Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoP/36/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3519201708
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3519201708.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr.
Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej vo veci osvojenia maloletého E., zastúpeného kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny W., dieťa matky K., zastúpenej advokátom R.
a otca M., zastúpeného E., o návrhu navrhovateľa R., zastúpeného R. na osvojenie maloletého, o
odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. marca 2022 č. k.

6P/30/2019-325, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o veci samej (I.-III.) p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o náhrade trov konania m e n í tak, že žiaden z
účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 16. marca 2022 č. k. 6P/30/2019-325 súd prvej inštancie výrokmi I.-III. rozhodol,

že maloletý sa s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku stáva osvojencom navrhovateľa R. V., bude
mať priezvisko „V.“ a osvojiteľ R. V. sa zapíše v rodnom liste osvojenca v Knihe narodení Ministerstva
vnútra SR - osobitná matrika F., zväzok I./XX, ročník XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom XXX
na miesto biologického otca maloletého E. R.. Otcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi a matke náhradu trov
konania vo výške 1.449,78 Eur k rukám advokátky navrhovateľa a matky do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vychádzal zo skutkového zistenia, že prvýkrát bolo ohľadne úpravy práv a povinností

rodičov k maloletému dieťaťu rozhodnuté uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa
28.03.2014 č.k. 5P/54/2014-12, ktorým bolo maloleté dieťa zverené do dočasnej osobnej starostlivosti
matky a otcovi uložená povinnosť prispievať na maloletého E. sumou 27,13 Eur s účinnosťou od
právoplatnosti uznesenia, t. j. od 30.05.2014. Druhýkrát bolo súdom ohľadne práv a povinností rodičov
k maloletému dieťaťu rozhodnuté rozsudkom zo dňa 15.04.2016 č.k. 9P/111/2014-160, ktorým bol
maloletý E. zverený do osobnej starostlivosti matky a otcovi bola uložená povinnosť prispievať na jeho
výživu výživným mesačne sumou 50,- Eur, počnúc 13.03.2014. Tretíkrát bolo súdom rozhodované v

rámci rozvodového konania, ktoré konanie je spojené s úpravou práv a povinností rodičov k maloletému
dieťaťu rozsudkom zo dňa 30.01.2017 pod sp.zn. 5P/126/2014, ktorým bolo manželstvo matky a otca
rozvedené a v rámci úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu bol maloletý E. zverený na
čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a otcovi bolo uložené prispievať výživným vo výške 50,-
Eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 01.08.2017, v časti vyživovacej povinnosti otca k
maloletému dieťaťu vo výške 50,- Eur dňa 16.07.2017. V predmetnom rozvodom konaní bol vypočutý i

otec dieťaťa. Súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal naplnením predpokladov podľa § 102 ods. 1
písm. a) Zákona o rodine teda, či sú vo veci splnené podmienky pre to, aby sa nevyžadoval súhlas otca
s osvojením maloletého manželom matky. Pri riešení tejto otázky vychádzal najmä zo svojho zistenia,že vo výpovedi otca je viacero rozporov. Uviedol, že otec na jednej strane tvrdil, že matke počas výkonu
trestu v nemeckej väznici (od 27.02.2014 bol vo väzbe v W.) telefonoval z väzenského aj z nelegálneho
telefónu, no ona sa nehlásila, telefón vypínala, pričom na druhej strane tvrdil, že matku o návštevu

nežiadal, nemal možnosť s ňou komunikovať a nemal na ňu žiadny kontakt, v inom kontexte tvrdil,
že matke posielal listy, hoci spočiatku tvrdil, že jej adresu nepoznal. Podľa jeho zistení otec vedel o
tom, že matka s maloletým odišli na územie SR, dokonca na Vianoce v roku 2013 bol v Slovenskej
republike za matkou a maloletým. Poukázal, že na jednej strane otec tvrdil, že nevedel, kde býva matka
s dieťaťom, na strane druhej z jeho výpovede vyplynulo, že v roku 2013 bol v Slovenskej republike za

matkou a dieťaťom, že matku s dieťaťom navštívil na Y., presnú adresu babičky, u ktorej mala bývať,
nevedel, ani nevidel ten byt, alebo činžiak, v ktorom ona býva, ani ho nenapadlo zaujímať sa o adresu
babičky. Následne na piatu otázku o tejto jeho výpovedi uviedol: „do dnešného dňa neviem, na akej
adrese bývala. Ale navigácia ma navigovala. Do navigácie som zadal adresu Y., U.. Až po hotel ma
navigácia dostala.“ Pri ďalších otázkach vyplynulo, že v decembri 2013, keď bol na Slovensku, bývali aj
s matkou a dieťaťom u babičky matky, vedel, že byt babičky pozostával z obývačky, ďalšej izby, kuchyne

a kúpeľne. Pamätal si, že byt mali iba pre seba, keď babička matky bola v tom čase v nemocnici. Z
uvedeného je podľa názoru súdu nesporné, že otec adresu matky a maloletého dieťaťa poznal už v
roku 2013, presne vedel, kde bývajú, a to určite až do roku 2017. Ďalej poukázal na rozpor otca v
jeho písomnom vyjadrení, kde uviedol, že pracuje a aj v minulosti pracoval v spoločnosti X. L. N. a
jeho výpoveďou na pojednávaní, že v čase, keď žili s matkou, vykonával rôzne práce, príležitostné

