Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. august 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/20/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010237
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Varga PhD., LL.M., MBA
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120010237.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA
a sudcov Mgr. Iva Maruščáka a JUDr. Lucie Bašistovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.08.2022
v trestnej veci obžalovanej Z.. D. U. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona,
o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 26.01.2022, sp. zn. 41T/9/2020,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 26.01.2022, sp. zn. 41T/9/2020 súd podľa § 285 písm. b)
Tr. poriadku oslobodil obžalovanú Z.. D. U. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov sp.
zn. 3 Pv 281/18/7707, ktorá na ňu bola podaná dňa 11.02.2022 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods.
1, 2 písm. a) Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- v období roka 2016 ako zamestnanec M. K. W. so sídlom X. 1, S., okr. Y., ďalej len M., disponujúc
s finančnými prostriedkami združenia, bez súhlasu a schválenia valného zhromaždenia M. a predsedu
združenia M., v rozpore s pracovnou zmluvou si vyplatila finančné prostriedky združenia na mesačnej
báze za mesiace január 2016 až december 2016 nad rámec schválenej mzdy, čím neoprávneným
prisvojením si prostriedkov takto M. so sídlom X. 1, S., okr. Y. spôsobila škodu vo výške 7.522,84 eur,

pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku poškodeného M. K. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný
proces.

Proti tomuto rozsudku riadne a včas, ihneď po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom

prostriedku podal odvolanie prokurátor, ktoré odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa
26.05.2022. Namietal, že v žiadnom prípade sa nestotožňuje s právnym záverom súdu, že skutok,
ktorý je predmetom obžaloby, nie je trestným činom. Vyhodnotením dôkazov zabezpečených v priebehu
prípravného konania, ako aj výsluchov svedkov v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, najmä
zo záverov znaleckého posudku znalkyne Z.. U., R.., je bez pochybností zrejmé, že za sledované
obdobie obžalovaná bola zaradená do 10 triedy 10. stupňa s hrubým fixným tarifným platom 643,50 eur,

pričomrozdielmedzimzdou,naktorúmalazákonnýnárokatou,ktorájejbolavyplatenábol7.522,84eur.
Ďalším rozhodujúcim dôkazom v danej trestnej veci je výpoveď svedkyne J. F., účtovníčky, ktorá uviedla,
že obžalovanej e-mailom oznámila zmenu výšky tarifného platu, ktorú si ako účtovníčka nepreverovala,
pretože obžalovanej dôverovala. Na základe údajov, ktoré jej poskytla obžalovaná, jej vyrátala novú
mzdu. S poukazom na uvedené je bez pochybností zrejmé, že skutok kvalifikovaný v obžalobe sa bez
pochybností stal, avšak tento je potrebné pri zachovaní totožnosti skutku právne kvalifikovať ako prečin

podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona. Vzhľadom na uvedené sa nemôže stotožniť s právnym
názorom súdu, čo sa týka samotného meritórneho rozhodnutia, ale aj právnych úvah, ktoré súd rozviedolv napadnutom rozsudku a to, že má za to, že nebola naplnená ani subjektívna stránka prečinu podvodu
podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku. Súd je povinný z úradnej moci v rámci vyhodnotenia zabezpečených
dôkazov prekvalifikovať skutok, samozrejme ak v rámci novej právnej kvalifikácie sú naplnené pojmové

znaky skutkovej podstaty trestného činu. V danom konkrétnom prípade sa súd riadil inými právnymi
úvahami, s ktorými sa nestotožňuje a má za to, že obžalovaná svojím konaním opísaným v skutkovej
vete obžaloby naplnila všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods.
1, 2 Tr. zákona. Vzhľadom na zabezpečené dôkazy je daný v rámci subjektívnej stránky minimálne
nepriamy úmysel zo strany obžalovanej uviesť do omylu J. F., účtovníčku M. K. a to tým, že jej vedome

a s podvodným úmyslom uviedla nepravdivé údaje týkajúce sa výšky jej tarifného platu. S poukazom na
uvedené navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd vyhovel odvolaniu a napadnutý rozsudok
zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal

odvolanie,akoajsprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzaloprihliadajúcajnachyby,ktoréneboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k
záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Prvostupňový súd odvolaním napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním nemal
za preukázané, že obžalovanej vznikol platný pracovný pomer k M. K., pretože pracovná zmluva

neobsahovala podstatnú náležitosť a to určenie výšky mzdy a táto výška mzdy nebola ani písomne
dohodnutá medzi obžalovanou a M., ani neskôr. Dňa 16.12.2015 na valnom zhromaždení v U. bolo
prijaté uznesenie, predmetom ktorého bolo vstup M. do N.. Dňa 04.01.2016 bola uzatvorená medzi
N. a M. písomná zmluva o vzájomnej spolupráci, ktorej predmetom bola podpora regionálneho rozvoja
zahrňujúca medzi inými aj realizácie projektov súvisiacich s podporou regionálneho rozvoja. Zároveň N.

