Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. júl 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/92/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716203176
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6716203176.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň

JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobcu H.. B. O., narodeného XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom J. XX, XXX XX G., právne zastúpeného JUDr. Dušanom Antolom, advokátom,
so sídlom Krivá 23, 040 01 Košice - mestská časť Staré mesto, proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu
škody pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
12C/63/2016-857 zo 17. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v II., III., IV, V. a VI. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 20.930,- Eur (I. výrok) a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol (II. výrok). Žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR priznal
právo na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % (III. výrok), žalovanej
Slovenskej republike - Generálnej prokuratúre SR priznal právo na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % (IV. výrok), žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

znalkyni H.. Z. O. sumu 1.819,54 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (V. výrok) a tiež uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť prekladateľke H.. S. S. sumu 169,84 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia (VI. výrok).

2. Z rozhodnutia prvoinštančného súdu vyplýva, že vo veci rozhodoval opätovne po zrušení jeho
prvého rozsudku odvolacím súdom, pričom predmetom sporu boli nároky žalobcu na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, ktoré si uplatnil v súvislosti s trestným stíhaním a vykonanou väzbou vzhľadom

na svoje následné oslobodenie spod obžaloby. Prvoinštančný súd konštatoval, že ohľadne nároku na
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 20.930,- Eur bola žaloba žalobcom zobratá späť
a preto podľa § 144 a § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie v tejto
časti zastavil. Následne citoval ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 a 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17
ods. 1 a 3 a § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a § 13 ods. 2, § 121 ods. 3 a § 444 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a uviedol, že pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody v

sume 3.000.000,- Eur, tento nárok nebol predbežne prerokovaný a teda nebola splnená podmienka
na jeho priznanie. Okrem toho zmluva o postúpení zo dňa 01. 03. 2013, ktorou tento nárok žalobca
nadobudol je podľa § 3 a § 37 OZ absolútne neplatná a rozporná s dobrými mravmi. Na pojednávaní
dňa 07. 07. 2020 si žalobca nad rámec žaloby uplatnil aj nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovejujmy v sume 12.480,- Eur za väzbu, avšak tento nárok bol podľa prvoinštančného súdu nielenže
premlčaný vzhľadom na skutočnosť, že oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13. 11.
2012, ale bol už zahrnutý aj v žalobcom uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume

1.000.000,- Eur. Vo vzťahu k tomuto nároku prvoinštančný súd uviedol, že jeho uplatnenie žalobca
odôvodnil len všeobecnými formuláciami, resp. takým istým spôsobom ako pri nároku na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia, hoci ide o samostatný nárok. Podľa prvoinštančného súdu žalobca
vznik tohto nároku nepreukázal, neodôvodnil a aj jeho výška bola neprimeraná a uplatnená v rozpore s §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v nadväznosti na § 6 zákona č. 215/2006 Z. z., keď výška uplatneného

nároku niekoľkonásobne prevyšuje maximálnu možnú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Podľa
prvoinštančného súdu súčasne žalobca nepreukázal splnenie podmienky podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003Z.z.,keďzoslobodzujúcehorozsudkukrajskéhosúduvyplýva,ževzťahyžalobcusmanželkou
a s jej príbuznými neboli harmonické už pred vznesením obvinenia a jeho vzatím do väzby, a to práve
kvôli jeho agresívnemu správaniu sa. Napokon podľa prvoinštančného súdu žalobca nedôvodne uplatnil
aj nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 41.860,- Eur, ktorý preukazoval

znaleckým posudkom Q.. S. Q., pretože podľa prvoinštančného súdu „zo strany posudzujúceho lekára
došlo k porušeniu, resp. opomenutiu ust. § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z.“, pričom prvoinštančný súd
v tomto smere poukázal na str. 12 oslobodzujúceho rozsudku krajského súdu. O náhrade trov konania
rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 CSP a vzhľadom na čiastočné
zastavenie konania a neúspech žalobcu vo zvyšku, priznal žalovanej (za ktorú prv konala i Generálna

prokuratúra SR) nárok na náhradu trov konania vrátane toho, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
neuhradené trovy vzniknuté v súvislosti so znaleckým dokazovaním a prekladmi.