práce, v „N. pracoval sám pre seba, nepracoval pod nejakou firmou“ v porovnaní s potvrdením jeho
zamestnávateľa, že v tejto spoločnosti pracuje od 10.12.2021. Tak súd vyhodnotil, že i v časti tvrdenia
otca o jeho zamestnaní sú ním prezentované informácie nie pravdivé. Ďalej dospel k záveru, že otec
vypovedal rozporuplne i ohľadom platenia nájmu v byte, v ktorom žili s matkou v E., nakoniec z jeho
výpovede vyplynulo, že i nájom v byte, v ktorom bývali, platila matka. Súd prvej inštancie vychádzal zo

skutkového zistenia, že otec sa s maloletým stretol naposledy v decembri 2013, keď mal maloletý E. H.
roky, od roku 2013 sa s maloletým nekontaktoval. O stretávanie so synom a o kontakt s ním žiadal až v
júli 2021 podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorá vec bola vedená na Okresnom
súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 8P/38/2021. Súd prvej inštancie skonštatoval, že neodkladné
opatrenie žiadal otec dieťaťa nariadiť po niekoľkých rokoch, čo o dieťa neprejavil žiaden záujem, keď

s ním dieťa niekoľko rokov nemalo žiadny kontakt, nemalo s ním vybudovaný žiadny vzťah, a to nie z
dôvodov na strane matky, či dieťaťa, ale z dôvodov na strane otca, ktorý bol Krajským súdom v L., W.
odsúdený na trest odňatia slobody na 10 rokov a 6 mesiacov za prečin porušovania zákona o
omamnýchlátkach,pričomlenzoskutočnostíznámychsúdu,t.j.zoskutočnostíačiastočnýchinformácií,
ktoré súdu boli poskytnuté Prezídiom policajného zboru, Úradom medzinárodnej policajnej spolupráce,

Národnou ústredňou L. F., ktoré informácie boli k tomuto odstúpené L. W., má otec dieťaťa vo výpise
z registra trestov vykonaný zápis: „porušenie zákona o omamných látkach, obchodovanie s drogami“.
Podľa názoru súdu otec nemyslel na záujem dieťaťa, ktoré dlhodobo vyrastalo nie zo svojej viny
bez biologického otca v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v harmonickom
rodinnom prostredí. Nie je mu zrejmé, akým spôsobom chcel otec s dieťaťom komunikovať, keď dieťa

hovorívslovenskomjazykuatentootecnepoznáanevienímhovoriť.Poukazoval,žeotecpoznaladresu
matky a maloletého dieťaťa a ani raz počas jeho výkonu trestu, hoci takúto možnosť mal, nevyvinul
žiadne úsilie o to, aby sa niečo dozvedel o svojom dieťati, ako sa dieťa má, ako sa cíti, ako rastie, či
je zdravé, či má z čoho dieťa a jeho matka žiť. Záujem o dieťa nesmie byť iba formálny, ale musí byť
podložený skutočne kladným vzťahom rodiča k dieťaťu, čo súdu prvej inštancie v danej veci chýbalo.

Napriek tomu, že vo výkone trestu v W. bol k dispozícii sociálny pracovník, ktorého otec mohol osloviť
a požiadať o pomoc v nadviazaní kontaktu s dieťaťom, otec ani túto možnosť
nevyužil, keď je zrejmé, že otec adresu matky dieťaťa poznal. Z výpovede otca vyplynulo, že, keď bol
vo výkone trestu „štyrikrát do mesiaca sa rozprával so svojou rodinou“, jeho rodina nie je „v nijakej
sociálnej kríze“, majú „normálne množstvo finančných prostriedkov“. Podľa názoru súdu, keby mal otec

o dieťa skutočný, a nie formálny záujem, keď vedel osloviť a požiadať o jeho zastupovanie pred súdom
právneho zástupcu vo veci osvojenia i návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, mohol osloviť
právneho zástupcu za účelom zabezpečenia informácii o maloletom, či už on sám alebo prostredníctvom
jeho rodinných príslušníkov, s ktorými udržiaval kontakt. Ďalej vyhodnotil, že otec vo vzťahu k dieťaťu
neplnil ani vyživovaciu povinnosť. Otcom predložené doklady o platbách matke, ktoré

platby podľa jeho tvrdení poukazovali jeho príbuzní, sú doklady z obdobia rokov
2014, 2015 a platba z roku 2016. I keby príslušníci jeho rodiny posielali matke dieťaťa na dieťa nejaké
finančné prostriedky za neho ako otca dieťaťa v minulosti, faktom je, že od roku 2016 poukázal otec
matke dieťaťa na dieťa iba 100,- Eur, a to v mesiaci júni 2021. Na tomto mieste už vôbec neobstojítvrdenie otca, že nepoznal adresu matky, ani že by mu v SR nebola poskytnutá pomoc sociálneho
pracovníka. Z dlhodobého, doterajšieho postoja otca dieťaťa k dieťaťu je nevyhnutné konštatovať, že
otec dieťaťa si dlhodobo voči dieťaťu neplnil žiadnu povinnosť voči dieťaťu, ktorú v Slovenskej republike

