Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/177/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117214921
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117214921.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcov:
1/ U. F., trvale bytom H.. XXa, P., A. a 2/ X. F., trvale bytom H.. XXa, P., A., obaja zastúpení Steiner &
Associates s.r.o., so sídlom Moyzesova 46, Košice - Staré mesto, proti žalovanému: JUDr. F. O., nar.
XX. júla XXXX, bytom J. U. XXXX/XX, D., zast. JUDr. Michalom Matalom, advokátom, so sídlom AK M.

Rázusa 19, Lučenec, o zaplatenie 11.300,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec, č.k. 9C/22/2017-280 zo dňa 8. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.
9C/22/2017-280 zo dňa 8. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“)

žalobu v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak,
že žalovaný má voči žalobcom v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že
o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti samotného rozsudku
(druhá výroková veta).

1.1Zodôvodneniarozsudkuokresnéhosúduvyplýva,žežalobcoviasažaloboudomáhaliodžalovaného

zaplatenia sumy 11.300,-Eur na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzavreli podľa ustanovenia
§ 657 Občianskeho zákonníka ústnu zmluvu o pôžičke v celkovej výške 13.330,-Eur, pričom žalovaný
z požičanej sumy do dňa podania žaloby vrátil iba sumu 2.030,-Eur. Žalobkyňa v žalobe tvrdila,
že žalovaný prostredníctvom e-mailovej komunikácie uviedol zvyšný zostatok dlžnej sumy vo výške
11.300,-Eur a uznal svoj záväzok. Žalovaný sa v spore bránil tým, že so žalobcami ústnu zmluvu
o pôžičke v celkovej výške 13.330,-Eur neuzavrel, žalobca poskytnutie pôžičky nepreukázal, nikdy

sa písomne nezaviazal uhradiť žalovanému dlh určený čo do výšky a dôvodu a vzniesol námietku
premlčania.

1.2 Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 657, § 558, § 563 Občianskeho zákonníka, vykonal
dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom žalovaného, výsluchom svedkov
Richarda O., Y. O., P. M. a H. F.. Pokiaľ ide o ďalšie navrhované dôkazy na pojednávaní dňa

28.01.2019 zo strany žalobcov, a to predloženie listinných dôkazov preukazujúcich dostatok finančných
prostriedkov na poskytnutie pôžičky, okresný súd poukázal na uplatnenie sudcovskej koncentrácie
konania a konštatoval, že právny zástupca žalobcov listinné dôkazy predložil až po uplynutí tejto lehoty,
pričom predložil aj ďalší dôkaz - čestné prehlásenie svedkyne M.. V tomto smere uzavrel, že sudcovská
koncentrácia konania znamená možnosť súdu stanovovať záväzné procesné lehoty na procesné úkony
sporových strán, procesným následkom nedodržania tejto lehoty je procesná preklúzia práva sporovej

strany uplatniť v konaní skutkové tvrdenie, či dôkazný návrh. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia predložili
dôkazy v súdom stanovenej lehote, na tieto dôkazy okresný súd neprihliadal (a ani ich nevykonal).1.3 Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že žalobcovia nepreukázali
uzavretie zmluvy o pôžičke, ani reálne odovzdanie pôžičky. Zmluva o pôžičke nevzniká iba dohodou

strán, ale skutočným odovzdaním požičanej sumy; dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia v spore o
vrátenie pôžičky spočívalo na veriteľoch, ktorí mali preukázať, že došlo k uzavretiu pôžičky medzi kým,
na akú výšku požičanej sumy, s akou dohodnutou lehotou splatnosti a s akými ostatnými obsahovými
náležitosťami. Dôkazným bremenom veriteľa bolo preukázať, že predmet pôžičky odovzdal a že dlžník
predmet pôžičky riadne a včas nevrátil.