3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca požadujúc, aby mu odvolací súd prisúdil
náhradu škody v sume 3.000.000,- Eur, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,- Eur, náhradu

za väzbu v sume 12.480,- Eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 07. 08. 2014 zo sumy 41.860,-
Eur do zaplatenia a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 41.860,- Eur s úrokom z
omeškania 8,5 % ročne od 07. 08. 2014 do zaplatenia. Uviedol, že rozsudok prvoinštančného súdu
nenapáda v prvom výroku o čiastočnom zastavení konania a že odvolanie podáva z dôvodov podľa §
365 ods.1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

4. V úvode odvolania žalobca citoval relevantné články Ústavy SR a vo všeobecnosti poukázal na
podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi. Citoval ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5
ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2, § 7, § 8 ods. 5, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 až 4 zákona č.
514/2003 Z. z. a tiež vybrané časti niekoľkých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu

ČR. Následne na stranách 6 až 10 odvolania zrekapituloval, aké nároky a na akom základe v žalobe
uplatnil a čím ich preukázal. Nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že nárok na náhradu škody
v sume 3.000.000,- Eur nebol predbežne prerokovaný. V tomto smere poukázal na svoje podanie zo
dňa 20. 02. 2014 adresované MS SR. Ďalej podľa žalobcu prvoinštančný súd v 46. odseku odôvodnenia
rozsudku posúdil všetky uplatnené nároky takým spôsobom, že závery tam uvedené sú nesprávne,

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Súd nesprávne kumuloval nárok za väzbu v sume 12.480,- Eur s
nárokom v sume 1.000.000,- Eur, i keď tieto majú iný skutkový základ. Žalobca takisto nesúhlasil so
záverom prvoinštančného súdu ohľadne znaleckého posudku D. S. Q. poukazujúc na to, že nebola
preukázaná totožnosť rovnakého poškodenia a súd pri spochybnení znaleckého posudku bol povinný
postupovať podľa § 207 ods. 1 CSP. Nesprávne prvoinštančný súd uzavrel aj premlčanie nároku v

sume 12.480,- Eur, pretože tento si uplatnil na súde už v roku 2015 a nie dňa 07. 07. 2020 a rovnako
nesprávnym je napadnuté rozhodnutie aj ohľadne úrokov z omeškania - v čase podania žaloby škoda
existovala a bola vyčísliteľná a preto má aj nárok na úrok z omeškania.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdiť z dôvodu

jeho vecnej správnosti. Namietala, že žalobca v odvolaní poukazuje iba na vyjadrenia prednesené
už v prvoinštančnom konaní bez uvedenia relevantnej argumentácie odôvodňujúcej existenciu ním
označených odvolacích dôvodov. Žalobca totiž neodôvodnil svoje tvrdenie o porušení práva na
spravodlivý proces, neuviedol akou „inou vadou“ konanie trpí, aké navrhnuté dôkazy prvoinštančný súd
nevykonal a z odvolania rovnako nevyplýva v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaná

súhlasila so záverom prvoinštančného súdu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.
03. 2013, pričom nie je pravdou, že by žalobca takto nadobudnutý nárok predbežne prerokoval. Jeho
podaniezodňa20.02.2014jejtotižnebolodoručené.Takistosprávneprvoinštančnýsúdžalovanúsumu
12.480,- Eur zahrnul pod nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený žalobcom v sume 1.000.000,-Eur. Správnym je aj záver prvoinštančného súdu o premlčaní tohto nároku a takisto je napadnuté
rozhodnutie správne aj ohľadne úrokov z omeškania a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Podľa žalovanej žalobca v podstate ani nekonkretizoval právny titul, ktorý mu mal spôsobiť

vznik škody, resp. ujmy s tým, že nie je splnená základná podmienka vzniku žalobcom uplatnených
nárokov, t. j. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, ktoré by boli v príčinnej súvislosti
so škodou tvrdenou žalobcom.

6. Ďalšie vyjadrenia sporové strany počas odvolacieho konania nepodali.

