 1./ C. J., nar. XX.XX.XXXX, M. A. č. XX/B, XXXX J., C., 2./ W. Y., nar.
XX.XX.XXXX, Y. A. XX, XXXX J., C., 3./ W. V., nar. XX.XX.XXXX, V. P. - L. č. X-X, XXXX J. č. XXXX, C.,
4./ N. J., nar. XX.XX.XXXX, M. A. č. XX/J., XXXX J., C., všetci žalovaní právne zastúpení: JUDr. Tünde
Keszegh, Ph.D., advokátka, Alžbetínske námestie č. 1203, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 42 155 932,

o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č. k. 1C/33/2016-497 zo dňa 30.03.2021 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným v 1. až 4. rade priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a následne rozsudkom č. k. 1C/33/2016-497 zo dňa

30.03.2021 rozhodol tak, že:
„I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaným v 1. až 4. rade p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. n.
účinného v čase vydania konfiškačného rozhodnutia, § 33 ods. 1, § 72 ods. 2 vládneho nariadenia č.

8/1928 Sb. o správnom konaní účinného v čase vydania konfiškačného rozhodnutia, čl. 7 ods. 5, čl. 144
ods. 1, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1, čl. 19, čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, § 193, § 455 Základných princípov zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou pôvodne vedenou na Okresnom súdu
Bardejov pod sp. zn. 6C/176/2009 domáhala voči žalovaným v 1. až 4. rade určenia vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam v kat. úz. E.. Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k. 6C/176/2009-403 zo dňa
09.11.2011 žalobu žalobkyne zamietol a po podaní odvolania bol tento rozsudok potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/43/2012-479 zo dňa 30.04.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňom 06.09.2013. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republikyproti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/43/2012-479 zo dňa 30.04.2013, Najvyšší súd
SR uznesením sp. zn. 4MCdo 12/2014 zo dňa 29.09.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove
a rozsudok Okresného súdu Bardejov a vec vrátil Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie,

ktorému bola pridelená sp. zn. 1C/33/2016. Následne Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom zo
dňa 19.05.2020 k sťažnosti č. XXXXX/XX konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.09.2015 sp. zn. 4MCdo 12/2014 bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru.

4. Súd prvej inštancie sa v prvom rade musel vysporiadať s právnymi dôsledkami uznesenia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4MCdo 12/2014 zo dňa 29.09.2015, keďže v zmysle § 455 CSP je viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu a zároveň s právnymi dôsledkami rozsudku Európsky súd pre ľudské
práve zo dňa 19.05.2020, v ktorom tento súd konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4MCdo 12/2014 zo dňa 29.09.2015 bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, pričom týmto rozsudkom je súd viazaný v zmysle § 193 CSP.

5. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme
predstavuje základ európskeho systému ochrany ľudských práv. Dohovor ako medzinárodná zmluva
o ľudských právach a základných slobodách bol ratifikovaný a vyhlásený spôsobom ustanoveným
zákonov, pričom podpísanie dohovoru a jeho ratifikácia v mene Českej a Slovenskej Federatívnej
republiky bolo oznámené Federálnym ministerstvom zahraničných vecí v Zbierka zákonov pod č.

209/1992 Zb. Keďže Dohovor o ochrane ľudských práva a základných slobôd bol ratifikovaný a
vyhlásený pred účinnosťou ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. tak v zmysle Článku 154c ods. 1 Ústavy
SR Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako medzinárodná zmluva o ľudských
právachazákladnýchslobodáchmáprednosťprezákonmi,akzabezpečujeväčšírozsahústavnýchpráv
a slobôd. Dohovor jednak zaväzuje jednotlivé štáty, aby poskytovali ochranu práv a slobôd jednotlivcom,

ale poskytuje jednotlivcom procesné nástroje na priame uplatnenie takto zaručených práv a slobôd voči
štátu prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva (Článok 19. Dohovoru).

6. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal aj z čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základnýchslobôd,vzmyslektoréhovysokézmluvnéstranysazaväzujú,žesabudúriadiťprávoplatným

rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami. Z uvedeného článku Dohovoru vyplýva pre
Slovenskú republiku ako zmluvnú stranu povinnosť riadiť sa právoplatným rozsudkom Európskeho súdu
pre ľudské práva vo všetkých prípadoch, ktorých je stranou, t. j. aj rozsudkom vo veci J. proti Slovenskej
republike pod č. XXXXX/XX. Ďalej zohľadnil Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
239/2004 zo dňa 26. októbra 2005 ako aj STANOVISKO k implementácii rozsudkov Európskeho súdu

pre ľudské práva prijaté Európskou komisiou pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia)
na jej 53. plenárnom zasadnutí (Benátky 13. - 14. december 2002).

7. V kontexte uvedeného dospel k záveru, že rozsudok, ktorým Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval porušenie dohovoru alebo jeho protokolov, žalovanému štátu ukladá nielen právnu

povinnosť vyplatiť dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj povinnosť
zvoliť všeobecné alebo, ak to je nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jeho
vnútroštátnom právnom poriadku pre účely skončenia porušenia konštatovaného Európskym súdom
pre ľudské práva a uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu jeho dôsledkov takým spôsobom, aby bola v
takom rozsahu, v akom to je možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením. Súd prvej

inštancie preto skúmal, či priznaným spravodlivým zadosťučinením Európskeho súdu pre ľudské práva
boli odstránené závažné dôsledky porušenia práv zaručených dohovorom, pričom dospel k záveru, že
v tomto prípade je povinnosťou vnútroštátnych súdov napraviť dôsledky porušenia práv zaručených
dohovorom navrátením sťažovateľa do situácie, v ktorej sa nachádzal pred porušením svojich práv v
dôsledku zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku v jeho prospech. Je teda potrebné, aby

bolo prijaté individuálne opatrenie pre účely skončenia porušenia Dohovoru konštatovaného Európskym
súdom pre ľudské práva a uskutočniť možnú nápravu jeho dôsledkov takým spôsobom, aby bola v
takom rozsahu, v akom to je možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením. Keďže
po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorým boli zrušené rozhodnutia okresného a krajského súdu a
vec bola vrátená Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie, nebola vec právoplatne skončená, súd

prvej inštancie rozhodol zhodne ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 09.11.2011, čím
potvrdil záujem vnútroštátnych orgánov reštituovať postavenie sťažovateľa navrátením do situácie, v
ktorej sa nachádzal pred porušením svojich práv v dôsledku zrušenia právoplatného a vykonateľného
rozsudku v jeho prospech. Podľa záverov súdu prvej inštancie, jedine týmto spôsobom môže byťza existujúceho skutkového a právneho stavu, naplnená povinnosť štátu uskutočniť v rámci výkonu
predmetného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva adekvátne individuálne opatrenia, ktoré
odstránia pretrvávajúce negatívne následky vo vzťahu k sťažovateľovi.

