Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. august 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519201156
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2519201156.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Dominika Horváthová, v právnej veci žalobcu: V. E., nar. XX.XX.XXXX, F.
XX, V. N. M., zastúpený JUDr. Milanom Kuhajdom, advokátom so sídlom Piešťanská 92, Moravany
nad Váhom, proti žalovanému: Generali Česká pojišťovna a. s., IČO: 452 72 956, so sídlom Spálená
75/16,NovéMěsto,Praha1,Českárepublika,konajúcavSlovenskejrepublikeprostredníctvomGenerali
Poisťovňa,pobočkapoisťovnezinéhočlenskéhoštátu,sosídlomLamačskácesta3/A,84104Bratislava
IČO: 54 228 573, zastúpený advokátskou kanceláriou SHM PARTNERS, s.r.o., so sídlom Svätoplukova
28, Bratislava, IČO: 47 235 616, o náhradu škody z poistnej udalosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Piešťany voči výroku I. a III. zo dňa 19.11.2020, č.k. 6C/12/2019-207, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o zaplatenie sumy vo výške
247,95 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 247,95 eur od 09.06.2018 do
zaplatenia, titulom náhrady za bolesť, p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšnej časti napadnutého výroku I. v časti o zaplatenie sumy vo výške 8.571,04 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.571,04 eur od 09.06.2018 do zaplatenia - titulom

náhrady straty na zárobku a vo výroku III. r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8.818,99 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej
sumy od 09.06.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 77,72 %.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 104, § 415, § 420 ods. 1, § 444, § 445, § 446,
§ 449 ods. 1, § 517 ods. 2 a § 879w zák. č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods.
1, 2 a 4, § 7 ods. 1, 2 a 3, § 8 ods. 2 a 4 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 a
§ 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca pri dopravnej nehode dňa 04.10.2016

na diaľnici D1 zavinením vodičky Q. E. pri vedení motorového vozidla zn. Peugeot 206, EČV: NM-067 BA
utrpel nestabilnú drtivú zlomeninu oblúka tela stavca L1 s posunom kostných fragmentov do spinálneho
kanála s jeho zúžením, odlomenie priečnych výbežkov stavcov TH12 až L2 obojstranne a L3 vľavo,
šikmú zlomeninu hrudnej kosti, vyklenutie diskov L2, L3 traumatického pôvodu a pohmoždenie pľúc.Dňa 07.02.2018 požiadal žalovaného o vyplatenie poistného plnenia spočívajúceho v náhrade za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia za 707,5 bodu v sume 12.904,80 eur, rozdielu medzi mzdou a
nemocenskými dávkami v sume 8.571,04 eur a náhrady za hotové výdavky a náklady spojené s liečením

v celkovej sume 1.707,495 eur. Voči žalovanému si uplatnil celkovú náhradu škody v čiastke 23.183,30
eur. Žalovaný oznámil žalobcovi ukončenie likvidácie poistnej udalosti v sume 13.018,31 eur.

4. Pokiaľ ide o nárok na doplatenie náhrady titulom bolestného, žalobca ako poškodený, pri dopravnej
nehode, pri ktorej utrpel poranenia chrbtice, zlomeninu viacerých stavcov a hrudnej kosti, si uplatnil

u žalovaného podľa lekárskeho posudku o bolestnom náhradu za bolesť hodnotenú na 427,5 bodu
a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia hodnotenú na 280 bodov, celkom 707,5 bodu.
Práceneschopnosť žalobcu bola ukončená 31.12.2017, preto si žalobca uplatnil výšku náhrady za
bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2017 za jeden bod v sume
18,24 eur, teda náhradu si uplatnil v sume 12.904,80 eur. Žalovaný ako poisťovateľ priznal žalobcovi
nárok na náhradu za bolestné za 427,50 bodov x 17,66 eur v sume 7.550,- eur a náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia za 280 bodov x 18,24 eur v sume 5.108,- eur. V rámci rozhodovania o
nároku žalobcu na bolestné, žalovaný považoval pre určenie výšky bodu za rozhodujúci časový okamih
vzniku nároku. Preto považoval za rozhodné obdobie rok 2016, pretože položky bolestného v lekárskom
posudku boli žalobcovi priznané za zranenia utrpené a liečené v roku 2016. Z výsledkov vykonaného
dokazovania bolo nesporne preukázané, že práceneschopnosť žalobcu bola ukončená dňa 31.12.2017.

Samotný lekársky posudok zo dňa 20.10.2017, na základe ktorého lekár dospel k celkovému počtu
bodov spochybnený nebol, keďže na jeho podklade žalovaný priznal žalobcovi jeho nárok na náhradu
bolestného a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Spornou však bola otázka súvisiaca s výškou
bodového hodnotenia za bolesť. O škode sa poškodený dozvie vtedy, keď možno objektívne vykonať
bodové ohodnotenie ním vytrpenej bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy

má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť škodu a jej rozsah. Náhrada za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku podaného v
zmysle § 7 a 8 zákona č. 437/2004 Z.z., pričom sadzby bodového hodnotenia sú ustanovené v
prílohách tohto zákona. Pre účely odškodnenia úrazu možno zdravotný stav poškodeného posúdiť až po
skončení jeho kontinuálne prebiehajúcej liečby a odstraňovaní následkov jeho zdravotného poškodenia.

Súd prvej inštancie dospel k záveru k záveru, že určujúcim je moment ustálenia zdravotného stavu
žalobcu, ku ktorému došlo ukončením jeho práceneschopnosti 31.12.2017, preto mu patrí hodnota
jedného bodu určeného pre rok 2017. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej
má žalobca nárok na hodnotu bodu v roku 2016, kedy ošetrujúci lekár ustálil diagnózy v lekárskych
správach v roku 2016. Z hľadiska odškodnenia nie je určujúce, kedy (v akom časovom odstupe od

vytrpenia bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia) znalec v súlade s ustanoveniami zákona
č. 437/2004 Z.z. vyhotovil posudok. Opačný názor by viedol k tomu, že určujúcimi by nebol objektívny
stav (poškodenie zdravia, rozsah vytrpenej bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia), ale okolnosti
subjektívnej povahy, podmienené napríklad tým, kedy bolo znalcovi uložené vyhotovenie znaleckého
posudku, alebo s akým časovým odstupom ho znalec vypracoval. V danom prípade žalobca po

úraze, pri ktorom utrpel početné zlomeniny výbežkov stavcov a závažné poranenia chrbtice, zlomeninu
hrudnej kosti, absolvoval operáciu, množstvo vyšetrení, podrobil sa kúpeľnej liečbe v dňoch 4.9. -
2.10.2017, pričom jeho práceneschopnosť bola ukončená 31.12.2017. Možno teda jednoznačne dospieť
k záveru, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo práve týmto momentom, teda kedy bola jeho
práceneschopnosť ukončená. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcovi patrí

nárok na zaplatenie sumy 247,95 eur, teda nárok na doplatenie rozdielu medzi žalobcom uplatnenou a
vyčíslenousumou(7.797,60eur)ažalovanýmpriznanousumouzabolesť(7.549,65eur),keďžehodnota
1 bodu na rok 2017 predstavovala sumu 18,24 eur.

