Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. júl 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoSr/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117228277
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1117228277.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: W. E., F.. XX. XX.
XXXX, T. K.. Q. R. Č.. XXX/X, H., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Fratrič, Timravina ul. č. 9, Bratislava
1, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO:
35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 09. septembra 2021, č. k. 11Csr/1/2017 - 158 v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. októbra 2021, č. k. 11Csr/1/2017 - 177, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil Rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 09 Bratislava,
zriadeným záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž so sídlom Rusovská cesta

15, 851 01 Bratislava, IČO: 45 744 971 zo dňa 07. 08. 2017 pod spisovou značkou SRSAspA
15810/16. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, 2, § 52a ods. 1, § 53 ods. 1, 2,
3, § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, § 46 ods. 1, § 73 ods.
1, 3 zák. č. 335/2014 Z. z., § 4 ods. 1, 2, § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní účinného ku dňu uzavretia rozhodcovskej zmluvy, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods.
1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. a vecne tým, že po zistení, že žalobca podal žalobcu včas
a posúdení platnosti uzavretej Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 25. 08. 2014 (§ 73 ods. 3 zákona č.

335/2014 Z. z.), dospel k záveru, že zmluva je neprijateľnou podmienkou, a preto je neplatná (§ 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka), z dôvodu ktorého nemal rozhodcovský súd právomoc vec prejednať a
rozhodnúť, tzn. vydať rozhodcovský rozsudok. Poukázal na to, že dňa 25. 08. 2014 bola medzi žalobcom
ako dlžníkom a žalovaným uzavretá Rozhodcovská zmluva podľa § 3 a nasl. zákona č. 214/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, predpripravená žalovaným (obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
s. r. o.), do ktorej predpripravených kolóniek sa dopísali len osobné údaje týkajúce sa žalobcu ako
dlžníka (meno, priezvisko, trvalé bydlisko a rodné číslo žalobcu), číslo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a

dátum jej uzatvorenia, dátum podpísania rozhodcovskej zmluvy, meno a priezvisko mandatára, podpis
mandatára a podpis dlžníka, keď Rozhodcovskú zmluvu zo dňa 25. 08. 2014 strany uzavreli a podpísali
nasamostatnomdokumente,vktoromvČlánkuIIbodu1.jeuvedené,žepredmetomtejtorozhodcovskej
zmluvy sú všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 306001950 uzatvorenej dňa 25. 08. 2014,vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú zo zmlúv súvisiacich s
uvedenou úverovou zmluvou alebo zo zmluvných vzťahov zabezpečujúcich uvedenú úverovú zmluvu,
ako sú napríklad ručiteľské vyhlásenie, dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, dohoda o zmluvnej

pokute, záložná zmluva na hnuteľné a nehnuteľné veci, dohoda o vyplatení zmeniek, zmenka, dohoda
o uznaní dlhu, zmluva o zabezpečovacom postúpení pohľadávky a spory, ktoré vzniknú z uplatnenia
práv z týchto vzťahov, budú riešené: a) Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok). V súvislosti s Článkom II bod 1. Rozhodcovskej zmluvy súd prvej inštancie
uviedol, že táto Rozhodcovská zmluva obsahuje alternatívu a poukázal na ustálenú judikatúru súdov
(rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17CoE/175/2012). Súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí uviedol, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočíva v skutočnosti, že rozhodcovská
doložka, resp. zmluva, nebola dojednaná po vzniku sporu, ale už pri vzniku záväzkového vzťahu v
rovnaký deň (25. 08. 2014) ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 306001950 zo dňa 25. 08. 2014, a

to napriek tomu, že Rozhodcovská zmluva zo dňa 25. 08. 2014 umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa
ochrany na štátnom orgáne, ale zároveň je povinný podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak konanie
vyvolá veriteľ, a preto je možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom len hypotetická. Uviedol, že nakoľko
rozhodcovský súd rozhodol na základe Rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu,
zaoberal sa posúdením, či mal rozhodcovský súd právomoc na základe Rozhodcovskej zmluvy zo

dňa 25. 08. 2014 vo veci rozhodnúť. Skonštatoval, že Rozhodcovská zmluva bola zmluvnými stranami
podpísaná v rovnaký deň (25. 08. 2014) ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 306001950 zo dňa
25. 08. 2014 a hoci sú obe zmluvy na samostatných listinách (formulárových tlačivách), je zrejmé, že
Rozhodcovská zmluva zo dňa 25. 08. 2014 bola uzatváraná súčasne so Zmluvou o spotrebiteľskom
úvere č. 306001950 zo dňa 25. 08. 2014, a obe predstavujú formulárové zmluvy, a preto je zrejmé, že