8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. dochádzalo
priamo dňom jeho účinnosti, t. j. 01.03.1945, pričom aby došlo k účinnej konfiškácii, museli byť splnené
všetky podmienky stanovené predmetným nariadením. V zmysle záverov vykonaného dokazovania

mal za to, že v danom prípade nebola splnená základná podmienka, a to existencia spôsobilého
rozhodnutia, na základe ktorého malo dôjsť ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát. Uvedená
nespôsobilosť konfiškačného rozhodnutia je spôsobená tým, že nedošlo k jeho riadnemu doručeniu a
teda nenastala právoplatnosť a vykonateľnosť konfiškačného rozhodnutia. Z rozhodnutia Konfiškačnej
komisie v sídle Okresného národného výboru J. číslo: Kom. 1/46-III. zo dňa 28.08.1946 vyplýva, že
právni predchodcovia žalovaných C. Y., rod. V., L. J. a N. V. v čase vydania tohto rozhodnutia bytom na

neznámom mieste, sa považujú podľa § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 64/1/46 Sb. n. SNR za osoby
maďarskej národnosti a na základe tohto rozhodnutia považuje sa pôdohospodársky majetok v rozsahu
§ 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR patriaci vlastníckym právom uvedeným osobám za skonfiškovaný
ku dňu 1. marca 1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom
území Slovenska sa tento majetok nachádza. Z konfiškačného rozhodnutia vyplýva, že o ňom majú

byť v zmysle pokynu pod por. č, 14 upovedomení „Vlastník: Y. X.. O. V. a spol.“, avšak v rozhodnutí
označené všetky osoby sa v zmysle samotného rozhodnutia nachádzajú na neznámom mieste, t. j.
aj právni predchodcovia žalovaných. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že Konfiškačné
komisie zriadené podľa § 1, ods. 7, 8 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. pri jednotlivých okresných národných
výboroch bolo potrebné považovať za „politické úrady“ v zmysle § 6 vládneho nariadenia č. 8/1928

Sb. o řízení ve věcech náležejících do působnosti politických úřadů (správní řízení), preto sa na
konfiškačné konanie v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. vzťahuje vládne nariadenie č. 8/1928 Sb.
o správnom konaní. Z pokynu pod por č. 14 na upovedomenie o konfiškačnom rozhodnutí vyplýva, že
majú byť upovedomení aj vlastníci konfiškovaného majetku, t. j. aj právni predchodcovia žalovaných,
avšak napriek skutočnosti, že konfiškačná komisia v konfiškačnom rozhodnutí konštatovala, že všetky

dotknuté osoby sú na neznámom mieste, z pokynu na upovedomenie o rozhodnutí nie je zrejmé,
aby konfiškačné rozhodnutie bolo doručené niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. Súd prvej
inštancie tak ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal, že o samotnom konfiškačnom rozhodnutí dotknutí
právni predchodcovia žalovaných v zmysle vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. boli upovedomení.
Vzhľadom k tomu, že nebol dodržaný zákonný postup voči právnym predchodcom žalovaných, má

to za následok, že ku konfiškácii ich majetku nedošlo, takže štát sa ani nemohol stať vlastníkom
pozemkov. Ak majetok, ktorý mal byť skonfiškovaný právnym predchodcom žalovaných, neprešiel do
vlastníctva štátu, potom nič nebránilo tento majetok následne prejednať v dedičskom konaní po nich. V
dôsledku takéhoto prejednania sa potom žalovaní stali vlastníkmi sporných nehnuteľností. Na základe
vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení, súd prvej inštancie žalobu o určenie

vlastníckeho práva k podielom žalovaných k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXX a č. XXX, k.
ú. E. v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Záverom poznamenal, že žalobkyňa v záverečnom
vyjadrení netvrdila, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudla vydržaním, ako to bolo v podanom
odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 09.11.2011. Napriek tomu súd prvej inštancie
zhodne s názorom Krajského súdu v Prešove v rozsudku zo dňa 30.04.2013 konštatoval, že žalobkyňou

neboli produkované dôkazy preukazujúce jej tvrdenie o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním, čím nebolo unesené dôkazné bremeno. Výrok o trovách konania odôvodnil
tak, že žalovaným v 1. až 4. rade priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov pôvodného konania
prvoinštančného a odvolacieho konania, ako aj náhradu trov dovolacieho konania a náhradu trov nového
prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaní mali v konaní plný úspech vo veci s tým, že

o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa namietajúc, že
nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie bolo porušené jej právo na spravodlivý proces,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci, ďalej z dôvodu,
že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozsudok
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa namietala, že
napadnutý rozsudok je nekonzistentný a nezrozumiteľný, nakoľko z neho jednoznačne nevyplýva,prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, čím došlo k porušeniu ust. § 220 ods. 2 CSP. Ďalej tiež
namietal, že výrok napadnutého rozsudku je vecne nesprávny. K rozsudku Európskeho súdu pre ľudské
práva uviedla, že tento nemá vplyv na záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR o platnom a

účinnom nadobudnutí vlastníckeho práva žalobkyňou k sporným nehnuteľnostiam vyslovený v Uznesení
pod spis. zn.: 4 MCdo/12/2014 zo dňa 29.12.2015. Žalobkyňa mala za to, že priznaním finančného
zadosťučinenia Európskeho súdu pre ľudské práva žalovanému 1/ bolo odstránené porušenie jeho
práv a predmetné rozhodnutie nemôže byť dôvodom na zamietnutie žaloby. Takýto postup by podľa
žalobkyne nemal oporu v príslušných ustanoveniach Civilného sporového poriadku. Ďalej namietala,

že ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo platne ku konfiškácii, jedná sa o nesprávne
skutkové zistenia súdu prvej inštancie, pričom nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani tú skutočnosť,
že uvedený záver je v rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v
Uznesení pod spis. zn.: 4 MCdo/12/2014 zo dňa 29.12.2015. Najvyšší súd SR v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia dospel k záveru, že o správnosti doručovania Rozhodnutia Konfiškačnej komisie
v sídle Okresného národného výboru v J. zo dňa 28.08.1946, číslo: Kom. 1/46-III nemožno mať

pochýb. Najvyšší súd SR navyše explicitne konštatoval, že v prejednávanej veci bolo konfiškačné
rozhodnutie vydané, nadobudlo právoplatnosť, a teda došlo ku konfiškácii, pričom meritórnu správnosť
aktu samého súd prvej inštancie nie je oprávnený skúmať. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o
tom, že nedošlo k platnej konfiškácii, uvedený záver tak predstavuje zjavné nerešpektovanie záväzného
právneho názoru dovolacieho súdu. Takýto postup súdu prvej inštancie podľa žalobkyne už sám o sebe

predstavuje porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené bolo v
konaní podľa žalobkyne preukázané, že právny predchodca žalobkyne v dôsledku konfiškácie platne a
účinne nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa odvolaním napadla aj výrok
o trovách konania ako výrok závislý na výroku o zamietnutí žaloby. Poukázala na skutočnosť, že v
dovolacom konaní bola úspešná, a preto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového

poriadku, ak súd priznal žalovaným voči žalobkyni aj náhradu trov dovolacieho konania, v ktorom mal
byť nárok na náhradu trov konania priznaný naopak jej. Z opatrnosti uviedla, že aj v prípade zamietavého
rozhodnutia sú v posudzovanom prípade dané dôvody hodné osobitného zreteľa, vzhľadom k čomu bola
dôvodná aplikácia ust. § 257 CSP. Hoci z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je jednoznačný dôvod
zamietnutia žaloby, v prípade ak k zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva, žalobkyňa považuje priznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným v rozpore
s princípom spravodlivosti, nakoľko dôvod zamietavého rozhodnutia by v takom prípade nespočíval
v merite veci. Navrhla, aby odvolací súd vydal nasledovný rozsudok: „Odvolací súd mení rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že určuje, že Slovenská republika je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti
spoluvlastníckeho podielu XX/XXX pozemkov parcely reg. „C“ zapísaných na liste vlastníctva č. XXX