5. Ohľadom nároku na stratu na zárobku, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca sa domáhal

zaplatenia sumy 8.571,04 eur ako rozdielu medzi mzdou a nemocenskými dávkami, pričom svoj nárok
odvodil od ust. § 879w OZ, ako aj od nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS
10/2016, v ktorom ústavný súd rozhodol o nesúlade ust. § 446 OZ s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru je v danom prípade potrebné aplikovať novelizované ust. § 446
OZ, podľa ktorého sa náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného uhrádza

peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval
pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu
podľa osobitných predpisov. Žalovaný namietal dôvodnosť tohto nároku žalobcu s odôvodnením, že
výšku náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti v čase vzniku dopravnej nehody je potrebnévyčísliťvzmysleust.§446OZvzneníúčinnomkudňuvznikupredmetnejdopravnejnehody(4.10.2016),
teda podľa ust. § 87 zák. č. 461/2003 Z.z. a vychádzať zo sumy úrazového príplatku. Tvrdil, že žalobca
pri vyčíslení svojho nároku na náhradu straty na zárobku nepostupoval správne. Súd prvej inštancie

ustálil, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku v čase
vzniku dopravnej nehody teda 04.10.2016, na jeho právne posúdenie sa vzťahuje ust. § 445 a § 446
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.08.2004. Vznik právneho vzťahu a vznik nároku žalobcu
z tohto právneho vzťahu je potrebné posudzovať podľa zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019,
avšak pokiaľ ide o výpočet výšky nároku žalobcu, je potrebné aplikovať ustanovenie zákona v znení

novely § 446, v zmysle ktorej náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného
sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý
dosahoval pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby
alebo úrazu podľa osobitných predpisov. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že
žalobcabolvčase,kedyutrpelujmunazdraví,zamestnanývPizzeriaSperanzavRakúsku,kdepracoval
od 09.09.2005, od 01.05.2015 bol zaradený ako kuchár pizze. Priemerná mesačná mzda žalobcu

predstavovala čiastku 1.318,94 eur v čistom, okrem toho mal žalobca ako zamestnanec aj nárok na
dovolenkové a vianočné odmeny vo výške dvojnásobku mesačného platu a tieto odmeny boli vyplácané
dva krát ročne a to v mesiacoch jún a november. Žalobca mal nárok na príspevok na dovolenku v mesiaci
jún vo výške 1.372,38 eur a vianočný príspevok v mesiaci november vo výške 1.137,46 eur. Od začiatku
trvania práceneschopnosti od 05.10.2016 do ukončenia k 31.12.2017 by bol jeho príjem dosahoval

výšku cca 22.300,- eur. Za obdobie práceneschopnosti mu bola celkom vyplatená suma 13.675,48
eur na dávkach nemocenského poistenia a suma 47,42 eur od zamestnávateľa. Žalovaný odmietol
žalobcovi zaplatiť rozdiel medzi mzdou a vyplatenými nemocenskými dávkami poukazujúc na jeho
nesprávne vyčíslenie, ktoré nie je podľa jeho názoru v súlade s ustanoveniami príslušných všeobecne
záväzných právnych predpisov, ako aj na to, že žalobca nepreukázal presnú výšku príjmu v období

pred dopravnou nehodou, nepredložil pracovnú zmluvu na preukázanie oprávnenosti na dovolenkovú a
vianočnú odmenu. Žalovaný poukázal aj na to, že poisťovni AUVA poskytol náhradu za stratu na zárobku
vo výške 6.595,91 eur a 1.399,76 eur. Podľa názoru súdu žalobca správne vypočítal výšku nároku na
náhradu za stratu na zárobku, keď vychádzal z priemerného mesačného zárobku vo výške 1.318,94
eur, čo preukázal listinnými dôkazmi (potvrdenie zamestnávateľa, výplatné listiny), pričom mu patrí i

nárok na príspevok na dovolenku a taktiež vianočný príspevok. Nárok na uvedené príspevky žalobca
preukázal potvrdením od svojho zamestnávateľa a tiež výňatkom z kolektívnej zmluvy ako aj výplatnými
páskami za mesiace jún a november 2016. Vzhľadom na skutočnosť, že počas práceneschopnosti
žalobca poberal dávky nemocenského poistenia v celkovej sume 13.675,48 eur, bola mu vyplatená
mzda od zamestnávateľa za mesiac október 2016 vo výške 47,42 eur a v prípade ak by bol zamestnaný,

jeho zárobok spolu s dovolenkovým a vianočným príspevkom by predstavoval celkom sumu 22.293,94
eur, patrí mu rozdiel medzi vyplatenými dávkami a dosahovanou mzdou a to vo výške 8.571,04 eur.
Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi i túto sumu, celkom vo
výške 8.818,99 eur (8.571,04 eur + 247,95 eur). Súd priznal žalobcovi požadovaný úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne, a to s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z.z. od 09.06.2018, teda odo dňa nasledujúceho po dni kedy žalovaný ukončil likvidáciu
poistnej udalosti (08.06.2018) vo výroku I. tohto rozsudku.

6. Pokiaľ ide námietku premlčania vznesenú žalovaným, tu súd prvej inštancie mal za to, že na ňu nie je
možné prihliadnuť s odôvodnením, že nárok žalobcu nie je nárokom na náhradu škody, ale nárokom z

poistenia, ako vyplýva z vyššie uvedeného, preto k premlčaniu nároku žalobcu s použitím ust. § 104 OZ
nemohlo dôjsť, nakoľko pri právach na plnenie z poistenia začína trojročná premlčacia doba plynúť rok
po poistnej udalosti. V súdenom prípade k poistnej udalosti došlo 04.10.2016 a žalobca podal žalobu
na súde dňa 20.06.2019.

7. Súd nárok žalobcu na náhradu za hotové výdavky a náklady spojené s liečením v sume 1.105,08
eur ako nepreukázaný výrokom II. zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa
ustanovenia § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP výrokom III., konečný čistý úspech žalobcu
bol 77,72 %, čo v konečnom dôsledku znamenalo právo žalobcu na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania práve takýmto percentom.

8. Voči napadnutému rozsudku v časti výroku I. a III. podal odvolanie žalovaný.9. V odvolaní namietol, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ
ide o ustálenie výšky 1 bodu pre účely odškodnenia za bolesť vytrpenú žalobcom pri liečbe zranení
žalobcu,rozhodujúcajevýškaboduvčase,keďjemožnézdravotnýstavžalobcupovažovaťzaustálený.

