Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. júl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/12/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207205501
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2207205501.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátuJUDr.ZlaticeJavorovejaJUDr.BibiányŤažiarovejvexekučnejvecioprávnenej:POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 36 865 141, proti povinnej: P. I., nar. XX. G. XXXX, trvalý pobyt K., o XXX,XX eur s príslušenstvom,
za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní

oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 3. apríla 2014 č. k. 8Er/390/2007-43,
EX 209/07, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú r u š í a v

časti zastavenia exekúcie ho p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne
ju zastavil. Druhým výrokom rozhodol, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po
právoplatnosti uznesenia o zastavení konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm.
c), § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov) a § 22 ods. 2 , § 23, § 31 ods. 1,
§ 37 ods. 1, § 39 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).
Vecne zdôvodnil, že exekúcia je vedená voči povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je notárska
zápisnica. V danom prípade mal súd za preukázané, že skutkovým a právnym základom notárskej
zápisnice je zmluva o úvere, spísaná medzi oprávnenou ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom.
Predmetná zmluva o úvere bola spísaná na formulárovom tlačive, ktorej súčasťou je aj splnomocnenie

už obsahujúce meno splnomocnenca, t.j. advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Predmetné splnomocnenie
považoval súd prvej inštancie za podstatnú náležitosť pre posúdenie otázky spôsobilosti notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Súd konštatoval, že splnomocnenie bolo priamo súčasťou predtlače
zmluvy o úvere a už v tomto splnomocnení bolo priamo meno splnomocnenca, teda povinná nemala
možnosť výberu zástupcu, čím bola podstatným spôsobom obmedzená zmluvná voľnosť povinnej.
Skutočnosť, že menovaný advokát bol vybraný priamo veriteľom - oprávnenou nenasvedčuje záveru že

advokát Mgr. Tomáš Kušnír bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila,
alenaopak,žebudehájiťpredovšetkýmzáujmyoprávnenej.Menovanýadvokátvčasespísaniaúverovej
zmluvy, ako aj notárskej zápisnice, v mnohých iných súdnych konaniach zastupoval oprávnenú. Právne
úkony advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, vykonané v mene povinnej, v zmysle § 39 OZ sú absolútne
neplatné pre rozpor zo zákonom, keďže pri zastupovaní povinnej pri spisovaní notárskej zápisnice došlo
k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok a súhlasila s vykonateľnosťou

osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného - povinnej. Notárska zápisnica ako
exekučný titul nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, je vrozporesozákonom,nemávlastnosťmateriálnejvykonateľnostianazákladenejniesúsplnenézákonné
predpoklady na vedenie exekúcie. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 súd exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo (alternatívne),
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení účinnom do 30. júna 2016) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. Súdu prvej inštancie vytýkala
rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred
súdom, pre nevykonanie náležitého dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Exekučný súd podľa oprávnenej nie je oprávnený
vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci s následkom úplnej
nemožnosti vykonania práva veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho

právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým, že neodmietol
vykonať úkon, zanikla (podľa oprávnenej) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so
zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd nebol preto povinný skúmať to, či notárska zápisnica bola
vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup,

hoci nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.

Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou oprávnená navrhla, aby súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej
tiež len „ústavný súd“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods.

1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov, ďalej len „ústava“), a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na uznesenie
ústavného súdu zo dňa 7.7.2009 sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie návrhu
ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď vykonať

ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za
ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. Oprávnená mala
za to, že exekučný súd konal pri revízii výsledku notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci
a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval všetky procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým porušil princíp

legality,akoajzásaduzačatiakonaniananávrh,rovnosťúčastníkovkonania,právonaspravodlivýsúdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom odňal účastníkom možnosť konať pred
súdom, resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo veci. Plnomocenstvo podľa
nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keďže toto
nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym poriadkom nie je vylúčená

možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že
povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Ak povinná udelila svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a
spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na
to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti

platného právneho úkonu. Oprávnená tiež uviedla, že sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,
žezástupcazjavnenehájilzáujmypovinnej,pretožespísalnotárskuzápisnicu,ktorániejevjejprospech.
Mala za to, že by sa mohlo hovoriť o porušení povinnosti zástupcu v prípade, ak by úlohu, ktorou
bol povinnou poverený nesplnil a zápisnicu by podľa udeleného plnomocenstva nespísal. Rovnako sa
oprávnená nestotožnila s tým, že záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami povinnej,

čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. Oprávnená mala za to, že podľa ust. § 22
ods. 2 O. z. je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a
zastúpenéhoanielenodohad,možnúkolíziuzáujmov,čivnútornépresvedčeniesúdu.Exekúciatakbola
začatá zákonným spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným,
právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu takéhoto titulu vydal exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.V odvolaní oprávnenej bol obšiahnutý tiež návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna
2016) a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné

konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie) na
predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných (prejudiciálnych)
otázok v nasledovnom znení :

Jemožnézaneprijateľnúzmluvnúpodmienkupovažovaťajjednostrannýprávnyúkonspotrebiteľa,ktorý

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy ?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
(ďalej len „Smernica“) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS
120/2012 IV. ÚS 20/06 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstatou preskúmavania notárskej zápisnice

súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto exekučného titulu, kde
formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa § 47 notárskeho
poriadku (zákon SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a stránka materiálna v
existencii náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.. Žiadne iné podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný
súdpretonepreskúmavaprávnyvzťahúčastníkovzhľadiskahmotnéhopráva.Udelenímplnomocenstva

povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice
ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto plnomocenstvo nemohlo
privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec.
Navyše v prípade, ak by povinná zmenila názor a chcela by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene
spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, mohla plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1

písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods. 1 O. z. pramení z
právnej úpravy, ktorá nemá pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie, podľa
oprávnenejsasúdprvejinštancienevysporiadalsvýkladovýmipravidlamiuvedenýmivSmernicianijako
nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako

jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné
požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných
práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu EÚ, v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním

prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Dotknuté
ustanovenia vnútroštátneho práva by mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS, v súlade

najmä s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva
Európskej únie nadradená. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii vyššie označenej
smernice, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii
uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Oprávnená poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) sp. zn. II. US 140/2010, ako aj na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie C-472/11. V prípade predmetnej úpravy sa uplatnenie smernice musí uskutočňovať
prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti
v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní. Exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice
svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak
možnosť vyjadriť sa k nej. Súd preto neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie.

Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmavania ex
offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať
ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
predpisy. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu článku 3 ods.1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za
účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou,
pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože plnú moc

tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by nemohol dodržať jednu z podmienku acte clair, že výklad
a správna aplikácia smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu aj odlišnosti interpretácie komunitárneho práva. Ak súd nehodlá akceptovať uvedenú interpretáciu,
oprávnená navrhla, aby konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej
únie predložil prejudiciálnu otázku v znení „má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu

nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ
nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len
vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj
vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil,
že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú“. Exekučný súd rozhodnutím o zastavení exekúcie
založil prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania. Súd prvej inštancie nevytýčil

pojednávanie, hoci bol tak povinný učiniť.

Súdny exekútor ani povinná sa k odvolaniu nevyjadrili.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E.
p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 E. p.
v relevantnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363

CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných
otázok SD EÚ, nie je dôvodné vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je (až na čiastočnú
výhradu týkajúcu sa výroku rozhodnutia) vecne správne.

Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017)
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej, c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; písm. c/, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, pričom ustanoveniam §
109 ods. 1 písm. b/ a c/ v CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.

Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky

na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie
konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiťna Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114

v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ citovaného ustanovenia), ako aj opatrení,
ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu
citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné

so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke

pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských
štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má
vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia
právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť

SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované úniové právne normy,
alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym
súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva

Únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to
bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už
nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť
takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné
nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé),

alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Aj súd,
proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o
správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra
SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd
vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne

konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinujepo stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

Prvá vyššie uvedená otázka, majúca byť podľa názoru oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o
možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene
dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti

tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky akademickej, nemajúcej základ v
prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je zrejmé, že v danom prípade súd
prvej inštancie svoj záver o neplatnosti plnomocenstva nezaložil na názore, podľa ktorého by takýto úkon
(zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou a ani odvolací súd nemal prečo
takto na vec nazerať, pretože súdom prvej inštancie zistený dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení
vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v ustanoveniach Občianskeho zákonníka (najmä v ustanovení

§ 22 ods. 2), a ústavne konformným i eurokonformným výkladom takejto právnej úpravy (bez možnosti
jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ, vrátane SD EÚ) mohol byť len ten prijatý súdom prvej inštancie.

