Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 24. apríl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/186/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717211736
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6717211736.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej a

členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a Mgr. Renáty Gavalcovej, v spore žalobkyne Slovenskej
kancelárie poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej
advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Nám. M. Benku 2, proti
žalovanejL.P.,bývajúcejvoK.,zastúpenejJUDr.ĽubomíromIvanom,advokátom,sosídlomvoZvolene,
Námestie SNP 41, o zaplatenie 14.950,64 Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Zvolen
pod sp. zn. 10C/39/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26.
februára 2020 sp. zn. 15Co/17/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 24. septembra 2018 č. k.
10C/39/2017-196 žalobu žalobkyne zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobkyni v
rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe skutkových zistení a
ustanovení právnych predpisov dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že žalovaná bola vlastníkom, držiteľom a zároveň aj vodičkou motorového vozidla

značky SEAT s EVČ: K., ktoré bolo účastné dňa 28. augusta 2014 dopravnej nehody, ktorá bola
príslušníkom Okresného dopravného inšpektorátu Martin vyhodnotená ako škodová udalosť, s tým, že
pri tejto udalosti malo dôjsť k poškodeniu vojenských vozidiel. K predmetnému osobnému motorovému
vozidlu žalovanej nebolo v čase nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.Žalobkyňasapretovtomtokonanídomáhalavočižalovanej
formou regresného plnenia sumy v celkovej výške 14.950,64 Eur. Žalobkyňa preukazovala svoj nárok
odkazom na Zápis o nehode, ktorý mal byť bezprostredne po tejto udalosti spísaný jej účastníkmi dňa 28.

augusta 2014, ako i s odkazom na Úradný záznam spísaný rtm. U. U., príslušníkom vojenskej polície,
tiež z 28. augusta 2014, resp. s odkazom na Záznam o preverení oznámenia škodovej udalosti tiež z
28. augusta 2014, spísaný príslušníkom Okresného riaditeľstva PZ, ODI Martin, V. I.. Žalovaná v konaní
spochybnila nárok uplatnený žalobkyňou, čo do jeho základu, ohľadne preukázania jej zavinenia, keď
z prepúšťacej správy neurochirurgickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine bolo preukázané, že
bezprostredne po nehode, t. j. 28. augusta 2014 bola žalovaná u nich hospitalizovaná s diagnózou
otrasu mozgu, s tým, že po úraze mala závraty, pocit „na odpadnutie“ a vracanie, pričom do domáceho

ošetrenia bola prepustená 30. augusta 2014. Súd vyhodnotil opis priebehu šetrenia predmetnej udalosti
žalovanou v rámci jej výsluchu za presvedčivý a následne skutočnosti ňou uvádzané podľa názoru
súdu korešpondovali aj s výsluchom svedka U., keď žalovaná uvádzala, že od počiatku popierala svoje
zavinenie na tejto nehode, čo potvrdil aj U., že účastníci tej dopravnej nehody uvádzali protichodnétvrdenia a ani nebolo jednoznačne zistiteľné, kto zavinil dopravnú nehodu a zrejme aj z toho dôvodu
tam bol privolaný znalec a následne sa to uzavrelo s tým, že sa účastníci dohodli na zavinení, konkrétne
vo vzťahu k žalovanej. Okresný súd však podpisy žalovanej, a to tak na tlačive Záznam o preverení

oznámenia škodovej udalosti, ako i Zápise o nehode, ktorými mala žalovaná potvrdiť svoje zavinenie
tejto nehody, vyhodnocoval v tej súvislosti, že žalovaná utrpela pri tejto dopravnej nehode otras mozgu,
v dôsledku čoho mala bolesti hlavy, trpela závratmi, mala pocit na odpadnutie a zvracanie a za tohto
stavu si nemusela uvedomovať všetky súvislosti spojené s podpisom predmetných dokumentov, navyše,
keď jej bolo tvrdené príslušníkom polície, že sa tým len osvedčí to, že došlo k predmetnej kolízii, s tým,

