Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. august 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320205913
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1320205913.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a

sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobkyne: H. E., U.. XX. X.
XXXX, R. R. XXXX/XX, R., zast. advokátskou kanceláriou Kinstellar, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. č. 13,
Bratislava, IČO: 35 873 833, proti žalovanému: Y. &. W., E..A..O.., G. U. XX, R. B.: XX XXX XXX, zast.
advokátom JUDr. Juliánom Lapšanským, Zeleninárska 8, Bratislava, IČO: 45 941 815, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru a o náhrady mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III z 8. decembra 2020 č. k. 19Cpr/14/2020- 65, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutých výrokoch (výroky I., II.) potvrdzuje.

II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 17. 9. 2019 na základe v oznámenia
žalovanéhozodňa17.3.2020jeneplatné.Ďalejsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiť
žalobkyni z titulu náhrady mzdy 6.139,21 eur s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 473,34 eur od 21. 4.

2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 5. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21.
6. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 7. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od
21. 8. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 9. 2020 do zaplatenia, zo sumy 520,67 eur od
21. 10. 2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti konania, vo zvyšku súd prvej inštancie
konanie zastavil a žalobkyni proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84,62 %.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa ako štátny príslušník Ukrajiny s
povolením na pobyt do 31. 8. 2020 uzavrela dňa 17. 9. 2019 so žalovaným pracovnú zmluvu a dohodu o

dočasnom pridelení zamestnanca, na základe ktorej bola žalobkyňa dočasne pridelená na výkon práce
k užívateľskému zamestnávateľovi N. Y. E., E..A..O.. V uvedenej pracovnej zmluve bolo dojednané,
že zamestnanec nastúpi do práce dňa 17. 9. 2019, dňom nástupu zamestnanca do práce vzniká
pracovný pomer. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 16. 9. 2020. V čl. III ods. 3.3 pracovnej
zmluvy bola dojednaná rozväzovacia podmienka trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v
oznámení užívateľského zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej podmienky (t. j. dňom uvedeným v
oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení

užívateľského zamestnávateľa. Podľa čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy doba, na ktorú sa dočasné
pridelenie dohodlo, je doba trvania pracovného pomeru. Oznámením o ukončení objednávky dočasného
pridelenia zo dňa 16. 3. 2020 užívateľský zamestnávateľ ukončil objednávku na výkon práce žalobkyne.
Oznámením o skončení pracovného pomeru zo dňa 17. 3. 2020 žalovaný oznámil žalobkyni, že jejpracovnýpomerboluzavretýsozamestnávateľomnadobuurčitúatodoskončeniaprácuužívateľského
zamestnávateľa, ktorý skončil na základe svojho oznámenia ku dňu 17. 3. 2020. Toto oznámenie bolo
žalobkyni doručené na pracovisku dňa 17. 3. 2020.

3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. V odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Zákonník práce v § 59 vymedzuje taxatívne
spôsoby, za akých je možné skočiť pracovný pomer zo strany zamestnanca i zamestnávateľa.
Pracovný pomer možno skončiť len spôsobom upraveným v Zákonníku práce a z dôvodu, ktorý

tento právny predpis obsahuje. Medzi také nepatrí skončenie pracovného pomeru oznámením z
dôvodu, že došlo k splneniu rozväzovacej podmienky. Zákonník práce neobsahuje ako dôvod
skončenia pracovného pomeru skončenie pracovného pomeru rozväzovacou podmienkou. Išlo by
o rozširovanie taxatívne vymedzených spôsobov a dôvodov skončenia pracovného pomeru, čo je
neprípustné. Novelou Zákonníka práce účinnou od 1. 3. 2015 vznikla povinnosť v prípade, že agentúra
dočasného zamestnávania uzatvorí so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, doba trvania

tohto pracovného pomeru musí byť vymedzená konkrétnym dátumom jeho skončenia. Uvedeným sa
malo znemožniť naviazanie skončenia pracovného pomeru na trvanie dočasného pridelenia napríklad
vetou „skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú“. Z uvedeného
dôvodu je potom aplikácia rozväzovacej podmienky viažuca sa na skončenie pracovného pomeru
dohodnutého na dobu určitú na skončenie dočasného pridelenia v rozpore so zákonom a nemožno

