Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. august 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoCsp/32/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218209433
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1218209433.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobkyne: S. N.Á., L.. XX.XX.XXXX,
P. J. G. XXXX/XX, J., právne zastúpená: Mgr. Stanislava Tichá, advokátka, so sídlom Zakvášov
1519/55, Považská Bystrica, IČO: 46 484 914, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 1.912,81
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
19.02.2020, č.k. 13Csp/159/2018-114, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
1.912,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.912,81 eur od 21.02.2019
do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalobkyni
voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 34, § 35 ods. 1 a 2, § 41a ods. 2, § 43a ods. 1, 43c
ods. 1, § 46, § 52, § 52a, § 53 ods. 1 až 5, § 100 ods. 1, § 107, § 121 ods. 3, § 451, § 456, § 458 ods. 1,
§ 489, § 492, § 494, § 516 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), g), i), § 9 ods. 2 písm. i) a j), § 11 ods.
1 písm. b) a § 19 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
a ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka a vecne tým, že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že medzi stranami sporu došlo k
uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný v posudzovanej zmluve uviedol nesprávne ročnú
percentuálnu mieru nákladov (ďalej len „RPMN“), a to nižšiu, než aká vzhľadom na výšku dohodnutých
úrokov a poplatkov bola v skutočnosti. Súd prvej inštancie považoval úver podľa ust. § 11 ods. 1 písm.
b) zákona o spotrebiteľských úveroch za od počiatku bezúročný a bez poplatkov. Prijatím plnenia bez
právneho dôvodu došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu vo výške 1.912,81 eur.
Dohodu strán o poskytovaní služby, na základe ktorej mohla žalobkyňa požiadať žalovaného za poplatok
o odklad splatnosti troch splátok úveru, posúdil súd prvej inštancie ako vedľajšie dojednanie k úverovej
zmluve formou kumulatívnej novácie a uviedol, že aj pri zmene úverovej zmluvy nebola žalovaná

informovaná podľa ust. § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch o výške RPMN, v prípade, ak dôjde k
zmene podmienok úverovej zmluvy. Z toho dôvodu právo žalovaného na poplatok za zmenu úverovej
zmluvy nevzniklo a prijatím tohto plnenia došlo k bezdôvodnému obohateniu. O námietke premlčania
vznesenej žalovaným rozhodol tak, že konanie žalovaného posúdil ako úmyselné, s odôvodnením, že už
v čase uzavretia posudzovanej zmluvy vedel, že v prípade, ak v úverovej zmluve uvedie nesprávnu výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, nebude mať právo na zaplatenie dohodnutých úrokov a poplatkov.
Desaťročná objektívna premlčacia doba v zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začala plynúť
nie skôr ako v deň uzavretia predmetnej zmluvy, a teda neuplynula ku dňu podania žaloby. Subjektívna
premlčacia doba v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť až v deň prvej porady
s právnou zástupkyňou žalobkyne t. j. 26.03.2018, preto nemohla uplynúť ku dňu podania žaloby. Súd
prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania ako neopodstatnenú, žalovanému trvá povinnosť vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.912,81 eur, ktorú doposiaľ nesplnil, čím sa dostal do
omeškania a súd prvej inštancie mu uložil zaplatiť dlžnú sumu spolu s úrokom z omeškania. O trovách
konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) a plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

