Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2020

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 9C/22/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117214921
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Gederová
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2020:6117214921.17

Rozhodnutie

Okresný súd Lučenec pred sudkyňou JUDr. Jaroslavou Gederovou v spore žalobcov v 1. rade: U. F.,
S. W. H.. XXa, P., A. a v 2. rade: X. F., S. W. H.. XXa, P., A. obaja zastúpení advokátskou kanceláriou:
Steiner & Associates s.r.o., so sídlom Moyzesova 46, Košice - Staré mesto proti žalovanému: U.. F. O.,
A.. XX.XX.XXXX, W. U.. U. XXXX/XX, D., zastúpený advokátom: JUDr. Michalom Matalom, so sídlom
M. Rázusa 19, Lučenec, o zaplatenie 11.300,--Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

II. Žalobcovia v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100% do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa v 1.rade sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 02.06.2017

domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 11.300,--Eur s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnila
tým, že so žalovaným uzavrela ústnu zmluvu o pôžičke v celkovej výške 13.330,--Eur. Žalovaný z
požičanej sumy zaplatil iba sumu 2.030,--Eur, pričom sumu 430,--Eur zaplatil žalobkyni dňa 21.12.2015.
O uvedenej splátke žalovaný informoval žalobkyňu v 1. rade prostredníctvom e-mailovej komunikácie,
kde uviedol zvyšok dlžnej sumy a uznal svoj dlh.

2. Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v 1. rade predložila súdu písomnú e-mailovú komunikáciu
zo dňa 18.12.2015, výpis z jej osobného účtu za obdobie od 01.12.2015 do 31.12.2015 a výzvu na
vrátenie pôžičky.

3. Okresný súd Banská Bystrica vo veci vydal platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný odpor.
Žalovaný v odpore uviedol, že so žalobkyňou v 1. rade neuzatvoril ústnu dohodu o pôžičke v celkovej

výške 13.330,--Eur. Poukázal na to, že žalobkyňa nepreukázala poskytnutie pôžičky žalovanému a jej
nárok je založený len na jednostranných a všeobecných tvrdeniach. K okolnostiam uzavretia pôžičky sa
bližšie nevie vyjadriť, nakoľko to žalobca v svojej žalobe neuviedol.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 04.07.2017 uviedla, že žalovaný nepredložil súdu akýkoľvek
dôkaz. Má za to, že výpis z účtu, z ktorého vyplýva úhrada sumy 430,--Eur, čo následne sám potvrdil v e-

mailovej komunikácii, dostatočne preukazuje skutočnosť, že k úhrade peňažnej čiastky došlo. Spojitosť
úhrady peňažnej čiastky spolu s e-mailovou komunikáciou dostatočne preukazuje nárok žalobcu na
úhradu ním poskytnutej pôžičky.

5. Vo veci bolo dňa 25.09.2017 nariadené pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalovanej v 1.
rade uviedol súdu ďalšie rozhodujúce skutočnosti ohľadom uzavretia pôžičky. Podľa tvrdení žalobkyne

mala byť pôžička uzavretá so žalovaným niekedy v roku 1999. Žalobkyňa v 1. rade poskytla peňažné
prostriedky žalobcovi tak, že ich vráti vtedy, keď ich bude mať. Žalovaný jej priebežne platil túto pôžičku,avšak jedného dňa prestal platiť a vtedy ho žalobkyňa vyzvala na to, aby splatil zvyšnú časť. Uvedené
tvrdenia preukazuje e-mailová komunikácia predložená súdu. Ďalej uviedol, že k premlčaniu nemohlo
dôjsť pretože pôžička nemala určenú splatnosť a k vyzvaniu na splatenie došlo až začiatkom roku 2017.

Právny zástupca zároveň súdu predložil fotokópiu zmluvy o pôžičke a žiadal aby do konania pristúpil
ďalší subjekt v osobe X. F..

6. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že nebolo preukázané reálne poskytnutie
peňažných prostriedkov. Žalobca voči žalobkyni neevidoval žiaden právny nárok na vymoženie tejto

sumy a nikdy neuznal čo do dôvodu a výšky uvedený dlh.