na základe nej skončiť pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú skôr, ako nastal dátum uvedený
v pracovnej zmluve ako dátum, ktorým bol vymedzený konkrétny deň skončenia pracovného pomeru
na dobu určitú, v danom prípade deň 16. 9. 2020. Účinnosťou novely Zákonníka práce vykonanej
zákonom č. 14/2015 Z.z. ( účinná od 1. 3. 2015 ) je agentúra dočasného zamestnávania (žalovaný )
povinná určiť dobu trvania pracovného pomeru dátumom jeho skončenia (§ 58 ods. 5 posledná veta

Zákonníka práce ). Cieľom novely bolo riešenie problémov vyskytujúcich sa v aplikačnej praxi pri
dočasnom pridelení zamestnanca. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu má táto právna úprava
„ vylúčiť doterajšiu prax agentúr dojednať so zamestnancom dobu trvania pracovného pomeru v prípade
dočasného pridelenia vo väzbe na trvanie dočasného pridelenia (t.j. aj rozväzovacou podmienkou -
pozn. odvolacieho súdu ). Pri takomto dojednaní trvania pracovného pomeru sa tento skončí zo dňa

na deň vrátením zamestnanca agentúre dočasného zamestnávania, čo možno z hľadiska porovnania
s právami zamestnancov s pracovným pomerom na dobu určitú podľa § 48 Zákonníka práce vnímať
ako zneužívanie práva zamestnávateľom. Samotný zamestnanec spravidla nemá právo jednostranne
skončiť dočasné pridelenie, ktoré by viedlo aj ku skončeniu pracovného pomeru “. Keďže žalovaný v
pracovnejzmluveaDohodeodočasnompridelenízamestnancazodňa17.9.2019dohodolsožalobcom

pracovný pomer na dobu určitú do 16. 9. 2020, pracovný pomer sa skončil uplynutím uvedeného dňa (§
59 ods. 2 Zákonníka práce ). Dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru k dátumu
uvedeného v oznámení užívateľského zamestnávateľa v zmysle čl. III. bod 3.3 pracovnej zmluvy zo
dňa 17. 9. 2019 je v rozpore s § 58 ods. 5 posledná veta Zákonníka práce v znení zák. č. 14/2015
Z.z. a takéto dojednanie je teda absolútne neplatné v zmysle §39 Občianskeho zákonníka. Pracovný

pomer medzi žalobcom a žalovaným sa teda skončil dňom 16. 9. 2020. Vzhľadom k uvedenému súd
dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobcu na základe oznámenia zo dňa 17.
3. 2020 je neplatné. Pracovný pomer žalobcu skončil dňa 16. 9. 2020, kedy skončila doba určitá
uvedená v článku III odsek 3.2 pracovnej zmluvy zo dňa 17. 9. 2019. Súd poznamenáva, že v danom
prípade mal žalovaný možnosť so žalobcom uplatniť ako jeden z výpovedných dôvodov aj skončenie

pracovného pomeru s ním z dôvodu jej nadbytočnosti vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia
pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú. Pri tomto druhu výpovede
sa tiež aplikuje výnimka z § 63 ods. 2 Zákonníka práce, kde agentúra dočasného zamestnávania
nemusí skúmať, či nemá možnosť zamestnancovi ďalej ponúknuť inú prácu jeho preradením alebo ho
zamestnávať na kratší pracovný čas a môže mu výpoveď z uvedeného dôvodu dať. “ Ďalej súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Keďže Zákonník práce spôsob určenia doby
trvania pracovného pomeru výslovne upravuje, subsidiarita Občianskeho zákonníka (§ 36 ) je v tomto
prípade vylúčená. Súd dodáva, že z konania žalovaného (zakomponovanie rozväzovacej podmienky
do pracovnej zmluvy) je zrejmý úmysel vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť žalobcovi odstupné
podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, na ktoré by mu vznikol nárok v prípade skončenia