7. V dôsledku odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (t. j. v II.,
III., IV, V. a VI. výroku) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

8. V prípade napadnutého rozsudku ide o v poradí druhé rozhodnutie v spore, keď prvý rozsudok
prvoinštančného súdu odvolací súd zrušil uznesením zo dňa 05. 03. 2020 a vrátil vec na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd usmernil prvoinštančný súd ako má po
vrátení veci postupovať, pričom odvolací súd musí konštatovať, že hoci prvoinštančný súd niektoré
z vytknutých nedostatkov odstránil, neriadil sa dôsledne pokynmi odvolacieho súdu a to najmä vo

vzťahu k povinnosti odôvodniť nové rozhodnutie tak, aby bolo jasné a zrozumiteľné, teda aby spĺňalo
zákonné kritériá uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Povinnosťou súdu (vrátane odvolacieho) v zmysle
§ 124 ods. 1 CSP je posudzovať každé podanie podľa jeho obsahu, čo teda platí aj pre odvolanie
a tak i keď žalobca vo svojom odvolaní vyslovene neuviedol, že s odkazom na ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces spočívajúce v nedostatočnom

zdôvodnení napadnutého rozsudku, takáto námietka je z obsahovej stránky odvolania vyvoditeľná.
Odvolací súd konštatuje, že je súčasne i dôvodná, pretože prvoinštančný súd ani teraz preskúmavaný
rozsudok neodôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku je totiž nekonzistentné,
miestami nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a nedávajúce jasné odpovede na rozhodujúce skutkové a
právneotázkysporuvyrovnávajúcsasúčasnesovšetkýmiprávnerelevantnýmiskutočnosťamimajúcimi

význam pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov. Na druhej strane, napriek tomuto zásadnému
procesnému nedostatku majúcemu ústavnoprávny rozmer podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, odvolací súd
v zmysle § 390 CSP nemohol rozsudok zrušiť a vrátiť vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, ale bol povinný vo veci sám rozhodnúť vzhľadom na to, že ako už bolo uvedené, išlo
o v poradí druhé rozhodnutie prvoinštančného súdu v tejto veci.

9. Pokiaľ ide o odvolacím súdom prv vytknuté nedostatky, prvoinštančný súd po vrátení veci síce správne
konal s Ministerstvom spravodlivosti SR ako orgánom konajúcim za žalovanú Slovenskú republiku,
avšak zo spisu nevyplýva, že by vyvinul nejakú aktivitu, aby si po procesnej stránke celkom jasne ustálil
skutkový a právny základ jednotlivých nárokov, v čom ho skôr suplovala žalovaná. Toho výsledkom je

potom aj skutočnosť, že sa zaoberal i nárokom žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v
sume 12.480,- Eur za väzbu, hoci tento nárok predmetom konania nebol ani pred zrušujúcim uznesením
odvolacieho súdu a ani následne, pretože žalobca ho po vrátení veci prvoinštančnému súdu v tomto
spore vôbec neuplatnil. Právny zástupca žalobcu síce na pojednávaní dňa 07. 07. 2020 poukázal na
to, že žalobca strávil vo väzbe 104 dní a preto „škoda, ktorú si takto uplatňujeme je vo výške 12.480,-

Eur“(t.j.120,-Eurzajedendeňväzby),aletentonárokpredtýmvôbecnebolpredmetompodanejžaloby,
nebol predmetom konania, ktoré by bolo spojené s týmto konaním (ako to bolo napríklad v prípade
konania sp. zn. 12C/209/2015, ktoré bolo spojené uznesením zo dňa 24. 08. 2016 na č. l. 144 spisu)
a tento nárok nebol predmetom ani zmeny žaloby, ktorú prvoinštančný súd pripustil uznesením zo dňa
09. 08. 2017 (č. l. 343 spisu). Právny zástupca žalobcu, resp. sám žalobca či už na pojednávaní dňa