Súd následne dospel k záveru, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený okamihom ukončenia liečenia
a teda okamihom ukončenia práceneschopnosti žalobcu. Práceneschopnosť žalobcu sa skončila dňa
31.12.2017 a z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi odškodnenie za bolesť vypočítané s výškou
1 bodu re rok 2017. Uvedený záver súdu je však nesprávny. Poukázal na § 5 ods. 2 zák. č. 437/2004
Z.z. a uviedol, že pre určenie výšky bodu rozhodujúci časový okamih vzniku nároku na náhradu za

bolesť, pričom nárok žalobcu vzniká okamihom vzniku škody na zdraví a nie až okamihom ukončenia
liečenia či vyčíslenia bodového ohodnotenia v lekárskom posudku, ktoré môže byť vykonané aj so
značnýmčasovýmodstupompovznikunárokupoškodeného.Okamihvyčísleniabolestnéhototižtonieje
skutočnosťou spôsobujúcou vznik škody žalobcovi a vznik nároku žalobcu, skutočnosťou spôsobujúcou
vznik škody žalobcovi a vznik nároku žalobcu na náhradu za bolesť je utrpenie zranení spôsobujúcich
bolesť žalobcovi respektíve vykonanie liečebných zákrokov spôsobujúcich bolesť žalobcovi. V žiadnom

prípade nemožno za vznik nároku žalobcu na náhradu za bolesť považovať až ustálenie zdravotného
stavu či ukončenie práceneschopnosti žalobcu, pretože nárok žalobcu na náhradu za bolesť vzniká len
za obdobie, počas ktorého žalobca pociťoval bolesť v dôsledku liečby zranení. Z uvedeného dôvodu
pre učenie vzniku nároku žalobcu na náhradu za bolesť respektíve pre vyčíslenie hodnoty 1 bodu nie
je podstatný okamih ukončenia práceneschopnosti žalobcu, pretože v posledných fázach liečby zranení

žalobcu žalobca už vôbec nemusel pociťovať bolesť odškodňovanú náhradou za bolesť. Žalobcovi
však jednoznačne nárok na náhradu za bolesť vznikol okamihom zranení spôsobujúcich žalobcovi
bolesť, tento nárok mu nemohol vzniknúť až neskôr, keďže bolesť už žalobca pociťoval od počiatku
zranení. Neskôr by žalobcovi mohol vzniknúť len nový nárok na náhradu za bolesť napríklad v prípade
operačného zákroku vykonaného s určitým časovým odstupom od vzniku zranení žalobcu. Z obsahu

lekárskeho posudku o bolestnom je jednoznačné, že žalobcovi bola priznaná náhrada za bolesť výlučne
zapoložkypriradenéjednotlivýmzraneniamutrpenýchpridopravnejnehodeažalobcovinebolapriznaná
žiadna náhrada za bolesť za neskoršie operačné či iné liečebné nároky. Vzhľadom na uvedené je
jednoznačné, že nárok na náhradu za bolesť uplatnený žalobcov žalobou bez akýchkoľvek pochybností
vznikol žalobcovi už okamihom vzniku zranení pri predmetnej dopravnej nehode, teda dňa 04.10.2016.

S poukazom na uvedené je jednoznačné, že súd uplatnením hodnoty 1 bodu pre rok 2017 pre výpočet
náhrady poškodeného za bolesť postupoval nesprávne a správne mal súd pri výpočte náhrady žalobcu
za bolesť vziať do úvahy hodnotu 1 bodu pre rok 2016. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu o
vyhovení žalobe žalobcu v časti doplatenie náhrady za bolesť žalobcu je nesprávne a nárok žalobcu na
doplatenie náhrady za bolesť žalobcu je nedôvodný.

10. Ďalej považoval za nesprávny aj záver súdu o tom, že žalobcom uplatnený nárok na doplatenie
náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti (04.10.2016 - 31.12.2017) vo výške 8.571,04
EUR, pozostávajúci z náhrady pravidelnej mzdy vo výške 6.061,20 EUR a náhrady vianočného a
dovolenkového príspevku vo výške 2.509,84 EUR, je dôvodný. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že

výšku náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti v čase vzniku predmetnej dopravnej nehody
je potrebné vyčísliť v zmysle § 446 zák.č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu
vzniku predmetnej dopravnej nehody (náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti
poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných
predpisov o sociálnom poistení), pričom v zmysle § 87 zák.č.461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu

vzniku predmetnej dopravnej nehody, suma úrazového príplatku je: a) 55 % denného vymeriavacieho
základu určeného podľa § 84 od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania do tretieho dňa tejto dočasnej pracovnej neschopnosti,
b) 25 % denného vymeriavacieho základu určeného podľa § 84 od štvrtého dňa dočasnej pracovnej
neschopnosti vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Aplikácia vyššie

uvedeného postupu vyplýva zo znenia prechodných ustanovení uvedených v § 879w zák.č.40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, v zmysle ktorého sa ustanovením § 446 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté
pred01.12.2019;vzniktýchtoprávnychvzťahovavzniknárokovztýchtoprávnychvzťahovsaposudzujú
podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.11.2019. Z uvedeného dôvodu je jednoznačné, že pokiaľ
ide o vyčíslenie nároku na náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti za obdobie pred

01.12.2019, je potrebné postupovať v zmysle uvedeného intertemporálneho ustanovenia nárok vyčísliť
podľa ustanovení účinných do 01.12.2019. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca
by počas práceneschopnosti dosahoval čistý príjem 1.318,94 eur v čistom a súčasne by mu vznikol
nárok na dovolenkový príspevok vždy v mesiaci jún vo výške 1.372,38 eur a vianočný príspevok vždy vmesiaci december vo výške 1.137,46 eur, teda žalobca by v rozhodnom období dosiahol celkový príjem
cca. 22.300,- eur. K vyššie uvedeným záverom o výške predpokladaného čistého príjmu žalobcu počas
jehopráceneschopnostižalovanýuvádza,žežalobcavkonanínapriekopakovanýmvýzvamžalovaného

nepredložil pracovnú zmluvu ani iný doklad obsahujúci úplne znenie jeho mzdových podmienok.
Za takýto doklad nie je možné považovať žalobcom predložené výplatné lístky, ktoré neobsahujú
úplnú úpravu mzdových podmienok žalobcu a súčasne nepreukazujú priamu nárokovateľnosť či
nenárokovateľnosť jednotlivých zložiek mzdy žalobcu. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že samotný
súd uvádza predpokladanú výšku čistého príjmu žalobcu počas obdobia práceneschopnosti len približne