vedenom pre k. ú. E., a to pozemkov s parc. č. XXX/X, o výmere XXXXX m2, druh pozemku: lesný
pozemok, s parc. č. XXX/X, o výmere XXXXX m2, druh pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX,
o výmere XXXX m2, druh pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX/X, o výmere XXXXX m2, druh
pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX/X, o výmere XXXX m2, druh pozemku: lesný pozemok, s parc.
č. XXX, o výmere XXXX m2, druh pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX, o výmere XXXXX m2, druh

pozemku: trvalý trávny porast, s parc. č. XXX, o výmere XXXXXX m2, druh pozemku: lesný pozemok, s
parc.č.XXX,ovýmereXXXXm2,druhpozemku:lesnýpozemok,sparc.č.XXX/X,ovýmereXXXXXm2,
druh pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX/X, o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie, s parc. č. XXX/X, o výmere XXXX m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, s parc. č.
XXX/X, o výmere XXX m2, druh pozemku: lesný pozemok a pozemkov parcely reg. „C“ zapísaných na

liste vlastníctva č. XXX vedenom pre k. ú. E., a to pozemkov s parc. č. XXX/X, o výmere XXXXX m2, druh
pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX/X, o výmere XXX m2, druh pozemku: ostatná plocha, s parc.
č. XXX/X, o výmere XXXXXX m2, druh pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX/X, o výmere XXXXXX
m2, druh pozemku: lesný pozemok, s parc. č. XXX/X, o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavaná
plocha a nádvorie, s parc. č. XXX/X, o výmere XXX m2, druh pozemku: lesný pozemok. Žalobkyňa má

voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“

10. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní. Uviedli, že napadnutý rozsudok je vecne správny a
plne zrozumiteľný, nakoľko bolo v bode 46 jasne a výstižne uvedené prečo súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, a teda nedošlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý

proces a konanie nemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Námietky
žalobkyne ohľadom odôvodnenia rozsudku považujú za nepravdivé a účelovo naformulované. Tvrdenia
žalobkyne, podľa ktorého priznaním sumy 3.900 eur Európskym súdom pre ľudské práva žalovanému
v 1. rade, bolo odstránené porušenie jeho práv, považujú za nesprávne, nakoľko uvedená suma bolažalovanému v 1. rade priznaná z titulu nemajetkovej ujmy, a to preto, že utrpel emocionálny stres z
dôvodu právnej neistoty po zrušení právoplatných rozhodnutí okresného a krajského súdu. Súčasne
poukázali na znenie čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaní ďalej

uviedli, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnymi dôsledkami uznesenia dovolacieho
súdu, ktorými bol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 455 CSP viazaný. Podľa žalovaných, súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovksprávnymskutkovýmzisteniamarozsudokvychádza
zo správneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalovaní uviedli, že
tento považujú za správny a v tejto súvislosti poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR so sp. zn. II.

ÚS 599/2014 zo dňa 30.09.2014. Je pravdou, že žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná, no za
cenu, že práve v dovolacom konaní boli porušené práva žalovaného v 1. rade, zaručené Dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách
konania považujú žalovaní za vecne správne. Navrhli napadnutí rozsudok potvrdiť ako vecne správny
a žalovaným priznal voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

11. K replike žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že v odvolaní zrozumiteľne a výstižne
zdôvodnila na základe akých konkrétnych dôvodov možno pokladať napadnutý rozsudok za
nezrozumiteľný a nekonzistentný, keď na jednej strane v bodoch 44. - 46. odôvodnenia rozsudku uvádza
v kontexte rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci J. proti Slovenskej republike, že je
jeho povinnosťou napraviť dôsledky porušenia práv zaručených dohovorom navrátením sťažovateľa do

situácie pred porušením jeho práv, na druhej strane v bodoch 48. a nasl. tvrdí, že žaloba je nedôvodná
vo veci samej. Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva, potom by nebolo dôvodné, aby súd pristúpil k meritórnemu prieskumu žaloby. Žalovaní
však žiadnym konkrétnym spôsobom neuvádzajú, ako súd prvej inštancie túto zjavnú rozporuplnosť
odôvodnenia rozsudku vyriešil, resp. keďže žiadnym konkrétnym spôsobom nepopierajú, že uvedená

zjavná rozporuplnosť odôvodnenia rozsudku neexistuje, podľa žalobkyne sa javí, že ani samotným
žalovaným nie je z odôvodnenia rozsudku zrejmé, či súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu
existencie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo z dôvodu meritórneho prieskumu
žaloby. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že Európsky súd pre ľudské práva nevyslovil porušenie čl.
6 ods. 1 Dohovoru pre záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR o platnom a účinnom nadobudnutí

vlastníckeho práva žalobkyňou k sporným nehnuteľnostiam. Porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyslovené
Európskym súdom pre ľudské práva podľa žalobkyne nemá v žiadnom prípade vplyv na záväzný právny
názor Najvyššieho súdu SR a s tým súvisiace skutkové i právne závery vyslovené v Uznesení pod
spis. zn.: 4 MCdo/12/2014 zo dňa 29.12.2015, ktoré žalovaní vo svojom vyjadrení dokonca ani len
nerozporovali. Súd prvej inštancie bol podľa žalobkyne povinný záväzný právny názor Najvyššieho súdu

SR rešpektovať, pričom z ustanovenia žiadneho právneho predpisu, vrátane Dohovoru nevyplýva záver,
že by súd prvej inštancie záväzný právny názor dovolacieho súdu v dôsledku porušenia čl. 6 ods. 1
Dohovoru mal ignorovať. Paradoxne i samotní žalovaní nepopierali skutočnosť, že súd prvej inštancie
mal pri rozhodnutí postupovať tak v intenciách ust. § 455 CSP, ako aj v intenciách ust. § 193 CSP.
V tejto súvislosti žalobkyňa zdôraznila, že ust. § 193 CSP v žiadnom prípade neneguje nevyhnutnosť

postupovať v súlade s ust. § 455 CSP, pričom súd prvej inštancie práve ust. § 455 CSP opomenul
aplikovať, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces. K tvrdeniu žalovaných, že
nakoľko v posudzovanom prípade nebola priznaná majetková škoda, ale „len“ náhrada nemajetkovej
ujmy, preto neboli odstránené závažné dôsledky porušenia práv žalovaného 1, žalobkyňa uviedla, že
predmetom tohto sporového konania je určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, čo

znamená, že žalovaným v tomto konaní nemôže byť nikdy priznaná údajná majetková škoda, navyše
žalovaný v 1. rade si žiadnu majetkovú škodu pred Európskym súdom pre ľudské práva neuplatňoval, a
preto je podľa žalobkyne uvedené tvrdenie značne účelové. Tiež poukázala na skutočnosť, že Európsky
súd pre ľudské práva považoval za primerané v súvislosti s nákladmi a výdavkami priznať žalovanému
v 1. rade mimo náhrady nemajetkovej ujmy i sumu 2.000,- EUR, a teda žalovanému v 1. rade nebola

priznaná „len“ náhrada nemajetkovej ujmy. Žalovanému v 1. rade nič nebránilo si svoj údajný nárok na
náhradu škody uplatniť v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, navyše údajná majetková
škoda však nie je predmetom tohto sporového konania, a preto ani údajná majetková škoda, na ktorú
odkazujú žalovaní, podľa žalobkyne nemôže byť v žiadnom prípade dôvodom pre zamietnutie žaloby
v tomto sporovom konaní. Žalobkyňa aj naďalej trvalá na tom, že z pohľadu relevantných ustanovení