07. 07. 2020 alebo na ďalších pojednávaniach a ani žiadnym písomným podaním nenavrhol pripustiť
rozšírenie žaloby o tento nárok, o takomto rozšírení prvoinštančný súd nerozhodoval podľa § 139 a
nasl. CSP a teda nárok na zaplatenie sumy 12.480,- Eur predmetom tohto konania nebol, pretože za
zmenu žaloby nemožno považovať iba konštatovanie strany počas sporu v tom smere, že si uplatňuje
nejaký nárok, pokiaľ neprejaví vôľu, aby sa aj tento stal predmetom konania popri už skôr uplatnených

nárokoch. Navyše odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z pripojeného spisu vyplýva, že nárok na
zaplatenie sumy 12.480,- Eur za odškodnenie vykonanej väzby uplatnil žalobca voči žalovanej v konaní
sp. zn. 10C/210/2015, ktoré skončilo zastavením kvôli prekážke litispendencie podľa vtedy účinného §
83 Občianskeho súdneho poriadku, kedy tunajší krajský súd v uznesení č. k. 14Co/88/2016-81 zo dňa29. 09. 2016 poukázal na to, že nárok na zaplatenie sumy 12.480,- Eur uplatnený žalobcom titulom
vykonanej väzby je už obsiahnutý v širšie uplatnenom predmete konania sp. zn. 12C/209/2015 (viď
už spomínané uznesenie o spojení vecí na č. l. 144 spisu), v ktorom sa žalobca domáha náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,- Eur v súvislosti s celým trestným konaním vrátane pobytu vo
väzbe.

10. V dôsledku uvedeného odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu konštatuje, že predmetom konania
v tomto spore je po čiastočnom späťvzatí žaloby nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody v sume

3.000.000,- Eur, na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,- Eur a na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 41.860,- Eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 07. 08.
2014 do zaplatenia, ako tieto nároky boli predmetom poslednej zmeny žaloby pripustenej uznesením
prvoinštančného súdu zo dňa 09. 08. 2017 na č. l. 343 spisu.

11. V tejto súvislosti je treba poukázať na to, že žalobca ani po vrátení veci prvoinštančnému súdu

na ďalšie konanie jednoznačne nezadefinoval, či tieto nároky, resp. niektorý z nich odvodzuje len od
uznesenia o vznesení obvinenia alebo len od rozhodnutia o väzbe, či iného titulu, avšak hoci tak aj
výslovne neurobil, odvolací súd vzhľadom na obsahovú stránku jeho tvrdení a vyjadrení počas konania
vychádzal z toho, že ide o nároky, ktoré žalobca odvodzuje od uznesenia o vznesení obvinenia, na
základe ktorého došlo k jeho trestnému stíhaniu, počas ktorého bol stíhaný aj väzobne.

12. Z tohto hľadiska potom nebolo po skutkovej stránke v konaní sporným, že žalobcovi bolo vznesené
obvinenie uznesením zo dňa 03. 06. 2008 pre zločin znásilnenia, uznesením zo dňa 11. 06. 2008 pre
prečin nebezpečného vyhrážania, uznesením zo dňa 23. 06. 2008 pre zločin týrania blízkej a zverenej
osoby a uznesením zo dňa 15. 11. 2007 pre prečin ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s prečinom

výtržníctva, ktoré veci boli uznesením vyšetrovateľa zo dňa 16. 07. 2008 spojené na spoločné konanie,
ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0Tp/485/2008 zo dňa 08. 11. 2008, ktorým
bol žalobca vzatý do väzby, ktorá u neho začala dňom 06. 11. 2008 o 10:00 hod. a v ktorej sa nachádzal
do 18. 02. 2009, kedy bol prepustený na slobodu uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
3Tpo/12/2009 zo dňa 18. 02. 2009.

13. Takisto nebolo sporným, že uvedené trestné konanie vyústilo do podania obžaloby a rozsudkom
Okresného súdu Zvolen č. k. 2T/59/2009-1485 zo dňa 28. 09. 2011 bol žalobca oslobodený spod
obžaloby pre 4 žalované skutky z dôvodu, že tieto neboli trestnými činmi, bol uznaným za vinného za
jeden skutok, avšak rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 5To/253/2011-1517 zo dňa 13.

11. 2012 bol zrušený výrok, ktorým bol žalobca uznaný za vinného, bol zrušený výrok o treste a žalobca
bol oslobodený spod obžaloby aj pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako zločin znásilnenia, pretože
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný.

