Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. júl 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 7C/18/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116201764
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Dúbravková
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5116201764.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou v právnej veci
žalobkyne: J. J., L.. XX.X.XXXX, J. C. Č.. XXX, XXX XX N., X. D. X.: I.. P. Č., L.. X.X.XXXX, J. XXX
XX Ž. Č.. XXX, proti žalovanému v rade X/ C. T., L.. XX.X.XXXX, J. E. Č.. XXX, XXX XX L. J., právne
zastúpený: JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát spol. s r.o. so sídlom 023 05 Nová Bystrica 850, IČO:
364 165 23, žalovanému v rade 2/ KOOPERATÍVA Vienna Insurance Group, poisťovňa, a.s., so sídlom

Štefánikova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát
so sídlom Vajnorská 55, 831 03 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- €, takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v rade 1/ a 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni sumu 15.000,- € a to do 3 dní po
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Súd p r i z n á v a žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni
každému v rozsahu 25%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.1.2016 domáhala súdneho výroku, ktorým
by súd žalovaných v rade 1/ a 2/ zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 40.000,- € a to titulom
náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do jej súkromného a rodinného života.

2. Žalobkyňa svoju žalobu skutkovo odôvodňovala tým, že žalovaný v rade 1/ ako vodič motorového
vozidla zavinil dňa 21.10.2013 dopravnú nehodu, pri ktorej jej manžel X. J. utrpel zranenia, ktorým dňa
4.11.2013 v nemocnici podľahol. Žalovaný v rade 1/ bol Trestným rozkazom Okresného súdu Žilina,
č.k. 1T 99/2014-183 zo dňa 28.8.2014 uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2,
písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným
odkladom na skúšobnú dobu 3 roky a súčasne mu súd uložil aj trest zákazu činnosti vodiča na dobu

4 roky. Vozidlo ktoré riadil žalovaný v rade 1/ a ktorým bola spôsobená dopravná nehoda bolo v čase
dopravnej nehody poistené u žalovaného v rade 2/ a teda žalovaný v rade 2/ je povinný vykonať
odškodnenie zo zmluvného povinného poistenia motorového vozidla, teda plniť za žalovaného v rade 1/.
Žalobkyňa poukazovala na to, že protiprávnym konaním žalovaného v rade 1/došlo k hrubému zásahu
do jej súkromia, navždy stratila možnosť viesť spoločnú domácnosť, rodinný a súkromný život, ako
i podnikanie so svojím manželom. Po strate manžela došlo k silnej traume a navyše zostali jej na

výchovu dve deti, ktoré boli citovo silne viazaní na otca. Medzi žalobkyňou a nebohým existovali silné
sociálne, morálne, kultúrne a citové putá, ktoré sa vytvorili v rámci ich súkromného a rodinného života.
Žalobkyňa tvorila s nebohým plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbamis prepojenosťou na výchovu dvoch synov. Z nečakanej smrti svojho manžela prežívala nielen pocit
úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, ale stratila i možnosť viesť s ním súkromný život odo dňa jeho smrti.
Žalobkyňa je doteraz odkázaná na ambulantné liečenie s následkom psychickej traumy, ktorú dodnes

prekonáva iba s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Protiprávnym konaním žalovaného v rade 1/
došlo k nenávratnej deštrukcii vzťahov medzi žalobkyňou a nebohým, a tým k intenzívnemu zásahu
do jej osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život a právo na ochranu osobnosti žalobkyne
bolo porušené protiprávnym zásahom, ktoré následky nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou,
pretože žiadna forma morálneho zadosťučinenia nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a

zmiernená vzniknutá nemajetková ujma žalobkyne. Vzniknutá trauma je zo života žalobkyne prakticky
neodstrániteľná.

3. Žalovaný v rade 2/ sa k podanej žalobe vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 23.2.2016, v
ktorom nárok žalobkyne neuznal v celom rozsahu. Podstatu argumentácie žalovaného v rade 2/ v jeho
rozsiahlom 10-stránkovom vyjadrení si súd dovolí zhrnúť v ďalej uvedených bodoch nasledovne:

a) Náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený v § 4 zák. 381/2001 o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
preto žalobkyňa nemá nárok vymáhať túto náhradu od žalovaného v rade 2/.
b) Neexistencia pasívnej legitimácie žalovaného v rade 2/.
Žalobkyňa uplatnený nárok zrejme opiera o Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 vo veci

C-22/12. S uvedený názorom žalobkyne sa však žalovaný v rade 2/ nestotožňuje. Európsky súdny
dvor v predmetnom rozhodnutí nevyslovil nesprávnu transpozíciu tzv. motorových smerníc, ale výslovne
rozhodol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak ich náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo

uplatniteľné v spore vo veci samej. Žalovaný v rade 2/ zastáva právny názor, že slovenská právna
úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia.
Slovenská právna úprava pod pojmom škoda nerozumie nemajetkovú ujmu, teda ujmu ktorú je povinná
uhradiť osoba, ktorá zásah do osobnostných práv spôsobila, ak iný spôsob nápravy nie je možný,

naopak, tieto pojmy striktne odlišuje. V zmysle § 4 ods. 2 písm. a) Zák. 381/2001 Z.z., má poistený z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. V prípade usmrtenia poškodeného
majú rodinný príslušníci poškodeného nárok na náhradu nákladov na výživu a nákladov spojených s
pohrebom a to vychádzajúc z ust. Občians. zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah

poistenia upravený v § 4 citovaného zákona a preto žalobkyňa nemá nárok vymáhať túto náhradu od
žalovaného. § 4 ods. 2 Zák. č. 381/2001 uvádza, že poistený má právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody. Nemajetková ujma však nie je škoda,
čo je zrejmé i zo samotnej systematiky Občians.zákonníka, kde ochrana osobnosti a nemajetková ujma
jeupravenávprvejčastiObč.zák.-Všeobecnéustanovenia,pričomzodpovednosťzaškodujeupravená

v šiestej časti Obč.zák. - Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie. Ide teda o dva úplne
odlišné právne nároky.
Žalovaný v rade 2/ nesúhlasí s extenzívnym výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. a) zák. 381/2001. Citované
ustanovenie vymedzuje rozsah poistného krytia a to tým spôsobom, že v ust. § 4 ods. 1 stanovuje,
že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Už z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že
poistenie sa týka poistenia zodpovednosti za škodu a nie poistenia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu.
Z vymedzeného rozsahu poistného krytia uvedeného v § 4 ods. 2 je zrejmé, že rešpektuje rozlíšenie
vecnej škody, ktorá je v Obč.zákonníku upravená v § 443 a škody na zdraví, ktorú upravujú ust. § 443
a § 449. Spojením uvedených zákonných ustanovení nemožno dospieť k inému záveru ako k tomu,

že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková
ujma. K inému právnemu záveru nemožno dospieť ani pri systematickom výklade (s poukazom na už
uvedené členenie nárokov podľa § 4 ods. 2 Zák.č. 381/2001 Z.z.) a ani pri teologickej interpretácii
právnej normy. Zo žiadneho ust. Zák. č. 381/2001 Z.z. priamo nevyplýva, žeby predmet poistného krytia
tvorili aj iné nároky ako náhradu škody. Už zo samotného názvu poistenia („Poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“) je zrejmé, že jeho účelom je kryť zodpovednosť
za škodu a nie nemajetkovú ujmu, ktorá nie je škodou. Bezprostredne s otázkou rozsahu poistného
krytia súvisí aj otázka existencia pasívnej legitimácie poisťovne. Táto podľa žalovaného v rade 2/
nemôže byť daná v prípade, ak predmet konania tvorí právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľaust. § 13 ods. 2 OZ., ktoré si žalobkyňa uplatňuje titulom plnenia z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný v rade 2/ poukázal na
to, že otázka pasívnej legitimácie poisťovne v prípade uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy

z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
už v minulosti tvorila predmet rozhodovacej praxe súdov. Patria k nim napr. Uznesenie NS SR spis.zn.
4Cdo 168/2009 zo dňa 20.4.2009, Rozsudok OS Námestovo, spis. zn. 8C 27/2011 zo dňa 21.9.2011
v spojení s Rozhodnutím Krajského súdu Žilina 7Co 403/2011 zo dňa 27.6.2012 a ďalšie žalovaným v
rade 2/ uvádzané rozhodnutia okresných súdov. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí je zrejmé, že súdy

zamietli žalobu voči žalovaným poisťovniam z dôvodu, že im bola daná ich pasívna legitimácia v prípade
uplatneného práva na ochranu osobnosti podľa § 11 OZ. V tejto súvislosti poukázal na to, že súdne
rozhodnutia bez ohľadu na to, či sa uplatnia ako prostriedok tvorby práva alebo ako prostriedok aplikácie
práva, musia nastoľovať stabilný stav, to znamená, že dokiaľ sa nezmení všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý súd uplatnil, alebo dokiaľ sa nezmení právna norma vytvorená súdom v rovnakých
podmienkach súdne rozhodnutia musia byť rovnaké. Vzhľadom na uvedené žalovaný v rade 2/ navrhol,

aby súd žalobu žalobkyne voči nemu v celom rozsahu zamietol.