pracovnéhopomeruvýpoveďouzostranyzamestnávateľatedažalovanéhoprenadbytočnosť(§63ods.
1 písm. b/ Zák. práce ). Takéto správanie zamestnávateľa nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom
na Oznámenie žalovaného o skončení pracovného pomeru ku dňu 17. 3. 2020 žalobca nemal inú
možnosť, ako domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe oznámeniazo dňa 17. 3. 2020 aplikujúc § 77 Zák. práce, z ktorého naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru priamo vyplýva. Súd je zároveň toho názoru, že navrhovaný žalobný
petit v čase podania žaloby na súd dňa 18. 5. 2020 je správny vzhľadom na skutočnosť, že jeho

pozitívne vymedzenie v znení „ určenia, že pracovný pomer trvá “ by vzhľadom na uplynutie doby trvania
pracovného pomeru dojednaného do 16. 9. 2020 už nemalo opodstatnenie. Ust. § 59 ods. 1 Zák. práce
síce nepredpokladá možnosť skončenia pracovného pomeru na základe „oznámenia“ zamestnávateľa
na podklade rozväzovacej podmienky (zákonodarca nepredpokladal takúto „vynaliezavosť“ agentúr
dočasnéhozamestnávania),zktoréhodôvodutátoskutkovápodstataskončeniapracovnéhopomerunie

je výslovne uvedená ani v § 77 Zákonníku práce, čo však nemôže sankcionovať zamestnanca vylúčením
z pracovnoprávnej ochrany založenej na § 77 Zákonníka práce a ukladať mu povinnosť osobitne
preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru zákonom nedovoleným spôsobom určovacou žalobou podľa §137 písm. c/ Zákonníka práce.
Určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu ( Zákonníka práce ) a z
uvedeného dôvodu ide o určovaciu žalobu podľa §137 písm. d/ CSP. “ S poukazom na tieto závery súd

prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou
medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 17. 9. 2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 3.
2020 je neplatné.

4. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 6.139,21 eur s prísl. z titulu náhrady mzdy súd

prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Súd priznal žalobcovi a táto skutočnosť medzi stranami sporu
po čiastočnom späťvzatí žaloby čo do výšky nebola sporná, náhradu mzdy za obdobie od 18. 3. 2020
do 16. 9. 2020, čo je za obdobie dokedy mal pracovný pomer žalobcu trvať. Náhrada mzdy podľa
zhodných tvrdení právnych zástupcov strán sporu a po čiastočnom späťvzatí predstavuje sumu vo výške
6.139,21 eur vypočítanú tak, že priemerný hodinový zárobok žalobcu zisťovaný ako pravdepodobný

zárobok je za 1. kvartál 2020 vo výške 6,3112 eur/hod. Priemerný mesačný zárobok žalobcu je tak v
skutočnosti vo výške 1.029,04 eur a je vypočítaný ako mzda, ktorú by žalobca zrejme dosiahol, a to
ako súčin pravdepodobného hodinového zárobku žalobcu ( 6,3112 eur/hod.) vynásobený priemerným
počtom pracovných hodín v roku 2020 podľa ustanoveného 37,5 hodinového týždenného pracovného
času žalovaného teda 163,05 hodín. “ V časti týkajúcej sa náhrady mzdy vo výške 511,19 eur súd prvej

inštancie konanie zastavil podľa § 145 ods. 1 C.s.p., pretože žalobkyňa vzala v tejto časti žalobu späť.
5. Výrok o povinnosti žalovaného aj úrok z omeškania odôvodil súd prvej inštancie nasledovne: „Súd
potom priznal žalobcovi aj úrok z omeškania počítaný od prvého dňa po splatnosti mesačnej mzdy podľa
pracovnejzmluvyzodňa17.09.2019(čl.VIIods.7.2)ato5%úrokomzomeškaniaročnezosumy473,34
eur od 21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04

eur od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04
eur od 21.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.09.2020 do zaplatenia, o sumy 520,67
eur od 21.10.2020 do zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď mesačný
zárobok predstavuje sumu 869,59 eur.“
6. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil takto: „Z obsahu spisu vyplýva,