ukladá Zákon o rodine, prináleží dieťaťu podľa Dohovoru, a tiež ani z hľadiska morálneho a morálnych
hodnôt. Súd sa zaoberal i skutočnosťou, či otcovi dieťaťa nebránila závažná prekážka. V tomto smere
sa súd stotožnil s názorom Krajského súdu v Trenčíne vyslovenom v uznesení zo dňa 12.01.2022 č.k.
6CoP/64/2021-136, kde krajský súd konštatoval: „Okrem toho skutočnosť, že otec sa s
maloletým nestretával a nemá s ním vytvorený žiadny vzťah, nebola spôsobená objektívne (výkonom

trestu), ako sa snaží navodiť otec, ale naopak zo subjektívnych dôvodov na strane otca, ktorý sa sám
vlastnou trestnou činnosťou pripravil o riadny výkon svojich rodičovských práv a povinností a o rozvoj
svojich vzťahov so synom, pričom ani občasná návšteva otca maloletým vo výkone trestu by zrejme
nemohla viesť k riadnemu vzťahu rodič - dieťa a taktiež nie je v záujme maloletého dieťaťa, aby sa v
takýchto návštev zúčastňovalo vo výkone trestu a tiež za situácie, kedy ani v dôsledku jazykovej bariéry
otcovi nerozumelo“. Neobstojí tvrdenie, že skutočnosť, že bol otec vo výkone trestu odňatia slobody,

je objektívnou skutočnosťou, ktorá neumožňovala otcovi stretávanie s maloletým dieťaťom z hľadiska
prejavovania skutočného záujmu otca o dieťa. Neobstojí ani tvrdenie, že otec nemohol syna vidieť z
dôvodov na strane matky, pretože nebola to matka, ktorá sa trestnou činnosťou pripravila o riadny výkon
rodičovských práv a povinností, naopak, bola to práve matka, ktorá dieťaťu sama poskytovala riadnu
starostlivosť, zabezpečovala mu všetky potreby a následne tiež navrhovateľ, manžel matky. Upozornil

tiež na to, že otec sa nejednoznačne vyjadroval i k otázke, kde v súčasnosti žije. V odpovedi na jednu
otázku súdu súčasne uviedol, že teraz žije v M. a súčasne, že ešte stále žije a pracuje v E.. Tiež uviedol,
že dal žiadosť, aby pracoval v M.. I z vyjadrenia kolízneho opatrovníka tiež vyplýva, že
23.07.2021 právny zástupca otca tomuto uviedol adresu otca na Slovensku s tým, že otec sa plánuje
zdržiavať na Slovensku, čo je v zrejmom rozpore s tvrdením otca, že požiadal o udelenie

pobytu v M.. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že otec ani nevynaložil úsilie upraviť si svoje rodinné
a sociálne pomery tak, aby mohol osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa. Maloletý E. súhlasí
s tým, aby si ho navrhovateľ osvojil. Má preukázané, že navrhovateľ má spôsobilosť na právne úkony v
plnom rozsahu, má osobné predpoklady, tak zdravotné ako osobnostné aj morálne, aby sa mohol stať
osvojiteľom. Spôsob jeho života zaručuje, že osvojenie je v záujme maloletého dieťaťa. Medzi ním a

maloletým dieťaťom je primeraný vekový rozdiel. Zdravotný stav navrhovateľa ani maloletého dieťaťa sa
neprieči účelom dieťaťa. Matka súhlasí s osvojením. Je nesporné, že matka maloletého
dieťaťa a navrhovateľ uzavreli manželstvo a v spoločnej domácnosti začali žiť v lete 2017. Z ich
manželstva sa XX.XX.XXXX narodila dcéra V. V.. Medzi maloletým dieťaťom a navrhovateľom je veľmi
pekný vzťah, a to obojstranný. Z výpovede navrhovateľa na pojednávaní konanom dňa 16.03.2022 je

nesporné,žekosvojeniunepristupujezinýchdôvodovakozdôvodovnastranemaloletéhodieťaťa.Jeto
vidieť z jeho výpovede, keď uviedol, že má E. vo svojom srdci a vedomí. E. má tiež veľmi dobré vzťahy s
rodičmi navrhovateľa. Dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ a matka maloletého dieťaťa spolu
s maloletými E. a V. fungujú ako kompletná rodina s veľmi dobrými vzťahmi. Maloletý E. pri pohovore
prejavil túžbu sa naplno začleniť do rodiny. Vníma, že sa volá inak ako ostatní v rodine. Na základe

výsledkovvykonanéhodokazovaniasúdprvejinštancievyslovilnázor,žesúhlasotcamaloletéhodieťaťa
s osvojením podľa § 102 ods. 1 písm. a) nie je potrebný. Osvojenie maloletého dieťaťa navrhovateľom
je v jeho najlepšom záujme. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti vyhovel návrhu. Návrh otca
na znalecké dokazovanie, ktorým by mal byť posúdený psychický stav a stránka dieťaťa, matky i otca,
posúdenie možnosti stretávania sa styku s otcom, prípadne určenie, že čo je potrebné na naštartovanie