4. Žalovaný v rade 1/ sa k podanej žalobe vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 5.4.2016,
v ktorom uviedol, že žalobkyňou uplatnený nárok považuje za nedôvodný a žiada, aby súd žalobu v
celom rozsahu zamietol. Žalobkyňa vo vzťahu k jeho zodpovednosti sa odvoláva na rozhodnutie OS

Žilina 1T 99/2014, pričom žiaden iný dôkaz svojich tvrdení v konaní neprezentuje, v podstate ide len
o jej subjektívne vnemy. Svoje stanovisko k nároku uplatnenému žalobkyňou o tom, že tento nárok je
nedôvodný zdôvodňuje najmä tým, že on ako vodič bol síce v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej
došlo k ujme na zdraví manžela žalobkyne, avšak vzhľadom na vykonané dokazovanie v rámci trestného
konania v tejto veci nemožno nechať bez povšimnutia zistené skutočnosti a to najmä tie, že:

a) na vzniku dopravnej nehody a jej príčinách sa podieľal nie nezanedbateľným pomerom samotný
poškodený, o čom svedčia závery Znaleckého posudku č. 02/2014 znalca z odboru dopravy W.. P. E.,
na ktoré poukázal.

b) na smrteľných následkoch nebohého manžela sa mimo zranení utrpených pri dopravnej nehode
zásadným spôsobom podieľal aj jeho zdravotný stav v čase dopravnej nehody, kedy podľa výsledkov
znaleckého dokazovania a z podaného znaleckého posudku znalcov C.. W. X. a C.. C. O. (Znal.posudok
č. 29/2013) vyplýva, že nebohý X. J. zomrel v dôsledku zhoršenia chronického ochorenia srdcovo-
cievneho systému úrazovými zmenami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode.

Ďalej v písomnom vyjadrení žalovaný v rade 1/ citoval právnu úpravu vzťahujúcu sa k náhrade
nemajetkovej ujmy pri zásahoch do práv na ochranu osobnosti s poukazom na jej právny výklad,
keď záverom poukázal na to, že stanovenie výšky náhrady je zo zákona na voľnej úvahe súdu,
ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom

predvídateľných kritérií, to znamená ohľadne závažnosti vzniknutej ujmy a s ohľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť otázku samotného účelu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu
osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy
nie je možné exaktne kvalifikovať a vyčísliť. V neposlednom rade aj rozhodovacia činnosť súdov

by o otázkach nemajetkovej ujmy mala pôsobiť preventívno sankčne a mala sa tak stať nástrojom
špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou
dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je možné zhrnúť,
že pokiaľ je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv zodpovednosťou objektívneho charakteru
(zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie) je práve otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre

stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ zásadným spôsobom spoluurčujúca.
Právna teória a súdna prax má za to, že pri vzniku nemajetkovej ujmy je možná len satisfakcia, resp.
zadosťučinenie,ktorélenkompenzujeazmierňujevzniknutúnemajetkovúujmuanemožnopretohovoriť
o náhrade nemajetkovej ujmy v tom istom zmysle ako pri materiálnej škode. Ide teda o ujmu, ktorá
sa nijak nepremietne do majetkovej sféry poškodeného a ktorú v tomto dôsledku nie je možné presne

vyjadriť v peniazoch, preto považoval opätovne za potrebné zdôrazniť situáciu, v súvislosti s ktorou došlo
k úmrtiu manžela žalobkyne a to dopravnú nehodu, ktorá vznikla z jeho strany pri vyvolaní nehodového
deja práve nebohým manželom pri používaní komunikácie určitou nedbanlivosťou spočívajúcou v
oneskorenej reakcii naň. Takýchto dopravných nehôd sa na cestách v roku stávajú stovky a preto vprípade vyhovenia podanej žalobe žalobkyňou, ktorá neobsahuje žiadne preukázanie mimoriadneho
dopadu dôsledkov predmetnej nehody na ňu samotnú a ani tvrdenia o jeho správaní sa vo vzťahu k tejto
nehode ( vyjadrenie úprimnej ľútosti ), ktoré by opodstatňovalo mať na ňu iný ako v spoločnosti obvyklý

pohľad a názor a ďalej za stavu, kedy ona sama nezohľadňuje skutočnosti o spoluzavinení na následku
samotným nebohým poškodeným jej manželom, by došlo k založeniu nebezpečného precedensu pre
prax samo. V tomto smere poukázal aj na záujem štátu samotného na ochranu obetí nehôd, kedy
tento zákonom zabezpečuje ich odškodnenia už v základe ich nárokov na náhrady škody na majetku
a na zdraví formou povinnosti prevádzkovateľov motorových vozidiel mať uzavreté zákonné zmluvné

poistenie zodpovednosti za škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel. Aj keď mu je veľmi ľúto
a je to pre neho veľmi nepríjemné čo sa stalo a s čím bude musieť už stále žiť tvrdí, že žalobkyňou
uplatnený nárok v súvislosti s následkami predmetnej dopravnej nehody nie je dôvodný, pretože sa
nejedná o v súvislosti s dopravnými nehodami daného charakteru za osobitné dôsledky so sféry jej
života. Teda riadne odškodnenie majetkovej ujmy, ktorá sa žalobkyni v súvislosti s dopravnom nehodou
a ako jej následok dotkla a ďalej jeho ospravedlnenie sa, ako aj potrestanie súdom za konania, považuje

potom jednak z hľadiska materiálnej - relutárnej reštitúcie a ďalej aj ako poskytnutia morálnej satisfakcie
za postačujúcu.

5. Žalobkyňa sa k vyjadreniam žalovaných vyjadrila písomne podaním doručeným súdu dňa 21.11.2016
v ktorých uviedla, že vyjadrenia žalovaných sú plne tendenčné s cieľom zbaviť sa zodpovednosti z

priznania nemajetkovej ujmy. Žalovaný za svoj skutok bol právoplatne odsúdený súdom, čo dokazuje
konkrétnu vinu, čo nebolo ničím a nikým spochybnené. Žalobkyňa sa osobne doteraz lieči ambulantne
u psychiatria, prežíva pocit úzkosti, smútku i zúfalstva. Smrťou manžela stratila úplne zmysel pre život a
stratou manžela jej dve deti stratili tiež otca. Smrť jej manžela mala negatívny dopad aj na podnikanie, čo
až do smrti viedol jej manžel. Jej manžel na vzniku dopravnej nehody nenesie žiadnu vinu. Žalovaný sa

odvolávanaznalecképosudkyanačiastočnúvinunebohéhomanžela,čovšakvôbecnevylučujeplnenie
vpožadovanejvýškecestoupoisťovneKooperatívaa.s.zozmluvnéhozákonnéhopoisteniažalovaného,
nakoľko v minulosti podobné prípady boli riešené úspešne v prospech žalobcov, je presvedčená, že
jej nárok na nemajetkovú ujmu je oprávnený. Nemajetková ujma vo výške 40.000,- € je iba minimálne
zadosťučinenie za stav, aký jej a jej rodine bol spôsobený.

6. Žalovaný v rade 2/ vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 27.1.2017 uviedol, že trvá na
doterajších písomných vyjadreniach a má za to, že celý návrh žalobkyne je nedôvodný, nakoľko
nemajetková ujma ako taká nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Žalobkyňa si v predmetnom konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch s poukazom na to, že k dopravnej nehode došlo už dňa 21.10.2013, pričom žaloba
bola podaná na súde dňa 21.6.2016, teda viac ako 2 roky po škodovej udalosti. V prípade, ak by
sa súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že nemajetková ujma je krytá poistením v zmysle ust.
§ 4 ods. 2 Zák.381/2001, nakoľko sa jedná o škodu, v takomto prípade by pri uplatňovaní nárokov z
predmetnej škodovej udalosti voči žalovanému v rade 2/ bolo potrebné vychádzať z ustanovení § 106

ods. 1 a ods. 2 OZ, ktoré upravujú premlčaciu lehotu v prípadoch náhrady škody. Napriek tomu, že
má za to, že nemajetková ujma ako taká nie je krytá ust. § 4 ods. 2 Zák. 381/2001 a aj keby sa súd
stotožnilsargumentácioužalobkyneanemajetkovúujmubypovažovalzaškodu,bolobynutnéaplikovať
subjektívnu 2-ročnú premlčaciu lehotu a preto vznáša námietku premlčania, pri ktorej je súd v prvom
rade povinný skúmať vznesenú námietku.

7. Žalovaný v rade 1/ vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 2.2.2017 poukázal na to, že žalobkyňa
vo svojom stručnom podaní zo dňa 15.11.2016 neuvádza proti skôr podanej žalobe takmer žiadne
nové skutkové, či právne tvrdenia a nereprezentuje ani žiadne nové dôkazy, preto sa nie je takmer
potrebné vyjadrovať k samotnému jeho obsahu, považuje však za potrebné vyjadriť sa k niektorých

zásadným otázkam, a to: dôkazné bremeno tvrdení žalobkyne, koncentračná zásada, pasívna vecná
legitimáciepoisťovnežalovanéhovrade2/,nedostatokpasívnejvecnejlegitimáciežalovanéhovrade1/.
K dôkaznému bremenu tvrdení žalobkyne uviedol, že žalobkyňa uvádza, že nárok je dôvodný práve vo
vzťahukjejzdravotnémustavupodopravnejnehodeaposmrtimanžela.Uvádza,žesaambulantnelieči
u psychiatra a že smrť manžela mala negatívny dopad aj na podnikanie. Zároveň udáva, že v minulosti

boli riešené podobné prípady v prospech žalobcov. Vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam žalobkyňa
na podporu týchto tvrdení neuviedla žiaden listinný či iný dôkazný prostriedok, žalobkyňa je teda v
dôkaznej núdzi, pričom je potom potrebné zdôrazniť, že je to práve žalobkyňa, ktorú v zmysle Civilného
sporového konania primárne zaťažuje dôkazné bremeno tvrdení. Nadväzujúc na časť o dôkaznombremene je potrebné upozorniť i na koncentračný princíp, ktorý znamená, že prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany sú strany sporu povinné uvádzať a predkladať včas, inak na ne súd nemusí
prihliadať. Žalobkyňa dôkazy na podporu svojich tvrdení (lekárske správy, judikatúra v podobných