že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhrady ušlej mzdy 6.650,40
eur s príslušenstvom. Išlo teda o niekoľko samostatných nárokov. Na pojednávaní súdu dňa 8. 12. 2020
žalobca vzal žalobu v časti náhrady ušlej mzdy o 511,19 eur s príslušenstvom späť bez uvedenia dôvodu
resp. s uvedením dôvodu hospodárnosti a súd preto konanie v tejto časti zastavil. Z procesného hľadiska
teda žalobca zavinil zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP) čiastočne v jednom z dvoch uplatnených

nárokov. V tomto rozsahu vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania. Zohľadniac pôvodný
žalobný petit v celosti možno zhrnúť, že žalobcovi teda vznikol nárok na náhradu trov v rozsahu 84,62
%. (úspech žalobcu je 92,31% a úspech žalovaného je 7,69 % teda 92,31%-7,69 %= 84,62 %). “
7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výroky, ktorými bolo žalobe
vyhovené (výroky I., II.) a výrok o nároku na náhradu trov konania (výrok IV.). Navrhol, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému
prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že si uplatnil trovy odvolacieho konania
v rozsahu 100%. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Nesúhlasil s
posúdením neplatnosti rozväzovacej podmienky dohodnutej v pracovnej zmluve a dohode o dočasnom
pridelení zamestnanca zo dňa 13.01.2020 súdom prvej inštancie. Argumentoval, že sa nejednalo odohodnutie spôsobu skončenia pracovného pomeru, ale o vymedzenie trvania pracovného pomeru a
poukázal na skutočnosť, že pracovný pomer so žalobcom bol v zmysle článku III. ods. 3.2 Pracovnej
zmluvy dohodnutý na dobu určitú, a to do 16.09.2020 s tým, že sa súčasne so žalobcom v článku III.

ods. 3.3 Pracovnej zmluvy dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu
uvedenému v oznámení Užívateľského zamestnávateľa, ktorý s účinnosťou ku dňu 17. 03. 2020 ukončil
objednávku na výkon práce žalobcu, čím došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky podľa článku III.
ods. 3.3 Pracovnej zmluvy, a teda aj k skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Mal za to, že splnením
rozväzovacej podmienky, t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa, pracovný

pomer žalobcu zanikol uplynutím doby určitej, teda nejednalo sa o nový dôvod alebo spôsob skončenia
pracovného pomeru nad rámec Zákonníka práce. Poukázal na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 36 ods.
1 Občianskeho zákonníka, odbornú literatúru (Barancová H. - Zákonník práce, Komentár. 4. vydanie.
Bratislava: C. H. Beck 2015, str. 115) s tým, že použitie Občianskeho zákonníka v jeho prvej časti
treba využiť v prípadoch, ak osobitná úprava Zákonníka práce v jeho prvej časti celkom chýba alebo
ju Zákonník práce neupravuje komplexne, a tým, že takýmto prípadom je aj právna úprava právnych

úkonov, kedy Zákonník práce v ustanoveniach § 15 a § 16 upravuje iba niektoré vybrané osobitosti
právnych úkonov oproti komplexnej právnej úprave právnych úkonov obsiahnutej v Občianskom
zákonníku, z čoho vyplýva, že Zákonník práce neobsahuje komplexnú právnu úpravu právnych úkonov
v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, a preto je potrebné na tieto spoločenské vzťahy spadajúce do
oblasti pracovného práva aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolateľ zastal názor, že

účelom rozväzovacej podmienky nie je obchádzanie zákona a úmysel vyhnúť sa zaplateniu odstupného
podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že nárok na odstupné vzniká až po 2
rokoch trvania pracovného pomeru, zatiaľ čo dočasné pridelenie môže v zmysle ustanovenia § 58 ods. 6
Zákonníka práce trvať maximálne 24 mesiacov, čo už samo o sebe vylučuje, aby dočasne pridelenému
zamestnancovi v akomkoľvek okamihu skončenia pracovného pomeru vznikol nárok na odstupné, a