1.4 Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovia spočiatku tvrdili, že predmetom sporu je pôžička,
ktorá vznikla v roku 1999, až následne vo svojom vyjadrení dňa 22.01.2017 opravili svoje tvrdenia
a uviedli, že pôžička poskytnutá žalovanému v roku 1999 vo výške 40.000,- mariek bola žalovaným
splatená a predmetom konania je pôžička z roku 2001 vo výške 26.000,- mariek, z ktorej zostala
nesplatená čiastka vo výške 11.300,-Eur. Žalovaný vznik pôžičky v roku 2001 rozporoval. Súd prvej

inštancie poukázal na obsah svedeckých výpovedí pokiaľ ide o svedkov P. M. a H. F., pričom svedkyňa
M. mala potvrdiť, že mala vedomosť o tom, že medzi účastníkmi sporu existoval dlh, vzniknutý dávnejšie
a časť tohto dlhu bola platená aj na jej účet vo výške 1.600,-Eur. Svedkyňa nemala vedomosť o aký
dlh ide a ani o jeho presnú výšku, nevedela uviesť bližšie podrobnosti ohľadom uzavretia zmluvy o
pôžičke, ani kedy bola pôžička žalovanému poskytnutá. Svedok F. mal byť svedkom pri uzatváraní

zmluvy o pôžičke, ako aj jej odovzdaní, nevedel uviesť akým spôsobom a kedy bola pôžička uzavretá,
ani kedy došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie poukázal na rozpory v jeho
výpovedi, nevedel, či došlo k vráteniu peňažných prostriedkov. Pamätal si len niektoré konkrétne detaily.
Jeho tvrdenia považoval súd prvej inštancie za účelové a naučené, zdôrazňoval skutočnosti tvrdené aj
právnym zástupcom žalobcov. Okresný súd pritom poukázal na blízky rodinný vzťah medzi žalobcami a

svedkom.ZuvedenýchdôvodovokresnýsúdneuveriltvrdeniamsvedkaH.F.ohľadomdohodyopôžičke
a odovzdaní peňazí. N. spolu so svedkyňou Y. O. tvrdili, že žalovanému v roku 2001 nebola poskytnutá
pôžička tak, ako tvrdili žalobcovia, v roku 2001 v Nemecku neboli. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že ani jeden zo svedkov nepreukázal vznik dohody o pôžičke, ani to, že došlo
k reálnemu odovzdaniu peňazí. Žalovaný pritom rozporoval aj dôvod plnenia vo výške 1.600,-Eur na

účet pani M., pričom tvrdil, že to bol dar na opravu domu v W.. Žalobcovia toto tvrdenia žalovaného
ďalej účinne nerozporovali. V zmysle uvedeného okresný súd dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli
bremeno tvrdenia a nepreukázali súdu, že so žalovaným uzavreli v roku 2001 ústnu zmluvu o pôžičke,
ani to, že mu reálne odovzdali sumu 26.000,- mariek. Súdu sa zdalo nelogické, že žalobcovia požičali
žalovanému peňažné prostriedky v roku 2001 a až do roku 2017 nežiadali od žalovaného jej splatenie.

Bez ohľadu na blízke príbuzenské vzťahy, by každý jedinec požadoval vrátenie pôžičky po pár rokoch
a nečakal celých 16 rokov, kým si ho začne vymáhať na súde.

1.5 Pokiaľ žalobcovia opierali svoje tvrdenia aj o e-mailovú komunikáciu medzi účastníkmi sporu zo dňa
18.12.2015 a tvrdili, že žalovaný mal uznať dlh čo do dôvodu a výšky, súd prvej inštancie zdôraznil,

že uznanie dlhu je samostatný zabezpečovací inštitút zakladajúci vyvrátiteľnú právnu domnienku o
existencii dlhu v dobe uznania. Vyžaduje sa, aby dlžník písomne uznal, že dlh zaplatí, uvedený dlh musí
byť určený čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu má pre veriteľa význam spočívajúci v tom, že sa ním
potvrdzuje, že v dobe uznania dlhu dlh trvá, dlžník uznaním dlhu potvrdzuje jeho existenciu. Dlžník však
môže namietať, že dlh nevznikol alebo v čase uznania netrval, resp. namietať, že dlh je neplatný alebo