veciach, následky na podnikanie, zdokladovanie pomerov a pod.) neoznačila a ani nepredložila, preto
navrhol, aby súd na prípadné nové skutkové tvrdenia, či predložené dôkazy neprihliadal. Žalobkyňa pri
znalosti jeho tvrdení popierajúcich dôvodnosť jej nároku a pri poučení súdom mala dostatok času na to
aby preukázala, že jej nárok je daný, čo však požadovaným spôsobom neurobila. Z obsahu žaloby, ako
aj vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že svoju žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy podala proti žalovanému

v rade 1/, ale aj proti poisťovni Koopeatíva, a.s. Vienna Insurance Group ako žalovanému v rade 2/.
Žalobkyňa tak tvrdí, že žalovaný v rade 2/ mal so žalovaným v rade 1/ uzatvorené povinné zmluvné
poistenie a je povinný poskytnúť odškodnenie. Žalovaná v rade 2/ uviedla, že podľa jej názoru, nie je
v tomto konaní pasívne vecne legitimovaná z dôvodu, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva i náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym obetiam osôb usmrtených pri dopravnej nehode, pričom toto tvrdenie opiera o judikatúru

slovenských súdov, presnejšie jedného rozhodnutia NS SR 4Cdo 168/2009 a niekoľko rozhodnutí
okresných a krajských súdov z rokov 2010 až 2012. Keďže nárok žalobkyne v celom rozsahu popiera a
jej žalobu považuje za nedôvodnú, z dôvodu opatrnosti (napr. ak by súd ustálil existenciu a danosť tohto
nároku) uvádza, že s tvrdeniami žalovaného v rade 2/ zásadne nesúhlasí, pričom z jeho strany ide len o
účelovétvrdenia,abysazbavilsvojejzodpovednosti,tedapovinnosťplniťzapoistenéhozPZP.Žalovaný

v rade 2/ vedome a cielene opomína, že rozhodovacia prax slovenských súdov, hoci treba uznať, že
svojho času nejednotná, bola už prekonaná a nanovo ustálená rozhodovacou praxou a rozhodnutiami
vydanýmipredovšetkýmsúdnehodvoraEÚ,ÚstavnéhosúduSRaNajvyššiehosúduSR,akoikrajských
a okresných súdov, čím rozhodnutia na ktoré žalovaný v rade 2/ poukazuje stratili akúkoľvek relevanciu.
Dňa 24.10.2013 došlo k prekonaniu dovtedajšej judikatúry a k vydaniu prelomového rozhodnutia -

rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Hasová C-22/12. Súdny dvor jasne vyslovil, že ujma na zdraví
predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnostnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú ako aj psychickú traumu, preto medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s právom únie
patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Po vydaní tohto rozhodnutia sa zmenila i rozhodovacia

prax slovenských súdov, odvolávajúc sa aj na závery rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C 22/2012.
Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý sa vo svojom rozhodnutí, spis.zn. III.US 646/2000
vyjadril, že: „V súvislosti s uvedeným rozsudkom súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že hoci v ňom
súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné,
že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo SR prostredníctvom konkrétnych

ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13), každého z týchto štátov, umožňuje blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z
povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej
republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla upravuje zák.381/2001, podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať

poistenie zodpovednosti na území SR.“ Okrem Najvyššieho súdu SR (za všetky napr. Uznesenie spis.
zn. 8Cdo 82/2016 zo dňa 25.5.2016 (dovolateľom bola žalovaná v rade 2/) aj súdy nižšieho stupňa
okresné i krajské rozhodujú v zmysle judikatúry SD EÚ, teda v zmysle eurokonformého výkladu pojmu
škoda, kde poukázal na konkrétne uznesenia Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Trenčíne, v
Prešove, Trnave. Účastníkom (stranou) týchto konaní bola zväčša i samotná žalovaná v rade 2/ a tak

musí o ich existencii a povahe vedieť, čo však účelovo opomína a kde súdy zhodne konštatovali, že:
„Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov
je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova.“ Riziko vzniku škôd pri prevádzke
dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať
ho na plecia osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sa nechali, resp. sa nemohli

povinne zmluvne poistiť a ktoré ani ekonomicky nezvládnu zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. V
prípade IÚS SR 206/2015 zo dňa 29.4.2015 ale aj konaní III ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016 bola
žalovanávrade2/predÚstavnýmsúdomSRdokoncavpozíciísťažovateľa,pričomnamietalaporušenie
svojich práv výkladom všeobecných súdov o jej pasívnej vecnej legitimácií. Ústavný súd SR obe
sťažnosti sťažovateľa - žalovanej v rade 2/ - odmietol ako zjavne neopodstatnené, nakoľko sa stotožnil

s eurokonformým výkladom pojmu škoda, podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. V tejto
súvislosti poukázal na základné princípy právneho štátu medzi ktoré patrí aj predvídateľnosť súdnych
rozhodnutí, ktorá spočíva v tom, že súdy rozhodujú v podobných veciach analogicky. Žalobkyňa správne
adresovala žalobu voči poisťovni, nakoľko ku škode došlo prevádzkou motorového vozidla, zdôraznilale, že jeho vlastníkom nebol on ako žalovaný v rade 1/, ale bola ním spoločnosť Promont, s.r.o..
Žalovaný v rade 2/ je teda poisťovateľom a firma G., s.r.o. je poistníkom a on ako žalovaný v rade 1/ je
prevádzkovateľom motorového vozidla. V zmysle právneho poriadku a judikatúry súdov je v konaniach

pasívne legitimovaným subjektom pri žalobe aj o náhradu nemajetkovej ujmy blízkej osoby v súvislosti
so spôsobenou dopravnou nehodou poisťovňa a poistený, nie on, ako oprávnená osoba na použitie
tohto vozidla, na základe súhlasu vlastníka vozidla (poistníka - prevádzkovateľa) a použitie ktorého
súviselo so zmluvného - obchodného vzťahu s ním (analógia). Vo vzťahu k legitimácií žalovaného v
rade 2/ uviedol, že ak súd uzná nárok poškodenej, potom z dôvodu, že vozidlo G. J. ev.č. CA XXX DJ,

ktorým bola spôsobená škoda nebolo v čase nehody v jeho vlastníctve, ale vlastníkom bola spoločnosť
G. s.r.o., pričom práve toto motorové vozidlo bolo poistené u žalovaného v rade 2/ nebude pasívne vecne
legitimovaným subjektom v konaní, teda má za to, že v prípade ak by uplatnený nárok bol preukázaný
ako dôvodný, je na tento čas podľa určenia okruhu pasívne legitimovaných osôb v spore žalobkyňou
výlučne žalovaný v rade 2/.

8. Na pojednávaní zotrvali sporové strany prostredníctvom svojich zástupcov na svojich písomných
vyjadreniach.

9. Žalobkyňa k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného v rade 2/ uviedla, že v danom
prípade ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, kde premlčacia lehota nie je 2-ročná ale 3-ročná.

10. Žalovaný v rade 1/ zotrval na námietke nedostatku jeho pasívne vecnej legitimácie, pričom
nerozporoval, že dopravnú nehodu spôsobil, za čo bol aj v trestnom konaní uznaný za vinného, avšak v
čase nehody vozidlo, ktoré riadil nevlastnil. Záväzkovo-právny vzťah zo zmluvy o povinnom zmluvnom
poistení existuje, ale medzi spoločnosťou G., s.r.o., vo vlastníctve ktorej je vozidlo a žalovaným v rade
2/. Zároveň zotrval na svojom vyjadrení k vznesenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného v rade 2/, s ktorou nesúhlasil, keď poukazoval na tú skutočnosť, že po rozhodnutí R. vo
veci Y. došlo k prelomeniu dovtedy rozhodovacej praxe súdov a po ktorom súdy rozhodujú konštantne
a rovnako a to, že povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje aj na nemajetkovú ujmu, pričom poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu spis. zn. III ÚS 666/2016, kde sa Ústavný súd vysporiadal so všetkými
skutočnosťami, ktoré tvrdí žalovaný v rade 2/ vo svojom vyjadrení a práve v tomto konaní bol žalovaný

v rade 2/ v pozícii sťažovateľa a jeho sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Taktiež
uviedol, že s požadovanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy nemôže súhlasiť predovšetkým z toho
titulu, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení síce prezentuje rôzne tvrdenia v čom mala spočívať ujma,
avšak tieto tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi, pričom v iných obdobných konaniach súdy priznávali
podstatne nižšiu sumu.

11. Žalovaný v rade 2/ zotrval na námietke nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie na vznesenej
námietke premlčania. Pokiaľ ide o výšku samotnej nemajetkovej ujmy, túto považoval za vysokú,
stotožnil sa s vyjadrením žalovaného v rade 1/ a to najmä vo vzťahu ako je zdôvodnená, t.j.
odôvodňovaná aj stratou otca, stratou spoločného podnikania, pričom poukázal na to, že deti si
neuplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a nemajetková ujma slúži na niečo iné, má nahrádzať

imateriálnu ujmu, ktorá vznikla stratou osoby a nesmie sa v nej zohľadňovať žiadna strata na zárobku,
na majetku a pod.
12. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
13. Žalovaný v rade 1/ bol Trestným rozkazom Okresného súdu Žilina č.k. 1T 99/2014-183 zo dňa
28.8.2014 uznaný vinným, že dňa 21.10.2013 v čase o 18.35 hod. viedol motorové vozidlo zn. G. J. ev.č.