7. Právny zástupca žalobkyne v 1. rade vo vyjadrení zo dňa 22.11.2017 uviedol, že žalobkyňa so svojim
manželom a žalovaným mali blízky vzťah, preto došlo k poskytnutiu viacerých pôžičiek pre žalovaného.
Poukázali najmä na pôžičku vo výške 40.000 mariek z roku 1999, o ktorej bola súdu predložená aj
zmluva o pôžičke uzatvorená medzi X. F. a F. O. a pôžičku z roku 2001 vo výške 26.000 nemeckých

mariek. Žalovaný pôžičku vo výške 40.000 nemeckých mariek splatil v celom rozsahu, pričom svedkom
o čiastočnom splatení tejto pôžičky bola aj svedkyňa pani P. M.. Práve druhá pôžička z roku 2001
vo výške 26.000 nemeckých mariek zostala neuhradená a je predmetom súdneho konania. Uvedená
pôžička bola poskytnutá koncom roka 2001, kedy došlo k reálnemu odovzdaniu peňažnej pôžičky. Pri
odovzdaní bol prítomný okrem žalovaného, žalobkyňa jej manžel aj svedok H.W. F.. Následne žalovaný

na účet pani P. M. zaplatil 1.600,--Eur a to dňa 18.06.2013 vo výške 400,--Eur, 18.10.2013 vo výške
600,--Eur a 04.02.2014 vo výške 600,--Eur. Ďalšiu sumu vo výške 430,--Eur žalovaný zaslal priamo
žalobkyni. Neuhradená teda zostala dlžná čiastka 11.300,--Eur.

8. Súd rozsudkom č.k. 9C/22/2017-280 zo dňa 08.04.2019 žalobu v celom rozsahu zamietol a

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania od žalobcov v 1. a 2. rade v rozsahu 100%. Súd mal
za preukázané, že žalobcovia nepreukázali uzavretie zmluvy o pôžičke ani reálne odovzdanie pôžičky.
V konaní bolo preukázané, že žalovaný pôžičku uzavretú v roku 1999 uzavrel so žalobcami avšak
rozporoval vznik pôžičky z roku 2001. Svedkyňa P. M. nemala bližšiu vedomosť o aký dlh ide, ani o
jeho presnej výške. Rovnako nevedela uviesť podrobnosti ohľadom uzavretia zmluvy o pôžičke, ani

kedy bola pôžička žalovanému poskytnutá. Naopak žalovaný so svedkami tvrdil, že v roku 2001 nebol v
Nemeckuažemunebolaposkytnutápôžičkatakakotvrdiližalobcovia.Ďalejmalsúdzato,žežalobcovia
neuniesli bremeno tvrdenia, nepreukázali súdu, že so žalovaným uzavreli v roku 2001 ústnu zmluvu
o pôžičke ani to, že reálne odovzdali sumu 26.000 mariek. Súdu sa zdalo nelogické, že žalobcovia
požičali žalovanému peňažné prostriedky ešte v roku 2001 a až do roku 2017 t.j. 16 rokov nežiadali

od žalovaného jej splatenie. Žalobcovia opierali svoje tvrdenia najmä o e-mailovú komunikáciu medzi
účastníkmi sporu, na základe ktorej mal žalovaný uznať dlh čo do dôvodu a do výšky. Súd mal však za
to, že aj napriek tomu, že bola dodržaná písomná forma právneho úkonu - uznania, obsahom vyhlásenia
dlžníka musel byť aj prísľub, že dlh vyrovná, čo z kontextu e-mailovej komunikácie nebolo zrejmé a teda
súd tento úkon považoval za neplatný. Súd mal za to, že uznanie dlhu je akcesorický zabezpečovací

právny úkon a teda pokiaľ nebol preukázaný samotný vznik dohody a odovzdania pôžičky, nie je možné
prineexistenciizmluvyopôžičkeplatneuznaťdlh,ktorýaninevznikol.Nazákladeuvedenéhosúdžalobu
zamietol.