(cca. 22.300,- eur). Uvedené preukazuje, že ani samotný súd nemal výšku predpokladaného čistého
príjmu žalobcu v rozhodnom období riadne preukázanú, napriek uvedenému však súd akceptoval sumu
22.300,- eur ako sumu predpokladaného čistého príjmu žalobcu v rozhodnom období. Takýto postup
súdu je však neprípustný. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia súčasne uviedol, že poistné plnenie
vyplatené poškodenému Všeobecnou úrazovou poisťovňou (AUVA) vo výške 5.334,46 EUR nemožno
považovať za plnenie poskytnuté žalobcovi ako dávka z dôvodu poklesu pracovnej schopnosti žalobcu

a teda účelom jeho poskytnutia nebolo nahradenie príjmu žalobcu počas jeho práceneschopnosti.
Uvedený záver súdu je však jednoznačne nesprávny. Súd vyššie uvedený záver o účele poskytnutia
sumy 5.334,46 EUR žalobcovi Všeobecnou úrazovou poisťovňou (AUVA) vôbec neodôvodnil. Súd
neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že účelom poskytnutia uvedenej úhrady
žalobcovi nebolo nahradenie straty príjmu žalobcu počas jeho práceneschopnosti, pričom ani samotný

žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce iný účel poskytnutia uvedenej úhrady
žalobcovi. Žalovaný naopak poukazuje na skutočnosť, že už z názvu poskytovateľa úhrady je zjavné, že
išlo plnenie z úrazového poistenia, teda že išlo o plnenie súvisiace s úrazom žalobcu, ktorého účelom je
poskytnúť žalobcovi náhradu ujmy vzniknutej mu v dôsledku úrazu. S poukazom na skutočnosť, že suma
5.334,46 EUR bola žalobcovi poskytovaná postupne v mesačných splátkach a v období spadajúcom

do obdobia práceneschopnosti žalobcu v dôsledku úrazu žalobcu pri predmetnej dopravnej nehode je
jednoznačné, že predmetné platby boli poskytované žalobcovi v súvislosti s jeho práceneschopnosťou a
pokiaľ by žalobca nebol práceneschopný v súvislosti s úrazom v dôsledku predmetnej dopravnej nehody,
Všeobecná úrazová poisťovňa (AUVA) by žalobcovi neuhradila vyššie uvedenú sumu 5.334,46 EUR.
Vzhľadom na vyššie uvedené je jednoznačné, že suma 5.334,46 EUR uhradená žalobcovi Všeobecnou

úrazovou poisťovňou (AUVA) je plnením majúcim povahu náhrady straty príjmu žalobcu počas jeho
práceneschopnosti. Z uvedeného dôvodu mal súd predmetnú sumu zohľadniť pri výpočte náhrady straty
príjmu žalobcu počas jeho práceneschopnosti, súd však v zmysle uvedeného nepostupoval.

11. Odvolateľ poukázal na to, že nároky žalobcu uplatnené žalobou sú bez akýchkoľvek pochybností

nárokmi na náhradu škody a nie nárokmi z poistenia. Medzi žalobcom a žalovaným neexistoval
žiadny poistno-právny vzťah, pričom ani súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, že by medzi
žalobcom a žalovaným bol poistno-právny vzťah, súd sa o poistno-právnom vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným dokonca v odôvodnení svojho rozhodnutia ani nezmieňuje. Žalobca má len postavenie
poškodeného, ktorému vznikla škoda, za ktorú zodpovedá poistený. Na uvedenom závere nič nemení

ani skutočnosť, že právna úprava umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody aj priamo
voči poisťovateľovi, avšak uvedený nárok aj v prípade jeho uplatnenia voči poisťovateľovi ostáva
nárokom na náhradu škody a nie nárokom z poistenia. Samotný súd posudzoval nároky uplatnené
žalobcom v konaní ako nároky na náhradu škody na zdraví a nie nároky z poistenia. Posúdenie nárokov
žalobcu ako nároky z poistenia súdom len pokiaľ ide o posúdenie plynutia premlčania predmetných

nárokov ani pokiaľ ide o posúdenie právneho vzniku a výšky predmetných nárokov je nepochopiteľným
a neakceptovateľným pochybením súdu. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku
počas pracovnej neschopnosti uplatnený žalobcom, predmetný nárok sa skladá z viacerých čiastkových
nárokov a to samostatných nárokov na stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za jednotlivé
obdobia, za ktoré by žalobca dosahoval zárobok z pracovnej činnosti, teda za jednotlivé kalendárne

mesiace. Z uvedeného dôvodu žalobcovi vznikol za každý kalendárny mesiac samostatný čiastkový
nárok na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorý by inak žalobca dosiahol v
danom kalendárnom mesiaci. Žalobca bol oprávnený každý samostatný čiastkový nárok na náhradu
straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti uplatniť voči žalovanému osobitne. Vzhľadom na vyššie
uvedené je jednoznačné, že žalovaným vznesená námietka premlčania ohľadom nároku žalobcu na

náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 05.10.2016 do 20.06.2017
bola dôvodná a to s poukazom na uplatnenie nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti žalobcom na súd dňa 20.06.2019.12. Z vyššie uvedeného je zjavné, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné z dôvodu absencie
riadneho a náležitého odôvodnenia súdu k jednotlivým záverom súdu, a to najmä záverom súdu
o: a) povahe a účele úhrady sumy 5.334,46 EUR uhradenej žalobcovi Všeobecnou úrazovou

poisťovňou (AUVA), b) výške a priamom nároku jednotlivých zložiek čistého príjmu žalobcu počas jeho
práceneschopnosti, c) aplikácií súčasnej právnej úpravy na vyčíslenie nároku na náhradu straty príjmu
počas práceneschopnosti v predmetnej veci. Súd totižto v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
dôvody, na základe ktorých dospel k jeho záverom vo vyššie uvedených prípadoch. Súd uvedeným
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím bol naplnený odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec
posúdil, najmä pokiaľ ide o záver súdu o: a) nedôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným,
b) právnom základe nárokov uplatnených žalobcom, c) výške a priamom nároku jednotlivých zložiek
čistého príjmu žalobcu počas jeho práceneschopnosti, d) výške jednotlivých zložiek škody na zdraví

vzniknutej žalobcovi v dôsledku úrazu, e) povahe a účele úhrady sumy 5.334,46 EUR uhradenej
žalobcovi Všeobecnou úrazovou poisťovňou (AUVA), čím bol naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365
ods.1 písm. f) Civilného sporového poriadku. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v časti napadnutého výroku I. vyhovie a prizná
mu náhradu trov konania v rozsahu 100%.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca a uviedol, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, riadne odôvodnený a spravodlivý.
Náhrada za bolesť nemá zohľadňovať len bolesť vytrpenú poškodeným bezprostredne v momente
poškodenia jeho zdravia, ale tiež priebehu jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov ( § 2 ods.