pre M. poskytla na rok 2016, za účelom zabezpečenia predmetnej spolupráce obžalovanú a kompletne
vybavenú kanceláriu. Táto zmluva bola podpísaná príslušnými štatutármi týchto subjektov. Na základe
uvedeného má preto súd za preukázané, že obžalovaná bola zamestnankyňou N. v platnom pracovnom
pomere, pričom ju zamestnávateľ dočasne pridelil na výkon práce k inému zamestnávateľovi. Súd
uzatvára, že bolo povinnosťou N. uhrádzať obžalovanej mesačne nielen hrubú mzdu za prvých 9

mesiacov roku 2016 vo výške 1.000,- eur, resp. za obdobie posledných troch rokov vo výške 800,-
eur, čo malo tvoriť 60 % vynaložených zmluvných nákladov za činnosť obžalovanej a z vlastných
prostriedkov jej mala uhrádzať na hrubú mzdu aj zvyšných 40 %, t. j. za prvých 9 mesiacov roku 2016
vo výške 666,66 eur, teda za posledné obdobie posledných troch mesiacov 333,33 eur. Obžalovaná
mala za rok 2016 poberať hrubú mzdu vo výške 18.999,93 eur. Podľa potvrdenia o výške príjmu jej M.

priznalo na hrubej mzde sumu 18.212,33 eur a následne vyplatilo čistú mzdu 14.011,87 eur. Na základe
uvedenéhopretosúduzatvára,žeobžalovanejbolaoprávnenevyplatenáčistámzda,ktoráboladokonca
v nižšej hodnote, na akú mala nárok. Konaním obžalovanej teda žiadnym spôsobom nebola spôsobená
škoda ZD. Súd mal zároveň za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že obžalovanej
boli finančné prostriedky zverené a za to, že obžalovaná sama od seba si nikdy nevyplatila peňažné

prostriedky a vždy tomu predchádzal výpočet účtovníčky, ktorá určila výšku čistej mzdy a následne táto
sumapribudlanaúčetobžalovanej.Obžalovanejtedanebolipriamozverenépeňažnéprostriedky,ateda
nemohla si ich prisvojiť v zmysle uvedenej právnej kvalifikácie. Uvedený skutok by mohol byť právne
kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, nakoľko obžalovaná by uviedla do
omylu iného, t. j. účtovníčku M. J. F., ktorej by oznámila výšku hrubej mzdy, na ktorú nemala nárok. Tak

ako to súd uviedol vyššie, obžalovaná mala nárok na výplatu čistej mzdy, ktorá je ako škoda uvedená v
skutkovej vete obžaloby. Na základe uvedeného preto mal súd za to, že nebola naplnená ani objektívna,
ani subjektívna stránka žalovaného prečinu.
Krajský súd po oboznámení sa s odvolaním napadnutým rozsudkom, ako aj obsahom predloženého
spisu konštatuje, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal celé do úvahy prichádzajúce

dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe prokurátora, pričom boli vykonané dôkazy v
rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom, s tým, že
poškodenýsaažvkonanípredodvolacímsúdomdomáhalvýsluchusvedkyneY.,starostkyH.T..Krajský
súd tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol z dôvodu, že vo veci bolo už vypočuté značné
množstvo svedkov, starostov jednotlivých obcí, ktorí boli členmi valného zhromaždenia M., navyše nie

je zrejmé, čo by sa malo uvedeným dôkazom objasniť a skutkový stav bol dostatočne preukázaný inými
dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa, s tým, že odvolací súd nemôže nahrádzať pasivitu
poškodeného v prípravnom konaní a v konaní pred prvostupňovým súdom, ani nahrádzať prácu a
činnosť prokurátora.Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, ako
sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, pričom tieto majú oporu vo výsledkoch vykonaného
dokazovania a prvostupňový súd vyhodnotil dôkazy v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr.

poriadku. Krajský súd preto považuje skutkové zistenia za správne a s nimi sa stotožňuje a keďže
okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s jednotlivými dôkazmi, z ktorých pri zisťovaní
skutkového stavu vychádzal, vysporiadal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom
rozsahu odkazuje.