vzťahu medzi synom a otcom, či je nejaká možnosť obnoviť vzťah medzi synom a otcom, či je poprípade
vhodné, aby otec navštevoval nejaké poradenstva, napríklad v Centre pre deti a rodiny, a tiež vykonať
výsluch kolízneho opatrovníka, ktorý vykonával výsluch maloletého za tým účelom, aby bolo dôkladne
posúdené, akým spôsobom sa realizoval tento výsluch, zamietol z dôvodu, že znalecké dokazovanie by
malo význam, keby otec mal o dieťa skutočný a nie formálny záujem, avšak nie v konaní o

osvojenie maloletého dieťaťa, ale v konaní o úprave styku. Poukázal, že otec podal len návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa dožadoval styku s maloletým dieťaťom, návrh vo veci
samej nepodal. Vykonanie tohto dôkazu je podľa názoru súdu prvej inštancie nie relevantné i z dôvodu,
že súd záujem tvrdený otcom o maloleté dieťa považuje v celom kontexte vykonaných dôkazov iba za
formálny. Súd prvej inštancie o správe Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo šetrenia pomerov nemá

žiadne pochybnosti. Rovnako tak nemá pochybnosti o primeranosti a vhodnosti realizácie
pohovoru pracovníčky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s maloletým dieťaťa. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) v nadväznosti na ustanovenia § 55, § 57 a § 58 CMP a § 255 ods. 1CSP tak, že otca zaviazal zaplatiť navrhovateľovi a matke maloletého dieťaťa náhradu trov konania,
pretože to považoval za spravodlivé najmä s poukazom na odôvodnenie
rozsudku ako i početné rozporuplné tvrdenia otca v priebehu celého konania, ktorých rozpor je pre súd

prvej inštancie preukázaný. Hájenie záujmov otca a z jeho strany i maloletého dieťaťa bolo realizované
otcom rozporuplnými podľa názoru súdu až klamlivými, z ktorého dôvodu i pojednávanie konané dňa
16.03.2022 trvalo v čase od 09:00 hod. do 19:15 hod. s jednou päťminútovou
a s jednou dvadsaťminútovou prestávkou. Jedným z dôvodov trvania pojednávania v rozsahu viac ako
10 hodín boli práve rozporuplné zavadzajúce výpovede otca dieťaťa. Za takéhoto stavu je podľa názoru

súdu nevyhnutné priznať navrhovateľovi a matke maloletého dieťaťa plnú náhradu trov konania. Vec
právne posúdil podľa § 97 ods. 1, 2 , § 98, § 99 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, 3, § 101 ods. 1, 4, § 102
ods. 1, písm. a), b), c), d) Zákona o rodine.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že zo strany

súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na riadne a dôkladné odôvodnenie rozhodnutia. Na vydanie
takéhoto rozhodnutia podľa neho nebola naplnená základná zákonná podmienka - súhlas otca. Neboli
splnené takisto ďalšie podmienky Zákona o rodine. Namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom
vvsporiadal s otázkou platnosti manželstva navrhovateľa a matky maloletého, pretože podľa jeho názoru
je manželstvo navrhovateľa a matky podľa § 9 Zákona o rodine neplatné. Upozorňoval, že nikdy nedal

súhlasnazmenuobčianstvamaloletého,aninato,abysnímmatkaodišlanaúzemieinéhoštátu.Jetoho
názoru, že bolo preukázané, že má záujem o stretávanie sa so synom, chce sa s ním stretávať a nechce
ho stratiť. Skutočnosť, že bol vo výkone trestu odňatia slobody, bola objektívna skutočnosť, ktorá mu
neumožňovala stretávanie s maloletým. Uviedol, že matka mala vedomosť o jeho nelegálnej činnosti,
ktorou sa dostal do výkonu trestu, z plodov tejto nelegálnej činnosti žila, šlo o spôsob obživy rodiny, ktorú

akceptovala ešte pred narodením maloletého. Argumentoval, že syna pozná, žil s ním, staral sa o neho a
uspokojoval všetky jeho potreby, uhrádzal takisto výživné, toto výživné však matka odmietala, snažil sa
o kontaktovanie so synom, matka však neodpovedala, sama ho nevyhľadala, na jeho listy nereagovala
a telefonáty mu nedvíhala, ani po príchode na SR po výkone trestu. Z dôvodov na strane matky nemohol
svojho syna vidieť, nerozhodol sa tak maloletý, ale jeho matka. Preto nie je podľa neho možné rozhodnúť

o osvojení maloletého. Bydlisko v Slovenskej republike nie je nevyhnutným a potrebným zákonným
predpokladom, aby súd mohol rozhodnúť, že iba otec, ktorý má bydlisko na území SR, môže vyjadriť
nesúhlas s osvojením. K vyjadreniam maloletého poukazuje na to, že maloletý je v názoroch vzhľadom
na svoj nízky vek ovplyvnený matkou a jej vyjadreniami. Tvrdenia súdu v rozsudku o rozporoch v jeho
výpovedi namieta. Súd podľa neho vytrháva jeho vyjadrenia z kontextu, súdom uvádzané vyjadrenia

nezodpovedajú jeho skutočným vyjadreniam. Namietal záver súdu prvej inštancie, že „adresu matky a
maloletého dieťaťa poznal už v roku 2013“, ako neodôvodnený. Vytýkal súdu, že neuviedol, prečo je
podľa jeho názoru nesporné, že o matkinom odchode vedel a bol s ním uzrozumený, keď on nedal
súhlas na to, aby maloletý a matka odišli na Slovensko navždy. Takisto sa nevyjadroval rozporuplne v
otázke, kde žije. Nie je žiadny problém pre neho, aby sa stretával s maloletým, aj keď bude žiť v inom