1 a § 3 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z.). Pri výpočte náhrady za bolesť je určujúce stanovenie dátumu
termínu ukončenia liečenia, keď zdravotný stav poškodeného je ustálený. Spravidla je to ukončenie
dočasnej pracovnej neschopnosti, ale v prípade ak súčasťou liečenia je napríklad kúpeľná liečba alebo
rehabilitácie, potom liečenie možno považovať za ukončené až ich absolvovaním. Súd preto správne
priznal žalobcovi náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vypočítanú podľa bodovej

hodnoty za rok 2017. Nárok žalobcu uplatnený predmetnou žalobou je nárokom na plnenie z poistenia
podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K premlčaniu nároku žalobcu
s použitím ust. § 104 OZ nemohlo dôjsť, nakoľko pri právach na plnenie z poistenia začína trojročná
premlčacia doba plynúť rok po poistnej udalosti. K poistnej udalosti došlo 04.10.2016 a žalobca podal

žalobu na súde dňa 20.06.2019. Napokon žalovaný priebežne žalobcovi poskytoval čiastočné poistné
plnenia a žalobca až po oznámení o ukončení likvidácie poistnej udalosti zo dňa 10.1.2019 mohol
vypočítaťvýškunevyplatenejnáhradyvočižalovanému. Prispôsobevýpočtustratynazárobkužalovaný
správne poukazuje na prechodné ustanovenie § 879w OZ avšak jeho výklad tohto ustanovenia nie je
správny. Podľa novely OZ účinnej od 1.12.2019 vznik právneho vzťahu a vznik nároku žalobcu z tohto

právneho vzťahu je potrebné posudzovať podľa zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019. Tu však
treba poukázať na skutočnosť, že zverejnením nálezu Ústavného súdu PL.US 10/2016 v Zb. zákonov
ustanovenie § 446 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1.8.2004 stratilo
účinnosť, a na výpočet výšky nároku žalobcu, je potrebné aplikovať ustanovenie § 446 v znení účinnom
pred 1.8.2004, v zmysle ktorého náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného

sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý
dosahoval pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby
alebo úrazu podľa osobitných predpisov. Nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku bol v konaní
dostatočne preukázaný predloženým potvrdením zamestnávateľa, a výplatnými páskami na rok 2016.
Nárok na vyplácanie dovolenkového a vianočného bonusu vyplýva z článku 15 kolektívnej zmluvy ako

aj z potvrdenia zamestnávateľa. Plnenie ktoré žalobca obdržal od poisťovne AUVA úrazová poisťovňa
nebolo plnením ani náhradou tzv. “nemocenského“ a nejednalo sa o plnenie ktorého účelom malo
byť nahradenie poklesu príjmu žalobcu v období práceneschopnosti hradené zo sociálnej poisťovne.
Jednalo sa výhradne o individuálne uzatvorené úrazové poistenie na odškodnenie za pracovný úraz,
na ktoré mal žalobca nárok. Úrazové poistenie nemá nič spoločné s náhradou straty na zárobku počas

práceneschopnosti.

14. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že stanovisko Sociálnej poisťovne nie je právnou
praxou, pretože Sociálna poisťovňa nie je oprávnená podávať záväzný výklad právnych noriem a jednorozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za platnú judikatúru. Pokiaľ ide o premlčanie,
považuje názor žalobcu za nesprávny a trvá na vznesenej námietke premlčania a na tom, že nároky
žalobcu uplatnené žalobou sú bez akýchkoľvek pochybností nárokmi na náhradu škody a nie nárokmi

z poistenia. Žalovaný zotrváva na závere, že žalobca uplatnil nesprávny spôsob výpočtu výšky náhrady
za stratu na zárobku počas práceneschopnosti. Žalovaný je presvedčený, že v predmetnej veci bolo
pri výpočte výšky nároku na náhradu žalobcu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti potrebné
postupovať v zmysle intertemporálneho ustanovenia v § 879w zák.č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení nesk. predpisov a samotný nárok žalobcu vyčísliť podľa ustanovení účinných do 01.12.2019.

Žalobca ničím nepreukázal nárok na vianočný a dovolenkový bonus. Žalobca nepredložil pracovnú
zmluvu a ním predložený výňatok z kolektívnej zmluvy je bezpredmetný, pretože predmetná kolektívna
zmluva sa nevzťahovala na obdobie, za ktoré si žalobca nárok na bonusy uplatňuje. Žalobca v konaní
len preukázal, že v predchádzajúcom roku mu boli bonusy vyplatené, avšak nepreukázal ani len
podmienky pre vznik nároku na bonusy. Ďalej trval na tom, že suma 5.334,46 EUR bola žalobcovi
poskytovaná postupne v mesačných splátkach a v období spadajúcom do obdobia práceneschopnosti

žalobcu v dôsledku úrazu žalobcu pri predmetnej dopravnej nehode je jednoznačné, že predmetné
platby boli poskytované žalobcovi v súvislosti s jeho práceneschopnosťou a pokiaľ by žalobca nebol
práceneschopný v súvislosti s úrazom v dôsledku predmetnej dopravnej nehody, Všeobecná úrazová
poisťovňa (AUVA) by žalobcovi neuhradila vyššie uvedenú sumu 5.334,46 EUR. Vzhľadom na vyššie
uvedené je jednoznačné, že suma 5.334,46 EUR uhradená žalobcovi Všeobecnou úrazovou poisťovňou

(AUVA) je plnením majúcim povahu náhrady straty príjmu žalobcu počas jeho práceneschopnosti. Z
uvedeného dôvodu mal súd predmetnú sumu zohľadniť pri výpočte náhrady straty príjmu žalobcu počas
jeho práceneschopnosti, súd však v zmysle uvedeného nepostupoval.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b) a f) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu čiastočne nie je možné priznať úspech v plnom rozsahu, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je v časti výroku I. o náhrade za bolesť vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP a súčasne je odvolanie čiastočne dôvodné,
v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o náhrade za stratu na
zárobku zrušiť a závislom výroku III. (§ 389 ods. 1 písm. b ) a c) CSP) a vec mu v tejto časti vrátiť na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

16. Uznesením zo dňa 13.07.2022 odvolací súd pripustil, aby do konania na miesto pôvodného
žalovaného: GSK Financial, a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, (pôvodne
Generali poisťovňa, a. s.), vstúpila spoločnosť: Generali Česká pojišťovna a. s., IČO: 452 72 956,

so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, Praha 1, Česká republika, konajúca v Slovenskej republike
prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská
cesta 3/A, 841 04 Bratislava IČO: 54 228 573, z dôvodu prevodu práv a povinností z pôvodného žalobcu
na nového žalobcu na základe Zmluvy o predaji podniku.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom výšky bodu za bolesť, dôvodnosti nároku na stratu na
zárobku a premlčania nároku náhrady na stratu na zárobku.

18.Žalovanývodvolanínamietal,žepreurčenievýškybodujerozhodujúcičasovýokamihvznikunároku
na náhradu za bolesť, pričom nárok žalobcu vzniká okamihom vzniku škody na zdraví a nie až okamihom
ukončenia liečenia, či vyčíslenia bodového ohodnotenia v lekárskom posudku, ktoré môže byť vykonané
aj so značným časovým odstupom po vzniku nároku poškodeného. Skutočnosťou spôsobujúcou vznikškody žalobcovi a vznik nároku žalobcu na náhradu za bolesť je utrpenie zranení spôsobujúcich bolesť
žalobcovi respektíve vykonanie liečebných zákrokov spôsobujúcich bolesť žalobcovi. V posledných
fázach liečby zranení žalobcu žalobca už vôbec nemusel pociťovať bolesť odškodňovanú náhradou za

bolesť.

19. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia, bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho
následkov.

20. Podľa § 3 ods. 1 zák. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,
náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví,
priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov.

21. Žalobca v odvolaní napáda ako nesprávne závery súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že určujúcim

je moment ustálenia zdravotného stavu žalobcu, ku ktorému došlo ukončením jeho práceneschopnosti
dňa 31.12.2017, preto mu patrí hodnota jedného bodu určeného pre rok 2017. Odvolací súd sa s
právnym názorom žalovaného, ktorý má za to, že pre určenie výšky bodu za bolestné je rozhodujúci
deň, kedy ku zraneniam žalobcu došlo, t.j. 04.10.2016, nemôže stotožniť. Súd prvej inštancie stanovenie
výšky bodu za bolesť za rok 2017 vyčerpávajúco odôvodnil v bodoch 48 až 53 odôvodnenia rozsudku.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a poukazuje na vyššie citované
ust. § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktoré jasne definujú, že bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením
alebo odstraňovaním jeho následkov a musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu
liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Z dikcie zákona nie je možné vyvodiť iné závery, než tie, že

bolesť, ktorá má byť odškodnená náhradou za bolesť, ktorej výška je daná zákonnými limitmi v podobe
výšky jedného bodu odvíjajúceho sa od priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR,
predstavujenielenbolestivytrpenévokamihuvznikuúrazužalobcu(04.10.2016),aleajcelénasledujúce
obdobie, ktoré zahŕňa liečenie zranení a odstraňovanie následkov zranení. Tento proces liečenia
je zavŕšený stavom poškodeného, keď lekár objektívne konštatuje ukončenie liečebného procesu a

teda ustálenie zdravotného stavu poškodeného. Až tento moment je rozhodujúci pre vznik nároku
poškodeného na bolesť, pretože skôr žalobca nie je spôsobilý rozpoznať a určiť rozsah škody na zdraví,
ktorý utrpel. Je pritom irelevantné, či poškodený subjektívne pociťuje v závere liečebného procesu
bolesti alebo nie. Zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
subsumuje pod pojem „bolesť“, ktorá sa v zmysle zákona odškodňuje, akúkoľvek ujmu, ktorá vznikla

poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, nielen ujmu, ktorá vznikla
vytrpenými bolesťami v deň vzniku úrazu. Bolesť možno ohodnotiť len čo sa ustáli zdravotný stav
poškodeného, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci
lekár posudok o bolestnom. Za dátum zistenia bolesti nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia
posudku ošetrujúceho lekára, ani deň, kedy k úrazu poškodeného došlo, ale až deň, kedy z objektívneho

hľadiska zdravotný stav poškodeného bol natoľko vyhovujúci, že si už nevyžaduje ďalšie liečebné
a rehabilitačné úkony, pričom poškodený je spôsobilý zaradiť sa späť do bežného života. Súd prvej
inštancie správne poukázal na závery Najvyššieho súdu SR rozsudok z 28. júna 2001, sp. zn. M
Cdo 37/2000, R 68/2003 - za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia
práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia

zdravotnéhostavupoškodeného.Samozrejmevniektorýchprípadochutrpenézraneniazanechajútrvalý
stavpoškodenia,prípadnedoživotnúneschopnosťpoškodenéhozaradiťsadopracovnéhoživota,avšak
v danom prípade mal súd prvej inštancie za preukázané (a táto skutočnosť bola aj nesporná), že žalobca
ukončil práceneschopnosť dňa 31.12.2017, po tomto dni teda žalobca už bol schopný zaradiť sa do
pracovného života a nevznikli pochybnosti o tom, že jeho zdravotný stav bol k uvedenému dňu ustálený.

Súd prvej inštancie preto správne ustálil výšku bodu za náhradu za bolesť pre rok 2017, potom odvolací
súd, napadnutý rozsudok v časti výroku I. o zaplatenie sumy vo výške 247,95 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 247,95 eur od 09.06.2018 do zaplatenia, titulom náhrady za
bolesť, ako vecne správny, s použitím § 387 CSP, potvrdil.

22. Ďalej považuje odvolateľ za nesprávne závery súd prvej inštancie o tom, že nárok na náhradu straty
na zárobku nie je premlčaný. Súd prvej inštancie na námietku premlčania žalovaného neprihliadol a
uzavrel, že uplatnený nárok náhrady za stratu na zárobku je nárokom z poistenia, preto k premlčaniu
nároku žalobcu s použitím ust. § 104 OZ nemohlo dôjsť, nakoľko pri právach na plnenie z poisteniazačína trojročná premlčacia doba plynúť rok po poistnej udalosti. V súdenom prípade k poistnej
udalosti došlo 04.10.2016 a žalobca podal žalobu na súde dňa 20.06.2019. Odvolateľ namietol, že
nároky žalobcu uplatnené žalobou sú bez akýchkoľvek pochybností nárokmi na náhradu škody a nie

nárokmi z poistenia. Medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiadny poistno-právny vzťah, žalobca
má len postavenie poškodeného, ktorému vznikla škoda, za ktorú zodpovedá poistený. Pokiaľ ide
o nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti uplatnený žalobcom,
predmetný nárok sa skladá z viacerých čiastkových nárokov a to samostatných nárokov na stratu na
zárobku počas pracovnej neschopnosti za jednotlivé obdobia, za ktoré by žalobca dosahoval zárobok

z pracovnej činnosti, teda za jednotlivé kalendárne mesiace. Z uvedeného dôvodu žalobcovi vznikol za
každý kalendárny mesiac samostatný čiastkový nárok na náhradu straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti, ktorý by inak žalobca dosiahol v danom kalendárnom mesiaci. Žalobca bol oprávnený
každý samostatný čiastkový nárok na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti
uplatniť voči žalovanému osobitne. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolateľ za to, že žalovaným
vznesená námietka premlčania ohľadom nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku počas pracovnej

neschopnosti za obdobie od 05.10.2016 do 20.06.2017 bola dôvodná a to s poukazom na uplatnenie
nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobcom na súd dňa 20.06.2019.
Žalobca sa v otázke premlčania stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie s tým, že k premlčaniu nároku
žalobcu s použitím ust. § 104 OZ nemohlo dôjsť, nakoľko pri právach na plnenie z poistenia začína
trojročná premlčacia doba plynúť rok po poistnej udalosti. K poistnej udalosti došlo 04.10.2016 a žalobca

podal žalobu na súde dňa 20.06.2019.