9. Žalobcovia v 1. a 2. rade vo svojom odvolaní zo dňa 22.05.2019 uviedli, že predmetom sporu je

pôžička vo výške 11.300,--Eur, ktorú poskytli žalobcovia žalovanému koncom roka 2001. Pri poskytnutí
pôžičky nebola dojednaná jej splatnosť, nakoľko z dôvodu bližších rodinných vzťahov žalobcovia verili
ubezpečeniam žalovaného, že im požičanú sumu vráti, keď finančné prostriedky bude mať. Následne
sa niekoľko rokov dozadu uskutočnilo širšie rodinné stretnutie v usadlosti v W. J. F. M., kde žalovaný
prisľúbil vrátenie predmetnej pôžičky s tým, že sa strany dohodli, že pôžičku bude splácať na účet pani

M.. Na účet pani M. žalovaný uhradil v rokoch 2013 a 2014 dokopy 3 splátky spolu vo výške 1 600,--Eur.
Následne si žalobkyňa zriadila účet, kde jej žalovaný uhradil ďalšiu splátku v sume 430,--Eur. Poukázali
na to, že v konaní bol nesporný fakt, že staršia pôžička z roku 1999 bola medzi zmluvnými stranami
vysporiadaná, t.j. splatená v celosti. O tom, že pôžička z roku 1999 medzi stranami vznikla, že bola
splatená svedčí aj vyjadrenie žalobcu zo dňa 22.11.2017 ako aj výpoveď žalovaného z pojednávania

zo dňa 28.01.2019. Žalobcovia priznali, že mylne určili rok poskytnutia pôžičky, ktorá je predmetom
sporu, kedy namiesto roku 2001 uviedli rok 1999. Túto nezrovnalosť však napravili vo vyjadrení zo
dňa 22.11.2017 a uviedli, že pôžička z roku 1999 bola splatená v celom rozsahu. Svedkyňa pani M.
vo svojej výpovedi jasne uviedla, že sa stretli na chate v W., kde žalovaný prišiel s tým, že má vrátiťurčený obnos peňazí. Svedkyňa v dobrej viere dala žalovanému číslo účtu, aby tam splácal peniaze
žalobcom. Nešlo o žiaden dar na opravu domu. Toto tvrdenie podporuje e-mailová komunikácia medzi
žalobcom a žalovaným, kde žalobca uviedol: „Suma 13.300,--Eur z nej na L. konto zaplatil 1.600,--

Eur zostalo 11.730,--Eur....“ Žalovaný v tomto e-maile nerozporoval to, že išlo o splatenie pôžičky, práve
žalovaný postupoval tak, že sám zaplatil sumu 430,--Eur a následne napísal „poslal som 430,--Eur,
zostatok 11.300,--Eur, dúfam, že to dobojujem“. Okresný súd si tak dôvodil záver o neexistencii pôžičky
bez skúmania všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti, ak by skúmal nielen výpovede svedkov, ale aj
e-mail žalovaného o čiastočnej úhrade žalovaného a tvrdenia pani M. o rodinnej dohode, že žalovaný

bude dlh splácať na jej účet, nie je možné dôjsť k záveru o neexistencii pôžičky. Pokiaľ sa súd priklonil k
ničím nepodloženému tvrdeniu žalovaného ohľadom účelu prostriedkov, urobil tak absolútne bez opory
v skutkovom dokazovaní. Žalovaný svoje tvrdenie o účele poskytnutých peňazí použil prvý krát až vo
svojom výsluchu 2 roky od začiatku sporu, pričom svoje tvrdenie absolútne nepodložil. Pokiaľ ide o
tvrdenia svedka H. F., tak podľa názoru žalobcov aj november sa bežne v živote posudzuje ako obdobie
krátko pred Vianocami resp. koncom roka. Pokiaľ ide o spôsob výplaty uviedol, že žalovaný prišiel na

niekoľko dní do Nemecka, počas ktorých došlo jednak k dohode o poskytnutí pôžičky jednak k reálnemu
odovzdaniu peňazí. Svedok najprv uviedol, že sa strany dohodli na pôžičke, neskôr že bola táto pôžička
žalovanému odovzdaná počas jeho pobytu u žalobcu. Majú za to, že svedok vo svojej výpovedi popísal
všetko, výšku pôžičky (26.000 mariek), splatnosť (peniaze vráti žalovaný vtedy, keď ich bude mať),
odovzdanie finančných prostriedkov. Ďalej uviedol, že žalovaný nikdy nepoprel, že v Nemecku bol iba si