Civilného sporového poriadku by bolo nanajvýš nespravodlivé, aby bola žalobkyňa zaviazaná uhradiť
žalovaným náhradu trov konania za dovolacie konanie, v rámci ktorého mala plný úspech. V tejto
súvislosti uviedla, že Uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.: II. ÚS 599/2014 zo dňa 30.09.2014, na
ktoré odkazujú žalovaní, zásadu úspechu ani s tým súvisiacu argumentáciu žalobkyne ako aj záveryvyslovené v Uznesení Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 453/2019 z 19. 11. 2019, žiadnym spôsobom
nevyvracajú. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že bez ohľadu na definitívny výsledok sporu bol
súd prvej inštancie povinný zohľadniť plný úspech žalobkyne v rámci dovolacieho konania.

12. K duplike žalobkyne sa žalovaní nevyjadrili.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že dátum a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.07.2022 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobkyne
v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda
to,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,
či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia
nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

15. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a

hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri
rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie

rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,

že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

17. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkovýchzáverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

18. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa považuje procesná vada,
ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci(napr.nesprávnerealizovaniemanudukačnejpovinnostisúdu,vykonanienezákonne
získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Odvolací súd je toho názoru, že táto vada v

napadnutom rozsudku indikovaná nebola.

19. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

20. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP, stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi
súdu a na zdôraznenie správnosti predmetného rozhodnutia dodáva, že žalobkyňa sa podanou žalobou
pôvodne vedenou na Okresnom súdu Bardejov pod sp. zn. 6C/176/2009 domáhala voči žalovaným v

1. až 4. rade určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. úz. Varadka. Okresný súd Bardejov
rozsudkom č. k. 6C/176/2009-403 zo dňa 09.11.2011 žalobu žalobkyne zamietol, pričom po podaní
odvolania bol tento rozsudok potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/43/2012-479
zo dňa 30.04.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 06.09.2013.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19Co 43/2012 z 30. 04. 2013 rozhodol
uznesením sp.zn. 4MCdo 12/2014 zo dňa 29.09.2015 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.
apríla 2013 sp.zn. 19Co 43/2012 a rozsudok Okresného súdu Bardejov z 9. novembra 2011 č. k. 6C
176/2009-403 zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol:
„Dovolací súd však za dôvodnú považuje námietku generálneho dovolateľa, že žalobkyňa dostatočne
preukázala nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností štátom.
V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú
reformu listom z 23. augusta 1945 č. 5392/VI-573/1945 poverilo Správu štátnych lesov v Zborove

dočasnou vnútenou správou na lesných majetkoch bývalých majiteľov, o.i. pod. č. 4/ Gejzu Fábryho a
spol. v kat. úz. E., V., J. L. E., T. a M. (por. č.l. 25,26). Následne Konfiškačná komisia v sídle Okresného
národného výboru v J. rozhodnutím z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-III. rozhodla o tom, že C. Y., rod.
V., C. J. a N. V. treba považovať za osoby národnosti maďarskej a na základe tohto rozhodnutia sa
považuje ich pôdohospodársky majetok na celom území Slovenska za skonfiškovaný k 1. marcu 1945

(por. vyššie uvedené). V predmetnom rozhodnutí je uvedený zoznam inštitúcií a osôb, ktoré sa o tomto
rozhodnutí upovedomujú, pričom pod poradovým číslom XX. sa o rozhodnutí upovedomujú vlastníci
konfiškovaných majetkov uvedení v texte rozhodnutia (Y. X. rod. V. a spol. - por. č.l. 260, 261). Z obsahu
spisu ďalej vyplýva, že Okresnému súdu Bardejov bol 20. decembra 1947 doručený návrh Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“ č. 4474/47, na vyznačenie konfiškácie v pkn. vl.

č. X, XX a X na nehnuteľnosti zapísané na meno uvedených vlastníkov, o.i. na C. Y., rod. V., C. J. a
N. V. (por. č.l. 27). Okresný súd Bardejov uznesením z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47 konkrétne
pod bodom 2/ povolil požadovaný zápis v pozemkovej knihe... „v zápisnici číslo XX kat. územia E.,
nehnuteľností AI b.č. X-XX,XX-XX, knihované pod B XX, XX/a, b, d, e, XX/a, b, XX/a, b, c, d, e, f,
g, h, i, - hore uvedeným vlastníkom:“, a zároveň, „Poznamenáva sa konfiškácia podľa nariadenia čís.

104/45 Sb.n. SNR v znení nariadenia čís. 64/1946 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej reformy s tým,
že dispozície s týmto majetkom sú vyhradené výlučne Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy - Slovenskému pozemkovému fondu.“ (por. č.l. 28).
Nie je dôvod pochybovať o tom, že Konfiškačné komisie zriadené podľa § 1 ods. 7, 8 nar. č. 104/1945
Sb. n. pri jednotlivých okresných národných výboroch bolo potrebné považovať za „politické úrady“ (por.

§ 6 nar. vl. č. 8/1928 Sb.).
Podľa § 25 cit. nar., úrad doručuje úřední spisy poštou, neuzná-li za vhodnejší doručiti je sám, svými
orgány nebo obcí.Podľa § 29 ods. 1 cit. nar., do vlastních rukou príjemcových budiž doručeno: 1. je-li to předepsáno, 2. je-
li den doručení rozhodný pro počítání preklusivních lhůt nebo 3. nařídí-li to úřad ze zvláštních důvodu.
Podľa § 33 ods. 1 cit. nar., osobám, jejichž pobyt přes konané šetrení jest neznám, neb osobám, které

nejsou úradu známy, může býti doručeno, není-li ustanoven zástupce, zmocnenec neb opatrovník,
veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správních předpisech jinak
ustanoveno, kdy od vyhlásení na úřední tabuli příslušného úřadu uplynulo patnáct dní, nebyla-li ovšem
ve vyhlášce stanovená lhůta delší.
Podľa ods. 2 cit. ust., úrad může vyhlášku vyhlásiti také v obci verejným vyvěšením a jinak způsobem

v místě obvyklým.
Podľa § 35 ods. 2 cit. nar., jsou-li pochybnosti nebo není-li doručenky, lze doručení prokázati jiným
vhodným způsobem.
Podľa § 72 ods. 2 cit. nar., rozhodnutí je vydáno, pokud ve správních předpisech není ustanoveno jinak,
doručením písemného vyhotovení, bylo-li prohlášeno ústně v prítomnosti stran, ústním prohlášením.
Súd prvého stupňa zamietnutie žaloby žalobkyne odôvodnil výlučne tým, že v konaní nebolo