23. Podľa § 106 ods. 1 a 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (ods. 2) Najneskoršie sa právo na náhradu
škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k

udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

24. Hoci v prejednávanej veci ide o náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti, problematikou
obdobného nároku - premlčania nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti sa zaoberal Ústavný súd SR vo veci pod sp. zn. II.ÚS 198/2019, v ktorom uznesení

ústavný súd ustálil, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na
zárobku po skočení pracovnej neschopnosti (§ 447 OZ) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa
poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo
vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel.
Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom. Tento nárok

nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti. Lehota na premlčanie nároku
na náhradu straty na zárobku začína plynúť najneskoršie po dni doručenia rozhodnutia o priznaní
(nepriznaní) invalidného dôchodku. Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden
celok, nie iba ako nárok na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce poskytované
vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou na súde až po tom, čo bolo

príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa
o ňom dozvedel. Pri súkromnoprávnom nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti poškodeného, ktorý je jednou zo súčastí civilného nároku na náhradu škody na zdraví,
Občianskyzákonníknerozlišuje(všeobecne,aleanipripremlčaní)medzinárokomsamotnýmanárokom
najehovýplatu,pretozákonomustanovenémupremlčaniupodliehanárokakotaký.Vcivilnýchvzťahoch

(na rozdiel od verejnoprávnych) totiž nie je relevantný dôvod zvýhodňovať jednu z rovnocenných strán
súkromnoprávneho vzťahu.

25. Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi (strata na zárobku po dobu
pracovnej neschopnosti, strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nárok na bolestné,

nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na
liečenie poškodeného), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba. Začiatok ich plynutia je stanovený
okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu
lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví
neuplatňuje (§ 106 ods. 2 OZ in fine). O tom, aká škoda vznikla na strate na zárobku po dobu pracovnej

neschopnosti poškodeného, sa poškodený dozvie spravidla v okamihu, keď mu bola vyplatená posledná
dávka nemocenského a kedy teda môže stratu na zárobku bližšie špecifikovať. Až v tejto dobe sa
poškodený dozvie o škode podľa ustanovenia § 446 OZ a až od tejto doby začína plynúť premlčacia
doba podľa ustanovenia § 106 OZ (Z IV, s. 625 ods. 4).26. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok na náhradu na stratu na zárobku ako nárok
z poistenia. Otázka premlčania práva na náhradu za stratu na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na

zdraví (§ 446 OZ), sa posudzuje podľa ustanovenia § 106 OZ v spojení s ustanovením § 100 ods.
1 OZ. Náhrada za stratu na zárobku je totiž jednou zo zložiek práva na náhradu škody, ktorá vzniká
poškodenému pri škode na zdraví, pri ktorej je podľa ustanovenia § 106 ods. 2 veta za bodkočiarkou OZ
objektívna premlčacia doba vylúčená. V danom prípade dvojročná subjektívna premlčacia doba začína
plynúť odo dňa, kedy bola žalobcovi vyplatená posledná dávka nemocenského, lebo až týmto dňom

sa žalobca dozvedel výšku škody, ktorá mu vznikla titulom straty na zárobku. Výška nemocenského
vyplateného žalobcovi (13.675,48 eur) sporná nebola, avšak zo súdneho spisu nie je možné vyvodiť,
kedy bola žalobcovi vyplatená posledná z dávok nemocenského. Žalobca síce k žalobe predložil viaceré
listiny v nemeckom jazyku, o ktorých tvrdil, že preukazujú ním uplatnený nárok, avšak preklad všetkých
predložených listín súdu nedoložil (resp. na výzvu súdu doložil preklad len niektorých z nich - č.l. 154
a nasl.), súd preto nepreložené listinné dôkazy ani nevykonal. Hoci nie je správny názor odvolateľa v

tom smere, že nárok na stratu na zárobku je potrebné z hľadiska premlčania posudzovať čiastkovo (za
každý mesiac samostatne), odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie
nesprávne právne vec posúdil podľa § 104 OZ, je potrebné hodnotiť ako dôvodnú, čím bol naplnený
dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, pretože súd prvej inštancie v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia nevykonal navrhnuté dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie

odvolacím súdom.

27. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na skutočnosť, že výšku náhrady straty na zárobku počas
práceneschopnosti v čase vzniku predmetnej dopravnej nehody je potrebné vyčísliť v zmysle § 446
zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu vzniku predmetnej dopravnej nehody

(náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto
náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení),
teda v zmysle § 87 zák.č.461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vzniku predmetnej dopravnej nehody.
Aplikácia vyššie uvedeného postupu vyplýva zo znenia prechodných ustanovení uvedených v § 879w
zák.č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v zmysle ktorého sa ustanovením § 446 sa spravujú aj právne

vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych
vzťahovsaposudzujúpodľatohtozákonavzneníúčinnomdo30.11.2019.Žalobcasnázoromodvolateľa
nesúhlasil a uviedol, že zverejnením nálezu Ústavného súdu PL.US 10/2016 v Zb. zákonov ustanovenie
§ 446 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1.8.2004 stratilo účinnosť, a
na výpočet výšky nároku žalobcu, je potrebné aplikovať ustanovenie § 446 v znení účinnom pred

01.08.2004.

28. Podľa § 446 OZ v aktuálnom znení, náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti
poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom
poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v

dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.

29. Podľa § 446 OZ v znení, ktoré bolo zrušené na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 10/2016, náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa
posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o

sociálnom poistení.

30. Podľa § 446 OZ v znení účinnom do 31.07.2004, náhrada za stratu na zárobku počas
pracovnej neschopnosti poškodeného je rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom pred poškodením a
nemocenským.

31. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. decembra 2019 - § 879w OZ,
ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom
2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa
tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019.

32. V predmetnej veci odvolateľ napáda nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý ustálil,
že vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku v čase
vzniku dopravnej nehody teda 04.10.2016, na jeho právne posúdenie sa vzťahuje ust. § 445 a § 446Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.08.2004. Vznik právneho vzťahu a vznik nároku žalobcu
z tohto právneho vzťahu je potrebné posudzovať podľa zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019,
avšak pokiaľ ide o výpočet výšky nároku žalobcu, je potrebné aplikovať ustanovenie zákona v znení

novely § 446, v zmysle ktorej náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného
sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý
dosahoval pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby
alebo úrazu podľa osobitných predpisov. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vyčerpávajúco
a správne odôvodnil svoje závery v bode 61. a 62. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

33. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, stratou účinnosti alebo platnosti právnych predpisov na základe nálezu
ústavnéhosúdusaneobnovujeplatnosťprávnychpredpisovnimizrušených,akústavnýsúdnerozhodne
inak; ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred
touto zmenou alebo doplnením, ak ústavný súd nerozhodne inak.