14. Prvoinštančný súd preto pri posúdení uplatnených nárokov správne vychádzal z jednotlivých

ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., pretože zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s
výkonom verejnej moci upravuje tento zákon v § 3 ods. 1 určujúc rozsah zodpovednosti tak, že štát, (t.
j. Slovenská republika, pozn. odvolacieho súdu) za podmienok určených týmto zákonom zodpovedá za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci:

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

15. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa štát svojej zodpovednosti za škodu nemôže
zbaviť, čím sa završuje právna úprava tejto zodpovednosti ako zodpovednosti objektívneho charakteru
(bez ohľadu na zavinenie) s absolútnou povahou (bez možnosti liberácie). Objektívna zodpovednosť sa
niekedy označuje aj ako zodpovednosť za výsledok. Podľa ust. § 25 ods. 1 cit. zákona tiež platí, že ak
§ 26 neurčuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa

spravujú Občianskym zákonníkom.

16. Právna teória i súdna prax potom zhodne z ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.
vyvodzujú, že na vznik zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú nezákonnýmrozhodnutím sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: 1. nezákonné rozhodnutie,
2. vznik škody ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

17. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje, že právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona platí, že ak tento zákon neustanovuje inak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

18. Z uvedeného vyplýva, že podmienkou zodpovednosti štátu je zmena alebo zrušenie právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená. V prípade právoplatného zastavenia trestného stíhania,
resp. oslobodenia spod obžaloby je situácia špecifická v tom, že podľa Trestného poriadku (zákon č.

301/2005 Z. z.) už nenasleduje ďalší proces, ktorého výsledkom by bolo výslovné zrušenie uznesenia,
ktorým bolo stíhanej osobe vznesené obvinenie. Pokiaľ potom zmyslu právnej úpravy má zodpovedať
z čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vyplývajúca zásada, že každá majetková ujma spôsobená
nezákonným zásahom štátu má byť odčinená, rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod

obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, že sa skutok stal, resp. že
skutok nie je trestným činom. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

19. Judikatúra vzťahujúca sa ešte k predchádzajúcej právnej úprave zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zákone č. 58/1969 Zb. pritom už v minulosti dovodila, že ten,
proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších podmienok zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď
R35/1991,R70/1994).Tietozáverysúaplikovateľnéajnavsúčasnostiplatnúprávnuúpravuvzákoneč.
514/2003 Z. z., pretože táto právna úprava stojí na rovnakých základných zásadách ako predchádzajúca

a boli potvrdené vo vzťahu k aktuálne platnej právnej úprave zákona č. 514/2003 Z. z. napríklad
rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 (R 37/2014), sp. zn. 4Cdo/183/2009 alebo
sp. zn. 1Cdo/167/2016.

20. V týchto súvislostiach odvolací súd zdôrazňuje, že sa jedná o objektívnu zodpovednosť štátu za

škodu, t. j. rozhodujúcim kritériom posúdenia zákonnosti vznesenia obvinenia je neskorší výsledok
trestného stíhania, kedy zastavenie trestného stíhania, či oslobodenie spod obžaloby ukazuje, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o vznesení obvinenia, resp. nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie ale to, či sa toto podozrenie v trestnom konaní aj potvrdilo. V podmienkach materiálneho

právneho štátu musí totiž štát niesť (objektívnu) zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/15/2009), pričom podstata nároku na náhradu škody sa v týchto prípadoch neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania ale na samotný
výsledok trestného stíhania (viď obdobne aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 25/2011).

21. Týmto výkladom nijak nedochádza k popretiu možnosti štátu viesť trestné stíhanie proti konkrétnej
osobe ani sa neobmedzuje legitímne právo štátu odhaľovať trestnú činnosť a viesť trestné stíhanie
proti osobe, ktorá je dôvodne podozrivá, že sa trestnej činnosti dopustila. Naopak, najvyššie súdne
inštancie sa vo svojich rozhodnutiach s týmto argumentom vysporiadali konštatovaním, že štát má právo

a súčasne povinnosť odhaľovať trestné činy a viesť trestné stíhanie voči osobám podozrivým z ich
spáchania, ale právny názor, podľa ktorého je štát povinný odškodniť škodu vzniknutú jednotlivcovi, proti
ktorému bolo vedené trestné stíhanie ako proti obvinenému, ak sa podozrenie voči nemu nepotvrdilo len
odzrkadľujeobjektívnycharakterzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Štát
teda za konanie svojich orgánov zodpovedá, aj keď z ich strany ku žiadnemu subjektívnemu pochybeniu

nedošlo a to s ohľadom na výsledok ich činnosti. Práve preto ide o spomínanú zodpovednosť štátu „za
výsledok“.22. V prípade rozhodovacej činnosti teda zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá zodpovednosť štátu za
nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa najmä osobnej slobody jednotlivca
(rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Štát teda podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003