preto je motív obchádzania zákona vylúčený už samotným znením zákona a ide o účelovú interpretáciu
súdu prvej inštancie v snahe umelo podporiť svoju argumentáciu. Citáciu § 58 ods. 2 až § 58 ods. 11
Zákonníka práce považoval za nesprávnu dôvodiac, že ich znenie v bodoch 40 až 49 rozsudku vôbec
nezodpovedá zneniu príslušných ustanovení Zákonníka práce, tak ako sú tieto vyhlásené v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky a aké bolo ich znenie v rozhodujúcom čase (t. j. v čase vzniku a skončenia

dočasného pridelenia), pričom túto citáciu nemožno vykladať ani ako voľnú interpretáciu predmetných
ustanovení Zákonníka práce a ide o svojvoľné uvedenie ustanovení Zákonníka práce bez akejkoľvek
opory v platnom znení Zákonníka práce, z čoho je zrejmé, že súd prvej inštancie nepozná právo a
keď ho nepozná, tak ho logicky nemôže ani správne interpretovať. Vzhľadom na vyššie uvedené zastal
názor, že právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok možno tak, ako je obsiahnutá v

ustanovení § 36 Občianskeho zákonníka, aplikovať aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, keďže
Zákonník práce neobsahuje v tomto smere žiadnu osobitnú úpravu a ani neobsahuje výslovný zákaz
aplikácie ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy. Poukázal na to, že
už v konaní pred súdom prvej inštancie argumentoval, že žalobou o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru sa možno podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce domáhať jedine v prípade

skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo
skončením dohodou a pretože ide o taxatívny výpočet spôsobov skončenia pracovného pomeru, medzi
ktorými sa skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú nenachádza a tento výpočet
nemožno rozšíriť ani extenzívnym výkladom, ako to činí súd prvej inštancie (bod 65. rozsudku) s tým,
že otázka vzťahu žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žaloby o určenie, že

pracovný pomer trvá je rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn.
1Cdo/193/2005, ktorý bol aj publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 53/2007) riešená tak, že pokiaľ ku
skončeniupracovnéhopomerumalodôjsťinýmspôsobomnežuvedenýmv§59ods.1Zákonníkapráce,
neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a preto sa účastník môže domáhať
určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.), keď závery tohto rozhodnutia možno plne vztiahnuť aj
na posudzovaný prípad. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa odchýlil aj od rozhodovacej praxe Krajského
súdu Bratislava (viď napr. rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/2009 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25C/209/2008 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
14Co/128/2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 27C/185/2006) s tým, že

prvoinštančný súd v rozpore so zákonným ustanovením § 77 Zákonníka práce a citovanou judikatúrou
subsumoval právnu ochranu zamestnanca pod ust. § 77 Zákonníka práce (bod 65. rozsudku) a navrhol
zmenu prvého výroku napadnutého rozsudku tak, že žaloba bude v tejto časti zamietnutá. Vytkol
napadnutého rozhodnutiu, že okresný súd sám z vlastnej iniciatívy bez právneho základu a bez návrhužalobcu subsumoval právny vzťah sporových strán pod ustanovenie § 77 Zákonníka práce a určil, že
skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa
17.09.2019nazákladeoznámeniažalovanéhozodňa17.03.2020jeneplatné,napriektomu,žežalobca

žiadal určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo a z pohľadu hmotného práva ide o správne
naformulovaný petit, ktorý obstojí tak v čase podania žaloby, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku. Uviedol,
že ide opätovne zo strany súdu prvej inštancie o účelovú dezinterpretáciu, tento krát uplatneného nároku
žalobcu, nakoľko ním sformulovaný petit si nežiadal žiadnu "pomocnú barličku" v podobe súdom prvej
inštancie zvolenej konštrukcie. Argumentoval, že pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru

sa využíva zásada tzv. relatívnej neplatnosti, ktorá je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto
právneho úkonu, čo znamená, že relatívne neplatný právny úkon spôsobuje následky, akoby bol platný,
ak nebol zbavený predmetných následkov, ktorých môže byť zbavený rozhodnutím súdu alebo tým,
že ho účastníci po vzájomnej dohode uznajú za neplatný, z dôvodu ktorého pri domáhaní sa určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí, že pracovný pomer skončil, pokiaľ súd nerozhodne o
neplatnostijehoskončenia.Podčiarkol,žeNajvyššísúdSRrozhodol,žeaknedôjdekurčeniuneplatnosti

skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, vychádza sa z toho, že pracovný pomer
bol skončený platne s tým, že v zmysle judikatúry a odbornej literatúry ustanovenie § 77 Zákonníka
práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia
pracovného pomeru; tým je však zároveň z aspektu ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.) vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého právneho

dôvodu žalobou podanou v zmysle ust. § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137
písm.c/C.s.p.)určenia,žepracovnýpomertrvá.Petitžalobyvprejednávanejvecibolpodľajehonázoru
jednoznačne formulovaný za účelom určenia, že k skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi
nedošlo,atedazjehostranymaloísťonulitnýprávnyúkonvdôsledkujehoabsolútnejneplatnosti,avšak
prvoinštančný súd vo výroku I. rozsudku určil neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 77 Zákonníka

práce, a teda ho sankcionoval relatívnou neplatnosťou. Napokon mal za to, že došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces, nakoľko napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne a
rozporne odôvodnený (III. ÚS 311/07, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06), keď vnútorná rozporuplnosť je
viditeľná napríklad aj z bodu 62. rozsudku, kde prvostupňový súd uvádza, že dojednanie rozväzovacej
podmienky trvania pracovného pomeru je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,

avšak napriek tomu ďalej v odôvodnení (bod 64, 65) a vo výroku I. rozsudku posudzuje neplatnosť
podľa ust. § 77 Zákonníka práce, a teda ako neplatnosť relatívnu. K tvrdeniu súdu prvej inštancie v bode
65 rozsudku ("žalobca nemal inú možnosť, ako domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru na základe oznámenia zo dňa 17 03. 2020 aplikujúc § 77 Zákonníka práce"), žalovaný uviedol,
že opomenul, že žalobca sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedomáhal, nakoľko sa domáhal

určenia, že pracovný pomer účastníkov sa napadnutým úkonom neskončil.

8. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

10. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil
správne skutkový stav veci a napadnutý rozsudok aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť ( §
387 ods. 2 C.s.p. ).
11. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a

stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

12. Vo vzťahu k tvrdeniu odvolateľa, že nesprávna citácia zákonných ustanovení § 58 ods. 2 až
11 Zákonníka práce v napadnutom rozsudku znamená, že súd prvej inštancie nepozná právo, a

preto ho ani nemôže správne interpretovať, odvolací súd konštatuje, že aj keď ide o zrejmú chybu,
prvoinštančného súdu, ktorej sa dopustil, táto nesprávnosť v spojení so zrozumiteľným odôvodnením
rozsudku, nespôsobila jeho nesprávnosť a ani rozporuplnosť, či jeho zmätočnosť.13. S poukazom na uvedené ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn.
2 Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalovaného,
ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné.

14. K tvrdeniu žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie za správne.
15. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej

inštancie, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru, založeného pracovnou zmluvou uzavretou
medzi žalobcom a žalovaným dňa 17.09.2019, na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020
je neplatné a zároveň priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 6139,21 eur s príslušenstvom.
16. V konaní bolo nesporným, že žalobkyňa so žalovaným dňa 17.09.2019 uzavrela pracovnú zmluvu
a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na dobu určitú do 19.09.2020, s nástupom do práce dňa

17.09.2019(nazákladektorejboladočasnepridelenánavýkonprácekužívateľskémuzamestnávateľovi
N. Y. E., E..A..O.., E. E. N.U. X, XXX XX E.). Z obsahu pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu
zároveňvyplynulo,žesavčl.III ods.3.3dohodlinarozväzovacejpodmienketrvaniapracovnéhopomeru
k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa s tým, že splnením rozväzovacej
podmienky (t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k

dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa a zároveň, že doba na ktorú sa dočasné
pridelenie dohodlo, je doba trvania pracovného pomeru (čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy).
17. V prejednávanej veci je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné rozlišovať medzi dvoma právnymi
inštitútmi a ich realizáciou, t.z. trvanie pracovného pomeru na určitú dobu a trvanie a ukončenie
dočasného pridelenia zamestnanca, keď v danom prípade bol pracovný pomer žalobcu síce dohodnutý