nepamätal kedy. Jedine syn žalovaného uviedol, že v Nemecku nikdy nebol. Na to sa zistilo, že žalovaný
však má dvoch synov, pričom v čase odovzdania pôžičky bol so žalovaným práve druhý syn, ktorého
žalovaný úmyselne nedoviedol na pojednávanie. Ukázali na to, že ak súd zmení vyslovený právny
názor, musí o tejto zmene informovať sporové strany a dať im možnosť sa k takejto zmene názoru
vyjadriť a navrhnúť dôkazy na svoju obranu, inak súd spôsobí svojim nesprávnym procesným postupom

znemožnenie uplatňovania procesných práv sporovej strany v takej miere, že dochádza k porušovaniu
jej práva na spravodlivý proces. Ďalej žalobcovia videli arbitrárnosť napadnutého rozsudku v tom, že súd
rozdelil svoju argumentáciu na časť, v ktorej posudzoval existenciu pôžičky, váhu svedeckých výpovedí
a časť, v ktorej posudzoval iba e-mailovú komunikáciu. Neskúmal tieto dva body spoločne vo vzájomnej
súvislosti. Takisto sa nevyjadril k podstatnému bodu a to čiastočnej úhrade žalovaného vo výške 430,--

Eur na účet zriadený žalobcami uvedený vo vzájomnej komunikácii. Ďalej poukázali na to, že z e-mailu
jednoznačne vyplýva, že žalovaný prejavil úmysel splatiť dlh ( „dobojujem“ ) jeho titul aj jeho výšku,
preto je nevyhnutné tento e-mail vykladať takýmto spôsobom. Taktiež poukázali na to, že žalobcovia
sa ospravedlnili súdu za zmeškanie sudcovskej lehoty, poslali ich však len s 20. dňovým oneskorením
a v dostatočnom predstihu pred pojednávaním vo veci.

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 10.06.2019 uviedol, že žalobcovia nepreukázali
v konaní o uzavretie zmluvy o pôžičke medzi nimi a žalovaným v novembri 2001 v Nemecku,
nepreukázali ani reálne odovzdanie pôžičky a rovnako ani to, že disponovali v novembri 2001 peňažnými
prostriedkami na poskytnutie pôžičky. Zároveň uviedli, že žalobcovia v priebehu konania na súde prvej

inštancie celkovo trikrát menili svoje tvrdenia ohľadom výšky ako aj dátumu jej poskytnutia. Žalobkyňa
najprv uviedla ústnu zmluvu o pôžičke v celkovej výške 13.330,--Eur bez bližšieho uvedenia dátumu
poskytnutia pôžičky. Následne žalobkyňa tvrdila, že predmetom sporu je pôžička z roku 1999 poskytnutá
na základe písomnej zmluvy o pôžičke. Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 22.11.2017 žalobcovia
v 1. a 2. rade opravili svoje tvrdenia, pričom uviedli, že pôžička bola poskytnutá v roku 1999 vo výške

40.000 nemeckých mariek, táto však bola splatená v celom rozsahu a predmetom konania je ústna
pôžička z roku 2001 vo výške 26.000 mariek, ktorá mala byť uzavretá bez predchádzajúceho uzavretia
písomnej zmluvy o pôžičke. Zároveň je podľa nich ťažko uveriteľné, že žalobcovia v 1. a 2. rade poskytli
v roku 2001 pôžičku bez uzavretia písomnej zmluvy o pôžičke, keď z vykonaného dokazovania vyplýva,
že v minulosti podmieňovali poskytnutie peňažných prostriedkov uzavretím písomnej zmluvy. Zároveň

poukázali na výpovede svedkov Y. O. Y. H. O.Š., ktorí jednoznačne uviedli, že žalovaný v novembri 2001
v Nemecku nebol, kde malo dôjsť k údajnému poskytnutiu pôžičky. Z výpovedí svedkov navrhnutých
žalobcami t.j. H. F. Y. P. M. nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo preukázané
uzavretie zmluvy o pôžičke ani reálne odovzdanie pôžičky. Navrhnutí svedkovia sa nevedeli vyjadriť ku
konkrétnym podrobnostiam týkajúcich sa údajnej pôžičky z roku 2001. Taktiež zo strany žalovaného

nikdy nedošlo k uznaniu dlhu čo do dôvodu a do výšky.

11. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných zo dňa 17.06.2019 uviedli, že z výpovede
svedkov a najmä z logického a nadväzného konania žalovaného jasne vyplýva tak existencia pôžičky,ako aj nesplatená suma. Okrem toho žalobcovia v poslednom vyjadrení zo dňa 19.03.2019 preukázali
súdu, že v čase poskytnutia pôžičky mali dostatok finančných prostriedkov na jej vyplatenie žalovanému.
Žalobcovia sa nestotožňujú s tým, že trikrát menili svoje vyjadrenia ohľadom výšky a dátumu jej

poskytnutia. Od začiatku stále žiadali od žalovaného zaplatenie neuhradenej istiny vo výške 11.300,--
Eur. Táto suma nebola nikdy menená. Žalobcovia v žalobe neuviedli dátum poskytnutia pôžičky,
následne na 1. pojednávaní omylom uviedli rok poskytnutia pôžičky ako rok 1999 a nie 2001. Túto
nesprávnosť žalobcovia zahojili hneď vo svojom prvom podaní už v novembri 2017 odvtedy sa od
svojho tvrdenia neodchýlili. Správnosť úroku poskytnutia pôžičky okrem iného potvrdil aj svedok H. F..

Žalobcovia taktiež dali do pozornosti, že prítomnosť žalovaného v Nemecku v roku 2001 vyplýva jednak
z tvrdení žalobcov, a pána H.W. F., ale aj z výpovede samotného žalovaného, ktorý nikdy nepoprel, že v
roku 2001 navštívil Nemecko a požičal si finančné prostriedky od žalobcov. Svedkyňa Anna O. uviedla,
že so žalovaným navštívila Nemecko, so svojim druhým synom, keď mal asi 8 rokov, nič však o vzťahu
k návšteve Nemecka v roku 2001 vo svojej výpovedi neuvádzala.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zo dňa 11.07.2019 uviedol, že zotrváva na svojej
argumentácii uvedenej v odvolaní.

Žalobcovia vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného dňa 13.08.2019 uviedli, že preukázali
uzatvorenie pôžičky medzi ním a žalovaným v novembri 2001 tak výpoveďami svedkov, e-mailom

žalovaného, či čiastočnými platbami žalovaného. Rovnako tak žalobcovia preukázali aj reálne
odovzdanie finančných prostriedkov a to výpoveďami pani M., F. H. F. a e-mailom žalovaného.
Žalobcovia pred posledným pojednávaním doložili aj daňové priznanie žalobcu v 2. rade, z ktorého
jasne vyplýva, že žalobcovia mali dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky v novembri
2001. Zároveň v plnom rozsahu trvali na svojich predchádzajúcich tvrdeniach

13. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 11Co/177/2019-339 zo dňa 24.10.2019 rozhodnutie
okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že súd sa
odklonil od predbežného právneho názoru, čo založilo dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
z dôvodu jeho prekvapivosti. Poukázal na to, že súd prvého stupňa, aj keď mal nové dôkazy v

dostatočnom predstihu pred novým termínom pojednávania, tak na nich neprihliadal a dostatočne sa
s nimi nezaoberal. Takisto neaplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa odvolacieho súdu
súd prvej inštancie nenáležite odmietol tvrdenia svedka H. F. s poukazom na blízky rodinný vzťah k
žalobcom,pokiaľnadruhejstranebezvýhradakceptovaltvrdeniasvedkovnavrhnutýchžalovaným,ktorí
boli rovnako v blízkom rodinnom pomere ako je svedok vo vzťahu k žalobcom. Takisto uviedol, že z e-

mailovej komunikácie zreteľne vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade žalovaného vyzvala na zaplatenie dlhu,
uviedla zostatok dlhu. Z reakcie žalovaného vyplýva, že poslal 430,--Eur, pričom zostatok predstavuje
11.300,--Eur. S prihliadnutím na rodinný pomer medzi stranami sporu nemožno formuláciu žalovaného
„dúfam, že to dobojujem“ vyložiť inak, akože ide o prísľub zaplatenia dlhu. Uviedol, že úlohou
súdu v ďalšom konaní bude vykonať dôkaz, ktorý navrhli a predložili a opätovne vyhodnotiť vykonané

dokazovanie v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a zároveň sa bude zaoberať aj tvrdeniami
strán sporu uvedenými v odvolaní a v písomnom vyjadrení k nemu.