dlžník ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah predloženej rozhodcovskej zmluvy a nevyjednal
si osobitne podmienky rozhodcovskej zmluvy, nemal možnosť ovplyvniť jej znenie a ustanovení v nej
obsiahnutých. Z uvedených dôvodov považoval súd prvej inštancie Rozhodcovskú zmluvu zo dňa
25. 08. 2014 za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná s poukazom na to,
že obe zmluvy obsahujú množstvo právnickej terminológie a je nemožné, aby dlžník ako priemerný

spotrebiteľ pochopil ich text v krátkej dobe, bez možnosti sa s nimi vopred riadne oboznámiť. Poukázal
na to, že význam rozhodcovskej zmluvy v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je osobitý
vzhľadom na to, že v prípade sporu o právach a právom chránených záujmoch rozhoduje rozhodcovský
(arbitrážny) súd s tým, že rozhodcovská doložka, resp. zmluva, nie je individuálne dohodnutá, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ nebol schopný ju ovplyvniť najmä v súvislosti s tým, že sa jednalo o

predpripravenú formulárovú zmluvu. Uviedol, že rozhodcovská zmluva musí byť výsledkom slobodnej
vôleobochzmluvnýchstránstým,žezaindividuálnedojednanúrozhodcovskúzmluvumožnopovažovať
zmluvu len vtedy, ak zmluvné strany, teda aj spotrebiteľ, bude mať možnosť sám vyplniť v zmluve
kolónku, či v prípade sporu bude rozhodovať všeobecný alebo rozhodcovský súd a bude mať možnosť
ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, pričom za individuálne dojednanú zmluvu nemožno považovať

zmluvu, ktorá je vopred naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu. Poukázal na skutočnosť, že k
alternatíve prejednania sporu zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 306001950 zo dňa 25. 08. 2014
pred všeobecným súdom alebo v rozhodcovskom konaní, dojednanej v Rozhodcovskej zmluve zo dňa
25. 08. 2014, že voľba je ponechaná na strane podávajúcej žalobný návrh, ktorým je v uvedených
prípadoch takmer vždy veriteľ ako oprávnený, núti rozhodcovská zmluva spotrebiteľa v prípade sporu

podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, pokiaľ už bolo začaté v konkrétnom spore, čím mu
odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, a preto aj takto určená rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že danou možnosťou obrátiť
sa na všeobecný súd je spotrebiteľ znevýhodnený tým, že právo výberu má vždy len žalujúca strana,

ktorou je (aj v tomto prípade) veriteľ ako oprávnený, avšak z pohľadu spotrebiteľa je v podstate
jedno, či mu rozhodcovské konanie vnúti rozhodcovská zmluva alebo veriteľ svojim konaním, čo je
takmer pravidlo, že rozhodcovské konania vyvolávajú veritelia (dodávatelia), keď práve proti možnosti
dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskej
právnej ochrany pred formulárovými zmluvami, a preto s poukazom na Článok II bod 1. Rozhodcovskej

zmluvy zo dňa 25. 08. 2014 tento posúdil ako ustanovenie spôsobujúce nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to uvádza § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že nakoľko primárnym
pre rozhodnutie bolo zistenie neexistencie právomoci rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť,bolo bez právneho významu posudzovať prostriedky procesného útoku žalobcu (dôvody zrušenia
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. g/, i/, j/ a l/ zákona č. 355/2014 Z. z.) a prostriedky
procesnej obrany žalovaného v tomto spore. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania

(výrok II. rozsudku) odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že
v konaní úspešný žalobca má voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Výrok, ktorým
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby v sume 99, 50 eur na účet Okresného
súdu Bratislava I do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III. rozsudku) odôvodnil právne § 2 ods.

2vetaprvá,§4ods.2písm.u)zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistra
trestov v znení neskorších predpisov a vecne tým, že nakoľko sa na žalobcu v tomto spore vzťahuje
osobné oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel, prešla povinnosť
zaplatiť súdny poplatok zo žaloby podľa výsledku konania na neúspešného žalovaného v sume 331,50
eur (podľa Položky 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.).

2.

Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 11. októbra 2021 opravil zrejmú nesprávnosť III. výroku
enunciátu napadnutého rozsudku (zo dňa 09. septembra 2021, č. k. 11Csr/1/2017 - 158) z dôvodu, že sa
pri vyčíslení súdneho poplatku, ktorý uložil žalovanému zaplatiť dopustil zrejmej nesprávnosti, nakoľko

správna výška súdneho poplatku je 331, 50 eur a nie 99, 50 eur.

3.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vade

uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. h)
C. s. p., rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že dňa 25. 08.
2014 ako veriteľ uzavrel s dlžníkom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 306001950, na základe ktorej

mu bol poskytnutý úver vo výške 3. 500 eur s tým, že si individuálne dohodol podmienky Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonal na základe vyplnenia formuláru o
overeníklienta,bolidojednanépodmienkyposkytnutiaúveruaktomudohodnutávýškaúverunazáklade
posúdenej bonity klienta, keď výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne
uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto nemožno hovoriť o absencii

výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na skutočnosť, že dlžník sa
zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 5. 776 eur s termínom
splatnosti dňa 25. 04. 2015 s tým, že Rozhodcovská zmluva spĺňa všetky náležitosti podľa platných
právnych predpisov v čase jej uzatvorenia (§ 53 ods. 4 písm. r/ zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka, platného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou dojednanie, ktoré

umožňuje, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom). Uviedol, že je nepochybné, že dohodnutá rozhodcovská zmluva
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania a už iba
z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva od neho nevyžaduje, aby spory so žalovaným riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní. Poukázal na článok II Rozhodcovskej zmluvy, z ktorého jasne vyplýva, že nie
je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a žalobca sa mal možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na
všeobecný súd (rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 09. 2015, sp. zn 14C/214/2014,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28. 02. 2016, rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV, sp. zn. 12Cb/114/2014 - 104 zo dňa 16. 03. 201 /správne číslo konania, nesprávne

uvedený rok vydania rozhodnutia, pozn. odvolacieho súdu/). Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej
poukázal na odbornú literatúru zaoberajúcu sa rozhodcovskou doložkou (Magál, M. - Kubina, P.:
Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.), z ktorej
vyplýva, že žalobca má kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje
právo. Uviedol, že ak obe strany rozhodcovskú doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojím

podpisom vyslovili súhlas s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej
doložke/zmluve s tým, že sporová strana mohla už pri podpise rozhodcovskej doložky alebo zmluvy
vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného
rozhodcu, ak však bola rozhodcovská doložka alebo zmluva jasne a určite formulovaná aj s uvedenímmena rozhodcu a podpísaná zástupcami oboch strán, každá z nich mala možnosť vzniesť námietky
voči uvedenej osobe rozhodcu, a preto nedošlo k porušeniu zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní
pri menovaní osoby rozhodcu, lebo druhá strana sa rozhodla slobodne doložku podpísať doložky a

mala možnosť vyjadriť nesúhlas s jeho menovaním, a ak by mal predsa len dlžník, v tomto konaní
žalobca pochybnosti o stanovenou rozhodcovi a domnieval sa, že ide o sudcu, ktorý rozhoduje zaujato
a nespravodlivo, mohol podať námietku predpojatosti, pričom urobiť tak mohol v žalobnej odpovedi,
nakoľko v každom a jednom prípade je zasielaná výzva na žalobnú odpoveď. Poukázal na to, že otázkou
rozhodcovskej zmluvy bola aj dohoda o spôsobe rozhodcovského konania, či sa uskutoční formou

ústneho pojednávania, alebo bude mať formu písomného konania s tým, že zmluvné strany si síce
dohodli písomné konanie, čo však nevylučovalo aby sa konanie uskutočnilo ústnou formou, ak o to
jedna zo strán požiada, avšak takáto žiadosť, ani námietky voči forme konania podaná nebola. Žalovaný
odmietol akékoľvek argumenty žalobcu, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola
individuálnedojednaná,nakoľkorozhodcovskázmluvaniejeuzatváranávždy,keďvprípadepredmetnej
zmluvy ide o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú

v zmysle naznačovanom žalobcom, pričom z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/
klient (v tomto prípade žalobca) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Uviedol, že
je naviac logické, že pokiaľ by zo strany spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t. j. k jeho
protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu
ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo

priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na
rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná), keď následky
tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva. Poukázal
na to, že podľa ustanovenia § 19 ZoRK podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne
účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd, pričom po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej

istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom, nakoľko to znamená
prekážku litispendencie pre akékoľvek ďalšie žaloby v tej istej veci, a to aj v obrátenom procesnom
postavení s tým, že podľa § 106 ods. 3 O. s. p., ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr, než došlo
k súdnemu konaniu, preruší súd konanie o neexistencii, neplatnosti alebo zániku zmluvy až do doby,
než sa v rozhodcovskom konaní rozhodne o právomoci alebo vo veci samej, pričom takýmto záverom

nie je naviac vôbec dotknuté právne postavenie spotrebiteľa, ktorý má predsa možnosť obrátiť sa skôr
ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo
má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Namietol, že platnosť právneho úkonu naviac treba
hodnotiťvčasejehouzavretiaabezhypotetickéhozvažovaniaokolností,ktorémôžu,alenemusianastať
po jeho uzavretí, nakoľko dôležité je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo

neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu, keďže
nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Zdôraznil, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá
platne, v zmysle platných právnych predpisov (v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy) a nemožno
mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti a skonštatoval, že prípustnosť rozhodcovského konania
vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov s tým, že možnosť mimosúdneho

riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (avšak popiera, že by sa v danom prípade
jednalo o spotrebiteľa a o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch) vyplýva
jednoznačne z ustanovení pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z. z.
v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného Zákona o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z. z. v znení zákona č. 394/2011 Z. z.), ktoré

jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pričom rovnaký
záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods.
1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských
sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že platné a
účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských

zmlúv v Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen
lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii s tým, že prípustnosť
rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č.
98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských
sporov, ale aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Poukázal na to, že zásadná prípustnosť

rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci
zo dňa 02. marca 2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia
rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v
zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku zúradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky, keď prípustnosť rozhodcovských doložiek
v spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov
potvrdená o. i. aj rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo

2675/2007, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 01. marca 2011, sp. zn. 19Co
481/2010 publikovaného na www.profipravo.cz ., rozsudkom Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a
spotrebiteľdobrevedel,žetext,ktorýpodpisuje,obsahujerozhodcovskúdoložku,akoajto,žeajochrana

spotrebiteľamásvojemedzeavžiadnomprípadejunemožnoponímaťakoobranujehoľahkomyseľnosti
a nezodpovednosti. Uviedol, že prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil
Najvyšší súd ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010.

4.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť
s tým, že argumenty a citované súdne rozhodnutia v podanom odvolaní považuje za účelovo použité bez
súvisu s prejednávanou vecou v snahe odviesť pozornosť od skutočností, na ktorých je žaloba podaná.
Poukázal na to, že žalobu nepodal iba z dôvodu neplatného uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ale aj
z dôvodu, že rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil uvádzané tvrdenia (dôkazy), rozhodol v rozpore

s ustanoveniami o všeobecných záväzných predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie
mohlo mať vplyv na výsledok sporu, nakoľko rozhodcovský rozsudok ho zaväzuje na plnenie, ktorého
povaha odporuje dobrým mravom a zároveň vychádza z nesprávneho posúdenia veci.

5.

Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu doručené dňa 21. 04. 2022, sa k nemu
nevyjadril.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. júla 2022 podľa § 378 ods. 1 v spojení s §

219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca
žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom.

7.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej
inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 220 ods.

2 C. s. p.).

8.

K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.10.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej

inštancie, ktorým vyhovel žalobe žalobcu domáhajúceho sa zrušenia rozhodcovského rozsudku
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž, zo dňa 07. 08. 2017 pod
spisovou značkou SRSAspA 15810/16, keď dospel k záveru, že Rozhodcovská zmluva uzavretá medzi
stranami sporu dňa 25. 08. 2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto neplatnou, z dôvodu
ktorého nemal rozhodcovský súd právomoc vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, ktorého zrušenia sa

žalobca v konaní domáhal.

11.

Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vo svojej siedmej časti v § 40 ods. 1 uvádza dôvody,
pre ktoré môže účastník rozhodcovského konania žalobou, podanou na príslušnom súde, sa domáhať

zrušeniatuzemskéhorozhodcovskéhorozsudku.Žalobcavžalobeozrušenierozhodcovskéhorozsudku
ako dôvody uviedol: a) rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil uvádzané tvrdenia, b) rozhodcovský
súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných predpisov na ochranu práv spotrebiteľa
a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, c) rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobcu na
plnenie, ktorého povaha odporuje dobrým mravom, d) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho

posúdenia veci, t. j. domáhal sa zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/).