na konkrétnu určitú dobu, ale v dohode o dočasnom pridelení bola súčasne dohodnutá aj možnosť
predčasného skončenia dočasného pridelenia, čím sa následne končí aj pracovný pomer. Možnosť
predčasného ukončenia je formulovaná tak, že dočasné pridelenie sa končí okamihom, kedy agentúra
oznámi zamestnancovi, že užívateľský zamestnávateľ nepotrebuje výkon jeho práce. Možnosť takto
sa dohodnúť na predčasnom skončení vyplýva priamo z § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého

sa dočasné pridelenie končí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo, pred uplynutím tohto času možno
skončiť pridelenie dohodou účastníkov pracovného pomeru alebo jednostranným skončením na základe
dohodnutých podmienok.
18. Pracovný pomer na určitú dobu však predstavuje atypickú formu pracovného pomeru v porovnaní
s pracovným pomerom na neurčitý čas spojenú s preukázateľnou neistotou trvalého zamestnania pre

zamestnanca, a preto Zákonník práce v ďalších ustanoveniach § 48 Zákonníka práce uvádza ďalšie
obmedzenia uzatvárania pracovného pomeru na určitú dobu ako neštandardnej formy zamestnávania,
ktorej existencia má byť skôr výnimočnou v životnom cykle zamestnanca. V uvedenej súvislosti je
teda pracovný pomer na určitú dobu z časového hľadiska pevným (fixným) presne ohraničeným
obdobím, počas ktorého je povinnosťou zamestnávateľa a zamestnanca plniť si povinnosti vyplývajúce

z pracovného pomeru, a to do okamihu dohodnutej doby, ktorej uplynutím sa pracovný pomer skončil.
19. Z § 58 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce vyplýva, že písomná dohoda o dočasnom pridelení
uzatvorená medzi zamestnancom a agentúrou dočasného zamestnávania ako zamestnávateľom
musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa; deň, keď dočasné pridelenie
vznikne a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce, miesto výkonu práce, mzdové

podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného
pridelenia. V poslednej vete tohto odseku sa výslovne konštatuje, že tieto náležitosti musí obsahovať
aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa
táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Takáto právna konštrukcia pritom explicitne diferencuje
medzi pracovným pomerom uzatvoreným na určitú dobu a na neurčitý čas medzi agentúrou dočasného

pridelenia a zamestnancom s ohľadom na uvádzanú skutočnosť, že skončenie dočasného pridelenia u
konkrétneho užívateľského zamestnávateľa nespôsobuje a ani nemôže spôsobiť aj subsidiárny zánik
pracovného pomeru.20. Pracovný pomer dohodnutý od určeného dňa do skončenia výkonu prác u užívateľského
zamestnávateľa nemôže v žiadnom ohľade predstavovať požadovanú objektívnu skutočnosť, ktorá
je spôsobilá vyvolať skončenie pracovného pomeru na určitú dobu so zamestnancom a ani s ním

predčasne ukončiť dočasné pridelenie. V tomto prípade ukončenie objednávky (skončenie výkonu prác
u užívateľského zamestnávateľa) predstavuje skutočnosť, ktorá má vplyv na obchodno-právny vzťah
medzi agentúrou a užívateľským zamestnávateľom, ktorý je regulovaný dohodou o dočasnom pridelení
zamestnancov podľa § 58a Zákonníka práce, resp. ide z pohľadu užívateľského zamestnávateľa
o podmienku, na základe ktorej užívateľský zamestnávateľ môže vo vzťahu k zamestnávateľovi

zamestnanca napr. v podobe agentúry dočasného zamestnávania predčasne skončiť dočasné
pridelenie, a to pred uplynutím doby dočasného pridelenia, ktorá má byť taktiež obsiahnutá v dohode
podľa § 58a Zákonníka práce.
21. Z hľadiska pracovnoprávneho vzťahu by ale bolo možné uvažovať o tom, že medzi agentúrou a
jeho zamestnancom je ukončenie objednávky na výkon prác zo strany užívateľského zamestnávateľa
len právnym dôvodom pre agentúru ako zamestnávateľa na realizáciu právneho úkonu voči