preukázané,žebykonfiškačnérozhodnutiebolodoručenéprávnympredchodcomžalovanýchniektorým
z možných spôsobov a to prostredníctvom zástupcu, zmocnenca alebo opatrovníka, resp. verejnou
vyhláškou.
Niet dôvodu spochybňovať skutočnosť, že konfiškačné rozhodnutie z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-
III. bolo doručované dotknutým vlastníkom, keďže to vyplýva priamo z predmetného rozhodnutia,

pretože podľa pokynu pod por. č. XX. bola daná dispozícia na doručovanie rozhodnutia vlastníkom
konfiškovaného majetku. Zo skutočnosti, že spôsob, akým sa doručenie tohto rozhodnutia vykoná,
nie je uvedený pri dispozícii na doručenie (ktorým zo spôsobov uvedených v ust. § 33 ods. 1 vl. nar.
č. 8/1928 Sb.), nemožno vyvodiť vadnosť doručenia rozhodnutia, príp. jeho nedoručenie, pričom zo
správneho predpisu ani nevyplývala pre konajúci správny orgán povinnosť vyznačovať spôsob, akým

sa doručovanie vykonáva.
Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné konfiškačné rozhodnutie
bolo vydané pred takmer 70-imi rokmi, pričom od roku 1945 do roku 2005 sa žalobkyňa považovala za
vlastníčku predmetných pozemkov na základe konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. Právna istota
osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo

správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo
nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či
písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje (v prejednávanej veci z listu Ministerstva vnútra
Slovenskejrepublikyz20.júla2011vyplýva,žesprávnyspistýkajúcisakonfiškáciepôdohospodárskeho
majetku vedeného pod č. Kom. 1/46-IIL, N. V. a spol., sa kompletný nezachoval - por. č.l. 332-353).

V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak
niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho
konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do
dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces,
účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku,

ktorýkonfiškáciuspochybňuje,abypreukázal,ženiesúunehodanézákonnépodmienkyprekonfiškáciu
majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (v tejto súv.
por. aj Oznámenie Ústavného súdu ČR z 1. novembra 2005).
Súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom dospeli k záveru, že účinky konfiškácie nenastali
z dôvodu, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nebolo právnym predchodcom žalovaných doručené

jedným z možných spôsobov doručovania, pričom však žiadnu pozornosť nevenovali dispozičnému
úkonu správneho orgánu, podľa ktorého sa o vydanom rozhodnutí upovedomujú osoby uvádzané pod
por. č. 1. - 14. a žiadnu pozornosť nevenovali ani ustanoveniu § 35 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb., podľa
ktorého v prípade pochybností, je možné doručenie preukázať iným vhodným spôsobom.
Nezachovanie kompletného spisu správneho orgánu po dobu takmer sedem desaťročí, obsahujúceho

skutočnosti potvrdzujúce spôsob doručenia rozhodnutia konfiškačnej komisie v tom čase osobám
zdržiavajúcim sa na neznámom mieste, nie je možné pričítať na ťarchu žalobkyne. Vychádzajúc však z
ustanovenia § 35 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb., iným nepochybne vhodným spôsobom na preukázanie
doručenia predmetného rozhodnutia nepochybne bolo (okrem dispozície na doručenie uvedenej priamo
v konfiškačnom rozhodnutí) uznesenie Okresného súdu v Bardejove z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47.

Z obsahu spisu vyplýva, že podkladom žiadosti na zápis predmetných nehnuteľností Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v J. bolo rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle Okresného
národného výboru v J. z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-III a z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 90/1947
Sb. vyplýva, že súd pred vydaním rozhodnutia skúma splnenie náležitostí pre vydanie požadovanéhorozhodnutia, t.j. aj perfektnosť listiny, na základe ktorej sa požaduje povoliť zápis v pozemkovej knihe.
Keďže Okresný súd v Bardejove uznesením z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47 návrhu na zápis vyhovel,
je potrebné túto skutočnosť považovať za nevyvrátiteľnú právnu domnienku perfektnosti predloženej

listiny tvoriacej podklad pre povolenie zápisu v pozemkovej knihe, vrátane jej právoplatnosti. Uvedené
uznesenie Okresného súdu v Bardejove je potrebné považovať za verejnú listinu, ktorá je záväzná aj
pre súd (por. ustanovenie § 134 O.s.p.) a pokiaľ žalovaní chcú spochybňovať jeho správnosť, sú povinní
poskytnúťotomsúdupresvedčivédôkazy.Zobsahuspisunevyplýva,žebyžalovanídisponovalitakýmto
dôkazom, keď už len s prihliadnutím na ich vek nemôžu mať priamu vedomosť o existencii, či spôsobe

doručovania predmetného konfiškačného rozhodnutia a iný dôkaz, než tvrdenie o nedostatku vedomostí
o konfiškácii, súdu nepredložili.
Pokiaľ oba súdy nižších stupňov na podporu správnosti vyriešenia otázky týkajúcej sa doručenia
konfiškačného rozhodnutia zhodne poukazovali na doručenie uznesenia Okresného súdu v Bardejove
z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47 súdom ustanovenému kurátorovi, dovolací súd poznamenáva, že
nebolo možné porovnávať doručovanie rozhodnutia v súdnom konaní a v konaní správnom, pretože

zatiaľ čo podľa § 33 ods. 1 vl. nar. č. 8/1928 Sb. bolo možné rozhodnutie správneho orgánu doručiť
o.i. aj verejnou vyhláškou na úradnej tabuli (t.j. aj bez ustanovenia zástupcu), v súdnom konaní takýto
postup (verejnou vyhláškou) prípustný nebol.
Konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho úradu o konfiškácii nebolo možné považovať za
rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale len za rozhodnutie, ktoré deklarovalo, že podmienky

pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov žalovaných sú splnené, a že ich majetok bol dňom
účinnosti nar. č. 104/1945 Sb. n., t.j. 1. marcom 1945 skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť
len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a
vykonateľné) správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti bez
ohľadu na štátnu príslušnosť (§ 1 ods. 1 písm. b/ cit. nariadenia). V prejednávanej veci predmetné

rozhodnutie bolo vydané, nadobudlo právoplatnosť a teda došlo ku konfiškácii, pričom meritórnu
správnosť aktu samého súd nie je oprávnený skúmať. To platí aj o otázke, či je správne skutkové zistenie
uznesenia, že býv. vlastníci pozemkov sú na neznámom mieste (a z toho vyplývajúci zvolený spôsob
doručeniaupovedomenia,najmä,keďajlehotaodvyhlásenianaúradnejtabulinepochybneužuplynula).
Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k opačnému záveru, bolo potrebné dovolací dôvod uvádzaný

generálnym prokurátorom, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), považovať za opodstatnený.
Za vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. označil generálny prokurátor aj právny názor
odvolacieho súdu týkajúci sa nadobudnutia vlastníctva žalovanými v rámci konania o ROEP.
Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) je

súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov neboli pred vyhotovením registra evidovaní
v katastri. Najčastejšie ide o vlastníkov, ktorí sú evidovaní len v pozemkovej knihe, alebo ktorí neboli
za socializmu zapísaní do evidencie nehnuteľností, hoci majú k pozemku listinu (dedičské osvedčenie,
zmluvu a pod.). Vlastnícke práva k pozemkom boli za socializmu evidované neúplne. Túto neúplnú
evidenciu prevzal aj kataster nehnuteľností, ktorý vznikol po roku 1989. Aby boli v katastri zapísané

všetky pozemky, pristúpilo sa k tvorbe ROEP.
Vo vzťahu k prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na rôzne politicko-právne zmeny
od roku 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža reálny stav vlastníctva k pozemkom. V minulom
období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože
nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky (tu por. aj znenie