Z. z. zodpovedá aj za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Bližšie podmienky odškodnenia väzby
sú obsiahnuté osobitne v ust. § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. označenom ako „Rozhodnutie o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe“.

23. Podľa ust. § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

24. V citovanom ustanovení je uvedené, že ten, kto bol vzatý do väzby má právo na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe v tom prípade, ak bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie alebo ak
bol oslobodený spod obžaloby alebo ak bola vec postúpená inému orgánu. To znamená, že ten, na kom
bola väzba vykonaná na základe väzobného rozhodnutia vydaného v rámci trestného konania podľa
Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z.), pričom trestné konanie bolo potom ukončené niektorým z
uvedených spôsobov (t. j. bez toho, že by bola súdom právoplatne konštatovaná vina dotknutej osoby)

má právo na náhradu škody (prípadne aj nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktorá
vznikla ako dôsledok rozhodnutia o väzbe.

25. Čo sa týka spôsobu a rozsahu náhrady škody, podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platí,
že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (ak osobitný zákon neustanovuje inak). V prípade ujmy na

zdraví do kategórie skutočnej škody patrí aj nárok na náhradu bolestného a sťaženie spoločenského
uplatnenia (§ 444 OZ).

26. Žalobca svoj nárok na zaplatenie náhrady škody majúcej povahu ušlého zisku v sume 3.000.000,-
Eurodvodzovalodtoho,ževdôsledkutrestnéhostíhaniaavzatiadoväzbynemoholakojedinýspoločník

a konateľ spoločnosti Gomettrade s.r.o. vykonávať svoju činnosť a keďže v uvedenej spoločnosti
sa nachádzal výlučne jeho majetok, vzniknutú škodu vníma ako škodu, ktorá vznikla jeho osobe.
Konkrétnemalatátoškodavzniknúťnezrealizovanímobchodnýchtransakciíuzavretýchjehoobchodnou
spoločnosťou ohľadne armatúr a železného šrotu.

27. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že v súvislosti s týmto nárokom je potrebné
posúdiť,čitátotvrdenáškodamôžebyťpredmetomodškodnenia,akpodľa§5ods.1zákonač.514/2003
Z. z. má právo na náhradu škody len účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že okruh poškodených sa vzťahuje len
na tie osoby, ktoré boli účastníkmi daného konania a ktoré utrpeli škodu v dôsledku v ňom vydaného

rozhodnutia.

28. V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že trestné stíhanie bolo vedené voči žalobcovi v
procesnom postavení najskôr obvineného a následne obžalovaného a teda žalobca a nie jeho obchodná
spoločnosť Gomettrade s.r.o. bola účastníkom trestného konania, v rámci ktorého boli vydané vyššie

popísané uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutie o vzatí do väzby. V trestnom konaní sa
rozhodovalo o právach a povinnostiach žalobcu, ktorého je potrebné považovať za účastníka konania,
trestné konanie sa netýkalo rozhodovania o právach a povinnostiach menovanej obchodnej spoločnosti
žalobcu.