zamestnancovi,ktorýmjejednostrannéukončeniedočasnéhopridelenia,atopreduplynutímdohodnutej
doby dočasného pridelenia. Jednostranné ukončenie dočasného pridelenia je právny úkon, ktorého
uplatnením a doručením zamestnancovi zaniká dočasné pridelenie, a to pred uplynutím dohodnutej
doby. Súčasne ním dochádza k ďalšej zmene obsahu pracovného pomeru a nie k skončeniu pracovného
pomeru na určitú dobu, ktorého základným znakom je to, že objektívne určiteľná skutočnosť je taká

skutočnosť, ktorá spôsobuje zánik pracovného pomeru bez toho, aby sa na ukončenie pracovného
pomeru vyžadoval právny úkon zo strany zamestnávateľa zamestnanca.
22. To, že právny úkon v podobe jednostranného ukončenia dočasného pridelenia je nevyhnutné
realizovať voči zamestnancovi, ktorý bol dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi, vyplýva z ustanovenia § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ

môže ukončiť dočasné pridelenie zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa pred uplynutím
dojednanej doby dočasného pridelenia v prípade, že užívateľský zamestnávateľ ukončí objednávku
na výkon prác zamestnanca. Za takýto právny úkon nemožno považovať oznámenie agentúry
zamestnancovi, že sa končí dočasné pridelenie, pretože toto oznámenie má často len ústnu formu a v
prípade, ak je aj písomná forma, neobsahuje žiadny dôvod.

23. Z vyššie uvedeného výkladu preto podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva jednoznačne správny
právny záver prvoinštančného súdu konštatujúci absolútnu neplatnosť rozväzovacej podmienky, ktorá
viazala skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú na skončenie dočasného pridelenia
žalobcu.
24. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na Oznámenie

žalovanej o skončení pracovného pomeru ku dňu 17.03.2020 žalobkyňa nemala inú možnosť, ako
domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe oznámenia zo dňa
17.03.2020, aplikujúc § 77 Zák. práce, z ktorého naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru priamo vyplýva. Rovnako je odvolací súd toho názoru, že navrhovaný
žalobný petit je správny vzhľadom na skutočnosť, že jeho pozitívne vymedzenie v znení „určenia, že

pracovný pomer trvá“ by vzhľadom na uplynutie doby trvania pracovného pomeru dojednaného do
16.09.2020 už nemalo opodstatnenie. Ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce síce nepredpokladá možnosť
skončenia pracovného pomeru na základe „oznámenia“ zamestnávateľa na podklade rozväzovacej
podmienky (zákonodarca nepredpokladal takúto „vynaliezavosť“ agentúr dočasného zamestnávania -
poznámka odvolacieho súdu), z ktorého dôvodu táto skutková podstata skončenia pracovného pomeru

nie je výslovne uvedená ani v § 77 Zák. práce, čo však nemôže sankcionovať zamestnanca vylúčením
z pracovnoprávnej ochrany založenej na § 77 Zákonníka práce a ukladať mu povinnosť osobitne
preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru zákonom nedovoleným spôsobom určovacou žalobou podľa § 137 písm. c/ Zák. práce. Určenie
tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu (Zák. práce) a z uvedeného dôvodu

ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d/ C.s.p.

25. Nedôvodná je aj výtka žalovaného, že okresný súd sám z vlastnej iniciatívy bez právneho základu a
bez návrhu určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobkyňou
a žalovaným zo dňa 17.09.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné,

napriek tomu, že žalobkyňa žiadala určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo. Z obsahu
spisu (č.l.6 PV) vyplýva, že žalobkyňa pre prípad, že by konajúci súd sporné Oznámenie považoval
za právny úkon, formulovala petit nasledovne: „ Skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou
zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 17.09.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.marca. 2020 je neplatné“. Vzhľadom na uvedené je zjavné, že súd prvej inštancie rozhodol v medziach
žalobkyňou navrhovaného petitu.
26. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaného nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť

záverov preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

potvrdil.
27. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie vo zvyšku zastavené (výrok III.), nebol
napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods.
1, 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni plne úspešnej v
odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /

dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).