§ 3 ods. 1 č. 2. zákona č. 90/1947 Sb. n. o pozemnoknižnom usporiadaní konfiškovaného nepriateľského
majetku, podľa ktorého navrhovať pozemnoknižné usporiadanie prináležalo pri pôdohospodárskom
majetku konfiškovanému podľa nar. č. 104/1945 Sb. n., len Povereníctvu pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy). Pri vypracovaní ROEP preto dochádzalo v dôsledku nedostatočne zistených
podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP

nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže katastre nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre
vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá, preto na riešenie týchto pochybení
je daná príslušnosť súdov v civilnom konaní. K takémuto pochybeniu zjavne došlo aj v prejednávanej
veci, keď napriek tomu, že v pkn. vl. č. XX. pod pol. č. XX bola poznamenaná konfiškácia majetku podľa
nar. č. 104/1945 Sb. n., následne podľa § 10 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb., bolo zapísané vlastníctvo pre

Československý štát,pričom v rámci ROEP boli ako vlastníci uvedení právni predchodcovia žalovaných.
Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že podľa zákona č. 180/1995 Z.z. sa
vlastníctvo nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné údaje o právnych vzťahoch k pozemkom a na ich
základe sa zostavoval register obnovenej evidencie pozemkov. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z názoru,že zapísaním právnych predchodcov v katastri nehnuteľností v rámci ROEP ako vlastníkov predmetných
nehnuteľností štát uznal ich vlastnícke právo (nadobudli vlastníctvo), posúdil vec po právnej stránke
nesprávne (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Z dôvodu, že rozhodnutia nižších súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, generálny
prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených
záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
NajvyššísúdSlovenskejrepublikypretorozhodoltakakojeuvedenévovýrokovejčastitohtorozhodnutia

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.)
s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný súd záväzný.“

22. Podľa ust. § 455 CSP: „Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.“

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie si bol vedomý skutočnosti,
že je právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení sp.zn. 4MCdo 12/2014 zo dňa
29.09.2015viazaný,pričomzjehorozhodnutiajasnevyplýva,prečoprávnezáväznýnázornadriadeného
súdu nepremietol aj do svojho rozhodnutia (bod 27. - 37, bod 39 - 46).

24. Aj keď je súd prvej inštancie, rovnako ako aj odvolací súd v zmysle ust. § 455 CSP viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zohľadnil aj závery vyplývajúce z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa19. mája 2020, ktorým tento rozhodol o sťažnosti č. 75041/17
pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie v kontexte mimoriadneho
dovolania podaného generálnym prokurátorom) v prípade J. proti Slovenskej republike, a to tak, že

sťažnosť vyhlásil za prijateľnú (1. výrok), rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru (2.
výrok), rozhodol a) že dotknutý štát je povinný zaplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov nasledujúce
sumy: (i) 3.900,- EUR (tritisícdeväťsto eur) spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená, z
titulu nemajetkovej ujmy, (ii) 2.000,- EUR (dvetisíc eur) spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť
sťažovateľovi vyrubená, z titulu nákladov a výdavkov; b) že od uplynutia uvedených troch mesiacov

až do vyplatenia budú k uvedeným sumám pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej
minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania zvýšenej o tri
percentá (3. výrok) a zamietol zvyšok sťažovateľovho nároku na spravodlivé zadosťučinenie (4. výrok).
V odvôdnení rozhodnutia Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že:
„24. Sťažovateľ uviedol, že podľa najvyššieho súdu a vlády, odlišné právne názory na výklad

vnútroštátnych právnych noriem o správnom konaní predstavovali v jeho prípade dostatočný dôvod na
podanie mimoriadneho dovolania. Vláda navyše trvala na tom, že nesprávny výklad zo strany nižších
súdov predstavoval názorový exces, ktorý spôsobil základnú vadu v konaní. Podľa názoru sťažovateľa
však bola sporná otázka bežnou právnou otázkou, ku ktorej mal štát rozsiahlu možnosť sa vyjadriť v
priebehukonania,ktorépredchádzaloprávoplatnémurozsudkukrajskéhosúdu,avkonanísanevyskytla

žiadna základná vada alebo omyl, ktoré by vyžadovali zrušenie rozsudku prostredníctvom mimoriadnych
opravných prostriedkov.
25. V súvislosti s argumentáciou vlády, že podanie mimoriadneho dovolania bolo odôvodnené záujmom
na zachovaní právnej istoty sťažovateľ uviedol, že to bol štát, ktorý v roku 2009 inicioval konanie
(pozri skôr uvedený odsek 7), a tým zasiahol do právnej istoty a napadol status quo. V dôsledku toho

rozsudok najvyššieho súdu zasiahol do vlastníckeho práva, ktoré štát v roku 2000 priznal jeho právnym
predchodcom v priebehu konania o obnove evidencie niektorých pozemkov. V každom prípade, vláda
sa odvolávala na právnu istotu vo vzťahu k vlastníckym právam tvrdiac, že štát vlastnil a obhospodaroval
dotknuté pozemky veľmi dlhú dobu, pričom článok 6 vyžaduje právnu istotu v súvislosti s právoplatnými
súdnymi rozhodnutiami. Vzhľadom na to, aj pokiaľ by rozsudky nižších súdov boli nesprávne a aj pokiaľ

by bol štát vlastníkom pozemkov v čase konania, čo ale nebol tento prípad, nebol by to dostatočný dôvod
na zrušenie právoplatného rozsudku.
26. Napokon sťažovateľ namietal, že v tomto prípade nebola dodržaná rovnosť zbraní, pretože na rozdiel
od druhej strany (t.j. štátu), on nemal možnosť predložiť generálnemu prokurátorovi svoj názor na to, či
by malo byť podané mimoriadne dovolanie. Podľa jeho názoru, uvedené nemohlo byť napravené tým,

že sa mohol vyjadriť k mimoriadnemu dovolaniu po tom, ako bolo podané na najvyšší súd.
27. Vláda uviedla, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vyjadril svoj názor, podľa ktorého
vládne nariadenie č. 8/1928 Sb., o ktoré sa opreli nižšie súdy, sa na túto vec nevzťahovalo,
ďalej uviedol, že ku konfiškácii došlo ex lege a že vlastnícke právo nebolo možné nadobudnúťprostredníctvom procesu obnovy evidencie. Preto skutočnosť, že právni predchodcovia sťažovateľa
boli v tomto procese zaevidovaní ako vlastníci, bola chyba, ktorú bolo potrebné napraviť. Najvyšší
súd vzhľadom na to rozhodol, že s cieľom zachovať právnu istotu, ako aj nevyhnutnú autoritu štátu,

(konfiškačné) rozhodnutia, na základe ktorých určitá osoba nadobudla vlastnícke právo alebo bola
zbavená vlastníckeho práva, nemožno spochybňovať a tieto rozhodnutia musia vyvolávať účinky do
budúcna bez ohľadu na to, či sa zachovali v písomnej forme.
28. Vláda tiež zdôraznila, že judikatúra Súdu absolútne nezakazuje možnosť zrušenia právoplatných
rozhodnutí na základe mimoriadneho opravného prostriedku za predpokladu, že takýto odklon od

princípu právnej istoty je nevyhnutný z dôvodu okolností podstatnej a presvedčivej povahy, ako
sú základné vady alebo justičný omyl. V posudzovanom prípade takýto základný omyl vyplynul
zo svojvoľného názoru nižších súdov, ktorým bolo zasiahnuté do právnej istoty založenej platnými
rozhodnutiami prijatými v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Keďže v tomto prípade nebolo
prípustné riadne dovolanie, tento exces nebolo možné napraviť a zachovať právnu istotu inak, ako
mimoriadnym zásahom zo strany najvyššieho súdu; uvedené potvrdil aj ústavný súd.