S poukazom na vykonané dokazovanie aj krajský súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
vykonané dokazovanie jednoznačne nepreukázalo, že žalovaný skutok je trestným činom, aj keď z iných
dôvodov, ako k nemu dospel prvostupňový súd.
Úvodom krajský súd konštatuje, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že obžalovanej nevznikol platný pracovný pomer vo vzťahu k M.
W., pretože pracovná zmluva neobsahovala podstatnú náležitosť a to určenie výšky mzdy. Vo vzťahu k

uvedenému krajský súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR 4ÚS/460/2012, z ktorého vyplýva, že
k posúdeniu otázky, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjektívne predstavy
účastníkov o vzniku pracovného pomeru, ale významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali také
skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik pracovnej zmluvy. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ
je povinný so zamestnancom dohodnúť druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a

mzdové podmienky, je pracovná zmluva uzatvorená v okamihu, keď sa účastníci dohodli na obsahu
týchto podstatných náležitostí. K tomuto môže dôjsť písomne, ale aj ústne, ako aj iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Pracovná zmluva je platná aj vtedy, ak
bola uzatvorená len ústne, prípadne konkludentne. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, že písomná
pracovná zmluva obžalovanej neobsahovala uvedenie podstatnej náležitosti a to výšku mzdy, vzhľadom

na to, že obžalovaná dlhodobo pre zamestnávateľa M. pracovala a poberala mzdu, pre ktorej poberanie
bola zaradená do 10 platovej triedy 10. stupňa, došlo k vzniku pracovného pomeru tým, že takúto mzdu
akceptovala a svoju prácu za túto mzdu vykonávala. Okresný súd si zároveň protirečí v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, keď na jednej strane tvrdí, že nevznikol platný pracovný pomer vo vzťahu
k M. z dôvodu absencie podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy a to výšky mzdy, na druhej strane

konštatuje, že M. pridelilo svoju zamestnankyňu, obžalovanú Z.. U., na základe zmluvy s N. tejto
agentúre, čiže na jednej strane pracovný pomer, podľa názoru okresného súdu, vzniknúť nemal, ale na
druhej strane došlo k platnému prideleniu zamestnanca. Zároveň nie je pravdivé tvrdenie okresného
súdu, že obžalovaná bola zamestnankyňou N. v platnom pracovnom pomere a zamestnávateľ ju pridelil
dočasne na výkon práce k inému zamestnávateľovi a to M., nakoľko z obsahu vykonaného dokazovania

je zrejmé, že obžalovaná bola zamestnankyňou M. a na základe zmluvy bola pridelená k N.Krajský súd
sa nestotožňuje ani s odôvodnením napadnutého rozsudku týkajúcim sa skutočnosti, že obžalovaná
na jednotlivé sumy mala nárok z dôvodu zmluvy o spolupráci medzi M. a N. z dôvodu, že obžalovanej
na základe tejto zmluvy vznikli mzdové náklady, ktoré boli súčasťou projektu a mala celkovo poberať
hrubú mzdu vo výške 18.999,93 eur, čo súd nekriticky prevzal z obhajoby obžalovanej. K uvedenému

krajský súd udáva, že z obsahu vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu svedkyne F., mzdárky M.,
vyplýva, že obžalovaná jej sama oznámila zmenu výšky tarifného platu, s tým, že vo februári 2016
jej oznámila, že valné zhromaždenie M. jej zvýšilo mzdu a zvýšenie bolo vo výške mzdy pána T. a
svedok H. uviedol, že keď sa pýtal obžalovanej, z akého dôvodu si navýšila mzdu, tak mu uviedla, že
keďže robí robotu aj T., tak si navýšila a keďže robila aj za T., tak nič zlé nespravila, čo je v kontexte

aj s listinnými dôkazmi a to emailovou komunikáciou obžalovanej s J. F., z ktorého vyplýva, že dňa
23.02.2016 obžalovaná napísala svedkyni F. email v znení: „J. (J. T. ) už u nás od 01.01. nerobí, ja
mám aj jeho výplatu, to znamená, že mne sa výška mzdy zmenila a k môjmu základu pripočítaš jeho
základ“, z čoho mal krajský súd za preukázané, že obžalovaná si svojvoľne navýšila mzdu o mzdu J.
T.. Z uvedeného dôvodu obhajobu obžalovanej poukazujúcu na skutočnosť, že na vyplatené peniaze jej

vznikol nárok na základe projektu pre N., ktorý zahrňoval aj jej mzdový náklad, považoval za účelovú,
v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