CA XXX BJ po ceste II/XXX v smere jazdy od X. do X. rýchlosťou 59,5km/h, kde v obci P. v križovatke s
cestou W./XXXX a miestnou komunikáciou Ul. Sv.Q. a Metoda nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu
vozidla, následkom čoho neskoro spozoroval po priechode pre chodcov prechádzať v smere zľava -
doprava chodca X. J., ktorý bol po strete s vozidlom odhodený pred vozidlo na vozovku, pričom utrpel
zranenia, ktorým dňa 14.11.2013 v L. N. podľahol, pričom vodič C. T. - žalovaný v rade 1/ svojím konaním

porušil ust. § 4 ods. 1 písm. c/, f/ a § 16 ods. 4 Zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, teda inému z
nedbanlivosti spôsobil smrť závažnejším spôsobom konania, čim spáchal prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona (§ 138 písm. h/ Trestného zák.). Za uvedený skutok bol žalovaný v
rade 1/ odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 3 roky a zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti vodiča, t.j. zákaz viesť akékoľvek motorové

vozidlá na dobu 4 roky. Predmetný trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 16.9.2015.
14. Na návrh zástupcov žalovaných v rade 1/ a 2/ k okolnostiam vzniku dopravnej nehody súd vykonal
dokazovanie oboznámením záverov Znaleckého posudku W.. P. Šimka č. 2/2014 - odpovede na otázky1,2,3,4,5 a 6, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní a oboznámením výpovedí žalovaného v rade 1/
zo dňa 18.11.2013 a svedka C. G. zo dňa 22.11.2013 pred vyšetrovateľom v prípravnom konaní.
XX. Znalec W.. P. E. - znalec z odboru Doprava cestná, bol do trestného konania pribratý uznesením

Okresnej prokuratúry Žilina sp.zn. 2Pv 905/13/5511-13 zo dňa 13.2.2014 a jeho úlohou bolo zodpovedať
na tieto otázky:
1.Z vykonaného dokazovania zadokumentovaných stôp na mieste dopravnej nehody analyzovať
dopravnú nehodu, najmä určiť rýchlosť jazdy vozidla G. J. v kritických momentoch nehodového deja a
určiť miesto stretu na vozovke.

2. Z technického hľadiska posúdiť spôsob jazdy vodiča vozidla G. J. C. T., primeranosť jeho reakcie
pred nehodovým dejom.
3. Z technického hľadiska posúdiť spôsob používania komunikácie chodcom X. J..
4. Vyjadriť sa k možnosti zabránenia nehode jednotlivými účastníkmi dopravnej nehody vyjadriť sa, či
mohlo dôjsť zo strany chodca k vytvoreniu náhlej prekážky vozidlu G..
5. Vyjadriť sa k rozhľadovým pomerom v mieste a čase dopravnej nehody.

6. Z technického hľadiska určiť príčinu predmetnej dopravnej nehody.
7. Ostatné okolnosti zistené znalcom, ktoré považuje pre objektívne objasnenie nehody za potrebné v
posudku uviesť.
XX. Znalec W.. P. E. v Znaleckom posudku č. 2/2014 zo dňa 26.3.2014 v závere svojho znaleckého
posudku odpovedal na položené otázky - k otázke č. 1 uviedol, že vykonal analýzu miesta dopravnej

nehody, z ktorej vyplýva, že vodič vozidla G. J. ev.č. CA XXX BJ C. T. sa s predmetným vozidlom v
smere od X. do X. sa tesne pred dopravnou nehodou pohyboval rýchlosťou približne 56,5km/h, nakoľko
ku zrážke chodca X. J. došlo počas reakcie vodiča vozidla G. - rýchlosť 56,5km/h bola aj nárazová
rýchlosť vozidla do chodca. V odpovedi na otázku č. 2 uviedol, že vodič vozidla G. J. C. T. sa s vozidlom
G. J. pohyboval rýchlosťou približne 56,5km/h, t.j. pohyboval sa rýchlosťou vyššou, aká bola v danom

miestepovolená.Zjednotlivýchsimuláciívpriebehunehodovéhodejavyplývatechnickyprijateľnýzáver,
že chodec vchádzajúci z ľavej strany na priechode pre chodcov do koridoru pohybu vozidla G. J. bol
pre vodiča vozidla G. T. v oblasti zakrytého výhľadu, chodca zakrylo protiidúce neznáme vozidla SUV,
ktoré podľa výpovede vodiča T. na určitý čas oslnilo. E. T. mal však technickú možnosť rozpoznať vo
vzdialenosti približne XX,Xm a to i napriek rozhľadovým pomerom v danom mieste a čase (tma, slabé

verejné osvetlenie, tmavé oblečenie chodca, chýbajúce reflexné prvky). M. reakcia vodiča vozidla G.
C. T. bola tým prvkom nehodového deja, ktorý mu znemožnil zabrániť dopravnej nehode. L. vyššej
rýchlosti ako bola rýchlosť povolená, ktorou sa vodič vozidla G. pohyboval, mal p. T. technickú možnosť
pri správnej a včasnej reakcii zastaviť pred miestom zrážky. Ak by sa vodič vozidla G. C. T. pohyboval
povolenourýchlosťou,maltechnickúmožnosťzastaviťvprípade,akbybolreagovalnapohybchodcado

jeho koridoru pohybu vo vzdialenosti približne XX,Xm. V tomto čase bol chodec na vozovke na priechode
pre chodcov vo vzdialenosti X,Xm od ľavej krajnice. V odpovede na otázku 3. uviedol, že chodec X. J. sa
pohyboval po priechode pre chodcov rýchlosťou približne Xkm/h. Do vozovky na priechod pre chodcov
vstúpil tesne za prechádzajúcim neznámym vozidlom D. (podľa výpovedí zo spisového materiálu). Q.
priechod pre chodcov prechádzal sám, pričom nedodržal povinnosť nevstúpiť na priechod pre chodcov

ak vzhľadom na rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, nemôže cez priechod pre chodcov bezpečne
prejsť. E. k rozhľadovým pomerom chodca - tma, verejné osvetlenie, osvetlené vozidlá stretávajúcimi
svetlami prichádzajúce sprava po hlavnej ceste od X., chodec mal technickú možnosť prichádzajúce
vozidlá vidieť. Spôsob používania komunikácie - priechodu pre chodcov v danom mieste a momente
chodcom J. nebol správny, nakoľko chodec pred vstupom na vozovku sa nepresvedčil, či tak môže

urobiť bez nebezpečenstva. V odpovedi na otázku 4. uviedol, že vodič vozidla G. J. mal technickú
možnosť zabrániť dopravnej nehode priestorovo, t.j. zastaviť pred miestom zrážky, ak by v momente
technicky prijateľnej reakcie, t.j. vo vzdialenosti 36,1m od zadokumentovaného miesta zrážky reagoval
z rýchlosti 59,5km/h (t.j. rýchlosti vyššej akou sa v skutočnosti v danom mieste a momente pohyboval)
po reakcie 1S nábehu brzdného účinky 0,2S brzdil dosiahnuteľným brzdným spomalením 7,85ms2. Q.

X. J. mal technickú možnosť dopravnej nehode zabrániť, ak by nevstúpil do koridoru pohybu vozidla G.
J.. Za podmienky pohybu vozidla G. J. povolenou rýchlosťou 50km/h za podmienky technicky prijateľnej
reakcie vodiča vozidla G. na pohyb chodca do jeho koridoru pohybu a následného brzdenia vozidla
max. dosiahnuteľným brzdným spomalením vyplýva fakt, že vodič vozidla by bol zastavil vozidlo pred
predpokladaným koridorom pohybu chodca a nebolo by došlo ku zrážke chodca vozidlom. Z toho

vyplýva, že chodec J. nevytvoril vodičovi vozidla G. J. T. prekážku náhlu. V odpovedi na otázku č. X
uviedol, že predmetná dopravná nehoda sa stala za tmy pri verejnom osvetlení, ktoré však nesvietilo
priamo na predmetný priechod pre chodcov. E. G. J. svietilo stretávajúcimi svetlami podľa spisového
materiálu pred týmto vozidlom jazdilo vozidlo Š-M., vodič vozidla G. bol oslnený protiidúcim vozidlomSUV. Chodec bol oblečený v tmavom, bez reflexných prvkov. V odpovedi na otázku 6.uviedol, že z
technického hľadiska príčinou dopravnej nehody bol jednak nesprávny spôsob používania komunikácie
- priechodu pre chodcov chodcom X. J., t.j. pri prechode cez vozovku po priechode pre chodcov vytvoril

nebezpečenstvo. Nesprávne používanie komunikácie chodcom X. J. bol ten prvok nehodového deja,
ktorý ho vyvolal. Taktiež z technického hľadiska bol nesprávny spôsob jazdy vodiča vozidla G. J. C.
T., ktorý na pohyb chodca zľava na priechode pre chodcov nereagoval, resp. reagoval oneskorene.
Nesprávna reakcia vodiča C. T. bol ten prvok nehodového deja, ktorý mu znemožnil dopravnej nehode
zabrániť. V odpovedi na otázku č. 6.uviedol, že v predchádzajúcich odpovediach sú uvedené všetky

zistené skutočnosti, ktoré sú potrebné pre objektívne objasnenie predmetnej dopravnej nehody.
17. Žalovaný v rade 1/ vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom v pozícií obvineného zo dňa 18.11.2013
popisoval spôsob ako k došlo k dopravnej nehode. Okrem iného uviedol, že vozidlo zn. G. J. je firemné
vozidlo f. G., s.r.o, ktorého majiteľom je p. C.. V čase dopravnej nehody šiel z roboty, bol vo vozidle sám.
Vozidlo bolo v poriadku. K rýchlosti ktorou šiel sa nevedel vyjadriť. Uviedol, že pred ním išlo vozidlo
Octavia vo vzdialenosti približne 10 až 15m a v protismere išlo nejaké auto. Zrazu sa len zdvihli svetlá,