Ani druhá oprávnenou položená otázka (o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu
EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s odkazom na dva z články

Charty základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju odvolací súd predložili SD EÚ. Obdobne otázku
aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky v súvislosti s námietkou spotrebiteľa.

SD EÚ už vo veciach Mostaza Claro (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98
až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v
článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou
a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Súdny dvor Európskej únie ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má
posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10),

SD EÚ v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť

všetkydôsledky,ktoréztohovyplývajúpodľavnútroštátnehopráva,scieľomubezpečiťsa,žespotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne posudzovanie nekalosti
podmienok v spotrebiteľských zmluvách pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že
v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z
uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto

následkomvzmysleprocesnéhoprávaSlovenskejrepublikyjezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny

súd vo všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi a uvedené potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane
vlastníckeho práva), ako ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto
posúdenie bol odvolací súd oprávnený uskutočniť a to na základe už existujúcej konštantnej judikatúrySD EÚ, teda bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby začať prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé,
vymedzujúcimi výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok.

Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním
konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR.

Oprávnenou spochybňované ustanovenia Exekučného poriadku. upravujú ingerenciu exekučného súdu

v prvotnej fáze exekučného konania (pred začatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej
exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne), a to za účelom
ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení
takejto právomoci súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie

prípustnosti ďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/
v spojení s § 58 ods. 1 E. p.

Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v
rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd). Dôvodným nebol tak žiaden z návrhov na

prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., ako ani podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako
požiadavkanapredloženiepredbežnýchotázokSDEÚaodvolacísúdpretovšetkytietonávrhyzamietol.

Vo vzťahu k vecným výhradám voči napadnutému uzneseniu (týkajúcich sa notárskej zápisnice ako
exekučného titulu), odvolací súd závery súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie považuje za dôvodné.

Vzhľadom na potrebu vyporiadania sa s tvrdeniami oprávnenej uvedenými v odvolaní, odvolací súd
uvádza nasledovné.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinnou ako dlžníčkou bola uzavretá
úverová zmluva, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver v sume 12.000 Sk, ktorý sa

zaviazala zaplatiť zvýšený o poplatok za a úver vo výške 9600 Sk. Súčasťou úverovej zmluvy je aj
splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníčky uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm.
e/ O. s. p., alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p., na celý majetok dlžníčky do výšky vzniknutej

pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom sp.
zn. N 38/2007, NZ 554/2007, NCRLs 544/2007 zo dňa 7. januára 2007 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír,
konajúci na základe plnomocenstva z úverovej zmluvy, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh
voči oprávnenej osobe a zaviazal sa takýto dlh zaplatiť v lehote určenej v notárskej zápisnici k rukám
oprávnenej osoby. Vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote, súhlasí s exekúciou

spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 E. p. Z úverovej zmluvy (na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je zrejmé, že
splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené,
bolo obsiahnuté v zmluve, majúcej charakter zmluvy formulárovej.

Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho
vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie

kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne
náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica
má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby
s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez
predchádzajúceho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plneniaa riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej
zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku,
pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny dôvod

daný hmotným právom skutočne existuje. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je teda
súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z
notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva

zastupoval povinnú (dlžníčku) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenou (veriteľkou z
hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti bez
potreby dokazovania (§ 186 CSP). Mgr. Tomáš Kušnír bol pritom nielen vopred zvolený oprávnenou
ako zástupca povinnej (bez ohľadu na to, kto napokon povinným či povinnou v konkrétnej veci bude),
ale jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou predkladaného
jej zmluvným partnerom. Stávalo sa tak opakovane, že rovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v

množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov.

Povinná ako spotrebiteľ, ktorá mala záujem (potrebu) získať úver, sa nachádzala v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ju viedla k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred oprávnenou, bez toho, aby mohla vplývať na ich obsah,

vrátane včlenenej dohody o plnomocenstve s vopred vybraným splnomocnencom, podpísaným na
predtlačenomformulári.(porov.rozsudkySúdnehodvoraEurópskejúnieC-240/98ažC-244/98,Oceano
Grupo Editorial, C-168/05 Mostaza Claro).