stratil platnosť. Takáto námietka môže byť úspešná, ak dlžník preukáže opak. Okresný súd uzavrel, že
na platné uznanie dlhu je potrebné, aby tento jednostranný právny úkon spĺňal predpoklady na vznik
platného právneho úkonu, uznanie dlhu musí byť určité a zrozumiteľné a je potrebné, aby dlžník urobil
uznávacíprejavpísomne,zaviazalsadlhzaplatiťauviedoldôvodavýškudlhu.Okresnýsúdkonštatoval,
že právny úkon žalovaného spĺňa podmienku písomnej formy, avšak z e-mailovej komunikácie nie je

zo strany žalovaného daný jednoznačný prísľub, že dlh zaplatí. Samotné čiastočné plnenie zo strany
žalovaného nespôsobuje vznik právnej domnienky podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Prejav vôle
uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť určitý, nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný úkon urobil,
prípadne veriteľovi, ktorému bol úkon adresovaný, bol jasný ako dôvod uznaného dlhu, tak jeho výška,
ak to nie je spoznateľné z textu listiny. Okresný súd sa stotožnil s tvrdením žalobcov, že ak žalovaný

nemá žiaden iný dlh voči žalobcom, ide o dostatočne určitú identifikáciu záväzku, ktorá bola stanovená
jednoznačne aj vo výške 11.300,-Eur. V uznávacom prejave však absentuje prísľub žalovaného, že dlh
zaplatí a z uvedeného dôvodu okresný súd považoval právny úkon uznania dlhu za neplatný právny
úkon. Uznanie dlhu pritom ako akcesorický zabezpečovací právny úkon nemôže byť platný ani z tohodôvodu, že žalobcovia nepreukázali samotný vznik dohody a odovzdanie pôžičky; nebolo možné pri
neexistencii zmluvy o pôžičke platne uznať dlh, ktorý ani nevznikol. Z uvedených dôvodov okresný súd
žalobu v celom rozsahu zamietol.

1.6 Žalobcovia eventuálne žiadali určiť, že dlh žalovaného je splatný. Nakoľko nebolo preukázané, že
medzi účastníkmi sporu došlo k vzniku dlhu z titulu pôžičky, nebolo možné určiť ani splatnosť dlhu, ktorý
neexistuje.

1.7 Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v spore v plnom rozsahu
úspešnému žalovanému priznal nárok na úplnú náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu včas
odvolanie, v ktorom žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalovaného

zaviazal v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcom sumu 11.300,-Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.300,-Eur od 02.03.2017 do zaplatenia. Uplatnili nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2.1 Rozsudok okresného súdu napadli v celom rozsahu a uplatnili odvolacie dôvody uvedené v § 365

ods. 1 písm. f), b), h) a d) C.s.p., tvrdili tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; súd procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces; rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

2.2Vkonkrétnostiachnamietali,žepokiaľokresnýsúdzvykonanýchdôkazovusúdil,žesanepreukázala
existencia pôžičky, dôkazy vykonal nelogicky a nesúvisle tak, že časť dôkazov (svedecké výpovede)
nespojil s konaním žalovaného (e-mailová komunikácia, čiastočné úhrady), čím oddelil konanie
žalovaného od svedeckých výpovedí a dospel k záveru o neexistencii pôžičky. Tento záver však nemá

oporu v dokazovaní, kedy sa všetky dôkazy hodnotia jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti.

2.3 Žalobcovia namietali, že okresný súd na pojednávaní dňa 28.01.2019 vyjadril svoj predbežný právny
názor, dal priestor žalobcom na neho zareagovať doložením ďalších dôkazov, avšak hneď na ďalšom
pojednávaní pripustil zmenu petitu, odmietal vykonať žalobami doložené dôkazy, rozhodol vo veci samej

absolútne odlišne od svojho predbežného právneho názoru, svoje rozhodnutia a konania vôbec v
rozsudku neodôvodnil. Uvedený postup okresného súdu žalobcovia považovali za nesprávny procesný
postup, ktorý zasiahol do ich práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

2.4 Pokiaľ žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie, odvolacia námietka je vo vzťahu k

právnemu posúdeniu úkonu žalovaného - k e-mailu ako úkonu, ktorý nie je uznaním dlhu, hoci zo
správania žalovaného vyplývala i jeho vôľa dlh splatiť.