oslnili ho, bol to moment, zrazu sa tam objavil chodec, videl ho až vtedy, keď buchol na auto, bolo to
tak, ako keby tam už bol, on len strhol volant vľavo, aby po ňom neprešiel a rýchlo vyskočil z auta a
bežal k nemu. Chodec bol oblečený celý v tmavom, nemal na sebe žiadny reflexný prvok. Stalo sa to
na priechode pre chodcov. Po nehode čakal na dopravnú políciu a potom po spísaní nehody išiel do
X. do Nemocnice na príjmové oddelenie. Tam sa zaujímal v akom je stave - tam mu však nepovedali

nič, pretože nie je rodinný príslušník. To sa stalo v pondelok a potom v sobotu bol za ním aj so svojou
manželkou a raz bol za ním aj sám. Bol s ním aj v telefonickom kontakte, mal na neho číslo, volali si cez
týždeň, potom si vypýtal číslo aj od rodinných príslušníkov. Nevedel či to bola žena alebo matka p. J. a
s ňou tiež volal a jej sa aj ospravedlnil. Tiež chcel ísť potom za ním, ale bol už prevezený do N.. Doklady
od vozidla dal majiteľovi vozidla a jeho sekretárka alebo účtovníčka to bola nahlásiť na poisťovni.

XX. Martin G., ktorý bol vyšetrovateľom vypočutý v pozícií svedka vo svojej svedeckej výpovedi zo dňa
22.11.2013 (č.l. 13 až 15 pripojeného vyšetrovacieho spisu) okrem iného uviedol, že toho dňa keď sa
stala dopravná nehoda išli autom ako každý deň, ale žalovaný v rade 1/ chodieval s nimi v aute, ale
vtedy išiel v aute sám. Išli z roboty, pričom pracovali v D. O. a išli smerom na X.. Oni išli prvý a žalovaný
v rade 1/ išiel za nimi celú cestu. Na ceste sa nič zaujímavé nestalo - až v P. na prechode mu išlo auto

v protismere, pričom on cez jeho svetlá nevidel, že čo je za ním, až keď bol na spomínanom prechode,
tak už videl cez jeho okno vodiča - nejakú osobu, ktorá hromžila a tá vzdialenosť od auta mohla byť tak
do Xm. Oni ho obišli a kolega čo sedel vzadu povedal, že ten čo išiel za nimi ho určite trafil. Následne
mu povedal, že za nimi išiel C. - žalovaný v rade 1/ a na to sa aj s autom otočil a vrátili sa na miesto
incidentu. Už videli chlapa na zemi a auto na krajnici. C. už bol pri ňom, chodec chcel telefonovať, chcel

volať synovi, už sa tam zhŕkli ľudia a volali záchranku. Asi za 5 min. na miesto prišla polícia aj záchranka.
Potom žalovaného viezol do Žiliny na pohotovosť, kde im zdravotná sestra povedala, že o zranenom
nemôžu povedať žiadne informácie. Podľa jeho vedomosti, v čase po nehode, do času, kým chodec
žil, žalovaný v rade 1/ bol s ním v kontakte, 2-krát mu telefonoval, bol v kontakte aj s jeho manželkou,
ktorá mu aj volala keď zomrel.

19. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že predmetné motorové vozidlo, ktoré riadil žalovaný v
rade 1/ a ktorého prevádzkou došlo k dopravnej nehode bolo povinne zmluvne poistené v zmysle Zák.
381/2001 Z.z. u žalovaného v rade 2/.
20. Z lekárskeho potvrdenia MUDr. Alici Gašparovej - psychiater o dňa 23.6.2017 predloženého
žalobkyňou súd zistil, že žalobkyňa je pacientkou psychiatrickej ambulancie v K. D. od novembra

roku 2013 po tragickej smrti manžela. Pacientka je doteraz liečená v ambulancii psychoterapiou a
psychofarmakoterapiou, jej stav vyžaduje pravidelne sledovanie a liečbu.
21. Súd vzhľadom k tomu, že zo strany žalovaného v rade 2/ bola vznesená kvalifikovaná námietka
premlčania sa prednostne zaoberal vznesenou námietkou. Súd poukazuje zároveň na to, že v
občianskom súdnom konaní sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania aj bez toho, aby

skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa.
22. Podľa § 100 ods. 1 O.z, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej /
§ 101 až 110/. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
23. Podľa § 101 O.z., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
24. Na základe toho ako a čím bola žaloba žalobkyne skutkovo vymedzená je zrejmé, že v predmetnej
veci sa žalobkyňa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do jej osobnostných práv
súkromného a rodinného života, ku ktorému došlo v dôsledku dopravnej nehody dňa 21.10.2013, ktorúzavinil žalovaný v rade 1/, na následky ktorej dňa 4.11.2013 jej manžel zomrel. Žalobkyňa si nárok voči
žalovanému v rade 1/ uplatňuje ako vodičovi motorového vozidla, ktorý neoprávnený zásah spôsobil
a neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv žalobkyne, voči žalovanému v rade 2/ ako

poisťovateľovi v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z., ktorý za podmienok v ňom uvedených a v rozsahu ním
určenom poskytuje poškodenému za poisteného náhradu škody podľa tohto zákona. Predmetom tohto
konania je teda nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobkynevyjadrenývpeniazoch.Otázkoupremlčaniaprávananáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch
sa v minulosti zaoberal Najvyšší súd SR vo viacerých prípadoch (napr. rozh.NS 2Cdo 194/2011 alebo

3Cdo187/2013),vktorýchkonštatoval,žeajkeďideosatisfakciuvoblastinemateriálnychosobnostných
práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné
právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote (§ 101 OZ).
Ust. § 101 Obč. zák. upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch,
keď zákon pre jednotlivé práva neurčuje osobitnú premlčaciu dobu. Počiatok plynutia všeobecnej 3-
ročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. zák. viazaný na okamih,

kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva
fyzickejosoby.Premlčaciadobazačínaplynúťdňomnasledujúcimpodni,kedyktakémutozásahudošlo.
V danom prípade nie je spornou skutočnosť, že k neoprávnenému zásahu došlo dňa 21.10.2013 pri
dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v rade 1/. Uvedenou dopravnou nehodou bolo jedným činom
zasiahnuté do práva na život manžela žalobkyne, ako aj do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne.

Osobnostné práva žalobkyne boli atakované už samotným zranením jej manžela pri dopravnej nehode
dňa 21.10.2013 a zásah do jej osobnosti bol zavŕšený momentom jeho smrti dňa 4.11.2013. Žaloba bola
podaná na súd dňa 25.1.2016, teda v rámci plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby.
25. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.
26. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
27. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie

podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
28.Podľaust.§13ods.3Občianskehozákonníkavýškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo
29. Občiansky zákonník v ust. § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a
prejavov osobnej povahy. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný život,
ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi
rodiny. Zákon nedefinuje pojem zásah, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými
môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne

správanie ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu
a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobné práva fyzickej osoby. Medzi
neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah
príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných
práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej

bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Fyzická alebo právnická osoba môže
byť zodpovedná za nemajetkovú ujmu na osobnosti inej fyzickej osoby iba vtedy, ak neoprávnený zásah
spočívajúci v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby skutočne vyvolala.
30. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný v rade 1/ dňa 21.10.2013
pri prevádzke motorového vozidla zn. G. J. ev.č. CA XXX BJ zavinil dopravnú nehodu, na následky

ktorej dňa 4.11.2013 manžel žalobkyne zomrel. Trestným rozkazom Okresného súdu Žilina č.k. 1T
99/2014-183 zo dňa 28.8.2014 bol žalovaný v rade 1/ uznaný vinným zo skutku uvedeného vo výroku
tohto trestného rozkazu, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť závažnejším spôsobom konania,
čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Trestného zák. Protiprávne konanie
odporcu teda naplnilo znak skutkovej podstaty prečinu usmrtenia, teda trestnoprávnej zodpovednosti a

žalovaný v rade 1/ bol za svoje zavinené protiprávne konanie uznaný vinným a odsúdený uvedeným
trestným rozkazom. Uvedeným trestným rozkazom ohľadom spáchania trestného činu žalovaným
v rade 1/ je súd v zmysle ust. § 193 CSP viazaný. Zároveň skutok žalovaného v rade 1/, za
ktorý bol uznaný vinným napĺňa znaky občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného v rade 1/ zaneoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Neoprávneným konaním žalovaného
v rade 1/ bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život manžela žalobkyne, ako aj do práva na
súkromie a rodinný život žalobkyne, pričom ide o zásah mimoriadne významný, veľmi hlboký, no najmä

nereparovateľný. Protiprávnym konaním žalovaného v rade 1/ žalobkyňa navždy stratila možnosť viesť
spoločnú domácnosť, rodinný a súkromný život so svojím manželom. Súd nemal v ďalšom žiadne
pochybnosti o tvrdeniach žalobkyne o jej citovej ujme vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby
(manžela) a takisto aj vzťahu s touto blízkou osobou, kde medzi nimi existovali silné sociálne, morálne,
kultúrne a citové putá, ktoré sa vytvorili v rámci ich súkromného a rodinného života.