3. Proti rozhodnutiu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým a právnym
záverom o tom, že RPMN je v zmluve o úvere určená nesprávne a jeho závery nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní, tiež nesprávne posúdil súd prvej inštancie začiatok a plynutie subjektívnej
premlčacej doby a dĺžku objektívnej premlčacej doby. Žalovaný žiadal odvolací súd napadnutý rozsudok
zmeniť tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu 100% trov právneho zastúpenia,
zároveň si žalovaný uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný v odvolaní namietal,
že to, či hodnota RPMN je alebo nie je správne určená, je možné určiť len na základe výpočtu RPMN
spôsobom, ktorý určuje zákon. Žalovaný súdu prvej inštancie predložil okrem iného aj výpočet RPMN
pre úver, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere, tento napriek tomu nebol pri
rozhodovaní zohľadnený, hoci ide o dôkaz týkajúci sa takej otázky, od posúdenia ktorej súd odvodzuje
svoje rozhodnutie. Z rozsudku nevyplýva ani to, že by súd prvej inštancie mal akýmkoľvek výpočtom
preukázané, že hodnota RPMN uvádzaná v zmluve je nesprávna. RPMN sa nemôže určiť v prípade,
kedy jediné náklady tvorí úrok, inak ako hodnota zodpovedajúca úrokovej sadzbe. Mechanizmus
určovania RPMN a určovania úrokovej sadzby je rozdielny. Nie je preto možné tvrdiť a ani žiadnym
zákonným spôsobom dospieť k tomu, či RPMN je alebo nie je správna alebo nesprávna takou úvahou,
ktorá je založená na posudzovaní vzťahu RPMN a úrokovej sadzby, lebo takýto postup zákon nepripúšťa.
Dohoda o poskytnutí služby je povahou doplnková služba k úveru. Zákonná úprava pri doplnkových
službách rozlišuje, či ide o podmienku alebo predpoklad pre poskytnutie úveru alebo nie. Ak doplnková
služba je podmienkou získania úveru alebo jeho získania za ponúkaných podmienok, tak sa náklady
za službu stávajú súčasťou celkových nákladov spojených s úverom a majú vplyv na výpočet RPMN, v
opačnom prípade náklady spojené so službou žiadny vplyv na celkové náklady a RPMN nemajú. Otázka
či doplnková služba je akcesorická k úveru, je z pohľadu určovania celkových nákladov spojených
s úverom irelevantná, pretože zákon otázku doplnkovej služby rieši len v tom smere, či doplnková
služba je alebo nie je podmienkou pre získanie úveru. K posúdeniu začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby žalovaný uviedol, že porada žalobkyne s advokátkou nebola preukázaná, poukázal
na vzdialenosť bydliska žalobkyne a sídla jej právnej zástupkyne, z toho dôvodu nemôže byť chápaná
za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je
dôležitá vedomosť o obohatení, nie právna povaha a hodnotenie určitého skutkového stavu. Súd prvej
inštancie bez opory vo vykonanom dokazovaní dospel k nesprávnemu záveru o tom, že subjektívna
premlčacia doba začala plynúť dňa 26.03.2018. Žalovaný namietal aj závery súdu prvej inštancie o dĺžke
objektívnej premlčacej doby, pretože v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz ani nebola preukázaná
žiadna skutočnosť z ktorej by vyplýval úmysel žalovaného sa bezdôvodne obohatiť. Podľa súdu prvej
inštancie mal byť úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie daný tým, že v zmluve je uvedená
nesprávne nižšia hodnota RPMN ako v skutočnosti. V prípade, ak je RPMN uvedená nesprávne v
prospech spotrebiteľa, nemá ísť o dôvod na bezúročnosť. Ak teda má úmysel žalovaného získať
bezdôvodné obohatenie vyplývať z toho, že v zmluve je uvedená nesprávne hodnota RPMN vo vyššej
hodnote ako v skutočnosti je, potom nejde o dôvod bezúročnosti a nie je možné s touto skutočnosťou ani
spájať úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný netvrdil, že RPMN je uvedená nesprávne, len
pripustil že nesprávne uviedol hodnotu úrokovej sadzby, avšak v prospech spotrebiteľa, z čoho nemožno
usúdiť úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Pre posúdenie „úmyslu“ získať bezdôvodné

obohatenie je podstatný stav v čase vzniku právneho úkonu. Existencia úmyslu získať bezdôvodného
obohatenia nie je daná s eventualitou, že by bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť.