34. V danom prípade dáva odvolací súd do pozornosti, že predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016 zo dňa 10.10.2018 bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky dňa 30.01.2019, čím stratilo ustanovenie § 446 OZ účinnosť s tým (čl. 125 ods. 3 Ústavy SR),
že ak Národná rada SR neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou SR, stráca po šiestich

mesiacoch od vyhlásenie tohto nálezu v Zbierke zákonov SR platnosť (t. j. dňom 30.07.2019). Podľa
§ 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie
je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná. Nakoľko však v zmysle § 91 ods. 3 zák. o Ústavnom súde SR nešlo o
zrušenie celého právneho predpisu, ale len o jeho zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v

znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením. V predmetnej veci teda súd prvej inštancie správne
uzavrel, že pri určení výšky (nie vzniku) nároku na náhradu na stratu na zárobku je potrebné vychádzať
zo znenia ust. § 446 OZ účinnom do 31.07.2004.

35. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

36. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

37. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

38. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

39. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.40. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale
tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Nepostačuje uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých boli tieto skutkové zistenia vyvodené. V odôvodnení
rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť,
k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju

interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP,
je nepreskúmateľné.

41. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

42. Hoci súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 446 OZ v znení účinnom do 31.07.2004 (náhrada
za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného je rozdiel medzi jeho priemerným
zárobkom pred poškodením a nemocenským), pri výpočte náhrady straty na zárobku sa jeho znením
už dôsledne nespravoval.

43. Podľa § 445 OZ v znení účinnom do 31.07.2004, strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na
zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného,
ktorý pred poškodením dosahoval.

44. Podľa § 134 ods. 1 a 2 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne

účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na
výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods.
4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období,
v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej

vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a
do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku. (ods. 2 ) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v
ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon

neustanovuje inak.

45. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca bol v čase,
kedy utrpel ujmu na zdraví, zamestnaný v Pizzeria Speranza v Rakúsku, kde pracoval od 09.09.2005,
od 01.05.2015 bol zaradený ako kuchár pizze. Priemerná mesačná mzda žalobcu predstavovala čiastku

1.318,94 eur v čistom, okrem toho mal žalobca ako zamestnanec aj nárok na dovolenkové a vianočné
odmeny vo výške dvojnásobku mesačného platu a tieto odmeny boli vyplácané dva krát ročne a to
v mesiacoch jún a november. Žalobca mal nárok na príspevok na dovolenku v mesiaci jún vo výške
1.372,38 eur a vianočný príspevok v mesiaci november vo výške 1.137,46 eur. Od začiatku trvania
práceneschopnosti od 05.10.2016 do ukončenia k 31.12.2017 by bol jeho príjem dosahoval výšku cca

22.300 eur. Za obdobie práceneschopnosti mu bola celkom vyplatená suma 13.675,48 eur na dávkach
nemocenského poistenia a suma 47,42 eur od zamestnávateľa.

46. Súd prvej inštancie za priemerný zárobok žalobcu považoval predpokladanú mzdu, ktorú by bol
žalobca dosiahol, keby nebol v období od začiatku trvania práceneschopnosti 05.10.2016 do ukončenia

k 31.12.2017 práceneschopný, jeho zárobok spolu s dovolenkovým a vianočným príspevkom by
predstavoval celkom sumu 22.293,94 eur. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel
k záveru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentami
žalovaného, ktorými namietal nesprávnosť postupu súdu pri hodnotení dôkazov a výpočte priemernéhozárobku žalobcu. Závery súdu prvej inštancie prečo vychádzal z predpokladaného zárobku žalobcu za
obdobie práceneschopnosti a nie z rozhodného obdobia pre výpočet priemerného zárobku podľa ust.
§ 134 Zákonníka práce, nie sú v napadnutom rozsudku adekvátne vysvetlené a zdôvodnené, čím bol

naplnený dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

47. Pokiaľ ide o plnenie vo výške 5.334,46 eur, ktoré bolo žalobcovi vyplatené prostredníctvom
Všeobecná úrazovej poisťovne (AUVA), odvolateľ zastával názor, že táto suma (ktorú v rámci likvidácie
poistnej udalosti refundoval v prospech AUVA) mala byť započítaná podľa § 445 a 446 OZ na

priemerný zárobok žalobcu a je plnením majúcim povahu náhrady straty príjmu žalobcu počas jeho
práceneschopnosti.Namietal,žesúdprvejinštanciesavodôvodnenírozsudkunevysporiadalspovahou
uvedeného plnenia. Žalobca sa s názorom žalovaného nestotožnil a tvrdil, že plnenie ktoré žalobca
obdržal od poisťovne AUVA úrazová poisťovňa nebolo plnením ani náhradou tzv. “nemocenského“
a nejednalo sa o plnenie ktorého účelom malo byť nahradenie poklesu príjmu žalobcu v období
práceneschopnosti hradené zo sociálnej poisťovne. Jednalo sa výhradne o individuálne uzatvorené

úrazové poistenie na odškodnenie za pracovný úraz, na ktoré mal žalobca nárok. Úrazové poistenie
nemá nič spoločné s náhradou straty na zárobku počas práceneschopnosti.

48. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku má za to, že súd prvej inštancie sa s povahou
platieb z AUVA dostatočne vysporiadal v bode 67. odôvodnenia rozsudku v nadväznosti na vykonané

dokazovanie (č.l. 158). Súd prvej inštancie správne rozlíšil dávku úrazového poistenia a nemocenské
(ktorého vyplatená výška 13.675,48 eur sporná nebola). Berúc do úvahy vzťahujúcu sa právnu úpravu
(§ 446 OZ) pre výpočet náhrady straty na zárobku OZ účinnú do 31.07.2004 (náhrada za stratu na
zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného je rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom pred
poškodením a nemocenským), na rozdiel od aktuálne účinnej právnej úpravy (náhrada straty na zárobku

počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi
priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola
poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov), je zrejmé, že
suma, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi priemerným zárobkom žalobcu a nemocenským, nemôže
byť ponížená o inú dávku (vyplatené plnenie), než je samotné nemocenské. To však nič nemení na tom,

že súd prvej inštancie sa v konaní nedostatočne vysporiadal s výškou samotného priemerného zárobku
poškodeného.

49. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok časti výroku I. v
časti o zaplatenie sumy vo výške 8.571,04 eur (náhrada straty na zárobku) spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 8.571,04 eur od 09.06.2018 do zaplatenia a vo výroku III. (náhrada trov
konania) podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

50. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o zostávajúcom nároku žalobcu na náhradu

straty na zárobku, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Je
potrebné opätovne pristúpiť k posúdeniu premlčania nároku (§ 106 OZ) a ak súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospeje k záveru, že nárok na náhradu straty na zárobku premlčaný nie
je, je potrebné dôsledne vychádzať skutkových tvrdení strán a nimi navrhnutých dôkazov najmä so
zameraním na preukázanie priemerného zárobku žalobcu v súlade s ust. § 445 a 446 OZ účinného do

31.07.2004 v spojení s ust. § 134 Zákonníka práce. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné
vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky,
tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova
rozhodnúť. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.

51. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

52. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).