štáte. Namietal, že súd nezákonne dotvára skutkový stav, keď z jeho vyjadrenia na pojednávaní vyplýva,
že vykonával aj ďalšie rôzne práce, a teda nevylučuje to, že šlo aj o práce pre spoločnosť X. L. N., ako
uviedol vo svojom vyjadrení. Označil za nepravdivé vyjadrenie súdu, že sa o stretnutie so synom pokúsil
až podaním neodkladného opatrenia, pretože po príchode na SR sa snažil skontaktovať s matkou, jej
sestrou, o čom predložil dôkazy. Ďalej vyvracal úvahy súdu prvej inštancie a uviedol, že myslel na všetky

potreby maloletého pri tom, ako podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a zohľadnil to, že
sa dlhšiu dobu nevideli. Nesúhlasí s výrokom o úhrade trov konania matky. Namietol, že si uplatňoval
iba svoje práva, nerobil žiadne prieťahy, riadne sa dostavoval na pojednávania, súd nekonštatuje žiadny
dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať matke trovy konania a nie je dôvod na použitie ustanovenia
Civilného sporového poriadku resp. § 255 CSP, keď ide o mimosporové konanie.

3. Matka ani navrhovateľ sa k odvolaniu otca nevyjadrili.

4. Kolízny opatrovník k odvolaniu otca uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Stotožňuje sa s odôvodnením rozsudku, ktorý podrobne vyhodnocuje vyjadrenia účastníkov konania a

iných predložených dôkazov. V odvolaní otca sú uvádzané skutočnosti,
s ktorými sa prvoinštančný súd v rámci odôvodnenia rozsudku vysporiadal. Je toho názoru, že
podmienky na osvojenie mal. E. manželom matky boli splnené a rozhodnutie o osvojení mal. E. je v
najlepšom záujme maloletého.5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 65 a § 66 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného
mimosporového poriadku (ďalej len C.m.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), nebolo potrebné zopakovať
ani doplniť dokazovanie a nejde o vec so širším spoločenským dopadom a väčším okruhom subjektov,
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výrokoch o veci samej ako vecne
správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP z nasledovných dôvodov:

6. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym záverom, ktoré majú
oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom
rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku
súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

7. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v
odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré
dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v
odpovedi na vznesené námietky odvolateľa odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

8. Na potvrdenie správnosti napadnutého rozsudku k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa:

9. K námietke otca o neplatnosti manželstva matky s navrhovateľom odvolací súd odkazuje na
pripojený spis Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 5P/126/2014 vo veci rozvodu jeho
manželstva s matkou a poukazuje na vyznačenú doložku právoplatnosti na písomnom vyhotovení

rozsudku v tejto veci dňom 01.08.2017 a na dôkaz o doručovaní predmetného rozsudku otcovi procesne
prípustným spôsobom, ako aj na sobášny list matky s navrhovateľom nachádzajúci sa v spise, v ktorom
je matka označená ako rozvedená. Otec nepredložil dôkaz a ani odvolací súd nezistil, že by bola
procesne prípustným spôsobom napadnutá právoplatnosť rozsudku o rozvode manželstva. Súd je pri
rozhodovaní v zmysle § 193 C.s.p. viazaný rozhodnutím o osobnom stave, čo vylučuje,

aby sa v akomkoľvek inom konaní vrátane konania o osvojení zaoberal otázkou rozvodu manželstva
ako predbežnou.

10. K námietke otca o existencii prekážky pre konanie a rozhodnutie vzhľadom na prebiehajúce konanie
naNSSRnazákladepodaného dovolaniaprotiuzneseniuoneodkladnomopatrenívoveci starostlivosti

súdu o maloletého, odvolací súd bez ohľadu na to, že táto námietka nie je právne významná (podanie
dovolania voči uzneseniu vo veci starostlivosti súdu o maloletého, ktorým sa dočasne upravili pomery,
nie je dôvodom na prerušenie konania vo veci osvojenia) uvádza, že táto je bezpredmetná vzhľadom
na skutočnosť, že Najvyšší súd SR uznesením dňa 27.04.2022 sp.zn. 7Cdo/84/2022 dovolanie otca
odmietol.

11. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou otca, že by sa súd prvej inštancie nezoberal jeho tvrdením,
že matka odišla s maloletým z E. bez jeho súhlasu a vedomia. Opak je pravdou. Súd prvej inštancie sa
s uvedeným tvrdením otca vyporiadal v odseku 40. odôvodnenia rozsudku, kde
sa veľmi podrobne venoval okolnostiam ohľadne odchodu matky z E., ktoré zisťoval, hodnotil, pričom

svoje úvahy uviedol v odôvodnení rozsudku až napokon dospel k záveru, že je nesporné, že otec dieťaťa
o odchode vedel a bol s ním uzrozumený. S týmto záverom odvolací súd súhlasí a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto otázke.

12. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou otca o arbitrárnosti rozsudku súdu prvej inštancie.

Rozhodnutie súdu obsahuje podrobné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetlil svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Jeho myšlienkový postup je
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Podal jasný výklad, z ktorých
ustanovení, ktorých zákonov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil

zistený skutkový stav. Jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver.

13. Nesúhlas otca s rozhodnutím súdu prvej inštancie spočíva vo vyriešení otázky, či je osvojenie
maloletého viazané na jeho súhlas. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že otec neprejavuje omaloletého sústavne skutočný, ale iba formálny záujem, a preto je možné jeho osvojenie aj bez jeho
súhlasu rodiča.

14. Existencia sústavne prejavovaného skutočného záujmu rodičov o maloleté dieťa (zákon tu má
predovšetkým na mysli maloleté dieťa, o ktoré sa rodič sám osobne nestará) predpokladá na základe
psychologických poznatkov a skúseností fungujúcu psychickú, najmä citovú väzbu medzi rodičom a
dieťaťom, ktorá medzi nimi spravidla celkom prirodzene vyplýva z pokrvného (biologického) pomeru
rodiča a dieťaťa. Pretože táto psychická, najmä citová väzba z povahy veci existuje len vo vnútornej

sfére rodiča a maloletého dieťaťa, možno na jej existenciu, resp. neexistenciu, spoľahlivo usudzovať len
z rôznych foriem navonok prejavovaného správania sa rodiča k maloletému dieťaťu, ale i k orgánom
vo veci vyhovujúcim.

15. Dá sa konštatovať, že ak vykazuje správanie sa rodiča k maloletému dieťaťu po zákonom rozhodnú
dobu (s prihliadnutím na niektoré uvedené typické formy) sústavne neprejavovaný skutočný záujem o

dieťa, pričom v tom rodičovi v jednotlivom prípade nebránili - objektívne posudzované - žiadne vážne
ospravedlniteľné dôvody, možno usudzovať na to, že rodič sústavne neprejavoval o dieťa skutočný
záujem, ako mu to ukladá § 102 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine. Týmto spôsobom táto úprava zabraňuje
tomu, aby nezodpovední rodičia nemohli znemožniť osvojenie svojho neplnoletého dieťaťa a zaistenie
jeho ďalšieho zdarného telesného a duševného rozvoja len pre predstieraný, resp. rýdzo formálny, či

dokonca len ojedinelo prejavovaný záujem o neplnoleté dieťa.

16. Otec vidí vo svojom výkone trestu odňatia slobody na území cudzieho štátu objektívnu prekážku,
ktorá mu znemožňovala prejavovať záujem o maloleté dieťa. S touto námietkou otca sa súd prvej
inštancie zaoberal veľmi podrobne. Za tým účelom vykonal rozsiahle dokazovanie. Zistil z výsluchu otca

a od kolízneho opatrovníka, že vo väznici W. bol k dispozícii sociálny pracovník, ktorého otec mohol
osloviť a požiadať o pomoc v nadviazaní kontaktu s dieťaťom, no otec túto možnosť nevyužil, pričom
jeho vysvetlenie o neznalosti adresy matky sa ukázalo ako nepravdivé, keď sa zistilo, že otec adresu
matky dieťaťa poznal.

17. K námietke otca, že to naopak matka ho mala vo väzení kontaktovať a vyvíjať aktivitu za účelom
jeho návštevy vo väznici v W., súd prvej inštancie správne poukázal na názor, ktorý vyslovil Krajský súd
v Trenčíne v uznesení zo dňa 12.01.2022 č.k. 6CoP/64/2021-136, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd
v danej veci, a teda, že ani občasná návšteva otca maloletým vo výkone trestu by zrejme nemohla viesť
k riadnemu vzťahu rodič - dieťa a taktiež nie je v záujme maloletého dieťaťa, aby sa v takýchto návštev

zúčastňovalo vo výkone trestu (naviac v inom vzdialenom štáte), a tiež za situácie, kedy ani v dôsledku
jazykovej bariéry otcovi nerozumelo. Odvolací súd preto v zhode s názorom súdu prvej inštancie
nepovažoval výkon trestu odňatia slobody otcom za okolnosť, ktorá by mu objektívne posudzovaná, t.j.
bez zreteľa na jeho vlastné subjektívne počínanie a snahu znemožnila prejavovať sústavný ozajstný
záujem o maloletého.