Vo vzťahu k uvedenému krajský súd dodáva, že aj napriek konštatovanému, skutok tak ako je uvedený
v obžalobe prokurátora, nie je trestným činom. V prvom rade sa krajský súd stotožňuje s názorom

súdu prvého stupňa, že skutok tak ako je uvedený v obžalobe, nemohol byť právne kvalifikovaný ako
prečin sprenevery z dôvodu, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, aby obžalovanej boli finančné
prostriedky M. zverené, výšku mzdy obžalovanej vypočítavala J. F., ktorá jej vypočítavala čistú mzdu
na základe informácií od obžalovanej a táto bola potom obžalovanej poukázaná na jej bankový účet,z čoho vyplýva, že obžalovaná sama od seba si nikdy nevyplatila peňažné prostriedky, ale tomu
predchádzal výpočet mzdárky, ktorej obžalovaná oznamovala výšku mzdy, preto obžalovanej priamo
zverenépeňažnéprostriedkyZD.neboliapretosiichnemohlaaniprisvojiť.Vdanomprípadeprichádzala

do úvahy právna kvalifikácia konania obžalovanej ako prečin podvodu podľa § 221, avšak vzhľadom na
popis skutku, tak ako je uvedený v obžalobe, nebolo možné konštatovať naplnenie skutkovej podstaty
uvedeného trestného činu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že obžalovanej sa kládlo za vinu,
že si v rozpore s pracovnou zmluvou vyplatila finančné prostriedky nad rámec schválenej mzdy, čím
mala spôsobiť M. škodu vo výške 7.522,84 eur. Vo vzťahu k uvedenému krajský súd dodáva, že z

listinného dôkazu a to vyjadrenia poškodeného zo dňa 31.05.2018, zaslaného OR PZ v Prešove vyplýva,
že obžalovaná bola v ich združení zamestnaná, pričom okrem pracovnej zmluvy sa nenašli žiadne
iné náležitosti, ktoré by upravovali pracovnoprávny vzťah s Z.. U., s tým, že na žiadosť policajta o
spracovanie tabuľky za jednotlivé mesiace inkriminovaného obdobia a uvedenia výšky mzdy, na ktorom
mala obžalovaná nárok, M. uviedlo, že požadovanú tabuľku spracovať nevedia, keďže obžalovaná
nemala určenú výšku mzdy a až od 01.01.2017 jej výšku mzdy určil predseda združenia Z.. T. H.. Z

uvedeného dôvodu mal krajský súd za to, že vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaná nemala schválenú
mzdu, tak ako to vyplýva z vyjadrenia poškodeného M., nemohla si vyplatiť finančné prostriedky
nad rámec schválenej mzdy, keďže táto schválená nebola. K uvedenému krajský súd dodáva, že zo
správy o vykonanej kontrole hospodárenia M. z 13.02.2017 o.i. vyplýva, že platový dekrét obžalovanej
nebol predložený z dôvodu, že neexistuje, evidencia dokladov k vyplácaniu miezd bola predložená

až dodatočne, bola nekompletná, chýbajú podklady k vyplácaniu mzdy za celý rok a tiež podklady k
vyplácaniu mesačných odmien. Celková evidencia dokladov neprehľadná, ťažko sa v nej orientuje.

Na základe uvedeného, krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že vykonané
dôkazy jednoznačne nepreukazujú, že skutok, tak ako je uvedený v obžalobe prokurátorky Okresnej

prokuratúry Prešov, je trestným činom. K uvedenému krajský súd dodáva, že trestné právo v zmysle
zásady ultima ratio má slúžiť ako krajný prostriedok a nesmie nahrádzať ochranu práv a právom
chránených záujmov jednotlivcov v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, ktorým súdna moc poskytuje
ochranu na základe vlastnej aktivity jednotlivca a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú
možné alebo účinné. Krajský súd zároveň dodáva, že s poukazom na zásadu „rovnosti zbraní“ nemôže

nahrádzať aktivitu poškodeného, ani prokurátora v dokazovaní a nie je ani pomocníkom poškodeného
a prokurátora, ale nezávislým a nestranným orgánom súdnej moci.

Na základe uvedeného krajský súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, že skutok nie je
trestným činom, za správne a zákonné, rovnako tak ako výrok o odkázaní poškodeného s jeho nárokom

na náhradu škody, ktorú si v zmysle § 46 ods. 3 Tr. poriadku riadne a včas uplatnil na civilný proces
podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku.
To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd odvolanie prokurátora vyhodnotil ako nedôvodné a týmto
postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.