2.5 Ak súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania, na jej uplatnenie neboli splnené
procesné podmienky, resp. jej uplatnenie je v hrubom nepomere so závažnosťou nedodržania lehoty na

predloženie dôkazov. Takýmto spôsobom trpí konanie pred súdom prvej inštancie vadou spôsobujúcou
nesprávnosť napadnutého rozsudku.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne a žalovanému priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3.1 Žalovaný zdôraznil, že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali v spore uzavretie zmluvy o pôžičke medzi
nimi a žalovaným v novembri 2001 v Nemecku, nepreukázali ani reálne odovzdanie pôžičky v novembri
2001 v Nemecku a nepreukázali, že v novembri 2001 mohli disponovať peňažnými prostriedkami

na poskytnutie pôžičky. V konaní pred súdom prvej inštancie pritom trikrát menili svoje tvrdenie
ohľadne celkovej výšky poskytnutej pôžičky, ako aj dátumu jej poskytnutia. Je ťažko uveriteľné, že
by žalobcovia poskytli v roku 2001 pôžičku bez uzavretia písomnej zmluvy o pôžičke; z vykonanéhodokazovania vyplýva, že v minulosti podmieňovali poskytnutie akýchkoľvek peňažných prostriedkov
uzavretím prechádzajúcej písomnej zmluvy.

3.2 Žalovaný tiež tvrdil, že z vykonaného dokazovania, výsluchom svedkov navrhnutých žalobcami,
nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke
a ani reálne odovzdanie pôžičky. Z výpovedí svedkov navrhnutých žalovaným vyplýva, že žalovaný v
novembri 2001 nebol v Nemecku, kde malo dôjsť k údajnému poskytnutiu pôžičky.

4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení na vyjadrenie žalovaného (replika) zotrvali na podanom odvolaní
a dôvodoch v ňom uvedených. Poukázali na komplexnú súvislosť ako konania žalovaného, tak i to, že
existencia dlhu bola všeobecne známa v celej rodine, absentovalo hodnotenie jednotlivých dôkazov v
ich vzájomnej súvislosti, nakoľko z výpovedí svedkov a z logického a nadväzného konania žalovaného
vyplýva tak existencia pôžičky, ako i jej nesplatená suma. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcovia menili
svoje vyjadrenia ohľadne celkovej výšky pôžičky, žalobcovia zdôraznili, že nikdy nemenili požadovanú

sumu, od počiatku stále žiadali od žalovaného zaplatenie neuhradenej istiny pôžičky vo výške 11.300,-
Eur. Je pravdou, že na prvom pojednávaní omylom uviedli rok poskytnutia pôžičky ako rok 2009, túto
nesprávnosť však zhojili hneď vo svojom prvom podaní po nariadení pojednávania. Od tohto svojho
tvrdenia sa už neskôr nikdy neodchýlili. Pokiaľ pôžička nebola uzavretá písomnou formou, Občiansky
zákonník túto formu nepožaduje, písomná zmluva o pôžičke nebola uzavretá z titulu blízkych rodinných

vzťahov, ako i dlhodobej histórii pôžičiek medzi stranami sporu. Žalovaný tiež nesprávne argumentoval
vo vzťahu k návšteve v Nemecku v roku 2001 s poukazom na výpoveď svedkyne Y. O., táto vo svojej
výpovedi nič neuviedla vo vzťahu k návšteve Nemecka v roku 2001 a pokiaľ ide o svedka H. O.,
žalobcovia už v odvolaní poukázali na to, že žalovaný úmyselne na výsluch doviedol svojho druhého
syna, teda nie toho, ktorý s ním bol v roku 2001 v Nemecku.

5. Žalovaný v duplike na repliku žalobcov zotrval na svojich stanoviskách a mal za to, že žalobcovia
neuviedli vo vyjadrení žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozsudku súdu prvej inštancie.

6. Žalobcovia v ďalšom vyjadrení žiadne nové relevantné skutočnosti neuviedli.

7. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p. preskúmal vec bez potreby
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379
C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7.1 Podľa § 389 ods.1 písm. b) C.sp. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

7.2 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7.3 Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd
zistil, že žalobu podala pôvodne U. F. (žalobkyňa 1/), ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 11.300,-Eur
z dôvodu poskytnutia pôžičky žalovanému. Okresný súd na pojednávaní konanom dňa 29. novembra
2017 na návrh pripustil, aby do konania pristúpil ďalší subjekt - X. F., nar XX.XX.XXXX, trvale bytom H..

XXa, XXX XX P.. N. sumy 11.300,-Eur sa tak voči žalovanému domáhali žalobcovia 1/ a 2/; v spore tiež
žiadali eventuálne určiť, že dlh žalovaného je splatný. Žalovaný v spore poprel, že mu pôžička vo výške
13.330,-Eur, z ktorej zostatok žalobcovia v spore uplatnili, bola poskytnutá.

7.4 Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie založil na konštatovaní, že žalobcovia neuniesli dôkazné

bremeno a nepreukázali súdu, že so žalovaným uzavreli v roku 2001 ústnu zmluvu o pôžičke ani to,
že mu reálne odovzdali sumu 26.000,- mariek; pokiaľ žalobcovia poukazovali na e-mail žalovaného, v
ktorom mal dlh uznať, toto uznanie považoval súd prvej inštancie za neplatné, nakoľko absentuje prísľub
žalovaného na zaplatenie dlhu. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že dlh žalovaného je splatný,okresný súd zamietacie rozhodnutie založil na konštatovaní, že nebolo preukázané, že došlo k vzniku
dlhu z titulu pôžičky, nebolo tak možné určiť splatnosť dlhu, ktorý neexistuje.

8. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník
sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 Občianskeho zákonníka).
Z citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa
nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom; podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán

predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu (peniaze). Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Cdo 403/2014 zo dňa 16.12.2015).

8.1 Žalobcovia tvrdili, že žalovanému poskytli sumu 26.000,- mariek (po prepočte konverzným kurzom
13.330,-Eur), ktoré mal žalovaný podľa dohody vrátiť, splatnosť pôžičky dohodnutá nebola, preto
ju žalobcovia ako veritelia žalovanému ako dlžníkovi určili začiatkom roku 2017. Úrok pri pôžičke
dohodnutý nebol. Pre pozitívne rozhodnutie o žalobe o vrátenie poskytnutých peňazí musí veriteľ
preukázať existenciu zmluvy o pôžičke (ktorá môže byť aj ústna) s konkrétnym dlžníkom, odovzdanie

peňažných prostriedkov dlžníkovi (reálny kontrakt), dohodu o vrátení peňažných prostriedkov (inak by
nešlo o zmluvu o pôžičke) a skutočnosť, že dlžník je v omeškaní s vrátením poskytnutých peňažných
prostriedkov.

9. Odvolanie žalobcov je dôvodné

Žalobcovia považovali postup súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní vyjadril svoj predbežný
názor a následne vo veci samej rozhodol odlišne od vysloveného právneho názoru, za nesprávny.
Po úkonoch podľa ods.1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové
tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje
predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu

(§ 181 ods. 2 C.s.p.). Z citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku vyplýva, že je potrebné,
aby predbežné právne posúdenie súdom bolo dostatočne určité a zrozumiteľné; pre strany sporu z
neho vyplýva, aké rozhodnutie vo veci samej možno očakávať. Pri predbežnom právnom posúdení
súd vychádza zo žalobných tvrdení žalobcu, vyjadrenia žalovaného, dôkazov, ktoré žalobca pripojil
k žalobe a žalovaný k vyjadreniu k žalobe. Pri predbežnom právnom posúdení súd nevychádza z

riadne vykonaného dokazovania; predbežné právne posúdenie dokazovaniu predchádza. Z komentára
k Civilnému sporovému poriadok (Civilný sporový poriadok; Števček · Ficová · Baricová · Mesiarkinová
· Bajánková · Tomašovič a kol.; C.H.BECK, 2016, str. 672) vyplýva, že predbežné právne posúdenie
veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť
priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu

argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Predbežné právne
posúdenie neznamená, že týmto vysloveným názorom je súd striktne viazaný; ak sa však od neho chce
odkloniť, je nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadal. Súd
prvej inštancie takto nepostupoval.