4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila v tom zmysle, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za správny a dostatočne zdôvodnený. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v bode
19 jasne a zrozumiteľne uviedol, z akého dôvodu je hodnota RPMN nesprávna. V zmluve uvedená
výška úroku úveru (70,01 %) nemôže byť vyššia ako je výška RPMN (65,38 %). Opätovne poukázala
na skutočnosť, že ide o matematicky i logický nezmysel, nakoľko RPMN nemôže byť nikdy nižšia ako
je výška úrokovej sadzby. K ostatným dôvodom odvolania žalovaného (posúdenie dohody o poskytnutí
služby) ďalej uviedla, že neobsahujú žiadne nové skutkové okolnosti. K posúdeniu začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby uviedla, že tvrdenie žalovaného, že nebola preukázaná žiadna porada
žalobkyne s právnym zástupcom považuje za účelové a ničím nepodložené. Už samotný fakt, že
žalobkyňa platila žalovanému aj nad sumu čerpaných finančných prostriedkov (nad poskytnutú istinu),
svedčí o tom, že nemala vedomosť, že tieto žalovanému nepatria, pretože je nelogické, aby by ich
inak platila. O bezdôvodnom obohatení žalovaného sa žalobkyňa dozvedela dňa 26.03.2018 v rámci
odbornej, právnej porady s právnou zástupkyňou. K námietke ohľadne objektívnej premlčacej doby
poukázala na svoje predchádzajúce tvrdenia a zopakovala, že už dňa 30.11.2012, kedy žalovaný
podpísal predmetnú formulárovú zmluvu disponoval rozhodnutiami súdov, kde mu boli vytknuté nekalé
obchodné praktiky, ako aj dôsledky absencie podstatných náležitosti zmluvy, a teda žalovaný vedel,
že ním preložené zmluvy vykazujú nedostatky, pre ktoré ich je treba považovať za bezúročné a bez
poplatkov už v čase podpisu konkrétnej formulárovej zmluvy. V zmysle uvedeného navrhla žalobkyňa,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané
dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
uplatnenej žaloby na zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o revolvingovom úvere, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vysporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia
sumy 1.912,81 eur s spolu s príslušenstvom titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Dňa 30.11.2012 uzatvorila so žalovaným ako veriteľom zmluvu o revolvingovom úvere, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500 eur, žalobkyňa sa zaviazala ho splatiť v 42
mesačných splátkach vo výške 80,37 eur, celková čiastka, ktorú mala ako dlžník zaplatiť predstavovala
sumu 3.375,54 eur, predpokladaná RPMN za úver 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01 %,
priemerná RPMN za úver 46,35 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eur. Žalovaný následne schválil
žalobkyni úver s úrokom vo výške 70,01%, RPMN za úver 65,38 %. K žalobe pripojila žalobkyňa zmluvné
dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere, oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere, výpis z
účtu, kartu klienta, výpočet RPMN, priemerné úrokové miery z úverov.

9. Podľa ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch (účinného ku dňu podpisu zmluvy),
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

10. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

11. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

13. Podľa ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

14. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že súd prvej inštancie správne ustálil, že v prípade
zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah, na
posúdenie ktorého je potrebné aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Na základe uvedeného
potom správne podrobil predloženú zmluvu o úvere súdnemu prieskumu. Rovnako správne postupoval
súd prvej inštancie, ak v dôsledku uvedenej RPMN nižšej, než aká vzhľadom na výšku dohodnutých
úrokov a poplatkov bola v skutočnosti, považoval úver od počiatku za bezúročný a bez poplatkov a
prijatím plnenia bez právneho dôvodu došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Zároveň
súd prvej inštancie správne vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným ako nedôvodnú.

15. K odvolacej námietke žalovaného, že v konaní nebola preukázaná nesprávnosť výpočtu RPMN v
úverovej zmluve odvolací súd uvádza, že v prípade, ak dôjde k spochybneniu správnosti výšky
RPMN uvedenej v zmluve, je možné overiť údaj o správnej výške RPMN iba prostredníctvom vzorca
uvedeného v zákone o spotrebiteľských úveroch v prílohe 2, kde sa uvádza rovnica (vzorec), podľa
ktorého musí byť vypočítaná výška RPMN finančnými inštitúciami. Žiaden iný spôsob výpočtu RPMN
zákon neuvádza. Overenie správnosti údaja o výške RPMN uvedenej v zmluve je možné realizovať zo
strany súdu len dopytom na Národnú banku Slovenska. Avšak uvedený postup nebol zo strany súdu
prvej inštancie potrebný, nakoľko za podmienok, že v zmluve je uvedená úroková sadzba úveru vo výške
70,01 % a RPMN za úver vo výške 65,38 %, nemožno za žiadnych okolností vyvodiť správnosť údaja
o RPMN. Pri správnosti oboch údajov by musela byť hodnota RPMN vyššia ako úroková sadzba alebo
minimálne rovnaká, iný záver by bol v rozpore s elementárnou logikou. Uvedené správanie spoločností
(v tomto prípade nebankových) poskytujúcich úvery, zákonodarca veľmi prísne sankcionuje práve preto,
aby nedošlo k významnému úbytku peňažných prostriedkov na strane spotrebiteľa. Právnym následkom
je, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov.

16. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že argument žalovaného o tom, že posudzovať
správnosť RPMN na základe vzťahu s úrokovou sadzbou nie je možné, lebo mechanizmus ich
určovania je rozdielny, odvolací súd uvádza, že úroková sadzba je jednou zo vstupných položiek
pre výpočet RPMN. Ročnou percentuálnou mierou nákladov sú celkové náklady spotrebiteľa spojené
so spotrebiteľským úverom (všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek
druhu ...), preto je nemožné aby celkové náklady spotrebiteľa boli nižšie ako úroky z úveru. Z uvádzaných
dôvodov právny názor žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zrejmé, že
v úverovej zmluve absentuje správne uvedená výška RPMN. Odvolací súd preto konštatuje správnosť
argumentácie súdu prvej inštancie vo vzťahu k údaju o RPMN v úverovej zmluve.

17. Zároveň je potrebné uviesť, že aj v prípade správne určeného RPMN bola daná úroková sadzba
70,01 % ročne dostatočným dôvodom pre neplatnosť zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. §
39 Občianskeho zákonníka. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole
s prihliadnutím na princíp dobrých mravov v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Doterajšia
judikatúra súdov v SR nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa,
ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena
plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, a ani kontroly

podľa generálnej klauzuly kontroly neprijateľných podmienok (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, ktorá je určená, najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým
sadzbám uplatňovaných bankami pri poskytovaní pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež
súčasťou finančného trhu, a ktorým subjektom je aj žalovaný, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo
všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška
zmluvných úrokov, pokiaľ tieto prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100
%, je neprijateľná a v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzajúc z údajov zverejnených Národnou bankou
Slovenska, boli priemerné úrokové sadzby pri nových spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti od
1 do 5 rokov v r. 2012 v sadzbe (priemer) 11,64 %. Úroková sadzba predmetného úveru podľa zmluvy
vo výške 70,01 % ročne je teda viac ako 6-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v
rovnakom období. Odvolací súd v tejto súvislosti (zhodne so žalobkyňou v konaní pred súdom prvej
inštancie) poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa
31.07.2009 a sp. zn. Cdo 26/2011 zo dňa 26.04.2012. Preto odvolací súd považoval žalovaným určenú
ročnú úrokovú sadzbu vo výške 70,01 % za úžernícku, ktorá nemôže požívať súdnu ochranu, a preto je
nutné ju vyhodnotiť ako neprijateľnú, ktorá odporuje dobrým mravom. Obdobný právny názor čo sa týka
žalovaného ako veriteľa a výšky úrokovej sadzby vyslovil aj Krajský súd Prešov sp. zn. 17Co/296/2015,
Krajský súd Prešov sp. zn. 25Co/2/2017, Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 13Co/253/2016.

18. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že Dohoda strán o poskytnutí služby
nie je samostatnou zmluvou, ale je súčasťou zmluvy o úvere. Jednostranné vyhlásenie žalovaného na
predtlačenom formulári, že táto Dohoda nie je podmienkou uzavretia zmluvy, je obchádzaním zákona
žalovaným v snahe dosiahnuť, aby táto odplata, predstavujúca náklad spojený so spotrebiteľským
úverom, nebola zahrnutá do celkových nákladov úveru, a nepremietla sa tak do výšky RPMN, ktorá má
pre spotrebiteľa význam pri porovnávaní výhodnosti úveru. Žalobkyňa mala byť preto informovaná o tom
aká bude výška RPMN v prípade, ak dôjde k odkladu splátok. Ak by do celkových nákladov spojených
so spotrebiteľským úverom bola zahrnutá aj odplata za poskytnutie predmetnej služby, podstatne by
sa zvýšila hodnota RPMN uvedená v samotnej zmluve. Odvolací súd preto dospel k záveru, že pokiaľ
do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom nebola pri výpočte RPMN zahrnutá aj
odplata za poskytnuté služby v zmysle Dohody, RPMN 65,38 % v zmluve o spotrebiteľskom úvere
je nesprávne uvedená v neprospech spotrebiteľa, nakoľko po zohľadnení týchto nákladov spojených
so spotrebiteľským úverom by bola vyššia. V zmysle uvedeného sa nemožno stotožniť s odvolacou
námietkou žalovaného, že v úverovej zmluve je uvedená nižšia RPMN ako v skutočnosti a ak RPMN nie
je uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, nejedná sa o dôvod bezúročnosti. Práve naopak, v
zmluve bola uvedená nižšia RPMN ako v skutočnosti a spĺňa znaky jej určenia v neprospech spotrebiteľa.
Vo vzťahu k uvedenému poukazuje odvolací súd na rozsudok NS SR z 28.02.2022, sp. zn. 7Cdo
294/2019, podľa ktorého: „Započítanie poplatku za poskytnutie úveru do ročnej percentuálnej miery
nákladov je v súlade s § 9 ods. 2 písm. j) v znení účinnom do 31. marca 2015 [písm. k) v znení účinnom
od 1. apríla 2015]“ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“

19. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje aj na odôvodnenia rozsudkov Krajského súdu Prešov
sp. zn. 15Co/70/2015, sp. zn. 11Co/35/2017, sp. zn. 20Co/111/2014, sp. zn. 19Co/74/2017 a mnohé
ďalšie. Z ich odôvodnení súd poukazuje na argumentáciu, že žalovaný zmluvou vnútil žalobkyni aj
iný úkon, než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu, a to Dohodu o poskytnutí
služby uzavretú podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Teda ak chcela žalobkyňa získať
úver, čo bolo primárne jej pohnútkou k vstupu do právneho vzťahu so žalovaným, nemala na výber a
musela podpísať predloženú predtlač listiny obsahujúcu v sebe tiež náležitosti iného právneho úkonu.
V tomto prípade sa tak dá usudzovať o nedostatku vôle konajúcej osoby spotrebiteľa vstúpiť do
iného zmluvného vzťahu so žalovaným ako bol primárne vo sfére jeho záujmu. Zmluva vypracovaná
žalovaným a predložená žalobkyni na podpis vzbudzuje zdanie, ako keby jej obsahom bol len jeden
právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až v strede predtlače formulára zmluvy je pod
bodom 8 spomenutá ďalšia zmluva, a to „Dohoda o poskytnutí služby“. V prípade dvoch alebo viacerých
právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine, by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou bankových
alebo nebankových subjektov, túto pluralitu právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu právnych
úkonov nezvýraznil dostatočným spôsobom, naopak vyvolal dojem, ako keby so žalobkyňou uzatvoril
len jeden právny úkon. Takéto konanie žalovaného v bežnej praxi a zvyklostiam odporuje, a preto je
v rozpore s dobrými mravmi. Ako žalobkyňa tvrdila v priebehu konania a žalovaný toto tvrdenia ani

nepopieral, žalovaný si započítal pri vyplatení sumy úveru (1.500 eur) žalobkyni odplatu vo výške 215,75
eur za službu v zmysle článku 8 ods. 8.1 Dohody o poskytnutí služby a ňou „vnútil“ žalobkyni možnosť
požiadať o odklad troch splátok. Žalovaný si odplatu vyúčtoval už v čase uzavretia Zmluvy bez ohľadu
na to, či bude mať o takúto „službu“ záujem, alebo nie. Zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje žalovaného
na takúto neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie služby, splatnosť tejto
odplaty ihneď po poskytnutí úveru a jednostranné započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka
na vyplatenie schváleného úveru, považuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda
neplatnú i v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože je výrazne v neprospech žalobkyne
ako spotrebiteľa. Zároveň je táto zmluvná odmena neprimerane vysoká, keďže jej suma dosahuje sumu
viac ako dva a pol splátky, pričom odložené môžu byť 3 splátky. Žalovaný nemal právo na takúto odplatu
a preto aj neoprávnene takúto svoju neexistujúcu pohľadávku započítal na pohľadávku žalobkyne na
poskytnutie úveru (viď aj Krajský súd Prešov, sp. zn. 25Co/2/2017).