29. Zo žalobcom predložených dôkazov (zmlúv, obchodnej korešpondencie, atď. na č. l. 21 a nasl. spisu)
pritom vyplýva, že nie žalobca ale jeho obchodná spoločnosť bola účastníkom obchodných vzťahov,
ktorých nezrealizovaním mala vzniknúť uplatnená škoda a teda škoda nenaplnením kontraktov nemohla
vzniknúť priamo žalobcovi, ale jedine jeho obchodnej spoločnosti. Žalobca nepreukázal, že on sám ako
zmluvná strana mal splniť určité kontrakty a že tak nemohol urobiť v dôsledku trestného stíhania, či

výkonu väzby. Skutočnosť, že tento žalovaný nárok na náhradu škody mal vzniknúť na strane obchodnej
spoločnosti Gomettrade s.r.o. a nie žalobcovi potvrdzuje v konečnom dôsledku aj návrh na predbežné
prerokovanie nároku uplatnený menovanou obchodnou spoločnosťou na Ministerstve spravodlivosti SR
dňa 07. 05. 2014 (č. l. 128 a nasl. spisu) a odpoveď ministerstva zo dňa 05. 11. 2014 na tento návrh(č. l. 10 spisu), takisto existencia samotnej zmluvy o postúpení datovanej dňom 01. 03. 2013, ktorej
predmetom bolo postúpenie pohľadávky v sume 3.000.000,- Eur zo strany spoločnosti Gomettrade s.r.o.
žalobcovi (č. l. 729 a nasl. spisu) a v neposlednom rade i v konaní vypracovaný znalecký posudok

znalkyne F. Z. O. určujúci ušlý zisk spoločnosti Gomettrade s.r.o. (č. l. 442 a nasl. spisu).

30. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd v konečnom dôsledku správne zamietol žalobu žalobcu
v tejto časti, pretože podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. má právo na náhradu škody
účastník konania, ktorým bol v danom prípade žalobca a tento nepreukázal, že by mu nejaká škoda z

nezrealizovania nejakých svojich zmluvných záväzkov vznikla.

31. Odvolací súd musel potvrdiť napadnutý rozsudok aj ohľadne zamietnutia nároku žalobcu na náhradu
škody za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 41.860,- Eur s príslušenstvom. V prvom rade
odvolací súd poukazuje, že nárok bol v súlade s § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. predbežne
prerokovaný s Ministerstvom spravodlivosti SR ako to vyplýva z listu žalobcu zo dňa 31. 01. 2014,

jeho doplnenia zo dňa 10. 04. 2014 a tiež z odpovede ministerstva zo dňa 08. 08. 2014 (viď č. l.
8 a nasl. pripojeného spisu sp. zn. 13C/208/2015). Tento nárok žalobca preukazoval predložením
znaleckého posudku č. 99/2013 znalca z odvetvia psychiatrie Q.. S. Q.. Zo znaleckého posudku ale
podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že diagnózy, resp. zdravotné poškodenia u žalobcu ohodnotené
znalcom celkovým počtom bodov 1300 (a po zvýšení na 2600) sú dôsledkom trestného stíhania, resp.

žalobcom vykonanej väzby, t. j. že medzi uvedeným a škodou na zdraví žalobcu je príčinná súvislosť.
Znalec totiž v znaleckom posudku neposudzoval špecificky vplyv trestného stíhania a výkonu väzby na
zdravotný stav žalobcu, ale všeobecne vplyv všetkých súdnych konaní, ktorých bol žalobca účastníkom.
Je to zrejmé už len z toho, že znalec na začiatku posudku uvádza, že žalobca žiadal o objektívne
prešetrenie svojho psychického stavu pre prítomné rôznorodé zdravotné problémy, ktoré sú dôsledkom

jeho nespokojnosti s pomalým a nespravodlivým riešením súdnych káuz, vykonštruovane vedených
v minulosti proti nemu a hneď následne znalec v posudku uvádza, že mal od žalobcu k dispozícii
množstvo spisového materiálu z rokov 2006 až 2013 týkajúceho sa problematiky rozvodu manželstva
žalobcu, následného zverenia maloletého syna a majetkovoprávneho vyporiadania, mnohé sťažnosti
a tiež psychiatrické a psychologické posudky. Toto v konečnom dôsledku vyústilo v záver znalca (jeho

odpoveď na 5. otázku), že následky u žalobcu nastali v dôsledku opakovaných a veľa rokov trvajúcich
súdnych sporov, čo podľa odvolacieho súdu nemožno vyhodnotiť tak, že trestné stíhanie a v rámci
neho výkon väzby zapríčinili žalobcovi poškodenie duševného zdravia ako to znalec diagnostikoval.
Inými slovami, znalec neoznačil za príčinu nepriaznivého zdravotného stavu žalobcu to, že bol trestne
stíhaný, resp. vo väzbe. Preto nebolo podkladu na to, aby mohol odvolací súd konštatovať, že žalobcom