12.

Súd prvej inštancie preto v konaní postupoval procesne správne, keď prioritne právne posudzoval
právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať na základe Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 25. 08. 2014,
keďže iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe
určitú vec prejednať a rozhodnúť, nakoľko absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby
právny úkon nebol nikdy uzavretý.

13.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že rozhodcovskú doložku, ktorá bola uzavretá a

podpísaná v ten istý deň ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere Č.. XXXXXXXXX, F. je možné považovať
za individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, a keďže ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, je
neplatná a spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a materiálnu nevykonateľnosť
rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie zároveň správne v odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka obsahujúce právnu úpravu

spotrebiteľských zmlúv, podal charakteristiku základných znakov spotrebiteľských zmlúv, postavenia
spotrebiteľa a vysvetlil, kedy možno zmluvnú podmienku považovať za individuálne dojednanú.

14.

Odvolací súd súhlasí s názorom prezentovaným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého, dojednaná
rozhodcovská doložka uvedená v rozhodcovskej zmluve predstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú
podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, a nakoľko bola rozhodcovská
zmluva uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní účinného od 01. 01. 2015, súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní

správne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní účinného do 31. decembra 2014. Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní,
bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v

zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného
rozhodcovského súdu (resp. v tomto prípade súdov), nemožno hovoriť o individuálne dojednanej
podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zdôrazniť, že individuálnosť vyjednaní nie je závislou odfyzického oddelenia časti dojednaní od iných, ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie
formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom.

15.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej

autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje
informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba konkrétne
znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods.

3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo
možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.

16.

Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie jednoznačne správne vyhodnotil predmetnú Rozhodcovskú
zmluvu ako zmluvu formulárovú nachádzajúcu sa na vopred pripravenej samostatnej listine a podpísanú
oboma zmluvnými stranami, pričom z týchto skutočností jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú
zmluvu. Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísal žalobca spolu so zmluvou o úvere v ten istý

deň ako viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný
papier malo za účel obchádzanie zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie
rozhodcovskej doložky. Napriek tomu, že rozhodcovská doložka je uvedená na samostatnom tlačive
ako rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má
formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods.

2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú. Dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi stranami dojednaná individuálne spočívalo na
strane dodávateľa, pričom žalovaný súdu prvej inštancie nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie
opaku, a preto v napádanom rozhodnutí správne posúdil, že zmluva nebola dojednaná individuálne.

17.

Odvolací súd sa síce stotožnil s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodcovská
doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, ktorá dáva na výber žalujúcej strane medzi
všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku bol výber súdu na žalovanom,

nakoľko dlžník bol povinný podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho žalovaný vyvolá, a preto
možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna a reálne mu tento výber neumožňuje. Z
podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet
ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba
medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej

praxe súdov (judikatúry) je i záver, podľa ktorého možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej
zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych
požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené,
pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku
predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom).

18.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd dodáva, že Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner
prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy
prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského
vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosťvýberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v
tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera
požadovať). Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v

dojednanej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom
súde v mieste svojho bydliska. Po tomto výbere už žalobca nemal faktickú možnosť podať návrh
na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR
garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom. Logickým

dôsledkom vyššie uvedených dôvodov bola predmetná rozhodcovská doložka správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky nemal rozhodcovský súd
vôbec právomoc rozhodovať danú vec, preto predmetný rozhodcovský rozsudok je nutné považovať za
nulitný právny akt.

19.

Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, nakoľko judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu pre

ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia
(porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku zo dňa 29. 05. 1997, sťažnosť č. 21522/93 Zb. rozsudkov
a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Hygginsová a ďalší proti Francúzku zo dňa 19. 02. 1998, sťažnosť č.
20124/92 Zb. rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03. 07. 2003 sp.
zn. IV. ÚS 115/03), avšak vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na relevantný argument (Luis Toria

c. Španielsko zo dňa 09. 12. 1994, séria A č. 303-A S.12 § 29, Hiro Balany c. Španielsko zo dňa 09.
12. 1994, séria A č. 303-b, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997), kritéria, ktoré súd prvej inštancie
rešpektoval.

20.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so
skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný súd rozsudok ako vecne správny

potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

21.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2

C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).