že následne bude políciou táto nehoda ďalej šetrená. Žalobkyňa pritom nijakým spôsobom nevyvrátila
ani tvrdenia žalovanej ohľadne jazdy predmetného vojenského vozidla v protismere, čiže v jazdnom
pruhu žalovanej (hoci takúto možnosť pripustil aj svedok U.), keď iba neurčito odkazoval na výsledky
šetrenia príslušného Okresného dopravného inšpektorátu Martin, ktorý však práve s poukazom na to,
že udalosť vyhodnotil ako škodovú udalosť a nie dopravnú nehodu, nezhotovil z miesta nehody žiadnu
fotodokumentáciu, ani nijakým spôsobom nekonkretizoval, akým spôsobom malo byť vyhodnotené a

ustálené zavinenie žalovanej na tejto nehode. Súd potom dospel k záveru, že nebol preukázaný základ
nároku, keďže podľa názoru súdu žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne tej skutočnosti, že
za škodu, ktorá mala vzniknúť poškodenému, a za ktorú žalobkyňa poskytla poškodenému poistné
plnenie, zodpovedá žalovaná. V konaní teda nebola preukázaná pasívna vecná legitimácia žalovanej
s odkazom na ustanovenie § 24 ods. 7 v spojení s ustanovením § 24 ods. 2 Zákona o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Keďže súd
nemal preukázaný základ nároku, podrobnejšie potom nevykonával dokazovanie a nevyhodnocoval
listinné dôkazy doložené do súdneho spisu ohľadom výšky uplatneného nároku s poukazom na zásadu
hospodárnosti konania. Rozhodnutie oprel o ustanovenie § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 24 ods. 2, ods. 5 prvá
veta zákona, ods. 7 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, §
262 ods. 1, 2 CSP a priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
ako úspešnej strane sporu.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudkom z 26. februára 2020 sp. zn.

15Co/17/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol, že žalobkyňa je povinná zaplatiť
žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej
inštancie vysporiadal už s námietkami žalobkyne uvedenými aj v predmetnom odvolaní. Uviedol, že
žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení ohľadom pasívnej

vecnej legitimácie žalovanej. Pokiaľ poukazovala na to, že vo vzťahu k zavineniu dopravnej nehody
zo strany žalovanej predložila súdu prvej inštancie listinné dôkazy a z odôvodnenia rozhodnutia vôbec
nie je zrejmé, aké úvahy viedli súd k zamietnutiu žaloby, uvedená námietka nie je dôvodná. Súd prvej
inštancie podľa odvolacieho súdu jasne, zrozumiteľné a presvedčivým spôsobom v odôvodnení uviedol,
z ktorých dôkazov vychádzal, ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil a prečo žalobu zamietol. Odvolací súd

sa s jeho úsudkom v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach naň odkázal. Mal za to, že v konaní
žalovaná preukázala, hodnoverným listinným dôkazom - lekárskymi správami z Neurochirurgickej kliniky
Univerzitnej nemocnice v Martine, že v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou z 28. augusta 2014
bola hospitalizovaná s diagnózou „otras mozgu“ s tým, že bola prepustená do domáceho ošetrenia až
30. augusta 2014. Z charakteru zranenia - otras mozgu, ktoré žalovaná utrpela pri dopravnej nehode,

správne súd prvej inštancie vyvodil záver, že vzhľadom na takéto zranenie žalovaná nebola schopná
uvedomovať si skutočnosti, ktoré nastali v čase po nehode. Žalovaná po úraze mala vertigo, vracanie,
nauzea,pocit„naodpadnutie“,apretobolahospitalizovanázaúčelomobservácietohtostavu.Žalobkyňa
žiadnym spôsobom nevyvrátila tvrdenia žalovanej ohľadom jej zdravotného stavu. Ďalej dôvodil, že
bez povšimnutia nemohla ostať ani tá skutočnosť, že žalovaná od počiatku popierala svoje zavinenie

na tejto dopravnej nehode, ktorá skutočnosť bola preukázaná v konaní aj výsluchom svedka U., a
žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátila ani tvrdenia žalovanej ohľadom jazdy predmetného
vojenského konvoja v protismere, ktorú možnosť pripustil aj svedok U. vo svojej výpovedi. Vzhľadom
na tú skutočnosť, že v konaní nebolo hodnovernými listinnými dôkazmi jednoznačne preukázané, že
dopravnú nehodu zavinila žalovaná, správne potom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol,