14. Dňa 17. augusta 2020 sa vo veci konalo pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca
žalobcov ako aj právny zástupca žalovaného. Súd preto rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti

žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaného.

15. Právny zástupca žalobcov na pojednávaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktorý jednoznačne vyslovil názor, že ide o uznanie dlhu, pričom sa súd mal oboznámiť aj s
ročnou účtovnou závierkou ako aj čestným vyhlásením. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že nejde o úroky

z predchádzajúcich pôžičiek preukazuje výpoveď pani M. ako aj výpoveď svedka pána F., taktiež e-
mailové podanie, založené v spise.

16. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že majú za to, že žaloba je nedôvodná.
Poukázal najmä na to, že od začiatku sporu boli trikrát menené skutočnosti a to jednak čo sa týka dátumu

poskytnutia úveru ako aj formy poskytnutia úveru. Doteraz podľa nich nebolo vyvrátené, či dlh, ktorý si
žalobcovia uplatňujú voči žalovanému nie je len úrokom z predchádzajúcich pôžičiek a teda či žaloba
nie je vzhľadom na tieto skutočnosti podaná predčasne, resp. premlčaná.17. Právny zástupca žalobcov v 1. a 2. rade v záverečnej reči uviedol, že bola preukázaná dôvodnosť,
výška i splatnosť samotnej pôžičky, ktoré preukázali výsluchom pani M., pána H. F., takisto uznávacím
prejavom žalovaného t.j. e-mailom, ktorý nasledoval bezodkladne po zaplatení čiastočnej sumy pôžičky,

akoajčiastočnýmiplneniaminaúčetpaniM..Zdanéhodôvodužiadajú,abysúdvcelomrozsahuvyhovel
žalobe a v súlade s poučením odvolacieho súdu v Banskej Bystrici uznal uznávací prejav žalovaného
zachytený v e-maile a taktiež aj v jeho čiastočnom plnení. Dlh teda podľa nich existuje, nie je premlčaný
a teda aby bol priznaný žalobcom tak ako to je uvedené v petite.

18. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že v konaní
nebolo preukázané reálne odovzdanie peňazí ako ani dohoda o vrátení týchto peňazí. Poukázal na fakt,
že žalobcovia trikrát menili svoje tvrdenia ohľadne výšky pôžičky, formy ako aj dátumového poskytnutia.
Takisto popreli, že by došlo k uznávaciemu prejavu zo strany žalovaného. Uviedol, že čiastočné plnenie
ktoré žalovaný vysvetlil môže byť v zmysle občianskeho práva uznávacím prejavom, to je možné len v
obchodnom práve. Pokiaľ by si súd osvojil tvrdenie žalobcu, tak žalobu považujú za predčasne podanú

z hľadiska toho, že dlh nebol zosplatnený a takisto je premlčaný.

19. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový a
právny stav veci:

Žalobca v 1. a 2. rade uzavreli so žalovaným zmluvu o pôžičke v roku 1999, na základe ktorej boli
žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo výške 40.000 nemeckých mariek. Táto pôžička bola
medzi stranami vyplatená. V priebehu konania žalobcovia v 1. a 2. rade zmenili skutkové tvrdenia a
začali požadovať zaplatenie pôžičky z roku 2001, z ktorej zostala neuhradená suma 11.300,--Eur. Práve
pôžičkaposkytnutávroku2001,nazákladektorejbolažalovanémuposkytnutásuma26.000nemeckých

mariek zostala medzi stranami sporná.

20. Z e-mailovej komunikácie medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade
napísala žalovanému, že zostávajúca suma dlhuje 13.330,--Eur z toho na L. konto zaplatil 1.600,--Eur a
teda zostatok je suma 11.730,--Eur. Zároveň vyzvala žalovaného na zaplatenie s uvedením bankového

účtu. Na tento e-mail žalovaný odpovedal tým, že poslal sumu 430,--Eur na uvedený účet, zostatok
pritom tvoril sumu 11.300,--Eur. Ďalej poprial žalobkyni - krásne Vianoce, veľa zdravia s dovetkom, že
to dobojujem.