9.1Zozápisnicezpojednávaniavyplýva,žee-mailovýprejavpredloženýakodôkaznemožnopovažovať
za uznanie dlhu, nakoľko nespĺňa všetky náležitosti požadované zákonom pre uznanie dlhu, je
však potvrdením toho, že v roku 2015 bol medzi žalobcami a žalovaným dlh vo výške 11.300,-
Eur. Z uvedeného konštatovania súdu prvej inštancie mohli žalobcovia dôvodne vyvodiť, že v rámci
predbežného právneho posúdenia okresný súd akceptoval jeho žalobné tvrdenie, že dlh v roku 2015

predstavovalsumu11.300,-Euramohlilegitímneočakávať,žetátosumaimbudepriznaná.Jenesporné,
že vo veci po vyslovení predbežného právneho názoru okresným súdom prebehlo riadne dokazovanie;
najmä však k preukázaniu uzavretia zmluvy o pôžičke a odovzdania peňažných prostriedkov veriteľmi
dlžníkovi. Otázka relevantnosti dôkazu - emailovej správy, ktorú žalobcovia považovali za uznanie dlhu,
bola otázkou jej právneho posúdenia. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa

od vysloveného predbežného právneho názoru odklonil, keď dôkaz - emailovú správu nepovažoval za
potvrdenie existencie dlhu medzi stranami sporu a jeho výšky bez toho, aby tento odklon v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia náležite odôvodnil. Takýmto postupom súd prvej inštancie poprel význampredbežného právneho posúdenia pre strany sporu a založil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
v dôsledku jeho prekvapivosti.

9.2 Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 21.01.2019 rovnako vyplýva, že súd prvej inštancie žalobcom
(ich právnemu zástupcovi) uložil povinnosť, aby do 30-tich dní predložil súdu listinný dôkaz o tom,
že žalobcovia mali dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky v roku 2001. Nakoľko
žalobcovia požadovaný dôkaz ako prostriedkom procesného útoku nepredložili včas, súd prvej inštancie
tento dôkaz nevykonal. Súd prvej inštancie tak aplikoval sudcovskú koncentráciu konania.

9.3 Účelom koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany sporu zdržiavali spor neskoro vykonanými
procesnými úkonmi; prostriedky procesného úkonu a procesnej obrany v zásade nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. V zásade platí, že nie je prípustné, aby strana sporu predkladala ďalšie
prostriedky procesného úkonu alebo procesnej obrany až na pojednávaní, čo by znamenalo zmarenie

už nariadeného a prebiehajúceho pojednávania a potrebu vytýčiť ďalšie pojednávanie vo veci. Vykonané
dokazovanie však môže priniesť zmenu skutkových okolností; ak v takom prípade strana sporu preloží
nové dôkazy (doposiaľ súdu neznáme) ako reakciu na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania a o
ktorých strana nevedela a ani ich nemohla predvídať, súd musí tieto prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany považovať za uplatnené však, ak nové skutočnosti vyšli najavo až potom, ako mala

strana sporu povinnosť označiť a predložiť dôkazy. Súd prvej inštancie v tomto smere postupoval podľa
ustanovenia § 181 ods. 4 C.s.p., pojednávanie dňa 21.01.2019 odročil a žalobcom umožnil doložiť dôkaz
o tom, že mali dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky.

9.4 Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia uskutočnili podanie až 21.03.2019, v ktorom navrhli zmenu

žalobného petitu a pripojili dôkaz - daňové priznanie žalobcu 2/ za roky 2000 a 2001, doložili aj dôkaz
- Čestné prehlásenie p. M.. Vo vzťahu k daňovým priznaniam ide o dôkaz, pre ktorý platila sudcovská
koncentrácia konania v zmysle § 181 ods. 4 C.s.p.; pokiaľ ide o čestné vyhlásenie, ním žalobcovia
reagovali na tvrdenia žalovaného (ohľadom toho, za akým účelom žalovaný poslal na jej účet finančné
prostriedky).