uplatnená škoda na zdraví je v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, resp. s väzbou,
ako je tento predpoklad nevyhnutnou podmienkou vzniku nároku na náhradu takejto škody. Odvolací súd
dodáva, že prvoinštančný súd nebol povinný a ani oprávnený vykonávať v tomto smere ďalšie dôkazy
ako to namietal žalobca v odvolaní, pretože podľa § 185 ods. 1 až 3 CSP je súd viazaný dôkaznými
návrhmi sporových strán a žalobca žiaden ďalší dôkaz vykonať nenavrhol.

32. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,- Eur
odvolací súd poukazuje na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma

v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V tomto smere prvoinštančný súd správne uviedol,
že žalobca nepreukázal splnenie tejto podmienky, t. j. nepreukázal, že by mu v dôsledku trestného
stíhania, resp. väzby vznikla ujma takého charakteru, že by ju bolo potrebné odčiniť poskytnutím
peňažného plnenia. Ani odvolací súd nemal preukázané, že trestné stíhanie a väzba spôsobili v
osobnostnej sfére žalobcu narušenie napr. rodinných vzťahov, ohrozili jeho postavenie v zamestnaní,

resp. v rámci širších spoločenských vzťahov. Žalobca totiž o tom žiadne dôkazy v prvoinštančnom
konaní nepredložil ani neoznačil, išlo len o jeho tvrdenia. Navyše je v zmysle § 380 ods. 1 a 2 CSP
odvolací súd viazaný dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzil v podanom odvolaní (s výnimkou nedostatkov
týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada ex offo) a preto mohol vyhodnotiť
správnosť napadnutého rozsudku ohľadne tohto nároku iba z hľadiska odvolacích dôvodov uvedených

žalobcom v podanom odvolaní. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní tvrdil rovnako ako
počas prvoinštančného konania, že bol škandalizovaný a kriminalizovaný, čím utrpeli aj jeho príbuzní
a známi, vrátane syna. Neuviedol však ani v odvolaní konkrétne aké dôkazy také niečo preukazujú.
Naopak, prvoinštančný súd správne poukázal na to, že napr. z rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 13.11. 2012 vyplynulo, že vzťahy medzi žalobcom a jeho manželkou, resp. žalobcom a jej príbuznými neboli
harmonické ešte pred vznesením obvinenia a vzatím do väzby žalobcu. Žalobca nenavrhol vypočuť
žiadneho svedka, nedoložil žiaden listinný, či iný dôkaz o takých následkoch. Z odvolania žalobcu

nevyplýva, v čom konkrétne pochybil prvoinštančný súd pri zisťovaní skutkového stavu, resp. pri jeho
právnom posúdení. Ako už bolo uvedené, za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ,
odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, pričom žalobca sa pri tomto nároku v odvolaní obmedzil
iba na všeobecné tvrdenia a na citáciu Ústavy SR, resp. odkazy na súdne rozhodnutia bez toho, aby
konkrétne argumentoval v čom prvoinštančný súd posúdil tento jeho nárok nesprávne. Odvolací súd

nemôže nahrádzať procesnú aktivitu sporovej strany a formulovať odvolacie dôvody namiesto nej.
Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019, podľa ktorého
iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací
súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní
bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť
odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Relevantná právna úprava

neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v
absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať
odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Odvolací
súd preto dospel k záveru, že nakoľko sa žalobcovi nepodarilo relevantne spochybniť správnosť
napadnutého rozsudku v tejto časti, odvolací súd aj tu pristúpil k jeho potvrdeniu, a to vrátane súvisiacich

výrokov III. až VI. napadnutého rozsudku, vo vzťahu ku ktorým podané odvolanie neobsahuje vôbec
žiadnu (ani len všeobecnú) odvolaciu argumentáciu.

33. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.

§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, zásadne by teda
mala nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by
žalovaná žiadala nahradiť nejaké trovy, resp. že by jej vôbec v odvolacom konaní nejaké konkrétne trovy
vznikli, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).