21. Súdu bola predložená nečitateľná zmluva o pôžičke uzavretá niekedy v roku 1999, pričom jej obsah

ani účastníci zmluvy súdu nie je známy.

22. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

23. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

24. Podľa § 140 ods. 1 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo.

25. Podľa § 140 ods. 2 CSP, zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe.

26. Podľa § 140 ods. 3 CSP, za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený
nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

27. Žalobcovia v 1. a 2. rade právne zastúpení advokátskou kancelária podali na Okresný súd Banská

Bystrica žalobu, ktorou sa domáhali zaplatenia pôžičky od žalovaného, ktorá vznikla na základe ústnej
zmluvy o pôžičke v celkovej výške 13.330,--Eur, pričom poukázali na to, že žalovaný z tejto sumy vrátil
sumu 2 030,--Eur, posledná úhrada bola vo výške 430,-Eur a to dňa 21.12.2015. Následne na prvom
pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 25.9.2017 uviedli ďalšie rozhodné skutočnosti ohľadompôžičky, kde doplnili, že sa domáhajú plnenia na základe zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzatvorená so
žalovaným niekedy v roku 1999 s tým, že žalobkyňa poskytla peňažné prostriedky žalobcovi tak, že ich
vráti, keď ich bude mať k dispozícii. Rozhodné skutočnosti žalobca zmenil vo svojom vyjadrení zo dňa

22.11.2017, keď uviedli, že pôžička v roku 1999 bola splatená v plnej výške a predmetom konania je
teda pôžička z roku 2001 vo výške 26.000 nemeckých mariek, čo v prepočte ku konverznému kurzu
v danom čase predstavovalo sumu 13.330,--Eur. Doposiaľ z dlžnej sumy zostala neuhradená
čiastka 11.300,--Eur, pričom k odovzdaniu predmetnej pôžičky došlo koncom roka 2001. Zároveň uviedli,
že žalobca vykonal čiastočné plnenia na uvedenú pôžičku a to sumou 1.600,--Eur na účet pani P. M. a

sumu 430,--Eur na účet žalobkyne v 1. rade. V neskorších vyjadreniach uvádzali, že dátum poskytnutia
pôžičky bol na prvom pojednávaní uvedený omylom, ktorý bol napravený hneď v prvom vyjadrení po
vykonanom pojednávaní a to dňa 22.11.2017.

28. Žaloba predstavuje základný procesný úkon žalobcu, ktorým sa začína sporové súdne konanie.
V žalobe musí byť individualizovaný predmet civilného sporu, teda súhrn skutkových a právnych

poznatkov, ktoré budú predmetom právneho posúdenia. Žalobca je preto povinný žalobný nárok riadne
špecifikovať, individualizovať a konkretizovať. Žaloba je teda procesný úkon adresovaný súdu, v ktorom
si žalobca uplatňuje skutočnosti, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam. Žalujúca strana,
okrem iného musí v žalobe opísať rozhodujúce skutočnosti, čo nemožno nahradiť odkazom na dôkazy.
Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je samotným základom žaloby. Žalobca má

zrozumiteľne a určito opísať okolnosti, ktoré ho viedli k podaniu žaloby, t.j. skutkový dej. Judikatúra za
rozhodujúce skutočnosti považuje údaje nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade
má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe
ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu,
teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. K zmene rozhodujúcich skutočnosti môže dôjsť aj

v priebehu konania, táto zmena však podlieha v zmysle § 139 CSP súhlasu súdu. Za zmenu žaloby sa
podľa § 140 ods. 2 považuje aj zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
Pod podstatnou zmenou alebo doplnením rozhodujúcich skutočností rozumieme nové skutočnosti, ktoré
sú rozhodné pre uplatnený nárok. Nedochádza však k zmene žalobného petitu.