20. Ďalšou podstatnou otázkou, ktorú bolo potrebné v spore vyriešiť, bola otázka premlčania nároku
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry v otázke
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri vydaní bezdôvodného obohatenia je potrebné uviesť,
že v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobkyne ako
oprávnenej o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jej úkor obohatila.
Oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka a nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové
okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú
starostlivosť. Žalobkyňa výpisom z účtu priloženým k žalobe preukázala, že dňa 30.12.2016 previedla
na účet žalovaného sumu 44,66 eur. Z uvedeného je zrejmé, že dňa 30.12.2016 nevedela, že zo
strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor, v opačnom prípade by žalovanému
predmetnú splátku nevyplatila. Žaloba bola podaná na súde dňa 28.12.2018, to znamená, že od
poslednej splátky žalobkyne, v čase keď žalobkyňa nemala vedomosť o bezdôvodnom obohatení do
podania žaloby na súd prvej inštancie neuplynuli 2 roky, preto z vykonaných dôkazov nebolo preukázané,
že by žalobkyni uplynula subjektívna premlčacia doba na podanie žaloby. Tvrdenia žalovaného o
neuskutočnení sa porady žalobkyne s jej právnou zástupkyňou považoval odvolací súd za nepreukázané
a nedôvodné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané,
že žalobkyňa sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení na prvej porade so svojou právnou zástupkyňou
dňa 26.03.2018, čo preukázala predložením plnej moci. Subjektívna premlčacia doba tak začala plynúť
dňom, keď sa skutočne dozvedela okolnosti, z ktorých možno bezdôvodné obohatenie vyvodiť, t.j. dňa
26.03.2018 a uplynula dňa 26.03.2020.

21. Podľa uznesenia NS SR z 28.09.2021, sp. zn. 5Cdo 29/2021: „Pre určenie začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov je podstatná skutočná vedomosť
spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej
zmluve.“

22. Súd prvej inštancie však nesprávne posúdil objektívnu premlčaciu dobu, keď dospel k
záveru, že zo strany žalovaného došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Uvedený záver
nekorešponduje so závermi vyplývajúcimi z ustálenej rozhodovacej praxe, v rámci ktorej Najvyšší súd
SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo 238/2017, sp. zn. 7Cdo/227/2019, sp. zn. 4Cdo 219/2019
dospel k záveru, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení
nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany
spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel
nebankového subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnom prípade je nutné dôsledne
skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri
právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania
neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k
obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie,
aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu
dobu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z
akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako pri bezdôvodnom
obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až

po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia
veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k
obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania
úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná
objektívna doba. V prípade, ak nebankový subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do úverovej
zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona sankcionované tým, že zmluva
sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou. Bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia
konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad
rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie
(nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.05,2020, sp. zn. III. ÚS 43/2020). To v podstate znamená, že
spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto za
následok automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý
úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate,
alebo má ešte také (iné) vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má
tiež dopad na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje
tak okamih bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia. Právny záver odvolacieho súdu
ohľadne toho, že samotný fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení
profesionálneho podnikateľa vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového
subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného považoval právne posúdenie
objektívnej premlčacej doby súdmi nižších inštancií za nesprávne.

23. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vyvodil úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaného z
jeho nedobromyseľnosti spočívajúcej v tom, že už v čase uzavretia posudzovanej zmluvy vedel, že v
prípade, ak v úverovej zmluve uvedie nesprávnu výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, nebude mať
právo na zaplatenie dohodnutých úrokov a poplatkov a z absencie zákonom požadovaných náležitostí
úverovej zmluvy, vzhľadom na vyššie uvedené závery; je právne posúdenie objektívnej premlčacej doby
súdom prvej inštancie nesprávne.

24. Vo vzťahu k plynutiu 3-ročnej objektívnej premlčacej doby je smerodajný aj rozsudok Súdneho dvora
z 22.04.2021 vo veci C-485/19, v ktorom vyslovil, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm
neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo
na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z
9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C 42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o
úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením uvedeného rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej
úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý.

25. Z uvedeného vyplýva, že premlčaciu dobu troch rokov nemožno počítať od dátumu, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu, keď k nemu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, čo môže
spotrebiteľovi nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva smernica 93/13/EHS alebo smernica
2008/48. Žalovaný preto neopodstatnene namieta, že celý nárok sa stal premlčaný, pretože žalobkyňa
uhradila poslednú splátku nad rámec istiny poskytnutého úveru dňa 30.12.2016.

26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vecne a právne správne potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 11. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.