29. Čo sa týka námietky ohľadom rovnosti zbraní, vláda uviedla, že aj keď generálny prokurátor konal na
základe podnetu štátu, bolo v jeho diskrečnej právomoci rozhodnúť sa, či uplatní svoje procesné právo
a podá mimoriadne dovolanie; generálny prokurátor teda nevystupoval v pozícii „súdu“ rozhodujúceho o
občianskych právach a záväzkoch. Akokoľvek, sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa s argumentáciou
generálneho prokurátora a predložiť svoje vyjadrenie najvyššiemu súdu.

30. Súd v prvom rade uvádza, že žaloba o určenie vlastníctva podaná štátom vyústila do rozhodnutia
v prospech sťažovateľa a že právoplatný rozsudok bol zrušený po uplatnení mimoriadneho opravného
prostriedku. Preto sa musí zistiť, či zásah do pôvodne skončeného konania v posudzovanom prípade
bol zlučiteľný so zárukami článku 6 Dohovoru, predovšetkým s princípmi právneho štátu, právnej istoty
a rovnosti zbraní, ktoré sú v tomto ustanovení obsiahnuté.

31. Súd nedávno zopakoval aplikovateľné princípy vo svojom rozsudku v prípade DRAFT - OVA a.
s. (citovaný skôr, ods. 77 a 78, s ďalšími odkazmi). S odkazom na tento rozsudok Súd považuje za
primerané najprv preskúmať, či existovala nejaká okolnosť podstatného a presvedčivého charakteru,
ktorá by odôvodnila odklon od princípu právnej istoty, podľa ktorého, ak súdy právoplatne rozhodli o
určitej otázke, ich rozhodnutie nemá byť spochybňované.

32. Vláda argumentovala, že pôvodný rozsudok, ktorý uznával sťažovateľovo vlastnícke právo, bol po
skutkovej aj právnej stránke nesprávny a ignoroval status quo založené rozhodnutiami prijatými pred
takmer sedemdesiatimi rokmi; bol teda postihnutý základnou vadou a musel byť opravený s cieľom
zachovať právnu istotu a autoritu štátu. Sťažovateľ uviedol, že to bol štát, kto spochybnil právnu istotu
vyplývajúcu z rozhodnutia z 29. septembra 2000.

33. Súd uvádza, že napadnuté konanie začalo na základe žaloby štátu o určenie vlastníckeho práva
k poľnohospodárskej pôde, ktorá kedysi patrila sťažovateľovým predkom, a ktorá bola predmetom
konfiškácievštyridsiatychrokochdvadsiatehostoročia.Otázka,ktorámalabyťvtomtokonanívyriešená,
sa týkala nariadenia z roku 1945 o konfiškácii, platnosti konfiškačného rozhodnutia a účinkov zákona č.
180/1995 Z. z. o obnove evidencie na vlastnícke právo. Podľa názoru Súdu sú toto bežné právne otázky,

ktoré spadajú do obvyklej súdnej činnosti. Aj keď najvyšší súd konštatoval, že nižšie súdy sa dopustili
omylu, keď dospeli k záveru, že konfiškácia nenadobudla účinky, a že vlastnícke právo sťažovateľových
právnych predchodcov bolo štátom uznané v priebehu obnovy evidencie, Súd nie je presvedčený o
tom, že toto predstavovalo „vadu najzákladnejšieho významu pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, č. 8269/02, ods. 38, 23. júl 2009) alebo akúkoľvek inú chybu alebo justičný omyl, ktoré by

odôvodnili zásah do právoplatného rozsudku v posudzovanej veci.
34. Okrem toho, súd uvádza, že predmet sporu v posudzovanom prípade mal pôvod v rozhodnutí
vydanom v roku 2000 štátnym orgánom príslušným na obnovu evidencie pozemkov (pozri skôr uvedený
odsek 6). Štát ako navrhovateľ v následnom konaní o určenie vlastníctva mal osobitný záujem na
výsledku tohto konania, keďže sa usiloval o zmenu uvedeného správneho rozhodnutia, na základe

ktorého boli sťažovateľovi predkovia zapísaní ako vlastníci namiesto neho. V tomto konaní, ktorého
spravodlivosť nebola spochybnená, mohol štát predložiť akékoľvek argumenty alebo dôkazy na ochranu
svojichpráv,vrátanetýchaspektov,naktoréneskôrpoukázalgenerálnyprokurátor.Zatýchtopodmienok
sa Súd domnieva, že mimoriadne dovolanie možno chápať skôr ako ďalšie odvolanie, alebo inými
slovami maskované odvolanie v zmysle judikatúry Súdu (pozri, napríklad, Ryabykh proti Rusku, č.

52854/99, ods. 52, ECHR 2003-IX).
35. Za týchto okolností Súd nezistil žiadne osobitné dôvody na to, aby sa odchýlil od všeobecnej premisy,
že podľa princípu právnej istoty, ak súdy právoplatne rozhodli o určitej otázke, ich rozhodnutie nemá byťspochybňované (Brumärescu proti Rumunsku [GC], č. 28342/95, ods. 61, ECHR 1999-VII). Na tento
záver nemá vplyv skutočnosť, či v dôsledku toho napokon sťažovateľ utrpí akúkoľvek skutočnú škodu.
36. Preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Vzhľadom na tento záver nie je potrebné, aby

Súd osobitne preskúmal podstatu námietky týkajúcej sa dodržania princípu rovnosti zbraní.
37. Článok 41 Dohovoru ustanovuje:
„Ak Súd dospeje k záveru, že bol porušený Dohovor alebo jeho protokoly a ak vnútroštátne právo
dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, Súd prizná poškodenej strane v
prípade potreby spravodlivé zadosťučinenie“.