29. Žalobcovia v 1. a 2. rade na začiatku konania neuvádzali dátum poskytnutia pôžičky, tento doplnili na
prvom pojednávaní konanom dňa 25.09.2017. Následne v ďalšom podaní žalobcov zo dňa 22.11.2017
došlo k zmene času poskytnutia pôžičky, keď žalobcovia uviedli, že pôžička v roku 1999 bola splatená
a predmetom konania je pôžička poskytnutá v roku 2001. Od zmeny rozhodných skutočností (t.j. od
22.11.2017)dorozhodnutiasúduvšaksúdunebolpredloženýnávrhnapripusteniezmenyžaloby,pričom

súd o zmene žaloby môže rozhodnúť len na návrh. Súd v predbežnom právnom posúdení uviedol, že
bude vychádzať zo žaloby, tak ako bola podaná súdu. Žalobcovia však ani po tomto upozornení návrh na
zmenu žaloby nepodali. Súd teda musel vychádzať zo skutkových tvrdení, ktoré boli uvedené v žalobe
a následne v jej doplnení na prvom pojednávaní. Súd je toho názoru, že uvedenie časového údaja
poskytnutia pôžičky predstavuje konkretizáciu resp. individualizáciu pôžičky, na základe ktorej si žalobca

uplatňujesvojnárok.Žalobcovianapojednávaníkonanomdňa25.09.2017ibadoplniliskutkovýdej,ktorý
bol podkladom pre rozhodnutie vo veci samej o časový údaj poskytnutia pôžičky (rok 1999). Neskoršia
zmena skutkového deja v čase poskytnutia pôžičky (r. 2001) úplne mení rozhodujúce skutočnosti a
nárok žalobcov je požadovaný na úplne inom skutkovom základe. Podľa úvahy súdu dátum poskytnutia
pôžičky konkretizuje tú ktorú pôžičku, pričom jeho zmena predstavuje uplatňovanie nároku z úplne inej

zmluvy, čo je potrebné považovať za zmenu rozhodných skutočností. Súd nemôže brať do úvahy, že
údaj o čase poskytnutia pôžičky bol uvedený nesprávne omylom. Žalobca už pri podávaní žaloby musí
vedieť, na akom skutkovom základe požaduje svoj nárok, teda musí vedieť aj z titulu akej zmluvy si bude
nárok v konaní uplatňovať. Pokiaľ v priebehu konania si začne uplatňovať nárok z úplne inej zmluvy,
nemôže to súd pokladať za omyl, ale o zmenu rozhodných skutočností. Vzhľadom na to, že žalobcovia

nepodali návrh na zmenu žaloby, pričom uplatňovanie nároku z inej zmluvy nemožno považovať za
doplnenie rozhodných skutočností, súd ďalej pri rozhodovaní vychádzal zo zmluvy o pôžičke uzavretej
v roku 1999. Žalobcovia v 1. a 2. rade tvrdili a k tomuto tvrdeniu sa pripojil aj žalovaný, že pôžička v roku
1999 bola úplne zaplatená. Táto skutočnosť teda medzi stranami ani sporná nebola. Súd sa v ďalšom
nemohol zaoberať posudzovaním vzniku pôžičky, uznaním dlhu, či splatnosťou pôžičky uzavretej v roku

2001, pretože táto nebola predmetom sporu, aj napriek tomu, že v tomto smere vykonal dokazovanie.
Súd podporne poukazuje na ustálenú judikatúru a to najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republikysp.zn.1MObdoV/19/2007,zktoréhovyplýva,žezazmenužalobytrebapovažovaťajprocesný
úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkovýchokolností než tých, ktoré uviedol v žalobe. Takisto na publikáciu ZSP 30/2009 v zmysle ktorej „ak žalobca
v priebehu konania vo svojom doplňujúcom podaní uvedie úplne iné skutkové okolnosti, z ktorých
odvodzuje žalobou uplatnený nárok, hoci ide o rovnaké plnenie vyplývajúce z jednej zmluvy, nemožno

takéto podanie považovať za doplnenie v žalobe uvedených rozhodujúcich skutočností. Takýto procesný
úkon treba považovať za zmenu žaloby, o ktorej musí súd rozhodnúť v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p.
Rovnako rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1M Obdo V 21/2013. S poukazom
na to, že predmetom sporu bolo uplatnenie nároku zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi
sporu v roku 1999, pričom v priebehu konania bolo preukázané, že predmetná pôžička bola v celosti

žalovaným vyplatená, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

30.Otrováchkonaniasúdrozhodolvzmysleustanovenia§255ods.1CSP,pričomnakoľkobolžalovaný
v spore úspešný v plnom rozsahu, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
(výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresnom súde Lučenec (§ 355 ods. 1 CSP a § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie

oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č.
233/1995 Z.z.).