18. K poukazu otca na to, že maloletý bude chcieť poznať svoj biologický pôvod, odvolací súd uvádza,
že osvojenie maloletého dieťaťa inou osobou nevylučuje možnosť poznať biologický pôvod, tento zatiaľ
hypotetický otcom tvrdený možný záujem dieťaťa v budúcnosti nemá vplyv na rozhodnutie o osvojení.
Maloletý má už v súčasnej dobe vedomosť o tom, že navrhovateľ nie je jeho biologickým otcom a že

biologickým otcom je niekto iný, no nemá o biologického otca a o jeho poznanie záujem. V správnom
rodinnom prostredí, akým jeho súčasné prostredie bez pochýb je, môže byť napokon v priaznivom
zmysle ovplyvnený i jeho dedičný (hereditárny) základ a rozvinuté osobné vlohy, vlastnosti a schopnosti.

19. Otec sa ďalej bránil, že matka z jeho trestnej činnosti, ktorá ho napokon priviedla do výkonu trestu,

prosperovala. Neozrejmil však, ako konkrétne sa tak malo diať. Naopak matka vo výsluchu popisovala
ich zlú finančnú situáciu v E., že uhrádzala ich spoločné potreby a potreby dieťaťa zo svojich úspor a
sám otec potvrdil, že nájom bytu, ktorý obývali, platila výlučne matka. Uvedené zistené skutočnosti tak
nekorešpondujú so všeobecným nekonkretizovaným vyjadrením otca.

20. Otec namietal, že súd prvej inštancie vytrhával jeho vyjadrenia z kontextu a dotváral skutkový stav.
Odvolací súd s uvedenou argumentáciou nesúhlasí. V namietanom ods. 40 odôvodnenia súd prvej
inštancie poukazuje na zistené rozpory vo výpovedi otca a vo výpovedi a písomných vyjadreniach otca,ktoré špecifikuje a konkretizuje. Veľmi podrobne tieto rozoberá a v jeho úvahách nezistil odvolací súd
logický rozpor.

21. Osobitne ako nezákonný postup súdu vyzdvihuje otec konštatovanie súdu v súvislosti s otázkou,
či otec pracoval v N. pre firmu alebo nie. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie k otázke, kde otec
pracoval pred výkonom trestu, uvádzal len skutočnosti, ktoré získal z výsluchu a písomného vyjadrenia
otca. Poukázal na ich rozpornosť. Pokiaľ rozpor vznikol v dôsledku nesprávneho výkladu jeho odpovede
súdom, ako namieta, mohol právne zastúpený otec túto nesprávnosť odstrániť priamo na pojednávaní

napr. kladením dodatočných otázok jeho advokátom a doplnením tvrdení otca. Treba však povedať,
že v tomto štádiu konania jednotlivá okolnosť nesprávneho hodnotenia (ne)rozpornosti odpovede otca
na otázku, či pracoval pre firmu alebo nie, nie je, ani v prípade prijatia záveru o nerozpornosti tvrdení
otca, rozhodujúcou okolnosťou pre rozhodnutie o osvojení.

22. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil aj otcom namietané nevykonanie navrhnutých dôkazov v

ods. 60 odôvodnenia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Navrhovaný dôkaz znalcom na posúdenie
otcom vymenovaných skutočností nie je relevantný, pretože ním zistené skutočnosti by nemali význam
pre rozhodnutie v súdenej veci osvojenia. Tieto okolnosti (možnosť stretávania otca a dieťaťa,
progresu, určenie, čo je potrebné na naštartovanie vzťahu s maloletým, možnosť obnoviť ich vzťah ) sú
okolnosťami rozhodujúcimi pre úpravu výkonu rodičovských práv a povinností a úpravu styku vo veci

starostlivosti súdu o maloletých, nie
vo veci osvojenia, ktoré veci sú obsahovo i formálne samostatné, čo je zrejmé aj zo systematiky ich
hmotno- i procesnoprávnej úpravy. Konanie vo veci osvojenia je upravené v samostatnom (siedmom)
diele prvej hlavy druhej časti C.m.p. a taktiež osvojenie v druhej hlave štvrtej časti Zákona o rodine
(úprava výkonu rodičovských práv a povinností a úprava styku je upravená oddelene v prvej hlave druhej

časti Zákona o rodine, ako aj konanie vo veci starostlivosti o maloletých v piatom diele prvej hlavy druhej
časti C.m.p.). Odvolací súd poznamenáva, že súdne konanie vo veci úpravy (zmeny úpravy) výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému a úpravy styku sa nevedie, pretože otec nepodal takýto
návrh, ktorú okolnosť súd prvej inštancie pri rozhodovaní v odôvodnení rozsudku spomenul.

23. K ďalšiemu nevyhovenému návrhu na dôkaz výsluchom kolíznej opatrovníčky odvolací súd na
doplnenie správneho názoru súdu prvej inštancie dodáva, že v spise sa nachádza listina zachytávajúca
postup (je v nej uvedené zohľadnenie veku maloletého pri vykonávaní primeraného pohovoru) a obsah
pohovoru kolízneho opatrovníka s maloletým dieťaťom - správa kolízneho opatrovníka z 29.06.2021
po vykonanom šetrení pomerov, ktorý dôkaz vykonal súd na pojednávaní. Odvolací súd vychádzajúc