keďže existovali vážne pochybnosti o tom, kto dopravnú nehodu zavinil. Tento záver nespochybňuje ani
argument žalobkyne, že v konaní predložila listinné dôkazy preukazujúce pasívnu legitimáciu žalovanej,
nakoľko uvedené listinné dôkazy boli v konaní spochybnené a skutočnosti uvádzané v nich žalovanou
hodnovernými listinnými dôkazmi ako aj výsluchom svedkov vyvrátené.3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej ako „dovolateľka“) dovolanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Uviedla, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom posudzovaná
rozdielne.Pričommalazato,žerozhodnutieodvolacieho súdu záviselo od otázky pasívnej legitimácie
žalovanej s prihliadnutím na zavinenie dopravnej nehody. V rámci odôvodnenia uviedla, že súd
prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil žalobkyňou predložené dôkazy a najmä ako právne vec posúdil
vzhľadom na platnosť právneho úkonu, ktorým malo byť uznanie zavinenia zo strany žalovanej v správe

o nehode. Zároveň uviedla, že súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal len na to, že žalovaná utrpela
pri dopravnej nehode otras mozgu, v dôsledku čoho si nemusela uvedomiť všetky následky spojené s
podpisom dokumentov. Pričom má za to, že tento záver bol len dedukciou súdu, pretože z odôvodnenia
nevyplýva, na základe akých právnych úvah súd prvej inštancie žalobu zamietol. Na základe uvedeného
má za to, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a arbitrárne, čím došlo k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

4. Žalovaná k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) dospel k

záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421
CSP.

7. Každé podanie (vrátane dovolania) posudzuje aj dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 CSP)
a v súlade s článkom 11 ods. 1 až 3 CSP. Pri takomto posudzovaní dovolania je zrejmá námietka
dovolateľky, v zmysle ktorej v dovolaní poukázala na § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Avšak v dovolaní
uviedla, že súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil žalobkyňou predložené dôkazy a najmä ako

právne vec posúdil vzhľadom na platnosť právneho úkonu, ktorým malo byť uznanie zavinenia zo strany
žalovanej v správe o nehode. Zároveň uviedla, že súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal len na to,
že žalovaná utrpela pri dopravnej nehode otras mozgu, v dôsledku čoho si nemusela uvedomiť všetky
následky spojené s podpisom dokumentov. Pričom má za to, že tento záver bol len dedukciou súdu,
pretože z odôvodnenia nevyplýva, na základe akých právnych úvah súd prvej inštancie žalobu zamietol.

Na základe uvedeného má za to, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a arbitrárne, čím došlo
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Pričom poukázala aj na uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 10/2012 a sp. zn. 4 Cdo 90/2013, ktoré svojím obsahom reflektujú
správnosť odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Z obsahu dovolania tak vyplýva, že dovolateľka namieta
porušenia práva na spravodlivý súdny proces vyplývajúci z § 420 písm. f/ CSP.

8. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľka v zmysle § 420 písm. f/ CSP namieta,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné a nepreskúmateľné v tom, že odvolací súd dôsledne
neodôvodnil neplatnosť právneho úkonu - podpísanie dokumentov žalovanou bezprostredne po

dopravnej nehode.

11. V danom prípade dovolateľka namieta vadu zmätočnosti konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/
CSP. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi túto procesnú vadu sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivýproces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou
aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej
došlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosť

fyzických aprávnickýchosôbdomáhaťsasvojichprávnanestrannomsúdeavkonaníprednímvyužívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci
predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo

zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán
v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o
riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na
ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto

požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

13. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky

rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný

záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

15. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

16. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen spoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak
odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých

ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto
ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

17. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia §
393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Z odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa
strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov odvolací súd vychádzal, akými úvahami
sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd. Odvolací súd sa vyjadril,
že žalovaná preukázala, hodnoverným listinným dôkazom - lekárskymi správami z Neurochirurgickej
kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine, že v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou z 28.
augusta 2014 bola hospitalizovaná s diagnózou „otras mozgu“ s tým, že bola prepustená do domáceho

ošetrenia až 30. augusta 2014. Z charakteru zranenia - otras mozgu, ktoré žalovaná utrpela pri
dopravnej nehode, pričom konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil záver,
že vzhľadom na takéto zranenie žalovaná nebola schopná uvedomovať si skutočnosti, ktoré nastali v
čase po nehode. Žalovaná po úraze mala vertigo, vracanie, nauzea, pocit „na odpadnutie“, a preto bola
hospitalizovaná za účelom observácie tohto stavu. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nevyvrátila tvrdenia

žalovanej ohľadom jej zdravotného stavu. Dovolací súd vzhľadom na uvedené má za to, že obsah spisu
nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu
konaniapodľa§420písm.f/CSPnemožnopovažovaťto,žeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa.

18. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotili žalobkyňou
predložené dôkazy a najmä ako právne vec posúdil vzhľadom na platnosť právneho úkonu, ktorým
malo byť uznanie zavinenia zo strany žalovanej v správe o nehode. Z obsahu dovolania vyplýva, že
dovolateľka de facto namieta nesprávne hodnotenie dôkazu.

19. V súvislosti s týmito dovolacími námietkami dovolací súd poukazuje na to, že právomoc konať o
veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Dokazovanie
je časťou občianskeho sporového konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo
veci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti

adôležitostiprerozhodnutie.Aktuálnaprocesnáprávnaúpravavychádzazozásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15
základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená,
že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými

princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).

20. K dovolateľkou vytýkanému hodnoteniu dôkazného a skutkového stavu dovolací súd uvádza, že
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu
konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (pozri rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3
Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho

názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho
ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017). Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv
na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS

332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové
zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve
na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), ato „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany
sporu kladené, a ktoré nesmú byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).

21. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil v postupe súdov nižších inštancií pochybenia alebo vady pri
vykonávaní dôkazov ani pri ich hodnotení predstavujúce porušenie práva žalobkyne na spravodlivé
súdne konanie. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, relevantné pre riadne zistenie skutkového
stavu. Súdy konštatovali, že žalovaná preukázala, hodnoverným listinným dôkazom - lekárskymi
správami z Neurochirurgickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine, že v súvislosti s predmetnou

dopravnou nehodou z 28. augusta 2014 bola hospitalizovaná s diagnózou „otras mozgu“ s tým, že
bola prepustená do domáceho ošetrenia až 30. augusta 2014. Z charakteru zranenia - otras mozgu,
ktoré žalovaná utrpela pri dopravnej nehode, správne súd prvej inštancie vyvodil záver, že vzhľadom na
takéto zranenie žalovaná nebola schopná uvedomovať si skutočnosti, ktoré nastali v čase po nehode.
Žalovanápoúrazemalavertigo,vracanie,nauzea,pocit„naodpadnutie“,apretobolahospitalizovanáza
účelom observácie tohto stavu. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nevyvrátila tvrdenia žalovanej ohľadom

jej zdravotného stavu. Ďalej dôvodil, že bez povšimnutia nemohla ostať ani tá skutočnosť, že žalovaná
od počiatku popierala svoje zavinenie na tejto dopravnej nehode, ktorá skutočnosť bola preukázaná
v konaní aj výsluchom svedka U., a žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátila ani tvrdenia
žalovanej ohľadom jazdy predmetného vojenského konvoja v protismere, ktorú možnosť pripustil aj
svedok U. vo svojej výpovedi. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v konaní nebolo hodnovernými listinnými

dôkazmi jednoznačne preukázané, že dopravnú nehodu zavinila žalovaná, správne potom okresný súd
žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže existovali vážne pochybnosti o tom, kto dopravnú nehodu
zavinil. Tento záver nespochybňuje ani argument žalobkyne, že v konaní predložila listinné dôkazy
preukazujúcepasívnulegitimáciužalovanej,nakoľkouvedenélistinnédôkazybolivkonaníspochybnené
a skutočnosti uvádzané v nich žalovanou hodnovernými listinnými dôkazmi ako aj výsluchom svedkov

vyvrátené. Všetky vykonané dôkazy súdy v základnom konaní vyhodnotili v súlade s § 191 CSP, každý
jednotlivo aj všetky vo vzájomnej súvislosti. Dovolací súd v hodnotení dôkazov súdmi nižších inštancií
nezistil pochybenia, ktoré by boli v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba taká skutočnosť by totiž
zakladala odňatie spravodlivosti.

22. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľky vyplývajúce z § 420 písm. f/ CSP
v zmysle § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.

23. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Dovolací súd priznal žalovanej

náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.