9.5 K uvedenému odvolací súd uvádza, že prostriedky procesného útoku boli predložené pred termínom
pojednávania (súd pôvodne odročil pojednávanie na deň 25.03.2019, ktoré neskôr zrušil z dôvodu
čerpania dovolenky sudkyne a nariadil nový termín pojednávania na deň 08.04.2019). Nové dôkazy
tak boli predložené v dostatočnom predstihu pred novým termínom pojednávania tak, aby sa s nimi

mohol oboznámiť nielen konajúci súd ale aj žalovaný. V konečnom dôsledku pre predložené čestné
vyhlásenie sudcovská koncentrácia uplatnená nebola. Vo vzťahu k daňovým priznaniam však nemožno
neprihliadnuť na skutočnosť, že išlo o dôkaz, ktorý predstavoval listinu, ktorá nebola v štátnom jazyku
a vyžadovala jej preklad. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že súd prvej inštancie na pojednávaní
pripustil zmenu petitu žaloby. Všetky uvedené skutočnosti odôvodňujú záver, že postup súdu, ktorý s

poukazom na sudcovskú koncentráciu konania predložené dôkazy nevykonal, bol nesprávny. Vykonanie
dôkazov nebolo v rozpore s požiadavkou hospodárnosti konania (ktorá so sudcovskou koncentráciou
úzko súvisí); čestným vyhlásením žalobcovia reagovali na skutkové tvrdenia žalovaného, ku ktorým
sa svedkyňa pri svojom výsluchu nemala možnosť sa vyjadriť (jej výsluch predchádzal tvrdeniam
žalovaného) a vo vzťahu k daňovým priznaniam bolo potrebné zadovážiť ich úradný preklad tak, aby

mohli byť ako dôkaz vykonané. Odvolacia námietka, že súd nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a na uplatnenie sudcovskej koncentrácie neboli splnené procesné
podmienky, je tak dôvodná. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 181 ods. 4 formuláciou „nemusí“
nedáva súdu povinnosť na nové skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy neprihliadať. Uvedená formulácia
dáva súdu možnosť aj na oneskorene predložené dôkazy prihliadnuť. Z vyššie uvedenej argumentácie

vyplýva, že súd prvej inštancie sa okolnosťami sporu, správaním strán sporu, dôvodmi oneskoreného
predloženia dôkazu a predložením dôkazu, ktorý bol reakciou na skutkové tvrdenie strany, dostatočne
nezaoberal.

9.6 Dôvodné je aj odvolacie tvrdenie, že súd prvej inštancie neaplikoval (resp. nesprávne aplikoval)

zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.
spočíva v nesprávnosti v zisťovaní skutkového stavu; k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak došlo k rozporu sozásadou voľného hodnotenia dôkazov, vtedy, ak súd svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, ktorá
z vykonaných dôkazov nevyplýva alebo nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vyšli počas dokazovania najavo; nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil

na chybnom hodnotení dôkazov. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nespojil časť vykonaných
dôkazov (svedecké výpovede) s konaním žalovaného (čiastočné úhrady, emailová komunikácia) a
poukazoval aj na nesprávne skutkové zistenia z jednotlivých výsluchov.

9.7 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd dôkazy a tvrdenia strán hodnotí podľa svojej úvahy

v súlade s princípmi, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (čl. 15 C.s.p.). Žiadny dôkaz nemá
predpísanú zákonnú silu; z uvedeného dôvodu je nevyhnuté, aby súd prvej inštancie všetky vykonané
dôkazy presvedčivo vyhodnotil a zaoberal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie a naplnil tak ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p, podľa ktorého má okrem iného jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré zo skutočností považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil.