38. Sťažovateľ si neuplatnil žiadny nárok na náhradu majetkovej škody. Tvrdiac, že utrpel emocionálny
stres z dôvodu právnej neistoty, požadoval, aby mu bolo priznaných 7 000 Eur (EUR) z titulu
nemajetkovej ujmy.
39. Vláda uviedla, že ak Súd zistí porušenie článku 6 Dohovoru, mal by sťažovateľovi priznať primeranú
náhradu.
40. Uskutočniac odhad na spravodlivom základe, Súd priznáva sťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy

3 900 EUR.
41. Sťažovateľ ďalej požadoval 6 200 EUR na náklady a výdavky vynaložené pred vnútroštátnymi súdmi
a pred Súdom. Predložil dokumenty, ktoré potvrdzovali, že musel zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi
100 EUR za hodinu právnej pomoci, ktorá celkovo predstavovala 62 hodín.
42. Vláda žiadala Súd, aby sťažovateľovi priznal sumu, ktorá by zodpovedala nákladom a výdavkom,

ktoré by boli nevyhnutne vynaložené a boli odôvodnené pokiaľ ide o ich výšku.
43. Berúc do úvahy dokumenty, ktoré má Súd k dispozícii a svoju judikatúru, Súd považuje za primerané
priznať sťažovateľovi sumu 2 000 EUR, pokrývajúcu všetky výdavky.
44. Súd považuje za primerané, aby úroky z omeškania vychádzali z minimálnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky, ku ktorej sa pripočítajú tri percentá.“.

25.Podľaust.§193CSP:„Súdjeviazanýrozhodnutímústavnéhosúduotom,čiurčitýprávnypredpisnie
je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.“.

26. Podľa čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP: „Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.“.

27. Podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP: „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že

jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“.

28. Podľa čl. 3 ods. 1 Základných princípov CSP: „Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“.

29. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a

medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.“.

30. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2
a 5 a zákonom.“.31. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a

majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.“.

32. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Právo na
spravodlivé súdne konanie: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého
alebočastiprocesuvzáujmemravnosti,verejnéhoporiadkualebonárodnejbezpečnostivdemokratickej
spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v
rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla
byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.“

33. Podľa Článku 19 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Zriadenie súdu: „Na
zabezpečenie plnenia záväzkov prijatých Vysokými zmluvnými stranami v tomto dohovore a jeho
protokoloch sa zriaďuje Európsky súd pre ľudské práva, ďalej len „súd“. Súd vykonáva svoju funkciu
permanentne.“.

34. Podľa Článku 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Záväznosť
a vykonávanie rozsudkov: „Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným
rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.“.

35. Po vykonanom dokazovaní sa súd prvej inštancie, s poukazom na právny význam, závažnosť a
dopad rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 19. mája 2020, primárne zaoberal týmto
rozsudkom a z neho vyplývajúcich konzenkvencií pre súd. Odvolací súd má za to, že v rámci výkonu
rozsudku je potrebné napraviť závažné dôsledky porušenia práv zaručených Dohovorom, ak tieto
neboli odstránené spravodlivým zadosťučinením priznaným Európskym súdom pre ľudské práva, a

preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa zaoberal otázkou, či priznaným spravodlivým
zadosťučinením Európskeho súdu pre ľudské práva boli odstránené závažné dôsledky porušenia práv
zaručených Dohovorom. Z tohto pohľadu bolo teda potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že náprava
dôsledkov porušenia má spočívať v navrátení práv žalovaných do situácie, v ktorej sa nachádzali pred
porušením ich práv v dôsledku zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku v ich prospech na

základe mimoriadneho opravného prostriedku.

36. S ohľadom na predmet sporu, ako aj skutočnosť, že žalovaní v 1. až 4. rade sú ako podieloví
spoluvlastníci evidovaní v katastri nehnuteľnosti v kat. úz. E. ktorí predmetné spoluvlastnícke podiely
nadobudli dedením po svojich právnych predchodcoch, pričom až v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR a jeho právneho názoru vysloveného v tomto rozhodnutí došlo k zrušeniu rozhodnutia
okresného a krajského súdu, čím žalovaní v 1. až 4. rade, napriek existencii právoplatných súdnych
rozhodnutí, stratili právnu istotu ohľadne vlastníckeho práva k majetku a reálne im teda hrozí, že ďalšími
súdnymi rozhodnutiami slovenských súdov bude určené vlastnícke právo žalobkyne k predmetným
nehnuteľnostiam, čím bude zasiahnuté do majetkovej sféry žalovaných v 1. až 4. rade, odvolací súd

dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že priznaným spravodlivým zadosťučinením
vo výške 3.900,- Eur neboli odstránené závažné dôsledky porušenia práv sťažovateľa zaručených
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje,
že suma 3.900,- eur, ktorú Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi, bola priznaná titulom
nemajetkovej ujmy a nie ako náhrada majetkovej škody, ktorá by žalovaným reálne vznikla v dôsledku

rozhodnutia priaznivého pre žalobkyňu. Zásah do majetku žalovaných, ku ktorému by došlo pri aplikácií
právnych záverov Najvyššieho súdu SR vzťahujúcich sa k danej veci, by mohol byť považovaný za
súladný so zákonom a slúžiaci verejnému záujmu, nebyť rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
zo dňa 19. mája 2020 o porušení práv sťažovateľa podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a záverov, ktoré z neho vyplývajú.

37. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s podrobným a dostatočným odôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie na základe akých dôvodov rozhodol zhodne, ako vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí z 9. novembra 2011, čím potvrdil záujem vnútroštátnych orgánovreštituovať postavenie žalovaných navrátením do situácie, v ktorej sa nachádzali pred porušením
svojich práv v dôsledku zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku v ich prospech a povinnosť
štátu uskutočniť v rámci výkonu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva adekvátne individuálne

opatrenia, ktoré odstránia pretrvávajúce negatívne následky vo vzťahu k žalovaným.

38. Odvolací súd pre úplnosť dopĺňa, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 47 a 48
sa týka vlastného právneho záveru, ktorý prijal súd prvej inštancie ešte vo svojom prvom rozsudku č.
k. 6C/176/2009-403 zo dňa 09.11.2011, ktorý bol uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo 12/2014

zo dňa 29.09.2015 zrušený. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie
zohľadnil skutočnosť, že v zmysle ust. § 455 CSP je viazaný právnymi závermi dovolacieho súdu,
ktoré nekorešpondovali so závermi súdu prvej inštancie a ani odvolacieho súdu, no súčasne zohľadnil
aj ust. § 193 CSP, v zmysle ktorého je viazaný aj rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo
dňa19. mája 2020 vo veci Bosits proti Slovenskej republike. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že
uvedenýmrozhodnutímEurópskehosúdupreľudsképrávaje viazanýajodvolacíadovolacísúd,pričom

práve týmto rozhodnutím bolo konštatované porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 12/2014 zo dňa 29.09.2015 ako dovolacieho
súdu. Vzhľadom na uvedené tak súd prvej inštancie rozhodol zhodne ako vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí z 9. novembra 2011 potvrdzujúc záujem vnútroštátnych orgánov reštituovať postavenie
žalovaných navrátením do situácie, v ktorej sa nachádzali pred porušením svojich práv v dôsledku

zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku vydaného v ich prospech a pre úplnosť v odôvodnení
napadnutéhorozhodnutiavbodoch47a48vstručnostipoukázalnadôvody,ktoréhoviedlikzamietnutiu
žaloby prvýkrát.

39. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.

40. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd považoval odvolanie žalobkyne za
nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby ako aj súvisiaci výrok
o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP. Žalovaní totiž boli v konaní úspešní. Upresnil iba vo výroku o trovách konania konštatovanie,
že o výške priznaných trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré v zmysle ut.

§ 262 ods. 2 CSP vydá súdny úradník.

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu voči žalobcovi s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).