31. K vznesenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v rade 1/ s poukázaním,
že na použitie motorového vozidla mal súhlas vlastníka vozidla (poistníka - prevádzkovateľa), použitie
ktorého súviselo zo zmluvného - obchodného vzťahu s ním súd uvádza, že analogické použitie ust. §
420 ods. 2 a § 427 Obč.zák. vo vzťahu k ust. § 11 a nasl.z Obč.zák. prichádza do úvahy pri určení
zodpovednej osoby za nemajetkovú ujmu. Analogicky § 853 Obč.zák. v spojení s § 420 ods. 2 Obč.zák.
pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý

právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah
spôsobený priamo právnickou osobou, pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia
miestneho časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. Ústavný súd SR v uznesení z 23.8.2007
spis. zn. 1US 137/07 uviedol, že: „Podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je
otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za

škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej
právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na takúto činnosť použila
(420akoaj§11anasl.Obč.zák.)“.Vdanomprípadeideozodpovednosťzazásahdoosobnostnýchpráv
žalobkyne, ku ktorému došlo v súvislosti s dopravnou nehodou (prevádzkou dopravného prostriedku)
vedúcou k usmrteniu jej blízkej osoby. Tak ako v prípade škody (majetkovej ujmy) spôsobenou touto

osobitnou prevádzkou, zodpovedá prevádzkovateľ vozidla, treba analogicky vyvodiť jeho zodpovednosť
aj v prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy na osobnostných právach.
32. Žalovaný v rade 1/ nepreukázal, že motorové vozidlo, pri prevádzke ktorého došlo k dopravnej
nehode ktorú zavinil, použil pri plnení úloh, ktorými ho poveril vlastník - prevádzkovateľ vozidla
spoločnosť G. s.r.o. Z jeho výpovede, ako aj výpovede svedka Pagáča v trestnom konaní naopak

vyplynulo, že vozidlo použil pri ceste domov po skončení práce v O., keď na jeho použitie dostal súhlas
od svojho nadriadeného. Použitie motorového vozidla teda nesúviselo s plnením jeho úloh, nesúviselo
s realizovaním činností pre túto právnickú osobu a teda v danom prípade chýba existencia miestneho
časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. Bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti
žalobkyne pri prevádzke motorového vozidla bol žalovaný v rade 1/ ako vodič, ktorý za uvedený zásah

nesie zodpovednosť, nakoľko nepreukázal, že motorové vozidlo viedol pri plnení úloh ktorým ho poveril
vlastník - prevádzkovateľ vozidla. a žalovaný v rade 1/ je pasívne vecne legitimovaný.
33. V konaní nebolo sporné, že motorové vozidlo ktoré viedol žalovaný v rade 1/ a prevádzkou ktorého
došlo k dopravnej nehode a teda aj k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, bolo povinne zmluvne
poistené v zmysle Zák.č. 381/2001 u žalovaného v rade 2/.

34. V zmysle ust. § 4 ods. 1 Zák.č. 381/2001 Z.z., poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Zák.č.
381/2001 Z.z. v ust. § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody
proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému)

alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obidvom súčasne. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo
poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu a to vo výške (v tom rozsahu) v akom za škodu
zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť, je preukázanie
zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.
35. Právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným v rade 2/ je založený osobitným Zák.č. 381/2001 Z.z.,

v ktorom žalobkyňa ako poškodená uplatňuje voči žalovanému v rade 2/ ako poistiteľovi žalovaného
v rade 1/ nárok na náhradu poistného plnenia. Žalovaný v rade 2/ uplatnený nárok namieta z dôvodu,
že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený v § 4 zák. 381/2001 o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
preto žalobkyňa nemá nárok vymáhať túto náhradu od žalovaného v rade 2/, ktorý nie je pasívnej vecne

legitimovaný/.
36. V súvislosti so vznesenou námietkou žalovaného v rade 2/ súd uvádza, že rozhodovacia prax
všeobecných súdov v uvedenej otázke až do rozhodnutia ESD vo veci Haasová C-22/012 zo dňa
24.10.2013 vychádzala z rozhodnutia NS SR 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.4.2011 a vychádzala zo záveru,že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený v § 4 zák. 381/2001Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla .
37. Po rozhodnutí ESD vo veci Hasová došlo v rozhodovacej praxi všeobecných súdov k nejednotnosti v

otázke krytia náhrady nemajetkovej ujmy z PZP a tým aj k otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne.
Niektoré súdy pri posudzovaní tejto otázky vychádzali z eurokonformného výkladu pojmov náhrada
škody, škoda na zdraví - (napr. Okresný súd v Nitre, Rozs.spis.zn. 8C 41/2012 zo dňa 15.4.2016 v
spojení s Rozs. Krajského súdu v Nitre, spis. zn. 5Co 182/2013 z 24.9.2014, Rozs. Okresného súdu
Považská Bystrica, spis.zn. 6C 51/2014 z 13.11.2014 v spojení s Rozs. Krajského súdu v Trenčíne, spis.

zn. 17Co 243/2015 z 22.3.2016, Rozs. Okresného súdu Topoľčany, spis.zn. 5C 351/2013 z 9.4.2014
v spojení s Rozs. Krajského súdu v Nitre, spis.zn. 8Co 470/2014) a niektoré súdy pri rozhodovaní a
posudzovaní predmetnej otázky vychádzali z dovtedajšej judikatúry Najvyššieho súdu SR a to najmä z
Uznesenia, spis. zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.4.2011 (Rozs. OS Michalovce, spis. zn. 7C 118/2014 zo
dňa 28.11.2014 v spojení s Roz. KS v Košiciach z 25.2.2016, spis.zn. 5Co 134/2015).
38. Rozhodnutie ESD vo veci Haasová C-22/012 zo dňa 24.10.2013 súd považuje za zásadné a

prelomové, ktoré mu umožňuje odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe súdov, a preto aplikoval
eurokonformný výklad pojmu náhrada škody, pričom vychádzal aj z rozhodovacej činnosti Ústavného
súdu SR, ktorú danú problematiku riešil vo svojich viacerých rozhodnutiach, napr. III.ÚS 646/2015-30
zo dňa 16.12.2015,kde žalovaný v rade 2/ vystupoval ako sťažovateľ, I. ÚS 474/2016-17 zo dňa
17.8.2016 . V rozhodnutí III.ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.11.2016 (kde žalovaný v rade 2/ vystupoval ako

sťažovateľ) sa Ústavný súd zaoberal totožnými námietkami žalovaného v rade 2/, ktoré uplatňoval aj v
predmetnom konaní. Ústavný súd konštatoval nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda na
zdraví podľa § 4 ods. 2, písm. a/ ZOPZP. V tejto súvislosti kreoval zásadný právny záver, podľa ktorého
tradičné chápanie pojmu škoda musí ustúpiť európskemu chápaniu, ten bol reakciou na argument
sťažovateľa, podľa ktorého možno škodu chápať iba materiálne, v dôsledku čoho nemožno hradiť z

poistného plnenia aj nemajetkovú ujmu. Ústavný súd sa pri interpretácii tohto pojmu dôsledne zaoberal
všetkými zásadnými argumentami sťažovateľa, ktoré boli totožné aj v danej veci, ktoré sa v značnej
miere sústredili na spochybňovanie výkladových postupov uprednostňujúcich extenzívny výklad a v
tejto súvislosti opakovane akcentoval primát úniového práva a vôľu úniového zákonodarcu, keďže ide o
oblasť európskej legislatívy a konkrétne oblasť regulovanú smernicami EÚ a dal na ne jasnú odpoveď.

Nosnými sú závery Ústavného súdu SR uvedené v predmetnom rozhodnutí na strane 13 až 22, na ktoré
súd v celom rozsahu odkazuje a ktoré obsahujú vyčerpávajúcu argumentáciu vo vzťahu k námietkam
žalovaného v rade 2/, ako aj k aplikácii eurokonformného výkladu pojmu škoda, na ktorú v celom rozsahu
odkazuje, vzhľadom aj na jej rozsah nepovažuje za potrebné ju osobitne citovať.
39. Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí ( na str22-24 ).zároveň zaujal stanovisko aj záverom

rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.3.2016 vo veci sp.zn. 3Cdo 301/2012.
40. Ústavný súd SR osobitne zdôraznil, že „nemá dôvod odchýliť sa od svojho meritórneho
postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu z 31. marca 2016 vo veci sp. zn. 3
Cdo 301/2012.". Súd považuje za potrebné uviesť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

bolo výsledkom dovolacieho prieskumu podľa § 238 ods. 3 OSP , keďže prípustnosť dovolania založil priamo odvolací súd vo vzťahu k právnemu
posúdeniu konkrétne vymedzených otázok zásadného významu:
- „či odporkyňa 2/ je v spore pasívne legitimovaná na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
za zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený úmrtím

ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 1 veta druhá zákona č. 381/2001 Z. z. , ak nárok navrhovateľov nie je možné priznať podľa zákona č.
381/2001 Z. z. ;
- či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady
2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009. Ústavný súd uviedol, že ...“ani jedna z položených
otázok sa priamo nedotýkala eventuality nepriameho účinku dotknutej smernice prostredníctvom
eurokonformného výkladu, teda najvyšší súd súc viazaný položenými otázkami zásadného právneho
významu nebol nútený učiniť záver, či pojmy použité v zákone o povinnom zmluvnom poistení sú

interpretované extenzívne s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantných smerníc
ako predpisov sekundárneho práva. Odvolací súd sa pýtal len na prípadný priamy účinok týchto smerníc,
čo najvyšší súd celkom prirodzene muselo viesť k negatívnej odpovedi.“ Z uvedeného teda jednoznačne
vyplýva, že Najvyšší súd SR riešil výlučné problematiku aplikácie priameho účinku smernice a nebolnútený vyjadriť sa k otázke prípustnosti extenzívneho (eurokonformného) výkladu pojmu „škoda na
zdraví", v snahe rešpektovať účel a ciele smernice.
Z vyššie uvedeného dôvodu súd preto nepovažoval predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR za

také, ktoré by malo judikatórnu záväznosť vo vzťahu k otázke prípustnosti eurokonformného výkladu
sporných pojmov ZoPZP . Z totožných
dôvodov za takéto nepovažoval ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo 219/2016 zo dňa
15.5.2017, ktoré predložil žalovaný v rade 2/
41. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodnej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla

a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zák. a podľa poistných podmienok,
t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, okrem iných škody na zdraví a nákladov pri
usmrtení (§ 4 ods. 2, písm. a/).
42. V § 15 cit. zák. je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škodu
priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví,

sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.),
ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje
zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z
porušenia práva v dôsledku zásahu do inej, než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym,

morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej
úpravy poistenia občianskej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v
smerniciach (Smernica Rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) sú
členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá

poistením, s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody
a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené.
Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zák.č. 381/2001 je potrebné vychádzať z toho, ako tento pojem
poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú škodu, tak i nemajetkovú
ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu. S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada

škody“, „škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach zák. č. 381/2001 (§4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1) a s
prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehode (ako poškodeným), za ktorú možno priznať

náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 odsl. 2 a 3 Obč.zák., ktorú v širšom ponímaní
treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2, písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.u. Požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 OZ, preto spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného v rade 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla podľa cit.zákona. Rozhodujúci pre uvedený výklad je v danej veci Rozsudok ESDC 22/12 vo

veci Hasová a odkaz na prijaté 3 európske smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. ESD o prejudicionálnej otázke rozhodol dňa
24.10.2013 tak, že jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore
vo veci samej a keďže zodpovednosť poisteného, teda v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ,
vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje tomu, že
na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré
odkazujú vyššie uvedené smernice rady. K námietke nepriameho účinku smerníc súd uvádza, že táto

charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným
poriadkom za každých okolností aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej
normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť
interpretovaná a použitá v súlade s právom ES. Z judikatúry ESD vyplýva, že členské štáty musia
pri výkone svojich právomoci v tejto oblasti rešpektovať právo únie a že vnútroštátne ustanovenia

ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel
nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ust. § 4
ods. 2 zák. o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhradu škody z dôvodu nemajetkovej ujmy
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkoudopravného prostriedku a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným
subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1, Veta I., zák. č. 381/2001 Z.z. vznikla povinnosť uhradiť
škodu žalobkyni.

43. V prípade zásahu do práva na ochranu jej osobnosti má fyzická osoba v zmysle cit. ust. § 13 ods. 1
OZ právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. V danom
prípade zásahu do práva na súkromie žalobkyne možno s istotou konštatovať, že neoprávnený zásah
žalovaného v rade 1/ do čiastkového práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti je zásahom, ktorý je

nereparovateľný, teda ktorého následky už nemožno akýmkoľvek spôsobom odstrániť. Nie je totižto
možné navrátiť život X. J. ako osobe, ktorej smrťou došlo k nezvratnému narušeniu rodinného života
žalobkyne a teda k nezvratnému pretrhnutiu všetkých ich väzieb s manželom. Preto v úvahu nepripadá
použitie nasledovných v cit. ust. § 13 ods. 1 OZ uvedených prostriedkov ochrany proti neoprávnenému
zásahu do práva na ochranu osobnosti, a to možnosti žalobkyne domáhať sa aby sa upustilo od
neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej osobnosti a aby sa odstránili následky tohto zásahu. V

danom prípade tak žalobkyňa. disponovala zásadne jediným prostriedkom ochrany práva na ochranu
jej osobnosti, a to právom na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakcie). Tento prostriedok
právnej ochrany aj žalobkyňa v prejednávanej veci využila a žalobou si uplatňovala nárok na priznanie
primeraného zadosťučinenia v peniazoch.
44. Je možné bez najmenších pochybností konštatovať, že žalobkyňa utrpela nemajetkovú ujmu

prejavujúcu sa v jej pocitoch šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s
jednou z okruhu ich najbližších osôb, manžela.
45. Predpokladom pre prisúdenie primeraného zadosťučinenia v peňažnej forme je nedostatočnosť
morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej ujmy. Ako už súd konštatoval v predchádzajúcich
odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku, žalobkyňa v danom prípade v príčinnej súvislosti so zásahom

do jej práva na súkromie utrpela, a to v príčinnej súvislosti s usmrtením jej manžela, nemajetkovú
ujmu. V danom prípade sa súčasne javila súdu možnosť priznania primeraného zadosťučinenia len
v morálnej, nepeňažnej forme, ako zjavne nedostatočná, a to najmä vo vzťahu k nenahraditeľnosti
straty jednej z najbližších osôb žalobkyne, pričom ujmu týmto vzniknutú nemožno plne nahradiť
ani peňažnou satisfakciou, ktorú za daných okolností možno vnímať len ako prostriedok slúžiaci k

zmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania žalovaného, keďže finančný ekvivalent za ľudský
život nie je možné určiť.
46. Súd tak vzhľadom k vyššie uvedenému dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy v peňažnej forme je čo do základu daný a zaoberal sa tak v ďalšom posúdením
otázky primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia.

47. Súd pri určení výšky primeraného zadosťučinenia vychádzal z dvoch stanovených kritérií § 13 ods.
3 Obč.zák., a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých neoprávnenému do
osobnosti fyzickej osoby došlo.
48. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej sankcie) je vždy
v závislosti od individuálnych okolnosti daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu

treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie
je rozhodujúce jej subjektívne pocity ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v
danom mieste a čase (v tej istej situácií, príp. v spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná
fyzická osoba. Samotná závažnosť vzniknutej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie

konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch, výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdy,
pričom súd musí prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to jednak vo vzťahu
k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tam bola
zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj
požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. V danom prípade

bolo nesporné, že k zásahu do práv žalobkyne došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného
v rade 1/ pri prevádzke motorového vozidla. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah bez ohľadu na zavinenie. Nečakaným, šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného
žalobkyne, jej manžela, došlo k závažnému zásahu do jej osobnostných práv, pričom následok zásahu
je nereparovateľný. Trvalým narušením doterajších rodinných vzťahov žalobkyne úmrtím jej manžela

stratila žalobkyňa možnosť realizovať emocionálne a citové väzby k osobe, ktorá by v jej dovtedajšom
živote bola človekom, ktorého nemožno nahradiť navždy ochudobnená o možnosť ďalšieho vzťahu
s ktorých tvorila fungujúcu rodinu. Tragická strata spôsobená jeho úmrtím nie je však nahraditeľná.
Inštitút peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je preto potrebné vnímať len ako prostriedok slúžiaci kzmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania. Je všeobecne známou skutočnosťou, že každá
tragédia v života človek negatívnym spôsobom ovplyvňuje jeho zdravotný stav, najmä psychické zdravie.
Žalobkyňa je doteraz odkázaná na ambulantné liečenie z následkov psychickej traumy, čo preukázala

aj lekárskym potvrdením zo psychiatrickej ambulancie.
49. Pri hodnotení okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu súd na strane žalovaného
prihliadal ako na významnú skutočnosť, že v danom prípade išlo na jeho strane o nedbanlivostné
(neúmyselné) konanie a prihliadal aj na výsledky znaleckého dokazovania v trestnom konaní, z ktorých
vyplynulo, že aj sám manžel žalobkyne si nepočínal dostatočne opatrne, keď do vozovky na priechod

pre chodcov vstúpil tesne za prechádzajúcim neznámym vozidlom SUV, pričom nedodržal povinnosť
nevstúpiť na priechod pre chodcov a vzhľadom na rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, nemôže cez
priechod pre chodcov bezpečne prejsť vzhľadom k jeho rozhľadovým pomerom, tma, verejné osvetlenie,
osvetlené vozidlá stretávacími svetlami prichádzajúce sprava po hlavnej ceste, mal technickú možnosť
prichádzajúce vidieť a spôsob používania komunikácie - priechodu pre chodcov v danom mieste a
momente chodcom J. nebol správny, nakoľko chodec pred vstupom na vozovku sa nepresvedčil, či

tak môže urobiť bez nebezpečenstva a nesprávne používanie komunikácie chodcom bol teda ten
prvok nehodového deja, ktorý ho vyvolal. Súd preto popri posudzovaní okolnosti neoprávneného
zásahu prihliadal na okolnosti na obidvoch procesných stranách, ako aj na tú skutočnosť, že náhrada
nemajetkovej ujmy slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy tak, aby bol dosiahnutý účel
tohto kompenzačného konania a žalobkyňa nebola považovaná naďalej ako obeť porušenia dohovoru

o ľudských právach (čl. 8 ods. 1) ako i listinných základných práv a slobôd (Ústav.zák. č. 23/1991 Zb.
čl. 10 ods. 2 ako i poručenia čl. 19 ods. 2 Ústavy SR).
50. Napokon súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že pri stanovení peňažného zadosťučinenia platí v
európskom deliktuálnom práve zásada, že v prípade objektívne podobných ujm, by sa mali priznávať
porovnateľné sumy, keďže priznanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne

podobných prípadoch je nielen prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného (príp.
škodcu) na spravodlivý súdny proces. V kontexte s tejto zásady si súd dovolí poukázať na niektoré
rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou
blízkej osoby pri dopravnej nehode.
51. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015 priznal žalobcovi ako