Účelom občianskoprávneho inštitútu zastúpenia je, aby za určitú osobu, ktorá z rôznych dôvodov

nechce, či nemôže sama činiť právny úkon, urobil právny úkon jej zástupca. Zastúpenie vzniká na
základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o
plnomocenstve (§ 23 O. z.). Zastupovať iného však nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny
úkon, o ktorý ide, ako ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď konštatoval existenciu rozporu záujmov povinnej
osoby a zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra a v dôsledku toho neprípustnosť zastupovania jeho osobou.
Oprávnená „vybrala“ povinnej ako splnomocnenca advokáta, ktorý v početných prípadoch chránil jej
záujmy ako veriteľky. Uvedené postavenie Mgr. T. Kušníra reálne predurčuje prioritu ochrany záujmov
a s tým súvisiacich úkonov v prospech oprávnenej a nie povinnej. Protichodné postavenie veriteľa

a dlžníka je úplne prirodzené. V dôsledku toho je potom delegovanie vôle dlžníka (spotrebiteľa) na
„advokáta“ veriteľa (s možnosťou vytvorenia exekučného titulu) vylúčené. Prehliadanie tohto rozporu
by fakticky znamenalo akceptovanie jednostranného prejavu vôle veriteľa (oprávnenej) pre spísanie
notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu zaväzujúceho povinnú, realizovanej výlučne
podľa vôle veriteľa (oprávnenej), bez ohľadu na vôľu povinnej ako spotrebiteľa. Záujmy oprávnenej a

splnomocnenca sledovali rovnaký cieľ a to ochranu veriteľa (oprávnenej), nie spotrebiteľa.

K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného,
vyslovil právny názor aj ústavný súd (sp. zn. I. ÚS 5/2000) i Najvyšší súd Českej republiky (sp. zn. 21
Cdo 267/2000).

Z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby konajúcej v mene povinnej túto zastupovať pri spisovaní
zápisnice, ako aj pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou, nebola splnená zákonná požiadavka
vykonateľnosti exekučného titulu.

Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 183/2011 boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté
sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená namietala porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli exekúcie zastavené, pričom
exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinnej, splnomocneným na takýto
úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). Ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov

vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu
vykonať a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z
toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučnéhokonania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1
E. p.), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 E. p.), upravuje
zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z

toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu
konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je tak aj
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na
vedenietakéhotokonania(jednýmzobligatórnychdôvodovzastaveniaexekúciejevzmysleustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. a/ E. p. aj prípad začatia exekúcie, hoci rozhodnutie majúce sa vykonať sa nestalo

vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci).

Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu, ak aj došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo). Musí aj tu byť
daný právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto prípadu, ktorým je práve
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a/ E. p..

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nezdieľal názor, že situáciu riešenú v prejednávanej
veci možno subsumovať pod ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ E. p.. Iným dôvodom, pre ktorý exekúciu
nemožnovykonať,možnorozumieťlentakýdôvodnemožnostiďalšiehopriebehuexekúcie,ktorýpriamo
neupravuje E. p. ani žiaden iný zákon umožňujúci zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 2 E. p.; o taký prípad

ale pri zastavení exekúcie pre vady titulu reprezentovaného notárskou zápisnicou z dôvodu nedostatku
jej vykonateľnosti (teda pre prípad predpokladaný priamo § 57 ods. 1 písm. a/ E. p.) nejde.

To bol dôvod, pre ktorý bolo podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdené len zastavenie exekúcie a k zrušeniu
napadnutého uznesenia, v tomto prípade postupom podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, muselo dôjsť vo

vzťahu k čiastkovému výroku napadnutého uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Oprávnená odvolaním výslovne napadla len výrok o zastavení exekúcie a osobitné odvolacie dôvody
proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, bol však odvolaním napadnutý i tento výrok, keďže ide o
výrok závislý.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) odvolanie nebolo prípustné ani (okrem iných tam
uvedených prípadov) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je na základe poznámky č. 31 k citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 ods. 2 O. s. p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje
a opätovne rozhodne sudca.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, došlo zo
zákona k zrušeniu výroku o náhrade trov exekúcie, v rozhodnutí podľa § 57 E. p., čím vznikla súdu prvej
inštancie povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie, ako aj o trovách odvolacieho konania skončeného
týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 9a E. p., § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP).

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.