9.8 Pri hodnotení dôkazov je potrebné aplikovať zásadu voľného hodnotenia dôkazov; dôkazy je
potrebné vyhodnotiť jednotlivo ale aj v ich vzájomných súvislostiach. V konaní pred súdom boli vykonané
dôkazy ako na prospech žalobných tvrdení, tak aj na prospech obrany žalovaného. Nemožno však tieto

dôkazy hodnotiť iba izolovane, a to každý dôkaz jednotlivo; je potrebné ich hodnotiť aj v ich vzájomných
súvislostiach. Aj súd prvej inštancie pôvodne na pojednávaní dňa 21.03.2019 konštatoval, že email
žalovaného potvrdzuje existenciu dlhu v roku 2015 v žalovanej výške. Správanie žalovaného, žalobcom
tvrdené čiastočné plnenia, ktorých právny dôvod síce žalovaný poprel, ale dôkaz svojho tvrdenia
neposkytol, je potrebné vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti nielen s tvrdeniami žalobcu (o poskytnutí

pôžičky a jej výške) ale aj v súvislosti s tvrdeniami svedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie nenáležite odmietol tvrdenia svedka H. F. s poukazom na blízky rodinný vzťah k žalobcom,
pokiaľ na druhej strane bez výhrad akceptuje tvrdenia svedkov navrhnutých žalovaným, ktorí sú s ním
rovnakovblízkomrodinnompomere,akojesvedokF.vovzťahukžalobcom.Odôvodnenienapadnutého
rozhodnutia tak neposkytuje hodnotenie dôkazov v ich vzájomných súvislostiach ale izolovane, pre

rozhodnutie o uplatnenom nároku nedostatočne.

9.9 Odvolací súd napokon k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu tvrdeného uznávacieho
prejavu žalované v emailovej komunikácii uvádza, že uznanie dlhu v zmysle ustanovenia § 558
Občianskeho zákonníka je samostatný zaväzovací inštitút; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá

právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Uznaním dlhu prechádza dôkazné bremeno z
veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu je potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník
realizoval písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatenia dlhu a uviedol dôvod a aj jeho výšku.

9.10 Uznávací prejav nemožno vykladať striktne doslovne, jednotlivé slová a slovné spojenia nemožno

vykladať izolovane ale v ich kontexte; v danom prípade aj v kontexte celej mailovej komunikácie
medzi stranami sporu. Z mailovej komunikácie zreteľne vyplýva, že žalobkyňa 1/ žalovaného vyzvala
na zaplatenie peňazí (dlhu), uviedla zostatok dlhu. Z reakcie žalovaného vyplýva, že poslal 430,-Eur,
zostatok predstavuje 11.300,-Eur (výška dlhu). Z označenia komunikácie vyplýva, že strany sporu
komunikujú o pôžičke (dôvod dlhu). S prihliadnutím na charakter a formu komunikácie, rodinný pomer

medzi stranami sporu nemožno formuláciu žalovaného „dúfam, že to dobojujem“ vyložiť inak, ako že
ide o prísľub zaplatenia dlhu. Z emailovej správy totiž nemožno nijako vyvodiť, že by žalovaný touto
formuláciou mienil „dobojovať“ iný svoj rodinný, osobný, pracovný alebo iný problém; naopak, reaguje na
výzvunazaplateniezostatkudlhu.Zuvedenéhopreodvolacísúdvyplýva,ževšetkyzákonnépodmienky
predpokladané ustanovením § 558 Občianskeho zákonníka pre uznanie boli splnené. Aj táto odvolacia

námietka nesprávneho právneho posúdenia je tak dôvodná.

10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia
§ 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil z dôvodu, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia nevykonal navrhované dôkazy, vec nesprávne posúdil pokiaľ ide o aplikáciu sudcovskej

koncentrácie konania a vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o platnosť uznávacieho prejavu
žalovaného. Zároveň podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie11. V konaní, ktoré bude nasledovať po zrušení napadnutého rozsudku, okresný súd s ohľadom na
vyslovený názor odvolacieho súdu vykoná dôkaz, ktorý navrhli a predložili žalobcovia. Okresný súd
opätovne vyhodnotí vykonané dokazovanie v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a v súlade s

ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., bude sa zaoberať aj tvrdeniami strán sporu uvedenými v odvolací a
v písomnom vyjadrení k nemu, a to aj vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovaný na pojednávanie ako svedka
doviedol iného syna ako toho, s ktorým mal byť v roku 2001 u žalobcov v Nemecku. V ďalšom konaní
bude súd prvej inštancie postupovať v naznačenom smere; vo veci opätovne rozhodne, a to aj o trovách
konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).