pozostalému, ktorý navždy stratil pri autonehode zavinenej nedbanlivostným protiprávnym konaním inej
osoby manželku a dve maloleté deti, celkovo peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 45.000,-
eur. Svoje rozhodnutie Krajský súd v Žiline odôvodnil tak, že vzal za základ svojich úvah verdikt
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) v prípade T. proti Slovenskej republike. V predmetnom
rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25.000,- eur, pričom neoprávneným

zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému
činu) do osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo
veku 5 a 1 rok). Krajský súd v Žiline zvolil dotknuté rozhodnutie za východisko aj z toho titulu, že
v kategóriách nemajetkovej ujmy v rodinných, emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné
bližšie vymedzenie všeobecnejších kritérií. Takmer každá (aj maximálne) racionálna a logická úvaha

totiž môže byť interpretovaná rozlične, možno až protichodne, resp. opačne. Napríklad nedá sa
nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného rodinného života, resp. hodnota žiaľu,
smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná
v peniazoch. Uvedené konštatovanie však automaticky neznamená, že súvisiaca výška náhrady za
nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená. Rovnako možno z daného

konštatovania dedukovať, že nevyčísliteľnosť vedie k záveru o „nulovom“ základnom východisku.
Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v prípade Kontrová proti Slovenskej republike za zásah do
práva na súkromie, zahŕňajúce právo na rodinný život, činila 25.000,- eur. Išlo pritom o zásah spočívajúci
vabsolútnomrozvráteníadeštrukciirodinnéhoživotamenovanej,nakoľkodošloksúčasnémuusmrteniu
oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom sťažovateľky, ktorý následne spáchal

samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia Krajský súd v Žiline konštatoval, že vo vzťahu k
jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12.500,- eur. Krajský súd v Žiline ďalej v pomerovaní s
okolnosťami súdenej veci zohľadnil, že pri dopravnej nehode došlo okrem usmrtenia oboch detí žalobcu
aj k usmrteniu jeho manželky, teda došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča
a dieťaťa, tak aj vzťah manžela. Vzhľadom na vykonané dokazovanie Krajský súd v Žiline ustálil, že

vzťahy v rodine žalobcu boli intenzívne.
52. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013 potvrdil napadnutý
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/256/2011-184 zo dňa 29.01.2013, ktorým bola
priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyni I. ako pozostalej manželke, maloletej žalobkyniII. ako pozostalej dcére, žalobcom III. a IV. ako pozostalým rodičom, ktorý navždy stratili v osobe
usmrteného manžela, otca a syna, a to pri autonehode spôsobenej žalovaným vedúcim osobné
motorové vozidlo po požití alkoholu, ktorý neprispôsobil jazdu vozidla situácii v cestnej premávke a

svojim schopnostiam, pred križovatkou cez odbočovací pruh predchádzal pred ním jazdiace vozidlo vo
vzdialenosti, ktorá nebola dostatočná na dokončenie predchádzania, rýchlosťou 105 km/hod., prešiel
do protismeru a na prechode pre chodcov pravou časťou vozidla narazil do chodca - príbuzného
žalobcov. Súd prvej inštancie ďalej svoje odvolacím súdom potvrdené rozhodnutie odôvodnil skutkovými
zisteniami, že strata manžela u žalobkyne I. v čase vysokého štádia tehotnosti (pozn. čakajúc narodenie

žalobkyne II.) predstavovala mimoriadne šokujúce osamotenie bez pomoci najbližšieho člena rodiny,
na ktorého sa viazala silná dôvera a istota pomoci v akejkoľvek životnej situácii, o to viac v uvedenom
stave. Žalobkyňa II. definitívne stratila možnosť vykonávať svoje práva k otcovi ako plnohodnotnému
rodičovi vo všetkých oblastiach, v ktorých uvedený rodinný vzťah plní svoje funkcie. Žalobcovia III. a
IV. prišli o svojho najstaršieho syna, s ktorým ich spájal silný emocionálny vzťah a takmer každodenná
pomoc, napriek založeniu vlastnej rodiny. Žalobcovia so zomrelým príbuzným tvorili fungujúcu rodinu,

ktorá predstavovala pre ich všetkých pevné rodinné zázemie, ukotvené v nebohom, vzhľadom na
jeho zručnosti, schopnosti a charakterové vlastnosti. V predmetnej veci tak bolo priznané peňažné
zadosťučinenie žalobkyni I. v sume 20.000,- eur, žalobkyni II. v sume 23.000,- eur a žalobcom II. a III.
v sume 10.000,- eur.
53. Najvyšší súd SR rozsudkom spis. zn. 4 Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012, ktorým zamietol dovolanie

proti rozsudku Krajského súdu v Trnave spis. zn. 11Co/90/2010 zo dňa 16.03.2011, ktorým bola
žalobcom I. a II., ako pozostalým rodičom po ich dcére, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode
spôsobenej nedbanlivostným protiprávnym konaním vodiča motorového vozidla, ktorý sa nevenoval
plne vedeniu vozidla a náležite nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho si nevšimol
chodkyňu dcéru žalobcov I. a II., prechádzajúcu po prechode pre chodcov a ľavou prednou stranou

vozidla do nej narazil, následkom čoho na následky zranení z tejto dopravnej nehody zomrela, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy každému vo výške 15.000,- eur. Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodnutí
vychádzal z toho, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že usmrtená dcéra žila v spoločnej
domácnosti so svojimi rodičmi (žalobcami I. a II.), o týchto sa starala, bola hybnou silou ich domácnosti.
Rodičia po tom, ako bola zranená pri dopravnej nehode ju pravidelne takmer dennodenne navštevovali

v nemocnici, s jej smrťou podľa ich vlastných vyjadrení a vyjadrení svedkyne sa doposiaľ nevyrovnali,
stále im chýba a keďže sa jednalo o ich dcéru, na ktorú boli najviac citovo naviazaní, keďže s nimi žila v
spoločnej domácnosti a poskytovala im potrebnú starostlivosť, na ktorú sa spoliehali aj do budúcnosti.
Smrťoudcérybolanarušenácelistvosťichrodiny,bolozasiahnutédoichsúkromnéhoarodinnéhoživota,
pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. V dôsledku tragickej smrti dcéry pri dopravnej nehode

došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia I. a II.
ochudobnení aj do budúcna o rodinný život, táto spočíva aj v citovej strate, keď smrťou dcéry stratili jej
lásku a radosť s ňou prežívanú.
54. Súd tak vychádzajúc z vyššie uvedených všeobecných zásad určovania výšky relutárnej
náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vyššie konštatovaných individuálnych okolností prejednávanej veci,

prihliadajúc na vyššie uvedenú prax súdov v otázke určovania tejto výšky, najmä, avšak nie len, z
označeného rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015, berúc rovnako
ako Krajský súd v Žiline v tomto rozhodnutí ako určité referenčné vodítko sumu priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v prípade Kontrová proti Slovenskej republike považoval za primerané, priznať
žalobkyni relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 Eur a v ostatnom rozsahu žalobu v

zamietol. Súd tak v danom prípade považoval žalobkyňou uplatňovanú výšku relutárnej náhrady za
zjavne neopodstatnene vysokú, a to aj s poukazom rozsudkom ESĽP priznanú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 25.000,- eur v prípade Kontrová proti Slovenskej republike, v ktorom došlo k zásahu do
osobnostných práv sťažovateľky v takej miere, ktorá zodpovedala absolútnemu rozvráteniu a deštrukcii
jej rodinného života, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené

ich otcom, manželom sťažovateľky, ktorý následne spáchal samovraždu. V prejednávanom prípade k
takejto absolútnej deštrukcii rodinného života žalobkkyne zjavne nedošlo.
55.Žalobkyňaspodanoužalobousadomáhala,abysúdzaviazalžalovanéhovrade1/a2/nazaplatenie
žalovanej sumy, teda domáhala sa plnenia ako solidárnych dlžníkov v zmysle ust. § 438 ods. 1 OZ.
V danom prípade však u žalovaných v rade 1/ a 2/ nejde o solidaritu, keďže nároky žalobkyne voči

žalovanému v rade 1/ a voči žalovanému v rade 2/ nemožno stotožňovať. Nárok žalobkyne totiž proti
každému zo žalovaných vyplýva z iného právneho titulu (u žalovaného v rade 1/ z jeho zodpovednosti
za neoprávnený zásah) a u žalovaného v rade 2/ z jeho povinnosti poskytnúť plnenie podľa osobitného
právneho predpisu (§15 ods. 1 ZP). V danom prípade tak nejde o neoprávnený zásah, ktorý by spôsobilispoločne obaja žalovaní, je však zrejmé, že žalobkyňa nemôže byť uspokojená so svojím nárokom od
oboch povinných subjektov a preto je možné zaviazať žalovaných na plnenie iba tak, že plnením jedného
z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia aj povinnosť druhého z nich poskytnúť žalobkyni rovnaké plnenie.

56. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 v spojení. s § 262 CSP. Žalobkyňa
sa v konaní domáhala zaplatenia sumy 40.000,- €, bola jej priznaná suma 15.000,- €. Úspech žalobkyne
tak v percentuálnom vyjadrení je 37,50%, jej neúspech predstavuje 62,50%, žalobkyňa teda v konaní
čistý úspech nemala a vo výške 62,50% boli úspešní žalovaní v rade 1/ a 2/. Od tohto úspechu je
potrebné odpočítať ich neúspech, čo predstavuje 37,50 € a ich čistý úspech teda predstavuje 25%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného

sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).