zo svojej úradnej činnosti a skúseností z rozhodovania vo veciach týkajúcich sa maloletých detí, v
ktorých je zisťovaný ich názor prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
ako umožňuje C.m.p., nemá dôvod pochybovať o pravdivosti jeho obsahu a správnosti postupu tohto
orgánu. Kolízny opatrovník citoval slová, ktoré použil maloletý na vyjadrenie svojich názorov a opísanie
svojichpocitovajezrejmé,žetietoslovázodpovedajú rozumovejvyspelostimaloletéhodieťaťavdanom

veku a ich pravdivosť zodpovedá ostatným širšie zisteným okolnostiam (otca maloletý nevidel od útleho
veku, žije a je vychovávaný v harmonickom rodinnom prostredí, kde za otca považuje navrhovateľa,
hoci má vedomosť o tom, že jeho biologickým otcom je niekto iný). Matka maloletému po celé obdobie
jeho vývinu neklamala, nezavádzala ho v otázke otcovstva, a preto sa súd nestotožňuje s hlavnou
argumentáciou otca, že za jeho vzťah s maloletým (a za skutočnosti zistené v konaní v neprospech

otca) môže matka.

24. Odvolací súd považuje súdom prvej inštancie vykonané vyhodnotenie skutočností zistených z
viacerých dôkazov, predovšetkým však z výsluchu otca jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, a záver
vyslovený v ods. 48 odôvodnenia, že záujem o maloleté dieťa tvrdený otcom je iba formálny, za

správne. V rozhodnutí bol správne skonštatovaný zistený sústavne neprejavovaný skutočný záujem
otca o maloletého, pričom mu v tom nebránili objektívne posudzované žiadne vážne ospravedlniteľné
dôvody. Otec sústavne neprejavoval o dieťa skutočný záujem, ako mu to ukladá § 102 ods. 1 písm. a/
Zákona o rodine. Sú preto splnené podmienky pre osvojenie maloletého dieťaťa bez súhlasu otca.

25. Otcom uplatňované dôvody nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, nesplnenie podmienok
pre osvojenie maloletého dieťaťa bez jeho súhlasu, nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto
rozsudoksúduprvejinštancievovecisamej potvrdil.Osvojeniemaloletéhomanželommatkyjevzáujme
jeho harmonického psychického vývoja.26. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

27. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

28. Odvolací súd sa však stotožnil s námietkami odvolateľa voči rozhodnutiu o náhrade trov konania.

Odvolací súd súhlasí s nesprávnosťou právneho posúdenia náhrady trov konania súdom prvej inštancie,
pokiaľ na túto otázku aplikoval aj § 255 ods. 1 C.s.p. upravujúci zásadu zodpovednosti za výsledok,
ktorého použitie je v tomto druhu procesu vzhľadom na osobitnú úpravu otázky trov konania v § 52 a
nasl. C.m.p. vylúčené - viď § 2 C.m.p.

29. Podľa § 52 C.m.p. žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon

neustanovuje inak.

30. Toto všeobecné pravidlo formulované ako generálna klauzula je možné v konaní vo veci osvojenia
prelomiť len, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55 C.m.p.).

31. Za túto okolnosť považoval súd prvej inštancie ním zistenú rozpornosť tvrdení otca v priebehu celého
konania, ktorá podľa neho spôsobila výnimočne dlhé trvanie pojednávania a celého konania. Odvolací
súd sa nestotožňuje s týmto záverom súdu prvej inštancie. Je potrebné zohľadniť, že na dĺžku trvania
pojednávania a konania mali vplyv viaceré faktory nezávislé od vôle otca. Predovšetkým ide o konanie
s medzinárodným prvkom, otec je cudzinec, ktorý nehovorí úradným slovenským jazykom, preto bol

do konania pribratý tlmočník, ktorý tlmočil výpovede otca, čo prirodzene predĺži pojednávanie. Zároveň
je zrejmé, že otec býva mimo územia Slovenskej republiky, pričom s jeho vstupom na naše územie
boli spojené obmedzenia, a už i z tohto dôvodu ( i vzhľadom na dĺžku času, ktorá uplynula od podania
návrhu na súd) bolo potrebné dospieť k rozhodnutiu vo veci a ukončeniu konania po čo najmenšom
počtevykonanýchpojednávaní,čopredĺžilovykonanépojednávanienadštandardnýčas.Napokonnieje

možné klásť otcovi ako účastníkovi konania pri rozhodovaní o trovách konania na ťarchu súdom zistenú
rozpornosť v jeho výpovediach a tvrdeniach, ktorými prostriedkami vykonával svoje procesné práva
otca v konaní začatom a vyvolanom na návrh navrhovateľa, a tak ho za toto právne nezakázané konanie
sankcionovať povinnosťou k náhrade trov konania.

32. Odvolací súd tak na rozdiel od súdu prvej inštancie nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by bolo
spravodlivé priznať matke a navrhovateľovi tohto konania trovy, ani pre výnimku od základnej zásady
náhrady trov konania v mimosporovom procese, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zmenil podľa
§ 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku IV. o náhrade trov konania

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 C.s.p. v spojení s § 52
C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
V konaní nebola zistená žiadna okolnosť, ktorá by oprávňovala rozhodnúť o náhrade trov konania podľa

ustanovenia § 55 C.m.p.

34. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).